U Slovákov zase prichádza mi na um bájka o liške a o vrane so sýrom v dzobáku. Rasovú spolupatričnosť, nutnosť jednotnosti národnej budú im vysvetľovať dotiaľ, kým, aniž by sa toho nadáli, vypustia z dzobáku syr autonomie naveky.

Nie preto to hovorím, že by boly snáď hrozná kyselé, veď k našej strane ani neboly tie pekné slová riadené. I keby boly, nebo by nás pohnuly. My Maďari na Slovensku, - abych už pri parabolách zostal, - sme ako rozšľapané mravenisko; darmo nám spieva sláviček, nás to neteší, lebo sa živí z mravenčích vajíčok. A totiž zo stanoviska nášho je politika oportunity taká, že ju nemôžeme sledovať.

I keby tento krok Nemcov a Slovákov mal pre nich prospešné výsledky, čomu ja neverím, pre nás vždy platí, že "si duo facinut idem, non est idem."

Medzi Čechmi a Nemcami ešte nie je vyriešený ani ten vedecký spor, ktorý z nich je starším obyvateľom zemí historických, - avšak každopádne skutkom je, že žijú spolu už od veľa storočí a že ich nasebaodkázanosť nie je včerajšia. A práve preto tiež ich hospodárske záujmy sú totožné i dnes. Na poli priemyselnom však každopádne protivia sa záujmom Slovenska. Ich spoločným záujmom je, aby svoje tovary zpeňažili v prvom rade v tejto bezcolnej provincii a preto ani jedného nebolí to, že lomoz práce a veselého života v továrenských závodoch Slovenska ešte nedávno rozkvietajúcich vymenený bol hlbokým tichom, tichom hrobitova, od Krompachov až po Nagyszlaboš.

Položenie to postihuje síce aj Slovákov, avšak títo sú živení nádejou, že z ich účasti na vládnej moci - ako oni vravia - vyrastie "košatý strom" ich hospodárskej a kulturnej konsolidácie. Ač im toho uprimne doprajem, nemôžem v tom veriť, a to v dôsledku prírodného zákona o gravitácii. Maličkou planetou je osamotené Slovačstvo na Slovensku k tomu, aby sa stalo schopnou samostatného života oproti hospodárskej a kulturnéj sile odvekého obyvateľstva zemí historických. Zdrojom toho, čo aj cele správne spoznali, mohla by byť jedine autonomia Slovenska, lebo mohla by vyvierať z pokojnej spolučinnosti všetkých tunajších národov. Avšak zásada "divide et impera" uplatňuje sa tu tak, že obyvateľstvo tejto malej krajinky sa ešte viac rozdrobí, jestliže Slováci, podporujúci vládu, postavia sa proti ostatnému obyvateľstvu a vtedy úpadok bude ešte nezadržiteľnejší a rychlejší, než bol dosiaľ.

Napriek tomu všemu však možno si predsa vysvetľovať podporovanie vlády občianskymi stranami slovenskými i nemeckými už z toho, čo som dosiaľ uviedol.

Avšak tážem sa úctive, čo by oprávňovalo k tomu nás, poslancov našej utlačenej rasy a národa, aby sme zaujali totiež stanovisko? Za cenu bojov a utrpení dospelo Maďarstvo k politickej zralosti a vyškolenosti. K prispôsobovaniu bol náš národ dosť smutne oktrojovaný. V časoch tureckej poroby i starý Ján Bethlen riekol: "učinili sme, čo sme mohli." Najmúdrejší politik novšieho Uhorska, Fraňo Deák, tiež zdôrazňoval, že "vieme sledovať i politiku oportunity tam, kde je to možné, kde je to nutné a kde to slobodno." Ani v našom chovaní tedy nevedie nás ľahkomyselnosť opozičnosti za každú cenu, ani nie bezúčelná a nemúdra rasová nenávisť. K čomu však sa máme prispôsobiť? Kde je čo len jediný vládny alebo zákonodarný skutok, ktorý by nám mohol byť k tomu oporou? Vládny program pána predsedu vlády? Dnes pred rokom pri zahájení Národného shromaždenia hovoril o tom, že hlavnou jeho snahou bude vymýtiť národnostné protivy. A od tých čias bolo vydané jazykové nariadenie, ktorým boly jazykové práva menšín zredukované na minimum, od tých čias vydané bolo vládné nariadenie č. 55/1926, ktorým boly jazykové práva menšín pred súdmi zmenené proti mierovej smluve st.-germainskej in pejus tak, že maďarské a nemecké menšiny od dňa 1. septembra t. r. nemôžu svojho materinského jazyka ani ústne ani písomne používať ani tam, kde si v uplynulých 8 rokoch netrúfali na tieto práva siahnuť, od 1. septembra bola celá kopa nových maďarských škôl zatvorená, od tých čias bola so zpätnou platnosťou na dobu 6 rokov vyrúbená daň dôchodková, jejž výška a vydobývanie v nemožne krátkych lehotách vháňa bezvýdelečné odveké obyvateľstvo do zúfalstva, zošílenia a samovraždy. Kde je tu teda daná tá morálna možnosť, aby sme takúto vládnu politiku podporovali? Vyčítate-li nám, že gravaminálna politika nie je oprávnená, lebo veď sú tu už zákony, ktoré znejú v prospech našej menšiny, a že tedy politiku oportunity mali by sme už v našom vlastnom záujme sledovať, na to odpovedám: kde že sú tieto zákony?

Zákonom zo dňa 30. marca 1920 bola vláda zmocnená, aby v dobe od 1924 do 1925 vystavala 15 železničných tratí za náklad a pôžičku circa 6¹/₂ miliardy korún. Medzi týmito tratiami podľa taxativného výpočtu zákona boly by tiež tieto, pre život Slovenska a Podkarpatskej Rusi veľmi význačné trati: Handlová-Horná Štubňa, Červená Skala-Margecani, Slivnická Nová Ves-Trebišovo, Užhorod-Mukačevo, Mukačevo-Hust, Podolinec-Orlová. Dnes sme v r. 1926 a nebola vystavaná ani jediná.

Na základe zákona č. 237/1924 malo sa vynaložiť na podporu peňažných ústavov, octnuvšich sa v nesnádzach následkom poválečných pomerov, 400 milionov. Neviem nič o tom, že by z tohoto fondu bol i niektorý maďarský alebo nemecký ústav nejakú značnejšiu podporu obdržal, oproti tomu k ilustrovaniu toho, ako vláda pospiechala s pomocou maďarským a nemeckým ústavom na Slovensku a tým k záchraneniu majetku odvekého obyvateľstva, uvádzam túto statistiku:

V r. 1918 bolo v území Slovenska maďarských a nemeckých peňažných ústavov 193, v r. 1921 161 a v r. 1924 už len 96. Novšich štatistických dát nemám, avšak skutkom je, že zo zbylých ústavov 21 nedostaly povolenie ku sbieraniu vkladov, a i z tých, ktoré to povolenie dostaly, dostalo sa medzitým 7 pod moratorium alebo zanikly. Aký cieľ sleduje táto politika, na to nám odpovie zase fakt, že za zmienenú dobu vzrastly vklady u slovenských ústavov na Slovensku so 160,000.000 korún v r. 1918 na 1.134,000.000 v r. 1924.

Alebo nech mi je dovolené poukázať na zákon č. 152/1926 o štátnom občianstve. V prvom rade naprosto sa rôzni od pôvodného návrhu, podaného zúčastnenými menšinami. Tu by totiž podstata otázky záležala v tom, že by každá životná relácia mala byť posudzovaná podľa toho zákonitého stavu, ktorý bol v platnosti v dobe, kedy táto životná relácia nastala. Vo starom Uhorsku ten, kto 4 roky v jednom mieste bydlel a prispieval k obecným bremenám alebo bol o toho oslobodený ako verejný úradník, získal domovskú príslušnosť ipso jure. V území Slovenska je tedy smerodatný len tento právny stav, a nie to, ako boly tieto životné pomery upravené v iných právnych územiach bývalej monarchie, menovite v Rakúsku. A predsa, len mimochodom rečeno, pripad lex Cyrill tiež veľmi zábavne dokazuje, že nové zákony, ba i sudcovské rozhodnutia vynášajú bez zreteľa a znalosti práva na našom právnom území platného a na tomto poli ešte do dnes nevyhovujú pomery pravému právnemu stavu, ale nabývanie domovského práva a štátnej príslušnosti závisí od povolenia vládnej moci, v najlepšom prípade, budú-li nespočetné predpoklady dokázané, - od rozhodnutia správneho súdu. Že však po vynesení tohoto zákona ku väčšej sláve demokracie chceli previesť celú hromadu vyhostení, že zákon nemá zpätnej moci a že tedy tí, čo boli už drieve vyhostení alebo museli sa vysťahovať, - i keby podľa tohoto nedostatočného zákona mali nadovšetku pochybnosť štátné občianstvo, - nemôžu uplatňovať svoje penzijné alebo majetkové právo, to ukazuje, že vydané zákony, - zvlášte však ich prevádzanie, - naprosto nehodia sa k tomu, aby čo len do najmenšej miery opodstatnili blahovôľu vládnej moci voči nám.

Tiež predložený návrh rozpočtového zákona je dôkazom tejto mentality. Naša strana pri pojednávaní rozpočtu v poslaneckej snemovni ciferne vykázala, že nie podľa skutkového stavu pre nás podstatne výhodnejšieho, ale i na základe nášho úmerného čísla podľa statistiky úradnej koľko by nám náležalo z obnosov k účelom kulturným zaradených a fakticky o čo sme dostali menej. Avšak u tejto položky nie je nezajímavou ešte statistika iná. - V dobe štátneho prevratu mali Maďari na Slovensku 2223 maďarské elementárné školy, dnes ich majú 754, mali 95 občianskych chlapeckých a dievčenských škôl, dnes ich majú 20, mali 44 stredných škôl, dnes majú 7, odborné školy mali: 4 zemedelské, 1 vincúrsku, 10 priemyselných, 9 obchodných, 1 lesnícku, 1 banskú, z týchto majú dnes: 1 zemedelskú, 1 priemyselnú, 1 obchodnú, ostatné sú zrušené, liečebno-pedagogických ústavov mali 7, dnes majú 1 ústav pre hluchonemých, mali 9 mužských a 5 ženských učiteľských ústavov, dnes majú 1 ženský učiteľský ústav, mali ďalej 1 univerzitu, 2 právnické akademie, 1 lesnícku a banícku vysokú školu, 1 hospodársku akademiu a dnes nemajú ani jedinej vysokej školy!

Krátkosť vymeranej mi doby nedovoluje mi, abych uviedol celú hromadu podobných príkladov. Avšak po tom, čo som uviedol, tážem sa, či môžme, musíme, smieme takúto politiku podporovať?! Možná, že držitelia moci, vzhľadom na náš malý počet, ktorý sa javí ako vymoženosť volebnej geometrie v parlamentnom zastúpení, ani veľmi na to nereflektujú, možná že už preto nie, aby voči nám mohli ďalej sledovať cestu, na ktorú si stále sťažujeme. Avšak oproti týmto snahám máme ešte jednu pevnú bázu: Základ položený v doprovodnom zázname v právach a ich vývine, stanovených pre menšiny v mierových smluvách.

Fraňo Deák, mluviac o politike oportunity, hovorí, že stará náboženská legenda Grékov povedá, že Herakles dlho zápasil s Antaeusom, synom zeme, a niekoľkokráť ho mrštil o zem. Avšak Antaeus, súc synom zeme, povstal vždy s obnovenou silou, lebo dostal vždy novú silu od svojej matky zeme. Herakles konečne uchopil svojho protivníka so zeme, a pristisnúc ho k sebe vo vzduchu, zadusil ho vo svojom objatí. Táto legenda je poučná i pre nás, aby sme nezanechali náš istý podklad, zákon a aby sme sa vyvarovali takému objatiu, ktorým, vyzdvihnutí so základu zákonov, mohli by sme byť vo vzduchu udusení. Tak ako si ho ctia v Maďarsku, tak i pre nás je pravdivé toto zistenie "mudrca vlasti". Odchýlime-li sa od podkladu mierových smlúv a zúčastníme-li sa vládnej moci, v ktorej vzhľadom na našu početnú menšinu i tak by sme sa nemohli uplatniť, vtedy zanecháme ten jediný základ, z ktorého môžeme sa dovolávať sympatií a v páde nutnosti i pomoci sveta. Nie účasť na vládnej moci, nie zákony a nariadenia, vynesené bez vážneho úmyslu prevádzať ich, poskytujú nam možnosť, aby sme i bez akejkoľvek účasti na vládnej moci postavili sa do radu tých, čo vládu podporujú, ale to, aby postupom a opatrením vlády - naproti doterajším vládnym methodám - bolo i voči nám dokázané, že vláda uznáva našu rovnoprávnosť i v praxi, že sa ujme našich hospodárskych a kulturnych záujmov s porozumením, blahovoľne a fakticky až po plnosť práv nám náležiacich a že sa ich aj zastane. Nastane-li to, nebudeme sa ani takejto práci vyhýbať.

K predloženému rozpočtu nepodám v podrobnej debate pozmeňovacie návrhy. A to preto nie, lebo väčšina snemovne poslancov odmietla a limine každý takýto návrh, nech prišiel odkiaľkoľvek. Väčšina ani tu nebude ináč postupovať. Rozpočtový zákon však vo svojom celku dokazuje, že vláda si nevšíma našich oprávnených požiadavkov, udalosti z nedávnej minulosti a popisovaný vládny režim však dokazuje, že voči nám ešte nenadišla hodina spoznania a porozumenia a preto rozpočet, ako zákon dôvery par excellence, neodhlasujem.

Předseda (zvoní): Přerušuji jednání.

Sděluji, že do výboru ústavně-právního na místo sen. dr Hrubana nastupuje sen. dr Procházka.

Navrhuji, aby se příští schůze konala zítra, t. j. v pátek dne 10. prosince 1926 o 9. hodině s tímto

1. Pokračování v rozpravě o zprávě výboru rozpočtového k usneseniu poslaneckej snemovne (tlačivo 290) o vládnom návrhu štátneho rozpočtu republiky Československej a finančného zákona pre rok 1927. Tisk 300.

2. Volba výboru pro otázky sociálního a starobního pojištění.

Jsou námitky proti tomuto návrhu? (Nebyly.) Nejsou.

Končím schůzi.