Keď porovnáme stredné školy so žiactvom, tiež najdeme veľmi zaujímavé veci. V českých stredných školách bolo zapisané na minulý školský rok 78.123 žiakov, na Slovensku, 17.277, pripadne teda na jednu českú strednú školu 322 žiakov, na slovenskú 367 žiakov. Profesorov v českých zemiach je 4.887. na Slovensku 716. Nasledovne v českých zemiach na jednu strednú školu pripadne 20 profesorov, na Slovensku 15 a pol. V českých zemiach pripadne na jednoho profesora 15 žiakov, na Slovensku 24. Tieto číslice nám jasne vravia, že v Česku na jednu stredniu školu pripadne menej žiakov ako na Slovensku a viac profesorov ako na Slovensku.

Musím sa zmieniť o veľmi boľavej otázke Slovenska, ktorú pán minister v rozpočtovom výbore predniesol a to o katolických stredných školách. Pán minister povedal, že keď Praha a Morava má súkromné katolícké ústavy, musíme hľadieť, aby aj katolickí Slováci mali ich, lebo inak vychovávali by pre Slovákov katolícky dorast prípravne v Maďarsku alebo vo Viedni. Uznávam, že toto stanovisko pána ministra je ďaleko miernejšie ako bolo jeho predchodcov, z ktorých jedon zpupne prehlásil: >Prv zahynie štát, ako by sme dovolili církevné školy.< Ale napriek jeho miernosti je ešte nie spravodlivé. Katolíci na Slovensku mali pred prevratom 20 stredných škôl: všetky boly nám po prevrate zhabané. Tu sa má stať reštitúcia in integrum a tieto zhabané ústavy majú sa vrátiť ich právnym majiteľom, katolíkom na Slovensku.

To stanovisko, ktoré zaujíma v tejto otázke pán minister škôl, postráda tiež základu správneho. On totiž tvrdí, že tieto ústavy boly vzaté Maďarom. Nie, tieto ústavy boly majetkom katolíkov, a len to je pravda, že slúžily, ako vtedy všetky školy, - nielen katolické, ale i evangelické, - záujmom maďarským. Po zhabaní teda maly sa zase odovzdať katolíkom a postaviť do služby záujmov slovenských. Jedine tento postup je správny a spravodlivý.

Z toho nasleduje, že katolíkov na Slovensku toto riešenie, ktoré odporúča pán minister, neuspokojí. My katolíci na Slovensku sa svojých ústavov nezriekneme a neprestaneme sa boriť, dokiaľ všetky zpäť nevybojujeme.

Nedržím za šťastné ani riešenie tejto pálčivej otázky, aby si vraj diecézy zariadily nové katolícke stredné školy a vláda ím vraj dá potrebnú štátnu podporu, ale odopre pri tom vrátenie budov. Veď to je jasné, že pri založení nového ústavu v terajších pomeroch hrá budova najvážnejšiu rollu. A či sa to srovnáva s citom spravedlnosti, aby majiteľ školskej budovy sa mal starať o novú budovu a uzurpátor má jeho budovu pokojne ďalej užívať?

Stanovisko, ktoré zaujalo ministerstvo voči Kláštorskému gymnáziumu, je tiež nesprávné. Je a bude nesprávne, dokiaľ české zeme majú o 88 stredných škôl viac, ako ím podlá kľúča obyvateľstva patrí a dokiaľ Slovensko má o 26 stredných škôl menej, ako mu prislúcha... a dokiaľ úroveň kultúrny medzi českými zemami a Slovenskom nie je do spravodlivého pomeru donesená a spravodlive vyrovnaná. A že táto úroveň je ešte ďaleko od spravodlivého pomeru, to vysvitá už i z dosavádnych dát, ale v nasledujúcich odstavcoch rozpočtu to ďalšími dátami podopreme.

No a čo sa týče osobných vecí, nie sme nič lepšie, ač práve uznáme, že v tomto roku sa nejaká náprava ukazovala. Zo 716 profesorov je Slovákov asi 165, tedy ani ¹/₄. Čo je hriech minulosti, keď pančechistická idea kládla prekážky dorastu slovenských profesorov. Opak bol by sa mal stať. Štát by sa bol mal starať oň a nie prekážať, - lebo to nik neuverí, že pri dobroprajnosti by sa počeť slovenských profesorov nebol mohol značne zvýšiť za úplných 9 školských rokov, keď už po prevrate ich bolo 147. A tento pančechistický systém vyžiadal i to, že i tento maličký počet slovenských profesorov nebol použitý na výchovu slovenskej mládeže, ale značná jeho čiastka bola zadelená na maďarské ústavy a ostatok roztrúsený po všetkých ústavoch, takže ojedinele nemohli sa postaviť účinlive za záujmy slovenskej reči, slovenského ducha a školy.

Čo sa týče ducha stredných škôl, tu je dosť čo hovoriť. Či tu môže byť reč o duchu slovenskom, keď zo 46 štátnych stredných škôl ešte i teraz ani v jedinej sa nevyučuje čisté po slovensky; keď ešte i najnovšie naša strana musela od vlády žiadať zostrenie rečového nariadenia a potrestanie vinníkov. Keby duch slovenský, láska ku všetkému, čo je slovenské, panovala na stredných školách, tedy tieto priestupky proti reči slovenskej by boly nemožné.

A teraz zase sa môžeme právom pýtať, či tieto sťažnosti, tieto požiadavky o nápravu sú osobného rázu, sú malicherné pre Slovensko?

Pod titulom >odborné školstvo< vydá sa 18,564000 Kč. Na Slovensko malo by pripadnúť 25.032.000. ale vydá sa len 8,370.000, tedy o 16,662.000 Kč menej.

Čo sa týče obchodných akademií, tu stojíme najlepšie. Počeť obchodných akademií je v celej republike 33. Z týchto na Slovensku v budúcom roku bude 6. Patrilo by nám 7, tedy najbližšie stojíme tomu číslu, ktoré nám podľa kľúča občianstva patrí. Ale hmotne tu sme značne poškodení. Na obchodné akademie v rozpočte je vzaté 20,265.000, na Slovensko malo by padnúť 4,464.000 a na tých 6 akademií, ktoré máme, alebo budeme mať, je určené 2.668.417 Kč, tedy menej o 1,796.000 Kč.

Obchodné školy. Týchto je v republike 48, z týchto sú na Slovensku len 4 a patrilo by nám vyše 10.

Priemyselného ústredného ústavu nemáme ani jedného. Všetky sú za Moravou.

Priemyselných odborných škôl na Slovensku je 10, v celej republike 87. Prislúchalo by nám ich teda 19.

Odborných škôl pre ženské povolanie je u nás 8, kdežto z celkového počtu 75 by sme mali mať 16 a i z týchto 8 sú 3 zanedbané.

Pod titulom 7 sú rozobraté národné školy. Ľudových škôl na Slovensku je dľa rozpočtu 3962. Z týchto štátnych je 1087 a neštátnych 2875, v procentoch štátnych je 26,3%, neštátnych 73,7%. Toto, pánovia mojí, treba nám dobre vedieť, aby sme mohli spravne posúdiť stav ľudových a zvlášť církevných škôl na Slovensku, ktorých je z tohoto počtu 2732, lebo je obecných a spolkových 142.

Cirkevných škôl ľudových je tedy 70% všetkých škôl ľudových na Slovensku. Nasledovne ráz ľudového školstva na Slovensku dávajú cirkevné školy. A predsa zkúsili sme všemožný boj proti církevnému rázu týchto škôl!

Pripomínam len roku 1921 vynesený takzvaný >Malý školský zákon<, ktorým výučba náboženstva je v koreňoch ohrožená. Sbor katolických biskupov spozoroval hroziace nebezpečenstvo a na útok s >Malým školským zákonom< odpovedal plebiscitom katolíckych voličov do snemu. Výsledok, ktorý bol pre vtedajšiu politiku školskú zdrcujúci, predložil vláde. 774.000 katolíckych voličov podpísalo vlastnoručne protest proti Malému školskému zákonu a výslovne si žiadalo riešenie školských otázok v duchu holandského školského zákona, dľa ktorého dieťa patrí rodičom a štát nemá práva zasahovať do výchovy detí len kontrolne. Totižto, aby rodičia dali díetkam svojím to minimum, ktoré štát právom vyžaduje od každého svojeho občana. (Sen. Havlena: To v malém školském zákone je!) Dieťa patrí rodičom a tak i výchova jeho je právo rodičov. Proti tejto zásade hreší Malý školský zákon, lebo dá možnosť školským medzítkam robiť tlak na rodičov. A všetko toto smerovalo zvlášte proti katolíckej církvi, ktorej predstavitelia na Slovensku - slov. kat. biskupi - odporučali ďaleko liberálnejšie riešenie tejto školskej otázky, ako to míenily tie t. zv. pokrokové kruhy.

Stav ľudových škôľ na Slovensku neviem porovnať so stavom ľudových škôľ v českých zemiach, lebo rozpočeť o národných školách českých nepodáva dáta a české zeme svoje národné školy spravujú autonómne. Ani to nevieme určiť, čo stoja ľudové školy na Slovensku, lebo nevieme presne určiť príspevok cirkvi. A zaujímavé by bolo vedieť, koľkým obnosom prispievajú cirkvi a obce k tomuto štátnemu úkolu?! Že o národné školstvo na Slovensku je nie dostatočne postarané, ako dôkaz uvádzame zo zprávy referenta p. sen. Kornela Stodolu nasledujúcu stať: Kultúrné výdavky vykazujú ďaleko väčšie procento u nás ako v Anglii, vo Francúzku, v Nemecku alebo v Rakúsku. Tento vysoký priemer je však v rozpore so školskými pomerami na Slovensku, kde hrozivý počeť, asi 12.000 detí nie je vôbec zaškolený a kde si 50.000 dietok je zaškolené takým spôsobom, ktorý odporuje i najprimitivnejším požiadavkom zdravotným a bezpečnostným, nehovoriac ani o požiadavkách pedagogických. Na odstránenie týchto nekultúrností by bolo treba asi 50 mil. Kč. Týchto však pre Slovensko niet, ale máme od r. 1926 zvláštnu medziministerskú komisiu, ktorá sa má postarať o sriaďovanie a budovanie národných škôl na Slovensku, a to nám má už stačiť, leboť peňazí na Slovensko niet. Ako celkom ináče je postarané v historických zemiach o potreby národného školstva, uvediem jednotlivé položky zemského rozpočtu Čiech na obecné a meštianské školy, v ktorom rozpočte nie sú zahrnuté menšinové školy, o ktoré je postarané v štátnom rozpočte.

V Čechách r. 1927 všetky potreby národného školstva, tedy obecného a meštianskeho, činily 808,910.647 Kč. Na menšinové školy, z ktorých je 587 obecných a 74 meštianskych, štát dal minulý rok 42.210.000 Kč, spolu tedy 851,120.000 Kč. A na úhradu týchto 808,910.000 Kč Čechy prispely len 125,705.000 Kč. Celý ostatný zbytok, tedy 683,905.000 Kč, 1927 r., dostaly zo štátnych príjmov.

Okrem toho ím štát udržoval menšinové školy, ktoré stály štát 42,210.000 Kč, tedy spolu, štát na obecné a meštianske školy v Čechách dal tohoto roku 725,415.000 Kč.

Opakujem: v Čechách, ktoré majú 6,670.582 obyvateľov len na tieto 2 druhy škôl r. 1927 vydalo sa 851,120.000 Kč. Keby takto pomerne sa postaral štát aj o Slovensko, ktoré má 3,000.000 duší, tedy 44,9% obyvateľstva Čiech, tak na Slovensku na obecné a meštianske školy by sa bolo muselo vydať 382,152.000 Kč. Nuž, kde je táto suma od v rozpočte vykázaných 143,700.000 Kč? So závidením konštatujem, že na r. 1927 rozpočet zemskej školskej rady v Čechách s rozpočtom štátnych menšinových škôl činí bezmála toľko, koľko rozpočet ministerstva školstva pre celú republiku.

Ale tento rozdieľ sa ešte väčší ukazuje, keď porovnáme aj učiteľský stav. V Čechách na obecných školách 1927. roku účinkovali 19.654 učitelia a tento počeť je vzatý bez učiteľov náboženstva. Na meštiankach 5.939, spolu na týchto dvoch typoch škôl bolo 25.593 učiteľov. Na Slovensku na týchto dvoch typoch škôl účinkuje r. 1927, tiež bez učiteľov náboženstva, na obecných, u nás ľudových zvaných, 6.444, na meštianskych 719, spolu teda 7.153.

Slávny senát! Slovensko počtom obyvateľstva je skoro polovička - 45% - obyvateľstva Čiech. Kde je od týchto pomerov 45 ku 100 počeť učiteľov na týchto dvoch typoch, keď v Čechách ich je 25.593, na Slovensku však 7.163?

Keby potreba obecných škôl bola určená dľa počtu obyvateľstva i na Slovensku, a to dľa kľúča Čiech, tak by malo mať Slovensko miesto 6.444 učiteľov 8.804, má ich tedy menej o 2.360. Na meštiankach by malo mať miesto 719 - 2.666, má ich teda o 1.947 menej.

A keď porovnáme počet štátnych menšinových škôl v českých zemiach so stavom z r. 1927, tak nájdeme, že pri tomto type škôl s jedného roku na druhý, z r. 1927 na r. 1928, presun je závidenia hodný, lebo menšinových obecných škôl má sa postaviť v tomto školskom roku 143 viac, ako ich je v roku tomto, 1927, a meštianok 43. Pokrok to ohromný, keď si uvedomíme, že i dosiaľ ľudové školstvo bolo favorizované. A tým bolestnejšie sa nás musí dotknúť, keď na Slovensku zase skutočný stav obecných škôl tohoto roku je o 40 škôl menší ako je v rozpočte na r. 1927 vykázaný.

Keď vezmeme do ohľadu žiactvo, i tu najdeme pekný obraz. V Čechách bez Moravy a Sliezska na 1 učiteľa pripadne z obyvateľstva 284 duší, na meštiankach 1.123 duší. Na Slovensku na učiteľa ľudových škôl 465, na učiteľa meštianskych škôl 4.173 duší tedy na Slovensku pripadne o 40% duší viac na učiteľa školy obecné a o 2,6% viac na učiteľa meštianskych škôl ako v Čechách. Počet meštianskych škôl na Slovensku je 130, z týchto štátnych je 96. V Čechách r. 1926 bolo meštianok 1.002. Keď v Čechách počet ich bol už r. 1926 1.002, tak dľa počtu obyvateľstva by nám patrilo 457 meštianok; máme ich 130, tedy o 327 menej ako nám patrí. A toto nám je na veľkú újmu, keď i vyššie vzdelávacie ústavy sa nachádzajú v menšom počte na Slovensku ako za Moravou.

Keď porovnáme pomery v Čechách a na Slovensku s počtom žiactva a tried, ukáže sa nasledujúci obraz: Obecných škôl v Čechách v r. 1925 a 26 bolo 6.387, na Slovensku 3.822. Žiakov v Čechách zapísalo sa 583.086, na Slovensku 338.571. V Čechách je jednotriednych škôl 1.813, viactriednych 4.574. Na Slovensku jednotriednych, t. j. s jedným učiteľom 2.246, s viac učiteľmi 1.712. Z toho všetkého vysvítá, že na 1 učiteľa pripadne v Čechách 35 a práve toľko i na jednu triedu. Na Slovensku zase pripadne na 1 učiteľa 56 a na triedu 51. Z toho je jasno, že máme menej učiteľov ako tried a v Čechách toľko učiteľov koľko tried. Keď k tomuto obrazu vezmeme 12.000 školopovinných detí, ktoré nechodia do školy, obraz sa nám ukazuje veľmi smutným práve v základoch ľudovej výchovy.

Pri meštiankach, keď pomer žiakov porovnáme, na Slovensku na 1 meštianku pripadne 218, v Čechách 196 žiakov. Keď ale si pomyslíme na to, že počet meštianok v Čechách už r. 1926 bol ohromný: 1002 v pomere k Slovensku, pri tom zarazí nás tiež aj počet žiakov, ktorý do meštianok chodí v Čechách. Roku 1926 bolo zapísané 196.510, na Slovensku 28.422. Keď pri tomto vezmeme do ohľadu, že obyvateľstvo Čiech je len o 55% väčšie ako Slovenska a že detí na Slovensku je pomerne viac ako v Čechách: tak nachádzame, že okrúhle 60.000 žiakov nechodí do meštianok. A prečo? Lebo ich nemá.

Pod titulom >sociálnej pečlivosti o študenstvo< vydá sa 10,536.320. Na Slovensko by malo sa z neho vydať 2,324.000. Čo sa upotrebí na slovenské študenstvo, to z rozpočtu nevieme zistiť, lebo tieto položky sú v rozpočte v celku a nie dľa zemí vykázané, čo by bolo žiaducné, lebo takto sa dáva podnet k upodozrievaniu, že slovenské študenstvo nedostane tú podporu, ktorá mu dľa počtu obyvateľstva z tohoto obnosu patrí. A toto upodozrievanie má nielen v tom základ, že v každej položke do tohoto času sme videli, že Slovensko je všade ukrátené, ale nikto nepocíti na slovenskom študenstve ročitú 2,324.000 Kč podporu. Pri tomto žiaducné by bolo, keby ministerstvo školstva nám dalo výkaz aj o hospodarení so všetkými základinami, ktorých cieľom je podporiť štúdiá slovenského žiactva.

>Ochrana pamiatok, archyvárstvo, vedy historické a muzejníctvo<. Na tento cieľ do rozpočtu je vzaté 6,819.000 Kč. Slovensko by malo participovať čiastkou 1,562.000 Kč. Vskutku nachádzame len nasledujúce položky: na štátny referát pre ochranu pamiatok v Bratislave 177.482 Kč, na východoslovenské múzeum v Košiciach 85.432 Kč, na zariadenie múzeum v Banskej Štiavnici 10.000, spolu 262.914 Kč, tedy o 1,299.233 Kč menej ako mu patrí. A čo by celá suma bola vynaložená len na Slovensko, ktorá je do rozpočtu vzatá pod titulom muzejníctvo, ani vtedy by sa nedosiahlo obnosu, o ktorý Slovensko menej dostane. Je tedy nesrozumiteľné stanovisko ministerstva školstva, keď nechá Turč. sv. martinské múzeum živoriť pri podpore 10.000 Kč.

Pod 11. titulom je umenie. Na písomníctvo do rozpočtu je vzaté 1,420.000 Kč. Čo je prikázané na Slovensko, nevieme, ale nás trápne sa dotkýna, že doživotná renta tak zaslúžilého a utisnutého spisovateľa ako je Ferko Urbánek z originálnej sumy 12.000 Kč snížená bola na 3.000 Kč.

Pod 3. odst. je hudba. Na hudbu sa vydá 5,974.000 Kč. Na Slovensko by malo pripadnúť 1,315.725 Kč. Ale už konzervatórium v Prahe a v Brne a inšpekcia stojí 4,107.296 Kč, takže len s ostatkom, to je, 1,867.500 Kč, sa musíme deliť so všetkými zemami. Prirodzené je, že potom Slovensko dostane asi tak, ako i vlaní, 124.000 Kč.

Následok tohoto je, že naša slovenská hudobná akademia v Bratislave ani tohoto roku nedostane tej podpory, ktorú si zaslúži svojou úrovňou, množstvom žiakov, a ktorá jej patri ako správne patriaci podiel Slovenska v tejto položke štátneho rozpočtu.

Terajšia >Hudobná a dramatická akademia< v Bratislave sa pred tým menovala >Slov. hudobná a dramatická škola pre Slovensko v Bratislave< a bola založená r. 1919 ako slovenská súperka >Mestskej hudobnej školy< - ktorej žiaci sú prevažne nemeckej a maďarskej národnosti. Právo verejnosti dostala len vlaní, r. 1926. s terajším menom, ale štátna podpora jej nebola zvýšená. I tohoto roku, 1927, dostala len starý 100.000 Kč obnos.

Ale nemožnosť tohoto stavu až krikľave sa ukazuje, keď porovnáme jestvujúce 3 akademie hudobné jednu s druhou. Na pražské konzervatórium sa vydá 2.972.800 Kč, na brnenské 1,032.768 Kč, na Slov. akademiu v Bratislave 100.000 Kč. Pražské konzervatórium, malo minulého školského roku 485 žiakov a 82 profesorov, brnenské konzervatórium malo 179 žiakov a 56 profesorov, bratislavská akademia mala 502 žiakov a 31 profesorov.

Nuž či toto nepostaranie sa o potreby >Hudobnej a dramatickej akademie< v Bratislave je nie dôkazom, že tajné protislovanské vlivy sa ešte vždy uplatňujú?

Vyše 500 poslucháčov >Slovenskej hudebnej a dramatickej akademie< musí sa tiesniť v neprístojnej, tomuto cieľu nezodpovedajúcej budove, musí sa uspokojiť s omrvinkou štátnej podpory, musí postrádať potrebný počeť učiteľských síl - napriek tomu, že z obnosu ma hudbu vykázaného podľa rozpočtu obyvateľstva by pripadalo na Slovensko 1,315.725 Kč. V skutočnosti však dostalo 124.000 Kč.

Pod titulom >Ludová výchova< je vzaté 4.705.466 Kč. Čo z tohoto obnosu sa vynaloží na Slovensko, zistiť sa nedá, lebo, sumy sú nie podané podľa zemí, ani podľa ústavov, ktorých činnosť by bola len na Slovensku. Nemôžeme pri tejto položke zamlčať naše udivenie nad rýchlou dementou tvrdenia nášho poslanca v rozpočtovom výbore, ktorá dementa je práve tak nepravá, ako je rýchla a môžeme ju zvrátiť s jej vlastnými dátami. Úradný orgán republikánskej strany doniesol túto dementu a vyslovil pochybnosť o správnosti údajov nášho delegáta, a tvrdí, že Slovensko participovalo viac ako primeraným podielom na štátnych prostriedkoch, určených na ľudovú výchovu.

Po prvé musím zistiť, že náš p. delegát to nepovedal, že by Slovensko neparticipovalo vôbec. Náš delegát to isté povedal, čo ja teraz, totižto, že sa nedá zistiť, čo sa vynaloží z tohoto obnosu na Slovensko. Ale dementa dá nám možnosť dokázať, že Slovensko v skutočnosti nie, že by predbehlo historické zeme, ale ani v tejto položke ich nedosiahne. Dementa tvrdí, že na ľudovú výchovu vydá sa ročne 1,100.000 Kč a že z tohoto obnosu celá tretina je venovaná Slovensku.

Tretina z 1,100.000 je 366.666. Teda dľa údaja dementy v skutočnosti na Slovensko sa venuje pod titulom ľudovýchovy 366.666. V rozpočte na r. 1927 pod týmto titulom je vzaté 2.205.000, na budúci rok 2,255.000. Tak dľa kľúča obyvateľstva Slovensko by malo dostať 562.710, a ako nám udáva dementa, že bolo vynaložené len 366.666. Tak z tohoto vidíme, že Slovensko ani tu nedostane pomerne ten obnos, ktorý mu prináleží.

Vďačne uznávame pokrok čo sa tyče rozvoja ľudových knižníc na Slovensku, ale i tu by nám bolo vítané, keby pri danom počte sriadených knižníc bol vykázaný aj obnos, ktorý sa vynaložil na tento cieľ zo štátnych prostriedkov. Že činnost ľudovýchovy na Slovensku by mala byť ďaleko zvýšenejšia ako v historických zemiach, to je samozrejmé. Kde je toľko vzdelávacích ústavov a škôl ako v českých zemiach, tam jej tak nie je treba, ako pomerne na Slovensku, kde ich je o toľko menej. Činnosť ľudovýchovná tam musí byť zvýšená, kde je prostriedkov menej, a tým viac bije do očí, keď ani v tomto bode rozpočtu Slovensko neparticipuje primeraným podielom na štátnych prostriedkoch.

Pod tit. 14 je kultus. Tejto položky nejdem sa dotknúť len číselne. Nejdem sa dotknúť preto, lebo nechcem citlivosť príslušníkov rozličných náboženství vyvolať. Ale i samé číslice dosť jasne rozprávajú. V celej republike rímskych katolíkov je 10.920.000, evanjelíkov všetkého druhu 990.000. Keď porovnáme tieto číslice, tak nájdeme, že katolíkov je viac ako jedenásťkrát toľko ako evanjelikov. V procentoch katolíkov je 80,22%, evanjelíkov 7,27%. Celá podpora na katolícky kultus v republike je 99,038.000 Kč, na evanjelický 14,375.000. Keby sa pomer duší dodržoval, tak katolíci by mali dostať 158,126.000, dostali tedy o 63 milionov menej, ako ím podľa pomeru patrilo.

Keď nie s celou republikou, ale len na Slovensku porovnáme pomery, tak nájdeme, že na Slovensku evanjelíci dostanú na svoj kultus 6,113.000 Kč a rímsko-katolíci 13,012.000 Kč, napriek tomu, že katolíkov je na Slovensku 2,231.000, evanjelikov 382.000. Teda na Slovensku je evanjelíkov menej ako jedna šestina katolíkov.

Keď porovnáme položku na doplňky kongruy duchovenstva vo verejnej duchovnej správe, nájdeme, že rímskí katolíci dostanú 9,500.000 Kč, evanjelíci 3,300.000. Dostanú tedy evanjelíci o niečo viac ako jednu tretinu obnosu ako katolíci, ač práve evanjelíkov je nie ani jedna šestina katolíkov.

Slávny senát! Úfam, že sa mi podarilo dokázať: 1. že naše sťažnosti, naše požiadavky sú nie osobné, sú nie malicherné; ale opak, že sú v záujme Slovenska, sú vôbec k dobru slovenského ľudu a pramenia z požadovanej rovnoprávnosti slovenského národa s českým národom. A keď ich donášame, donášame ich nie preto, aby sme päsť zdvíhali proti štátu, aby sme provokovali krizu vo vláde; ale ich prinášame v tom povedomí, že, poneváč sú spravodlivé, prídu do povahy pri sostavování budúceho štátneho rozpočtu.

A slávny senát! Tým faktom, že slovenská ľudová strana napriek týmto nesprávnostiam voči Slovensku odhlasuje rozpočeť, dá dôkaz svojej lásky k spoločnej republike Čechov a Slovákov. Lebo slovenská ľudová strana dobre vie, že štát potrebuje rozpočet, že ho nesmie hnať do >exlexu<, čo by škodilo tak štátu, ako jeho obyvateľstvu.

My teraz odhlasujeme z vyššieho záujmu rozpočet spoločnému štátu Čechov a Slovákov, ktorého potreby sú i naše potreby, záujmy jeho sú i naše záujmy, ktorého bezpečnosť je aj našou bezpečnosťou, následovne jeho vzrast, napredovanie, zosilenie si úprímne žiadame. (Potlesk.)

Místopředseda Böhr: Další slovo má pan sen. Niessner.

Sen. Niessner (německy): Velevážení pánové! Hlasovati pro rozpočet je věcí důvěry. Jak mohla by vůbec některá socialistická strana hlasovati pro rozpočet, jako je tento, a pro vládu, jako je vláda přítomná, a vysloviti jí tím důvěru! Jediný pohled na státní rozpočet stačí, aby dokázal křiklavou třídní povahu tohoto rozpočtu. Ze 7,39 miliard daní vybere se celkem jen 1,77 miliard na přímých daních, všechno ostatní, tedy částka 5,62 miliard nepřímými daněmi. Počítáme-li k tomu podíl samosprávných korporací na dani z obratu, vyplývá z toho na clech a nepřímých daních úhrnná částka 6 a půl miliardy, což znamená tolik, jako 500 Kč na jednoho obyvatele. Pro rozpočet takovéhoto druhu nemůžeme hlasovati již z tohoto jednoho a jediného důvodu.

Ale také k této vládě nemáme samozřejmě žádné důvěry, nýbrž naopak největší nedůvěru. Proti vládě, jejíž členové ji sami označují jako protisocialistickou, jako vládu, která má za účel zatlačiti zpět socialistické strany, které zastupují dělnické masy, přitlačiti je ke zdi, proti takovéto vládě může platiti jen nejbezohlednější boj. Ale tato vláda je nejen podle vlastního přiznání svých členů - a byl to německý ministr dr Spina, který toto doznání učinil - protisocialistickou, je také, měříme-li její skutky, veskrze protisociální. Prvním činem této vlády bylo vystupňovati bídu pracujících mas clem na potraviny a její veškerá činnost pohybovala se v témže směru. Vládu, která zdražila chléb a maso a všechny potraviny, která ve prospěch cukrobaronů zdražila cukr, vládu, která do nezměrna vystupňovala vojenská břemena, která se usnesla na reformě správy, vládu, která se chystá k těžké, řekl bych, přímo zničující ráně proti sociálnímu pojištění, která se také chystá zničiti a zrušiti ochranu nájemníků - takovouto vládu přirozeně nemůžeme podporovati, a myslím také, že vláda a její strany toho neočekávají.

Ale to není jediná věc, kterou dnes musíme namítati, proti stávajícímu systému, proti dnešní vládě a většině. Dnešní vláda je také jednostranně agrární, je ve svém složení taková, že ji musíme považovati za přímo škodlivou zájmům jak obyvatelstva, tak také státu. Pan ministerský předseda Švehla, jehož nemoc mne nutí k tomu, abych si uložil jistou reservu, o kterém však přece musím mluviti, poněvadž ho oceňuji nikoli jako osobu, nýbrž politicky, dovede ve svých velmi řídkých projevech, které příležitostně přednáší v některé z komor parlamentu, mluviti o státotvorném smýšlení své strany. Ale v téže straně, která všem jiným je vždy kladena za vzor věrnosti ke státu, došlo tak daleko, že se stát stal plantáží této strany a že se s ním zachází, jak již jistý řečník řekl v poslanecké sněmovně, jako se zbytkovým statkem z pozemkové reformy. (Výkřiky německy: Velmi dobře!) Je to stav absolutně nezdravý a nemožný, aby se stát, jenž celou svou hospodářskou a finanční sílu anebo největší část své síly buduje na průmyslu, nacházel v rukou agrárníků a aby výhradně řízen a spravován byl podle hledisek a výdělečných zájmů agrárníků. (Výkřiky.)

Potíráme však tuto vládu také proto, poněvadž má fašistické sklony. Je to vláda, která nedbá a nerespektuje demokracii, vláda, která parlament považuje za zbytečnou přítěž a podle toho s ním jedná, která v parlamentarismu nespatřuje nic jiného, nežli prázdnou formu, nežli mrtvý mechanismus, nežli masku svých absolutisticko-fašisticko-diktátorských choutek a snah. (Souhlas.) Pan ministerský předseda Švehla káral nedávno ve své řeči v rozpočtovém výboru poslanecké sněmovny úroveň parlamentu a snažil se ospravedlniti, proč je tak řídkým hostem v obou komorách parlamentu, stěžoval si také do nedostatku společenských mravů, stěžoval si do toho, že se tomuto parlamentu nedostává dokonce společenských způsobů, že při jisté příležitosti došlo k tak prudkým scénám v parlamentu, že tím dokonce byla ohrožena osobní bezpečnost. Chtěl bych pana ministerského předsedu upozorniti na to. že k bouřlivým scénám došlo také v jiných parlamentech. A dojde-li právě v našem parlamentě k tomu, pak nesmí se nikdo diviti, že v parlamentě státu, který vládnoucí lidé naplňují tolik třaskavinami, dojde někdy k výbuchu roztrpčení a zoufalství. (Výkřiky.) Pánové, když pan ministerský předseda parlament obviňuje a když mu přičítá různé nezpůsoby, proč se pak sám ještě nikdy neosvědčil jako vůdce a učitel, proč je od prvého dne svého nastoupení ve vládě důsledným v tom, že se vyhýbal parlamentu, proč ho nebylo nikdy spatřiti zde na lavici, která je pro něho přichystána, postup to, který by byl nemožným v každém parlamentě, jenž má pýchu, sebevědomí a důstojnost a jenž dbá své vážnosti, který s sebou nenechá od ministrů nakládati jako s utěrkou na boty. Ani den, ani týden by takovýto parlament nestrpěl, aby byl takto snižován a opomíjen. Pánové, ministerský předseda se hněvá na parlament - hněvá s uvozovkami. Je to možný stav, ministerský předseda, který se vyhýbá parlamentu? V takovémto případě musil by zajisté v jiném státě ministerský předseda vyvoditi důsledky, poněvadž přece nemůže parlament vyvozovati důsledky a poděkovati se k vůli němu. Ale skutečností je, že právě pod jeho vedením - chci se mírně vyjádřiti z ohledu na jeho zdravotní stav - že právě pod jeho egidou, pod jeho vedením, za jeho éry došlo to s parlamentem tak daleko, jak tomu je dnes. A musím říci, že se nikdo neprohřešil proti parlamentu, proti jeho vážnosti, proti jeho důstojnosti, proti jeho vlivu hůře, nežli právě nynější správce vlády. Pánové, není on snad sám, jsou také ještě jiní vynálezci tototo systému Pětky, Šestky, Osmičky a Dvacítky, systému, který celé těžiště jednání, celé těžiště parlamentu přenáší do úzkého výboru, a parlament sám činí bezvýznamným, činí jen prázdnou formou. A on je to také, jenž parlament při každém kroku bryskoval. Tak tedy došlo k tomu. že vláda a byrokraté v tomto státě stali se vším, a přiznejme si to přece jednou, parlament ničím. (Výkřiky německy: Velmi dobře!) Parlament není dnes vůbec ničím, nemá žádné vážnosti, nemá žádného vlivu, každý byrokrat se nám přece směje. Pánové, myslíte, že to je věcí oposice samé? Ptejte se přece také, pánové z většiny, má ještě parlament vůbec nějaké rozpočtové právo, má parlament vůbec ještě nějaké právo kontroly nad státní správou? Pánové, mluvili jsme čtyři dni o rozpočtu. Uvědomili jste si, jaká nedůstojnost byla obsahem tohoto celého jednání? Nechci mluviti o vnějším obrazu, že řečníci šli nahoru, přečetli svoji řeč a šli pak zase dolů, a že nastal jakýsi druh směny, při čemž se střídali posluchači dotčeného, o tom nechci mluviti; chápu přece, že nelze od někoho žádati, aby sledoval politickou debatu, která trvá 4 dni, denně po dvanácti hodinách. Nikdo toho nesnese beze škody pro své duševní zdraví, aby čtyry dny po sobě po dvanáct hodin poslouchal řeči. (Smích.) To je velice pravdivé, ale je to něco jiného, co tuto debatu činí bezcennou a bezvýznamnou. A to je to: mohl by zde někdo mluviti jazyky andělskými, mohl by zde někdo přednášeti nejznamenitější řeči, formulovati a přednášeti nejtěžší obžaloby proti vládě, proti jejím orgánům - nic se nepohne, nikdo nepovstane s ministerské lavice, aby zde některému řečníku odvětil, odpověděl. Ano pánové, to je přece hrozný stav, parlament není ničím. Je tomu skutečně tak. Vy pánové, kteří předstíráte, že tento stát milujete, musíte si s hanbou říci, že je to v něm horší, nežli tomu bylo ve starém Rakousku, tam byl přece poslanec něčím; co přednesl, mělo význam, parlament měl přece jistý vliv. Necítíte potřebu, abyste ve svém zájmu, v zájmu státu tyto poměry reformovali, je změnili, parlament učinili zase činitelem, který něco představuje, něco znamená, něčím je?