Nesprávnym je postup rímskej kúrie v mnohých interných veciach Rumunska. Ba i Poľsko malo doma nepríjemnosti s politikou rímskou a muselo prinútiť rímsku kúriu, aby konečne dala príkaz poľskému kňažstvu, aby sa nemiešalo do vnútornej politiky poľskej.
O postupe rímskej kúrie vo veciach Československa sa týkajúcich chcem len toľko vzpomenúť, že by to bolo pod dôstojnosťou súverenného štátu, keby sme trpeli stále podrývanie štátu nášho činiteľmi, ktorí sú zrejme nástrojmi politiky rímskej kúrie. Často je reč o konkordátoch. V Ríme ho vraj neuznávajú, lebo že sa týkal čo do vykonávania práv z neho vyplývajúcich výlučne iba osoby panovníka rakúsko-uhorského a Ríma. Nuž dobre, keby sme to i pripustili, ale potom zase rímska kúria nemá práva odvodzovať z konkordátu nejaké vykonávanie práv pre seba. Rád by som pri tejto príležitosti upozornil na vec, ktorá dokazuje, že Rím si osobuje i dnes takéto právo, a síce jedine a výlučne na základe konkordátu. Je to otázka menovania gréckokatolíckych biskupov v Mukačeve a Prešove. (Posl. dr. Buday: To je podľa cirkevného práva!) Prosím, veď k tomu dôjdem. Chcem tu širšie sa touto otázkou zaoberať, je dosť zajímavou a poučnou.
Grécko-katolícka cirkev na Podkarpatskej Rusi a na východnom Slovensku vznikla tým, že po predchádzajúcom sjednaní unie v Poľsku a Litve koncom 16. storočia u časti pravoslávneho obyvateľstva oných zemí, započala katolícka hierarchia, podporovaná dvorom viedeňským, medzi podkarpatskými pravoslávnymi Rusmi akciu, aby prijali tiež uniu, to jest uznali pápeža za hlavu a odtrhli to, čím vo viere sa líšili od vyznania rímskeho. (Výkřiky posl. dr. Budaye.) Podkarpatskí Rusi, šľachtou opustení a vládou prenásledovaní, dostávali až do onej doby od dávna popov od biskupa przemyšlského. Iba roku 1491, dekrétom českého a uhorského kráľa Vladislava II. Jagaila, získali si právo na vlastného pravoslávneho biskupa so sídlom v Mukačeve. Volievali si ho sami z mníchov rádu baziliánskeho.
Akcia rímsko-katolíckeho biskupského sboru o naklonenie podkarpatských Rusov k prijatiu unie dlho stroskotávala na odpore ako duchovenstva tak i ľudu samého. Mukačevský pravoslávny biskup Tarasovič, ačkoľvek mu boly činené so strany Ríma a Viedne svodlivé návrhy, dlho váhal prijať uniu, až konečne vidiac odpor ľudu, ju definitívne odmietnul. Ináč sa zachoval nástupca jeho r. 1648 podkarpatskými Rusmi za biskupa zvolený Peter Rotošinský, kláštorským menom Parthenius. Dal sa sviesť nabídkami a nedlho po nastolení svojom účastnil sa trnavskej synody rímskokatolíckej. Potom vyjednával pod rukou s rímsko-katolíckymi biskupmi, menovite s prímasom Georgiom Lippaym a jágerským biskupom Jakušičom.
Za tohoto posledného sa skryl, nedôverujúc sebe. Jakušič sohnal svojím menom r. 1649 do Užhorodu mníchov baziliánskych a 63 pravoslávnych popov, prišiel osobne a dotiaľ ích obrábal, až pristali na uniu. Ráz tohoto ujednania bol smluvný a obsahom smluvy bolo, že prítomní pravoslávni dichovní složili vyznanie viery do rúk jeho, vymienili si avšak liturgiu staroslovanskú, kázeň grécku, t. j. manželstvo duchovenstva a na to slobodnú voľbu biskupov. Písomné vyznanie viery dľa úmluvy bolo hneď odoslané pápežovi Inocentovi X. spolu so sdelením ujednaných výmienok.
Medzitým však, porušiac staré a kráľmi uhorskými uznávané výsady podkarpatských Rusov o slobodnej voľbe biskupa, potvrdil už Rotošinského cisár Leopold I. tak, ako čo by on sám ho bol menoval právom náležajúcim uhorským kráľom, vzťahujúcim sa však právne jedine na menovanie rímsko-katolíckych biskupov. Od týchto čias pri všetkých nasledujúcich po ňom biskupov dialo sa tak skutočne. Menovala ich vláda, a o ujednanom a dekretovanom volení národom nebolo ani reči.
Právne teda nemajú pápežovia práva na menovanie grécko-katolíckych biskupov u nás, ale ani morálne nie. Pominiem tú skutočnosť, že rímská kúria nemala nikdy ani slova k biskupom, ktorí podkarpatských Rusov direktne odnárodňovali, spomeniem len priame dôsledky, ktoré pre tento ľud malo prevedenie unie. Ono malo predovšetkým ten dôsledok, že tak kňažstvo ako i ľud, sa ozval proti nemu. Ba ešte i vojvodovia sedmohradskí sa tomu vzopreli. Akonáhle Rotošinského potvrdenie Leopoldom I. stalo sa skutkom, hneď vyhliadla Žofia Báthory, vdova Georgia III. Rákóczyho, za biskupa druhého. Dala vysvätiť v Multansku bojara Joannika Zeiku za pravoslávneho biskupa pre uhorských Rusov. Avšak nastalá zmena mocenských pomerov politických zamedzila, aby mohol bývať v Mukačeve a preto úradoval na svojom statku v Mysličíne.
Ostatné ruské duchovenstvo, ktoré sa dalo jágerským biskupom Jakušičom sviesť k prijatiu unie, malo dosť skoro príčinu oľutovať tento svoj skutok. Mukačevský biskup zostal podriadeným biskupovi jágerskému, ba ani titul biskupa jemu nedával, lež iba "vikára apoštolského". Biskupi mukačevskí pri stole biskupskom v Jágri, kam aspoň na veľkú noc vždy sa dostaviť museli, sedávali na poslednom mieste za všetkými kanovníkmi. Popov prezýva komorská listina z 9. února 1660 a Leopoldova z r. 1659 bajtkami a cerkami. Majetky farské boly i ďalej považované ako sedliacke poplužia. Popi nielen robotovať, na panské chodiť museli, práve tak ako v Poľsku, lež bývali i telesne trestaní, palicovaní, ako to vidno z diplomu Leopolda I. z 23. augusta 1692.
Unia preto počínala byť nenávidenou na území, obývanom Rusmi. Preto po smrti Rotošínskeho bol menovaný biskupom vlastne "vikárom apoštolským" r. 1689 Josef e Camellis, rodom Grek, ktorého uhorský prímas-arcibiskup Leopold Kolonič bol priviedol z íma za "missionára" medzi uhorských Rusov. "Missionársku prácu" svoju konal bezohľadne. Spišských pravoslávnych popov donucoval k unii skrze spišskú kapitulu. Je síce pravdou, že kým na jednej strane popom získaval hospodárske úľavy, ako na príklad tým, že roku 1691 vymohol, aby aspoň na mukačevskom panstve boli popi oslobodení od panštiny, na druhej strane ich sdieral, ako to vidieť i zo záznamu jeho deníka, dľa ktorého roku 1698 poslal za uniatského farára do Zágru Michala Zadereveckého, ktorý sa mu musel zaviazať sľubom, že mu bude oddávať desiatinu svojich dôchodkov.
Znásilnenie náboženských práv uhorských Rusov neprestávalo budiť odpor domácich ľudí. Ovšem každý takýto odpor bol surovou mocou zdeptaný. Keď mních z rádu sv. Vasilia menom Sofronius mocne sa ozval proti Unii, hrubým násilím ho srazil mukačevský biskup Michal Olšavský.
Nehodné neustále týranie ruských ľudí konečne vyvolalo i pozornosť viedeňského dvora. Už i Viedni sa zdálo trochu prímnoho, že nielen za právnych robotujúcich a platiacich poddaných boli považovaní popovia, lež synovia ich boli predávaní ako otroci alebo hoviadka. O tejto ukrutnosti výslovne sa zmieňuje dekrét kráľa Karla VI. z 13. augusta 1720. Darmo však bral i kráľ ich pod ochranu a staval na roveň s duchovenstvom latinským, to zostalo na papieri, vskutku páchaly sa ukrutnosti, hanobiace ľudstvo i naďalej.
Konečne predsa a vzdor vzpieraniu sa a sofistickým remonštráciam rímsko-katolíckych biskupov prinútil pod nátlakom viedeňský dvor pápeža Klementa XIV., aby roku 1771 kanonizoval biskupstvo mukačevské, od ktorého r. 1820 bolo oddelené biskupstvo prešovské.
Z celej historii grécko-katolíckej cirkve u nás je patrné, že rímska kúria nemôže si tu nárokovať právo menovania grécko-katolíckych biskupov. Takéhoto prava sa už vopred zriekla prijatím unie s výmienkou Rusov, že si budú môcť slobodne voliť biskupa. Takto smluvenú uniu so strany rímsko-katolíckej cirkvi potvrdil pápež Inocent X. Ani vskutku nikdy a nestalo, že by bol pápež vnucoval Rusom našim biskupa. Z toho, že rakúskouhorské vlády menovaly biskupov a z toho, že dnes rímska kúria stojí snáď na stanovisku neuznávania konkordátu uzavretom medzi rak.-uh. panovníkom a Rímom, nakoľko sa to týka vykonávania práv konkordátu so strany Československa, neplynie žiadne právo pre rímsku kúriu, aby menovala grécko-katolíckych biskupov pre diecéze mukačevskú a prešovskú. Z násilia neplynie právo.
Pán minister vecí zahraničných vo svojom výklade podtrhnul význam cesty pána prezidenta do Paríža, Bruselu a Londýna. My sme si plne vedomí všetkých radostných pre nás výsledkov, ktoré boly touto cestou pre republiku našu dosiahnuté a československý národ je naplnený citami vďaky k prezidentovi svojmu, lebo vieme si oceniť ovocie tejto cesty, ktorá priniesla republike i ideám a cieľom, ktoré politika československá od svojho vzniku sleduje, totiž veci mieru, ukľudnenia a upevnenia poválečnej Europy.
Menom klubu československej strany socialistickej vyhlašujem, že budeme hlasovať za expozé pána ministra vecí zahraničných. (Výborně! Potlesk.)
Místopředseda Buříval (zvoní): Slovo má dále pan posl. Borovszky.
Posl. Borovszky (maďarsky): Vážené dámy a pánovia! Pán minister zahraničia, dr. Beneš, vo svojom včerajšom expozé oznámil, že zahraničná politika československá chce umožniť maďarskú pôžičku v tom prípade, keď Maďarsko splní sľuby, ktoré učinil pán Bethlen. Pán minister zahraničia, dr. Beneš, zabudol však precízne uviesť, ktoré sú tie podmienky a garancie, ktoré mu Bethlen navrhol. (Předsednictví převzal místopředseda dr. inž. Botto.)
Dňa 30. oktobra 1918 maďarský pracujúci ľud spolu s demokratickým občianstvom zvrhnul panstvo feudalistickej oligarchie a utvoril maďarskú ľudovú republiku, jejž prvým úkolom malo byť usmieriť sa so súsednými štátmi a miernou cestou riešiť sporné otázky. Francúzske imperialistické a militaristické kruhy však túto ľudovú republiku, ktorá sa snažila byť miernou, vedome zahrdúsily; stálym voj. obsadzovaním učinily nemožnou jej vládu, a to, ako je to v treťom sväzku memoárov Wilsona, tehdajšieho prezidenta Ameriky, zreteľne napísané - tým cieľom, aby francúzske vojsko prez zdeptané Rakúsko a Nemecko mohlo tiahnuť proti sovjetskému Rusku.
Zahraničná politika československá má veľký dlh voči maďarskej demokracii, maďarskému ľudu preto, lebo r. 1919 neprehlásila svoj protest proti zahrdúseniu maďarskej ľudovej republiky; nielen že svoj protest neuplatňovala, ale bola ešte i nápomocná, keď už iným nie, aspoň tým, že v tejto veci mlčala. Ja, ako aj maďarská sociálne demokratická strana by sme zo srdca radi boli, keby Československá republika chcela svoju chybu, spáchanú na maďarskom pracujúcom ľude napraviť tým, že by umožnením pôžičky Maďarsku umožnila mu blaho a konsolidáciu, keby pôžičkou touto vskutku chceli poskytnúť pomoc maďarskej demokracii a maďarskému pracovnému ľudu. Je však všeobecne známe, že oťaže vlády Uhorska sú v rukách ľudí, ktorí vyvolali svetovú vojnu, ktorí svojou hlúpou, sobeckou triednou politikou už v minulosti nielen každú národnosť v krajine, ale i sám maďarský pracovný ľud utiskovali, ľudia, ktorí po potrení maďarskej ľudovej republiky francúzskymi militaristmi znova usadili sa v moc, pokračujú v politike, ktorú prevádzali pred svetovou vojnou, ba dovŕšili to tým, že už sa neuspokoja žalárovaním tých, ktorí pozdvihnú hlasy proti politike šable a politike utláčania, lež jednoducho zbavia ich života, ako sa stalo Somogyimu, Bacsóvi, Latinkovi, Cservenyákovi a iným tisícim zavraždeným a v Dunaji potopeným súdruhom. Siófok, Orgovány a Zalaegerszeg najjasnejšie osvetľujú dnešný maďarský vládny režím. Takémuto režímu nesmie pri realizovaní pôžičky nápomocná byť Československá republika, ktorá sa chce zvať demokratickou, nesmie proti maďarskému ľudu a proti sebe samej dať zbrane do rúk takých ľudí, ktorých najprednejšou snahou je opätovné zavedenie reakcie. Bethlen a jeho vláda nemôže byť garanciou, že pôžičky nebude použité k utlačovaniu maďarského robotníckeho ľudu a ku zbrojeniu proti súsedným štátom. Dnes v Maďarsku nevládne vláda z vôle ľudu, ale bandy Horthyho, Héjjasa a Prónayho vládnu a ohrožujú stále pokojnú prácu súsedných národov. Poneváč praví vládcovia Maďarska sú dnes bandy Horthy-Héjjasa a legitimisti Apponyi a Andrássy, garancie dané Bethlenom nestoja za nič, poneváč tamtí odstrčia stranou Bethlena, akonáhle pôžičku obdržia a nebude možné pohnať ich k zodpovednosti pre sľuby Bethlenom učinené. Že po akú mieru zakladajú sa moje tvrdenia na pravde, ráčte si prečítať reč Horthyho v Karcagu, ktorú mal v tej istej dobe, keď Bethlen v cudzozemsku deklamoval o dobrom pomere so súsednými štátmi a dával garancie, že iredentistická propaganda bude odstránená.
Garancie pána Bethlena tedy nestačia.
Treba iných, opravdových garancií: demokratického vládneho režímu. Pravé garancie budú to vtedy, jestli bude dnešný vládny režím vystriedaný pravou demokratickou vládou, ktorá, opierajúc sa na široké vrstvy maďarského pracujúceho ľudu, bude môcť dané sľuby aj splniť. Aby ste sa presvedčili, ako maďarská feudálna oligarchia svoje sľuby plní, prečítajte si Acsádyho dielo: "Dejiny Uhorskej ríše." Avšak môžem poslúžiť aj príkladom bližším. Po páde maďarskej sovjetskej republiky bolo usnesené v dohode s anglickým zmocnencom Clarkom, že vtedajšia vláda Fridrichova vystriedaná bude vládou demokratickou, ktorá vnesie demokratizmus do správy štátu. Nakoľko sa to stalo, to všetci dobre vieme, keď už z ničoho iného, tak z toho, že Československo muselo r. 1921 proti Maďarsku mobilizovať.
Áno, musíme poskytnúť pomoc maďarskému pracujúcemu ľudu, aby sa mu lepšie viedlo, avšak nie dnešnému smeru, presýtenému myšlienkou odvety. Zahraničná politika musí pôsobiť k tomu, aby dnešná reakcionárska vláda ustúpila vláde demokratickej; to sa musí umožniť, trebárs odoprením pôžičky.
Pán minister zahraničia dr. Beneš prehlásil, že nemôžeme zasahovať do vnútorných vecí Maďarska. Pán minister zahraničia nebol vždy tak konciliantný voči Maďarsku, bo pamätám sa, že keď r. 1919, keď tehdajšia vláda v Maďarsku ustúpila vláde sovjetskej, zamiešali ste sa do vecí Maďarska, ba natoľko ste sa zamiešali, že ste ho obsadili až po Miškolc. Z tohoto faktu musí mi byť zrejmé, že do vecí cudzích štátov nemiešame sa len vtedy, keď tam vládne buržoázia; akonáhle však ujme sa vlády pracujúci ľud, hneď nie sme tak chúlostiví voči vnútorným záležitostiam štátov iných.
Demokratickú verejnosť českú a zástupcov robotníctva vyzývam, že jestli chcú, aby demokratické sily, sužované v Zalaegerszegu a ubiednené v emigracii, boly oslobodené, budú mať len jednu povinnosť: zabrániť, aby bandy Horthyho, Héjjasa a Bethlena ani haliera pôžičky nedostaly.
Expozé neberiem na vedomie. (Potlesk na levici.)
Místopředseda dr. inž. Botto (zvoní): Slovo má ďalej p. posl. dr. Blaho.
Posl. dr. Blaho: Slávna snemovňa! Pán minister zahraničia dr. Beneš vo svojom expozé postavil tri hlavné zásady, na ktorých spočíva naša zahraničná politika. Je to politika mieru, je to upevnenie demokratických základov našej zahraničnej politiky a zaistenie existencie štátu.
My skutočne sme povďační za to, že sa nášmu ministrovi zahraničných vecí táto politika vo veľkej miere podarila. Je faktum, že my nezbrojíme proti priateľom, že prevádzame politiku pacifizmu, že nikoho nenapadáme, nevyvolávame konfliktov, na hraniciach sme nevraždili, ale všade sme sa snažili politikou mieru a priateľskou shodou takéto konflikty vyrovnať a vôbec ich nepripúšťať. Naše úrady a vládne kruhy na Slovensku často boly oproti týmto incidentom zahraničným veľmi slabí, tak veľmi slabí, že na Slovensku povstala obava, jestli pôjde to takto ďalej, že naši občania budú museť z tohoto pohraničia utiecť. My sme sa nikdy nespravovali nervóznymi nápadmi, ale vždy sme šli po ceste rozumu, pokoja, kľudu a mieru.
Upevnenie demokratických základov našej zahraničnej politiky chránime nielen doma, ale staráme sa aj o to, aby táto idea tiež u spojencov bola prevádzana; upevňujeme tieto demokratické základy aj obchodne-politickými smluvami, zdravou obchodnou politikou.
Nám nemôže byť ľahostajné, v akom duchu sa vládne v Rakúsku, aký systém tam panuje, či tam prevláda systém monarchizmu, alebo tam vládne demokracia. Nás veľmi vysoko zaujíma štátna forma a vládny systém v Maďarsku ako nášho najbližšieho súseda. Dobre sa pamätáte, ako ťažko bolo rozriešiť otázku Habsburgov a ako ťažko bolo zprevadiť ju zo sveta. To sa podarilo, a naša zahraničná politika musí dbať toho, aby sa to nevrátilo, poneváč by to pre nás malo osudné následky.
Boj demokracie s monarchizmom v Nemecku má tiež pre nás eminentne politický význam.
Bol som veľmi mile prekvapený - a naša strana s uspokojením to konštatuje - že pán minister tak precítenými slovami zmienil sa o našom súsedovi, o Poľsku. Jeho úprimný prejav v otázke poľskej nás v každom smere uspokojil a snáď by sme sa boli zaradovali, keby bol šiel ešte ďalej a riekol nám to ešte otvorenejšie a povedal nám niektoré konkrétnejšie dáta, ako sa táto politika voči Poľsku bude vyvinovať ďalej. Je už svrchovaný čas, moji páni, aby sme energicky zakročili v tejto otázke.
Odkladanie tejto otázky je veľkou škodou pre nás i pre Poľsko. Viaže nás k Poľsku nielen krv, história, kultúra, ale i spoločné záujmy hospodárske a tlačí nás k tomuto priateľstvu s Poľskom i spoločný náš nepriateľ.
Poválečná nervóza, slávna snemovňa, ten starý romantizmus istej časti poľskej inteligencie, vyvolal v širokých masách poľského národa také žiadosti politické, ktoré od prvopočiatku boly politicky ťažké a nesplniteľné. V tomto prepiatom historizme vidíme chyby a prekážky, naše vzájemné nedorozumenie, a vidíme to hlavne na strane poľskej. Je pravda, i u nás staly sa chyby. Niektoré časopisy a jedna čásť verejnosti nepočítala so sentimentalitou poľskou, s poľskou poválečnou náladou a práve preto často ostre a nekriticky posudzovaly poľské pomery, čím sa v Poľsku vyvolala nespokojnosť a nenávisť, ktorá mnohokrát v ostrých článkoch a rečiach poľských politikov dostávala svoj odraz.
Ovšem, poľský národ, ktorý prekonal hroznú svetovú vojnu, keď celá poľská zem bola zničená, nezavinil toho smutného stavu, v ktorom sa teraz nachádza. A je nespravedlivé a nebratské vytýkať Poliakom ich nešťastný hospodársky stav a tú biedu, v ktorej sa celý poľský národ od skončenia vojny nachádza. Lebo je faktum, že poľský ľud drobný, robotný i poľský sedliak bol vojnou úplne ožobráčený a zničený. Preto je nutné, aby i s našej strany zavládla spravedlivosť. Buďme spravedliví, nevytýkajme nič, a neukazujme na ich rany, ale pomáhajme a liečme.
Som toho názoru, slávna snemovňa, že poľský sedliak netúži po našej Javorine slovenskej a že slovenský sedliak netúži ani po jedinej hrude poľskej. (Výborně!) To je veľmi dôležité a toho sa, myslím, musia držať vysoké vládne kruhy naše a tiež poľské, aby rešpektovaly vôľu svojich širokých más.
Slávna snemovňa! Otázka prestyže padá tlakom dnešných svetových politických udalostí, ustupuje každým dňom. Dnes nebeží o to, kto je silnejší a mocnejší, či Poľsko, či Československo, ale beží o to, kto bude mať politický rozum a providenciu, kto do budúcna uvidí, kam by rozriešenie tejto otázky javorinskej viedlo nás a kam by viedlo Poľsko. Je to náš životný a existenčný záujem a preto je kategorickým imperatívom odstraniť všetko, čo nás delí a vyhľadávať všetko to, čo nás spojuje. Ja pána zahraničného ministra žiadam, aby nie dnes, ale trebárs zajtra alebo v najbližších dňoch tú česko-poľskú konferenciu svolal. Jestli nesvolajú ju Poliaci, dajme iniciatívu my a robme politiku rozumnú a politiku bratskú. Je to v náš prospech a bude to v prospech Poľska. Naša republika nesmie dopustiť hospodársku ruinu Poľska.
Slávna snemovňa! To je otázka, ktorou sa musíme zabývať, ktorá je aktuálna, lebo zrútenie sa Poľska znamenalo by veľké ohroženie našej štability hospodárskej. Nemôžeme pripustiť, aby snáď dva, tri, štyri štáty okolo nás sa hospodársky zrútily. I politická i hospodárska slabosť a hospodársky rozvrat v Nemecku je pre nás veľkým mementom, aby sme sa zabezpečovali tam, kde sa ešte zabezpečiť môžeme. S Poľskom to nie je tak zlé, aby sa to nedalo ešte napraviť. Jestli sme pomohli Rakúsku, je našou bratrskou a slovanskou povinosťou pomôcť i Poľsku, a jestli bude treba, pomôcť i finančne. (Posl. dr. Buday: Odkiaľ?) Jestli máme peniaze pre Maďarov, myslím, že pre Poliakov ich tiež najdeme.
Čo sa týka Maďarska" o tom sa ďaleko rozširovať nebudem, tvrdím len ešte jedno, že maďarská šľachticko-orientálna mentalita musí sa zmeniť, že musí sa postaviť na základňu mierových smlúv a na skutočnosť, ktorá dnes už existuje, že naše štáty, dúfam, sú už definitívne ustavené, a že si ich ubránime. Preto, keď neopustia túto mentalitu, čomu ja ako Slovák neverím, poneváč som poznal toho pravého Maďara, ktorý stále tvrdí: "Soha, soha", a verí v celistvosť svojej bývalej ríše - musíme byť pozorní a myslím, že nemôžeme im vo všetkom tak veriť, len vtedy, keď dajú pevné záruky a keď na tieto záruky bude dozerať Malá Dohoda. (Tak jest!)
Čo sa týka našej politiky oproti Rusku, myslím, že ani na Rusko nesmieme zapomínať. Rusko začína sa pomaly uzdravovať, je na ceste vývoja, a tu musíme si jeho stavu hospodárskeho a politického všímať veľmi bedlive. Jestli mluvil kol. Kreibich, že štátna podpora ruskej emigrácii nie je len filantropická, ale tiež politická, priznávam, že je i politická, že máme s ňou politický úmysel, lebo jestliže tej emigrácii konáme dobre, nie je možné, - aby sme to vzali ľudsky - keď títo emigranti prídu zpät do toho veľkého Ruska, ktoré zostane veľkým národom a veľkým štátom, aby to pre nás nemalo dobrých následkov. Iste z toho budeme mocť snáď i hospodársky ťažiť. (Předsednictví ujal se předseda Tomášek.)
Slávna snemovňa, Benešova politika je mierová, hospodársky podložená, je praktická a slovanská a menom svojej strany hlasujem za jeho expozé a vyslovujem mu týmto dôveru. (Výborně! Potlesk.)
Předseda (zvoní): Přerušuji projednávání tohoto odstavce pořadu a projednávání pořadu schůze vůbec.
Měl bych přikročiti teď k vyřízení dvou naléhavých interpelací, totiž k rozhodnutí o jejich naléhavosti, ale ježto není dostatečné presence, odkládám hlasování to na schůzi příští.
Ještě některá presidiální sdělení.
Lékařské vysvědčení předložil posl. Laube.
Byly provedeny některé změny v klubech a výborech.
Zástupce sněm. tajemníka Nebuška (čte):
Klub poslanců čsl. socialistů vyslal do výboru soc.-politického posl. Hugo Bergmanna za posl. Laube.
Klub poslanců republ. strany zemědělského a malorolnického lidu vyslal do výboru rozpočtového posl. Jana Černého za posl. dr Hnídka.
Klub poslanců "Deutsche christl.-soc. Volkspartei" vyslal do výboru dopravního posl. V. Marka za posl. Bobka.
Předseda (zvoní): Podle usnesení předsednictva navrhuji, aby se příští schůze konala v pondělí, dne 5. listopadu 1923 v 1 hodinu odpol.
s pořadem:
Nevyřízené odstavce pořadu dnešní schůze.
Je snad proti tomu námitka? (Nebyla.)
Není tomu tak. Návrh můj je přijat.
Prohlašuji schůzi za skončenu.
(Konec schůze ve 2 hod. 35 min. odpol.)