T. Cabaj, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne, pán spravodajca, za predloženú informáciu.

Otváram všeobecnú rozpravu. Konštatujem, že do rozpravy sa prihlásil pán poslanec Rydlo ako navrhovateľ. (Hlasy v sále.) Teda predkladateľ môže kedykoľvek reagovať. (Hlasy zo sály.) Dávam teraz priestor, panie poslankyne, poslanci, tomu, kto má záujem sa do rozpravy prihlásiť ústne. Registrujem, že pán navrhovateľ, pán poslanec Ivančo, pán poslanec Köteles chcú vystúpiť. Končím možnosť prihlásiť sa do rozpravy.

Nech sa páči, pán navrhovateľ, vystúpite ako prvý v rozprave.

J. Rydlo, poslanec: Pán podpredseda, pán predsedajúci, ďakujem za slovo. Aj v rozprave by som chcel povedať niekoľko slov. Slávna snemovňa, keďže už starovekí Rimania mali porekadlo, že repetitio est mater studiorum ("Opakovanie je matkou múdrosti."), dovoľte mi zrekapitulovať to, čo viedlo poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Jána Chrbeta, Jaroslava Izáka, Jozefa Rydla, Valentína Švidroňa a Emila Vestenického na vydanie zákona, ktorým sa zriaďuje Slovenský historický ústav v Ríme.

Potrebu historických archívov v Ríme si uvedomili nielen všetky naše susedné štáty, ale aj mnohé iné štáty, ktoré majú v Ríme vlastné fungujúce historické ústavy a ktoré sa popri vlastnom archívnom výskume venujú aj bádaniu v odboroch archeológie, umenovedy či knižných vied. Každý má svoju pevnú štruktúru, štatút a rozpočet, pričom ich pracovníci skúmajú svoju národnú históriu vo svetle týchto jedinečných prameňov. Okrem toho tiež vykazujú významnú publikačnú činnosť, organizujú medzinárodné semináre, kolokviá, konferencie a zverejňujú dosiahnuté výsledky. Ústavy poskytujú bádateľom historických, knižných, filologicko-historických, právno-historických, umenovedno-historických a archeologických odborov štipendiá.

Po vzniku Česko-Slovenska v Ríme existoval tzv. Československý ústav historický, ktorého zriaďovateľom bolo ministerstvo zahraničných vecí. Mal vlastné priestory a jeho štipendistami v tridsiatych rokoch minulého storočia boli zo Slovenska napr. historik Alexander Húščava a právnik Ľudovít Knappek. V roku 1941 tento ústav bol okupačnou mocou nacistickej tretej ríše zrušený a nikdy viac nebol obnovený, pričom jeho budova nebola predmetom delenia majetku pri zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky. V roku 1993 vznikol Český historický ústav v Ríme, ktorý má sídlo v Pápežskom kolégiu Nepomucenum. Táto cirkevná inštitúcia vznikla najmä zo zbierok veriacich Slovákov a Čechov doma aj v zahraničí a tiež nebola predmetom delenia majetku medzi biskupskými konferenciami oboch štátov.

Prvé pokusy o založenie samostatného Slovenského historického ústavu v Ríme siahajú bezprostredne do obdobia po roku 1989.

Dňa 24. júna 1991 bol uznesením vlády Slovenskej republiky zriadený Slovenský historický ústav v Ríme.

V septembri 1991 bol prípisom námestníka Ministerstva kultúry Slovenskej republiky menovaný vedúci Slovenského historického ústavu v Ríme a sformovala sa pracovná skupina pre systematický výskum v Apoštolskej vatikánskej knižnici (Biblioteca apostolica vaticana) a Tajnom apoštolskom vatikánskom archíve (Archivum secretum apostolicum vaticanum).

Dňa 19. novembra 1991 vláda Slovenskej republiky uznesením č. 663 vzala na vedomie informáciu o personálnom, organizačnom a finančnom zabezpečení výskumu a splnomocnila ministra kultúry, aby vymenoval predsedu a podpredsedov Pracovnej skupiny, aby v spolupráci s ministrom financií, ministrom vnútra a ministrom školstva doriešil financovanie výskumu, v spolupráci s ministrom pre medzinárodné vzťahy zabezpečil otvorenie pracoviska v Ríme a pravidelne polročne predkladal vláde správy o činnosti Pracovnej skupiny.

Dňa 29. novembra 1991 bol na pôde Slovenského ústavu svätých Cyrila a Metoda v Ríme (dnes Pápežského slovenského ústavu svätých Cyrila a Metoda) slávnostne založený Slovenský historický ústav v Ríme, ktorému Slovenský ústav svätých Cyrila a Metoda poskytol predbežne k dispozícii pracovné priestory. Na slávnostnom akte sa zúčastnili predstavitelia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky, Ministerstva medzinárodných vzťahov Slovenskej republiky, Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Slovenskej akadémie vied, Slovenského národného archívu, Matice slovenskej, niektorých vysokých škôl, Slovenského ústavu svätých Cyrila a Metoda a Slovenského ústavu, ustanovizne slovenských kultúrnych, najmä vedeckých pracovníkov žijúcich v zahraničí.

Treba však s poľutovaním podotknúť, že Slovenský historický ústav v Ríme vtedy nevznikol ako právny subjekt de iure, ale iba de facto, len ako Pracovná skupina pre systematický výskum vo Vatikánskej apoštolskej knižnici a Tajnom apoštolskom vatikánskom archíve. Úvodnú sumu (milión korún) na zabezpečenie jeho činnosti poskytol vtedajší predseda vlády Slovenskej republiky JUDr. Ján Čarnogurský.

Uznesením č. 40 z 19. januára 1993 vláda Slovenskej republiky vzala na vedomie správu o činnosti Pracovnej skupiny a uložila ministrovi kultúry, aby v spolupráci s ministrom vnútra a ministrom školstva zabezpečil pokračovanie v systematickom výskume vo Vatikánskej apoštolskej knižnici a vo Vatikánskom tajnom apoštolskom archíve a v spolupráci s podpredsedom vlády Slovenskej republiky a s Ministerstvom zahraničných vecí Slovenskej republiky doriešil otázku právneho postavenia Slovenského historického ústavu v Ríme.

V priebehu rokov 1992 až 1994 boli vysielaní historici a archivári na výskum do Vatikánskeho mestského štátu. Činnosť Slovenského historického ústavu v Ríme však trpela nedoriešenou otázkou jeho právneho postavenia a prelínaním kompetencií až piatich rezortov pri zabezpečovaní jeho organizácie a financovania.

Po zmene vlády v roku 1994 Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky odmietlo financovať Slovenský historický ústav v Ríme a znemožnilo tak jeho ďalšiu činnosť. V nasledujúcom období boli s prispením ministerstiev vnútra a školstva vyslaní ešte niekoľkí jednotliví bádatelia na výskum, systematická výskumná činnosť však pre nedostatok finančných prostriedkov postupne úplne prestala.

Ako labutiu pieseň 15. mája 1995 minister kultúry Ivan Hudec vymenoval "do funkcie titulárneho riaditeľa Slovenského historického ústavu v Ríme" riadneho profesora Fakulty politických vied štátnej Univerzity v Padove, prof. Milana Stanislava Ďuricu, predsedu Slovenského ústavu v Ríme.

Uznesením vlády Slovenskej republiky č. 770 z 18. augusta 1999 boli (s niekoľkými výnimkami, ktoré sa netýkali Slovenského historického ústavu v Ríme) zrušené všetky uznesenia vlády prijaté do 31. decembra 1994, teda aj uznesenie vlády Slovenskej republiky z 19. januára 1993. Slovenský historický ústav v Ríme tak tichou cestou zanikol.

Podľa zákona č. 575/2001 Z. z., § 18, z 12. decembra 2001 o organizácii činnosti vlády a ústrednej štátnej správy vedecká činnosť už nepatrí do pôsobnosti ministerstva kultúry, ale do kompetencie ministerstva školstva, ktoré v nasledujúcom období vyvinulo istú iniciatívu vo veci obnovenia činnosti Slovenského historického ústavu v Ríme. Ku znovuzriadeniu ústavu však napokon neprišlo. Stroskotalo na nedostatku politickej vôle, na nevyjasnených rezortných kompetenciách a prelínajúcich sa úsiliach ministerstva zahraničných vecí, resp. Zahraničného úradu pri Talianskej republike, Ministerstva školstva Slovenskej republiky, Slovenskej akadémie vied a ďalších iniciatív. Minister školstva v apríli 2003 požiadal predsedníčku Rady štátneho programu "Účasť spoločenských vied na rozvoji spoločnosti", aby rada vypracovala podprogram, ktorý by zahŕňal výskum vo Vatikánskej apoštolskej knižnici a vo Vatikánskom tajnom apoštolskom archíve, čo však rada odmietla.

Vzhľadom na neschopnosť a neochotu štátu, tuná by som chcel zopakovať to, čo som už povedal, založiť de iure Slovenský historický ústav v Ríme na základe uznesenia Akademického senátu Trnavskej univerzity dňa 29. októbra 2004 zriadil jej rektor Slovenský historický ústav v Ríme so sídlom v Trnave ako vedeckovýskumné pracovisko Trnavskej univerzity v Trnave. Minister školstva Martin Fronc vyčlenil pre toto pracovisko jednorazovú sumu 3 mil. korún. Hoci toto univerzitné teleso odvtedy poskytlo viacero výskumných štipendií a zorganizovalo aj jednu vedeckú konferenciu, vyvíja teda sľubnú činnosť, v danej podobe nemá zabezpečenú ďalšiu samostatnú finančnú existenciu a navyše svojou právnou konštrukciou sui generis ako inštitúcia bez právnej subjektivity, bez vlastného rozpočtu a bez sídla v Ríme nespĺňa predpoklady na to, aby sa mohlo v budúcnosti stať členom prestížnej Medzinárodnej únie archeologických, historických a umenovedných ústavov v Ríme (Unione internazionale degli istituti di archeologia, storia e storia dell‘arte in Roma), únie, ktorá združuje ústavy uvedeného charakteru pôsobiace v Ríme a do ktorých Slovenský historický ústav v Ríme sa musí začleniť, ak má spĺňať úlohy, ktoré sa od neho očakávajú. Pokiaľ ide o obavy niektorých vysokoškolských učiteľov, napr. Trnavskej univerzity v Trnave, treba podotknúť, že prijatím navrhovaného zákona nikto z nich nepríde ani o prácu, ani o možnosť bádať či tobôž o existenciu. Naopak, v tom, čo doteraz daktorí z nich krátkodobo robili po namáhavom, únavnom, neistom a neraz ponižujúcom zháňaní finančných prostriedkov cez rôzne grantové agentúry, budú môcť bádať dlhodobo a pohodlne priamo v Ríme, v Slovenskom historickom ústave, a to bez naháňania financií z grantových agentúr, ale priamo z rozpočtu slovenským štátom zakladaného ústavu. Veď práve na to sa zakladá, tak ako to už roky majú v Rakúšania, Nemci, Maďari, Poliaci, Francúzi, Američania, Švédi, Chorváti či Švajčiari a iní. Nikto ich neodsúva nabok, naopak, počíta aj s ich zákonom stanovenou a zaručenou účasťou.

Slávna snemovňa, je potrebné po prvé, aby sa zmenilo právne postavenie Slovenského historického ústavu v Ríme legislatívnou cestou na základe zákona Národnej rady Slovenskej republiky, aby bola zabezpečená jeho ďalšia inštitucionálna aj finančná existencia a aby Slovenský historický ústav v Ríme, ktorý má byť celoštátnou vedeckovýskumnou inštitúciou, nezávisel od politických zmien vo vládach a na čele rezortov, alebo od rozpočtu jednej univerzity, ale mohol pracovať tak ako podobné inštitúcie iných štátov, t. j. nezávisle a kontinuálne, po druhé, dať Slovenskému historickému ústavu v Ríme takú právnu podobu, aby mohol riadne plniť svoju úlohu a zároveň sa stať členom spomenutej Medzinárodnej únie archeologických, historických a umenovedných ústavov v Ríme.

Slovenský historický ústav v Ríme predovšetkým musí mať právnu subjektivitu vlastnú a neodvodenú, mať sídlo v Ríme, vyvíjať riadnu vedeckovýskumnú činnosť, prezentovať výsledky tejto činnosti v publikáciách vo svetových jazykoch, predovšetkým v taliančine, a aspoň občasnou organizáciou medzinárodných konferencií a prezentácií.

Všetci výskumní pracovníci, ktorí v minulosti tieto archívy navštívili, konštatovali, že v skúmaných archívoch sa nachádzajú mimoriadne významné informácie o slovenskej histórii, ku ktorým momentálne nikto nemá systematický prístup.

Podpora činnosti Slovenského historického ústavu v Ríme je nielen z pohľadu striktne vedeckého, ale i z perspektívy národných a štátnych záujmov Slovenska o to naliehavejšia, že všetky okolité štáty majú v Ríme podobné ústavy, ktoré vyvíjajú veľmi aktívnu výskumnú, publikačnú a kultúrno-diplomatickú činnosť, ktorá sa priamo či nepriamo dotýka aj Slovenska. Absencia slovenskej vedy v citlivom a prestížnom rímskom a vatikánskom vedeckom a kultúrnom prostredí spôsobuje Slovensku veľkú škodu, znemožňuje slovenským historikom skúmať bohaté vatikánske a rímske historické pramene a má za následok, že slovenské dejiny sú v rímskom vedeckom prostredí prakticky neznáme alebo prítomné iba v rôznych nie nezainteresovaných dezinterpretáciách, a stavia Slovensko do pozície nekultúrnej krajiny, neschopnej vlastnej vedeckej prezencie na medzinárodnom poli.

Slávna snemovňa, tí, ktorí to vydržali, vďačím sa vám za pozornosť, ktorú ste venovali týmto mojim slovám. Čo sa vám páčilo, povedzte, prosím, iným, čo sa vám nepáčilo, povedzte, prosím, mne. Pán podpredseda, skončil som.

T. Cabaj, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne.

Ako ďalší v rozprave vystúpi pán poslanec Jaroslav Ivančo, pripraví sa László Köteles.

J. Ivančo, poslanec: Ďakujem pekne za slovo, vážený pán podpredseda Národnej rady. Ctený pán poslanec, zástupca navrhovateľov, pán poslanec spravodajca, dámy a páni, dovolím si povedať pár poznámok k predloženému návrhu zákona skupinou poslancov, ktorá by mala podľa ich názoru zabezpečiť vznik vedeckej inštitúcie na pôde večného mesta, ktorej hlavným predmetom by malo byť bádanie historických skutočností súvisiacich so Slovenskou republikou. Pozorne som počúval vystúpenie pána poslanca za predkladateľov, chcem však zdôrazniť, že návrh podľa môjho názoru, a to tiež chcem osobitne pripomenúť, a podľa názoru ľudí, ktorí sa pohybujú v danom segmente vedy, zakladá dojem, že vo Vatikáne momentálne neprebieha žiadne bádanie z pohľadu Slovenska. Pritom sa realizuje aj samostatný historický výskum v samotnom Vatikánskom tajnom archíve. V dôvodovej správe je o tom jedna jediná veta. Pán poslanec, zástupca predkladateľov, pri prvom čítaní opomenul danú skutočnosť, pri druhom čítaní sa venoval aj tomuto výskumu. Ide o jednu podstatnú časť slovenského historického výskumu, na ktorý sa veľmi netrpezlivo v odborných kruhoch čaká a ktorý pokiaľ sa bude úspešne realizovať, posúva Slovensko do vedeckého a kultúrneho kontextu súčasnej Európy odvolávajúc sa na jej kresťanské korene. Úspešný výskum vo Vatikáne je pre získavanie historických súvislostí, a určite s tým aj pán profesor Rydlo súhlasí, mnohokrát možno efektívnejší ako politická, diplomatická a neviem aká ešte misia v Ríme - večnom meste.

Treba súhlasiť s predkladateľmi, že myšlienka existencie špecializovaného pracoviska pre výskum slovacikálnych prameňov v Ríme sa objavila na Slovensku už v roku 1991. A už vtedy bol zriadený aj ústav s týmto zameraním. Treba však povedať, že zakrátko však zanikol a postupne sa ešte niekoľkokrát rozličné inštitúcie pokúšali o jeho resuscitovanie, či to už bolo ministerstvo vnútra, či to bola Matica slovenská, ministerstvo kultúry, ministerstvo školstva. A tak to prebiehalo prakticky až do roku 1995. Ale aj ďalej sa realizovali výskumy v rímskych archívoch už len príležitostne a často aj súkromne. Dovtedy sa však na výskumných pobytoch vystriedalo niekoľko desiatok ľudí, ktorí skúmali či, správnejšie treba povedať, mali skúmať písomnosti slovacikálnej proveniencie z rozličných chronologických období vo vatikánskych archívoch. Z týchto výskumov však nikdy nevznikla žiadna podstatná vedecká práca. A príčiny všetkých neúspešných pokusov by sme mohli zhrnúť do troch podstát. Prvá vec je, samozrejme, nedostatočné financovanie. A v tomto súhlasím s predkladateľmi, že tento návrh má snahu zabezpečiť aspoň aké také podnety k tomu, aby vláda Slovenskej republiky, slovenský štát zabezpečil financovanie aj takéhoto ústavu. Po druhé, je to absencia systematizovaného výskumu a z toho plynúce doteraz takmer nulitné vedecké výsledky, čo spôsobovalo čoraz ťažšiu obhájiteľnosť a opodstatnenosť existencie takéhoto ústavu na pôde Ríma - večného mesta. Vzájomná rivalita inštitúcií, ktoré na projektoch participovali spôsobila aj to, že projekty neboli úspešné.

Chcem uviesť pre zobjektivizovanie faktov, že napriek doterajšiemu neúspechu je dôležité to, že výskum v Ríme odmietli robiť viaceré inštitúcie a vedecké pracoviská na Slovensku, lebo je extrémne náročný a kladie vysoké nároky na erudíciu prípadných bádateľov. Ba dokonca Slovenská akadémia vied odmietla postupovať takisto vo výskume na pôde Vatikánu. Chcem povedať aj to, že ak by prijala túto myšlienku Slovenská akadémia vied, bol by to jeden zo štandardných krokov akceptovateľnosti takéhoto ústavu, tak ako funguje väčšina ústavov na pôde Ríma, ako to funguje pri Českej akadémii vied, ako to funguje pri Poľskej akadémii vied, lebo informácie o nich som si osobitne včera večer pozeral.

Po zložitých rokovaniach a s podporou ministerstva kultúry bol v Ríme konštituovaný tak Slovenský historický ústav pri Trnavskej univerzite ako jej súčasť a vedecké pracovisko bez právnej subjektivity. A podotýkam, že aj ústavy iných štátov na pôde Ríma fungujú bez právnej subjektivity ako súčasti národných akadémií vied. A práve ten Slovenský historický ústav pri Trnavskej univerzite sa podieľa na výskume a bádaní v Ríme - večnom meste. A prvýkrát, a to chcem zdôrazniť, prináša aj hmatateľné vedecké výsledky, ktoré boli aj publikované a prijaté, a to, čo je veľmi dôležité, prijaté odbornou verejnosťou. Slovenský historický ústav pri Trnavskej univerzite má kreované orgány, zvoleného riaditeľa. A je vytvorená vedecká rada z popredných špecialistov na jednotlivé oblasti výskumu. A boli dokonca vypísané aj prvé štipendiá na výskum. Na rozdiel od doteraz spomínaných a všetkých predchádzajúcich živelných výskumov sa však teraz akceptovali len tie, ktoré boli predložené ako koncepčné. A ich prvoradou úlohou bol výskum a prezentácia historických prameňov k slovenským dejinám. Máme prvé výsledky Slovenského historického ústavu, ktoré zásadne a významne menia situáciu. Práve teraz, na základe výsledkov tohto ústavu má slovenský výskum šancu stať sa aj členom, a to v oponentúre voči predkladateľom, hovorím, členom Osobitnej únie historických a umenovedných ústavov pri Svätej stolici, čo uľahčuje ďalší výskum a otvára dvere do ďalšieho vedeckého sveta.

Chcem upozorniť aj na dôvodovú správu, pretože predkladatelia práve v dôvodovej správe hovoria, že toto je cieľom vzniku Slovenského historického ústavu, aby sa mohol etablovať aj do tejto spomínanej únie. Myslím si, že Slovenský historický ústav pri Trnavskej univerzite práve napĺňa jeden z cieľov predkladateľov, pretože spĺňa podmienky na to, aby bol etablovaný na pôde únie. Podmienkou toho, mimochodom, je aj vydanie troch vedeckých publikácií založených na výskume vo Vatikánskom tajnom archíve. A práve tam je momentálne smerované cielené úsilie našich bádateľov. A podľa mojich informácií ide o záverečné systematizovanie poznatkov, aby sa tento cieľ naplnil. Zmena organizácie výskumu, výskumných prác v tejto fáze, vznikom Slovenského historického ústavu na báze predkladateľov môže zmariť úsilie a doteraz vykonanú prácu. Sú preto obavy, že sa môže opakovať situácia z deväťdesiatych rokov, keď mnohí chceli a málo kto vedel. Veľmi náročné je vôbec zorientovať sa totiž v archíve. Ale to, čo je najdôležitejšie, je, že dôverne bádať vo vatikánskych archívoch nezaručíme tým, že v slovenskom parlamente prijmeme zákon, ktorý umožní vznik ústavu. Na to treba osobitné povolenia na štúdium postavené, a to chcem zdôrazniť, na osobnej dôvere ľudí. Všetkým kompetentným je momentálne jasné, že realizuje sa najnáročnejšia časť výskumu, ktorá možno nie je okamžite viditeľná, pretože vatikánske pramene sú veľmi rozsiahle a vyžadujú si potrebu prejsť obrovské množstvo archívneho materiálu, nie vždy, ako to hovorím, s viditeľným výsledkom. Ale to, čo je veľmi dôležité, je, že tento výskum môžu robiť len bádatelia s vysokou mierou erudície a brilantnou znalosťou latinčiny, taliančiny a iných svetových jazykov, nehovoriac už o samostatnej tzv. remeselnej zručnosti vedieť čítať historické dokumenty a pramene. Aj to bola jedna z príčin, prečo doterajšie pokusy o výskum boli neúspešné.

Chcem uviesť na dokreslenie situácie, že vo veľmi krátkom čase vo výskume Slovenského historického ústavu pri Trnavskej univerzite, prebieha približne s mesačnými terminovanými pobytmi v Ríme, to je tiež dôležité, sa dokázalo spracovať veľké množstvo prameňov zo XIV. a prvej tretiny XV. storočia, sú publikované dva zväzky pôvodných prameňov a na Slovensku vôbec po prvýkrát už máme dva zväzky publikované v edičnom rade Monumenta Vaticana Slovaciae a to všetko bez existencie samostatného právneho subjektu, Slovenského historického ústavu tak ako to navrhujú predkladatelia.

Dámy a páni, je namieste podľa mňa povedať, že existujúci Slovenský historický ústav pri Trnavskej univerzite má už v samostatnom Ríme vybudované zázemie, ako som to uviedol, rozbehnuté výskumné projekty, či už je to v Pápežskom ústave svätých Cyrila a Metoda v Ríme, ale aj inde, aj vlastné a hoci skromné priestory. No predovšetkým sa tam našli príjemní ľudia, domovské prostredie a pohostinnosť, to všetko veľmi potrebné pre úspešný výskum. Je mimoriadne dôležité, dámy a páni, že Slovenský historický ústav v Ríme pri Trnavskej univerzite má podľa mojich informácií aj podporu Slovenskej biskupskej konferencie. Chcem z tohto miesta vyhlásiť všetkým, že Slovenský historický ústav pri Trnavskej univerzite je doteraz najúspešnejším projektom vatikánskeho a rímskeho výskumu v dejinách Slovenska. A to podľa mojich informácií a konzultácií potvrdí každý veci znalý člen vedeckej obce na Slovensku.

Je mi úplne jasné, že každý poslanec Národnej rady alebo aj skupina poslancov má právo podať návrh. Avšak myslím si, že tak vážny návrh na vznik tak podľa mňa cielene váženej inštitúcie, kde všetci chceme, aby bola vážená a odborne uznaná, sa nemôže robiť bez prekonzultovania tohto návrhu aj v širšej vedeckej obci. Ak by sme tento návrh takto nepoňali, a zatiaľ informácie k tomu nemáme, tak potom je veľmi namieste otázka, kto vlastne bude robiť výskum v takej inštitúcii, ako navrhujú predkladatelia. Opakujem vám, tento návrh doteraz nebol konzultovaný v širšej vedeckej obci. A ak by sme sa mali venovať textúre samotného návrhu, myslím si, že je namieste povedať aj to, že tento návrh je spracovaný, poviem to veľmi diplomaticky, veľmi nešťastne.

Ak je jedným z cieľov návrhu zabezpečiť financovanie výskumu, tak vám prečítam aj vety z dôvodovej správy: "Je evidentné, že tento zákon zaťaží štátny rozpočet. Prostriedky na zriadenie, prevádzku a činnosť Slovenského historického ústavu v Ríme môžu byť v rozpočte nájdené len tak, že vláda Slovenskej republiky bude zriadenie, prevádzku a činnosť Slovenského historického ústavu v Ríme považovať za jeden z prioritných štátnych záujmov," až doteraz by sa s tým dalo aj súhlasiť, nasledujú však vážne slová, "jednak tak, že prerozdelí prostriedky poskytované viacerým etablovaným inštitúciám, ustanovizniam či organizmom na mnohé neraz pochybné a nedôveryhodné projekty, kde sú neefektívne využívané a iba sa premrhávajú." Chcem povedať, a jasne som to zdôvodnil, že práve projekt Slovenského historického ústavu pri Trnavskej univerzite je tým projektom, na ktorý sa vynaložilo skutočne veľmi málo zdrojov. Ale je to jeden z veľmi úspešných a erudovaných projektov, na ktorý by mala Slovenská republika byť osobitne hrdá. A mám také obavy, a nezdieľam ich sám, že práve táto veta z dôvodovej správy môže spôsobiť aj to, že prerozdelenie finančných prostriedkov na vznik takéhoto ústavu, o ktorom teraz tu hovoríme, uberie aj to málo zdrojov, ktoré má Trnavská univerzita a jej Slovenský historický ústav. Pokladám to, dámy a páni, za veľmi vážne riziko. A so vztýčeným prstom vás prosím, aby sme prijatím tohto, na pohľad jednoduchého, na pohľad veľmi zaujímavého návrhu nespôsobili to, že nám padne jeden úspešný výskumný projekt, opakujem, na ktorý by mali byť všetci Slováci osobitne hrdí.

Vecne sa chcem vyjadriť aj k textúre zákona. Sčasti som spomenul, že je veľmi nešťastne napísaný, pretože si myslím, že zákon je nejasný, nemá jasne vymedzené pravidlá a kompetencie medzi jednotlivými orgánmi, nie je jasné, aká vlastne právnická osoba má z hľadiska financovania vzniknúť. Nie je to definované v návrhu.

V § 3 sa vstupuje úlohami ústavu, ktoré máme prijať na pôde Národnej rady Slovenskej republiky, do povinnosti vstupovať do ustanovizní a reholí, cirkevných, cirkevných spoločenstiev, cirkevných archívov, štátnych archívov Vatikánu. Myslím si, dámy a páni, že toto nám žiaden zákon prijatý v tejto Národnej rade nezaručí, že zamestnanci toho ústavu budú môcť otvoriť dvere akéhokoľvek iného archívu, možno ako slovenského.

Druhý oddiel sa venuje vedeckej rade, kde je konkrétne napísané, že návrh predkladá na členov vedeckej rady minister, ale aj predseda vlády. Pritom návrhy na členov vedeckej rady predkladajú univerzity a, citujem, "štatutárni zástupcovia Slovenskej akadémie vied, Matice slovenskej, Slovenského národného múzea" a tak ďalej, ale aj zástupcovia katedier. Som presvedčený o tom, že všetci vieme, že katedry nemajú štatutárnych zástupcov, pretože katedry pôsobia na fakultách a univerzitách. Návrh sa predkladá ministrovi školstva, ale aj predseda vlády môže predložiť návrh na člena vedeckej rady, pritom nemá ten návrh potvrdený zdola.

Osobitná kapitola je predstavenstvo a riaditeľ (§ 6 a § 7). Predstavenstvo a riaditeľ majú minimálne v dvoch odsekoch úplne rovnakú vetu. A zámerne to hovorím o vete, pretože je to úplne rovnaká kompetencia. Pýtam sa potom, kto vlastne bude zodpovedať za riadenie a činnosť ústavu, pretože o tejto vete hovorí § 6 ods. 4 a § 7 ods. 3.

V § 8 ods. 6 sa hovorí, že kontrolný orgán pri zistení nedostatkov má upozorniť, parafrázujem, necitujem, správnu radu. Pojem správna rada sa v celom texte návrhu zákona neuvádza okrem tohto jediného ani raz. Máme vedeckú radu, máme predstavenstvo, máme riaditeľa, máme kontrolný orgán, ale správnu radu v návrhu zákona nemáme. Opakujem, v § 8 ods. 6 je slovné spojenie správna rada, ktorá vôbec nie je v texte návrhu definovaná. V tejto súvislosti je jedna praktická otázka, nerozumiem tomu, ako mohlo byť povedané po prvom čítaní, že návrh spĺňa legislatívnotechnické pripomienky na to, aby bol posunutý vôbec do druhého čítania, pretože vieme dobre, že až ten pozmeňujúci návrh vážne opravuje celú textúru zákona.

Ak teda máme vážny záujem, tak ako to prezentoval zástupca predkladateľov, aby existoval reálny výskum, aby Slovenská republika takpovediac mala sa na koho a načo obrátiť pri bádaní vo vatikánskych archívoch, som presvedčený, že už len z úcty k tomu, aby táto inštitúcia mala vážne postavenie medzi vedeckými inštitúciami, treba prepracovať, a to nedám ako návrh, to je moja poznámka v rozprave, celú textúru návrhu zákona, aby nevznikli zbytočné pochybnosti o samotnom ústave. Ale zo všetkého za najdôležitejšie pokladám to, že tento návrh vôbec nerieši to, že zabezpečíme financovanie výskumu a vedy vo Vatikáne, pretože keď si prečítate znenie návrhu zákona, ktorým sa zavádza takzvané financovanie, a zámerne hovorím o takzvanom financovaní, tak sa dozviete len o jednej jedinej vete, že na plnení úloh podľa tohto zákona sa poskytujú ústavu dotácie a účelové dotácie zo štátneho rozpočtu Slovenskej republiky, s týmito dotáciami hospodári ústav podľa osobitných predpisov. Dámy a páni, znamená to, že akákoľvek vláda môže dať na tento ústav jedno euro aj tých požadovaných 227 tisíc eur, čo je minimálny rozpočet ústavu. A pýtam sa vás, či skutočne takto vágne napísaná norma zabezpečí financovanie vedy a výskumu vo vatikánskych archívoch. A pritom na protiváhu dávam to, že Trnavská univerzita má svoj historický ústav, ktorý má výsledky a ktorý je pred záverom istej etapy prác, ktorá zabezpečí vstup Slovenského historického ústavu pri Trnavskej univerzite na pole medzinárodne uznávaných vedeckých ustanovizní a inštitúcií. Prosím vás pekne, bez akýchkoľvek emócií, bez akýchkoľvek podtónov, aby sme zvážili podporu daného návrhu. Ďakujem pekne.

T. Cabaj, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne.

Ako posledný v rozprave vystúpi pán poslanec László Köteles. Nech sa páči.

L. Köteles, poslanec: Vážená Národná rada, dámy a páni ja som veľmi vďačný pánovi poslancovi Ivančovi, veľmi fundovane povedal to, čo som chcel povedať aj ja.

No na začiatku svojho vystúpenia asi musím konštatovať v zmysle zákonov o nezlučiteľnosti funkcií ústavných činiteľov, že som zaujatý. Ako podpredseda najväčšieho dobrovoľného kultúrneho zväzu na Slovensku, teda Csemadoku, kde sme nedostali doposiaľ do štátneho rozpočtu ani halier, resp. ani cent, len s údivom registrujem činnosť pána poslanca Rydla s cieľom založiť Slovenský historický ústav v Ríme. Ja osobne založenie tohto ústavu by som podporoval, ale takisto ako pán poslanec som narazil na základné otázky. Napríklad ako bude riešený rozpočet? Som presvedčený, ba aj osobne podporujem, že mali by sme finančne, trošku veľkorysejšie podporovať naše výskumy, ale konkrétne výskumy, a nie kvôli tomu vybudovať ústav v cudzom štáte s dosť veľkorysým rozpočtom.

Teraz k nie spoločnej správe, lebo sme obdržali len písomnú informáciu, ale vzhľadom na to, že budeme hlasovať aj o písomnej informácii, žiadam, aby sme o bode 7 hlasovali osobitne, a to len konkrétne kvôli tomu, že napr. navrhovaný § 4 ods. 5 znie: "Riaditeľovi ústavu patrí za výkon jeho funkcie mesačne odmena vo výške vedúceho zahraničného úradu, členom predstavenstva o pätinu menej..." Dodal by som, to znamená, že riaditeľ by tam mal plat vo výške veľvyslanca. Tak vytvoríme ďalšie veľvyslanectvo v Ríme.

A ešte krajšie znie: "Členstvo v orgánoch ústavu zaniká uplynutím funkčného obdobia," to je v poriadku, "písomným vzdaním sa členstva, smrťou člena, člena vedeckej rady alebo predstavenstva môže odvolať z funkcie len ten orgán, ktorý ho ustanovil, a len vtedy, ak bol právoplatne odsúdený za trestný čin alebo ak najmenej 6 mesiacov nevykonáva svoju funkciu." Prosím vás takéto privilégiá u nás má len prezident Slovenskej republiky. Ďakujem.

T. Cabaj, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne.

S faktickou poznámkou pán poslanec Jureňa. Nech sa páči. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickou.

M. Jureňa, poslanec: Ďakujem za slovo. Pán kolega, vo vašom vystúpení ma zaujala jedna veta, keď ste povedali, že Csemadok zo štátneho rozpočtu dostal nulu. Ja vám chcem položiť jednu otázku. Viem, že ste podporovali v županských voľbách pána Tibora Mikuša v Trnavskom samosprávnom kraji a SMK v týchto voľbách sa prezentovala na svojich volebných materiáloch, že pána Mikuša hodnotila ako dobrého župana, Csemadok dostal 1 mil. Sk v jednom kraji, pánboh zaplať, keď Matica slovenská v tomto kraji dostala podľa mojich informácií 200 000 Sk. Mohli by ste teda odpovedať na túto otázku. A potom ani sa nedivím, že ste podporovali pána Tibora Mikuša. To, čo je zaujímavé, je, že zhodou okolností ho podporovala aj Slovenská národná strana. Ale to sme už úplne troška odbočili, len pripomínam, že Csemadok má štedrého donora v Trnave a v Trnavskej župe. Ďakujem.

T. Cabaj, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne.

S reakciou pán poslanec Köteles. Nech sa páči.

L. Köteles, poslanec: Ďakujem pekne, pán poslanec. Od roku 1996 zo štátneho rozpočtu Csemadok nie je podporovaný. To, že občas naši členovia vylobujú niečo, to je len naviac, my zo zákona nemáme štátnu podporu. S tým súhlasím, Csemadok ani naši členovia nemali podporovať určitých politických činiteľov, ale to už máme za sebou. Ale musíme konštatovať, a uznáte to aj vy, že najväčší, zdôrazňujem, najväčší dobrovoľný kultúrny zväz na Slovensku zo štátneho rozpočtu nedostal, nedostane ani tento rok ani halier, ani cent.

T. Cabaj, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne.

Vyhlasujem rozpravu za skončenú.

Pán navrhovateľ chcete sa ešte vyjadriť? Áno

J. Rydlo, poslanec: Budem veľmi stručný. Chcem sa poďakovať aj pánovi Ivančovi, aj pánovi Kötelesovi za to, že si dali tú námahu a predložený návrh zákona si prečítali a v rozprave vystúpili. Ľutujem len jednu vec, pán Ivančo, že to, čo ste povedali teraz v rozprave, ste neprišli povedať v tom-ktorom výbore, ktorému návrh zákona bol pridelený na ďalšie rokovanie. Jedna vec.

Ja s vami súhlasím, pokiaľ ide o niektoré veci. Niektoré vaše tvrdenia nie sú však presné.

A prosím vás, neklaďte akosi tomuto návrhu zákona zlé úmysly. Zákony nie sú dokonalé, zákony sú na to, aby sa vylepšovali. Nepoznám žiadny dokonalý zákon. Povedal som to aj v predstavení okolo piatej, že všetko čo vychádza z ľudských rúk, nie je dokonalé. To je jedna vec.

Tu nikto nechce spochybňovať prácu Trnavskej univerzity, nota bene Slovenského historického ústavu v Ríme so sídlom v Trnave. Pripustite, že je tá konštrukcia troška divná. To by sme si mohli založiť aj Slovenský historický ústav na Marse so sídlom vo Svidníku. Ale o tom je zbytočné hovoriť.

Ja si cením to, čo táto inštitúcia robí. Cením si najmä odvahu akademických autorít Trnavskej univerzity ísť do niečoho, na čo napokon nemajú ani peniaze a musia žobrať a čakať vždycky od toho-ktorého ministra alebo od tej-ktorej agentúry nejaký finančný príspevok.

Chcem povedať len jednu vec, prosím vás, k tomu paragrafu, ktorý ste mu vytýkali, o vstupe do archívov a tak ďalej. Pochopiteľne, my sa môžeme v parlamente uzniesť aj na tom, že Zem sa prestáva točiť alebo že Zem je doska. To na skutkovej podstate jednoducho, že Zem sa točí a že Zem je guľa, nič nezmení. Vstup do vatikánskych archívov a vôbec do akýchkoľvek archívov je riadený svojimi vnútornými predpismi a napokon zákonmi toho-ktorého štátu.

Chcem povedať len toľko, a tuná sa ma veľmi akosi pozitívne dotklo to, čo ste konštatovali a o čo mi aj v tomto zákone ide, pokiaľ ide o spoluprácu. My potrebujeme, aby sme mali erudovaných stredovekárov, aby sme mali erudovaných historikov, aby títo ľudia absolvovali príslušné školy, ktoré sú napr. pri Vatikánskom tajnom archíve. V zákone je to navrhnuté. Asi je to v zákone navrhnuté preto, aby sa niekto nemohol vyhovárať, že to alebo ono nie je spomenuté. Ja opakujem za seba, že nás viedla k tomu iba tá najšľachetnejšia myšlienka.

Na záver chcem povedať jednu vec. Rád by som bol, keby tento zákon prešiel a dostal súhlas tejto snemovne, pochopiteľne, pretože v našom zákonodarnom zbore prijímame desiatky, ba stovky zákonov, uznesení, vyhlásení a iných právne záväzných dokumentov a nariadení, ale po konštituovaní demokratického štátu, prijatí ústavy a ústavných zákonov, po pristúpení k politickým či brannobezpečnostným zoskupeniam, ako je Európska únia či NATO, len výnimočne sa naskytne nám, zákonodarcom, príležitosť prijať zákon historického významu. Návrh na vydanie, ktorým sa zriaďuje Slovenský historický ústav v Ríme, je takýmto podľa mňa historickým zákonom. Keď tento návrh predkladám, pred očami mi nevdojak defilujú kľúčové postavy nášho národného dejepisectva, od najstarších čias po súčasnosť, od tých najstarších po tých najmladších: Ján Baltazár Magin, Matej Bel, alias magnum decus Hungariae, Adam František Kollár, Samuel Timon, Juraj Papánek, Juraj Sklenár, Ján Čaplovič, Ján Kollár, Pavol Jozef Šafárik, Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban, František Víťazoslav Sasinek, Andrej Kmeť, Július Botto, Jozef Škultéty, Konštantín Čulen, Karol Sidor, František Hrušovský, Daniel Rapant, Anton Augustín Baník, František Bokes, Jozef Mikuš, Eduard Friš, Belo Polla, Jozef Butvin, Peter Ratkoš, Michal Lacko, Július Mésároš, Ján Tibenský, Ján Hučko, Alexander Húščava, Branislav Varsik, Richard Marsina, František Vnuk, Milan Ďurica, Emil Krapka, Ľubomír Lipták, Jozef Jablonický, Matúš Kučera, Roman Holec, Anton Hrnko, Dušan Kováč, Róbert Letz, Emília Hrabovec, Martin Homza, Ivan Petranský, Martin Lacko a ďalší.

Keď sa niekomu podarilo urobiť čosi všeobecne prospešné pre slovenskú spoločnosť, Jozef Škultéty, baťko Škultéty, mal vo zvyku povedať: "Dobrá vec pre národ." Nuž nech aj tento návrh na vydanie zákona, ktorým sa zriaďuje Slovenský historický ústav v Ríme, je jednou z tých dobrých vecí pre národ, pretože, ako hovorí Jozef Cíger Hronský: "Najkrajšie slová sú skutky... Prichodia nové časy, nové úlohy a musíme veriť, že ich zdoláme."

Som presvedčený, že prijatie tohto zákona naprieč celým politickým spektrom povzbudí obec historikov, archeológov, archivárov, knihovníkov, umenovedcov na Slovensku i v zahraničí a bude trvalou vizitkou na 4. volebné obdobie Národnej rady Slovenskej republiky, ktoré sme ako poslanci osobne stvárňovali.

Vďačím sa vám za pozornosť, ktorú ste venovali týmto mojim slovám. Čo sa vám páčilo, povedzte, prosím, iným, čo sa vám nepáčilo, opakujem, povedzte, prosím, mne. Ďakujem, pán podpredseda, skončil som.

T. Cabaj, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne.

Pán spravodajca sa nechce vyjadriť.

Prerušujem rokovanie o tomto bode programu.

Panie poslankyne, poslanci máme ešte v prvom čítaní

návrh poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Miroslava Jureňu na vydanie zákona, ktorým sa dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov.

Návrh má tlač 1504, návrh na jeho pridelenie na prerokovanie výborom je v rozhodnutí predsedu č. 1537.

Ja poprosím pán poslanca Jureňu, aby svoj poslanecký návrh odôvodnil.

Zároveň vás poprosím o všeobecný súhlas, že by sme to mohli dokončiť, tak ako to bolo avizované. (Hlasy z pléna.) Dobre, ďakujem pekne.

Nech sa páči, pán poslanec.

M. Jureňa, poslanec: Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Z dôvodovej správy vyberiem tie najdôležitejšie vzhľadom aj na čas záležitosti.

Národná rada Slovenskej republiky prijala petíciu obyvateľov žijúcich z vysťahovanej obce Ľubické Kúpele, ktorú zorganizovalo Združenie za obnovu obce Ľubické Kúpele. V petícii žiadajú vytvorenie legislatívnych podmienok na obnovu samostatnej a životaschopnej obce Ľubické Kúpele a umožnenie jej vysťahovaným obyvateľom, ich potomkom a ostatným občanom republiky súčasne so zánikom Vojenského obvodu Javorina opätovne osídliť rodnú obec.

Obec Ľubické Kúpele vznikla 1. 1. 1950 odčlenením od obce Ľubica. Odčlenenie bolo logickým výsledkom viac ako storočnej snahy jej slovenských obyvateľov.

Ďalší rozvoj už samostatnej obce zastavil vznik Vojenského obvodu Javorina 1. 2. 1952. Do vojenského obvodu bola pojatá časť katastrálneho územia Ľubické Kúpele a nasledovali tvrdé opatrenia voči obyvateľom, vrcholiace ich vysťahovaním z obce. V tomto období mala obec cirka 900 obyvateľov.

Vojenská správa nevyplatila občanom žiadne finančné náhrady ani neposkytla sľúbené prostriedky na opravy pridelených konfiškovaných budov, ktoré boli v neobývateľnom stave, preto sa 210 rodín s deťmi vrátilo späť do svojich domov v Ľubických Kúpeľoch. V júni 1955 boli občania opäť násilne vysťahovaní. Do dnešných dní sa tieto udalosti vnímajú ako veľká nespravodlivosť voči týmto občanom Slovenskej republiky.

Pretože do vojenského obvodu nebolo začlenené celé katastrálne územie Ľubické Kúpele, obec podľa zákona č. 169/1949 Zb. o vojenských obvodoch de iure nezanikla, avšak de facto neexistovala.

Úsilie opätovne osídliť územie otcov a dedov vyjadrujú pôvodní žijúci obyvatelia obce, ich deti a vnuci viacerými zákonnými formami od roku 1992, napriek dvom žiadostiam, memorandu, trom petíciám adresovaným vrcholným orgánom štátnej moci boli zatiaľ neúspešní.

Nepochybne formulácia, podľa ktorej sa toto ustanovenie vzťahuje na obec Ľubické Kúpele, budí dojem riešenia konkrétneho prípadu, v tomto prípade predloženia môjho návrhu. Skutočnosť je však podľa môjho názoru taká, že presný počet jestvujúcich vojenských obvodov je známy, a preto aj právna úprava, ktorá by sa vzťahovala na všetky vojenské obvody, by sa vzťahovala na konkrétne známe prípady, ktoré sa stali v minulosti na území teraz existujúcich presne vymedzených a všeobecne známych vojenských obvodov.

V dôvodovej správe, ktorá je prístupná a zverejnená, sú ďalej podrobne špecifikované jednotlivé legislatívne znenia. Takže nebudem sa k nim v tomto úvode bližšie vyjadrovať. Ďakujem, pán predsedajúci, za slovo.