Předseda: Donát.

Místopředsedové: dr Franta, Klofáč, Niessner, dr Soukup, Valoušek.

Zapisovatelé: Löw, dr Přikryl.

114 senátorů podle presenční listiny.

Zástupci vlády: ministři: inž. Bečka, dr Dolanský, dr Franke, dr Markovič, Srba, Udržal; předseda nejvvššího účetního kontrolního úřadu dr Koerner.

Z kanceláře senátní: senátní tajemník dr Šafařovič; jeho zástupci dr Bartoušek dr Trmal.

Předseda (zvoní): Zahajuji schůzi.

Sděluji, že udělil jsem dovolenou pro dnešní schůzi sen. dr Vetterovi-Lilie.

Navrhuji, aby byla udělena zdravotní dovolená na dobu čtyř neděl sen. inž. Klimkovi.

Kdo s tímto návrhem souhlasí, nechť zvedne ruku. (Děje se.)

To je většina. Dovolená se uděluje.

Senátní tajemník dr Šafařovič (čte):

Žádost zemského trestního soudu v Praze za svolení k trestnímu stíhání sen. Schillera pro přečin proti bezpečnosti cti spáchaný tiskem.

Předseda: Přikročuji k projednávání dnešního denního pořadu.

Slovo má dále pan sen. Zimák.

Sen. Zimák: Slávny senát! Prvý volený zákonodarný sbor v tomto novom štáte končí týmto pojednávaným štátnym rozpočtom jednu z najdôležitejších svojej činnosti.

Popri rôznosti záujmov politických strán, ktoré sú zodpovedné za osudy tohoto štátu, javí sa tu istá nútená shoda, istá vynútená harmonia. Snáď niet štátu na svete, v ktorom by udržovanie tejto harmonie bolo v záujme samej existencie štátu tak nutné, ako je to nutné v Československej republike.

Maďarsko má svoj kompaktný národný celok vo svojich hraniciach a nikto na to Maďarsko nepomýšľa siahnuť. Tak je to s Rakúskom i s Poľskom. Oproti tomu Československá republika, ako nový štát, musí stále dokazovať svoju oprávnenosť na existenciu a svoju životaschopnosť. Veď sme boli označení ako živel, ktorý musí byť ovládaný silnou rukou, lebo že si vraj nevie vládnuť, a my musíme tieto pomluvy a predsudky, ktoré o nás boly šírené do sveta, stále vyvracať. Táto okolnosť vynútila si aj ten náš kvintet, podľa ktorého je nám všetkým treba tancovať.

Skupiny rozdielnych záujmov, diametrálne odlišných svetových názorov, majú tu pre svojich straníkov vymáhať, čo sa vymôcť dá, a to na poli hospodárskom, sociálnom a kultúrnom, ale tiež sú nútené spúšťať a povoľovať zo svojich postulátov.

Zakončujeme pekne v tichosti s malými disonanciami toto naše účinkovanie, a zakončujeme ho trochu predčasne, kraťúčko len pred vypršaním legislatívneho obdobia.

Povoľujeme vláde, aby podľa tohoto rozpočtu zariadila štátné gazdovanie na budúci rok. A povoľujeme to bez zvláštnych siláckych produkcií, lebo sme všetci presvedčení že zvláštné zápasy v koalícii by priniesly osoh tým, ktorých negácia voči štátu viaže k spoločnému postupu.

Preto dávame aj my, čsl. soc. demokrati, súhlas ku pojednávanému štátnemu rozpočtu, popri tom, že tento straní hospodársky silnejším a viac tlačí ľudí hospodársky slabých, ľudí ktorí sú fundamentom tohoto štátu a ktorí žijú, ako sa to povedá, z ruky do úst.

Strany, s ktorými riadime osudy tohoto štátu, musia uznať, že hospodárske povznesenie a dôkladné sociálné opatrenie širokých vrstiev ľudových je najbezpečnejším fundamentom tohoto štátu. Poukazuje sa nám síce, že v sociálnych opatreniach nemôžeme skákať o celé míle ďalej než sú naši súsedi. Ja síce uznávam, že sme o dobrý krok ďalej, než sú naši súsedia v Rakúsku, Maďarsku, Poľsku a Rumunsku, rád verím, že by teraz tam sa mal urobiť krok do predu v sociálnych opatreniach, aby sme zase my mohli urobiť krok ďalší, po prípade nech oni urobia kroky dva, aby sme ich mali čo doháňať. Ale popri tom žijem v presvedčení, že páni, ktorí zastupujú vrstvy majetné, tie vrstvy, ktoré lpejú na hromadení ziskov pre silných jednotlivcov, zle počítajú vtedy, keď povznesenie národohospodárstva vidia len v bohatstve jednotlivcov a nedbajú, keď to hromadenie ziskov sa deje na úkor životnej úrovne pracujúceho ľudu. Veľmi sa ma dotklo, keď pán sen. dr Seifert apostrofoval socialistickú stranu ako takú, ktorá vraj nedodržuje smluvený program koaličných strán a nedodržuje ho vtedy, keď vraj dosiahla istého svojho cieľa. Zrejme cielil pán sen. dr Seifert na sociálné poistenie robotníctva.

Je to veru škoda pre stranu národne demokratickú, keď sa priznáva, že na nej bolo treba vymáhať túto sociálnu potrebu. Senátor, náš súdruh Jaroš vo svojom referáte pri pojednávaní predlohy o sociálnom poistení uznával zásluhy všetkých koalovaných strán a kvitoval s vďakou dobrú vôľu týchto strán, že spolupracovaly na tomto veľkom diele, ktoré prináša tiež česť republike Československej medzi národami europskými.

Podľa výrokov pána sen. dr Seiferta nestojí jeho strana o túto vďaku a nám nezbýva než vziať to na vedomie. My berieme tedy na vedomie, že národne demokratická strana je tou stranou, na ktorej je treba sociálné veci pre ľud vymáhať.

S pokojným svedomím ideme do volieb, hoci vieme, že v budúcom senáte nebudeme mať tej početnej sily ako máme dnes. Je to vinou toho chaosu, ktorý do robotníckej vrstvy bol zavlečený moskevskými metodami. Avšak sme presvedčení, že socializmus v tomto štáte je na postupe, že prežil už krízu, že môže byť síce hatený vo svojom postupe, ale zastaviť sa nedá. Tí, ktorí prijdú po nás, hoci v menšom počte, budú pevnou strážov doterajších sociálnych vymožeností a ostanú tou strážou až do tej doby, keď opäť vo väčšej sile budú socialistické idee v Národnom shromaždení československom mať svoje zastúpenie, aby bol možný ďalší postup k sociálnej a hospodárskej spravodlivosti.

Očakávame, že obdobie, ktoré príde, bude obdobím kultúrneho boja, ktorému sa naše obdobie vyhýbalo, a to preto, aby sa najsamprv odstránily najväčšie poruchy hospodárske, poruchy, ktoré zapríčinila vojna a po vojne prerod novej Europy. Vyhýbali sme sa tomuto kultúrnemu boju preto, že bolo treba najsamprv sociálnymi opatreniami liečiť rany, ktoré na spoločnosti ľudskej vojna a s ňou kapitalistická chamtivosť spôsobily.

Ale práve preto, aby sociálné opatrenia boly nielen zabezpečené ale aby do budúcnosti bol možný sociálny pokrok, je treba podniknúť tento kultúrny boj, najmä preto, že sa ten boj viac vyvoláva, než by sme ho chceli mať. Páni stredovekého svetového názoru vyprovokovali tento boj, aspoň ho začali vyprovokovávať, známym pastierskym listom a aférou pápežského nuncia Marmaggiho. Cítime, že Rím ťažko nesie, že sme dali výpoveď a prepustili tých pánov z božej milosti, ktorí nad nami vládli a nás gniavili. Tí páni v Ríme snáď to ťažko nesú, že proti ich očakávaniu republika Československá sa konsoliduje a republikánsky režim sa upevňuje.

My vieme, že po každej väčšej udalosti, po vykonaní istého veľkého diela nastáva ochablosť a dostavuje sa ľahostajnosť. S tým sme počítali vtedy, keď sme odmietli moskevské metody. A počítame s tým aj teraz, lebo vieme. že tejto ochablosti kultúrna reakcia využíva. A využíva jej najmä na Slovensku, kde za týmito cieľami idúc, táto reakcia hádže heslá ako je: autonomia a von s Čechmi a von s češtinou. Hreší sa tak proti národným a kultúrnym buditeľom, proti Slovákovi Kollárovi, ktorý česky vestil, čo z nás bude za 100 rokov, proti Slovákovi Šafářikovi, ktorý v svojich "Starožitnostiach" nezaznačil národy dva, lež jeden, a proti Štefánikovi, ktorý chcel v každom Čechovi videť Slováka a v každom Slovákovi Čecha.

Aby tieto heslá reakcie vyznely na prázdno, bude úkolom tých, ktorí prídu po nás, aby intenzívne sa ujali práce, ktorá cieli k rozseknutiu uzlov, ktorými je zasukovaný štát s cirkvami. Musí sa začať u ľudových škôl. Republika nesmie trpeť, aby učiteľstvo, ktoré platí štát, a ktoré má vychovávať budúcu generáciu v duchu republikánskom, podliehalo služebne a disciplinárne farárom.

Úprava ľudového školstva je najnaliehavejšou otázkou na Slovensku a tiež na Podkarpatskej Rusi. Máme obce, kde sú 2, 3, 4 až 5 ľudových škôl rôzných konfesií v jednej obci. Sú to školy jedno-, dvoj-, nanajvýš trojtriedné. Keby sa tieto školy pekne slúčily, mohly by byť aspoň päťtriedné.

A tu je sa treba zastaviť na slovko k reči pána sen. dr Kovalika, k reči, ktorá je karakteristicky čiste slovenská, slovenská nielen svojim zvukom, ale slovenská aj tým večným fňukaním. Naučili sme sa to od našich otcov, starých otcov, od našich matiek, starých matiek - lebo boly k tomu príčiny. A stenali sme bolestne, lež v tichosti, utlumene, aby to nebolo počuť, nesmelo to byť nahlas, lebo keby sa to stalo nahlas, bolo by zle. Tedy ani to fňukanie nebolo slobodné. Keby sme boli nahlas fňukali, zahrdúsili by nás, aby nás vonku nebolo počuť, aby nás zkrátka mohli zapreť, že sme tu.

Pri jednom väčšom takom výkriku hovoril maďarský gróf Andrássy: "Nech nás radšej odsudzujú, len aby nás neľutovali". Tedy Maďar i boli v tom ohľade natoľko bezohľadní, že si nechali od Europy nadávať, hrôzu vzbudzovať v Europe, čo oni všetci podnikajú proti národnostiam, ale nič si z toho nerobili, len keď Europa ne mala príčiny ich ľutovať. A ja myslím, že Slováci ako Slováci by mali už prestať s tým fňukaním a chopiť sa práce, aby bolo menej príčin k fňukaniu a keď sú, aby si to každý pripísal na svoj vrub, že tie príčiny sú. Príčiny k obžalobe a sťažnostiam má najmä na Slovensku pracujúci ľud, a to ten pracujúci ľud, ktorý na poliach a v lesoch pracuje za 7 alebo 8 korún dennej mzdy. A tu by si mal pán sen. dr Kovalik - zdá se mi, unikol - dať ruku na srdce a hovoriť, čo vykonal on, rešp. jeho strana k tomu, aby sa ten slovenský zúbožený zemedelský a lesnícky ľud vedel náležite brániť oproti svojim vykorisťovateľom. (Sen. Walló: Kovalik nepotrebuje od vás rady, ale vy sa môžete od neho poučiť!) Ja hneď k tomu prijdem. Veci sú také, že jedinou obranou - a to pán sen. Walló bude tiež vedeť - tohoto vykorisťovaného robotníctva môžu byť robotnícke organizácie, lebo každý z nás vie, keď sa slabý jednotlivec ozve proti vykorisťovaniu, je zašľapaný ako ten chrobáček. Brániť sa proti vykorisťovaniu je jedine možno spoločnou organizovanou silou.

Slávny senát! Toto organizovanie slabých ľudí proti vykorisťovaniu je najviac hatené hlavne tou stranou, v ktorej je v našom senáte predným rečníkom pán sen. dr Kovalik, lebo tá strana má tých biskupov, ktorí vydali pastiersky list, ktorý vyhlasuje za hriech, byť členom socialistickej organizácie, tedy členom tých organizácií, ktoré sú jediným prostriedkom obranným proti vykorisťovaniu. Ja považujem za hriech to, keď sa s cirkevnými obradmi a výkonmi naboženskými robia politické kšefty. Slovenski biskupi zakázali pastierskym listom, aby človekovi, ktorý je členom tejto obrannej organizácie robotníckej, keď sa mu narodí dieťa, aby toto nebolo pokrstené. V tomto pastierskom liste zakázali, aby, keď sa chce kto dať zosobášiť ako veriaci kresťan, že ho kňaz nemá zosobášiť, poneváč je členom organizácie, ktorá chráni jeho záujmy. Tak ďaleko pastiersky list ide, že i vtedy, keď človek ten by mal zomrieť, zakazuje, aby sa tento človek pochoval tými obradmi, ktoré uznáva katolícky ritus za taký, ktorý doprevádza do toho druhého, nekontrolovaného sveta.

Pán dr Kovalik tiež si sťažoval na školské pomery na Slovensku, na tú reštrikciu, a ja myslím, že táto má hlbšie príčiny, než to pán sen. dr Kovalik prednáša. Na Slovensku sú veci školské, zvlášte čo sa týče škôl neštátnych, tiež že na jednej strane je mnoho učiteľských staníc neobsadených, na druhej strane v mnohých miestach sú učitelia pri malom počte žiakov školy povinných zbytoční.

Podľa vyšetrenia prevedeného školskou správou, stojí si vec asi takto:

Na rímsko-katolíckych školách je 266 učiteľských stanic neobsadených, alebo obsadených silami nekvalifikovanými, naproti tomu 124 učiteľov možno na doterajších miestach postrádať, na grécko-katolických školách je 118 učiteľských staníc neobsadených, alebo obsadených silami nekvalifikovanými, naproti tomu 8 učiteľov možno na týchto miestach postrádať, na evanjelických školách je 39 učiteľských stanic neobsadených, alebo obsadených silami nekvalifikovanými, naproti tomu 78 učiteľov možno na tomto mieste postrádať, na reformovaných školách je 71 učiteľov z učiteľských stanic neobsadených, alebo obsadených silami nekvalifikovanými, naproti tomu 31 učiteľov na týchto miestach možno postrádať, na židovských školách je 7 učiteľských stanic neobsadených, alebo obsadených silami nekvalifikovanými, naproti tomu 60 učiteľov možno na doterajších miestach postrádať, na obecných školách je 12 učiteľských staníc neobsadených, alebo obsadených silami nekvalifikovanými, naproti tomu 11 učiteľov možno na týchto miestach postrádať.

Úhrnom je neobsadených alebo nedostatočne obsadených 483 miest a na terajších miestach prebytočných síl je 312.

Vyrovnávanie tohoto nezdravého pomeru je vecou vydržovateľov škôl. K tejto akcii boli vydržovatelia školskou správou vyzvaní, teraz sa očakáva, aké porozumenie pre potreby celku sa tu prejaví.

Ešte v jednej veci pánu sen. dr Kovalikovi by som chcel poznamenať: Nesmie sa každá neschopnosť, alebo každá vada zakrývať tým, že som Slovák. To by sa vypomstilo a muselo by sa to vypomstiť v budúcnosti. Bolo prednesené, ako veľká krivda to, že na Slovensku väčšie procento žiactva prepadlo pri zkúškach na stredných školách. Príčiny sú trochu hlbšie, než aby sa tak povrchne mohlo o tom hovoriť.

Najprv je príčinou špatná príprava zo školy obecnej. Ako školy stredné, tak i školy obecné na Slovensku prežily po prevrate úplný prelom, nevyvinovaly sa postupne, lež ako sa hovorí cez noc. Zo škôl maďarských staly sa slovenské a z tých prišlo na stredné školy žiactvo jazykove nepripravené, nie súce z počiatku ani v stave sledovať s úspechom postup vyučovací v inom jazyku vyučovacom, než ako boli zvykli zo školy obecnej. Žiaci prijati v školnom roku 1919/20 idú teraz do triedy siedmej. Postupom času prišlo do stredných škôl žiactvo pomerne lepšie pripravené, ale vo veľkom počte. K tomu nutno poznamenať, že na Slovensku je veľké množstvo cirkevných škôl, ktoré väčšinou - nie všeobecne - sú slabšie než školy štátné. Potom je tu ten veľký nával do stredných škôl a príčiny toho sú: Po prevrate študoval na vonkově pomerne len nepatrný počet chlapcov a poslovenčením stredných škôl otvoril sa prístup aj vrstvám ľudovým, ktoré húfne posielajú deti na stredné školy. Zatiaľ čo predtým chodili do škôl len žiaci opravdu nadaní, hlásia sa dnes na strednú školu žiaci už menej nadaní. Príčinou bol postup pri prijímacích zkúškach. Niektorí riaditelia stredných škôl sa snažia mať ústav čo najväčší, obmedzujú požiadavky zkúšky čo najviac a prijímajú bárskoho. Niektoré ústavy sú pravé t. zv. "monstreranstalty". na príklad Košice, Prievidza, Nitra, Trnava, Trenčín, Žilina, Turč. Sv. Martin, Zvolen, Zlaté Moravce, Uhorská Skalica, Bratislava, Michalovce a ešte iné.

Je tiež nedostatok škôl nižších. V niektorých mestách nahradzuje nižšia stredná škola školu meštiansku. Som presvedčený, že keby v takých mestách ako je Prievidza, Kláštor pod Znuiovom, Trstená, Veľká Revúca bola sriadená škola meštianska, ustal by aj nával do stredných škôl, lebo by sa tam stala stredná škola zbytočnou. Ďalej je toho príčinou nízky vek žiakov, chodiacich na strednú školu. V bývalých Uhrách bolo možné prijímať do stredných škôl žiakov 9ročných, žiaci 10roční boli pravidlom, zatiaľ čo v českých zemiach boli žiaci 10roční len výnimkou. Nápravu snáď zjedná nová organizácia obecných škôl na Slovensku, totiž organizácia, ktorá cieli sriadiť päťtriednu obecnú školu. Je tiež mnoho žiakov t. zv. prezpoľných. Rad stredných škôl Bratislava, Trnava, Trenčín, Žilina, Turč. Sv. Martin, Zvolen, Banská Bystrica, Lipt. Sv. Mikuláš, Spišská Nová Ves, Košice, Uhorská Skalica, Prievidza majú 50 i viac procentov prezpoľných žiakov.

A tu, veľavážený senát, hrá táto okoľnosť svoju určitú rolu. Skôr žiaci v maďarských školách boli ubytovní v mestách v maďarských rodinách. Mali maďarské prostredie a ako hovorili v školách, hovorili tiež v prostredí, v ktorom bývali. Teraz vieme, že mestá na Slovensku boly silne pomaďarčené, silnejšie než slovenské dediny. Slovenské mestá sú do istej miery ešte dnes pomaďarčené. Slovenské žiactvo z toho okolia je nútené bývať v maďarských rodinách, tedy v tomto maďarskom prostredí, čo má veľký vliv na ten školský neúspech. Žiak príde zo školy a nemá v tej domácnosti žiadnej ďalšej opory. Tam se hovorí maďarsky a on sa neposilňuje v tom, čo by potreboval pre školu. U nás nesmie sa natoľko fňukať alebo videť v tom krivdu, keď je neúspech v slovenských školách, lež musí byť tu snaha, aby prospech bol skutočne lepší, aby bola docielená vyššia úroveň stredných škôl na Slovensku, tedy taká vyššia úroveň, aby sa vyrovnala úrovni stredných škôl v Čechách a na Morave. Koniec-koncov marné by bolo dávať tu vysvedčenie, nenechávať prepadať žiaka. V praktickom živote to vysvedčenie je málo platné; tá sila nezodpovedá tomu vysvedčeniu a ten boj o život bol by horší potom v skutočnom živote.

Ešte jedna príčina sa udáva tomu, že žiactvo malo slabý úspech. Majú to byť mladí profesori. Je isté, že mladí profesori bývajú prísnejší než starší profesori, ktorí posudzujú všetko benevolentnejšie. A Slovensko má výhradne profesorov mladých, väčšinou začiatočníkov. Túto okolnosť je tiež treba brať do úvahy. Ale ja myslím, že tá prísnosť, ako som poznamenal, pre budúcnosť môže mať veľký význam.

K samému rozpočtu, slávny senát, myslím, že nie je účelné prednášať výtky. Poznamenal som, že strany hospodársky silnejšie, ako v každem inom štáte, ako to stávajúci súkromno-kapitalistický výrobný systém potrebuje, koľko sily má socialistické zastúpenie v tomto zákonodarnom sbore, toľko vymohly pre sociálne slabých a ja prajem tým, ktorí prijdú po nás, aby mali dosť sily tieto vymoženosti udržať a ďalej, aby sa im podarilo zbaviť štát od tiarch, ktorými cirkevné spoločnosti štát zaťažujú, a to zaťažujú nie k upevneniu republikanizmu, lež k podkopávaniu jeho základov. (Sen. Bebka: Tak jest!)

Súc členom rozpočtového výboru, predniesol som z nášho sociálneho stanoviska niektoré námety ohľadom Slovenska a Podkarpatskej Rusi, ktoré námety a sťažnosti ovšem platia viac pre rozpočet budúci, lebo na rozpočte stávajúcom sa absolútne nič meniť nemôže. Mám však k rozpočtu skromné želanie, aby sa vydalo všetko, čo je pre prácu a podnikanie na Slovensku a Podkarpatskej Rusi preliminované. Je nedôstojné štátu, keď sa uvedú číslice v rozpočte - a mohol by som povedať, tiež nedôstojné vlády a toho kontrolného orgána vlády, ako je Národné shromaždenie, aby číslice, ktoré vykazuje preliminár, ostávaly na papieri a keď sa neprevádzajú práce, ma ktoré boly tieto obnosy preliminované. Týkalo by sa to železníc, regulácií riek a rôznych a rôznych iných podnikaní.

Pri zahájení dopravy na železnici Krupina-Zvoleň čítali sme v jednom význačnejšom časopise pražskom gloriády na pána ministra železníc. A ako jedna zo zásluh pána ministra železníc bolo tam uvádzané postavenie železničnej trati Handlová-Horná Štubňa, po ktorej delegácia zo Slovenska po celý čas, čo je tu, usilovne volá a dokazuje jej nutnosť. Ja by som pánu ministrovi železníc zo srdca želal, aby si túto gloriádu, ktorú mu spieval časopis, v plnej miere zaslúžil. Ale, žiaľ, nie je tomu tak. Na budovaní tejto železnice sa doteraz ešte ani nekoplo! Týmto sa uvádza verejnosť do istej neistoty a ja myslím, že tým trpí tiež vážnosť štátu. Tak je to aj v iných veciach. Máme, na príklad, v Bratislave štátnu priemyslovú školu, ktorá má budovu nedostatočnú. Na kompetentných miestach sa to veľmi dobre vie. Od r. 1920 je v preliminári 600.000 Kč obnos, ale žiaľ, dosiaľ všetko ostalo na papieri. Škola zostáva nedostatočná proti všetkým urgenciám a proti všetkým žiadostiam.

Stavebný ruch ostáva trčať, a myslím, že je veľkou chybou, že tento zákonodarný sbor sa rozchádza bez toho, že by bol upravil nový zákon o stavebnom ruchu. Ostane nám strašná bytová núdza ďalej. Budú tým trpieť nielen robotníci, ale aj štátni zamestnanci a úradníci na Slovensku, a bude tým trpieť remeselníctvo, lebo sa vie, že stavebný priemysel je matkou ostatných priemyslov.

V prevádzaní pozemkovej reformy na Slovensku nesmie sa ostať trčať. Je veľkou škodou, že sa tento zákonodarný sbor má rozísť bez toho, že by bol odhlasoval zákon o vnútených pachtoch, o ktorého dôležitosti obšírne prehovoril kolega Petřík. Pozemková reforma na Slovensku má len vtedy svoj význam a splní svoj účel, keď sa prevádza v tom duchu, ako to bolo naznačené, že sa dostane prídelov tomu najchudobnejšiemu ľudu. Slovenský národ bol tým kapitalistickým systémom a politickou mocou Maďarov najviac zproletarizovaný a nemá možnosti, aby pôdy z pozemkovej reformy dostal inou cestou než rentovými pachtami, a tu pán minister financií musí opravdu najsť vojáky elixír, aby tých 500 mil. Kč zaopatril, ktorých je treba k rentovým árendám a k podpore kolonizácie. Prevádzanie pozemkovej reformy nesmie ostať stáť ani pred latifundiami cirkevnými, ani pred latifundiami ostrihomského arcibiskupa, ktorých je asi 50.000 jutár, potom ešte kapitulných, seminárnych, celkom asi na 80.000 jutár. Ani ten pastiersky list nesmie hatiť pozemkovú reformu a nesmie sa to podariť pánom z ľudovej strany, aby pozemkovú reformu zahatili k vôli veľkostatkom cirkevným.

Keď hovorím o naliehavých veciach zemí Slovenska a Podkarpatskej Rusi, nemôžem opomenúť otázky domovského práva a štátneho občianstva. Výrokom Najvyššieho správneho súdu, podľa ktorého dáva platný maďarský zákon po 4 rokoch prispievania k ťarchám obcí, len nárok na domovské právo, ktorý nárok ale vraj nemusí byť splnený, keby sa mal prevádzať do dôsledku, a keby sa tu zákonom nemala stať voľáka zmena - snáď väčšina slovenského obyvateľstva stala by sa bez vlasti, bez domova. Skôr chudobný človek sa nestaral o domovské právo. Každý si predstavoval: keď sa tu narodil môj starý otec, tak som tu príslušný aj ja. V terajšej dobe sa hľadajú príčiny upierať domovské právo. Tie príčiny sa môžu vymstiť na samom slovenskom ľude. Myslí sa, že hatením získavania štátneho príslušenstva sa snáď znemožňuje zväčšenie počtu voličov, ktorí voličia by mohli byť Maďari snáď abo Nemci. Som ale presvedčený, že sa táto prax uplatňuje nielen proti šovinitom maďarským a nemeckým, ale i proti robotníkom. To je veľká škoda, pretože robotnícky ľud je vo svojej väčšine opravdu republikánskym. Nuž a keby sa aj o niekoľko voličov maďarských získaním domovského práva počet zväčšil snáď o jeden mandát do poslaneckej snemovne alebo do senátu, to by nesmelo budiť obavu o štát. Je treba konštatovať, že vec štátneho príslušenstva nám robí ostudu. Zo Slovenska a Podkarpatskej Rusi robí nám táto vec počiatok Azie. Tento stav sa trpieť nemôže a myslím v krátkej budúcnosti musí sa stať náprava.

Ešte na jednu nepeknú záležitosť poukážem. Na východnom Slovensku a Podkarpatskej Rusi sú ľudi gniavení t. zv. hoblinami a rokovinami. To sú povinnosti, ktoré má ľud voči popom a iným kňazom, a to povinnosť vykonávať isté práce, je to akási robota alebo odvádzať komenciu, zbožie, vajcia a pod. Revolučné Národné shromaždenie vynieslo roku 1920 zákon, kde v 1 §e sa hovorí, kobliny a rokoviny sa zrušujú. Ľud nad týmto zákonom jásal. Prestal rokoviny platiť a vykonávať robotu. Ľud sa ovšem nevyzná v tvorbe zákonov a nečítal ďalej, že v ďalšom paragrafe stojí, že dočasne sa majú cirkevníci s kňazmi alebo so svojmi cirkevnými vrchnosťami dobrovoľne vyrovnávať a keď by sa dobrovoľne nevyrovnali, že majú potom úrady rozhodnúť. Ľud sa vyrovnávať nechcel, lebo stá rokov týmito koblinami a rokovinami bol gniavený a myslel, keď je zákon, v ktorom v prvom paragrafe je reč o zrušení, tak je zrušenie a nechci veriť, že by popi mali právo kobliny a rokoviny vymáhať.

Pánovia! Mám v klubovej miestnosti celú hŕbu dokladov, licitačných listín, platebných rozkazov - ľudu sa odpredáva kozička, teľa, krava, kus poľa, a to na tieto rokoviny a kobliny, za nevykonanie istých povinností. Toto musí vzbudzovať rozruch a nespokojnosť.

Pánovia, toto je vec, ktorá spadá do komplexu zákonov, ktoré majú riešiť pomery medzi cirkvou a štátom. Ja som chodil už za tým, aby tento zákon bol uvedený v platnosť a nie je to možné. Zákon je zfušovaný, stala sa chyba a musí sa počkať až sa budú tie otázky, týkajúce sa odluky cirkvi od štátu riešiť v celom svojom komplexe.

Tedy aj tento dôvod je jedným z tých, ktorý tlačí ku kultúrnemu boju. Nech táto časť je jednou z najprednejších pri riešení zmienenej otázky. Prajem, aby tí, ktorí prídu po nás, nevyhýbali sa riešeniu celého tohoto komplexu pomeru cirkvi a štátu, aby sa neľakali ani toho kultúrneho boja, ktorý sa silou-mocou vnucuje a ktorý vyprovokovaný bol pastierskym listom slovenských biskupov a najskoršie aférou Marmaggiho.

Tvrdím, že jestli sa chceme cítiť v tomto štáte opravdu doma, jestli sa československý národ chce cítiť opravdu suverénnym v tomto štáte, prostý od cudzích vlivov, najmä vlivov ústredia kultúrnej reakcie, totiž vlivu Ríma, ktorý nás gniavil po storičia pomocou svojich habsburgských katanov, tento kultúrny boj musí byť prebojovaný.

V nádeji, že tento boj bude prebojovaný k dobru budúceho pokolenia, končím slovami: "My nový život chceme na zemi, v ktorom nesmie byť žiadnych bied". (Výborně! Potlesk.)