A preto mýli sa pán kolega Hillebrand, keď v mierových smluvách a niektorých ich ustanovizniach vidí jedinú príčinu latentného válečného nebezpečia a keď myslí, že jedine konfigurácia naších hraníc voči Maďarsku je príčinou stáleho nekľudu. Tento nekľúd by bol aj vtedy, keď by naše hranice boly ideálne etnografické, tento nekľud zavinený je nie hranicami, ale tým, že je v Maďarsku šľachta, ktorá držať môže sa na povrchu len tým, že má imperialistické, mier znebezpečujúce snahy a zámery a že politický úkol hrať môže len vtedy, keď tieto zámery a snahy stále živí a podporuje.
Ohlaďne naších hraníc voči Maďarsku bude treba zdôrazniť, že tieto považujeme za definitívné, a koncessie robiť nikdy nebudeme náchylní. Opustiť liniu dunajskú znamenalo by nie len ohrožiť hospodárske záujmy nášho robotnictva, ale na ktoré budeme museť mať zreteľ až po tú dobu, keď otázka všeobecného odzbrojenia bude už definitivne a uspokojive riešená a nebezpečie olygarchie a reakcie navždy zažehnané. Naše dunajské hranice na Slovensku boly v dosavádnych komplikovaných pomeroch takrečeno záchranou demokracie nie len u nás, ale v celej strednej Evrope. Bez tejto hranice by odvaha maďarskej reakcie bola iste nariastla v značnej miere, Slovensko by už dávno bolo preč a, čo Slovensko, preč by bola aj demokrácia u nás, v Rakúsku a inde. Otázka Slovenska a jeho hraníc a prináležavosti k Československej republike je dnes otázkou všeeuropskej demokracie.
Týchto hraníc sa držíme aj vzhľadom na naše menšiny v Maďarsku. Stav týchto menšin je úžasný. 300.000 Slovákov, robotníkov a roľníkov, nemá jednej jedinej slovenskej školy! Na tento neznesiteľný stav našich menšín, na tento zločinný, kultúrny škandál, na tento oplanský kúsok politiky maďarskej šľachty, na tento attentát na evropskej mier, musíme obrátit pozornosť celého sveta.
Nám nemôže byť ľahostajným osud našich menšín v Maďarsku, a to nie len z národného ohľadu, ale aj preto, lebo tieto menšiny budú stĺpom demokratického režimu v Maďarsku a pomocou a prostrednictvom týchto menšín udržať a pestovať chceme priateľský pomer, v ktorom žiť chceme s maďarským ľudom, s ktorým nás viazalo cez 1000 rokov spoločný hospodárský a sociálný útisk.
Podobný osud, ako našu slovenskú menšinu, očakáva aj menšinu nemeckú v Maďarsku. 1/2 miliona Nemcov v Maďarsku má úplne zmaďarisované ľudové školstvo, nemá ani jedinej strednej školy, vzdor tomu, že tento národ patrí k tým najkultúrnejším. Túto okolnosť by som odporúčal do pozornosti pánom z nacionálnych nemeckých strán. Maďarská šľachta a džentry odnárodnuje a potlačuje nie len Slovákov, ale aj Nemcov; a tento fakt by si mali opevovatelia priateľstva maďarskej a nemeckej buržoásie a imperialismu dobre upovedomiť.
Zachránenie a zabezpečienie slovenských a nemeckých menšín v Maďarsku považujeme za požiadavok demokracie, za garanciu vytvorenia a udržania demokratického vývinu v Maďarsku, za protiváhu imperialistických snáh maďarskej pánskej triedy, a tak za bezpečnosť pre udržanie mieru v strednej Evrope.
A tu by som žiadal p. ministra zahraničia, aby, cieľom sledovania týchto zásad, venoval veľkú pozornosť nášmu budapeštianskému zastupiteľstvu. Myslím, že nie jedna položka rozpočtu zahraničného, nie jedno vyslanectvo alebo konsulát v cudzine bude môcť byť zrušený, alebo aspoň značne obmedzený, restringovaný. Myslím, že sa príliš veľká pozornosť venovala na určité miesta zahraničia, kde nemáme valného záujmu. Naproti tomu vidíme, že Budapešť je v tomto ohľade veľmi zanedbaná. Z byrokratického ohľadu je snaď veľmi dobre, až príliš dobre vybavená, z diplomatického stanoviska úplne zanedbaná. Mezi mazaných, v politike a diplomacii stoletou praksou otúžených magnátov treba poslať dobrého diplomata, ktorý bude informovaný, ktorý sa nedá prekvapiť a ktorý zastávať bude našu demokraciu dôstojne. Šikovné, cielavedomé a energické vystúpenie diplomata docieliť môže výsledky, ktoré ináč vynútiť si musíme drahými mobilizáciami. Tu by som chcel sa zmieniť o našom vojsku. Chcel by som konštatovať niečo a žiadať menovite pánov z nemeckej strany, ktorí stále hovoria o nejakom militarisme, aby posudzovali veci objektívne. Nedávno počul som z úst nemeckého sociálneho demokrata, že jeho strana ďalej bojovať bude proti československému militarismu. Pánovia, buďte raz už i vy uprimnými, nehovorte vždy z tribuny, ale hľaďte raz už vy na to robit politiku bez demagogickej príchuti. Zpytujme sa: čo by sa bolo stalo, keby sme nemali takú armádu, ako máme, ale keby sme mali na príklad takú "demokratickú armádu, jakú má Rakúsko". Myslíte, že by ešte existovala Rakúska republika? Myslíte, že by Habsburk bol dnes na Madeire? Myslíte, že by neboly už dávno zrútené demokratické sústavy stredoevropských štátov a nastolení všade Habsburkovia a Wittelsbachovia a Hohenzollerovia?
My pozeráme na armádu československú, ako na pevný nástroj a učinnú obranu demokratickej sústavy nie len u nás, ale v celej strednej Evrope. Takto pozerajú však na našu armádu nielen Česi a Slováci, ale i prevážna čiastka našich Nemcov a Maďarov. Zapamätujme si, že sa mobilizácia podarila hlavne preto, že Nemci a Madari, ale i Čechoslováci rukovali v poriadku a v dobrej discipline preto, lebo boli presvedčení, že armáda naša nie je nejakým inštrumentom reakčným a imperialistickým, ale že háji vec demokratickú a spravodlivú. Uvediem priklad maďarských rekrutov v Košiciach, ktorí rukovali pri zpeve "Kossuth Lajos azt üzente" s textom "Masaryk úr azt üzente". Uvádzam priklad reservistov určitej maďarskej obce v župe Bratislavskej, kde po vyhlásení mobilizácie Maďari osvedčili sa, že "tomu ožranovi nerukujú"; keď im však notár vysvetlil, že nie maďarský král Karol, ale Československá republika ich volá, vyhlásili, že to je inšie a rukovali. (Místopředseda Buříval převzal předsednictví.)
A toto nech je mementom všetkým kruhom v republike. Armáda musí byť nástrojom demokracie a nesmie sa zvrhnúť na inštrument imperialismu a kapitalismu. Túto tradíciu v armáde treba zachovať a pestovať a treba využiť dobré výsledky mobilizácie k tomu, aby konečne energickou rukou a krátkou cestou vyčistený bol ten Augiášov chliev, ktorý sa u nás volá ministerstvom národnej obrany. Treba tam spraviť náležitý poriadok a vtedy iste poklesne aj miliardový náklad v našom rozpočte. My sme za pestovanie discipliny a poriádku v armáde, ale toto heslo platiť musí i pre pánov v ministerstve národnej obrany.
Dúfajme, že p. minister Udržal bude mať k tomu silnú ruku. Čím drieve to urobí, tím drieve bude môct prikročiť k miličnému systému.
Vážení pánovia! Je nutno, abych sa niekoľka slovy zmienil o veciach, týkajúcich sa rozpočtu ministerského presidia a ministerstva vnútra. A tu chcem sa dotknúť otázok správy Slovenska. My rozhodne stojime na nerozdeliteľnosti Československej republiky. Sme vzdialení každej autonomistickej snahy. Československá sociálna demokracia, ktorá má na Slovensku väčšinu svých prívržencov politicky organisovaných, táto stoji za československou vzájemnosťou, za Československou republikou. Ale práve preto, že chceme, aby sme toto Slovensko uhájili, aby sme mu dali jeho pravý svoj ráz, je nutno, aby ministerstvo vnútra čo najdrieve prikročilo k tomu, aby na Slovensku boly sriadené župy, aby džentrýci, ktorí ešte dnes na Slovensku vládnú a vo všetkých župách diktujú, aby jednoduše boli odstranení. Ten režim, ktorý dnes na Slovensku panuje, musí byť jednoduše zmenený a tu je nutno pripomenúť, aby sa zo Slovenska pri sriadzovaní žúp nerobil žiadny pokusný králik, ale keď začnú sa župy robiť, aby sa robili súčasne na Slovensku, v Čechách, na Morave a vo Sliezsku. Myslím, že to bolo by prvým krokom, aby na Slovensku zavládla demokracia, aby na Slovensku uplatnil sa chudý pracujúci ľud, a nie tí t. zv. tisícjutráši a kožokabátníci, ktorých sme zdedili zo starej Maďárie a ktorých musíme z miest, v ktorých dnes hnezdia, vysotiť.
A chcem tu konštatovať jedno, a prial bych si, aby to bolo hodne slyšané. My slovenskí sociálni demokrati naskrze nie sme oduševnení za tým, čo sa volá systémom Mičurovským. Nám sa naskrze nepáčia tie methody p. ministra Mičuru, ktoré vybrané sú z arsenálu starej džentrickej Maďarie. Mýlil by sa, kto by sa nazdával, že je tento systém snaď nejakým systémom silnej ruky. Pánovia, buďme si jasní, my sociálni demokrati sme za systém silnej ruky, ale táto silná ruka nech sa praktikuje voči nepriateľom republiky, voči habsburským karlistom, voči kapitalistom, reakcionárom, voči veľkostatkárom, ale nie voči nevinným ľudom.
A pri tejto príležitosti bude nutno, aby sme si prehovorili o terajšom vykazovaní emigrantov a maďarských príslušníkov, ktoré sa deje na Slovensku, uprimné a správne slovo. My vidíme, že na Slovensku tieto veci strašne ľud rozbúrily a to preto, poneváč chudiaci robotníci, ktorí snaď nemali svoje veci v poriadku, títo bezo všeho termínu behom jednej noci museli prez hranice, boli jednoduše odvezení, na druhej strane máme tu pána kol. Toblera, ktorý nie je príslušníkom republiky, ktorý republike narobil škody, tomu sa dá osmidenná na rozmýšľanú. A máme tam niekoľko ľudí, ktorí dostali až celý mesiac na rozmýšľanú. Ja prehlasujem, že nezastávame sa ani jednoho, ktorý nemá právo v republike bývať a ktorý si nedá svých vecí do poriadku, ale tí všetcia musia mať príležitosť stejne poukázanú. To čo sa robí v Bratislave, skutočne zasluhuje kritiku, lebo sa tam s robotníkom zachádza ako s ménecenným. Ale dr. Bakuy, ktorý je vôdcom bratislavskej irredenty a ktorý to hnutie Karlovo viedol, ten môže celý mesiac v Bratislave bývať. A taká grófka Wurmbrantová, u ktorej sa poriadajú politické večierky, kde sa tancuje, s túto paní Wurmbrantovou sa ináč zachádza, kdežto na toho chudiaka robotníka sa ináč prijde. Tedy i v tomto ohľade je nutno, aby na Slovensku sa stala náprava a aby bola pre všetkých, ktorí si toho zaslúžia.
Pánovia, my nevidíme v tom žiadnu silnú ruku, keď orgány pána ministra hromadne vykazujú ľudí v podstate úplne indiferentných a keď mnohí zákernícki a nebezpeční reakcionári a karlisti škodoradostne sa smejú, že silná ruka republiky často trafí tých, ktorí to s republikou uprímne smýšľajú a nezastihne pravých vinníkov.
Bratislavský šéf štátnej policie ministerský rada Slavíček sa v poslednej dobe vyznačil veľmi rozhodnou energiou naproti svojmu drievejšiemu počínaniu. A tu chcem poukázať na ten neudržiteľný stav pomerov štátnej policie na Slovensku. V Košiciach účinkuje od istého času ako šéf policie pán Klíma, známy zo svých polovačiek na počestných českých ľudí po čas vojny. Tento pán rád by odčinil svoje hriechy a preto je horlivý až do úmoru. Táto horlivosť sa však často, ba skoro vždy skončí nejakou blamážou. A boli by sme pánu Klímovi veľmi povďační, keby svoju policajtskú horlivosť vykonával proti keťasom, úžerníkom, korrupčníkom a iným pod. zločincom, ktorých je na východnom Slovensku nazbyt a tu by mal pán Klíma vzácne a vďačné pole účinkovania. Ale s tými tak zv. velezrádnymi aférami pána Klímy máme toho už práve dosť. Tej hriešnej reklame, ktorú si tento pán rád robí, musí byť učinený koniec. Zatýkanie ľudí len preto, aby sa pán Klíma môhol pochváliť novým veľkým úspechom, musí prestať. Dosiaľ tento pán neprodukoval ani jediného prípadu, ktorý pred súdmi bol obstál a ním objavení a zatknutí velezrádci museli byť temer bez výnimky za niekoľko týždnov pozdejšie prepustení na svobodu. A tento pán otravuje nám celé Slovensko. Za jeho počínaním nechcú zaostať aní ostatní býv. rakúski policajti, a nastáva nebezpečná konkurrencia, ktorú zaplatiť musia často nevinní ľudia, dobrá povesť republiky, a pri tom praví vinníci smejú sa a chvália si "šikovnosť" týchto pánov.
Táto rakušácka policajtská kasta nestrpí potom medzi sebou žiadneho rozhodnejšieho a svedomitejšieho človeka. Tu máme prešovského policajného kapitána Brunnera, ktorý nemá dostatočných služobných let vo službách habsburského Rakúska, ktorý ani nechodil do policajtskej školy Habsburkov, ale za to má tým viacej schopností, rozumu a svedomia, i koná na Slovensku od prevratu vzácne služby: tohoto človeka sekýrujú, prenásledujú, štichlujú, vyháňajú zo služby, aby jeho miesto zaujať môhol nejaký Letovský alebo Klíma.
Policajní kapitán v Lučenci, Kompiš,
nedaj bože, aby sa dožil definitívneho menovania, ale musí v neistote
živoriť a to všecko pre to, poněváč bol hneď na začiatku na svojom
mieste, pracoval už tehdy, keď sa musely i životy na kocku postaviť
a nevysedúval tehdy v Prahe a čakal v teple, aby hlásil sa až
potom, keď už iní všetko pripravili a zabezpečili a týchto môhol
potom vytlačiť, vysekýrovať a zorganisovať na Slovensku československé
Rakúsko.
My v systému @a la Klíma nevidíme žiadnu silnú ruku. Tento systém je prelhaný, neuprimný a zákernícky a hotový často dohodovať sa; a silnú ruku upotrebiť nemiestne, len aby sa zdálo, že sa niečo robí. Tento systém je aj zbabelý. Prosím, je to iste k smiechu, keď vidíme skutočnosti, podľa ktorých to na periferiach na Slovensku vyzerá tak, ako keby nie sociálna demokracia, ale komunisti boli pri vláde. Máme taký príklad na pr. v Kremnici. Tam pán mestský kapitán rozpustil soc. demokratom ver. schôdzu len preto, že si toho komunisti priali a hned na to dovolil vydržovať schôdzku komunistom, kde si vesele brízgali na republiku. Robotníctvo proti tomu podalo sťažnosť, ktorá leží už 6 mesiacov nevybavená v kancellárii bratislavského ministra so silnou rukou. Niet divu, že si ten istý mestský kapitán dovolí potom ešte znamenitejší kúsok: soc. dem. robotnictvu zabránil vydržovať verejné shromáždenie na oslavu 28. ríjna. Komunistom však takúto schôdzu povolil, ačkoľvek dobre vediel, že sa tam nebude oslavovať, ale haniť republika. A takovýchto prípadov dalo by sa uviesť mnoho so všetkých strán Slovenska. Na župnom dome v Báňskej Bystrici komunisti chovajú sa, akoby mali vládne opraty v rukách a keď zterrorisované robotníctvo žiada ochrany, vtedy úrady krčia ramenami. Orgány silnej ruky majú často strach pred zkrachovanými komunisty, snaď preto, že na mnohých miestach sediac v rôznych správnych radách a iných kšeftoch boja sa nepohodlných sdelení a možných publikácií.
Agitácia kresťansko-sociálnych karlistov deje sa nestydatým spôsobom, často bez toho, že by úrady zasiahly, keď k tomu majú zákonitú príčinu. Pánovia, ktorí znajú Körmendyho-Lelleyho a príp. Szentiványiho, vedia, že títo pánovia nemajú so socialismom nič spoločného. Socialismus pánu Szentiványimu je niečim neznámym a ja nechcem toto kresťanstvo súdiť, ale silne o tom kresťanstvu pána Körmendyho, Lelleyho a Szentiványiho pochybujem. Vidíme, že táto strana nemá na Slovensku práva, aby pod týmto menom existovala. Týmto pánom by lepšie slušalo, keby sa nazývali stranou pre chránenie integrity Maďarov, táto forma by tam bola lepšia, a snaď by tomu ľudia lepšie rozumeli. Práve títo kresťanskí sociálovia otravujú Slovensko a najmä chudobných sedliakov, medzi ktorými prevádzajú agitáciu a ich silne ovládajú.
A ich politiku delajú tak, jak toho potrebujú.
Vidíme, že agitácia kresťanských socialistov musí byť na Slovensku znemožnená, lebo títo pánovia neagitujú ako socialisti a kresťania, lež agitujú ako ochranitelia integrity Maďarska. Ale systém silnej ruky musí mať inú taktiku, nesmie zasahovať tam, kde to zákon nedovolí a nechať bežať prípady, v ktorých by mala byť zjednaná najprísnejšia platnosť zákonov. Netvrdím, že je to úmysel; ale je to prirodzený dôsledok nemožnosti, neschopnosti celého systému. Nemyslím, že by sa v Bratislave nevedelo o tom, že tak zv. kresťansko-sociálna agitácia je z Budapesti alimentovaná a financovaná. Vydávajú na Slovensku ohromný počet denníkov a iných časopisov, ktoré, keď vezmeme do ohľadu počet predplatiteľov a prispevateľov, všetky sú pasívne. Ale Horthyho a Bethlenove peniaze pripomôžu im k aktivite. Známa vec je, že křesť.-sociálna agitácia na Slovensku je súčiastkou činnosti horthyovskej a bethlenovskej vlády. A tejto činnosti podliehajú kapitalistické a veľkostatkárské kruhy na Slovensku. Pán Bíró, riaditeľ rimamuráňskej spoločnosti, ktorá svojou kapitalistickou arroganciou má hlavný podiel na krompašskom krvepreliatí, nutí svojich robotníkov, aby zakladali kresťansko-sociálne organizácie. Prenásleduje sociálne-demokratických robotníkov preto, že sú za Československú republiku; prehadzuje ích na iné miesta a odvolá takéto opatrenia len pod tou podmienkou, jestli vstúpia do kresťansko-sociálnej organizácie. To isté robia i páni veľkostatkári v Nitrianskej a Bratislavskej župe. Všetci Maďaroni, všetci potlačovatelia a vykorisťovatelia ľudu, všetci nepriatelia československého národa stretli sa pod režimom silnej ruky v táboru kresťansko-sociálnej zástavy.
Dovoľte, že by sme tu označili naše stanovisko. Medzi kresťanskými sociály na Slovensku niet žiadnych Slovákov. Kresťansko-sociálnu politiku robia na Slovensku iba maďarskí džentríci a farári. Maďari sa často odvolávajú na právo sebeurčenia. My im ho neodopierame. Jestli maďarský hecpátery chcú silou - mocou agitovať, - tak nech sa pokusia s agitáciou medzy maďarským ľudom. Ten ich však nechce. Preto sa vrhli na Slovákov. Slovenský ľud však žiadnych maďarských hecpáterov nestrpí. Právo sebaurčenia prináleží aj Slovákom a nedovolíme, a nestrpíme, aby pod rúškom kresťanského socialismu agenti Horthyho a Černocha zneužili výhody našej demokracie a prostriedkami tejto demokracie ju podkopávali. Nech si páni Maďari agitujú medzi Maďarmi, ale Slovákom nech dajú pokoj.
A v tomto ohľade marne hľadáme po nejakých rozumných činoch silnej ruky. Kresťansko-sociálna karlistická agitácia nikdy nepracovala tak drzo ako v posledných dobách. Bíró, Hoffmann, Hadík, Barkóczy a ako sa všetcia volajú, cítia sa u nás, ako keby boli v Maďarsku. Ale niet divu. Ich politika má na Slovensku báječných učenníkov. Marne voláme už výše roka po odstránení župného poradcu a pána Boha v Nitre, pána Štefánika. On vesele obchoduje ďalej a nemôže vystúpiť proti reakčným pánom, lebo sú kamaráti v kšeftoch. Trenčiansky župan vesele šarapatí ďalej, ačkolvek po jeho úžasnom ohlase, ktorým slovenskej veci viac škodil ako osožil, v sriadených pomeroch nemôhol by ostať ani deň v úrade. Famósny šaryšský župan ešte vždy nie je odstránený a nepriatelia štátu jásajú, že systém silnej ruky tak šikovne, tak energicky, tak účinne uplatňuje záujmy republiky.
Ctená snemovňo! S týmto systémom nemôžeme býť spokojní, nie sme spokojní, a neboli sme spokojní nikdy. Tento systém musí už raz prestať. A ja upozorňujem len ct. vládu, že strana sociálne-demokratická len pod tou podmienkou prisľúbila podporu tejto vláde a vyslala do nej svojích zástupcov, jestli v systému na Slovensku nastane zmena. A tu je práve, pánovia, čudno, že pán minister Mičura včera pri porade županov na Slovensku prehlásil, že nastolením novej vlády zostáva i starý režim, že nastolenie novej vlády nemá účinku na politickú verejnosť. Neviem, odkiaľ pán minister Mičura tieto svoje informácie bere, ale každopádne sú tieto informácie mýlne a tieto informácie mohly by tiež koaličnú vzájemnosť veľmi poškodiť. My rozhodne stojíme na tom stanovisku, že osoba pána ministra dr. Mičuru je nám príjemná, on je velice ľúbezný, velice ochotný pán, výtečný znateľ našej administrácie, prajeme mu dlhého života a ministrovania, ale žiadame ho, aby nezapomenul, že nie je viacej členom úradníckého kabinetu, lež že je členom parlamentnej vlády. My sme pristali na jeho osobe len pod tou podmienkou, jestli zmení systém a možnosť zmeny systému videli sme dostatočne garantovanú utvorením poradného výboru koalovaných strán pri bratislavskom ministerstve. Na tomto stanovisku trváme, a jestli by v tomto ohlade v najbližšiej dobe nešlo našim žiadostiam v ústrety: budeme vedieť svojú povinnosť.
My pozdravujeme odhodlanie vlády, že zruší stanné právo na Slovensku a prajeme si, aby sa na tejto ceste pokračovalo ďalej a aby sa postupne oživotvorili všetky tie demokratické opatrenia na Slovensku, ktoré pred rokom náš súdruh dr. Dérer tam zaviedol, ktoré však medzi časom vyzdvyhnuté boly z platnosti.
V tomto ohľade žiadame nášho unifikačného ministra, aby nepracoval iba na unifikácii pre naše robotníctvo tak prepotrebných sociálno-politických zákonov, ale aby pôsobil tiež k tomu, aby konečne už raz aj prevádzanie občianských slobôd zunifikované bolo na celom území republiky a aby na Slovensku v tomto ohľade stabilisovaná bola nejaká právna istota a zamedzená svevôla byrokratických orgánov.
Bude tiež nutno riecť, aby otázka pozemkovej reformy nezostala na papieri. Tempo a systém, ktorým sa pozemková reforma na Slovensku prevádza, nemôže nám vyhovovať. Viete, že Slovensko bolo dodavateľom kontingentu vystehovalcov do Ameriky. Slovenský ľud nemôže najsť svojej výživy a preto túži po pôde. Vieme, že sú v tomto ohľade veľké ťažkosti, ale myslím, keby sa to chopilo s opravdovou vôlou a viac energicky a keby finančné kruhy nedelaly spekulácie kapitalistické, keby poskytly tomu chodobnému ľudu úver za lacnejší groš, boli by sme vstave kolonisovať a parcelovať a bolo by možno, aby družstvá na Slovensku sa ujaly, aby tým chudobným bírešom a zemerobotníkom, ktorí sú teraz prinútení na veľkostatkoch pracovať, aby im bolo umožnené pracovať pre seba. V tomto ohľade československá sociálna demokracia bude podporovať všetky strany a bude podporovať tiež vládu, ktorá bude mať určitý plán, aby tú pozemkovú reformu nenechala ležať na papieri. Ozdravenie Slovenska a jeho povzbudenie vyžaduje akejsi hospodárskej posily a stabilizácie a práve táto stabilizácia bola by na jednej strane v tom, že by sa previedla pozemková reforma a na druhej strane musela by sa vziať možnosť, aby veľkokapitalistické firmy, nech je to rimamuráňska nebo šalgotariánska, ktoré sú proti republike a ktoré robotníctvo slovenské len prenásledujú, aby tam aspoň částočne pristúpilo sa k tomu, aby títo robotníci mali možnosť z tých milionov, ktoré idú do Maďarska, do Pešti, dostať istý podiel zo svojej práce do vlastných rúk.
Budeme hlasovať pre tento rozpočet, a práve tak, ako minulý rok sme pripomenúli, hlasujeme pre tento rozpočet preto, že dúfame, že táto republika, súc budovaná na demokratickom základe, má možnosť, aby sa stala republikou sociálne spravodlivou, republikou socialistickou.
A toto snaď v tomto ohľade sa
v našej republike ešte malo previesť, ale neuskutočnilo sa. Ale
dúfajme, že teraz, keď máme vládu demokratickú, vládu parlamentárnu,
keď sme ostránili nehybnú a ťažkopádnu vládu byrokraticko-úradnickú,
že musíme dokázať, že tieto veci, ktoré nám boly tuna prednášané,
nezostanú zapísané len v tých zápiskoch, ale že sa stanú tiež
skutkom. (Výborně! - Potlesk.)
Místopředseda Buříval (zvoní):
Jako další řečník zaznamenán je pan posl. Darula. Uděluji
mu slovo.
Posl. Darula: Pánovia a panie! Pri rozpočtovej rozprave chcem niekoľko slov uviesť, abych poukázal na nemožný stav vecí dnešného, společenského poriadku vtedy, keď tak kľudne sa pojednáva rozpočet a v štáte stoja tie najväčšie politické i hospodárske protivy jedna proti druhej, ale ktoré sú kriklavým svedoctvom nesociálneho, nedemokratického riadenia vládnych kruhov.
Kritisovať rozpočet ohľadom úpravy pomerov v štáte je bezúčelné. Marné by boly tu i sebe lepšie návrhy, doklady, presvedčivosť, to všecko je prázdne mlátenie slamy, lebo k predloženému rozpočtu sa päť ľudí ushovorilo, ktorí kommandujú svých poslucháčov, a to postačí k tomu, aby pre 13 milionov občanov ustavil sa zákon alebo uplatnila sa vôla, ktorú stihnuté budú milióny pracujúceno ľudu. To je demokracia! Čo však k tomuto všemu ľud riekne, to nebude pre vládnych činiteľov tak ľahostajné, jak sa robily cifry celoštátneho rozpočtu.
Konstatujem len toľko, že investicie loňského rozpočtu ani v 25% neboly prevedené, a vzniká otázka, kde sa použilo preliminovaných milionov, ba miliard.
A tu prichádzam k jednotlivým otázkam. Na Slovensku, možno, že i v zemiach českých, veľký počet železničiarov bydlí nedostatkom obytných domkov v železniných vozoch, sú to zväčša z Bosny a Chorvatska preložení zamestnanci, ktorí prístrešia nemôžu dostať, lebo veľký nával predošle exponovaných zaujal všetky možné i nemožné byty a domorodí železničiari sú na tom práve tak, lebo vlastníci domov žiadajú tak veľké nájomné, že železničiar sa musí uťahovať čo raz do horšieho jemu nedostačujúceho bytu.
A tu sa má dbať o to, že by železnice ihneď daly sa do stavby obytných domkov pre zamestnancov, pri tom pre súkromné počínanie má byť poskytnutý železničiarom bezúročný úver, aby sa bytovej krisi z tejto stránky čelilo. Mojou mienkou je to, že záležitosť táto je vážnejšia, ako vystrojenie 10 plukov vojska.
O nejakom snížení platov železničiarov nemôže byť vôbec reči, naopak nedojde-li ku snížení dosavádnych vysokých cien zbožia, bude nutno postaviť sa čo najrozhodnejšie za zvýšenie dnešných príjmov; a tu chcem odôvodniť stav príjmov a vydaní u štátnych zamestnancov.
Pokiaľ platy vzpomenutých zvýšily sa od predválečna od 4 do 8násobne, zatiaľ životné, a iné nezbytné potreby stúpaly priemerne 20-30krát.
Detailne to nejpotrebnejšie: Múka 15, zemáky 30, masť 20, vejce 20, šatstvo 20 až 30, obuv tiež 20-30krát sú dražšie. Je jasné logicky posúdiť, zda to dostačí životným potrebám tým najnutnejším či nie. Preto je nutno započítanie drahotných prídavkov do základne penzijnej, lebo pri penzionovaní zamestnanci ztrácajú 2/3 svých príjmov a že jako vyzerajú u nás pensisti, to je smutné, je boľastné pozreť na tých, ktorí celý život prepracovali a dnes sa povie, že sú na odpočinku. Jestli niekto môže povedať, že je to odpočinok, v ktorém pensisti sa nachádzajú, tak je to barbar, človek bez citu, keď starci títo vydraný obliekajú na seba sobášny oblek, ktorý šetrili ako svátosť a obliekajú na seba ošúchané šatstvo; ak usporili niečo za mlada, to vyčerpali a jestli mali nejaké skvosty, tak ich predávajú a tí, ktorí nemali vôbec nič, tí sú v pravom slova smysle žobráci. Je to na poľutovanie hodný stav, či to bol úradník, alebo robotník, vôbec každý vzdychá a je isté, že v zúfalom stave nechváli ani jeden dnešné spoločenské zariadenie.
A tu podotýkam, že v "Národní Politice" bol článok, v ktorom bol zúfalý výkrik staropensistov. Ovšem je to kus demagogie, keď Národní Politika zaujíma sa o jednoho pensistu, ovšem pensistu, ktorý bol úradníkom VI. hodn. triedy. Z tohoto stanoviska práve "Národní Politika", za ktorou stoja representanti českého kapitálu, má najmenej príčiny, aby spustila nárek a pláč a posudzovala, jaké sú pomery ohľadom pensistov. Článok znie následovne (čte): "Zoufalý výkřik staropensisty. Člen rodiny nešťastného staropensisty nám píše: "Jsem synovcem dotyčného pensisty, bývalého zasloužilého vládního rady, vrchního okresního lékaře, který jako věrný a poctivý Čech a jako bystrý a na slovo vzatý odborný úředník požíval v aktivitě největší vážnosti. Časy se změnily. Strýc-staropensista, postižený ve vší té bídě vleklou vážnou chorobou, leží již řadu měsíců ve svém bytě na posteli a ze své skrovné, almužnické pense nemůže si ani to nejnutnější teplo pro ulehčení své choroby v plné míře opatřiti. Vypomáhá mu ze všech sil jeho oddaná, milující a obětavá manželka ze svých soukromých úspor a svého věna, které jí zbylo pro časy nejhorší. Než i to se blíží rychle ku konci a ubohý staropensista, bývalý vážený úředník v VI. hodnostní třídě, obrací se o pomoc k svým příbuzným... Jaký to strašný a smutný úděl starého, vysloužilého úředníka v demokratické republice! Jaká to hrůzná obžaloba postiženého úředníka všech těch činitelů vládních a veřejných, kteří s úpravami pensí těchto "ubohých a nejubožších" odkládají! Jaké to hříšné bezpráví na těchto lidech, kdysi tak postavených a nyní téměř hladem zmírajících! Proč se rozhodující činitelé nepostarají v první řadě o řadu těch nešťastníků, kteří kdysi při svých plných silách pracovali ku blahu a svobodě národa a kteří nyní, jsouce odstrčeni, prosí Boha, aby trápení a vezdejší strádání jejich ukrátil a z nevděčného krutého svobodného státu je odvolal. Přetrpký a téměř neuvěřitelný a přec pravdivý osud úředníků-pensistů v naší republice."