Vďačne vyzdvihujem, že ministerstvo železníc hodlá investovať do slovenských železničných tratí spolu 67,250.000 Kč, z čoho pripadne na trať Červená Skala-Margecany 27,950.000 Kč. Ide len o to, aby najmä táto posledná neostala len na papieri.

Ostatné rezorty mienia investovať skromnejšie, no i tie investicie v dnešných pomeroch zavážia. Melioračné, vodohospodárske a elektrizačné investície nebudú môcť byť v potrebnej miere na Slovensku a Podkarpatskej Rusi realizované, nie - ako sa tvrdí - že by tu nebolo preto porozumenia, ale proste keď tu nieto základného kapitálu a životné niveau mimoriadne klesá.

Ministerstvo školstva investuje do výstavby Komenského univerzity 3,500.000 Kč, na ostatné školy 7,500.000 Kč. Tu si dovolím poznamenať, že je suma 4,750.000 Kč na výstavbu ľudových škôl vzhľadom na nesmiernu potrebu veľmi málo. Výdavky na školstvo v historických zemiach a s druhej strany zas na Slovensku a Podkarpatskej Rusi sú vo veľkom nepomere. Nieto tu položky na Slovenskú techniku, hoci slovenskej verejnosti by veľmi dobre padlo počuť aspoň o nejakej zásadnej položke 300.000 Kč, ako je v rozpočte ministerstva železníc na trať Lideč-Púchov. Mimo nepatrnej položky na rímskokatolícku fakultu v Bratislave nieto položky na fakulty tak rímsko-katolickú ako i evangelickú, ktorých sriadenie si verejnosť slovenská dávno žiada už i vzhľadom na pomery v historických zemiach z náboženských ako i štátnych dôvodov. V celku rozpočet i tohoto roku prevažuje nepomerne na stranu zamoravských zemí a od zásady rovnomernosti je ešte dobre ďaleko.

Zaokrytie rozpočtu - hospodárska kríza. Rozpočet je tu, najvážnejšia otázka však, ako sobrať zaokrytie? Europa je pod tlakom hospodárskej kríze, zasahujúcej už veľmi citeľne i našu republiku. U nás je však hospodárska kríza už od r. 1919, a to na Slovensku a Podkarpatskej Rusi pre nejednotnosť a neurovnanosť podmienok hospodárskeho života, čo prirodzene má svoj následok i v zaokrytí miestnych obecných, krajinských potrieb, ako i v zaokrytí štátneho rozpočtu. Europská kríza, zväčšovaná ruským dumpingom, vyrastá sa v krízu svetovú. Rusi to majú, bazírujúc na najslabšiu stránku kapitalizmu, t. j. na ziskuchtivosť, dobre vyrátané. Je otázkou štátnickej prozieravosti západoeuropských štátov, ako i Ameriky, či pochopia nezbytnosť plánovitej súčinnosti udržať si hospodársku rovnováhu a tým vyhnúť otrasom a rozvratu. Prakticky znamená to toľko, že by Anglicko miesto ruského kupovalo naše drevo v istej určenej cene, tak ako my kupujme zas jeho textilie a iné. V koncerte Europy sme my iste nepatrným faktorom, jednako tu je vážna úloha i nášho ministra zahraničných vecí - pracovať všetkou silou na hospodárskom súručenstve západoeuropských národov. Západných národov preto, lebo v kladnom pomere s Ruskom ich dumpingu i tak neodoláme, keď my nemôžeme bez vážnych otrasov široké massy národa tak ukracovať, ako je to možno pri bezohľadnej diktature. Europské a vôbec svetové hospodárstvo, ak sa nechce sosutiť, musí dôjsť od bezhlavého podnikania slobodných štátov k istejšej plánovitej centrálnej viazanosti s ohľadom na odbyt a potreby národov. Ide o nápravu vyrušenej hospodárskej rovnováhy.

Samozrejme - hospodárska rovnováha v Europe má bezpochyby nesmierny význam i pre naše štátne hospodárenie, ktoré ináč mohlo by mať ten najaktívnejší rozpočet, pri jeho zaokrytí však nemohlo by sa oprieť na vhodné daňové objekty, ako sa už dnes nemôže opierať na rumy priemyslu slovenského.

Druhá úloha je konečne pochopiť a zamedziť hospodársku krízu, čo pre neupravenosť tarifových a iných hospodárskych podmienok pustoší tu doma u nás, a to vo východnej časti republiky na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi skoro od prevratu. Obeťou tejto neurovnanosti, čo delí republiku v pravde nielen na dve hospodárske oblasti, ale skoro na dva štáty, je slovenský priemysel, ležiaci už v troskách. V Krompachoch, kde sa komíny rúcajú, v Gemeri, na Horehroní, kde niekdajší Coburgovské maše stoja, a radom po slovenských mestách niet už v priemyslu veľmi koho odaňovať. Košice z niekdajšieho kvetúceho priemyslu majú už vari len cikorku a tabákovu továreň. Len v Lučenci a jeho okolí ostalo vyše 4 tisíc ľudí pádom priemyslu bez práce. Mikulášsky priemysel volá na ratu, v Podbrezovej, v Hronci robotníctvo sa už tiež malo redukovať a radom po slovenských centrách perspektiva je ozaj veľmi smutná. S úpadkom priemyslu strhané je i roľníctvo, o ktorom sa teraz už konečne po rokoch uznáva, že má pozíciu už i pre spomienanú neurovnanosť hospodárskych podmienok o mnoho ťažšiu na Slovensku než v historických zemiach. Živnostníctvo, súkromníci, banky cítia dnes už vystupňovanú, duplovanú krízu v svrchovanej miere. Na takejto využitej roli ťažko žať i ministerstvu financií a svážať prostriedky do stodoly berných úradov.

Pýtate sa - prečo je to tak? Príčiny toho sú - odhliadnúc i od neurovnanosti hospodárskych podmienok - najmä kapitálové a politické. Ak je v tejto republike aký boj, to je zatajovaný boj zamoravského a povedzme - slovenského kapitálu. Tento kapitál zainteresovaný vo svojich najrozličnejších podnikoch je v krutom a nepomernom boji od prevratu, čoho následky musia pocítiť prajne či neprajne patričné krajiny, kraje a příslušné obyvateľstvo až po toho robotníka, čo má dobré zamestnanie, alebo po toho jeho proletárskeho druha, ktorý bez zamestnania musí do cudziny hľadať si novú vlasť. Pomer síl tohoto kapitálu videť z cifier: po prevrate pripadlo na jednoho obyvateľa historických zemí 3.000 Kč kapitálu - na Slovensku 750 Kč. A tento kapitál v mene svätého liberalizmu bol pustený proti sebe bez akejkoľvek vážnejšej úpravy pomerov a ochrany slabšieho. Naopak, on mal nepomerné výhody v lepších hospodárskych podmienkach a má i dnes. Pred niekoľko rokmi bola reč o prebytkoch zamoravského kapitálu. Volali sme: Tedy investujte na Slovensko. Lenže na Slovensku pri nesriadených podmienkach nedá sa investovať. V tomto znamení deje sa i boj dvoch kapitálových síl, ktorý má svoje veľmi tvrdé zákony. Výsledok ich účinku môže byť len pád slabšieho a absorbovanie silnejším. A keby toto absorbovanie znamenalo investíciu na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi, dobre. Všimnime si však slovenských podnikov, nie čo českonemeckožidovský zamoravský kapitál po víťazstve nad miestnym kapitálom prevzal, ale čo novo vystavil a založil. Koľko ich je? Mizerne málo. Výsledok je potom, že i dobrá časť zamoravských bánk na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi vlastne len sbiera i tie drobky tamojšieho kapitálu a vyváža ho do historických zemí, čo je pre Slovensko koniec koncov skoro to isté, akoby tu od vás vyvážal niekto potrebný kapitál do Švajciarska alebo kdekoľvek za hranice. Toto poznávame i my z bezohľadného boja zamoravského a slovenského kapitálu.

A ak tento zápas nebude upravený aspoň len urovnomernením podmienok hospodárskeho života, je sa čo obávať, že východná časť republiky bude na čisto depauperizovaná. Ak je nezamestnanosť, tá bude vzrastať, ak je bieda, zväčší sa a ak je vysťahovalectvo, bude ho viac. To je jedna príčina ohromného hospodárskeho úpadku na Slovensku. Odčiniť ju možno len tak, keď sa podmienky podnikania sanujú tak, že zamoravský kapitál prijde na Slovensko nielen kapitál sbierať, prípadne konkurenčné podniky zaujímať a odburávať, ale i investovať a podnikať.

Druhá príčina je politická a väzí v rozbitosti politických zástupcov Slovenska a Podkarpatskej Rusi tu v parlamente. Od tých niekoľko mesiacov, čo som mal príležitosť poukázať na tento nebezpečný fakt, pomery sa nezlepšily. Morbus slovakiensis je azda ešte akútnejší, ako bol kedykoľvek. Vo verejnosti však práve pre zhoršovanie pomerov preniká nový duch, duch nezbytného slovenského politického súručenstva. Je to vážnejšia vec, ako si kto myslí. Bez toho súručenstva dostalo sa vlastne Slovensko do toho smutného hospodárskeho stavu, v ktorom sa nachodí. Slovenská parlamentná delegácia beztohto v tomto parlamente má pramálo významu. Jej činnosť, ak je aká, vyčerpá sa nie v preventívnej ochrane jestvujúceho, ale v zúfalom a i to nahodilom ratovaní toho, čo už letí. Zodpovednosť za nepomerný úpadok Slovenska v hospodárskom ohľade pripísať predne na účet rozbitosti parlamentnej delegácie zo Slovenska. Je to vlastne krach doterajšej t. zv. slovenskej politiky. Odkedy prestal slovenský klub poslancov a senátorov, od tých čias naše slovo tu naozaj nezaváži. Nezbýva než vrátiť sa k nemu, nechceme-li ponechať Slovensko a Podkarpatskú Rus ich osudu, čo dobrého nesľubuje. Forma na to mohla by sa najsť dosť ľahko. I tie t. zv. československé strany, ak im ozaj ide o Slovensko, môžu svojich slovenských členov bez akejkoľvek háklivosti vyposlať do slovenského klubu, veď v mimoslovenských veciach, tedy celej republiky sa týkajúcich otázkach, majú ich k dispozícii. Ja som pevne presvedčený a doterajšia zkúsenosť je mi nepodvratným dôvodom, že Slovensko alebo upadne na nemožné niveau hospodárskeho života, alebo sa tohoto dožije od svojich zástupcov od terajšieho parlamentarizmu, čo pre istý bon ton politických strán jednako azda nedovolí padnúť hynúcemu Slovensku. Len slovenský klub mohol by ozaj prejednať hospodársku situáciu slovenskej krajiny, podať i primerané návrhy zákonov, čo by patriční členovia potom už vo svojich stranách uplatnili. Tvoríme raz osobitnú hospodársku oblasť, o túto sa treba i osobitne starať, alebo bude zle, veľmi zle. Už dnes sa programy sodierajú na Slovensku a ostáva pri vzrastajúcej biede jediný programný bod: Hospodárske vyrovnanie s historickými zemiami, tak ako zas historickým zemiam a republike ostáva programový bod: Hospodárska rovnováha s Europou a so zahraničím vôbec. Pomery sú totiž dosť analogické a kto im dosiaľ v Prahe nerozumel, dnes im už azda počína rozumeť. A kto nepojal výkriky zo Slovenska od rokov po hospodárskej rovnováhe, počne im azda rozumeť. Všetko za hospodársku rovnováhu doma i na vonok. Toto sú smernice, ako čeliť hospodárskej krizi a umožniť ministerstvu financií aktivný rozpočet nielen predostrieť, ale ho, a to nie exekučným nátlakom, i šťastne zaokryť a realizovať.

Ďalšie ciele slovenskej štátotvornej politiky. Úlohou rozumnej štátnej správy nie je však len zaistiť rozpočet na 1 rok, ale zaistiť zdravý vývin pomerov pre ďalšiu budúcnosť. Tu je potrebné predovšetkým uvedomenie si skutočného stavu na najzodpovednejších miestach, tedy pravá autoritatívna informácia, ktorú môže poskytnúť autoritativné teleso slovenských poslancov a senátorov. Je až ku podivu, čo tu v parlamente odoznie rečí a jednak ako ťažko sa chápe stav Slovenska a aké kusé sú o tom vedomosti. Akoby na tieto reči nikto nenaslúchal pre svoje specielné starosti. Na tlač nemožno sa spolehnúť. Dobrá časť slovenskej tlače dnes počína pod tlakom ťažkých hospodárskych pomerov inačie písať, kým druhá časť poukazujúca už roky na nesprávnosti, nenašla v Prahe vôbec vážnejšieho pochopenia a bola považovaná len za tlač politickej propagandy a nič viac. O českej tlači musím sa vysloviť: alebo sa o slovenské veci a vôbec o veci východnej časti republiky nezaujíma, alebo ich registruje naprosto stranícky, jednostajne apologizujúc pre seba a za svoju pravdu. Niet azda až na výnimky smutnejšieho zjavu, ako nedokonale a stranícky referuje zamoravská tlač o pomeroch krajín tak Slovenska ako i Podkarpatskej Rusie, ktoré ináč práve zamoravský element až pálčivo potrebuje, veď by sa z dobrej části nevedel kde diať. Preto kto chce túto spoločnú vlasť nielen Čechov a Nemcov, ale i Slovákov a ostatných národov spravodlive riadiť, musí mať správne informácie a to môže poskytnúť len autoritativné corpus slovenských parlamentných činiteľov. I samé okolie prezidenta republiky potrebuje správnych vedomostí o Slovensku, aby mohlo hlavu štátu správne informovať. Slováci pri tej veľkej úcte, ktorú prechovávajú i pri rozdielnosti názorov voči hlave štátu, iste by ľahšie snášali hospodárské biedy, hrnúce sa na nich v republike, keby počuli s najvyšších miest i slovo pochopenia, z neho by mohli uzatvárať, že sa prostriedky naprávať hľadajú a najdú. Na to je potrebné slovenské autoritativné teleso, čo by zamedzilo i anomaliu, že by Slováci sami podliehajúc svojim ľudským krehkostiam, nezakrývali skutočný stav a biedy svojho ľudu už z akýchkoľvek príčin a neprispievali tým sami k desorientácii. Len tak sa vykristalizuje pochop o skutočnom našem stave. Kritickejší verejní pracovníci nebudú pomýlenou verejnou mienkou odstrkovaní. Bude menej súdov a štátny zástupca neodváži sa napísať do žalobného spisu, že keď si kto žiada spravodlivejšiu úpravu pomerov, nie je spokojný s terajším režimom a zavadil do zákona na ochranu republiky. No, o čo ide najviac - aby sme v republike nemali v skutočnosti dva štáty, dva alebo viac druhov občanov, a aby nám tento neduh vlasť našu pri najbližšom otrase neprelomil v poly. Čo sme prežili - vieme, čo nás čaká - nevieme. Buďme pripravení na ťažké zkúšky, ktorým ide v ústrety Europa a my s ňou.

Prispôsobenie štátnej hospodárskej politiky i pre najďalšie časti republiky. Bez silného autoritatívneho slovenského parlamentného telesa bude štátna hospodárska politika cele v zajatí západnej časti republiky, t. j. historických zemí. Dosiaľ to tak skutočne i bolo. Naša zahraničná hospodárska politika riadi sa cele záujmami českonemeckožidovského kapitálu, určitejšie rečeno - týmto udržovaného priemyslu a obchodu. Tomu sa podriaďujú, odkedy je republika republikou, záujmy ostatných hospodárskych síl. Preto na pr. agrárna politika, čo má aké zastúpenie v parlamente, nemôže vážnejších výsledkov dokázať. Všimnite si prosím výkazov o investiciách, dodávkach, podpore stavebného ruchu, o melioraciách, o podpore v nezamestnanosti až po štipendiá a štát. ceny na literaturu a umenie - a vidíte, kam vlastne smeruje kapitál republiky, a to smeruje nepomerne. Vezmime len podporu v nezamestnanosti. Prečo štát nedáva podporu i nezamestnanému a zle platenému poľnohospodárskemu robotníctvu? Sú to nie robotníci? Sú - lenže ti sú v 90% na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi, ľudia tichí, nerevoltujúci, ktorí, keď nemajú prostriedkov, trpia, alebo sa vysťahujú do cudziny. Kde sa podelo robotníctvo upadlých slovenských priemyselných podnikov? Vysťahovalo sa a vysťahuje. Podpora v nezamestnanosti, i keď ide o skutočné robotníctvo, najmä však o t. zv. polorobotníctvo, má tiež svoje háčky. Tak sa stalo, že tajomníka slovenskej národnej strany zažalovalo štátne zastupiteľstvo pre neuveriteľnosť dát o podpore v nezamestnanosti, vyplatené na Slovensku, prednesených na verejnom shromaždení. Po informácii úradnej však žalobu stiahlo. Meliorácia, elektrizácia nie práve preto nepostupuje v tempe, ako za Moravou, že by nebolo porozumenia. Niet základného kapitálu, bez neho nie je možná ani štátna subvencia. Poznám sedliacku obec, snaživú, pokrokovú, kde je elektrické osvetlenie zavedené, a ľudia jednako svietia petrolejom, lebo v malých lampkách vyjde im to lacnejšie. Takto sa ubíja dobrá snaha iste tým i tým, ale najmä neúmernosťou štátnej hospodárskej politiky. Ako na každom hospodárstve vidieť veľmi dobre, kde ten gazda hnojí a kde nehnojí, alebo len - ako sa povie - klame zem - tak to vidieť i na hospodárstve celej našej republiky. A keď iste i patrí k štátnickej múdrosti prozieravosť opatriť si predne hlavné mesto a kraje, kde je nespokojnosť pri úpadku životnej úrovne väčšia a mohla by ísť i na účet štátu, tak je zase pravdou, že to má tiež svoje hranice, čo sú u nás dávno nie rešpektované. Štátnu hospodársku kritiku treba prispôsobiť i pre najďalšie časti republiky a sceľovanie tejto pôjde o mnoho ľahšie.

Hospodársky niet sa velmi čím chváliť na Slovensku, keď sa i vždy najde kto - ten, čo chválospevom poslúži. Výstavba bratislavského a komárňanského prístavu patrí celej republike. Iste najviac v časti, čo sa má dovážať a vyvážať. Odbočka Škodovky na Považí je úctyhodná vec, no iste neznamená ešte náhradu za upadlý slovenský priemysel. Preto, keď ide pochváliť sa na Slovensku, najčastejšie sa povie hľa, školy! Netreba si však vziať len rozpočet ministerstva školstva a nár. osvety a vyrátať si ľahko, na čom sme so školami. Tu je skoro, - povedal by som - smiešne porovnávať. Slovenské školstvo - keď sa i stavia jednako je ešte vždy len na papieri. Zákon o 8ročnej školskej dochádzke podmieňuje inakšie investicie, než je rozpočtová položka Kč 4,750.000. Potom nemôžem nezdôrazniť, a to i pre upozornenie najvyšších miest - na Slovensku boly vysoké školy, ktoré za republiky boly proste odbúrané, alebo prenesené. V Prešove bola právnická fakulta - kde je? V Košiciach právnická fakulta - kde je? Vo Štiavnici - v meste niekedy kvitnúcom, dnes hynúcom - bola vysoká škola lesnícka a banícka, svetochýrna škola. Dnes je tu v historických zemiach a Slovensko je bez náhrady. Nedejú sa tedy nijaké zázraky ani na tomto poli. Túto náhradu čaká slovenská verejnosť v dobudovaní Komenského univerzity a v založení slovenskej techniky v Košiciach, alebo inom meste Slovenska. Ministerstvo školstva a nár. osvety má pekný počet rezolúcií z posledných manifestačných shromaždení, tu je už aj usnesenie slovenského krajinského výboru založiť a vybudovať pre hospodárske povznesenie Slovenska zodpovedné technické odbory - nezbýva len považovať to za vôlu celého národa a vec realizovať. Ináč je veľmi príznačné, že Slovensko i v školských veciach musí kopírovať postup vymáhania, ako niekedy historické zeme vymáhaly si české vysoké školy od Viedne. Je to smutná pravda, čo iste veľmi zakalí často spomínanú chválu - máte školy! Kultúrné urovnomernenie má však zasiahnuť učiteľské prípravovne, aj iné školy v poskytnutí slovenskému životu na českých školách aj istých výhod, ako majú českí posluchači na slovenských. Myslím tu i na numerus clausus naťahovaný na slovenských žiakov a na terajší nedostatok učiteľstva nahrádzaného výpomocnými silami zpoza Moravy. Kultúrné urovnomernenie má zasiahnuť i knižnú a umeleckú produkciu. Slovenské učiteľské a školské knižnice dostávajú úradne českých kníh každoročne pekným počtom, nech ministerstvo zakupuje podobne slovenské knihy pre české školy. Knižná produkcia je už tiež odvetvie istého priemyslu, čo si zaslúži podpory, i keď ide o slovenskú knihu. Podpory, štipendiá umelcom a literátom majú sa deliť dľa toho, koľko ktorému národu patrí a nie ako sa to stalo dľa vzoru rokov minulých i teraz, že z 20 štátnych cien dostali Češi 16, Nemci 3 a Slováci 1, ozaj neodovôdnene a len ako na posmech sveta. Tak by sme došli bližšie toho kultúrneho urovnomernenia, čo by potom iste pozdvihlo zaostalejšiu časť republiky i hospodársky. Existenčný boj bol by tým urovnanejší a i to kultúrné zceľovanie dialo by sa ľahšie. Urovnomernenie sociálné. Spomenul som existenčný boj, vo znamení čoho vybíjajú sa vlastne pomery u nás a to vždy ostrejšie. Slovensko a Podkarpatská Rus preukázaly historickým zemiam veľké služby umiestením prebytku ich obyvateľstva, ako zas maly aj osoh z výpomoci dobrých pracovníkov. Pohyb obyvateľstva v republike od prevratu dal by sa znázorniť čiarou od západu na východ a od Slovenska von do zahraničia. Čo je za touto čiarou, vie každý rozhľadenejší politik. Tento postup musí sa v budúcnosti modifikovať. Keď sa bohaté Spojené štáty americké presýtily dosťahovalectvom a vzhľadom na sociálné opatrenie už tamojšieho obyvateľstva a občianstva určily si kvotu vysťahovalectva - nech sa nikto nediví, keď vypoviem, že Slovensko a Podkarpatská Rus sú už dosťahovalectvom, nenesúcim a len hľadajúcim existencie a kapitál, presytené. Je v sociálnom záujme týchto krajín, ale i v záujme už tam osadeného občianstva zpoza Moravy nezhoršiť terajší stav. Konečne niet v tom azda nič predpojatosti, keď pripúšťam, že emigrácia zo západných krajín republiky práve vzhľadom na svoju životnú zdatnosť môže celkom tak do širého sveta, ako sa to deje zo Slovenska. Terajší český element na Slovensku nech sa tu cítí doma, ale pochopiac situáciu, ako v pravde je, nech se ztotožní v práci na hospodárskom a kultúrnom rozkvete svojho nového domova s domácim slovenským obyvateľstvom.

Proti nemožnému heslu "von s Čechmi", vyzdvihujeme heslo "Česi na Slovensku a Podkarpatskej Rusi do práce súhlasne s národom, ktorý chce mať svoju krajinu ako duševne, tak i hmotne dobre zaistenú!" Malo by nesmierny mravný význam, keby ste to privolali svojim vy, Česi sami, keď vidíte, že existenčný boj je i tu v historických zemiach tak napnutý, že nijaké tisíce ani svojich ani cudzích nemáte kde usadzovať. Sociálne urovnomerniť znamená ďalej dať ľudu na Slovensku a Podkarpatskej Rusi príležitosť k práci v štátnych podnikoch objednávkami a novými investíciami. Upozorňujem na Podbrezovú a Hronec, čo ostaly ešte ako pamiatka železiarskeho priemyslu na Slovensku. Tu sa robotníctvo už tiež chveje o svoj chlieb. Verejnosť zas trnie, či česko-nemecko-židovský zamoravský kapitál nezasiahne ničive i túto svoju korisť. O spravovaní týchto podnikov o ich pomere k štátnej predajni, o výdavkoch na generálnu režiu, o zaobchádzaní s objednávkami, o nepomere úradníctva k počtu robotníctva, a to úradníctva postaveného z dvoch tretín zpoza Moravy, kolujú zrovna neuveriteľné zprávy. Je na ministerstve verejných prác, nahliadnuť do pomerov a vykonať nápravu. Vykonať ju nie nákladnými a slabo sa rentujúcimi "fliegende" komisiami. Nech sa ta vyberie pán minister sám, vypočuť nielen riaditeľa podniku, ale i robotníctvo. Nech si všimne, či je tu deficit práce a či režie, či je tu životaneschopnosť skutočná a či akýmisi podzemnými silami umele vyvolávaná. Pred pár týždňami pohlo sa tu robotníctvo, i došlo k náprave, ale jde o to, aby to bolo trvalé.

Upozorňujeme na to v sociálnom záujme slovenského robotníckeho ľudu, veď nech tu práca zostane, tisíce ľudí, závislých existenčne na týchto podnikoch nebude môcť iné spraviť, než vysťahovat sa. Podobné je s Horehroním, kde koburgovské továrne stoja. Je nesmierne smutné, že ministerstvo železníc nechápalo tu svoju povinnosť neodďaľovať stavbu dráhy Červená Skala-Margecany, pri čom by sa urobilo zadosť hospodárskym i strategickým potrebám krajiny, súčasne však dostalo by sa akého takého zamestnania existenčne načisto zničenému kraju. Myslím, môžem prehlásiť: My slovenskí poslanci a senátori odhlasovali sme minuly rozpočet nie preto, aby tých niekoľko milionov určených na dráhu Červ. Skala-Margecanv prepadlo a z práce nebolo nič vážneho. Takéto pokračovanie so strany ministerstva musíme považovať za nesprávné, ktoré nás samých ako zodpovedných poslancov naplňuje nedôverou a pred našou verejnosťou proste nás blamuje.

Po veľkej kampani, tlačovej i politickej, konečne je práca zadaná. Žiaľbohu, počuť chýry, že si pán minister železníc dal zavolať podnikateľov a dľa podpísanej smluvy má sa vraj práca začať nie v novembri toho roku, ako to pán minister prisľúbil patričnej deputácii, ale 1. júlom 1931. Na všetky tri úseky železničnej stavby miesto 27 mil. preliminovaných v prítomnom rozpočte, má sa vraj vynaložiť len 10, slovom desať milionov a stavba miesto 4 rokov má potrvať 5 rokov. Je jasné, takýmto činom nebude táto stavba hotová ani za 10 rokov, keď náklad na celý projekt odhaduje sa na 100 mil. Ak je to všetko ale pravda, musím vyhlásiť a iste v mene všetkých poslancov a senátorov zo Slovenska, že je to veru nedôstojná hra a nový doklad k diagnoze nakladania so slovenskými vecmi.

Pravda, je tu zas nová zvesť, dľa ktorej ministerstvo železníc ešte prácu nezadalo, hodlá však venovať na tento cieľ 70 mil. a započať prácu na všetkých troch úsekoch stavby. V tejto veci, ako videť, je i dnes úplná dezorientácia a je na ministerstve železníc rozptýliť ju.

Žiadam v mene hladujúceho ľudu Horehronia i zo sociálneho stanoviska prikročiť bezodkladne k stavbe dráhy. Ja som a ani nie osobne, ani politicky v tomto podnikaní zainteresovaný, preto úfam, hlas môj nevyznie nadarmo. Slovenská i istá časť českej tlače zaujala už k veci správné stanovisko, nech ho tedy konečne zaujme i ministerstvo železníc a prácu vydá ešte tohoto roku patričným podnikateľom.

Slávny snem! Urovnomernenie so stránky hospodárskej, kulturnej i sociálnej odporúčam po dôkladnom uvážení našej domácej i zahraničnej situácie. Toto urovnomernenie je podmienkou našej budúcnosti a má byť vážnym cieľom tak vlády, ako i slovenskej parlamentnej delegácie. Táto má najsť dosť energie zachrániť Slovensko od úplného úpadku a uplatniť tu vôlu slovenského národa. Naša zahraničná situácia nie je naskrze ružová. Vlasť naša je v lone ohromného národa nemeckého, ktorý si svoje scelenie - Anschluss - dôsledne pripravuje. Europské národy zmietajú sa v hospodárskej krízi, hľadajúc zúfale východisko. Nezabúdajme na svojich oddaných priateľov. Francúzsko, Juhoslaviu, Rumunsko, ale nezabúdajme si vytvoriť čím väčšiu základnu odolnosti a sily tu doma. Najvhodnejšia cesta k tomu je spravodlivá deľba bremien i výhod pre všetky kraje našej vlasti a potom upevňovať ducha, národného ducha, ktorého - ako videť - veľký nemecký národ ani v širokých vrstvách, založených socialisticky a na oko internacionálne, naskrze netratí. "Spravodlivá deľba" - malo by byť naším heslom, keď ide o spolužitie tento štát vytvorivších Čechov a Slovákov. Ta vzájomnosť a jednota išla by ľahšie. Rečniť o bratstve, spolupatričnosti a nechať existenčný boj neupravený pri rozdielnosti síl svojmu osudu - je proste nevlastenecká vypočítavosť alebo naivnosť, prýštiaca z nekonečnej nevedomosti. Sloboda národa nesmie znamenať ani na Slovensku a Podkarpatskej Rusi užívať materčinu, zaspievať si národné hymny a potom vysťahovať sa alebo zhynúť, ale možnosť i žiť a rozvíjať sa. Moderný štát je ústrojnosť, ktorou sa dajú prenášať hodnoty s vrstvy na vrstvu, s krajiny na krajinu a pri istých podmienkach i s národa na národ viditeľne i neviditeľne. Nie: v štáte, kde sa toľko zakladá na sociálnej spravodlivosti ako u nás, má sa hľadať a najsť spôsob zauzdiť divoký boj o existenciu a životnej úrovne i v prospech hospodársky slabších krajín a ich občianstva. Dosiaľ sa ponechalo liberálne - kto z koho, ten z toho - a výsledok je smutný diagram hospodárskej linie v republike. Hospodársky sme sa od prevratu nezblížili, naopak, oddialili. Stav roľníka, robotníka, živnostníka, obchodníka je celkom iný, neporovnateľne horší na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi než tu v historických zemiach. A k tomu ženie sa ešte na nás i svetová hospodárska kríza. Aký to potom má účinok na smýšľanie pracujúceho ľudu, na to mám doklad z jednej štátnej slovenskej fabriky, kde robotníctvo patriace istej štátotvornej a vládnej strane, odoprelo spoluúčinkovať pri tohoročnej slavnosti 28. októbra z dôvodov, že v neistote o existenciu svoju i svojích rodín nemá prečo oslavovať. Toto je dôsledok a len ad illustrandum. Nečakajte, až sa to raz objaví na celom Slovensku.

Spravodlivá distribucia! Čím hospodárska kríza viac dolieha na nás, tým má toto byť vážnejším heslom - vláde i tomuto váženému sboru. Parlament tento je demokratický, ak však neurobí zadosť svojej povinnosti alebo pre svoje methody nevládze urobiť, prežije sa sám.

Vážený snem! Blíži sa doba ťažkých zkúšok, keď vlasť táto potrebuje správu čím väčšieho rozhľadu, veľkého srdca a pevnej ruky. Nejde len o blahobyt a biedu, ide o spravodlivosť, čo učí i ťarchy prenášať. A tejto spravodlivosti, starajúcej sa rovnako o hospodárstvo celej republiky, docieli sa najistejšie takou distribuciou, čo nezná výhod a nezná krivdy a pokračuje podľa Ruskinovho hesla: "I poslednému toľko, čo tebe". (Souhlas.)

Místopředseda Roudnicky (zvoní): Uděluji slovo dalšímu přihlášenému řečníku, jímž je p. posl. Macoun.

Posl. Macoun [německy]: Slavná sněmovno! Po prvé spolupůsobila německá soc. demokratická strana dělnická svými zástupci ve vládě a Národním shromáždění při vypracování státního rozpočtu, který se právě projednává. Přihlížeje k prohlášení naší strany při jejím vstupu do vládní koalice, jež se vytvořila po volbách r. 1929, zjišťuji na začátku jménem našeho klubu, že jsme si plně vědomi odpovědnosti za tento taktický obrat v naší politice vůči svým voličům, především vůči německé dělnické třídě našeho státu.

Státní rozpočet pro rok 1931 není svým složením a podle svého celého významu pro nás ideálem. Kdyby to záviselo jen na nás, pak by bezpochyby vypadal jinak. Platí to, abych zdůraznil hlavní věc, o otázce militarismu, o kulturních požadavcích a o otázkách samosprávy, tak důležitých pro nás. Státní rozpočet jest pro nás kompromisem. Naše zamítavé stanovisko vůči dnešnímu militarismu zůstává beze změny a jeho ztenčení jest věcí našich dalších bojů ve státě a mezinárodně. Beze změny zůstává naše zásada stran kulturních požadavků, kde až dosud lze pozorovati málo pokroku. V otázce samosprávy nám zanechala politika bývalé vlády těžké úkoly nápravy. Částečným úspěchem jest novela k zákonu o obecních financích, schválená v posledních dnech poslaneckou sněmovnou. A náš boj o správní reformu pokračuje jako dříve.