Senát Národního shromáždění R. Čs. r. 1924.
I. volební období.
9. zasedání.
Tisk 1943.
Zpráva
I. kultúrneho výboru,
II. sociálne-politického výboru,
III. rozpočtového výboru
o usnesení poslaneckej snemovne (tlačivo 1928) k vládnemu návrhu zákona o výplate odpočivných a zaopatrovacích pôžitkov a jednorazových výpomocí k nim, tak učiteľom škôl ľudových a občianskych a opatrovateľkám detských opatrovieň na Slovensku, vydržiavaných cirkvami a obciami, ako aj niektorým pozostalým po týchto osobách.
I.
V bývalom Kráľovstve Uhorskom bol zák. čl. XXXVIII. z r. 1868, týkajúci sa výučby na školách ľudových, rozšírený na školy cirkevné, pokiaľ sa týka pomerov učbárov, dňom 1. októbra r. 1893. Od tej doby sa len zarátavajú učbárom ich služebné roky do penzie a žial, že dosial sa tiež podľa uhorského zákona poskytujú odpočívne pôžitky. Základný plat k vyrátavaniu odpočivného sa pohybuje medzi 1.400-3.200 Kč a podľa toho trudno trávia vyslúžilí učbári večer svojho života z biednej penzie.
Poneváč úprava pomeru cirkví ku štátu sa stále oddialuje, ťažko sa rieši otázka učiteľstva na cirkevných školách a najväčšiu ťarchu dôsledkov toho nesú ti, ktorí vykonali už svoju povinnosť, avšak úzkostlive je im treba čakať, až spoločnosť vykoná povinnosť vôči nim.
Zákonom zo dňa 21. decembra 1922, čís. 410 Sb. z. a n., spomelo sa na týchto bývalých vychovatelov ľudu tým, že sa im poskytla jednorazová ročná výpomoc po 2000 Kč a síce po tri roky: 1921, 1922, 1923. Vdovám sa dostalo po 700 Kč, na príspevkách pre deti po 140 Kč a poživateľom darov z milosti tiež po 140 Kč.
Týchto podpôr sa dostalo však zas len tým učiteľom a ich príslušným, ktorí účinkovali na takých cirkevných školách, ktoré boly podporované štátom. Na učiteľov, účinkujúcich na cirkevných školách štátom nepodporovaných, sa nedostalo.
Je treba brať do úvahy, že školy štátom uhorským nepodporované boly tie, ktoré húževnate hájily vyučovanie v jazyku materinskom.
Preto sa zriekaly radšej štátnej podpory, aby neboly nútené vyhovovať podmienkám, medzi ktorými bolo nútené vyučovanie v maďarskom jazyku vyše 20 hodín týždenne, bars škola sa mala menovať školou slovenskou.
Je potešitelné, že vláda prichádza s predlohou zákona, v ktorej sa nielen vypomocné podpory ustanovujú na ďalšie 3 roky, ale ony sa udeľujú v dvojnásobnom obnose a vedľa toho pamätá sa práve na tých najzáslužnejších bojovníkov za prirodené právo materinského jazyka. Ďalej pamätá sa penzionovaných učiteľov a na opatrovateľky detských opatrovní a ich pozostalých, ktorí pôsobili na neštátnych školách ľudových a občianskych mimo územia Slovenska, na území bývalého Uhorska. Ovšem, ešte potešitelnejšie by bolo, keby vládna osnova zákona napravila aj tú krivdu, ktorá sa stala na vyslúžených učbároch, ktorí tak hrdinne hájili školu slovenskú proti maďarizačnému násilenstvu a keby títo neostali zkrátení o vypomoci za minulé tri roky a dostali pri najmenšom to, čo obdržali iní ich kolegovia neštátnych škôl.
Kultúrny výbor pojednal o tejto vládnej osnove zákona, uvedenej v tisku senátu čís. 1928, vo svojej schôdzi, dňa 1. júla konanej a usniesol sa doporučiť, s hore prejaveným želaním vôči vláde vládnu osnovu slávnemu senátu ku schváleniu v tom znení, ako sa na ňom usniesla poslanecká snemovňa.
V Prahe, dňa 1. júla 1924.
Dr Krejčí v. r.,
místopředseda.
Frant. Zimák v. r.,
zpravodaj.
II.
Z čoho maďarónstvo a opozícia na Slovensku tak dlho vysékala kapitál, bola i príčina, že naši staropensisti a ich vdovy dostávajú ešte i dnes pensie od kor. 90-250 a ich vdovy od 40-120 mesačne, podľa predválečných maďarských zákonov. Vec týchto pensistov mohla byť usporiadaná správne a definitivne už dávnejšie, keby boli niektorí páni zo školského referátu v Bratislave dali si prácu poznať pomery školské u nás a platné maďarské zákony a nie pohodlne naraziť všetko na kopyto rakúske. Tak sa stalo, že tí najzúrivejší maďaroni a odporcovia slovenského slova, lebo účinkovali na štátnych školách, požívajú pensiu riadnu a zodpovednú dnešnej dobe - a naši drahí, slovenskému národu verne slúžiaci učitelia, za to, že účinkovali na cirkevných školách, dostávajú almužnu žobrácku na živobytie. Ačkoľvek maďarský pensijný ústav bol len jeden pre ľudových učiteľov, či oni účinkovali na školách štátnych a či na cirkevných a tak aj jednakú pensiu brali obe kategorie. Tento stav naši byrokrati pokazili a našich najlepších učiteľov hnali do zúfalej smrti, preto ešte i dnes toľko nespokojnosti a oposičného, ba zrovna nepriateľského ducha na Slovensku. A neni divu, že tí ľudia, ktorí za maďarského tyranstva vedeli trpeť krivdu hmotnú, obete donášať, pestovať a vštepovať do sŕdc mládeže ideále československé, dnes sú v radoch, čo týmto ideám neprajú a domáhajú sa nápravy, trebars i cestou pekla, lebo darmo je: Primum est vivere. My stále a stále sme vládu upozorňovali na tieto nesrovnalosti pensijné, a mohol u nás dávno pokoj byť a menej poživy mohla mať oposícia. Konečne prichádzame s flekovaním a čiastočne stierame slzu s očí našich staropensistov s dvoma tisíc korúnami. My žiadame, aby vláda zákon prichystala a raz navždy upravila pensijné požitky a to čo v najkratšom čase.
Týmto neblahým stavom trpí nie len učiteľstvo, ale hlavne škola. Koľko je dnes ľudí, ako sa hovorí, zrelých pre pensiu, ale ťahajú a čakajú, kým budú pensie i pre cirkevných učiteľov upravené. A u nás predsa i cirkevná škola je rázu verejného, preto vec táto nesmie s denného poriadku.
Poneváč vláda dnes aspoň týmto zákonom uznáva potrebu nápravy a jednorázovou podporou, ktorá robí pre učiteľa-pensistu dve tisíc ročne a upravuje to na tri roky, a síce na rok 1924, 1925 a 1926 usniesol sa výbor sociálne-politický doporúčiť, aby senát prijal usnesení poslaneckej snemovne bez zmeny.
V Prahe, dňa 1. červenca 1924.
R. Jaroš v. r.,
předseda.
Šimon Roháček v. r.,
zpravodaj.
III.
Zákonem ze dne 21. prosince 1922, č. 410 Sb. z. a n. zmocněna byla vláda, aby pro léta 1921, 1922 a 1923 učitelům-pensistům nestátních veřejných škol na Slovensku vyplácela z pokladny státní jisté přídavky k jejich nedostatečným pensím.
Poněvadž ani drahotní poměry na Slovensku, ani majetkové poměry dotyčných soukromých pensijních pokladen se nezlepšily, přichází vláda s osnovou zákona, který jí ono původní zmocnění prodlužuje i na léta 1924, 1925 a 1926 (§ 1), při čemž se příspěvek ten zvyšuje o 100%, až na maximum 2000 Kč ročně (§ 3).
Současně zmocňuje se vláda, poskytnouti příspěvky ty i silám učitelským, které působily na takových školách i v území bývalé říše uherské, a které nepřipadlo mírovou smlouvou nám (§ 2). Opatření obě budou vyžadovati částky asi 2,416.600 Kč ročně.
Konečně vláda žádá za zmocnění (§ 6), aby mohla vyplácení pensí těmto osobám vůbec převzíti na účet státní na tak dlouho, než v provedení mírové smlouvy s Maďarskem bude majetek oněch nestátních pensijních pokladen učitelských pokud připadají na naše Slovensko, nám odevzdán. Výplata ta bude vyžadovati ročně částky asi 3,000.000 Kč.
Vláda doufá, že úhradu tohoto nového nákladu poskytnou úspory státního rozpočtu kapitoly VIII. a VIII. A (pensijní fond), kdežto úhrada jednorázových výpomocí bude nalezena v úsporách kapitoly XIII. tit. 6, § 1, z položek 4. a 14.
Vzhledem k uvedenému navrhuje rozpočtový výbor: Slavný senáte, račiž přijati tuto osnovu zákona tak, jak se na ní usnesla poslanecká sněmovna ve své schůzi dne 26. června 1924 (čís. tisku 1928 sen.).
V Praze, dne 1. července 1924.
Ferd. Jirásek v. r.,
předseda.
Dr J. Karas v. r.,
zpravodaj.