Schůze zahájena v 9 hodin 40 minut.

Přítomni:

Předseda: Donát.

Místopředsedové: dr Franta, Klofáč, Niessner, dr Soukup.

Zapisovatelé: dr Přikryl Löw.

106 senátorů podle presenční listiny.

Zástupci vlády: ministři: dr Beneš, dr Dolanský, Habrman, dr Hodža, dr Markovič; odborový přednosta ministerstva financí dr Vlasák, odborový přednosta ministerstva spravedlnosti dr Polák, odborový přednosta ministerstva vnitra dr Bobek.

Z kanceláře senátní: senátní tajemník dr Šafařovič; jeho zástupci dr Bartoušek, dr Trmal.

Předseda (zvoní): Zahajuji schůzi. Sděluji, že udělil jsem dovolenou pro dnešní schůzi sen. dr Horáčkovi, Lukschovi a Mudrochovi.

Senátní tajemník dr Šafařovic (čte):

Tiskem rozdáno:

Tisk 1945. Zpráva ústavně-právního výboru k usnesení poslanecké sněmovny o vládním návrhu zákona o stíhání úplatkářství (tisk 1926).

Tisk 1946. Zpráva I. ústavně-právního výboru, II. národohospodářského výboru o usnesení poslanecké sněmovny k vládnímu návrhu zákona o zrušení svěřenství (tisk 1925).

Těsnopisecké zprávy o 209. až 213. schůzi senátu Národního shromáždění republiky Československé ze dne 3., 4., 11. a 12. června 1924.

Zápis o 215. schůzi senátu Národního shromáždění republiky Československé vyložen byl podle §u 72 jedn. řádu v senátní kanceláři k nahlédnutí.

Jelikož nebyly v předepsané lhůtě žádným p. senátorem písemné námitky podány, dlužno pokládati zápis ten za správný a dá se do tisku.

Z předsednictva přikázáno:

Výboru národohospodářskému:

Tisk 1940. Vládní návrh zákona, kterým se doplňuje a částečně mění zákon ze dne 12. srpna 1921, čís. 313 Sb. z. a n., o obnově drobných zemědělských pachtů, doplněný a částečně změněný zákonem ze dne 13. července 1922, čís. 213 Sb. z. a n.

Předseda: Navrhuji, aby bylo uloženo výboru, aby o shora uvedeném návrhu podal zprávu ve lhůtě co možná nejkratší.

Kdo s návrhem mým souhlasí, nechť zvedne ruku. (Děje se.)

To je většina. Návrh můj se přijímá.

Přikročuji k projednávání denního pořadu.

Bod

Zpráva I. technicko-dopravního výboru,II. rozpočtového výboru o usnesení poslanecké sněmovny (tisk 1917) k vládnímu návrhu zákona o výkupu místní dráhy Holič-Hodonín.Tisk 1941.

Zpravodajem za výbor technicko-dopravní je pan sen. Horák. Prosím pana senátora, aby se ujal slova.

Zpravodaj sen. Horák: Slavný senáte! Technicko-dopravní výbor podává tuto zprávu:

Železniční trať z Hodonína do Holiče na trati Kůty-Veselí n. M. v délce 6 km složena jest ze tří úseků, z nichž každý byl koncesován jinou koncesní listinou. Ačkoliv místní doprava nyní na této trati není značnější, přece má trať veliký význam pro průchodní dopravu mezi Moravou a Slovenskem hlavně proto, že přechod vlaků v přípojných stanicích jest možným bez výměny, resp. přestavování strojů. Hospodárnost provozu státních drah žádá, aby zátěž dopravovaná dosud po dopravně nevýhodné trati Uh. Hradiště-Veselí n. M. byla svedena na trať Holič-Hodonín, která musí býti ovšem vybudována jako trať hlavní. Z účelů úsporných vzhledem k pozdějšímu eventuelně nutnému vykupování dráhy rozhodla se státní správa dráhu tuto vykoupiti a tak utvořením souvislé sítě státních drah zjednodušiti provoz státních drah a zlepšiti spojení železniční mezi státními drahami na Slovensku a v bývalých korunních zemích.

Technicko-dopravní výbor uznav odůvodněnost výkupu této místní dráhy usnesl se doporučiti slavnému senátu, aby přijal osnovu zákona o výkupu místní dráhy Holič-Hodonín ve znění přijatém poslaneckou sněmovnou, otištěném v sen. tisku čís. 1917.

(Předsednictví převzal místopředseda Klofáč.)

Místopředseda Klofáč (zvoní): Uděluji slovo referentu rozpočtového výboru panu sen. Zimákovi.

Zpravodaj sen. Zimák: Slávny senát! V predloženom vládnom návrhu, ktorý bol prijatý poslaneckou snemovňou, ide o výkup asi 2.5 km železničnej trati, ktorá spojuje Slovensko s Moravou a to železničná trať Břeclavu s Přerovom, stanice Hodonín a potom železničná trať Kúty Veselí na Moravě, so stanicou Holič. Časť tejto spojovacej trati, totiž z Holiča po moravskú hranicu, je majetkom koncessovanej účastinnej spoločnosti, ktorá má sídlo v Budapešti. Keď štát československý prevzal provoz na železniciach na Slovensku za úhradu bývalých provozných výdajov, bolo zrušené tiež provozne riaditeľstvo a zamestnanci tohoto úseku boli prepustení a dostali odbytné od spoločnosti.

Poneváč pre prechodnú dopravu medzi Slovenskom a Moravou má táto trať veľký význam, javilo sa účelné vykúpiť tento úsek železničnej trati, aby železničná správa mohla s touto traťou voľne dišponovať, najmä ju náležite zdokonaliť a upraviť na hlavnú trať druhého riadu. Provoz na tejto trati bude úspornejší než na dosiaľ používanej trati, ktorá vedie prez Staré Mesto-Uhorské Hradište-Kunovice a Veselí na Morave. Vybudovanie tejto trati bude znamenať zvýšenie provozných príjmov asi dvadsaťkráť. Javí sa preto výhodnejším, aby teraz československá správa železníc vybudovala túto trať samostatne a nežiadala toho od účastinnej spoločnosti, poneváč, keby ju mohla vybudovať spoločnosť, boly by podmienky výkupu o mnoho ťažšie. V terajšej dobe je výkup možný podľa § 22 koncesnej listiny, na základe priemerného čistého výťažku z posledných 7, resp. 5 rokov. Bilancia účastinnej spoločnosti za posledných 7 rokov je táto:

r. 1917 2.632 Kč

r. 1918 5.693 Kč

r. 1919 10.781 Kč

r. 1920 6.747 Kč

r. 1921 33.983 Kč

r. 1922 20.291 Kč

r. 1923 60.833 Kč

Podla koncesnej listiny nesmie ročný dôchod obnášať menej než 5% skutočného stavebného kapitálu. Tento ročný dôchod by obnášal podľa priemeru bilancie 34.000 Kč, ktorý obnos by bolo treba platiť do roku 1980, kedy vyprší doba koncesie. Preto prichádza v úvahu ako ročná výkupná renta čiastka 34.000 Kč, ktorej je treba k 5% zúročeniu zakladajúceho kapitálu.

Poneváč by nebolo vhodné, aby naďalej trvala účastinná spoločnosť, ktorej cekový ročný príjem by obnášal len 34.000, vyhradzuje si štátna správa v § 2 osnovy právo, aby mohla kedykoľvek spoločnosti vyplatiť na mieste ešte nedospelých platov dôchodkovych istinu, vypočítanú tým spôsobom, že tieto výkupné dôchody budú diskontované ročnými 5 procentami. Za stávajúcich okolností nejaví sa ani v blízkej dobe žiadne zaťaženie štátneho rozpočtu, lebo kúpna cena, pokiaľ sa bude platiť podľa § 1 a 2, to jest 5% úrokovaním základného kapitálu, bude hradená z rozpočtu ministerstva železníc.

Rozpočtový výbor pojednal o osnove zákona (tlač č. sen. 1917) vo svojej schôdzi konanej 1. júla 1924 a shľadal výkup tejto železničnej trati za výhodný v každom ohľade. Doporúča preto túto osnovu slávnemu senátu ku schváleníu v plnom znení tak, ako sa na ňom usniesla poslanecká snemovňa.

Místopředseda KIofáč: K slovu není nikdo přihlášen.

Prosím o zaujetí míst. (Děje se.)

Konstatuji, že senát je schopen se usnášeti.

osnově zákona, jeho nadpisu a úvodní formuli hodlám dáti hlasovati najednou.

Jsou nějaké námitky? (Nebyly.) Nejsou.

Kdo souhlasí s osnovou zákona, jeho nadpisem a úvodní formulí podle zprávy výborové ve čtení prvém, nechť zvedne ruku. (Děje se.)

To je většina. Uvedená osnova zákona, jeho nadpis a úvodní formule přijímají se ve čtení prvém.

Navrhuji, aby odstavec 2. a 3. dnešního denního pořadu, t. j.

Zpráva I. kultúrneho výboru, II. sociálne-politického výboru, III. rozpočtového výboru k usneseníu poslaneckej snemovue (tlač. 1927) o výplate odpočivných a zaopatrovacích pôžitkov a jednorazových výpomocí k nim, jednak učiteľom škôl obecných a občianskych a opatrovateľkám detských opatrovieň na Podkarpatskej Rusi, vydržovaných cirkvami a obcami, jednak niektorým pozostalým po týchto osobách. Tisk 1934 a

Zpráva I. kultúrneho výboru, II. sociálne-politického výboru, III. rozpočtového výboru o usneseníu poslaneckej snemovne výplate(tlač. 1928) k vládnemu návrhu zákona o odpočivných a zaopatrovacích pôžitkov a jednorazových výpomocí k nim, tak učiteľom škôl ľudových a občianskych a opatrovateľkám detských opatrovieň na Slovensku, vydržiavaných cirkvami a obciami, ako aj niektorým pozostalým po týchto osobách. Tisk 1943

byly sloučeny ke společnému projednávání.

Kdo s tímto návrhem souhlasí, nechť laskavě zvedne ruku. (Děje se.)

To je většina. Návrh můj je přijat.

Zpravodaji k odstavci 2. jsou: za výbor kulturní sen. Babka, za výbor sociálně-politický sen. Roháček, za výbor rozpočtový sen. dr Karas.

Zpravodaji k odstavci 3. jsou: za výbor kulturní sen. Zimák, za výbor sociálně-politický sen. Roháček, za výbor rozpočtový sen. dr Karas.

Jako řečníci jsou přihlášeni: sen. Barinka, Chlumecký a Walló. Lhůta řečnická je čtvrt hodiny.

Prosím pana zpravodaje k odstavci 2. za výbor kulturní sen. Babku, aby se ujal slova.

Zpravodaj sen. Babka: Slávny senát! Dámy a pánovia! Štátní učitelia obecných a občianskych škôl na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi patria medzi tých šťastnejších učiteľov - ačpráve aj toto šťastie je veľmi relatívnej hodnoty - ktorí nielen že majů definitívne sriadené svoje platy, ale majú definitívne upravené aj svoje odpočivné, penzijné požitky. Platy učiteľstva upravuje paritný zákon zo dňa 23. mája 1919, č. 274 Sb. z. a n. Žiaľ bohu, že je tento paritní zákon nie ešte rozšírený aj na neštátne učiteľstvo a ešte väčšmi bolí tá okolnosť, že ani odpočivné požitky neštátneho učiteľstva na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi nie sú sriadené podľa platného zákona v zemiach historických a u štátneho učiteľstva na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi. Musí napadnúť každému bedlivému pozorovateľovi tá okolnosť, že pri učiteľoch jedného a toho istého štátu a pri stejných - aspoň v podstate stejných - povinostiach môže byť rozdiel v platoch i v odpočivných požitkoch učiteľstva.

Čo sa týka platov učiteľstva, v tom by nebolo vlastne rozdielu medzi štátnym a neštátnym učiteľstvom, lebo nariadeniami vlády z roka na rok vydávanými doplňuje štát platy neštátneho učiteľstva na tú výšku, ako keď by boli učiteľmi štátnymi. Neštátne učiteľstvo na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi nespokojné je len preto, že je toto sriadenie platov nie definitívne, ale závisí vždy len od blahovôle vlády.

Ďaleko horšie je postavenie učiteľov-pensistov tak na Slovensku, ako aj v Podkarpatskej Rusi, lebo týmto sa dáva penzia podľa uhorských zákonov, ktorá je tak mizerná, že nemožno ju ani menovať penziou, ale žobráckou almužnou, aj to ešte almužnou veľmi biednou. Veď ráčte si len predstaviť, dámy a pánovia, aké môže byť postavenie neštátneho učiteľa-penzistu na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi, keď má mesačnej penzie pohybujúcej sa medzi 90 a 250 Kč a ich vdovy len 40-120 Kč mesačne. Je hrozné i len pozrieť na takýchto starečkov penzistov, sú to skutoční žobráci.

Ich bieda je tak veľká, že sa vo svojej zúfalosti stali už mnohí samovrahmi, alebo ktorí nemali odvahy k samovražde, chodia formálne po žobrání, alebo prijímajú pastierske postavenia v obciach, v ktorých účinkovali ako učitelia. Je takýto stav, vážený senát, skutočne kultúrným škandálom. Ale ja tu neobviňujem len vládu, ale obžalúvam tu pred tvárou celej republiky aj naše církve, ktoré hlásajú síce veľmi pekne, že ťhoden jest dělník mzdy svéŤ a chvália skutky milosrdenstva, ale ony nedokazujú skutky milosrdenstva ani len ku tým, v poctivej a svedomitej školskej práci zošedivelým učiteľom. Či by tie církve nemohli mať toľko útrpnosti ku svojim učiteľom, aby im ich krušné postavenie hľadili zmierniť aspoň dary prírodnými, slúžiacimi ku potrave? Ale čo! Dosť je hlásať milosrdenstvo. Skutkami sa dokazovať nemusí. Tak vypadá kresťanstvo v praxi. Vláda našej republiky si už pred dvoma rokami všmla boľastných vykrikov našich neštátnych učiteľov-penzistov, a zákonom zo dňa 21. decembra 1922, čís. 410 Sb. z. a n. udelila jednorazovú výpomoc týmto chudiakom na roky 1921, 1922 a 1923. Bolo to ovšem veľmi málo, lebo veď činilo to len 1.000 Kč na jeden rok, čo skutočne nestačilo.

Stiennou stránkou tohoto zákona bolo to, že nevzťahoval sa aj na opatrovateľky deťských opatrovien, že nebol rozprestrený aj na Podkarpatsků Rus, a že boly z neho vyňatí tí učitelia, ktorí pôsobili na takých školách, ktoré nedostávali podpory od štátu. Návrh tohoto zákona, o ktorom podávam zprávu, je v skutočnosti vlastne len rozšíreným a zlepšeným vydaním zákona zo dňa 21. decembra 1922, čís. 410 Sb. z. a n., jednajúcim o jednorázovej výpomoci k dosavádnym penziam, ktoré k tej čiastke, ktorů učitelia dostávajú podľa uhorských zákonov a ktorý sa vzťahoval len na učiteľov škôl obecných a občianskych na Slovensku, vydržovaných církvami a obcami s podporou štátnou a teraz rozšírený aj na Podkarpatskú Rus a detské opatrovateľky. Podľa §u 1 uvedeného zákona čís. 410 dostali jednorazovú výpomoc od štátu len tí učitelia, ktorí pôsobili na takých církevných alebo obecných školách, ktoré dostávaly podporu od štátu na vydržovanie svojich škôl. Toto bolo nespravedlivé, lebo jednorazovú výpomoc ku penziam nedostali práve tí učitelia, ktorí najviac pomáhali udržať iskierku národného slovenského povedomia vo svojich školách. Tento návrh zákona, o ktorom práve podávam zprávu, túto krivdu eliminuje a druhú veľkú vyhodu má v tom, že jednorázovú výpomoc rozprestierá aj na deťské opatrovateľky.

Podľa tohoto návrhu zákona dostanú zmienení učitelia a deťské opatrovateľky v Podkarpatskej Rusi, zvlášte na roky 1924, 1925 a 1926 a síce podľa §u 3 tohoto zákona v tejto výmere: Penzistom učiteľským po 2.000 Kč, vdovám po nich 1.400 Kč, poživateľom prispevku na výchovu detí - pre každé dieťa až do 5 detí - po 280 Kč a poživateľom darov z milosti z penzijných a zaopatrovacích ústavov, uvedených v §e 1, odst. 2., ktoré zastupujú odpočivné a zaopatrovacie požitky po 280 Kč. Jednorazovú výpomoc opatrovateliek deťských opatrovien činí ročne 1.600 Kč.

Keď porovnáme terajšie a dosavádne jednorázové výpomoci pensistom, vidíme, že je toto značné zlepšenie do terajšieho stavu, lebo veď sú tieto požitky zdvojnásobnené. Ostatné §§ tohoto zákona určujú podrobnosti a podmienky, podľa ktorých sa tieto jednorazové výpomoci majú vyplácať.

Podľa XXXVII. uh. zák. článku z r. 1875, § 29, odst. 3. platili vydržovatelia škôl na všeobecnú učiteľskú penzijnú základinu len 12 zl. či dnešných 24 Kč. Tento nizúčky poplatok nebolo možno ďalej udržať, lebo nielen, že sa učiteľstvu vyplácajú ďaleko vyššie jenzie než v roku 1875, keď výška penzijných príspevkov bola určená podľa tehdajšej hodnoty peňazí a výšky penzie, ale aj sami učitelia prispievajú na penzijnú základninu ďaleko vyšším obnosom, než v r. 1875, preto § 4 tohoto návrhu zákona zvyšuje penzijné príspevky vydržovateľov škôl na 240 Kč ročne. Kultúrny výbor však predsa vidí v takomto zvýšení nepomer, lebo penzisti nepožívajú desatinásobnú penziu. Preto vyslovuje kultúrny výbor túžbu, aby výška penzijných príspevkov a penzie učiteľov boly privedené do súhlasu.

Kultúrny výbor jednal o tomto návrhu zákona dňa 1. júla a musel uznať zlepšenie do terajšieho stavu penzistov-učiteľov, ač by si bol prial ešte lepšieho zlepšenia, ale v presvedčení, že takéto riešenie bolo diktované finančným stavom republiky, navrhuje, aby návrh tento bol prijatý i slávnym senátom v tom znení, ako ho prijala poslanecká snemovňa. (Souhlas.)

Místopředseda KIofáč: Za výbor sociálně-politický je referentem pan sen. Roháček. Prosím, aby se ujal slova.

Zpravodaj sen. Roháček: Slávny senát! Keby vláda bola bývala opatrnejšia a vysielala do Bratislavy na školský referát ľudí, ktorí majú pochopenie pre Slovákov a slovenské pomery, istotne tento návrh zákona bol by dnes zbytočný. Na Slovensku prichádzali ľudia s názormi rakúskymi a na rakúske kopyto narážali potom naše věci.

Školstvo na Slovensku mali sme cirkevné a štátne. Ale penzijný ústav bol jeden, do ktorého prispievali všetci učitelia jednako a účastnými penzie stávali sa jednako, ale pán byrokrat rozhodoval trochu inak a rozdelil školy na cirkevné a štátne. Štátnym učiteľom udelil všetky možnosti platov i požívaných podpôr a církevných učiteľov potrestal, že im dal starú maďarskú štátnu penziu, ktorá dnes obsahuje od 90 Kč do 250 Kč. Ale, prosím, koho tým potrestal? Štátni účitelia slúžili maďarskej štátnej idei. Boli to učtielia, ktorí vlastne nivočili slovenský národ a my dnes, československá vláda, za to, že tí nivočili národ slovenský, ich honorujeme, ich odmeňujeme, ktorí dnes našim dobrým slovenským starým učiteľom do očí sa vysmievajú: Vy za vašu prácu, za ktorú ste trpeli, národ vzdelávali, za tu prácu dostanete žobrácku odmenu!

Konečne prichádza tá žobrácka odmena v podobe podpory poživných poplatkov na penziu, je to žobrácka odmena na rok keď jeden penzista dostane 2000 Kč, ale lepšie niečo ako nič. Pre to my pojednali sme túto vec v sociálne-politickom výbore a nechcem byť obšírny, poneváč kolega Babka o tom viacej hovoril. Ale tie isté pomery, ktoré panujú na Slovensku, takmer ako vajce vajcu sa podobia, podobia sa tiež v Podkarpatskej Rusi. Tie isté biedy tlačia to učiteľstvo tam a preto treba učiteľstvu dať toľko, aby mohlo statočne ako člen inteligentnej spoločnosti vyžiť aby malo chuť ku práci. Učiteľská práca je veľmi ťažká a tú musíme hodnotiť. Učiteľská práca vždycky sa vyrovnáva práci na vonkove toho kňaza. Preto je veľká krivda, keď učiteľ mal byť za to i hmotne trestaný a jeho plat alebo penzia zmenšovaná. Musíme budiť v učiteľstve našom lásku k národu a ten učiteľ musi mať následkom toho chuť ku práce, k práce ťažkej, za osvetu národa československého a vtedy istotne ubude tam, a tí, ktorí dnes lovili ve tme a využívali tejto biedy učiteľstva k agitácii, zmiznú ako sovy za dňa.

Ja končím a odporúčam slávnemu senátu predlohu túto, tak ako ju sociálne-politický výbor schválil, ku schváleníu. (Potlesk.)

Místopředseda KIofáč: K slovu je dále přihlášen za výbor rozpočtový pan sen. dr Karas.

Zpravodaj sen. dr Karas: Slavný senáte! Rozpočtový výbor zabýval se otázkou tou, pokud jde o úhradu. Podpory pro Podkarpatskou Rus by vyžadovaly ročně asi 245.000 Kč, totiž těm silám učitelským a jejich rodinám. převzetí pak placení pense učitelské vůbec na stát od soukromých těch pokladen, které dnes mají sídlo v Pešti by stálo asi 260.000 Kč, v celku asi 1/2 milionu korun. Úhradu pro to prý nalézá vláda v úsporách, které od 1. července koná na státních zaměstnancích v Podkarpatské Rusi. Jsou jim sníženy drahotní přídavky ze 200% na 150%. Jedněm to vzala vláda z kapsy a dává to druhým. Zajisté ti učitelé a rodiny těch učitelů jsou ubožejší než státní zaměstnanci. I když nemůžeme plně souhlasiti s takovým způsobem úhrady, přece jen si myslíme, že ti jsou ještě potřebnější a těm to vláda dává.

Pokud jde o Slovensko, tam ty podpory silám učitelským by obnášely 2,416.000 Kč a převzetí placení pensí státem asi 3:miliony korun, v celku asi 1/2 6 milionu korun. I tyto dvě položky vláda prý má kryty, a sice také částečně zase sražením těch přídavků úřednických na Slovensku a částečně v pensijním ústavu státním - kap. VII. - našeho rozpočtu. Úhrada pro obojí jest.

Tento zákon, který vlastně prodlužuje zase na další 3 léta původní zákon z r. 1921, má také změny, neboť § 6 také říká, že stát vůbec převezme vyplácení veškerých pensí, nejen těchto podpor, neboť podle trianonské smlouvy má náš stát dostati částku fondu pensijního, který je spravován v Pešti, a dosud toto ustanovení trianonské smlouvy není provedeno, poněvadž vláda má celý fond dosavad se své moci, nevydala jej našemu státu, takže tito pensisté nedostávají žádných pensí, poněvadž Uhersko je nevyplácí. Aby tento trudný stav byl odstraněn, vláda žádala za zmocnění §em 6 obou zákonů, které jsou analogické, aby směla zatím sama z prostředků státních tyto pense vypláceti, než od uherské vlády dostane ty fondy.

Rozpočtový výbor vzhledem k tomu, že vláda úhradu pro tyto podpory má, navrhuje slavnému senátu, aby osnova těchto zákonů byla schválena tak, jak se na nich usnesla poslanecká sněmovna.! (Výborně)

Místopředseda Klofáč (zvoní): Zpravodajem k odstavci 3. za výbor kulturní je pan sen. Zimák.

Zpravodaj sen. Zimák: Slávny senát! Vládny návrh, o ktorom mám podať slávnemu senátu zprávu, je podobný tým návrhom, o ktorých referovali kolegovia Roháček, Ba bka a dr Karas. Jeden návrh týka sa Podkarptskej Rusi, druhý Slovenska. Uvádzam, že je to prvý vládny návrh, ktorým prichádza k výrazu zvláštne štátoprávne postavenie Podkarpatskej Rusi, leboť sa tvorí pre toto územie separátny zákon. Ja vidím nedostatky a chyby, o ktorých bolo už hovorené, že trpia tým učitelia na školách neštátnych na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi, vidím veľkú chybu v tom, že stále sa odďaluje úprava pomerov církví a štátu. Že sa táto otázka učiteľstva na církevných školách nerieši, zaviňuje odďalovanie týchto predlôh, ktoré majú riešiť úpravu pomeru cirkve a štátu. A toto odnášajú naši učitelia, z toho odnášajú najväčšiu ťarchu tí, ktorí vykonali už pre spoločnosť ľudskú dvojnásobnú povinnosť, ale spoločnosť zabúdava na vykonávanie povinnosti zase voči nim.

Zákonom zo dňa 21. decembra 1922, čís. 410 Sb. z. a n., spomelo sa na týchto bývalých vychovateľov ľudu tým, že sa im poskytla jednorazová ročná výpomoc po 1000 Kč a síce po tri roky: 1921, 1922,1923. Vdovám sa dostalo po 700 Kč, na príspevkách pre deti po 140 Kč a poživateľom darov z milosti tiež po 140 Kč.

Týchto podpôr sa dostalo však zas len tým učiteľom a ích príslušným. ktorí účinkovali na takých cirkevných školách, ktoré boly podporované štátom. Na učiteľov, účinkujúcich na cirkevných školách štátom nepodporovaných, sa nedostalo.

Je treba brať do úvahy, že školy štátom uhorským nepodporované boly tie, ktoré húževnate hájily vyučovanie v jazyku materinskom.

Preto sa zriekaly radšej štátnej podpory, aby neboly nútené vyhovovať podmienkám, medzi ktorými bolo nútené vyučovanie v maďarskom jazyku výše 20 hodín týždenne, bárs škola sa mala menovať školou slovenskou.

Je potešiteľné, že vláda prichádza s predlohou zákona, v ktorej sa nielen vypomocné podpory ustanovujú na ďalšie 3 roky, ale ony sa udeľujú v dvojnásobnom obnose a vedľa toho pamätá sa práve na tých najzaslúženejších bojovníkov za prirodzené právo materinského jazyka. Ďalej pamäta sa penzionovaných učiteľov a na opatrovateľky detskych opatrovní a ich pozostalých, ktorí pôsobili na neštátnych školách ľudových a občianskych mimo územia Slovenska, na území bývalého Uhorska. Ovšem, ešte potešiteľnejšie by bolo, keby vládna osnova zákona napravila aj tú krivdu, ktorá sa stala na vyslúžených učbároch, ktorí tak hrdinne hájili školu slovenskú proti maďarizačnému násilenstvu a keby títo neostali zkrátení o výpomoci za minulé tri rokv a dostali pri najmenšom to, čo obdržali iní ich kolegovia neštátnych škôl.

Kultúrny výbor pojednal o tejto vládnej osnove zákona, uvedenej v tisku senátu čís. 1928, vo svojej schôdzi, dňa 1. júla konanej a usniesol sa doporučiť, s hore prejaveným želaním, totiž čo sa týka neštátnych učiteľov škôl, ktoré nebolv štátom podporované, tedy s týmto želaním doporúča vládnu osnovu slávnemu senátu ku schváleníu v tom znení, ako sa na ňom usniesla poslanecká snemovňa.

Místopředseda Klofáč: Dalším referentem k odstavci 3. za výbor sociálně-politický je pan sen. Roháček. Prosím, aby se ujal slova.

Zpravodaj sen. Roháček: Za výbor sociálne-politický mám hovoriť o predlohe o jednorazovej podpore pre učiteľov v Podkarpatskej Rusi. Ja som to vzpomenúl v referáte o slovenských školách a nemám ničoho nového povedať, len to samé, čo sa týka slovenských učiteľov na Slovensku, a to samé týka sa podkarpatoruských učiteľov v Rusku. I tam majú školy cirkevné a štátne, i tam odmenení sú štátni učitelia za to, že maďarončili a tých málo ruských učiteľov, ktorých tam snáď na prstoch možno spočítať tiež trpí tú istú biedu následkom tých malých výživných požitkov, vyplývajúcích z maďarskej penzie. Som toho presvedčenia, že v Podkarpatskej Rusi treba republike Československej velmi intenzívne pracovať a budovať školstvo pre tento kultúrne zanedbaný národ ruský, lebo týmto vybudujeme osvetu v Podkarpatskej Rusi a zmiznú všetky dnes tam omylom dostalé sa idee o bolševizmu a komunizmu. Ja navrhujem senátu, aby láskave prijal rozhodnutie sociálne-politického výboru, že by podpora a návrh zákona, tak ako ho snemovňa predložila, v tom istom textu nezmenene i slávny senát prijal.

Místopředseda KIofáč: Jako řečníci jsou přihlášeni: pan sen. Barinka, Walló a Chlumecký. Prosím pana sen. Barinku, aby se ujal slova.

Sen. Barinka: Slávny senát! Už bol svrchovaný čas, že aspoň akým-takým spôsobom sa tej krivde na slovenských staropensistoch popáchanej trochu náprava urobila. Ale tento návrh zákona mňa úplne neuspokojuje. Prečo? Dokiaľ vláda Československej republiky bude sa pridržiavať straníckej politiky a nepostaví sa na podklad zákonitý a dokiaľ paritný zákon nerozšíri sa na církevné a obecné učiteľstvo na Slovensku, nebude možno úpravu platov a tak ani penzijné pomery učiteľov cirkevných a obecných škôl na Slovensku riešiť. Na Slovensku je 80% cirkevného učiteľstva, ktorí niesu pokútni a tuto sa verejná mienka ani neviem akým spôsobom robila že vraj sú to nie verejné školy. Títo učitelia ale podľa uhorského zákona sú verejní a verejnoprávní hodnostári ťköztisztviselökŤ a ako verejnoprávni hodnostari nemohli býť pokútnymi úradníky. Ako ja som presvedčený, vláda je dobre informovaná a pri tom všetkom 80% slovenských církevných škôl sa neuznáva za školy verejné. kdežto v historických zemiach sú školy tiež nieštátne a tieto všetky a to právom za verejné uznáva. Plán poštátniť církevné školy na Slovensku padol, lebo nemá vláda potrebné finančné prostriedky ku poštátneniu toľko škôl. Podľa uhorského zákona je síce povinná stavať školy všade tam, kde církve alebo obce nie sú schopné zo svojich prostriedkov školu postaviť. Mnohé takéto obce obrátily sa na vládu, aby im teda postavila štátne školy. Chodily sem i tam po referáte áno i tuto v ministerstve vvučovania bola deputacia, až konečne im bolo sdelené že školu musia postaviť sami, že je to v Čechách a v historických zemiach zákonom. Hľa tuto vláda vie uplatniť zákon platný i na Slovensku, ale keď ie výhodnejší pre vládu zákon uhorský, ide dľa zákona uhorského, jestli jej zákon uhorský ukladá viac než zákon rakúsky, použije rakúskeho. Prosím takovým jednaním vlády je už na Slovensku niekoľko obcí celkom bez školy. Paritný zákon vláda rozprestrela na všetky kategorie škôl v Čechách a na Morave. ale pre církevnych učiteľov na Slovensku dodnes ho do života neuviedla

Aké pomery zapríčinilo toto neuvedenie paritného zákona a jakú náladu zapríčinilo v slovenskom učiteľstve, som smelý prečítať jeden prípis, ktorí môj kolega Dúrčanský dostal od slovenských učiteľov tým cieľom, aby túto prednesený bol: K otázke penzistov na Slovensku: Pane senátore! Paritný zákon zo dňa 23. mája 1919, čís. 274 Sb. z. a n. ako aj ostatné platové zákony boly rozprestrené na menšinové štátne ako aj na ohromnú väčšinu neštátneho učiteľstva v Čechách, na Morave a v Sliezsku a potom i na štátne učiteľstvo na Slovensku; len naše rodu verné církevné učiteľstvo bolo zpod opeky tohoto zákonitého dobrodinia vynechané. Akoby ono nebolo drahej našej vlasti tak potrebné, osožné a verné, ako tamtí, akoby Slovensko nebolo sučiastkou Československej republiky.

Zákonom dňa 17. decembra 1919, čís. 3 Sb. z. a n. 1920, boly požitky penzistov v republike zvýšené. 10. článok tohoto zákona ukladá vláde, aby rozšírila platnosť tohoto zákona i na staropenzistov uhorského systému - a keď dobrodinie toho zákona dneď bolo prevedené na novo-i staropenzistov v celých Čechách, Morave a Sliezsku a nariadením zo dňa 25. augusta 1921, č. 298 i na štátne učiteľstvo na Slovensku, naší staropenzisti, bývalí učitelia církevných škôl boli z tohoto odvrhnutí, ba ani postup terajšieho penzionovania učiteľov nedeje sa dľa tohoto zákona, ale dľa starých ešte maďarských zákonov.

Máme historické a zákonité právo na naše školy. Zákony XXVI z r. 1895, XXVII z r. 1907, XVI z r. 1913 priznaly našim školám plat doplňujúcu štátnu podporu a zákony XXXII z r. 1875 a XLIII z r. 1891 štátnu penziu pre cirkevné učiteľstvo, a to v stejnej miere so štátnym učiteľstvom. Týmito zákony bola uplatnená tá zásada, že všetci učitelia v štáte musia mať stejný štátom ustálený plat a ktorý udržovateľ školy to z vlastných prostriedkov nevládze - kedže zákonitým požiadavkom zodpovie - dostane učiteľ štátnu podporu. A penzia bola vôbec štátna ustanovizeň, kde tiež boly stejné príspevky a stejné penzijné požitky.

Je to naše zákonité právo, ktoré sme my ako církevní učitelia neutratili, ale prešla táto povinnosť na republiku Československú ako nástupnícky štát. Mohli sme očakávať plným právom, že církevní učitelia nebudú zapomenutí alebo vynechaní z tohoto zákonného práva. Mohli sme to očakávať tím skôr, že v celej republike o ostatné učiteľstvo ľudových škôl rôznych udržovateľov tak otcovsky je postarané. Musíme poukázať i na anomaliu, že keď všetky do oboru školstva vynesené nové zákony ukladajú nám ťarchy a povinnosti bezohľadne ako štátnym školám, - s platom a penziou nášho učiteľstva boli sme stranou ponechaní. Spravedlnosť však vyžaduje, že kde sú stejné povinnosti, tam nech je stejné právo.

A teraz keď dochádza nám zúfalý stesk ukrivdeného učiteľstva a penzistov na Slovensku, nemôžeme iné, než dôrazne vás upozorniť na tieto naše zákonité práva. V dôsledku týchto celou rozhodnosťou a určitosťou žiadame vás, aby ste ešte tohoto roku uzákonili plat učiteľov našich církevných škôl s tými istými podmienkami a zásadami, ako je to už uzákonené ostatným učiteľom ľudových škôl v republike. Miestne požitky od udržovateľa školy, ktoré keď sú v prírodinách, nech sú slušne prepočítané a učiteľovi daná plat doplňujúca štátna podpora do výšky platu štátneho učiteľstva. Nech sa penzionovanie našich učiteľov deje na základe tých istých zákonov a nariadení, ktoré sú v platnosti už na štátne a neštátne učitelsvo Slovenska, ktoré sú v platnosti už na štátne a neštátne učiteľstvo historických zemí a státneho učiteľstva na Slovensku. Nech sa platnosť zákona zo dňa 17. dec. 1919 č. 3, 1920 Sb. z. a n. rozšíri aj na učiteľov, staropenzistov uhorského systému a na tých pozostalých so zpiatočnou platnosťou od 1. sept. 1919. Aby ale hľadom nezomíerali, ráčte im rýchle poskytnúť primerenú zálohu na definitívnu úpravu ich penzie.

Nech neuschne na čistom mene našej vlasti hriech tej ukrutnej krivdy, že v oslobodenej vlasti vláda vlastného národa púšťa otcov - učiteľov v starobe po žobraní - a to len na Slovensku?! Akýže dávame s tým výchovný príklad naším potomkom?

Otcovia naši blahí s najväčšími obeťami krve a majetku staväli, vydržiavali a bránili si svoje školy. Od svojho vzniku katolícka škola vždy zostala verná svojmu veľkému úkolu; bola tým obživujúcim prameňom, odkiaľ prúdilo životodárne svetlo kultúry do všetkých vrstiev národa. V najťažších dobách našej národnej poroby len ona zohrievala iskierku rodolásky, vychovala národu tých najslávnejších mužov. (Sen.: Babka: Evangelická!) Nielen evangegelícka. Tuto nehovoril som, jestli katolícka anebo evangelícka, ale len církev. Ja znám veľmi dobre jej zásluhy o slovenský národ a dovediem ich ctiť a ich si vážiť. Církev i dnes prináša ťažké obete na oltár kultúry, keď stavia a udržuje svoje školstvo dľa zákonov na výške požiadavkov času. S nekonečnou hrdosťou hľadíme na jej slávnu minulosť, ako aj na jej prítomnú, kladnú vlasteneckú a osvetovú prácu. Ak dakto, tedy práve naše školy, naši učitelia, túžili, čakali a potom i slávnostne vítali požehnané oslobodenie slovenského ľudu zpod tisíc ročnej tyranie. Čakali, že v oslobodenej vlasti budú sa môcť pokojne venovať tvorívej, kultúrnej práci za národ a vlasť. (Sen. Babka: Kto to podpísal?) To učitelia podali kolegovi Dúrčianskému podpísaný Jozef Kada a druhovia.

Definitívnu úpravu platov, požitkov neštátnych učiteľov na Slovensku možno len rozšírením paritného zákona i na církevné a obecné učiteľstvo na Slovensku spravodlive a uspokojive riešiť.

VIáda sa odvoláva, že definitívne riešenie tejto otázky dotiaľ je nie možné z toho dôvodu, že fondy, z ktorých boly penzijné požitky poskytované, sú v Budapešti. Dôvod, že fondy sú v Budapešti a že s definitívnou úpravou požitkov církevných učiteľov na Slovensku bude treba čakať dotiaľ, dokial bude prevedená úprava všetkých otázok vyplyvajúcich z trianonského mieru. Dľa ťSlov. DenníkaŤ biskup Samuel Zoch takýto dôvod nazval ťzločinom proti republikeŤ. Kde sú fondy českých učiteľov? Aký vliv má vláda na menovanie učiteľov historických zemí? Tam volia učiteľov okresné výbory. Vlády sa nikto nepýta, či je spokojná alebo nie. Církevnou školskou stolicou vyvoleného a biskupským úradom potvrdenú voľbu schvaľuje alebo odmietne školský referát v Bratislave. Nuž, slávny senát, sú to pokútne tie církevné školy?

Klub senátorov slov. ľudovej strany upravuje žiadosť na pána ministra školstva a verejnej osvety a síce: ťŽiadame urovnoprávnenie slovenského neštátneho učiteľstva rozšírením paritného zákona zo dňa 23. mája 1919, č. 274 Sb. z. a n., na čo je vláda samým paritným zákonom oprávnená, aby vládnym nariadením určila čas, kedy má nastať platnosť paritného zákona mimo zemí historických. Slávny senát! Máme na slovenských štátnych školách českých exponovaných učiteľov, ktorí nie sú štátnymi učiteľmi, ich požitky im vyplácajú v Čechách a len rozdiel medzi požitkami, ktoré im patria na Slovensku, dostávajú na Slovensku. Na akom základe sa vyplácia týmto neštátnym učiteľom 50%ný drahotný prídavok? Keď teda platia vzpomenuté predpisy uvedeného paritného zákona pre neštátne učiteľstvo české pôsobiace na Slovensku, tým dôraznejšie žiadame uplatniť tieže práva na slovenskom neštátnom učiteľstve, ktoré tú istú prácu koná, je tej kvalifikácie, čo aj české učiteľstvo.

2. Pýtam sa p. ministra školstva a nár. osvety: Prečo paritný zákon ešte dosiaľ na slovenské neštátne učiteľstvo rozšírený není? Vláda má zmocnenie aj v paritnom zákone i v zákone o penzistoch, aby ich oba rozšírila na Slovensko.

Chce-li sa postarať o to, aby starí, práce neschopní neštátni učitelia aj do tej doby, kým sa to stane, mohli ísť na odpočinok s plnými zákonitými požitkami.

Je-li ochotný neštátnym učiteľom vrátiť nespravedlivo zastavený 50%ný drahotný prídavok od 1. januára 1923?

Nechcem už slávny senát predlžovať, ale nebolo by od veci, keby sme tu o tejto biede staropenzistov na Slovensku predložili jednu prosbu na p. prezidenta republiky. Túto prosbu posiela jeden staropenzista-učiteľ, menom Josef Cínko, ináč diplomovaný žobrák. Prosím, bude to veľmi krátke:

Pane präzident Čsl. republiky v Prahe!

Núdza a bieda nielen mňa nížepodpísaného, ale aj všetkých penz. učiteľov, vdovy a siroty dotíska nás k tomu, aby sme klepali a bude nám asnáď otvorené; preto opovažujem sa s hlbokou úctou naše sťažnosti pred vašu vysoko postavenú osobnosť predostrieť následovne:

Predovšetkým, pýtam sa, čím sme zapríčinili a čo sme previnili proti čsl. republike, keď už šiesty rok nás ponecháva v tej veľkej biede a zavádza len sľubami a povčul nič nepreviedla ohľadom našej penzie? - Sľuby sa sľubuje a len blázni sa radujú, my ale nie, ba možno preklíname tú dobu, kedy sme sa stali vzdelávateľmi národa. - Či sme my ozaj od macochy, že na Slovensku penz. učitelia, vdovy a siroty musia hladovou smrťou zahynúť? Nepracovali sme my tiež za dobrobyt a povznesenie ľudu tu v čsl. republike prebývajúceho?

Pýtam sa tu smele nielen P. T. präzidenta čsl. republiky, ale aj všetkých p. ministrov, senátorov, poslancov, vysoko postavených úradníkov aťd. až po tú najnižšiu triedu. Kto vám dal základ umenia a človečenstva, na ktorom základe ste ďalej budovali svoju budúcnosť? - Dozaista len učitelia alebo učitelky a za to ich odmena je hladová smrť, nedostatok, alebo žobrácka palica. - Či môže penz. učitel, ktorý má ešte aj členov rodiny, denne za 3-6 kor. vyžit? Veď poriadneho psa za to nevychováme. - Áno, pred svetovou válkou to postačilo, ale teraz dľa tunajších okoličností, keď najmenej desaťnásobne je všetko pozdvihnuté, ba aj dane a poplatky penzijné sú desiatinásobné, tedy i povýšením penzie má v tom smere následovať. Kto berie príjmy, ten je povinný v tej miere aj výdavky poskytnúť. Žiadame len to, čo je spravodlivé.

Tu mi prichádza na um jedna bájka, ktorá je povšimnutie hodná, a to:

Jestvuje jedna vznešena panna, ktorá sa skvostne oblieka, má hlavu bujne pokrytú vlasmi všelijakého druhu, ba aj šedivých už dosť. Má lichotivé, štebotavé ústečka, žalúdok zdravý a ku všetkému spôsobný. Má dve oči, jedným pekne všetko obhliada, a na druhé je slepá. Má dve uši, jedným počúva všetko dokonale a na druhé je hluchá. Má dve ruky, jednou usilovne pracuje, v druhej má tak silné rheuma, že mnohokrát od boľasti až zubami škrípe. Má dve nohy, na jednej nosí peknú lakovú topánočku a na druhej otrhanú papuču, ktorou len tak za sebou vláčí. - Môžeme tvrdiť o jej vznešenosti?

P. T. Prezident Československej republiky ako Tatíček náš, obraciame sa ku Vám so všetkou dôverou v tej nadeji, opakujúc našu prosbu, že nás ubiedených penzistov učiteľov, vdovy a siroty vyslyšíte a upravíte spôsob čím skorého do života uvedenia našej penzie podľa terajších drahotných pomerov, lebo sme sa už dosť nahladovali, otrhaní nachodili a všetkej biedy užili.

Úfajúc, že vyslyšanie sa stane, som v Žiline, dňa 5. januára 1924 najponiženejší sluha Jozef Cinko, penz. učitel a diplom. žobrák.