To jest jeden obrázek a jestli by někteří z pánů potřebovali, posloužím příklady dalšími. (Sen. Jílek: Z učitelstva také!) To bylo dobře potrestáno, o to se nestarejte, to má nad sebou dobré dozorce. Já tuto poznámku učinil jen proto, že se řeklo: určité případy.

Hospodářské školy náležejí do ministerstva zemědělství, ale protože jsou to chráněnci ministerstva zemědělství, jsou lépe dotovány, to znamená, že mají více peněz a že také lépe prospívají. Nezávidím jim to, řekl bych, že i tyto školy mají málo. Míním, že by měly mít více peněz, poněvadž zemědělství jako každé jiné odvětví průmyslové anebo kterékoliv jiné musí být na postupu, musí vydělávat více z té země než doposud, ale přece jen bych rád viděl, aby všecky školy, jakkoli jmenované, byly řízeny jedním činitelem, jedním ministerstvem, ministerstvem školství. Zase pro pány kolegy ze Slovenska: 3 školy, rolnická, hospodářská a vinařská v Mukačevě mají 559.000 rozpočteno a k tomu věcné výdaje jsou ještě zvláště. Úhrnem 180.000. Je to málo, opakuji, také i vzhledem k ostatním zemím, které jsou dotovány 3,800.000, ale přece i v tom případě opakuji, že by bylo žádoucno, aspoň úvahy hodno, aby se o tom náležitě uvažovalo, jestli a jak by se dalo sloučiti to školství do jednoho ministerstva. Pak by se daly také opatřiti zimní hospodářské školy mnohem laciněji, poněvadž by se daly přičleniti k občanským školám venkovským, snadněji by se vyučovalo a zařízení jedno prospívalo by oběma školám, kdežto dnes musí býti pro každou školu zvláštní.

Školství by se mělo odděliti od politické správy. Výhody pro školství byly by nepopiratelné a byla by prováděna také částečně decentralisace veškeré správy, poněvadž školství by se spravovalo samo a bylo by potom ovšem možno školství také náležitě prospívat, mnohem více než prospívá nyní, kdy stává se politikem a ne školstvím v tom pravém slova smyslu. Rozšířit kompetenci správy škol, rozšířit kompetenci okresních a zemských školních rad a tím by bylo uvolněno také ministerstvo. Jsou různá zařízení školní, která by se mohla zjednodušiti, která by také mohla odpadnouti.

K tomu je potřeba sestaviti komisi, která by zjednodušila administrativu ve školství. Pokud pak nebude provedeno župní zřízení, bylo by potřebí provésti zákon o novém zřízení zemských školních rad.

Mluví se o definitivě inspektorátů. Nechci se rozhovořit o tom předmětu, jen letmo se dotýkám toho, aby bylo náležitě uváženo ze všech poměrů i také národnostních, ať na naší anebo na druhé straně, jestli by to prospívalo, aby byly inspektoráty definitivními. Jednostejný soud učitelstva je ten, že definitiva inspektorů by školství poškodila.

Občanské školy nejsou náležitě vybudovány, jsou to školy, které zejména pro chudší vrstvy zůstávají jedinou školou, tou vyšší, a vidíme, že není jich zde tolik, kolik by jich mělo být. Pak ovšem, aby těch škol byl náležitý počet, aby mohly náležitě prospívat, musí být docela jinak a zákonitě jednáno, to jest zříditi obvody školní a tyto obvody musí býti zavázány, aby vydržovaly věcné náklady na měšťanku, poněvadž podle nynějšího zákona jen ta obec, ve které je měšťanská škola, je povinna školu postaviti a vydržovati. To je ovšem náramné zatížení jedné obce a není to udržitelné. (Sen. dr Karas: Když je to škola z pohodli, pak je to smlouva mezi obcemi!) Ano, může býti, ale nemusí, a když okolní obce odřeknou účast, pak ovšem škola padá, ač středisko by zrovna po ní volalo. Uzákoněním by ta dobrá vůle přestala. Je potřeba, aby aspoň jedna 4. třída měšťanské školy byla v každém okresu. Jednu 4. třídu měšťanské školy podle dnešních poměrů vydržuje zase jenom místo, kde je ta 4. třída zřízena a to je veliký náklad. Při tom zůstává to na libovůli dotyčných činitelů, ba snad i jako se to stalo nedávno - při - řekl bych - zlé vůli jednoho činitele, který si řekne: Já tu 4. třídu jednoduše zruším, a ovšem dokáže to.

Na jednoroční běhy 4. tříd bylo rozpočteno 220 tisíc korun. To je tak málo, že to není suma téměř žádná.

Bylo zde mnohokráte mluveno o tom, jak by se pozdvihla úroveň senátu a snad i úroveň Národního shromáždění, ale dívám se na to dosti divně. Usnesli jsme se, myslím, že jednohlasně, na resoluci, aby učitelstvu byl doplacen od 1. ledna do posledního května doplatek, o kterém všechny strany bez výjimky prohlásily, že učitelstvu patří. A takové jednomyslné usnesení senátu vyznělo úplně na prázdno. Kdyby se byla vláda aspoň nějak omluvila, kdyby byla řekla: Nemůžeme, snad někdy v budoucnosti tento závazek uskutečníme. - Již s tím bych se byl spokojil, ale prostě nevážiti si toho, nevážiti si usnesení senátu, to je veliké zlehčování, a když si to slavný senát dá líbiti, pak ovšem nemůže mluviti o tom, aby jeho důležitost byla náležitě uznána. To ovšem se netýká jenom této resoluce, nýbrž také resolucí jiných.

Pokud nebude provedeno vysokoškolské vzdělání a dokud vzdělání učitelstva vůbec nebude zreorganisováno, do té doby bych dal v úvahu toto: Poněvadž byly zřízeny vysokoškolské kursy, a to samotnými prostředky učitelstva, učitelstvu tyto kursy vysokoškolské jsou taktéž zatímním krokem k této přípravě a stalo by se uznání nynější školy vysokoškolských studií pedagogických a vyhlášením kursů při ní zřízených za přípravné kursy ke zkoušce pro školy měšťanské. Od tohoto základu mohlo by se vyjíti jako od hotové věci, a byl by samozřejmě po zkušenostech z kursů nabytých základem reálního vysokoškolského vzdělání učitelstva. Jestliže budou tyto věci upraveny, jestli - jakož i doufáme - od nového ministra školství budou provedeny ještě jiné věci, kterých jsem neuvedl a kterých jsem se nedotkl, pak to bude reforma, která potrvá na tak dlouhou dobu, jako potrval zákon nynějšího školství, a jestliže k tomu přidruží se ještě také i náležitý duch, tak, aby ze škol vyrostly dílny lidskosti, jak je chtěl Komenský, a k čemuž ovšem školská správa musí také podat náležitou ruku, pak bude naše školství vybudováno tak, že bude ono zrcadlem, v němž se bude shlížeti také školství zemí jiných. (Potlesk.)

Místopředseda Kadlčák: Uděluji dále slovo sen. Lažovi.

Sen. Lažo (rusky): Slávny senát! Pri pojednávaní kultúrneho štátneho rozpočtu musím premluviť o školách na východnom Slovensku, v Karpatoch. Ruské a druhé školy sú od vojny rozbité a do teraz neopravené, a sú to školy štátne, nielen cirkevné, lebo všetky sú rozbité.

V rozpočte na rok 1921 bola na to vyznačená položka 8,000.000 Kč a na rok 1922 bolo určené 9,000.000 Kč, ale do teraz nič sa tam neopravilo. Sú to obce Komarník, Honkovice, Vyšný Svidník, Stročín, Mestisko, Zborov, Choča atď. Úhrnom sa málo opraviť 42 škôl, ale nestalo sa nič v tých okresoch. A mimo toho, prosím, aby bolo pozvolené sedliakom najmúvať sebe takých učiteľov, ktorí sú v dedinách, ľudí schopných k vyučovaniu, na taký čas, dokiaľ školy nebudú opravené a bude dostatok učiteľov; bo pre nedostatok učiteľov i škôl už 9 rokov deti do školy nechodia. A keď nebude dostatok učiteľov cirkevných, prosím, aby boli na školách jak štátnych tak i cirkevných ustanovení učitelia štátni. A aby sa s národom urobil kompromis, pod akými podmienkami škola sa vydá, tenkrát sa dohodneme, a priznávam, že by všetci učitelia mohli byť poštátnení.

A preto že som sa v skupinách rozpočtových v pojednávaní nedostal do teraz k slovu, prosím, aby mi bolo dovolené poukázať i na druhé boľasti nášho národa.

Ako vidíme, počítanie v štátnom rozpočte na rok 1922 a 1923, neukazuje sa žiadny rozdiel medzi hodnotou našej koruny čsl. pre hospodársku krízu, lebo roľník o mnoho vyššiu daň bude snášať, než za minulý rok. Preto hovorím, lebo v minulých 3 rokoch bola veľká daň, ale i statok bol drahý; keď gazda odpredal kravu, to za ňu dostal 10.000 do 15.000 Kč, i ľahko daň zaplatil, ale teraz krava stojí od 200 do 1000 Kč, a z čoho zaplatí gazda daň? I o tom hovorím, že teraz je väčšia daň pre gazdu, ako bola, lebo skoro nič nedostane za statok. A tu nieje kde zarobiť, a do Ameriky sa nemôže dostať, lebo i na keľčik chudobný nemá i taká to bieda. A ešte na malého gazdu je uvalená daň z majetku, a z obratu a z prírastku a z prirážok atď. Z majetku sa vždy platilo i teraz sa zaplatí, ale radom. A dane z obratu a z prirážok, tie nie sú pre gazdov, ale pre kapitalistov a obchodníkov, a bankárov, lebo len tým peniaze v rukách sa obracajú. A chudobný gazda nemá korunku na soľ, poslednie vajce, keď ho má, predá, lebo soľ musí kúpiť, a kapitalisti si hrajú s milionmi, a chudobný človek s rodinou v tej zemi mrzne a hlad trpí. Ja by som mal vyplniť pravdivú žiadosť biedneho karpato-ruskeho a iného národa, a spoločne žalovať že ruský a druhý národ v Karpatoch vo veľkej biede žije a žiadnej pomoci nemá. Ja by som mal rozpovedať, že ruský a druhý národ v Karpatoch nezmôže platiť tak vysoké dane. Ja ľutujem, že za štyry roky jestvovania Československej republiky nesplnila vláda žiadosti karpatoruského národa na tom území, kde sa odohrávala svetová vojna. Ako sa poukazujú najchudšie čiasti našej republiky, severná čiasť zemplínskej, šáryšskej, užhorodskej, marmarošskej atd. tie župy, kde od vekov žil národ vo veľkom nedostatku a teraz po vojne ešte vo väčšom, lebo vo vojne Maďari gazdov vyhnali i z rodinami a zabrali všetko, čo našli a dediny spálili, a keď sa gazda vrátil, to našiel popol zo svojho gazdovstva. I nemal, kde by hlavu sklonil a mnohí do teraz nemajú chalupy ani zárobku. Pravda, maďarská vláda vybudovala v niektorých dedinách hocikomu chalupy, ale teraz i tie sú naničhodné, lebo strecha bola papierom pokrytá, a teraz papier sa roztrhal a do chalúp tečie, lebo chudobný národ nemá s čím opraviť strechu. Ale kto dostal za Maďarov chalupu, ten ju má, a kto nedostal, ten nemá doteraz ani chalupy, ani gazdovstva a teraz v tom drahom čase národ sa trápi a prosí od československej vlády pomoci, aby si mohol dajaký útulok spraviť. Ale československá vláda doteraz nedala pomoci tým biedákom, v kraji, kde bola válka, ešte zadržala im čiasť peňazí pri okolkovániu, tak samo ako i tým, ktorí vojnou nič neutrpeli. Ešte národ prosil za náhradu škody za majetky zničené vojnou, a i toho nedostali. A potom národ nežiadal žádnej podpory od štátu, len prosil o svoje vlastne peniaze, ktoré mu boly zadržané pri okolkovaní a za škody vojnou mu zapríčinené, a znovu vláda nedala žiadnej pomoci tým biedákom, a snáď teraz dá náhradu gazdom za škody. Ale doteraz nedala ani na štátne školy, ani na cirkevné školy. Keby len dali náhradu za tie škody, ktoré uznala československá komisia, a keď by bolí len dali národu toľko, aby si mohol spraviť školy a inšie veci. Ale jedným slovom vláda nič nedala na opravu. Ľudu protiví sa, že československé úrad-níctvo urobilo dakedy nepríjemnosť tým gazdom, ktorí majú od panstva kúpené hory a pridelené podlá čiastí, a keď gazda potrebuje dreva na chatu, to československé úradníctvo nedovolí mu vo vlastnej jeho hore rúbať dreva, alebo zbierať lístie bez dovolenia slúžnovského lebo lesného úradu; a mnohých za to pokutovali od 100 až do 300 i 400 Kč za jeho vlastnú horu. I čože poviete na to, slávny senáte, či to môže byť? A nie lepšie sa to má i so školami a mostami a všetkými vecmi vo ruských spálených okresoch. Už štvrtý rok som prosil slávny senát, prosil som vo všetkých možných ministerstvách a snáď každého Čecha: Dajte nám opraviť tých nekoľko škôl, ktoré sú zničené vojnou, lebo náš národ teraz nemôže sebe postaviť ani jednu budovu a naše deti už 8 až 9 rokov nechodia do školy.

I tu poviem pravdu, že všade mi sľúbili, ale do dneskajšieho dňa nič nepomohli. Bo školy do toho času nie sú opravené, ani štátne ani cirkevné. Tam holé múry štátnych škôl kričia: a kde sú tie miliony, ktoré ste už v roce 1921 a 1922 odhlasovali v rozpočte na ukrytie tých pekných múrov stojacích na hanbu; a kdeže sú tie 17,000.000 Kč, alebo kdeže sú tie 42 školy, ktoré maly byť vystaväné roku 1922 na východnom Slovensku, ktoré boly vojnou rozbité, a čo ste sľubovali, že budú hotové v roku 1922? A tak samo som mal sľúbené v roku 1921, že tam treba bude vám opraviť školy toho roku, ale neurobili nič, keď som videl, že leto utieka, obrátil som sa ešte raz na všetké možné ministerstva a prosil som: Pánovia, a čože je s tými školami, že sa nič nerobí? Až naposled mi povedali, že štát na to nemá peňazí a tak i teraz sú holé múry svedkami, jak československá vláda najbohatšieho slovanského národa podporuje osvetu svojho slovanského brata, a to brata, ktorý by, po prevrate bol za Čecha svoj život dal, i teraz chceme jednotnú republiku, ale teraz Česi toho brata poznať nechcú! Štát nemá na to peňazí, keď ruský národ žiada pomoci, ale na bohaté manévry akých ani za monarchii nebolo, a do Užhorodu na ukrajinské divadlo a Ukrajincom na ich noviny, a na také veci nie najpotrebnejšie, na to štát má peniaze; náš štát lepšie podporuje Ukrajincov než svojich bližších ľudí.

Slávny senát! Dostal som od ministerstva vnútra odpoveď na interpeláciu, že sa postarajú o ten kraj spustošený vojnou, že ten národ bude oslobodený od niektorej dane, i to každý zrozumie, z ktorých každý bol všetko ztratil vo vojne, a teraz v tom drahom čase sa zmahá na budovy a statok a náradie, že takový gazda nemôže platiť takú daň, akú platí i ten, kto na vojne nič neztratil. Vysoká daň naňho naložená je taká, že i takový človek nemôže jej zniesť, ktorému ostal dom a gazdovstvo.

Ale československá vláda sa nestará, jak národ zaplatí tak veľkú daň. A či ten národ bude môcť zaplatiť tie tisíce korún, o to niech sa postará ekzekútor. A tak sa veci majú, že národ musí si požičať peniaze od úžerníkov a platiť daň, a keď gazda nebude môcť vrátiť, úžerníci dajú sa intabulovať na gazdovské fundusy a za krátky čas pozemky malých gazdov najdú sa v úžerníckych rukách.

Ale aby k tomu nepřišlo, musí štát starať sa o sníženie daní a biednému ľudu dať takú prácu, jak regulovať vody, kde voda zabierá pozemky, a začať prekopávať a vyrovnávať pre stavby železníc; keď teraz ešte materiálov niet, tedy prekopať a našancovať zem, kadě sa budú budovať nové železnice. My si prajeme novú stavbu železnice z Bardyjova čez Svidník a Stropkov so spojením na Medzi Laborce, alebo Humenné, a to teraz národ pekne urovná, a keď budú materiály lacnejšie, to železnica hneď bude hotová, - a ľuďom každým spôsobom treba pomôcť v tej ťažkej krízi, v ktorej chudobný národ sa nachodí. Ale vláda nechce toho rozumieť, pánovia nič nevidia, čo bude dole, len sa raduje, že po novinách nás chvália, že sme najlepší hospodárovia. Ale pri tej sláve rastie bída chudobného národa.

Slávny senát! Československá vláda mne sľúbila rozličné pomoci, na všetké možnosti, ale toho sľubu nedodržala. Nebolo by to v zaujme republiky, keď by sa chudobného ruského národa zmocnila mienka, že ruský národ nemá čo očakávať od československej vlády, - bo všetky nadeje, aké sme pokládali v Československú republiku, považujú mnohí ľudia za lož; ľudia hovoria, že sa po prevrate zmenil len pán a náš národ zostal i ďaľšie otrokom, a československej vláde nezáleží na tom, aby chudobný karpatoruský národ zdvihla z tej núdzy, do akej ho zaviedla tisícročná maďarská nevoľa. A československá vláda nemôže mať záujem nás držiať v temnote, ako bolo za Maďarov, aby nás cudzí kapi-talisti mohli vyziskúvať. Prečo československá vláda neplní tých našich najskromnejšie požiadavkov? Prečo met peňazí na opravu našich škôl a na pomoc hospodárskym novostavbám v našich okresoch zničených vojnou na východom Slovensku?

Slávny senát! Jestli československá vláda do toho času nesplnila ani jednu z našich ekonomických žiadostí, to škoda hovoriť o našich žiadostiach národných a náboženských.

Nastáva piaty rok od uzavretia mierovej smluvy, a v ešte neustavenej Karpatskej Rusi vládne sa podľa pravidiel absolutizmu.

A Karpatorusovia zemplínskej, šáryšskej a spišskej župy do toho času nie sú pripojení ku Karpatskej Rusi. U nás ľude tiež hovoria, že československá vláda sa stará všetkými spôsobami, aby ustanovenia mierovej smluvy o hraniciach Karpatskej Rusi dajakým spôsobom obešla a za tým účelom bola vytvorená veľká košícka župa. Vláda prehlásila, že sa to stalo náhodou a to preto, lebo východne Slovensko najlepšie sa hodí k tomu, aby sa odtamtud začalo s prevádeniem zákona o nových župách.

Že to nenie pravda, o tom svedčí najlepšie fakt, že košícka veľká župa do toho času neexistuje, lebo aby mohla jestvovať, treba vopred staviať celý rad železnic, a to zabere ešte mnoho času. Vyplýva z toho, že veľká košícka župa nie preto bola vytvorená, že sa najlepšie k tomu hodí, len vláda chcela nás, Karpatorusov, zo Zemplína, Šáryša a Spiša pred hotový fakt, že hranice Karpatskej Rusi sú už hotové. Z tejto príčiny ponáhľala sa vláda vydať nové nariadenie, že 34 dedín od Karpatskej Rusi sa má prilúčiť k Slovensku. A československá vláda mohla sa presvedčiť o tom, že my, Karpatorusovia, trebárs sa medzi sebou dráždime, v tej veci sme za jedno, že Zemplín, Šaryš i Spiš majú náležať k Podkarpatskej Rusi. Toho ministerského nariadenie neprijmuli sme nie preto, že chcelo niekoľko dedín odebrať od Karpatskej Rusi, my sme ho nepríjmuli preto, že stanoví definitívne hranice košickej župy. My žiadame, aby otázka hraníc Podkarpatskej Rusi zostala i na ďalšie nerozriešená, a veľkú košickú župu uznávame len za provizornú administratívnu jednotku. Ach, aký je nástroj proti nám, Karpatoru-som, o tom svedčí fakt, že ani v tej košickej župe nemáme byť všetcí spojení. Hranice tej župy na západ boly tak prevedené, že čisto ruský luboveňský okres a okrem toho polovica ruských dedín sabínovskoho a lipianského okresu budú patriť k západnému Slovensku. My, Karpatorusovia, si prajeme takého spôsobu, na aký máme právo a podľa smlúv uzavretých medzi našimi a československými vôdcami, abysme boli všetcí spojení v jednu autonomnú Podkarpatskú Rus, a teraz budeme roztrhaní na tri časti! Mam mienku, že také postupovanie československej vlády s karpatoruským obyvateľstvom nepričiní sa ke konsolidácii štátu.

Slávny senát! Všade sa hovorí, že pomery v Karpatskej Rusi sa nedajú skonso-lidovať z tej príčiny, lebo keď by bola zavedená autonomia, prišli by k vláde Maďari a židia, lebo ruský národ nienie na toľko vzdelaný a okrem toho ešte je rozbitý na mnoho strán; ale pri tým nikto sa nechce priznať, že tým, kto karpatoruský národ rozbil na mnoho stran, nebol nikto inší, len zlí politikovia, ktorí majú styky s Ukrajincami, celá buržoasia maďarónska a ukrajinská atď. a politika, že sa ustaví samostatný ukrajinský štát, a sami sa sklamali. Ale i na to upozorňujem československú vládu a obraciam sa na nášho pána prezidenta Československej republiky, s prosbou, aby bol láskavý a do Podkarpatskej Rusi ráčil ustanoviť gubernátorom schopného a štátu i národu verného človeka ruskej národnosti, a vicegubernátorom Čecha, a nie cudzincov, ale našich, a roduverných ľudí; a za druhé prosím, aby v Košiciach miestožupánom bol ustanovený ruský človek, lebo i to nám patrí.