Končím. Shoduji se s pány řečníky, že má-li býti republika klidna v důvěře ve svou brannou moc, musíme míti naprostý pořádek v armádě i v jejím ústředí. Za svědomitou podporu v tomto směru budu každé kritice upřímně vděčen, než prosím, aby se vždy zrale uvážilo, co naší společné věci škodí a co jí prospívá. (Výborně! Hlučný potlesk.)
K poznámce předchozího pana řečníka,
že členové vlády nesložili svých placených funkcí, poznamenávám,
že ti, kteří takové funkce měli, podle své ústavní povinnosti
tyto funkce složili, ti, kteří jich neměli, nemohli jich ani složiti.
(Výborně! Potlesk.)
Místopředseda dr. Hruban
(zvoní): Dávám slovo dalšímu "pro" zapsanému
řečníkovi, panu posl. Vahalovi.
Posl. Vahala: Vážené Národní shromáždění! Pánové a dámy! Při projednávání letošního rozpočtu, kdy jdeme do čtvrtého roku naší samostatné vlasti, je pozoruhodná výše číslic, kterých potřebuje stát ku krytí svých potřeb. Zajisté mělo by nás to naplniti jakýmsi nadšením, že obyvatelstvo za tak krátkou dobu se tak zkonsolidovalo, že může nésti takováto břemena. Avšak na druhé straně jest zde jakýsi pocit nejistoty, bude-li naše obyvatelstvo moci i nadále býti zatěžováno, jak se to dosud dělo. Samy vládní kruhy doznávají, že je třeba šetřiti, nevím však, jak dalece budou moci svému slovu dostáti.
Mne nejvíce zajímá rozpočet ministerstva národní obrany, na jehož položky dříve v Rakousku zvykli jsme si dívati se jako na položky neproduktivní. Ale vojsko v Rakousku a vojsko v naší svobodné vlasti je něco jiného. Vojsko v Rakousku sloužilo účelům dynastickým, účelům výbojným, kdežto zde stojí vojsko, aby hájilo zájmy demokracie, hájilo zájmy naší samostatné české vlasti. (Výborně!)
Již v této krátké době trvání naší republiky jsme poznali, že máme mnoho nepřátel, jak zde již přede mnou také byl řekl pan ministr nár. obrany Udržal, nepřátel jak vnějších, tak vnitřních, a proto potřebujeme pevné, ucelené, sebevědomé armády, aby v době kritické stála na svém místě. Tato naše armáda vykonala právě v nedávné chvíli plně své poslání, splnila plně na ni vložený úkol. Viděli jsme při zájezdu Habsburka do Maďarska, že všechny stavy, všechny části obyvatelstva, bez rozdílu národnosti, spěchaly pod prapory, aby hájily demokracie, aby hájily svobody.
Avšak při vší lásce ke svoji armádě, které chceme dáti všechno, čeho ke svému vybudování jako mladá armáda potřebuje, přece nemůžeme se ubrániti, abychom jako upřímní přátelé nepronesli zde také některé výtky. Při zájezdu branného výboru letos měli jsme příležitost v Brně slyšeti dithyramby chvály na vedení, a výnosnost naší tamní zbrojovky. Vyjímalo se však velmi divně u vojáka, když hlásal idee jedné politické strany. Pakli by tak tomu mělo býti, dospěli bychom jistě k rozvratu stejně, jako kdysi za doby Kerenského v Rusku. Když si tak blíže všimneme rozpočtu naší státní zbrojovky, ve které - přiznávám - dělnictvo velmi pilně pracovalo, vidíme, že příčinu té píle jest třeba hledati v něčem jiném, a to v tom, že je tam především práce úkolová a tato úkolová práce se vždycky lépe vyznamenává a honoruje. Přes to všechno vidíme, že příjmy ze zbrojovky činí 104,500.000 Kč, kdežto vydání 106,572.000 Kč, takže se jeví schodek asi 2 milionů Kč, jenž se odůvodňuje potřebou investiční. V občanském životě jsme však zvykli účtovati jinak. Je jisto, že při přebírání této státní zbrojovky byly nám jistým obnosem zaúčtovány budovy s veškerým zařízením, že bylo třeba do zúčtování také pojati amortisaci kapitálu a zajisté také asi 10% umořování na stroje, které je jistě odůvodněno.
Ale zde se mluví o rozdělování zisku, poněvadž jsou ti páni přesvědčeni, že, když bude třeba něco zaříditi, poplatnictva sáhne do kapes a opět to zaplatí. Doufám, že takové dělání nálady jistými politickými stranami nebude trpěti náš ministr národní obrany, poněvadž by to znamenalo počátek konce.
Ale já shledávám letos v rozpočtu položku 15,205.289 Kč a příjem 9,446.170 Kč pro vedení polního hospodářství. Při těchto položkách nemohu se zhostiti jaksi zlé předtuchy, že vojenské kruhy nejsou zvlášť k tomu povolány, aby vedly polní hospodářství, neboť víme z vlastní zkušenosti, kteří máme příležitost býti v blízkosti takových polních hospodářství, že není to zrovna racionelně a účelně vedeno, a že zde opět jsme my, ti poplatníci, kteří musí hluboko do svých kapes sahati a deficity, které zde povstávají, platiti.
Já bych také rád chtěl viděti, co stojí vychování asi jedné remonty v naší Hostouni. Bude zajisté více státi, nežli těch 13 tisíc korun, které jsou preliminovány za těch 88 klisen, které chystá vojenská hříbárna pro rok 1922 dáti vojenskému eráru. Myslím, že vedení hospodářství by mělo se ponechati těm lidem, kteří dovedou pracovati laciněji a racionelněji nežli naše vojenské kruhy.
Já myslím, že také rozumějším by bylo, kdyby vojenská správa ty objekty, které dnes má, odevzdala podnikům soukromým a udělala s nimi smlouvu na dodávání potřebných věcí z hospodářství pro vojenskou armádu, a že by i to bylo daleko lacinější. My nesmíme zapomínati také na jednu věc, že vojenská správa našemu obyvatelstvu, hlavně pokud se týče chovu koní, nevychází dostatečně vstříc, poněvadž, jak jsem měl příležitost slyšeti stesky, nabízí našim chovatelům za jednoho koně, za jednu remondu, pouze 6000 K. Chov koní je zajisté otázkou rentability, a za těchto poměrů, kdyby snad bylo za 4leté koně placeno 6000 K, nebude naše zemědělství chovati koně teplokrevného, jezdeckého, kterého naše armáda potřebuje a dožijeme se toho, že veškerou svou potřebu budeme musiti krýti později dovážkou z ciziny a vyvážeti za ni peníze.
Vítáme snahu našeho ministerstva, že zařadilo do rozpočtu 2,525.000 korun na pořízení tak zvaných remondních pastev, ale jest zde otázka, zdali by toto vedení nemělo býti potom pro zlacinění přenecháno snad za pomoci státní k vedení tak zvaným pastevním družstvům, které by to daleko laciněji jistě provedly, nežli erár ve svém vlastním vedení.
Pokud se týče výzbroje naší armády, uznávám plně, že jsme povinni doplniti všecko, co nám schází, jak jsme viděli také při mobilisaci, aby naše skladiště měly jak dostatek výzbroje, tak i dostatek obleků, abychom byli připraveni pro každý případ. Jakmile nám politické poměry zahraniční dovolí, zajisté náš pan ministr národní obrany bude míti příležitost přijíti snad s novelou zákona, kde po vykonání branné své povinnosti výcviku budou moci naši hoši odejíti ke svým živitelům, aby pomáhali zde obstarávati hospodářství, vésti živnost a živiti tak své chudé rodiče.
Jak již sám p. ministr vojenství řekl, staly se jisté nepřístojnosti při odvodu koní. Měl jsem příležitost právě v neděli doma slyšeti velmi četné stesky našeho obyvatelstva, že vojenská správa předkládala našim rolníkům ku podpisu revers, že přebírají koně bez výhrady a nežádají žádných náhrad. Tento revers byl by pro naše zemědělce velice nebezpečný, poněvadž mnoho koní v důsledcích neopatrnosti právě se strany vojenské bylo dnes stiženo chřípěcím a postavení takových koňů do stájí vlastních znamenalo by ohroziti svůj vlastní chov koní.
Bylo mně také žalováno na jednu věc, že miliony, které koně stály, nebyly dosti ceněny právě těmi lidmi, kterým byl svěřen vojenskou správou dozor a krmení těchto koní, že dokonce koně nebyly ani na ohlávce, nýbrž uvázány na drátě, který byl kůží jen potažen. (Slyšte!) Víme, že vždy se chyby staly a jest nutno, abychom si zapamatovali, že z chyb se učíme a abychom pamatovali na to, aby se chyby pro příště nestaly, aby se nestalo to, že naši zemědělci byli nuceni vésti koně až 50-60 km a čekati snad 3 dny, nežli jim je odebrali. Tolik chtěl jsem podotknouti k rozpočtu ministerstva vojenství.
Pokud se týká naší vnitřní správy, musím plně uznati, že ministerstvo vnitra za trvání státu vykonalo v konsolidaci poměrů nejvíce. Viděti jest v tom oboru jistě osvědčenou ruku. Mám-li mluviti také o otázce četnictva, kde poslední dobou vnáší se z jistých politických stran značný rozruch do řad četnictva ohledně povolení jakési organisace, musím prohlásiti - jistě s plným vědomím strany - že považujeme četnictvo jako část vojenské složky a že nedopustíme, aby tato složka byla nějakými politickými boji a vnášením jich do jejich řad nějak rozervána, poněvadž chceme, aby chránila majetek jak Čechů, tak Němců, Rusínů, Maďarů, aby chránila majetek a bezpečnost kteréhokoliv straníka, ať republikána, sociálního demokrata, vůbec příslušníků všech politických stran. Jistě, kdyby se povolila zde nějaká organisace politická, mohlo by se to snadno zvrhnout. Pokud se týká úřednictva, spadajícího do oboru ministerstva vnitra, víme dobře, že naše správa ministerstva vnitra má dobrého úřednictva poněkud málo, že se jí vyhýbají v důsledcích jakési nivelisace ti nejlepší lidé, což jest jistě na závadu naší státní správy. Také ani v Rusku dnes již se nehlásá, že všichni musejí býti stejní. I zde již Lenin činí rozdíl mezi lidmi, kteří stojí na výspě, že musejí býti lépe odměňováni. S povděkem konstatuji snahu ministerstva školství, že se snaží dohoniti, co nám za starého Rakouska se odpíralo, hlavně že se věnuje péče, pokud jenom síly finanční stačí, Slovensku a Podkarpatské Rusi. Zajisté jest si hlavně vědomo, že jenom národ uvědomělý a sebevědomý jest nejlepší oporou státu a že se nedá zviklati tak snadno podvratnými živly.
Jen postrádám v rozpočtu položku na rozšíření škol právě v tak chudých krajích, které kladu si za čest zastupovati. Těmto krajům není bez pomoci státní možno rozšíření škol provésti.
Položka 48,000.000 K na naše menšinové školství zdá se mi býti poněkud nedostatečná. Při té příležitosti musím s tohoto místa žalovati, poněvadž jsem měl příležitost slyšeti zde neoprávněné žaloby německých pánů poslanců, že se jim děje křivda, že i my v oboru našeho menšinového školství nejsme dostatečně zabezpečeni. Mám tu čest zastupovati kraj hranický. V Heřmanicích dosud po tříletém trvání naší samostatnosti nemáme pro 32 českých dětí místnosti ve vlastním stánku, ačkoliv Němci mají pro 9 dětí v Kozích Loučkách a 19 dětí v Heřmanicích veřejnou německou školu. Dožadovali jsme se u zemské politické správy, u zemské školní rady, u ministerstva školství, aby tomu byla učiněna přítrž, abychom se po 3 letech dočkali aspoň toho, abychom ve vlastním stánku mohli vyučovati 32 svých českých dětí. Ale z věci dělá se politikum a není možno, aby se tato věc skončila.
Podobné poměry jsme zažili na Novojičínsku, kde jsme se museli spokojiti se stájím v Bartošovicích, se stodolou v Ženklavě, ačkoliv v Nehublé pro 9 dětí se vydržuje státní veřejná škola. V Polomi nemáme pro 26 českých dětí a v Bolotíně rovněž po 3letém trvání naší samostatnosti vlastního stánku.
Pokud se týká učitelstva: Náš lid těžce nese, že učitelstvo, které stálo v řadách našeho národního uvědomění a nadšení, dnes postavilo se i do řad podvratných živlů tohoto státu a tu se nedivím, že obyvatelstvo hlásá, že nemá důvěry k těm podvratným živlům, které podporují bolševictví na našem venkově.
Bolí mne také, že v rozpočtu na rok 1922 je skoro o 3/4 mil. méně na vybudování naši vysoké zvěrolékařské školy. Vždyť ta škola přece nestává dávno a právě na té musel býti proveden škrt, ačkoliv jest neúplná a nedostatečná. Také naše vysoká škola zemědělská musí se bíti o statek, který potřebuje k svým účelům. Přiznávám, že tato vysoká škola byla by snad více na svém místě v Olomouci, když kraj olomoucký je středem našeho hospodářského snažení na Moravě.
Mám-li se dotknouti do jisté míry potřeb našeho kraje, pokud se týká železnic, musím říci, že položky, které se objevily v rozpočtu 5 mil. a 2 mil. korun na trasování potřebné spojky pro Valašsko na Slovensko, jsou příliš nízké, abychom za ně něco mohli provésti a také položka na výstavbu dráhy ze Vsetína na Valašské Klobuky 5 mil. korun. Věřím rád panu min. železnic, že potřeba jeho skoro 2 miliardy 900 milionů korun na osobní potřeby právě jest toho příčinou, že nemůžeme na investice tolik dáti, kolik bychom potřebovali.
Pokud se týče rozpočtu ministerstva zemědělství, jest to bolavá stránka, že právě toto ministerstvo, do jehož oboru spadá produkce naše, ať obilnářská, ať živočišná, jest tak málo dotováno. Tato produkce přece dává státu ty největší příjmy, ať již z cukru, ze sladu, z líhu. Přes to přese všechno položka 15 milionů na meliorace jest příliš malá, než aby stačila na rozvětvení meliorační sítě v naší vlasti, abychom co nejspíše byli soběstačni. Z tohoto místa musím říci, že věci, které spadají pod obor ministerstva zemědělství, nebyly vedeny tak, jak by se měly vésti. Měl jsme příležitost na vyzvání pana ministra zemědělství co odborník podívati se do Kladrub. Vážené shromáždění! Jak toto hospodářství jest vedeno, jest pode vší kritiku. Jezdíme do ciziny, vyhazujeme velké miliony za koně, ačkoliv máme ústavy, kde bychom si je mohli vychovati sami. Činilo to na mne dojem, jako bychom snad chovali koně pro hudební kapely, nebo tak zvané Tragtiery, jaké armáda potřebuje. Zdá se mi, že naše koňstvo je tam živeno na lístky, jako občanstvo za dřívější doby. Jest zajímavo, jak zřízenci jsou placeni v tomto hřebčinci. Začínají 22 korunami denně a jdou až do 48 korun denně. Přes to však najdete nevyčištěné koně, plné špíny, že je to až ostuda. Nemohu sdíleti názor velitele hřebčince, že klisny ustanovené k chovu nesmí býti přibírány ku práci. Naopak, jest to zdravé pro klisny, když budou přibírány k polním pracem. Vždyť půda tam dává se lehko obdělávati, ježto je písečná. Jest nutno, by počet koní tam byl zmenšen na polovici, ale aby koně byli potom řádně živeni, abychom každý rok mohli odtud dostat 40-50 hřebců, které vyhovují našim hospodářským poměrům, a ne takové kočky, které kdyby viděl náš zemědělec, styděl by se je připustiti ku své klisně.
Já na konec prohlašuji, že naše
strana jest ochotna dáti státu všechno, co potřebuje, poněvadž
víme, že buďto budeme si říditi a spravovati osudy tohoto státu
sami, nebo že by bylo zle a poroučeli by nám jiní. Z toho důvodu
chceme obětovati státu všechno co potřebuje a budeme hlasovati
pro rozpočet. (Výborně! Potlesk.)
Místopředseda dr. Hruban (zvoní):
Dalším řečníkem jest pan posl. Onderčo. Dávám mu slovo.
Posl. Onderčo: Slávna snemovňo! Minulého roku pri rozprave o zahraničnom rozpočtu vládneho návrhu finančného zákona mal som príležitosť prehovoriť a medzi iným povedal som toto: "My nemáme príčiny tajiť, že dozvuk svetovej války najviac doľahol práve na slavjanské národy, Nemáme príčiny ani to tajiť, že následky tejže svetovej vojny pre Slovanov sú rázu povážlivého."
Tým prejavom vyslovil som vlastne želanie, že slavjanska idea má slúžiť za základ i našej zahraničnej politiky, riekol by som: toto je conditio sine qua non jestvovania nášho mladého štátu, lebo nikto nemôže popierať, že značná väčšina obyvateľstva tejto vlasti v slove, ale aj v citení je slavjanska; nasledovne naša zahraničná politika len vtedy je uprimná a správna, keď z takejto peršpektivy snaží sa zabezpečit trvalosť a budúcnosť tohoto štátu. Prestaneme-li byť predstaviteľmi myšlienky Slovanstva, otrasený ostane základ našej štátnej samostatnosti a Europa rozhodne novú orientáciú bude potrebovať, lebo vtenkrát idea naša musí byť nahradená ideou druhou, slovom v terajšiej situácii europskej nastane úplny rozklad, ktorý je predsa nežiaducný a to tým menej môže byť žiaducný zo stránky viťaznej mocnosti italskej, ktorá sa ťažko chce spriateliť s takou definitivou skutočnošti terajšej, v ktorej následkom svojich válečných obetí a mierových smlúv aj ona má čiastku.
Slávna snemovňo! Minulého roku z tejže istej príležitosti, čo dnes, tvrdil som aj toto: "Udalosti v Europe nás ešte o jednom učia, a sice všetké štáty, všetké národy, malé i velké, vidíme opojené istým egoizmom: sobeckosť vidíme u každého národa a preto všeobecné heslo je ešte aj so strany našich dobroprajníkov: ťPomôžte si sami sebeŤ."
Oprávnenost takéhoto môjho nazerania eklatantne potvrdily udalosti, ktorých sme očitými svedkami boli v blízkej minulosti, keď nie len naše národné povedomie a hrdosť, ale aj najnutnějšia potreba sebeochrany donutili nás k ráznému a nad všetké machle diplomatické imponujúcejšiemu kroku, ktorý sme urobiť museli v otázke maďarskej, lebo naší zjavní a tajní nepriatelia, ba aj naší dobroprajníci boli zvedaví, či vieme na svojích nohách chodiť, či máme možnosti pomôcť si sami sebe. A - slávny sneme - nie je to žiadna sebechvála, tým menej chvastanie sa, keď sladkým pocitom konštatujeme, jak skvele sme vystáli ohňovú próbu našej štátnej súcnosti a dokázali sme sa byť životaschopnými, v nebezpečenstve vlasti svornými, ktorí ako takí neprosíme pre náš národ milosť, sympatie a nezaslúženú priazeň ani dnu, ani mimo hraníc našich, lebo keď má právo na svoj život jednotlivec, tým väčšmi si to nárokuje národ, pre ktorý budúcnosť jeho predsa nemôže byť myšlenkou celkom ľahostajnou.
Slávna snemovňo! Na základe slovanskej solidarity a našej štátnej sebestačnosti dívali sme sa na zahraničnú politiku naších zodpovedných činiteľov v prvom rade v otázke maďarskej a potom keď sme s radosťou videli žiaducné riešenie nášho pomeru k bratrskému Polsku.
Veľavážené Národné shromáždenie! Len pár slovmi chcem sa zmeniť o zahraničnej politike Polska. O Polsku rozprávať znamená uvedomiť si neurčitý, ba divný vývin ich vnútornej politiky, započavše od socialistickej vlády Moraczevského cez vládu tak zv. buržoasných živľov k vláde sedliacko-robotnickej ako bol kabinet Witosov, a od toho k terajšiemu kabinetu, ktorý sa zdá byť povedomým tej veľkej úlohy, aká stojí pred Poľskom, spojkou to strednej Evropy s tým veľkým národom, ktorý včul z tisíc rán krváca, ale ktorý so svojou rozhodnou mienkou sa ozvie, až sa ozvie do koncertu evropejského, ktorý sa bez neho odohral.
Slávna snemovňo! My sme opravdovým žiaľom bratrského srdca sledovali zahraničnú politiku nášho poľského súseda, u ktorého vďačne chceli sme vidieť viac slavjanského citu a nám potrebnej doproprajnosti, tým viac, lebo trapné bolo pre nás, že Poľsko až príliš preukazovalo svoje sympatie práve Maďarsku, k vôli ktorého škúliac do svojej dávnej a poľskému národu nie vo všetkom osožnej historie - nedožičilo našej republike ani Slovensko ani Podkarpatskú Rus. Len pre nedostatok bratrskej lásky a pre istú krátkozrakosť mali sme s Poliakmi spor o Tešínsko, o ktorom poctive tvrdíme i dnes, že nebol namierený proti nim. Československá republika hájila len svoje životné hospodárske záujmy na spornom tešínskom územi, práve tak jak za nášho vdačného súhlasu činilo to Poľsko v prospech svoj v otázke Horného Sliezska. A keď konečne v tejto rekriminácii chceme byť uprimnými, zvlášte my Slováci musíme aj to pripomenúť, že podnes nás bolí tá rana, ktorú nám Slovákom bratská ruka poľská zadala vtenkrát, keď nám v Orave a Spiši kúsok vlastného tela vytrhla len preto, aby voči nám slabším prestiž ich diplomácie škvrnu neutrpel. (Výborně!)
Nedá se tajiť, že terajší poľský zahraničný minister Skirmunt v technike diplomatickej šťastný bol, ale nesmie zabudnúť, že rozriešenie otázky hornoslezskej v prospech Poľska a zvlášte smluva v Gdansku, v ktorej Anglia chcejúc nechcejúc priblížila sa k Poľsku, povedam vzdor nesporného úspechu, poľská diplomácia mnoho starosti bude ešte mať, aby trvalosť týchto výhod pre svoj štát zabezpečila.
Pozornosť poľského zahraničného ministra Skirmunta sa tu obrátila k nám, a my koncedujeme, že na takejto linie je nádeji, že my a Poľsko seba najdeme.
Slávna snemovňo! Toľkoto ohľadom doterajšej diplomatickej činnosti Poľska, pre ktoré nová fáza nastala včul, keď uzavretim aj politickej dohody s nami vyskytol sa pre Poliakov nový vznešený úkol, ktorý je spolu aj naším úkolom, o ktorom sa spomnul p. min. predseda, keď v svojom oslove, adresovanom na poľského zahraničného ministra, pravil: "Oba národy pochopily inštinktivne, že samostatnosť a sloboda jedného je bezpečnou zárukou samostatnosti a slobody druhého." To bolo správne povedané, lebo historia je školou aj pre diplomatov a zvlášte takých, ktorí za dlhý čas v dobách utrpenia mohli sa naučiť kmenovému príslušenstvu. Osud bol stejný a budúcnosť tiež taká bude. Keď nebude nás, prestanú aj oni. Slovom buďme uprimní a doznajme si, že my a Poľsko máme príliš mnoho dôvodov k spoločnému priateľskému styku a buďme pamätlivi aj toho, že zvlášte voči zpriatelenému súsedovi máme vyhľadávať to, čo nás spojuje, a to posilňovať a udržovať. (Výborně!) Veľavážené Národné shromaždenie! Čo sa týče otázky Maďárie, cítíme všetcia, že otázka táto nie je úplne zlikvidovaná, ale ostáva pre nás všetkých, zvlášte pre Slovensko, i na ďalej záhadnou, ba nebezpečnou. Ja uprímne pravím, že nijak nevidím to, abysme mali dostatočné garancie k tomu, že náš pokoj, naše prácachtivosť nebude viac so stránky Maďárie ohrožená. Nezabúdajme, že sme národom pokoja milovným, ktorému meč nie je obľúbeným nástrojom, nezabúdajme, že nám mierové smluvy nie len na papieri, ale i bola veľká, ako tie prúdy ľudskej krve, ktoré musely tiecť, až mierové smluvy staly sa skutkom; ani to nezabúdajme, že v mravnom rozhorlení nad rušiteľom mieru stredoevropejského svorné boly štáty z rumov bývalej monarchie povstalé, a náš podklad bol mravne najsilnejší: len to sme chceli, čo nám aeropagom Evropy prisudené bolo, a sme sa starali o to, aby mierové smluvy nie len na papieri, ale i v skutočnosti pre nás zabezpečené boly. A predsa vzdor tejto našej vernosti, vzdor našej poctivosti Veľká dohoda vzala Maďarsko jakoby pod ochranu, keď sa postavila na odmietavé stanovisko voči našemu nároku na náhradu nákladov mobilizačných a tým i nechcejúc povzbudila Maďarov k ďalšiemu intrikovaniu, aby maďarskí vládcovia, ktorí od Trianonu apelovali na zbojstvo, i na ďalej so svojim humbukom za nos viedli Evropu. Francia, Anglia, ba najskoršie Italia uznajú, že naša mobilizácia bola skutočne opatrením najpotrebnejším, lebo nebyť tejto, veci v Maďarsku boly by sa vyvýjaly ako v otázke Burgenlandu, ba čo je ešte významnejšie - od tejto maďarskej komedie pre sobeckosť víťazných mocností bol by závisel osud aspoň 50 mil. ľudí.
Slávna snemovňo! Ja neviem, ako kvituje italská verejná mienka chovanie sa svojho zahraničného ministra, della Toretta, ktorý v zmarenom Habsburskom podniku tak zjavne držal palec Maďarsku a ho pripravoval tiež, keď o ňom v Benátkách mluvil s maďarským ministerským predsedom Bethlenom, ale som istý, že každý, kto má smyseľ pre reálnu skutočnosť, musí uznať, že benátska úmluva bola - uprímne rečeno - nedôstojná a nepolitická, ktorá neslúžila k česti spojeneckej mocnosti Italie, lebo pomahala Maďarom meniť na mierovej smluve a tým prispievala k nedodržaniu slova. Teda táto umluva benátská znamenala sankciovanie neloyalnosti Maďarov a schválenie ich politiky hrubého násilia, aby v prvom rade Maďari verili, že politickou neloyalnosťou a násilenstvom sa vždy niečo dá dosiahnuť. Della Toretta pri usnesení v Benátkách hodne sa uchýlil od slavofilskej linie svojho predchôdcu, grófa Sforzu, aby takto jeho jednanie znamenalo začiatok nového kursu v politike italskej proti nám a Jugoslávii. Spolu ale bolo to aj doznanie, že Veľká Dohoda - keď treba - je ochotná aj novú orientáciu hľadať v svojej ďalšiej diplomácii a vieme pochopiť oprávnené nadšenie grófa Bethlena, keď prizvukoval, že prvýkráť sa to stalo, že delegáti maďarskej vlády benátsku noc ztrávili ako rovnoprávní činitelia po boku víťazných veľmocí, čím vlastne doznal, že Maďarom až príliš dobre chutnaly politické makarony markýzú della Torrettu, ktorému i to zabúdali, že je representantom nimi za války preklínanej verolomnej Itálie. (Tak jest! Výborně!)
Vážené Národné shromáždenie! Nebuďme krátkozrakí, aby sme si toto jednanie italského zahraničného exponenta náležite nevšimli a toto jeho politické počínanie len za politiku italských "salonov" držali. Budiž mi dovoleno odvolávať sa tu na události, ktoré sa odohrály ešte pri prvom zájezdu Karla Habsburka do Burgenlandu. Tenkrát na zakročenie italského della Torrettu nemôhol byť dr. Beneš sprostredkovateľom medzi Rakúskom a Maďariou v otázke Burgenlandu. Kanclér Schober opieral sa o bezpečnosť novej mocenskej skupiny Malej Dohody a tehdy náš zahraničný minister prehlásil, že otázka Burgenlandu a otázka Habsburkov tvorí pre Malú Dohodu prípad branného zakroženia, keď sa Maďari odvážia búrať ustanovenia trianonského mieru. Táto odkázanosť Rakúska na Malú Dohodu voči Maďárii, dostatočnou mala byť k tomu, že Veľká Dohoda nečakane prehlásila, že v Burgenlandu nemá žiadneho záujmu, ale na to Itália hneď oznámila, že nestrpí, aby československé vojsko a Jugoslávia tiahlo do územia Burgenlandu, lebo že Itália nepripustí z Burgenlandu utvoriť koridor, spojujúci nás s král. SHS. Nemení ničoho na veci, že vo Viedni veľmi dobre vedeli, že v Itálii z akej príčiny žiadali Burgenland ponechať celý Maďarom, totižto aby Rakúsko a Maďaria sa spojily a činily protiváhu Malej Dohody, hlavne ale, aby my a Jugoslávia ostali sme odlúčení. Belehrad túto hru nezbadal a vyprázdnil Baraňsko, ktorú poslušnosť Itália tím odmenila, že našla hned spôsob, aby Albánci začali znepokojovať Jugosláviu. Týmto nastal pre Torrettu okamih, aby prevzal vedúcu úlohu vo strednej Evrope na území bývalej monarchie.
Slávne Národné shromáždenie! Asi takáto bola situácia hneď pri prvom zájezde Karla do Maďarska, ktorý, jak sa pozdejšie ukázalo, pred časom prišiel, lebo maďarská diplomácia nemala ešte pre neho tehdy pôdu dostatočne pripravenú. Čo sa ale pozdí, to nevystane a keď dobrodružný manželsky pár Karol Habsburk a Zita lietadlom sa dostavili do Šoprone, Maďarsko malo už mocného ochránca. Na Itáliu pevne rátali, v Londýne počítali na dobrých anglických lordov, o Paríži vedeli, že sa tam akékoľvek soslabení Maďarska považuje za posilnenie pangermanismu, lebo že Rakúsko, nemajúc možnosti hľadať si iného spojenca, hľadalo by oporu v Nemecku. A to všechno malo znamenať počiatok novej politiky podunajskej, v ktorej Itália bola by prevzala úlohu starej monarchie Rakúskouhorskej voči Slovanom, na ktorých nápadne začalo sa ukazovať, že sobrali bohaté ovocie války. Nedá sa odtajiť, že ano, bola snaha zjednať dohodu rakúsko-maďarskú a pomahať, aby v Podunajsku bola sriadená protiváha hegemonickému úsiliu z Prahy a Belehradu. Preto bola zachytená ruka Malej Dohody pri našej mobilisácii, lebo z označenej príčiny Veľká Dohoda nechcela mať vo strednej Evrope strestanú Maďáriu, čo vlastne znamená akýsi strach Veľkej Dohody pred slovanskou svornosťou. Odtiaľ je nepriateľstvo k Jugoslávii, úzkoprsosť k nám a istá nervosita proti Poľsku, aby sme boli vedomi toho, že v našej slovanskej orientácii veľa porozumenia a dobroprajnosti nenachádzame vo strednej Evrope.
Slávna snemovňo! Pri pojednávaní pre nás tak dôležitej otázky maďarskej nemožno zabudnúť ešte na jeden vážny moment, o ktorom sa zmienil pán posl. Hodža, keď vo svojej poslednej reči s tohoto miesta pripomenúl potrebu opravy textu prísahy maďarského kráľa. Ja považujem za zbytočné ešte i dnes rozprávať o tom, že či detronisácia Habsburkov bola len vnútornou otázkou Maďarska, keďže do riešenia tejto otázky zasiahla celá verejnosť evropská. Ale práve preto, že odstránenie Habsburského rodu nebolo vnútornou záležitosťou Maďarska, nie je viac ich vnútornou záležitosťou ani opravenie textu kráľovskej uverujúcej listiny a prísahy maďarského kráľa, lebo tento postulát je len logický výsledok tam toho postulátu prvého, že totiž Habsburská detronisácia byť musela. Následovne, ako restaurácia Habsburkov patrila do kompetencie evropskej, tak do tejže kompetencie patrí zmarenie toho ducha, v ktorom znie kráľovská uverujúca listina a text maďarskej kráľovskej prísahy.
Ja si dovoľujem potrebné citáty uviesť z maďarského zákonníka.
Zákonný článok čís. II. z roku 1867 pojednáva o kráľovskej uverujúcej listine a o kráľovskej prísahe. § 3 kráľovskej uverujúcej listiny takto znie: "Všetky tie čiastky a provincie Uhorska a s ním sdružených krajín, ktoré sú nazpät dobyté, a ony, ktoré s pomocou božou napotom budú nazpät dobyté, aj vo smysle našej korunovačnej prísahy ku menovanej krajine a ku krajinám s ňou sdruženým nazpät pripojíme." - Toľko ohľadom kráľovskej uverujúcej listiny. (Předsednictví se ujal předseda Tomášek.)
Čo sa týka královskej prísahy, táto zrejmo a výslovne hovorí o maďarskom kráľovi, ako o večitom kráľovi Uhorska a jeho sdružených krajov, ktorý vo svojej kráľovskej prísahe medzi iným hovorí: "Práva, ústavu, zákonitú neodvislosť a integritu územia uhorského a jeho sdružených krajín neporušeno zadržíme. - Hranice Uhorska a s ním sdružených krajín a čo k týmto krajinám na základe bársakého práva a titulu patrí, neodcudzíme ani neokyptíme, ba na koľko možno, rozmnožíme a rozpestríme."
§ 5 kráľovskej uverujúcej listiny hovorí: "Kedykoľvek v budúcnosti takéto korunovanie v Uhorsku skrz krajinský snem sa bude museť prevádzat - tu je zrejmá aludácia, že prípadne v Uhorsku prestane rod Habsburský a budú môcť si Maďari slobodne kráľa voliť - naši dedičia a naši nástupci korunovať sa majúci veční králi, povinní budú vždy tieto záruky uverujúcej listiny vopred vidať a na to prísahu složiť."
My by sme boli veľmi povďační pánu min. predsedovi, keby našiel spôsob nás informovať, jak sa mieni postarať o zmenenie patričneho textu, lebo dľa nášho názoru táto zmena patrí úplne ku podstate likvidovania maďarskej otázky. Nás to až veľmi zaujíma, my rozhodne dbáme o to, že panovník nášho súseda, jakým právom prísahou sa zavazuje k tomu, že nám naše územia pod titulom akýmkoľvek zabere.
Slávna snemovňo! Končím prejednávanie maďarskej otázky tým, že budeme ešte to mluviť, načo ma učili maďarské dejiny. 14 Apríla 1849 maďarský národ v kalvinskej katedrále v Debrecíne na návrh Košutha radikálne riešil habsburskú otázku s detronizovaním celého habsburského rodu. Maďari tenkrát pripomínali si tie ťažké krvavé zločiny, ktorých sa tento panovnický rod dopustil voči ich národom viac ako za 300 rokov. Vzpomínali na márne krvavé boje Rákóczyho a Thökölyiho, mysleli na krvavé jatky Karaffové, na márne odboje sedmohradské a na všetké hrôzy, ktoré nimi nenávidený rod habsburský uvalil na celé obyvateľstvo medzí Karpatami a Adriou. Dotiaľ mluvia maďarské dejiny. A prišla svetová válka, keď mi biední, ktorí sme sa za maďarské tradicie oduševnovať neznali, lebo neboli naše, sme videli, že ten Habsburk, ktorý zvedol ruku proti Srbom, pozdravovaný bol ako prvý národný hrdina bez ohľadu na to, že ruka jeho bola poskvrnená i maďarskou krvou. Zbožňovali Maďari svojho bývalého zotročiteľa za to, že chcel zotročiť druhých.
Konečne prišly časy včul prežité a videli sme, že vňukové Košutha tak ďaleko zašli, že to, čo pred 72 roky bolo pre nich krivdou a bezprávim, to teraz znamenalo legitimitu a kontinuitu. Ba, aby osúd Maďarov bol ešte ironičkejším, stalo sa, že čo sa im roku 1849 v Debrecíně - zasiahnutím ruského generála Paskiewicza - nepodařilo uskutočniť, k tomu teraz roku 1921 museli byť prinútení takým národom, na ktorý len s opovržením pozerali. Mlýny božie pomalu melú, ale istě melú! A toto je náuka nielen pre tunajších Maďarov, ktorým tu nikdy tak krivdiť nebudeme, ako sa krivdí v Maďarsku i dnes naším slovenským bratom. Toto je náuka ale i pre nás Čechov a Slovákov, ktorí sme sa po utrpení tisíciletom nie preto stretli, aby sme sa rozošli, ale aby sme si práve pre našu neblahú minulosť blaženejšie budúcnosť zabezpečili.
Poznámka, ktorú učinil minulý
štvrtok pán posl. Mlčoch za reči môjho priateľa Boboka,
ktorý cieľom nášho bratrského dorozumenia vzpomínal našich slovenských
požiadavkov, nacož posl. Mlčoch odpovedel: "Z toho
mračna veru pršať nikdy nebude", povedám takáto poznámka
nie je bratrská, ale ani zaslúžená, Nech mi je dovoleno vzdor
tomu uprímne doznať: ano, my úfáme, že z mračna našich tužeb v
prospech tejto vlasti pršať bude, lebo národ náš a národ český
ešte raz pod odkvap dostať sa nesmie. (Výborně! Potlesk.)