Schůze zahájena v 10 hodin 45 minut.
Přítomni:
Předseda: dr Hruban.
Místopředsedové: Böhr, dr Brabec, Donát, Klofáč.
Zapisovatelé: Kalčok, Pastyřík.
114 senátorů podle presenční listiny.
Zástupci vlády: ministři dr Gažík, dr Srdínko.
Z kanceláře senátní: tajemník senátu dr Šafařovič; jeho zástupci dr Bartoušek, dr Trmal.
Předseda (zvoní): Zahajuji schůzi.
Sděluji, že dal jsem dovolenou pro dnešní schůzi sen. Dundrovi, Janíkovi, Melíškovi, Stržilovi a dr Wittovi.
Navrhuji, aby dána byla zdravotní dovolená do konce června sen. Pivkovi, na dobu 6 neděl sen. Niessnerovi. Není-li žádné námitky, tedy návrh můj je přijat. (Námitek nebylo.)
Tiskem bylo rozdáno. Žádám, aby bylo přečteno.
Tajemník senátu dr Šafařovič (čte)
Tisk 636. Vládní návrh, kterým se předkládá Národnímu shromáždění ke schválení obchodní úmluva sjednaná mezi republikou Československou a Kanadou v Ottawě dne 15. března 1928.
Zápisy o 122. až 125. schůzi senátu Národního shromáždění republiky Československé ze dne 27., 28. a 29. března 1928.
Z předsednictva přikázáno:
Výborům zahraničnímu a národohospodářskému:
Tisk 629. Vládní návrh, jímž se předkládá Národnímu shromáždění ke schválení vládní vyhláškou ze dne 29. března 1928, č. 47 Sb. z. a n., v prozatímní platnost uvedená dohoda, sjednaná výměnou not, dne 6. února 1928 v Ottawě, kterou se prodlužuje platnost prozatímní obchodní dohody mezi Československou republikou a dominiem Kanadou, sjednané dne 20. prosince 1926 v Praze (Sb. z. a n. č. 255 z r. 1926 a č. 42 z r. 1928).
Výboru technicko-dopravnímu:
Tisk 633. Vládní návrh zákona o cejchování vnitrozemských lodí.
Výborům sociálně-politickému a živnostensko-obchodnímu:
Tisk 635. Vládní návrh zákona, jímž se mění a částečně doplňuje zákon ze dne 29. května 1923, č. 128 Sb. z. a n., o provádění Mezinárodní opiové konvence ze dne 23. ledna 1912, vyhlášené pod č. 159 Sb. z. a n. z roku 1922, a jimž se provádí Mezinárodní opiová úmluva ze dne 19. února 1925, vyhlášená pod č. 147 Sb. z. a n. z roku 1927.
Výborům ústavně-právnímu a rozpočtovému:
Tisk 637. Usnesení poslanecké sněmovny k návrhu posl. Bradáče, dr Bolanského, dr Budaye, dr Lukavského, Mlčocha, dr Luschky, Windirsche, Stenzla, Rýpara, Špačka, Vencla a druhů (tisk 1398), aby byl vydán zákon, kterým se povoluje užíti dílčích dlužních úpisů 6%ní půjčky města Opavy z roku 1922 v úhrnné jmenovité hodnotě 25,000.000 Kč, k ukládání nadačních, sirotčích a podobných kapitálů (tisk 1463).
Výboru imunitnímu:
Žádost okresního soudu ve Frýdlantě za souhlas k stíhání sen. Hampla pro přestupek podle §u 2, 19 zák. ze dne 15. listopadu 1867, č. 135 ř. z.
Předseda: Budeme projednávati pořad jednání. Na pořadu je pokračování v jednání o
1. Zprávě I. výboru sociálně-politického, Il. výboru rozpočtového o usnesení poslanecké sněmovny (tisk 577) k vládnímu návrhu zákona o příplatcích některým státním a jiným veřejným zaměstnancům ve výslužbě a pozůstalým po takových zaměstnancích zemřelých v činné službě nebo ve výslužbě. Tisk 634
Jsme v rozpravě. Dalším řečníkem je pan sen. Zimák. Dávám jemu slovo
Sen. Zimák: Slávny senát! K projednávanej osnove musíme dať svoj súhlas, poneváč nám to diktuje naše presvedčenie, že v stávajúcom spoločenskom poriadku je z buržoazných rúk treba brať, čo sa z hodnôt práce urvať dá pre tých, ktorí na tvorbe týchto hodnôt majú svoj pot, svoju krv, svoju telesnú alebo duševnú prácu.
Je to treba brať kus po kusu, časť po časti, veď dobrovoľne držiteľia moci v tomto systéme súkromokapitalistickej výroby nepustia ani zbla a keby ľud, národ a štát tvoriací, mal pri tom snáď hynúť hladom.
Je to stará známa vec, že v starom veku a v stredoveku, v dobe otroctva staral sa zamestnávateľ viac o výživu svojích otrokov, poneváč si ich musel kupovať, poneváč musel za ne platiť.
Terajšia spoločnosť, terajší zamestnávatelia moderných otrokov dostávajú pracovnú silu z trhu práce, a nestarajú sa o to, jestli tá pracovná sila má dostatok životných potrieb, aby sa mohla vyvíjať, čili aby to mohla byť sila racionálna.
Popud k odvahe na vymáhanie väčšieho podielu na ovocí práce národného celku musí vychádzať zdola, ako obrodné hnutie za sebazachovanie za zdokonaľovanie ľudskej. spoločnosti. Nedá sa odškriepiť, že hybnou silou tohoto obrodného hnutia je socializmus. Už niekoľko ráz sme počuli v tomto zákonodarnom sbore slová, že to nemusí byť strana socialistická, že je porozumenie aj v iných stranách politických pre sociálné potreby. Fakt je však to, že porozumenie toto sa musí socialistmi vybičovávať a pri náležitom vybičovaní padne potom voľajaká tá omrvinka z buržoa- zného stolu.
Takou omrvinkou je aj táto osnova o príplatkoch niektorým štátnym a iným verejným zamestnancom vo výslužbe a pozostalým po takýchto zamestnancoch, zomrelých v činnej službe, alebo vo výslužbe. Naši držitelia moci v tomto štáte, reprezentanti alebo podporovatelia buržoazie, terajšia československo-nemecká a klerikálna vláda, spojila túto osnovu zákona, túto omrvinku, s tučným sústom generálskym, s osnovou o zvýšení penzijných požitkov rakúsko - uhorským generálom. Musel tu byť opäť tlak socialismu, aby tieto dve predlohy boly od seba oddelené a aby pre rakúsko-uhorských generálov netrpelo 70.000 sociálne najslabších, štátnych a pre záujem štátny a národný svoj podiel práce vykonajúcich zamestnancov. Boly to socialistické kluby české a nemecké, ktoré vymohly túto schôdzu senátu, aby predloha o staropensistoch sa pojednávala.
Predloha nie je tým, čím by mala byť pre staropenzistov. Ona síce odstraňuje najkrikľavejšiu nespravodlivosť tým, že najbiednejším staropenzistom alebo pozostalým po nich povyšuje požitky na minimum základny novopenzistov, ale predsa táto osnova vyvoláva novú nespravodlivosť. Včera chodila tu po senáte deputácia zamestnankýň tabákovej režie, deputácia z historických zemí a Slovenska. Mluvčí tejto deputácie si trpko sťažoval na tú okolnosť, že staré sodreté pracovnice, ktoré majú 30 až 40 rokov poctivej práce za sebou, nebudú mať z tohoto zákona ničoho, že ostanú so svojmi požitkami na tom stupni, aký majú pracovníčky, ktoré idú teraz po 5-10 rokov do penzie. Tak je to ovšem i v ostatných oboroch zamestnanectva, ktorého sa táto osnova dotýka.
V dnešnej politickej konštelácii, za dnešnej colno-kongruovej vlády bolo by povážlivé vracať osnovu do poslaneckej snemovne To by mohlo znamenať odkopnutie tejto omrvinky. Mohlo by sa stať, že by sa pomoc tým najubožejším znova oddialila a že by sa tak sociálného cítenia mohli dočekať len v smysle ideového smeru, za akým stojí československá lidová strana so slovenskou ľudovou a nemeckou kresťanskou t. zv. ťsociálnouŤ stranou, ktoré spoločne sľubujú blaženosť po smrti.
Dávame preto k tejto osnove svoj súhlas, lebo uzákonením tejto dostane sa tým najbiednejším od 1. januára t. r. nazpät istého príspevku na zlepšenie životných potrieb.
Pri tom podávame súčasne hneď rezolučný návrh, ktorý smeruje na odstránenie ďalšej nespravodlivosti, aby totiž všetci staropenzisti boli zrovnoprávnení s tými penzistami, ktorí sú penzionovaní v smysle zákona č. 103 z r. 1926.
To často vyslovované sociálné cítenie tých politických strán, ktoré majú za sebou tiež chudobné vrstvy voličstva, má tu teraz príležitosť prísť k výrazu, čili slova vteliť v skutok.
Pri tejto príležitosti, keď sa pomáha tým najbiednejším, ktorí súvisia so službami vo verejnom a štátnom záujme, je treba pripomenúť tiež prácou sodretých na poli práce vôbec, je treba pripomenúť tých, ktorí vypadli pre svoj úctyhodný, vysoký vek zo zákona o sociálnom poistení. Tento štát, Čsl. republika, dostal do vena washingtonskou deklaráciou parolu, že bude štátom sociálne pokrokovým. Žili sme naozaj v presvedčení, že československé občianské živly majú porozumenie pre túto sociálnu pokrokovosť. Žijeme však v dobe, kedy sa dosvedčuje, že tohoto porozumenia v Československej republike nie je o vlas viac než v iných štátoch a národoch a že sa dáva na poli sociálnej politiky len toľko, čo sa dať musí, čo si organizovaná síla sociálne slabých vymôže. To vidíme na sociálnom poistení, to vidíme na tých odburávačkách, ktoré podnikajú spojené občianske a zemianske strany s klerikálnymi stranami bez rozdielu národností.
Predstavme si v duchu túto situáciu: Máme byť štátom sociálne pokrokovým. Prevádza se pozemková reforma a zákonom o pozemkovej reforme pamätuje sa tiež na tých, ktorí pozemkovou reformou sú postižení. Predstavme si, že je tu celá spústa takých robotníkov, ktorí nespadajú pod zákon o pozemkovej reforme a máme také prípady. že pozemková reforma. ktorá mala priniesť požehnanie pre ľud, ktorý je prirastlý a priviazaný svojou existenciou k tej t. zv. hrude, táto pozemková reforma prináša často a často - a z väčšej časti už dnes sa to vidí - veľkú pohromu.
Chcem len o jednej časti tej pohromy niekoľko slov prehovoriť. Mali sme grófov, pozemkových magnátov na Slovensku. Títo magnáti zasluhujú istého odsúdenia, lebo boli ziskulační, boli bezohľadní, ale predsa sociálné cítenie a ľudský cit im kázaly to, keď niekto sostárnul na ich veľkostatku, aby sa o týchto prestárlych, o tých, čo sa zmrzačili, ako tako postarali. Takýto majiteľ veľkostatku predsa dával vola jakú aspoň polovičnú komenciu takému sostárlemu človeku. Ale čo sa stáva dnes? Máme prípady, že taký starý osleplý človek veľkostatku, ktorý bol rozparcelovaný, vypadá zo zákona o pozemkovej reforme a ostáva tu odkázaný na žobrácku palicu, musí chodiť od chalupy k chalupe, žobrať, a nieto tu zákona, nieto tu pomoci, aby sa tomu človekovi dačo dostalo. Tedy ten starý ziskulačný gróf, ten predsa dával vola čo - ale Československá republika, tá povedá: Ja nemám na to zákonov, veľkostatok je rozparcelovaný. Vl. oddelenie Pozemkového úradu odvoláva sa na zákon a povedá: Ten človek nebol už v tej dobe na tomto veľkostatku zamestnaný, keď sa spisovalo a parcelovalo, nemá tedy nároku.
Tedy je tu treba myslieť na také prípady a treba urgovať zákon o prestárlych.
Za ministrovania nášho klubovného kolegu. súdruha Habrmana, vymáhalo sa a vymohlo sa asi 130 mil. Kč na fond pre týchto nešťastlivých prestárlych, ako som povedal, ktorí sa dožili úctyhodného avšak strastiplného veku. Od tej doby však, keď sa stal v ministerstvu sociálnej pečlivosti, ako sa to česky povedá ťkozel zahradníkomŤ - slovensky sa to vyjadruje trochu vulgárnejšie ťcap zahradníkomŤ, od tej doby sa ničoho na tento fond neprikladá a mlčí sa o osnove zákona o zaopatrení prestárlych. Pripomíname preto pri tejto príležitosti. keď sa jedná o najslabších penzistov, resolučným návrhom, aby vláda čím skôr predložila osnovu zákona o zaopatrení prestárlych. Je tu tedy ďalšia príležitost pre vládne strany prejevovať smysel pre sociálne potreby.
Veď na tom, že spoločnosť nevie zamestnávať a nevie využívať racionálne pracovnú sílu, iste nemá viny ten proletariát v Československej republike, tak ako nemá ten proletariát v iných štátoch viny na tom, že súkromokapitalistický výrobný systém je pred zrútením, že tento súkromokapitalistický systém necháva pracovné sily ladom ležať, že im nedáva zamestnania.
Najviac to pociťujeme na Slovensku. Už mnohokrát sa o tom hovorilo, že sa tu javí vola jaký systém, znivočiť priemysel na Slovensku do koreňa. Včera bola tu deputácia z Lučenca. V Lučenci je zastavené 6 fabrík. Tieto lučenecké a okoličné fabriky zamestnávajú vyše 4.300 robotníkov, a jedna za druhou musela zastaviť výrobu alebo sú v zastavení výroby. Je tu treba štátnej pomoci. Pán minister financií povedá, že vraj by to bolo nemravné, keby sa tieto fabriky subvencionovalv. alebo že by sa im tam malo pomáhať z prostriedkov štátnych, lebo že vraj by prišly potom i ostatné fabriky a dožadovaly by sa toho tiež. Je treba však brať do ohľadu, že Lučenec bol postihnutý maďarským vpádom, že sú tu teda mimoriadné okolnosti. Na 40 milionov Kč škôd je zistené v týchto fabrikách maďarským vpádom. Týchto 40 mil. Kč škôd nemôže sa nahradiť prácou a nemôže sa nahradiť žiadnym podnikaním. Povedám, že vyše 4.300 robotníkov je tu bez zamestnania a túžia hľadať prácu po celej Československej republike alebo túžilo by za hranice, ale ten systém je taký, že za hranice sa dostať je ťažkou vecou. To je z jedného miesta. Takých miest je na Slovensku viac. Preto aj pri tejto príležitosti kladiem toto v úvahu, aby sa to nehnalo do krajnosti. Je treba konštatovať, že je nezdravá myšlienka, že jedna časť Československej republiky má byť priemyslová a druhá zemedelská. Tá časť zemedelská nevie uživiť to ľudstvo, ktoré sa v tej zemi rodí.
Hovoril som o systéme. Neviem, odkiaľ to prichádza, ale iste sú to vola jaké kapitalistické skupiny, ktoré tento priemysel na Slovensku pod tou devizou: ťjedna časť priemyslová a druhá zemedelsk፠chcú vykynožiť. Znám prípad, že pri súťaži pri zadávaní prác textilných pre vojsko dostala istá brnenská firma zadávku 150.000 m látky pre vojakov. Táto továrňa sa priznala, že túto látku do určitej doby zpracovať nemôže, poneváč má zadávky do zahraničia, a to do takej miery, že nestačí na určitů dobu týmto zadávkam dostáť. Preto ponúkala aspoň 50.000 metrov pre továrňu v Opatovej pri Lučenci, robotníctvo ktorej je dlhšiu dobu bez zamestnania, aby toto robotníctvo malo na určitú dobu istý zárobok. Vedelo sa to z určitého prameňa. vedelo sa, že továrňa na zadávku nestačí a že sa domáha toho, aby 50.000 m mohla dostať továrňa v Opatovej, ale predsa na zakročenie na najvyššom mieste v Národnej obrane sa odpovedalo: Nemôže sa o tom ani mluviť. Túto dodávku má brnenská firma a tá to musí zpracovať.
Je videť, že je tu vola jaká tendencia, že vola čo jestvuje, aby sa slovenský priemysel násilne kynožil, že nie je porozumenie pre to, že slovenský robotník chce žiť a že potrebuje prácu a zamestnanie. Robil sa pokus, v záujme záchrany priemyslu v Lučenci tým, že istá sociálna institúcia dala vklad do banky, ktorá bude financovať tento priemysl. Ministerstvo sociálnej pečlivosti však tento plán zhatilo.
Pri tejto príležitosti som považoval za nutné opätovne na tieto okolnosti poukázať a pripomenúť, že od tohoto systému sa upustiť musí. A musí sa tiež prestať s tými odburávačkami, do ktorých sa pustila terajšia vláda, spočívajúca na colno-kongruovej koalicii. Musí sa prestať s tými odburávačkami tak na sociálnom poli ako aj na poli kultúrnom k čomu sa práve vláda chystá. Musí sa prestať v tom počínaní lebo sa musí predsa vidieť, že socializmus sa dá síce pozastavovať, že sa mu dajú klásť prekážky v jeho postupe. ale nedá sa zastaviť. Je to videť z nemeckých volieb, je videť, že socializmus opätne nabýva svojej síly. A my sme presvedčení, že aj v tejto Československej republike je to epizodka, keď socializmus bol pozastavený, keď sa mu kladú prekážky, a varujeme preto, aby sa neišlo do krajnosti. Je treba pamätovať na to, že tento štát je odkázaný na sozializmus, je odkázaný na socialistov, najmä preto, poneváč tento štát má najväčšiu svoju časť živlu zproletarisovanom, ktorý zproletarisovaný živel československý je najlepšou zárukou existencie tohoto štátu. Jestli by tento zproletarizovaný živel československý a ten ostatný pracujúcí živel Československej republiky nemal najsť porozumenia pre sociálne potreby, pre pozdvihovanie životnej úrovne, potom je táto Československá republika na vedľajších koľajach, je na mylných cestách, neodpovedá tej parole, ktorá sa tomuto štátu dala washingtonskou deklaráciou.
Pravím, že je to doba prechodná, je to len epizodka, a to, čo vidíme dnes v Nemecku bude sa - s plnou dôverou a s plným presvedčením môžeme počitať - mať svoj odlesk v Československej republike. Preto varujeme, aby táto koalícia svojej dnešnej moci zneužívala do krajnosti, a volame, aby sa v nej opravdu vzbudil cit pre sociálne potreby v tomto štáte. (Potlesk senátorů strany soc.-demokratické.)
Předseda (zvoní): Dalším řečníkem je p. sen. Petor. Uděluji mu slovo.
Sen. Petor: Slávny senát! Predovšetkým, kým prejdem na otázku staropenzistov, musím tu poukázať na reakciu, ktorá v celom kapitalistickom svete sa vzmáha. Prenasledovanie avantgardy pracujúceho ľudu nabýva vždy ostrejších foriem. Buržoazia zatýka, žaláruje a vraždí našich najlepších ľudí docela ľubovoľne, či má k tomu pripravené paragrafy, alebo nie. Zákony sem, zákony tam - buržoazia má strach, aby jej privilegiá neboly ohrožené a preto je ku každému zločinu pripravená. Tak bol zase vo Viedni zatknutý náš súdruh Béla Kun a je nebezpečie, že rakúska buržoazná vláda vydá ho maďarským beťárom horthyovským, kde by ho čakala hrozná smrť a mučenie.
Vyzývame ministra zahraničných záležitostí dr Beneša, aby na rakúsku vládu účinkoval v tom smysle, aby Béla Kun a jeho súdrohovia vydaní neboli, poneváč nie je k tomu zákonnitého podkladu. Aby súsedné štáty právo azylu rešpektovaly, to je zaiste vec, ktorá sa aj nášho štátu dotýka a preto je povinnosťou dr Beneša, aby intervenoval.
Slávny senát! Predloženie zákona, podľa ktorého sa starorakúskym generálom majú penzie zvyšovať o ťažké tisíce, je dôkazom, že aj vláda československá sa chystá na novú válku.
Válečné nebezpečie je o moc bližšie, ako by sa povrchný pozorovateľ nazdal.
Posledné 2 roky vláda čierno-zelená nemá nič iného na starosti, ako pracujúcu triedu ešte viacej do jarma kapitalistických vyssavačov dostať, ako bola až do teraz.
Buržoazia Československej republiky sa už chystá na novú válku takmer 2 roky. Za tieto 2 roky sa v tomto senáte odhlasovala už spústa reakčných zákonov, ako na pr. zákon na odobratie volebného práva vojakom, sníženie žoldu, zákon o certifikatistoch, zákon, podľa ktorého sa má po dobu 11 rokov ministerstvom národnej obrany každoročne na zvláštny fond uložiť 315 mil. Kč na mimoriadnu výzbroj československej armády.
Najnovšie predkláda vláda československej buržoazie návrh zákona, podľa ktorého sa majú zvýšiť penzie vrahom ľudstva. ktorý nikdy v svojom živote plodnej práce pre ľudstvo nerobili, ktorí len učili vraždiť a sami vraždili, na ktorých volajú pomstu tisíce ba miliony mrzákov, vdov a sirôt. Aký veľký rozdiel! Vláda Československej republiky v 10. roku trvania odpúšťa hriechy rakúskym generálom, aby dokázala, že sa na nich nehnevá. Na dôkaz toho hneď sa im penzia má zvýšiť z 24.210 Kč až na 55.000 Kč ročne, poneváč žijú takmer všetci v cudzine a následkom valutových rozdielov nemohli by chudáci slušne vyžiť.
Týchto starých rakúskych generálov máme až 173. Buržoázia nezabúda ani na vdovy po generáloch, týmto tiež povyšuje penzie. a síce z 12.105 Kč až na 20.940 Kč ročne.
V Československej republike máme všetkých penzistov, ktorým štát alebo štátne podniky vyplácajú penziu alebo odpočivné, 147.756, z týchto je 7.287, teda ani nie 5%, ktorí majú penziu upravenú podľa nového požitkového zákona. Vyše 81.000 penzistov majú požitky nižšie, ako podľa decembrových zákonov by mali dostať, to sú t. zv. strední penzisti. Ostatní, ktorých je asi 70.000. s viacej ako 14.000 nezaopatrenými deťmi, sú staropenzisti, ktorí majú najnižšiu penziu preto, že nedostali prepočítanie rokov. Podľa vládnej predlohy má sa týmto chudákom penzia zvýšiť o 20% terajšej ich základnej penzie, Pán generál nemohol vyžiť s 24.210 Kč ročnej penzie, tomuto bolo treba penziu zvýšiť až na 55.000 Kč. Pán poslanec Roudnický ako zpravodaj v poslaneckej snemovni obhajoval tento návrh zákona a vravel mimo iné: Preto zvyšujeme starorakúskym generálom penziu, aby sme dokázali, že, u nás je pravda a spravodlivosť! (Výkřiky komunistů: Hanba!)
Ako môže ale vyžiť 34% válečny poškodenec s 810 Kč ročne? A tomu ešte dneskajšia vláda závidí tú mizernú almužnu a chce mu ju zmenšiť? Pravda, chudobný človek je zvyklý na biedu a hlad. Tomu sa môže do nekonečna odobierať - on to vydrží!
Vdova po generálovi nemohla vyžiť s 12.000 Kč ročne a preto sa jej zvyšuje penzia až na 20.000 Kč.
Vdova po válečnom poškodencovi, ktorá pečuje o jedno dieťa, dostane ročne na dieťa a na seba, vtedy keď splnila všetky predpoklady tvrdého zákona, 1.500 Kč ročne, z toho musí to dieťa školiť, šatiť a chovať. A najdú sa ľudia, ktorí žiadajú vládu, aby týmto vdovám podpory odobrala, lebo vraj tieto obracajú ich na luksus, alebo do sporiteľne ukladajú, ako pán kolega Roháček v interpelácii na ministra sociálnej pečlivosti tak duchaplne a jemne sa vyslovil. Tiež časopis pána poslanca Jurigu žiada, že by sa válečným poškodencom a vdovám penzie odobraly, poneváč vraj aj tak peniaze prepíjajú a pod vrbami sa sobášia. (Výkřiky.) Tu mám príklad, ako sa to deje: ťTomáš Budík a Františka odoberajú podporu po zomrelom synovi Stanislavovi, ktorý narukoval ako 18-ročný na taliánsky front, kde ochorel na tuberkulózu. Liečený bol v Hermanštate, v Brne, v Čiernych Poliach a v Jevíčku na Morave v ústave, odkiaľ bol poslaný domov v roku 1919. Menovaný zomrel 14. novembra 1923 a do svojej smrti nemal vôbec priznanú podporu ako invalid. Okrem tohoto syna zomrel na ceste zo zajatia, ako invalid pri transporte z Ruska tiež druhý syn Alojz. Otec sám, dnes už 62ročný bol na vojne. S liečením syna Stanislava po celú dobu mal trovy a žiadal si, aby mu bola aspoň časť tohoto obnosu nahradená. Bolo mu dané cestou milosti 200 Kč. Syn Stanislav mal vzdelanie na hospodárskych školách, práve tak, ako aj druhý syn Alojz študoval. Vojna rodičov pripravila o ich podporu v starobe, kdežto teraz dostávajú obidvaja rodičia 100 Kč mesačne na výživu, ošatenie, byt a všetky ich potreby. Čo si za celý život ušetrili, to dali na liečenie syna Stanislava za čo im bolo vynahradené 200 Kč. Otec je hluchý, na jedno oko celkom slepý a na druhé málo vidí. Zodrel sa za svojho života na výchovu svojich detí, ktoré mu vo vojne zabili a ako náhradu obdrží 100 Kč na mesiac.
Pánovia, ktorí toľko tárajú o blahobyte obetí svetovej vojny, mali by sa opýtať tohoto nešťastného otca na jeho mienku o sociálnej pečlivosti a on im už odpovie na tú ich sociálnu politiku.
Vážený senát, kto odhaduje majotkové pomery válečných poškodencov a od koho závisí či majú nárok na podporu alebo nie, ukazuje najlepšie tento prípad.
Pán notár Ondrej Koriško oživuje starý zlostný život v obci Hetíň. Ten život, kedy obecný notár rozhodoval o smrti a živote na dedine. Pán Ondrej Koriško, notár obce Hetíň, robí si šport s trápením válečných poškodencov.
Poukázky válečných poškodencov, s ktorými sa im podpora poukazuje, doručujú sa na obecný dom, v takomto páde si pán notár sadistické potešenie robil z toho, že si povyberal jemu 7 neprajných válečných obetí a vrátil podporu týchto s tým, že týmto podpora neprislúcha, lebo že majú také dôchodky, z ktorých si môžu blahobytný život zariadiť. Príjmy týchto válečných poškodencov samozrejme len sám odhadne a týmto spôsobom pochybí patričné vrchnosti, ktoré na základe tohoto podpory válečných poškodencov hneď zastavujú. Ale nielen že zavádza vrchnosti, ale hmotne poškoďuje válečných poškodencov, ktorí sa z týchto chudobných almužien i bez tohoto biedne živia.
Takýmto spôsobom urobil si poriadok s 50-percentným válečným invalidom Štefanom Csintalanom, 30-percentným válečným invalidom Ondrejom Tanka a 70-percentným válečným invalidom Blažejom Kočišom, hetíňskym obyvateľom. Válečný invalid Csintalan Štefan, toho času, keď mu pán notár jeho invalidnů podporu vrátil, nemal nijaký majetok a predsa jeho príjem na 15.000 Kč ročne odhadol. Menovaný od toho času zdedil 6 katastrálnych jutár poľa, ale toto pole v hetínskom piesočnatom chotári nemá celkovej hodnoty viac, ako tento obnos. Tanka Ondrej, válečný invalid má 21/2 katastrálnych jutár poľa a pán notár zázračným spôsobom jeho ročný príjem na 18.000 Kč odhadol.
Tiež tomu neni inak s pozemkovou reformou. Podľa zákona majú síce prednostné právo váleční poškodenci na prídel pôdy, ale to prednostné právo majú len na papieri. V skutočnosti dostane len ten pôdy, kto má protekciu a peniaze. Príklad mám tu ešte jeden.
V Horných Zeleniciach bola vykonaná toho roku parcelácia pozemkov, pri ktorej nebolo dbané zákonitých predpisov zákona č. 81 Sb. z. a n. zo dňa 30. januára 1920 § 17, odsek ll. a zákona č. 117 Sb. z. a n. zo dňa 6. apríla 1922.
Váleční invalidi a pozostalí po padlých vojakoch zo svetovej vojny v obci Horné Zelenice obdržali na ich podané prihlášky po jednom katastrálnom jutre pôdy. Prihláškami žiadané bolo skoro všeobecne po 2 katastrálnych jutrách. Tento prídel im podľa prehlásenia pána inž. Rypla daný byť nemohol preto, že sa vraj nedostáva pozemkov, aby ich žiadostiam mohlo byť vyhovené.
Válečnému invalidovi Kudeláš Jánovi, 100% práce neschopnému nebol daný vôbec nijaký prídel. Menovaný má dorastajúce deti, ktoré sú úplne schopné pôdu obrábať.
Legionár invalid Popluhár Ján obdržal v r. 1925 1 kat. jutro pridelenej pôdy a pri parcelácii t. r. ponúkli mu 2 hony odstupného a pán inž. Rypl menovanému sdelil, že na viacej nemá nároku.
Válečná vdova Repková Anna, ktorá má 4 deti, neobdržala z prídelu nič. V r. 1925 bolo pridelené 1 kat. jutro pôdy, ktorú ale veľmi poškoďuje Váh, válečnej vdove Mésárošovej Anne a bola preto z prídelu vylúčená. Tak práve vylúčená bola válečná vdova Hornákova Anna. Naproti tomu obdržali drobný prídel z tejto parcelácie následovní uchádzači, ktorým prídel daný bol hoci vôbec nárok na prídel pôdy nemali. Sú to: Pán Pálenik Martin z Horných Zelenic, ktorý má 70 kat. jutár pôdy, podľa údajov a obdržal z drobného prídelu ďalších 51/2 kat. jutra. Takýchto a podobných prípadov by som mohol uviesť na stá a tisíce. Generálom sa penzie zvyšujú a chudákom sa posledná skýva chleba od úst berie. Ja chápem, že prečo je to všetko. Staropenzistov a válečných poškodencov už nemožno po čas války využiť a preto na týchto sa buržoásia díva ako na zbytočný inventár, ale pravda, generálov bude zapotreba pri chystanej válke, aby zase tak, ako vo svetovej válke, hnali na jatky pracujúce vrstvy navlečené vo vojenských uniformách. Záujem medzinárodnej buržoasie to tak vyžaduje. Ja viem, že vláda Československej republiky dostala rozkaz od svojich pánov zo zahraničia, aby sa o penzionovaných starorakúskych generálov postarala, lebo celý kapitalistický svet sa chystá proti jedinému robotnickému štátu, proti sovietskému Rusku. Komunistická strana v Československu sa postará o to, aby po čas mobilizácie vysvetlila každému chudobnému, že keď už mu dajú pušku do ruky, čo má s ňou robiť. Postavte do zbraní celý národ. Mužov, ženy, deti, starcov, všetko čo má nohy a ruky! Docela dobre! Nech sa každý proletár naučí so zbranou zachádzať, on má dosť planých nepriateľov, ktorých treba raz dôkladne vyplatiť, aby im chuť prešla pre vždy hrať si s ľudskými životy a pri tom hrabať zisky.
Ale potom tiež môže prijsť čas, kde buržoásia a jej generálovia budú prosiť o protézy a almužny, ako dnes prosia váleční poškodenci. Takto sa zachodí v demokratickej republike v desiatom roku jej jestvovania s chudobnými proletármi, ktorý celý svoj život sa drhli vo štátnej službe pre blaho všeobecnosti. Samozrejme nemôže sa ani očakávať, že by tento štát, táto spoločnosť lepšie sa postarala o proletárov, ktorí sa drhli na panských veľkostatkoch a zemedelský robotník keď svoje síly vyčerpal, keď sostárnul, je ešte o veľa horšie na tom, ako každý druhý proletár. Ba ani za ten čas, kedy ešte pracuje, nemá pre seba a svoju rodinu to najpotrebnejšie, čoho je k živoreniu treba a keď sa brání proti zločinnému vykorisťovaniu a stávkuje, štátna moc zakročuje nie proti otrokárom, ale proti nemu a síce najhnusnejším spôsobom. Lebo štát reprezentujú u nás veľkostatkári, bankári a veľkopriemyselníci. Agrárníci majú prvé slovo vo štáte a klerikáli majúci zaostalé masy dedinské pod svojim vlyvom s nimi spoločne vládnu. Nemôže sa nikto diviť, že táto spoločnosť si praje, aby sa stredovek zase navrátil, kde dereš bol vždy pohotove.
Besnenie čierno-zelenej koalicie nemá konca - kraja. Ešte nemá dosť na tom, že chudoba na Slovensku hynie hladom následkom odbúrania celého priemyslu, ktorý bol hneď v prvých rokoch jestvovania tejto kolonie českej s čiastky zašantročený do cudziny, s čiastky zlikvidovaný.
Toto sa dialo z toho dôvodu, aby česko-nemecko-židovskí keťasi zbavili sa konkurenta, nehľadiac na to, že týmto beštiálnym činom uvrhli do zúfalstva státisíce slovenského pracujúceho ľudu.
Aby ale ľud slovenský zaslepili, tak mu sľubovali, že sa mu dostane toľko pôdy, koľko bude potrebovať ku jeho výžive i s jeho rodinou.
Čo sa ale stalo? Pôdu si rozdelili medzi sebou fiškáli, doktori, bankári a váleční zbohatlíci a pracujúcemu ľudu sa neušlo nič, iba veľké dane, ktoré ste naň navalili nesprávnou daňovou reformou, vyhnanstvo, vyvážate ich do zámorských kolonií po tisícoch, ďalej hlad a bieda tým, ktorí ostali otročiť vo vašej kolonii na Slovensku. S času na čas, aby ste týchto uspokojili, tak ich nakrmíte na miesto chleba olovom. Buržoasia nemala dosť na tom, že za posledné roky jestvovania tejto ťsamostatnej republikyŤ dala strieľať do ľudu 22 razi a to:
Dňa 25. marca 1920 v Romanovej, kde boli dva robotníci zavraždení a viacej ranených. V auguste 1920 v Hlohovci, kde bol zastrelený jeden robotník a viacej ranených. Dňa 18. decembra 1920 vo Vrábloch boli 4 mrtví a viacej ranených.
Vo februári 1921 v Krompachoch, keď si ľud žiadal prácu, tak ho nasítili olovom. Výsledok: 4 mrtví a 40 ranených. V Ardenove v júni 1921 zastrelili 2 robotníkov a 11 ranili. Dňa 12, oktobra 1921 v Topolčanoch četník preklal jednoho nevinného robotníka. Dňa 19. júna 1922 v Novom Meste nad Váhom si četníci usporiadali lov na ľud; jeho výsledok bol 1 mrtvý a 8 ranených. 1. augusta 1922 v Močonoku, keď ľud pýtal prácu, dostal odpoveď četnickými karabinami, čomu padol za obeť 1 mrtvý a viac ranených. 26. mája 1922 vo Zvolene sa strieľalo do ľudu, jeho výsledok viac robotníkov ranených. 18. oktobra 1923 v Dolove bol zastrelený 1 robotník a dvaja ranení. Dňa 8. oktobra 1924 v Trenčíne bolo strieľané a útok robený na robotníctvo, ktoré si požadovalo lepšiu mzdu od vydieračskej, francúzskej spoločnosti, na rozkaz okresného náčelníka. Čomu padlo za obeť 1 mrtvý a moc ranených, medzi ktorými bola i jedna žena. Tu páni francúzski si mysleli, že sú v ich kolonii a že doniesli slovenskému robotníctvu kultúru guliek a bajonetov tak, ako tú kulturu zavádzaju medzi Rifanov. Mimo toho bolo strieľané i v Zaričove, Turja Bystrá, Poljana, Svaljava, Vrútky, Lučenec, Fokotív, Zvolen, Berehovo a Michalovce.
Buržoazia nemala na tom dosť, že dala povraždiť desiatky nevinných ľudí jej četnícko-policajným aparátom, ale teraz v 10. roku trvania tejto kolonie znova chcela videť tiecť robotnícku krv.
Robotníctvo na Slovensku, ako som už spomenul, žije v tej najväčšej biede, tak i zemerobotníctvo, ktoré musí denne pracovať 14-18 hodín za dennú mzdu 5-8 Kč. Dožadovalo sa väčšieho kúska chleba. Robotníctvo organizovane v MVS. podalo svoje požiadavky, ale nenasýtení statkári, arendátori, zbytkári nechceli o tom ani počuť. Bolo robotníctvo prinútené ku stávke, aby si takto vybojovalo väčšiu skývu chleba. Že ako sa proti týmto štrajkujúcim robotníkom postupovalo, uvádzam následovné:
Dňa 2. mája vo stredu o 1/24 hod. odpoludnia na majeri v Dolnom Kereškýne pri Nitre zapriahal jediný štrajkolomec v dedine Ján Burian kone do vozu majiteľa majera Adlera Marka. Robotníci Ján Nagy, Štefan Klement, Jozef Blena a Ján Čerešňa, ktorí práce išli okolo, ho po dobrom prehovárali, aby prácu nechal a štrajk nekazil. Všetci štyria boli četnictvom zatknutí a odvedeni na obecný úrad. Po ceste úradné orgány nimi kmásaly. Zpráva o tom, že štyria robotníci boli nevinne zatknutí, rozniesla sa ako blesk po dedine a pobúrila všetkých tým viac, že všetci štyria boli v mieste všeobecne vážení. Ľud najmä rozhorčene odsudzoval neslýchané zaobchádzanie so zatknutými. Ženy a deti vybehly na ulicu a o chvíľu veľký zástup štrajkujúcich živo rokoval o zatknutých.
V tom pribehla 7členná četnícka pohotovosť s nastoknutými bodákmi a začala ľud rozhánať. Zádrapkou k tomuto ataku bol výnos župného úradu, podľa ktorého v štrajkovom obvode nesmú sa konať žiadne schôdze. Na četnícku výzvu k rozchodu odpovedali najbližšie stojaci volaním: ťPrepusťte našich mužov a kamarádov.Ť Sotva odznelo toto volanie, zahájili četníci streľbu na ostro. Ozvena výstrelov ešte neutichla, keď zaznelo zúfalé volanie ranených a pokrik poplašeného zástupu žien a detí. Na mieste zostalo 5 krví zaliatych tiel. Četníci potom s nastoknutými bajonetmi naháňali utekajúci dav žien a detí do chatrčí. Obeťmi tohoto zákroku četníkov sú: jedna mrtvá žena, ranené dve ženy a jeden chlapec.
Zabitá Klára Latyšková bola zemerobotničkou, vydatá, 33 rokov stará a matkou jedného dieťaťa. Strelená bola z bezprostrednej blízkosti asi 3 krokov do pravej ruky. Guľka prerazila jej kosť pod ramenom, z ruky preletela cez prsa do srdca. Smrť nastala okamžite. Plačiace a bedákujúce ženy odniesly ju po odchode četníkov domov.
Robotnička Matesová Maria má prestrelenú pravú nohu v kolene.
Ema Hrnčiarová je stará 42 rokov a matkou troch detí. Strelená bola do života.
Josef Hochšar je 16. ročný a má prestrelené stehno pravej nohy.
Tieto údaje sú súhlasné jednak s výpoveďmi očitých svedkov, jednak s reláciou četníctva. K celému prípadu zisťujeme ešte tieto podrobnosti. Po celú dobu štrajku nebolo v mieste ani štrajkolomcov, ani četnictva. Četnictvo bolo povolané až vtedy, keď bol statkárom Adlerom získaný štrajkolomec Ján Burian do práce. Četníctvo bolo komandované na jeho ochranu. Akonáhle četnícka asistencia prišla, okamžite sa odobrala do príbytku veľkostatkára Adlera. Četníci sa stravujú u veľkostatkára. Toto nás neudivuje. Vieme, že i dobytok miestnych notárov je chovaný v chlievoch zemepánov. Toto je nadriadeným úradom veľmi dobre známé a je to všeobecne prijímané ako samozrejmosť.
Musíme si predstaviť, že zástup, do ktorého bolo strielané četníkmi, skladal sa z celkom bezbranných žien a detí, ktoré rozhodne nemohly ani pomýšľat na útok proti po zuby ozbrojeným četníkom.
Takto vypadá tá ťsamostatnosťŤ Československa, (Další část věty a další věta byly usnesením předsednictva senátu N. S. R. Čs. ze dne 24. května 1928 podle §u 9, lit. m) jedn. řádu senátu vyloučeny z těsnopisecké zprávy.)
Rozdiel je len ten, že keď pred ťoslobodenímŤ sa slovenský ľud dožadoval väčšieho kúska chleba na tých istých lánoch pracujúci, tak vtedy strieľalo do tohoto maďarské četníctvo. (Další věta byla usnesením předsednictva senátu N. S. R. Čs. ze dne 24. května 1928 podle §u 9, lit. m) jedn. řádu senátu vyloučena z těsnopisecké zprávy.)
My sme presvedčení, že sa to dlho diať nebude. (Další věta byla usnesením předsednictva senátu N. S. R. Čs. ze dne 24. května 1928 podle §u 9, lit. m) jedn. řádu senátu vyloučena z těsnopisecké zprávy.)
Předseda (zvoní): Volám Vás k pořádku!
Sen. Petor (pokračuje):... raz a navždy a utvoria si svoj vlastný robotnický slobodný štát, kde sa bude každý dobre mať, kto pracuje a kde len tí, čo dnes nepracujú a nebudú chcieť ani potom užitočnú prácu vykonávať, budú nariekať. (Další věta byla usnesením předsednictva senátu N. S. R. Čs. ze dne 24. května 1928 podle §u 9, lit. m) jedn. řádu senátu vyloučena z těsnopisecké zprávy. - Potlesk senátorů strany komunistické.)