Předseda dr Staněk.

Místopředsedové: Špatný, Roudnický, Stivín, Taub, Zierhut.

Zapisovatelé: Rýpar, de Witte.

122 poslanců podle presenční listiny.

Členové vlády: ministři dr Matoušek, dr Trapl.

Z kanceláře sněmovny: sněm. tajemník dr Říha; jeho zástupci Nebuška, dr Mikyška, dr Záděra.

Předseda dr Staněk zahájil schůzi v 9 hod. 28 min. dopol. a konstatoval, že sněmovna je způsobilá jednati.

podle § 2, odst. 2 jedn. řádu udělil předseda: na dnešní den posl. Adámkovi, Köhlerovi, dr Daňkovi; na dny 2. a 4. t. m. posl. dr Buzkovi, Sedláčkovi, inž. dr Touškovi, dr Hodinovi; na dny 2., 4. a 5. t. m. posl. Chobotovi, Stenzlovi.

Lékařské vysvědčení předložil posl. Pechman.

Do výboru kulturního vyslal klub poslanců republ. strany zeměděl. a malorol. lidu posl. Zemana za posl. dr Zadinu.

Dotazy:

posl. Neumeistra, Polacha, Kučery a druhů ministru financí v záležitosti trafiky v Praze-Vršovicích (č. D 1186-III);

posl. Neumeistra, Biňovce, Kučery a druhů ministru financí:

ve věci neoprávněného držení prodejny tabáku v Žatci (č. D 1187-III),

ve věci zadání skladu tabáku v Teplicích-Šanově (č. D 1188-III);

posl. Stejskala ministru nár. obrany na zamýšlené snížení stavu vojenské posádky v Josefově n. M. (č. D 1185-III).

Odpovědi min. financí na dotazy:

posl. dr Keibla o subvenci ze státního silničního fondu na vydláždění sonneberské

okr. silnice v Kamenickém Šenově, okres děčínský (č. D 810-III),

posl. Fedora v daňovej záležitosti Andreja Kisidayho, obyvatela v Košiciach, Hlavná ul. č. 110 (č. D 1163-III).

přikázal předseda žádost kraj. soudu v Chebu ze dne 19. listopadu 1933, č. Nt X 238/33, za souhlas s trest. stíháním posl. Babela pro přečin podle §u 14, č. 1 zákona na ochranu republiky (č. J 569-III).

Předseda (zvoní): Přistoupíme k projednávání prvého odstavce pořadu, jímž jest:

1. Zpráva výboru rozpočtového o vládním návrhu (tisk 2366) státního rozpočtu republiky Československé a finančního zákona pro rok 1934 (tisk 2385) a rozprava o prohlášení ministra financí, učiněném ve 297. schůzi posl. sněmovny dne 6. listopadu 1933.

Zpravodajem jest p. posl. Remeš.

Druhá část podrobné rozpravy, to jest část kulturní a sociální, byla ve včerejší 303. schůzi skončena.

Přistoupíme tudíž ke třetí části podrobné rozpravy, to jest k části hospodářské, dopravní a finanční, ve které jsou obsaženy: ze skupiny I kap. 11. Ministerstvo zemědělství, kap. 12. Státní pozemkový úřad, kap. 13. Ministerstvo průmyslu, obchodu a živností, kap. 14. Ministerstvo veř. prací, kap. 15. Ministerstvo pošt a telegrafů, kap. 16. Ministerstvo železnic, kap. 20. Ministerstvo financí, kap. 21. Nejvyšší účetní kontrolní úřad; dále skupina II. Správa státních podniků, skupina III. Podíly na státních daních, dávkách a poplatcích, skupina IV. Správa státního dluhu; a konečně Finanční zákon.

Ke slovu v této části rozpravy přihlášeni jsou řečníci: na straně "proti" pp. posl. dr Polyák, Scharnagl, Jos. Svoboda, dr Hanreich, Suroviak, Oehlinger, Babel, K. Procházka; na straně "pro" pp. posl. Pozdílek, inž. Záhorský, Platzer, Al. Beneš, Petrovický, dr Goldstein, dr Novák, Schäfer, Slavíček, Navrátil, dr Ivanka, Kremser, Stunda, Benda, dr Bacher, Malý, Sedláček, dr Brdlík, inž. Nečas, Kaňourek.

Dávám slovo prvému řečníku "proti", p. posl. dr Polyákovi.

Posl. dr Polyák: Slávna snemovňa! Rádi sa pochlubíme v našom verejnom živote, že sledujeme systémy a methody západoeuropskej demokracie. Takým zvykom západoeuropskej demokracie je i to, že sa číslice rozpočtové sostavia v predpráci parlamentnej vo výboroch, a pri debate v pléne väčším dielom prednesú sa len žiadosti, bolesti a potreby obyvateľstva. U nás tento západoeuropský zvyk tým viac je oprávnený, lebo máme zvláštnu ustanovizeň na čísličnú úpravu nášho rozpočtu, totiž parlamentnú úspornú a kontrolnú komisiu. Prehlašujem, že zaisté táto komisia konala nadmierne cennu prácu za štát, avšak treba i konštatovať to, že je to sice ustanovizeň západoeuropská, ale funkcia není celkom západoeuropská. Zaisté by nebolo možné ani vo Francii ani v Anglii, aby z takej parlamentnej komisie taká opozícia, ktorá sedela 3 roky vo vláde, bola vytvorená, aby vládna väčšina zariadila to tak, že si zariadí výbor, do ktorého si zvolila len svojich ľudí a tú opozíciu, ktorá je ochotná spolupracovať za štát, úplne vylučuje z každej meritornej práce.

Slávna snemovňa, je všeobecne známo, že sme zasedali v úspornej komisii v pléne dvakrát. Jeden raz, keď sme zvolili predsedu, a druhý raz vtedy, keď sme predniesli všelijaké žiadosti i opozičných strán, debata bola odročená a od toho času sme tú komisiu ani nevideli. Tak podobne, slávna snemovňa, vo výbore zemedelskom. Pán minister dr Hodža predniesol expozé. Reflektovali na to skoro všetci členovia zemedelského výboru. Príjde iný predmet. Ak sa dobre pamätujem, boly to varanty. Debata sa o tom expozé ani neskončí, výbor sa odročuje a pán minister nám neodpovedá. Konečne, slávna snemovňa, celkom správne podotknul, jestli sa dobre pamätujem, pán posl. Srba tu, že i tuná v pléne by mali páni ministri odpovedať na naše poznámky. Ani to nie je západoeuropským zvykom, aby sa tu týždne prednášali sťažnosti obyvateľstva a páni ministri, snáď to čitajú snáď nečitajú, to neviem, ale garanciu za to nemáme, že to vôbec prečitajú. Preto je to veľmi aktuelné, čo pán minister dr Dérer, keď bol ešte opozičným poslancom, 23. novembra 1926 prednesol v pléne posl. snemu. Riekol toto: Parlamentný system by vyžadoval, aby vlády viac hovorily a aby i dnešná vláda viac hovorila. Parlamentárny systém znamená kontakt vlády s parlamentom. Toto riekol pán minister dr Dérer. Dnes pán minister buďto zabudnul na konzekventnosť, alebo nemá toľko vlivu, ty tú tézu presadil. Máme, slávna snemovňa, demokraciu sui generis, našu vlastnú demokraciu. U nás vládni činitelia rádi spletú autoritu vlastnú s autoritou štátnou. To je vecou snadnou, ľahkou a osožnou hlavne pre tých, ktorí vládnu. Ale i to je isté, že z toho spletenia vznikol ten ich hnev, ktorý na Slovensku v posledných mesiacoch v takej miere rozčuľoval ovzdušie. Spletú vládni činitelia rádi i zodpovednosť za terajšiu náladu, hlavne na vonkove. Pre složenie vládnej väčšiny opatrenia proti kríze stále prichodia s obrovským zmeškaním, opozdením a opozicii sa vytýka, že ona zneužíva hospodárskej krízy k agitácii. Je to zrejmý omyl. Toto meškanie, opozdenie v pomoci a v opatreniach proti kríze je vlastne najväčšou charakteristikou nášho vládneho režimu. Takým meškaním príde, veľavážené dámy a pánovia, i nastolenie toho problému doplácania na Slovensko. My to zaisté v najväčšej miere ľutujeme, že to tak neskoro príde na pretras. Dokážem, že nie sme toho príčinou. Záleží nám aspoň v tej miere, ako každému činiteľovi v historických zemiach, na tom, aby všetky sporné body medzi Čechmi a Slovákmi, celá slovenská otázka čím skôr bola vyriešená a sporné body odčinené. Pravím, že táto otázka bola už dávno nastolená, lenže nedostala aktualitu, lebo si ju neosvojili vládni činitelia. Pán posl. Hajn písal v "Národních listoch" r. 1926 článok o tejto otázke. V tom istom roku mladý slovenský národohospodársky pracovník docent Karvaš napísal v "Hospodářských rozhledoch" článok o tom. Ovšem ten článok už dnes v čisliciach nie je aktuálny. Moja maličkost 27. októbra r. 1926 v rozpočtovom výbore kladla otázku vtedajšiemu pánu ministrovi financií dr Englišovi o možnosti a o spôsoboch vyúčtovania medzi Slovenskom a medzi historickými zemiami, poťažmo celou štátnou správou. Tú istú otázku, ktorú teraz nastolil pán predseda vlády, som už nastolil r. 1926. Pán minister Engliš jednoducho to odbyl tým, že také opatrenia zvláštneho vyúčtovania sú vôbec neprevediteľné, že škoda sa s tým zapodievať. My nepochybujeme - a to zdôrazňujem, slávna snemovňa - o dobromyseľnosti a dobrých úmysloch pána predsedu vlády vtedy, keď tieto číslice hodil do verejnosti, ani o dobromyseľnosti tých vysokých úradníkov, ktorí tieto číslice sostavili, ale súdim, že bolo veľkou chybou také číslice hodiť do diskusie pred tým, než by sa dohodla verejná mienka, v prvom rade veda a odborníci, o systéme a metodách sostavovania takého vyúčtovania. Najprv máme sa dohodnúť, na akom podklade sostavíme také číslice, také vyúčtovanie, to je tá otázka rozhodojúca. Kde číslice vzniknú, to je ovšem nie vedľajšie, ale je to konsekvenciou a každý je, jestli sa dohodneme na systéme, poviný odvodiť i politickú konsekvenciu z týchto číslic. To celkom uprimne tuná vyhlašujem. Ale, slávna snemovňa, predovšetkým musí byť určitý, a dohodnutý systém, a podľa možnosti musí byť otázka odpolitizovaná. Preto ani ja sa nezapodievam číslicami, iba zásadami a formulovaním riešiť sa majúcich otázok. Také otázky sú, či sa toto vyúčtovanie má sostaviť na podklade záverečného účtu, alebo rozpočtu.

Slávna snemovňa, pán predseda vlády do istej miery splietol tú otázku, nakoľko spomenul vo svojej reči pri výdajoch rozpočet a pri príjmoch záverečné účty. Ja myslím, že je to i teoreticky i prakticky nemožné a chybu urobil úradník, ktorý na takom podklade dal tieto dáta pánu min. predsedovi. Ďaľšia otázka, aký kľúč, aká kvóta má byť uplatnená ako základ, ako východisko, ako podklad rozdelenia, či čistý počet obyvateľstva, ktorý r. 1926 mal byť, čo sa týka Slovenska, 22 %, dneska podľa dát pána min. predsedu 27 %, alebo či danechopnosť tohože, daňový základ, alebo či kombinácia tých dvoch, či nemá byť zavedená ďaľšia korekcia na podklade rozdielnosti kultúrnej, hospodárskej úrovne a zamestnania na Slovensku, a v historických zemiach. Ďaľšia otázka, ako rozdeliť investície celoštátne na Slovensku, významu celo štátneho, ktoré zostanú majetkom štátu, na pr. železnica Handlová-Horná Štubňa, Červená Skala-Margecany, slovenské prístavy dunajské, magistrály významu trazitorného, tak rečeno strategického. Súdim, že Slovensko môže v tom vyúčtovaní snášať iba úrok a umorovanie takýchto investicií a nie viac.

Ďaľšia otázka: Či nemá Slovensko dostať v tomto výpočte korektivum pre krivdy utrpené pri štátnych dodávkach už od prevratu. Bolo tu niekoľkorázy zdôraznené, že Slovensko nedostane ani 5% štátnych dodávok. Teraz sa zaviedla evidencia, bude to aspoň kontrolovateľné, v minulosti ani kontrolovateľné nebolo. Ďalej za krivdy utrpené toľko rokov pri tarifách, pri tarifnej politike tak úzkoprsej, tak krátkozrako uplatňovanej tarifálnym oddelením ministerstva železníc, ďalej pri rozdeľovaní štátnych fondov a pri do historických zemí odvádzaných bankových a ostatných kapitáloch.

Ďaľšia otázka: Či nezaslúži Slovensko vyrovnávaciu hodnotu za výhody spojené s pražským umiestnením ústredných úradov a veľkopodnikov, z čoho vzniknú historickým zemiam dosť veľké výhody, ktoré by sa maly vyrovnať.

Ďaľšia otázka: Ako sa má zaknihovať štátna daň, zaplatená v historických zemiach za filiálky slovenské, veď to vieme, že štátna daň veľkopodnikov, ktoré majú filiálky na Slovensku, sa zaplatí na sídle, a sídla sú väčším dielom v historických zemiach.

Ďaľšia otázka: Ako sa majú rozrátať presunované dane a síce také dane, ktoré sa zaplatia do štátnej kasy v historických zemiach, ale snesené sú slovenskými konzumenty, t. j. dane potravné, daň z cukru, piva, liehu, minerálnych olejov, z obratu, z prepychu, daň z uhlia a pod. dane, uvalené na slovenského konzumenta.

Ako sa majú zaknihovať ďalej bežné výdaje také, zo ktorých Slovensko nič nemá? Ja len konštatujem sine ira et studio, že Slovensko na pr. nič nemá z toho, že sa podporuje cirkev československá, cirkev schizmatická Podkarp. Rusku a na Slovensku, vládné maďarské časopisy štátnymi peniazi.

Ďalej: Sú bežné výdaje čiste celoštátneho významu, tak výdaje na pr. na pohraničnú finančnú stráž i vo zvláštnom záujme slovenskom, ale skutočne v záujme celoštátnom. I tu by sa mal ujednať zvláštny kľúč.

Ďalej aké korektívum by sa malo zaviesť v prospech Slovenska, vo vyúčtovaní za výhody a diety, t. zv. slovenské výhody, ďalej príčiny, že Slovensko je populačným rezervárom republiky, dáva Dunaj republike, dáva sezonných robotníkov, následkom odbúrania slovenského priemyslu dá viac zarábať podnikaniu z historických zemí, nakoľko odpadol konkurent. To sú všetko položky, o ktorých by sa mali odborníci a praktici vopred dohodnúť.

Pán minister dr Hodža v Lipt. Sv. Mikuláši spomenul veľmi správne niektoré príčiny, ktoré zapríčiňujú tento zrejmý výsledok pre Slovensko nepriaznivý. Lenže bohužial pán minister dr Hodža nevyviedol z tých im udaných príčin konzekvencie, totiž pán minister dr Hodža nepovedal, že sa musí previesť v tom vyúčtovaní korekcia v prospech Slovenska pre tieto príčiny, ktoré tam uviedol. Jestliže sa veda a odborníci dohodnú, budú tie číslice tiež ináč vyzierať i na poli spoločných výdajov na kanceláriu pána prezidenta, na parlament, vojsko, dlhy a úrady.

Pán predseda vlády sľúbil ďaľšie dáta. Čakáme tie dáta, ale varujeme pred tým, aby tieto dáta boly znova uverejnené iba sumárne. Z toho nikto nič nevie. Musíme znať podrobnosti a hlavne vopred sa dohodnúť o systéme. Dosť neskoro nastolená, slávna snemovňa, je i otázka cenovej parity medzi zemedelstvom i priemyslom. Teraz, keď sú už takrečeno miliardy stratené, privoláva sa z oboch táborov: Rentabilita prestala, kalkulácia prestala byť podkladom ceny. Priemysel privoláva: "V autarkii nemáme regulátora, totiž voľnú súťaž," priemysel hlavne slovenský privoláva: "Máme konečne evidenciu štátnych dodávok, ale čo skoro nebudeme mať priemysel."

Pán minister Hodža uviedol v jednej z jeho posledných rečí zemedelstva sa týkajúce články, pri ktorých sa má previesť ekviparácia medzi cenami, a to železa, cementu, uhlia. Spomenul ďalej advokátskych a notárskych tarifov a palmárov, čo je veľmi správné, ale nespomenul umelých hnojív, čo je vlastne najdôležitejšie pre zemedelstvo. Nepredpokladám, že by to bol robil pán minister dr Hodža schválne. Predsa si položím otázku: Zabudnul pán minister na tento článok pre nás najdôležitejší? Vítame, že o snížení pšeničnej plochy a o ďaľších plánoch s tímto snížením spojených, o zvýšení cukrovej a liehovej výroby, atď. má sa držať ankéta. Nech sa to robí skutočne odborne, nech sa to neprepolitizuje a hlavne nech si povšimnú odchyľných záujmov Slovenska. Upozorním na jednu skutočnosť, totiž že plán novej hospodárskej spojitosti a užšej spolupráce hospodárskej s Malou dohodou môže vlastne vstúpiť do života iba po júli 1935. A prečo? Lebo pšeničná plocha je už zasiata. Čo to znamená, dámy a pánovia? To znamená, že úroda bude v r. 1934 a táto má nám stačiť až do júla 1935. Tedy už máme takú situáciu, na ktorej sa nič nedá meniť. Toho si musime povšimnúť. Ďalej je treba si povšimnúť, že pšenica, keď sa v takej veľkej miere zasiala v republike, nenahradzuje iba cukrovku, lež nahradzuje i jačmeň. Chceme-li teraz nahradzovať pšenicu cukrovkou, musíme si povšimnúť, že v takej miere siatbu cukrovky nebudeme môcť rozšíriť, ako sa svojho časo rozširila namiesto cukrovky a jačmeňa pšenica. Teraz najsúrnejším bodom, ktorý sa má riešiť, je, ako tú cenu pšenice udržať pred júlom 1935? Najlepším regulátorom je, keď sme nie celkom sebestační, lež na malý dovoz odkázaný. Keď sme sebestačný, nemáme žiadneho regulátora v ruke. Obávam sa, že sme už zasiali príliš mnoho pšenice. Jestli je to pravda, tedy zostane iba intervencia, intervenčné nákupy, a potieranie špekulácie. Sme skutočne zvedaví na to, čo sú úmysly vlády. Dúfam, že sa o nich dozvieme čo najskôr po udržanej ankéte. Hovori sa dneska o tých z Rumunska dovážať sa majúcích 3000 vagonoch pšenice. Myslím, že táto rumunská pšenica nie je tak nebezpečná, ako sa teraz hovorí v hospodárskych kruhoch. Sme informovaní, že táto pšenica je veľmi špatnej jakosti, preto u nás ani do konzumu prijsť nemôže a v Rumunsku prebytky dobrej jakosti ani nemajú. Preto snáď bude na mieste sa postarať o predaj tohoto množstva na akomsi trhu v cudzine, ako sa dozviedame, že sa to zamýšľa. Veľký problém pre nás na Slovensku je, že je stálé rozpiatie medzi burzovnou cenou pšenice bratislavskej a faktickými cenami, ktoré dostane dnes náš roľník. Táto anomália by sa mala už raz odčiniť.

V tomto roku sme po žatve popáchali v našej zemedelskej politike niektoré chyby. Snáď bolo chybou, že sme príliš hlásali skutok, že sme už na poli pšenice sebestační. Nemali by sme to robiť, tým dáme len možnosť špekulácii. Špekulácia si povie: sme sebestační, není nám súrny nákup obilia, začne fluktuácia, ceny obilia klesnú práve vtedy, keď náš slovenský roľník tak i český je odkázaný na predaj. Lepšie by bolo bývalo nehlásať nič, či sme sebestační alebo nie, do toho nie je nikomu nič, nech to zostane tajnosťou vlády. Jedno je isté. Že vláda je povinná postarať sa o cenu pšenice, lebo propagovala i v časopisoch i v úradných prejavoch: zásobu, rolníci, odložte a príjmite varanty. Keď to vláda urobila, prevzala na seba zodpovednosť i povinnosti. Dosiaľ tie povinnosti sú ako tak splnené, ale želali by sme si opatrenie o mnoho prenikavejšie a energickejšie. Po roku 1935, ba už na jeseň 1934 bude potrebný plán siatby. Myslím, že jestli chceme - a musíme - zostať na pôde autarkie, ba na pôde širšej autarkie spoločnej, Československo - Rumunsko - Jugoslávia, - nemôžeme ujsť tomu, aby sme zaviedli Planwirtschaft. Len aby Slovensko nestalo sa potom popoluškou, len aby sa nerozhodovalo, čo sa týka Slovenska, de nobis sine nobis.

Ďaľší veľmi vážny predmet, slávna snemovňa, je tá anomália so slovenským cukerným priemyslom. Tento priemysel nevyužije svoj kontingent. Aj preto je premnoho pšenice na Slovensku. (Předsednictví převzal místopředseda Roudnický.) Cukrovary obmedzujú možnosť zasitia repy u roľníkov. Preto potom čo má ten rolník robiť? Hľadá si náhradné plodiny. Ale krivda je nielen v tej menšej ploche repnej, ale i v cene cukrovky. Napriek tomu, že tým spôsobom slovenské cukrovary docielia menšiu kvótu na pasívnom cukre exportnom a vyššiu na aktívnom konzumnom a tým docielia i vyššej priemernej ceny cukru, napriek tomu, že tým spôsobom si zaknihujú dosť veľké zisky, nechcú žiadnym spôsobom platiť slovenským repárom viacej, ba ešte trvajú na tom, aby slovenská cukrovka bola vždy lacnejšia ako v historických zemiach. To je veľká nespravodlivosť a nesprávnosť a je potrebné, aby vláda zasiahla konečne energicky.

S tým zvýšením liehového percenta v pohonnej látke na 30%, ba na 50% je to, myslím, vec povážlivá. Sú tu všelijaké odborné otázky, ktoré by sa maly vysvetliť prv, kým by sa prikročilo k riešeniu tejto otázky. Ponajsamprv, je to v cudzine skutočne vyzkúšané, že automobilová premávka snesie smes 50%nú? Po druhé: keď potom následkom takého príliš radikálneho opatrenia technického príde pokles konzumu i v motorovom liehu, vtedy máme zakladať na podklade takto klesajúceho konzumu motorového liehu nové liehovary? Môžu také nové liehovary participovať na cene pitného liehu, ktorého konzum tiež stále klesá, každodenne čítame to v novinách, a s tým klesá i štátny príjem. Dámy a pánovia, táto vec sa dá riešiť len jedným jediným spôsobom, a to má byť už konečne vecou pána ministra financií. Jestli Nemecko sa rozhodlo k tomu opatreniu v záujme predovšetkým svojich štátnych financií, nemáme sa zdráhať a toľko váhať. Táto vec leží na bielom dni, ta je celkom čistá.

Treba snížiť daň z liehu. Keď to robíme, stúpa konzum pitného liehu, a nebude-li pomer v pohonnej látke zdvihnutý na tu obrovskú cifru 50%, lež v miere správnej snáď najviac na 30, stúpne nám konzum pitného a časom i motorového liehu, a len vtedy môžeme zakladať nové liehovary, ale nie pred tým.

Palčivým predmetom je, slávna snemovňa, i predĺženie moratoria, ktoré sa teraz skončí ukončením tohoto roku. Faktom je, že štát absorbuje mnoho kapitálov, a to so systémom pokladničných poukázok. Nehovorím ani o daniach potravných, o dani z obratu atď., ale štát kapitál absorbuje tým, že upotrebuje mnohorázy bankovníctvo. Je tedy povinnosť štátu, aby s druhej strany odvodil konzekvencie a udeľoval tomuto hmotne vyčerpanému obyvateľstvu možnosť žitia, možnosť predĺženia existencií tým, že to moratorium, poľutovaniahodné a zaisté zatraceniahodné, ale predsa len prepotrebné, predĺží.

Veľmi potrebnou vecou je zaopatrenie medzinárodnej hypotéky. Viem, že dnešné ovzdušie medzinárodné nie je veľmi priaznivé tomuto problému, ale predsa mali by sme v záujme našich hospodárskych pomerov trvať v zahraničnej politike na tom a spojiť sa so všetkými tými, ktorí si totiež žiadajú, aby štáty finančne silné obetovaly na medzinárodné hypotéky, veď to musí byť, a veď je to i veľmi dobré uloženie kapitálu.

Pri tej príležitosti, keď už hovorím o hypotékach, nech je mi dovolené pripomenúť skutočnú anomáliu na Slovensku. Hypotečná banka, ktorá je zaisté cennou složkou našho hospodárskeho života, odhlašuje a zlikviduje pôžičky. Dá sa intabulovať na majetky našich roľníkov a vtedy roľník môže čakať na tie peniaze. Pánovia, to je nemožné. Také jednanie jednej prvotriednej banky takej úrovne, ako je Hypotečná banka, je morálne neprípustné. Je nemožné byť intabulovaným na majetku roľníka a nedať mu tie peniaze?

Pán generálny zpravodaj spomenul dane majetkovej ako akéhosi východiska budúcej finančnej politiky, na ktoré východisko budeme prv či neskôr odkázaní. Tu je, slávna snemovňa, jedna otázka, či sme na to odkázaní alebo nie. Keď sme odkázaní na toto opatrenie, musíme ho previesť i vtedy, je-li snáď do istej miery nesociálné. Pán generálny zpravodaj sa snáď čuduje, že tohoto výrazu používam. Poviem prečo. Je dnes mnoho takých ľudí, ktorí sú bez dôchodku a žijú výlučne zo svojho majetku. To sú ti ľudia na hmotnú smrť odkázaní a odsúdení. Týmto ľuďom nemali by sme aksi k rýchlejšej smrti dopomáhať. To je práve na tom to neľudské a nesociálné. Nie som proti dani majetkovej, ale nech sa tá daň spojí vo svojich základoch s dôchodkom. Jestli tieto 2 poznatky budú spojené, slávna snemovňa, tedy bude korektivum ohľadne oprávnenosti. (Posl. Remeš: Předpoklad, pane kolego, bez toho to nelze dělati!) Nuž, prosím, jestli sme na to odkázaní, musíme to robiť. Fakt je, že v hospodárskom živote, jestli to tak ďaleko pojde, nebude základ pre priame dane. Zásada nech je v daňovej administrácii, krajne individualizovať, tedy podchytíme tých veľkých, ktorí zatajujú dane (Posl. Remeš: Souhlasím.) a potom jestli individualizácia bude právoplatne prevádzaná na celej čiare, snažme sa tam, kde je to možné, paušalizovať, aby ľudia vedeli, s čím majú počítať. Prosím dalej rozhodne častejšie aplikovať - jestli sa dobre pamätám - § 276 zákona o priamych daniach, aby existencie neboly ničené. Naše finančné úrady v tomto ohľade nie všade a nie v každom prípade postupujú správne a rozumne.

Veľmi potrebné je, aby vláda podala už konečne podrobnú zprávu o upotrebení pôžičky práce. Stále počuváme medzi ľudom, že neviedia, na čo išla pôžička práce. To by bolo v záujme štátu a v záujme verejného ukľudnenia potrebné, aby sa táto otázka nastolila pred verejnosť.

Vecné náklady v rozpočte majú sa snížiť, nakoľko neslúžia cieľom čiste produktívnym, ale sanovanie na účet štátnych zamestnancov už dosiahlo hranice možností. Tejto zásady musíme si povšimnúť.

Mnoho sa hovorí, slávna snemovňa, o diaľkových tarifách odstupňovaných. Ponajsamprv má platiť zásada, že sa tarify majú prispôsobiť indexu cenovému. Už som zdôraznil, že tarifové oddelenie ministerstva železnic v tom ohľade, hlavne v minulosti, má veľmi mnoho na rováši. Slovenské zemedelstvo má záujem na diaľkových tarifách na celej čiare. Slovenský priemysel má odlišné záujmy, nakoľko vo všetkých kategoriách a reláciach si neželajú odstupňované diaľkové tarify, lež iba špecifikáciu pre určité tovary.

Čo sa týka sociálneho poistenie, ktoré sa má teraz reformovať, pripomenem jednu vec, a to je otázka hypochondrov a simulantov. Je veľmi potrebné, aby proti týmto ľuďom, ktorí zapríčinili finančné nesnádze teraz v mnohých nemocenských pokladniciach, boly zavedené opatrenia prísné a sankcie primerané.

Zo specielných agrárnopolitických opatrení musím pripomenúť chystať sa majúce nariadenie o mliečnych družstvách a vôbec o mliečnom hospodárstve. S malými výnimkami, slávna snemovňa, na poli mliečnych družstiev hospodári sa veľmi draho. To je príčina toho, že toľko subvencií a toľko intervencií potrebujú mliečné družstvá. Režia mliečnych družstiev priamo pôsobí zdražujúcim spôsobom na mliečné ceny. Na miesto toho, že by sa to zariadilo prakticky a jednoducho, ako je to zariadené v Dánsku a Švajciarsku, robí sa to u nás tým spôsobom, aby sa postkytovaly manipulantom družstiev čím lepšie existencie, čím vyššie platy. Takým spôsobom vývin a budúcnosť mliečnych družstiev nebude zaistená a nebude správna, ani to, jestli sa zavedú isté poplatky za do družstiev dodané mlieko. I tie peniaze budú vyhodené.

Vláda obmezila lesnú výrobu a pri tom zabudla na dve veci: zabudla, či si majú roľníci urbarníci kúpiť drevo, keď majú vlastné lesy. Môže to žiadať rozumný človek od roľníka, keď má svoj les? Má tam svoju sekciu zralú k rúbaniu, aby tam rúbal pre vlastnú potrebu, pre vlastný konzum, a ten maloroľník má si kúpiť trebárs od veľkostatku drevo len preto, že je jednako obmedzený vo svojej výrobe.

Druhá anomália, na ktorú snáď tiež zabudla vláda, v mestskom hospodárení predaj dreva tvorí veľmi integrálnu položku celého hospodárenia. Jestliže odpadá mestám dôchodok z dreva, vtedy samozrejme daňový základ pre prirážky nestačí a musí sa reformovať celé obecné hospodárenie. Preto treba v takých prípadoch učiniť odchýlku a výnimku z platného nariadenia. Netreba zabúdať, že mestá si už vypožičaly peniaze a musia platiť úroky a umorovania.

Čo sa týka prevádzania lesnej reformy na Slovensku, musíme predniesť skutočný prechmat. Podľa zákona je predpísaný poriadok uchadzačov. V prvom rade politické obce, potom prídu urbáry, potom lesné družstvá, kompossesoráty atď. Tento poriadok sa má dodržať. Dnes je samozrejmou vecou, že obce nemajú hmotné prostriedky, aby lesy kúpily. A čo robia naši páni notári na Slovensku? Dajú si litografovať formuláre a lakonicky odpovedajú štátnemu pozemkovému úradu, keď ponúka obci kus lesa, že politická obec na to nereflektuje, a tým je vec odbavená. Slávna snemovňa! Tak sa za ľud nepracuje. Hlavne páni úradníci verejnej správy nemajú tak pracovať. Majú si povšímnúť, že oni sú pre ľud na svete a nie ľud pre nich. Majú si toho povšimnúť páni notári naši, jestli už vedia o tom, že urbárske obce naše sa uchádzajú o lesy, že majú aspoň toľko oznámiť štát. pozemkovému úradu, že politická obec si to neželá, ale na miesto politickej obce je tu obec urbárska a že urbárska obec sa doporučuje. Takým spôsobom celá lesná reforma sa zmarí a nebude mať žiadneho výsledku preto, že páni notári u nás na Slovensku také odpovedi dajú Štátnému pozemkovému úradu.