Poslanecká sněmovna N. S. R. Č. 1934.

III. volební období 10. zasedání.

2601.

Interpelace:

1. posl. Hlinku a druhov na vládu ČSR pre mýlne vysvetľovanie jazykového zákona vzhľadom na jej odpověď zo dňa 12. decembra 1933 (tlač 2422/II),

II. posl. dra Tisu a druhov na ministra vnútra pre nepřístojné pokračovanie politických úradov a bezpečnostných orgánov na Slovensku,

III. posl. Jurana a soudr. min. spravedlnosti o konfiskaci článku v časopise »Dělnická Rovnost«, ročník 1934, zprávy pod nadpisem: »Hrozné poměry za Dérera na Cejlu pro vězně i dozorce«,

IV. posl. Sladkého a druhů min. spravedlnosti o zabavení některých míst ve »Slánském Čechoslováku« a v »Kladenském Čechoslováku«,

V. posl. Štětky, Kopeckého, J. Svobody a soudr. min. vnitra o hrubém porušení poslanecké imunity zatčením a vězněním komunistického poslance Františka Bílka,

VI. posl. Babela, Russa a soudr. min. věcí zahraničních a min. vnitra, že četník na teplickošanovském hlavním nádraží surově ztýral a zranil československého státního občana polské národnosti,

VII. posl. Höhnela a soudr. min. vnitra o přehmatech a nekorektním jednání praporčíka Nováka, nyní velitele četnické stanice ve Cvikově,

VIII. posl. Sliwky, Klimenta a soudr. min. spravedlnosti a zahraničních věcí o zatýkání Poláků a vypovídání Poláků z Československé republiky a českých občanů z Polska.

2601/1.

Interpelácia

poslanca Andreja Hlinku a druhov na vládu Č. S. R.

pre mylne vysvetľovanie jazykového zákona vzhľadom na jej odpoveď zo dňa 12. decembra 1933 (tlač. 2422/II).

Odpoveď vlády na interpeláciu predsedu Slovenskej ľudovej strany Hlinkovej a jeho spoločníkov ohľadom vysvetľovania 4-ho §-u jazykového zákona zo dňa 29. februára 1920, č. 122 Sb. z. a n. (tlač. 2243) nás poslancov a senátorov Hlinkovej slovenskej ľudovej strany vôbec neuspokojuje.

Neuspokojuje nás, lebo zrejmý cieľ našich interpelácií, podaných počnúc od 8-ho mája 1930-ho roku bola obhajoba práv reči slovenskej na Slovensku a so žiaľom nútení sme konštatovať, že z odpovedí vlády až značí úsilie znehodnotiť ešte i ústavným zákonom jazykovým zabezpečené práva slovenčiny.

V tomto smere pokračuje i odpoveď daná 12-ho decembra minulého roku na obšírnu, rečovú otázku so všetkých strán zahrňujúcu interpeláciu poslancov Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (tlač. č. 2343), keď v prvom odstavci svojej odpovedi tvrdí,

1. že obsah jazykového zákona, ktorý je ústavným zákonom, nedáva dostatočného dôvodu nášmu právnemu náhľadu o vyzdvihnúť platnosti zákona zo dňa 27-ho júna 1919, č. 375. Sb. z. a n. o reči prednášok na univerzite Komenského v Bratislave, lebo, vraj »zminěný paragraf (§ 4. ) jazykového zákona mluví o úřadech a úřadování a ne o školách a vyučování«.

Takúto interpretáciu 4-ho §-u. rečového zákona na tom základe, že sa v ňom školy osobitne nie označené, by sme najmenej očakávali od vlády, veď v tomto §-e ani to niet, že úradná reč Slovenska môže sa obísť v slovanských školách a odpoveď vlády dopúšťa túto možnosť, keď na interpeláciu podanú na obranu práv slovenčiny vôbec a na univerzite bratislavskej zvlášť odpovedie, že 4. §. jazykového zákona mluví o úřadech. a úřadovaní a ne o školách a vyučovanú ......Čo v dôsledku toľko znamená, že vyučovacia reč slovenských škôl na Slovensku nemusí sa riadiť podľa tohoto §-u jazykového zákona, ktarým sa slovenčina. vyhlasuje za úradnú reč Slovenska!

Či niečo takéhoto v sriadenom štáte je vôbec možné a prípustné?

Vláda pri tam zabúda, alebo nechce vedieť, že ústavný zákon rečový podáva zásady jazy-

kového práva v republike Československej a tento zákon v 5-om §-e jasne vysloví zásadu vyučovacej reči škôl. Tento paragraf znie:

»Vyučování ve všech školách, zřízených pro příslušníky národních menšin, děje se jejich jazykem, rovněž kulturní instituce pro ně zřízené spravují se tímto jazykem (čl. 9. smlouvy St. Germainské)«.

Čím určí nielen vyučovaciu reč škôl národnostných menšín, ale uzná i to, že toto právo národnostných menšín opiera sa o medzinárodnú St. Gcrmainskú smluvu.

6-ty § dáva toto, právo snemu Podkarp. Rusi.

Nasledovne, čo je týmto zákonom zabezpečené národnostným menšinám a Podkarp. Rusi. to vláda touto odpoveďou odopiera tento štát spolutvoriacim Slovákom!

Či toto je vôbec možné? A či takáto odpoveď vlády je nie posmelením práva slovenčiny i tak do pochybnosti berúcim úradníkom?

II. ) Vláda v 2-om odstavci svojej odpovedi tvrdí:

»Také nové vývody o derogaci v odst. III. /A) nynější interpelace míjejí se cíle. O tom, která ustanovení jazyková byla jazykovým zákonem zrušena, platí § 9. tohoto zákona, nikoliv normy citované v interpelaci. Zvláště mylný je názor, že § 1. zákona č. 375/1919 byl derogován proto, že byl vydán, před ústavní listinou, neboť podle § 9. zákona jazykového záleží na tom, že norma nepochází z doby před 28. X. 1918. «

Otázny 9-ty § jazykového zákona znie takto:

»Zákon tento nabývá účinnosti dnem vyhlášení. Jún zrušují se všechny předpisy jazykové, jež byly v platnosti před 28. říjnem 1918.

Výkonem tohoto zákona pověřují se všichni ministři. «

Tento paragraf jazykového zákona ani najmenej nepodvracia interpeláciou len mimochodom spomenutú právnickú zásadu »lex posterior derogat priori, je len dôkazom tak neopatrnosti štylizátora, ako i úsiliu vlády práva slovenčiny zabezpečujúce ustanotvenie znehodnotiť. Lebo

1. ak tá čiastka Komenského univerzitu sriaďujúceho zákona, ktorou sa ustaľuje, že prednášky na bratislavskej univerzite konajú sa alebo česky, alebo slovensky, mala ostať v platnosti: tak táto okolnosť, aby mohla byť základom takejto interpretácie vláde, mala byť v tomto 9-tom §-e výslovne označená, lebo tento 9-y § v- takomto vysvetlení protívi sa v 4-om §-e jazykového zákona presne určenému právu slovenčiny, ako i zásade vyjadrenej v 5-om a 6-om §-e, taktiež i 3-mu odstavci 8-ho §-u tohoto zákona, ktoré ustaľuje časové výnimky.

2. Prieči sa i samej ústavnej listine, lebo jazykový zákon zo dňa 29-ho II. 1920, č. 122. je zákonom ústavným. Je vynesený súčasne s ústavou Československej republiky na základe l29-ho §-u ústavnej listiny, ktorý znie:

»Zásady jazykového zákona v republice Československé určuje zvláštni zákon, tvořící součást této ústavní listiny. «

A prvý odsek prvého článku ústavnej listiny jasne vraví:

»Zákomy odporující ústavní listině, jejím součáskám a zákomům ji měnícím a doplňujícím jsou neplatné. «

A druhý odsek hovorí: »Ústavní listina a její součástky mohou býti měněny, nebo doplňovaný jen zákony označenými za ústavní (§ 33). «

Teda lem ústavným zákonom možno ho premeniť a nie ministerským nariadením, alebo vládnym vysvetľovaním.

A že vysvetľovanie 9-ho §-u rečového zákona tak, ako ho zahrňuje v sebe odpoveď vlády, protiví sa samému rečovému zákonu, toho dôkazom je i tá čast odpovedi vlády, v ktorej tvrdí, že vo tendenci, přesunouti jazykovou oblast v neprospech slovenštiny nemůže býti řeči, « lebo to snáď ani sama vláda neuverí, že by zavedenie českej vyučovacej reči na bratislavskej univerzite nebolo na škodu slovenčiny.

Keď teda vláda vo svojej odpovedi opiera sa o tento nedostatok 9-ho §-u i vtedy, keď je jasné, že sa protiví tak zásadám jazykového zákona, ako i samej ústave: je rukolapnými dôkazom, že pri vysvetľovaní paragrafov rečového zákona navedie vládu snaha upevnenia práv úradnej reči Slovenska.

A toto sme oprávnení tvrdiť tým viacej, lebo odpoveď vlády je v úplnej protíve s dôvodovou zprávou rečového zákona, ktorá keď vysvetľujúc prívlastok »českostovenský« tvrdí, že »ústavní výbor považoval tudíž za účelné, aby jazyk, jímž mluví štátotvorný národ naší republiky, označen byl pro odbor právní nazvem spoločným, třebaže jsou tu skutočné dve formy projevu jazyka tohoto, česká a slovenská«.

1. uznáva pri dvojrečovitosti československého jazyka reč českú a reč slovenskú. (Dôv. zpr. 3 str. I. stl. 8-13. riadku):

2. uznáva, že názov »československý jazyk« je spoločným označením českého jazyka a slovenskej reči:

3. a vyhlasuje, že toto spoločné označenie je len pre odbor právny:

4. 4-ty § tohoto zákona túto dvojrečovitosť »československého jazyka« nielen potvrdzuje, ale presne určí aj ohraničenosť priestoru českého jazyka a slovenskej reči;

5. určí aj ich teritoriálnu právomoc, keď vyhlasuje češtinu za reč úradov Čiech, Moravy a Sliezska a slovenčinu za reč úradov Slovenska:

6. zabezpečuje nedotknuteľnosť jazykového teritoriuma, keď tvrdí, že »Při tom samozrejmé nechce se nikterak způsobiti presun oblasti češtiny a slovenštiny jak se historicky vyvinula. K tomu hledí téz zvláštní ustanovení v § 4. (. Dôv. zpr. 3. str. 1. stĺp. 27-30. riadku);

a dôraznením, že »k tomu hladí zvláštní ustanovení §-u 4-ho«, tvrdí, že každý úrad Českoslo-

venskej republiky povinný je úradovať v úradnej reči tej krajiny, na priestore ktorej účinkuje, čo vyplýva i zo samého zákona, ktorý nepozná zpod tejto zásady nijakú výnimku len pri jazyku národnostných menšín; ale i týchto podania musí vybaviť pri reči dotyčnej národnostnej menšiny i v úradnej reči krajiny;

7. a keď ústavný výbor praví, že: »označením »československý« chtěl právě ústavní výbor docíliti plné parity pro češtinu a slovenštinu v životě státním tou měrou, že projev vůle státní může stati se stejným účinkem jednou v češtine, po druhé ve slovenštině, a vždy jest to projev vůle učinený oficielním jazykem štátu. To zvláště posíleno jest ustanovením § 4. « (Dôv. zpr. 3. str. 1 stlp. 13-20. riad. ), vyslovuje teda rovnoprávnost slovenčiny s češtinou;

8. a vypovie, že oficielným jazykom štátu je čeština a slovenčina: ale pri tom rozhodne tvrdí, že každá požíva tieto práva jen na svojom teritóriume, keď na vysvetlenie podáva:

»Právní stav až dosud vylíčený doznal následkem převratu z 28. října 1918 částečně změny následkem fakta, že ve smyslu zákona že dne 28. října 1918, č. 11 Sto. z. a n. považovati bylo dlužno národ československý za štátotvorný element nového štátu a stala se následkem toho řeč česká (slovenská) jazykem, v němž stát orgány svými vůle projevuje, čili jinými slovy, že reč česká (slovenská) nabyla v novém štáte onoho významu, kterého ve starém Rakousku fakticky, v Uhrách podle zákona požívaly jazyk nemecký, pokud se tyče maďarský. «

To jest každá z nich požíva tieto práva len na svojom území.

Nasledovne, ako v Čechách, na Morave a v Sliezsku čeština je dedičkou všetkých práv, ktoré mala tam nemčina, tak ma Slovensku je slovenčina dedičkou tých práv, ktoré mala v Uhrách maďarská reč: a maďarská reč bola v Uhorsku neobmedzeným, pánom všetkých úradov i všetkých verejných ustanovizní, ba aj vo veciach spoločného štátu rakúsko-uhorského.

A dôvodová zpráva všade, kde nepanuje právo pästi, pokladá sa za najpovolanejšieho interpretátora príslušného zákona; ba ňou ustálený smysel má platnost samého zákona.

III. Vláda v druhej čiastke tohoto istého odstavca vraví: »Otázku zdá úradovaním rozumí jazykový zákon také vyučovaní, možno považovali za spornou. Právni teórie považuje však za neobvyklé, aby vyučovaní se kategorizovalo jako druh úřadování (Slovník veřejného (práva sv. II. str. 69. )«

Táto čiastka odpovedi je najväčším dôkazom, že vládu nevedie snaha riešiť sporné otázky rečové k uspokojeniu Slovákov lebo vtedy by nemohla dať takúto odpoveď.

Veď tá okolnosř, či. jazykový zákon zariaďuje činnosť vyučovania pod pochop úradovania, alebo, nie: nič memení na podstate veci t. j. či vyučovacia reč školy slovenskej na Slovensku môže byt iná, ako úradná reč Slovenska, alebo nie?!

Odvolanie sa vlády na »Slovník verejného práva« je tiež dôkazom nášho tvrdenia, lebo odhliadnúc od toho, že vláda pri interpretácii zákona sa má pridržiavať len zákona a jeho dôvodovej zprávy, Slovník vyhlasuje síce za nezvyklé, aby vyučovacie sa kategorizovalo za druh úradovania; ale zato školu ako ústav nevyníma zpomedzi úradov a nedáva vyučovanie vykonávajúcej osobe právo, aby táto pri vyučovaní mohla zanedbávať úradnú reč tej krajiny, v ktorej pôsobí!

A v interpelácii poslancov Hlinkovej slovenskej ľudovej strany o toto ide!

IV. V 3-om odstavci svojej odpovedi vláda nám vytýka: »Poněvadž odpověď vlády ze dne 24. února 1932 se týkala specielního případu jazyka přednášek na Komenského universitě, je neodůvodněné činiti závěry o vyučovacím jazyku ve veškerém ostatním školství na Slovensku, kterého se ani interpelace, ani odpovědi netýkaly, nebo dokonce o vyučovacím jazyku ve školství v zemích Českých. «

To vôbec nechápeme, prečo by bolo neodôvodnené vyvodiť dôsledky z pokračovania profesorského sboru Komenského univerzity, čo sa týka vyučovacej reči, keď práve tento sbor najväčšmi naštrbuje práva slovenčiny a jeho chovanie dáva príklad a pohnútku druhým školám?

Že by však odpoveď daná vládou okrem univerzity bratislavskej netýkala sa vôbec ostatného školstva Slovenska, toto tvrdenie vlády neobstojí, lebo inkriminovaná veta odpovedi vlády zo dňa 24. februára 1932 znie: »v 4-om §-e tohoto zákona, ktorého sa interpelácia dovoláva, stanovené je pravidlo pre užívanie štátneho jazyka v úradoch pri úradovaní a nie v školách pri vyučovaní. «

Tu je teda jasne vyslovené stanovisko vlády, čo sa týka vyučovacej reči škôl vôbec.

V. Že odpoveď vlády z 23. novembra 1932-ho roku dala opravnenú, príčinu k rozhorčeniu Slovákov, to je isté a k odôvodneniu tohoto nášho tvrdenia ju znovu citujeme:

»Vláde nie sú známe a interpelácia sama ani neuvádza konkrétne prípady, z ktorých by bolo zrejmé, že by ma Slovensku neboly zpravidla rešpektované v úradoch a školách ustanovenia jazykového zákona o postavení slovenčiny. Slovo »zpravidla« v 4-om §-e tohoto zákona ovšem pripúšťa, že zásada v zákone vyslovená nemôže, vzhľadom k úplnej právnej parite oboch spisovných nárečí štátneho jazyka nemusí byť dodržiavaná do dôsledkov. Nemôže preto vidieť porušovania jazykových práv slovenčiny v tom, keď v ojedinelých prípadoch v úradoch, alebo v školách používa niektorý zamestnanec češtinu, najmä, keď opačné prípady užívania slovenčiny vyskytujú sa navzájom mimo územia Slovenska. «

V tejto odpovedi vládnej je toľko nevšímavosti práv slovenčiny, že oprávnene ženie krv do tvári každému národovcovi slovenskému. Veď tu ide o najposvätnejšie práva slovenskej reči, teda vlastne o národ slovenský, ktorý je nielen podstatou reči, ale i nositeľom a uplatniteľom všet-

kých rečových práv; ide teda v dôsledku o existenciu národnú, a vtedy pri obhajobe základného, práva rečového dostalo sa Slovákom takejto odpovedi, ktorú my nikdy nebudeme považovať len za obyčajné vysvetlenie zásady o pravidle, a výnimke, obvyklé pri interpretácii právnych noriem, - - -

VI. S radosťou, ba s istým druhom vďaky by sme zaznačili slová vlády, že »O tendenci, přesunouti jazykovou oblast v neprospěch slovenštiny nemůže býti řeči. «

Keby mu neprotirečil prípad udavší sa koncom januára 1934-ho roku, keď štátny zástupca krajského súdu v Bratislave odôvodnili svoj návrh na potvrdenie cenzúry »Slovák«-ovho článku: »Slovenčina v zákonoch Československej republiky«, že uplatnenie reči slovenskej podľa teritória protiví sa zákonom a súd - - - cenzúru potvrdil!

A tomuto podobných, práva slovenčiny zaznávajúcich prípadov je veľmi, ale veľmi mnoho!!

Veď tento svoj krásny, nám Slovákom za potechu slúžiaci výrok i sama vláda znehodnotí tak pokračovaním svojim, ako i skutkami.

Skutkami, keď vláda ešte i teraz posiela na Slovensko slovenčinu - úradnú to reč Slovenska - slovom a písmom neznajúcich úradníkov.

Pokračovaním, keď ďalej vraví: »A1e názor vyslovený v 2. bodu konečného petitu interpelace. že je nutno při každom úředním výkonu na Slovensku přidržeti se bezvýjimečně slovenštiny, nesrovnává se se zákonem, který nevylučuje výjimky. «

Pripúšťa teda nielen možnosť výnimky zpod ustanovení tohoto zákona, ale napriek svojmu vyhláseniu, že »o tendenci přesunouti oblast v neprospěch slovenštiny nemůže býti ani řeči, « aj nedotknuteľnosť teritoriálneho práva slovenčiny na Slovensku drží za nesrovnávajúcu sa so zákonom jazykovým, »ktorý, vraj, nevylučuje výnimky. «

Škoda, že vláda v odpovedi svojej nepovie, ktoré sú to, tie výnimky.

My znovu tvrdíme, že sám zákon rečový nepozná len výnimky stáleho rázu národnostných menšín a Podkarp. Rusi a výnimky dočasného rázu v 3-om odseku 8-ho §-u.

A, ak vláda aj pri zdôrazňovaní, že »O tendenci, přesunouti jazykovou oblast v neprospěch slovenštiny nemůže býti řeči«, znovu myslí na

9-ty § rečového zákona: tak s ľútosťou musíme zistiť, že v tomto prípade odpoveď vlády si diametrálne protirečí, lebo úsilie uplatniť ustanovenie univerzitu sriaďujúceho zákona ohľadom vyučovacej reči aj po uplynutí zmocnenia vlády, - aby nariadením za dobu prvých päť rokov mohla urobiť výnimky -, my nemôžeme považovať za iné, ako za skutočné prekročenie jazykovej oblasti slovenčiny na jej ohromnú škodu. Čím vyhlásenie vlády, že »o tendenci přesunouti jazykovou oblast v neprospěch slovenštiny nemaže býti řeči", žiaľbohu - stratí svoj význam.

VII. Tá čast odpovedi, v ktorej vláda, ako by na omluvu svoju, donáša, že už 20. X. 1926 - ho r. a 18. XI. 1927 - ho roku vydala obežníky, v ktorých všetky ministerstvá vyzvala na prísne dodržiavanie predpisov rečového zákona o užívaní slovenčiny, Slovákov uspokojiť nemôže. Táto odpoveď tým menej je spôsobná nás uspokojiť, že tvrdí, že o rečových priestupkoch úradníkov na Slovensku len teraz má vedomie, keď poslanci Hlinkovej slovenskej ľudovej strany v svojej interpelácii, vraj, lem teraz uviedli jednotlivé resorty, úrady a služobné miesta, kde sa, vraj, predpisy nedodržiavajú; taktiež ani sľub vlády nemôže nás uspokojiť, že vláda učiní po vyšetrovaní potrebné opatrenia; lebo

1. nie občanov povinnosťou je bdieť nad tým, či úrady dodržiavajú zákony. Lebo, ako sa plnia zákony, to z úradu stopovať bolo vždy jednou z najvážnejších povinností vlády;

2. nezodpovie skutočnosti, že by vláda na rečové prechmaty nebola bývala upozornená len interpeláciou podanou poslancami Hlinkovej slovenskej ľudovej strany 14- ho marca 1933-ho roku, lebo pozornosť vlády od 6. MI. 1925- ho roku, teda odo dňa, keď vypršalo splnomocnenie vlády, aby nariadením mohla ustáliť výnimky zpod zásad rečového zákona -. bola na prechmaty vyvolávaná nesčíselnými článkami, (ponosami, interpeláciami, ktorých výsledok boly aj obežníky, na ktoré sa vláda v tejto odpovedi dovoláva.

Všetko bolo však nadarmo, veď aj interpelácia, na ktorú sa vláda odvoláva, bola podaná 14. III. 1933-ho roku a vláda vo svojej odpovedi zo dňa 12. XII. 1933, teda skoro po desiatich mesiacoch ešte len sľubuje, že vec vyšetrí a urobí potrebné opatrenia. Táto čudná ochota vlády získať nápravu sama v sebe kladie snahu vlády do neprajného svetla.

VIII. Vyhrážka, ktorú vláda v poslednom odstavci svojej odpovedi držala za nutne zdôrazňovať, je bezpodstatná, lebo poslanci Hlinkovej slovenskej ľudovej strany nežiadajú nič iného, len šetrenie národných a rečových práv Slovákov a spravodlivosť pri rozdeľovaní všetkých výhod plynúcich zo štátnych prostriedkov. Ak teda pre prechmaty v týchto otázkach padne ostrejšie slovo, toho príčinou nie je ten, kto sa ozve pre na ňom páchané krivdy, ale ten, kto tie krivdy robí!

Pre vážnosť samej veci, pre uspokojenie slovenského obecenstva, pre autoritu vlády, v záujme nášho spoločného štátu znovu pýtame sa vlády Československej republiky:

1. Či je náchylná v jej odpovediach obsaženú mýlnu interpeláciu jazykového zákona podľa zásad vyjadrených v tomto zákone a v jeho dôvodovej správe upraviť?

2. Či hodlá sa postarať, aby na Slovensku už raz všetky úrady, súdy, školy, ústavy, podniky a orgány republiky plne rešpektovaly práva slovenčiny, úradnej to reči Slovenska?

3. A či je vláda náchylná všetky prechmaty v tomto ohľade páchané bezohľadne trestať, aby už raz táto prekážka konečne bola odstránená zo

života morom nepriateľských živlov obklopených dvoch, len ma seba odkázaných bratských národov?

V Prahe, dňa 27. februára 1934.

Hlinka,

Čuřík, Danihel, dr. Fritz, dr. Gažík, Grebáč-Orlov, dr. Labaj, Galovič, dr. Mederlý, Mojto, Onderčo, dr. Polyák, dr. Pružinský, dr. Tiso, dr. Petersilka, dr. Ravasz, Sivák, Slušný, Suroviak, Šalát, Rázus, Zajíček.

2601/II.

Interpelácia

poslanca dra Jozefa Tisu a druhov ministrovi vnútra

pre neprístojne pokračovanie politických

úradov a bezpečnostných orgánov

na Slovensku.

Slovenská verejnosť prejavila už viac rázy svoje rozhorčenie nad pokračovaním politických úradov a bezpečnostných orgánov na Slovensku. Nakoľko skoro všetky naše dosavádne protesty a upozornenia neboly kompetentnými činiteľmi povšimnuté, nútení sme touto cestou vyzvať pozornosť pána ministra na tieto neutešené pomery na Slovensku a očakávame právom, že naše upozornenie bude náležite povšimnuté a y záujme konsolidácie pomerov na Slovensku prikročí sa konečne k radikálnej náprave.

Prehmaty, ako na to konkrétne poukážeme, robia sa hlavne na východnom Slovensku. Slovenský ľud, menovite v Zemplíne, je počínaním politických úradov, ale hlavne četníkov už natoľko pobúrený, že úplne ztráca vieru v spra-

vodlivosť a nestrannosť politických úradov--------

Kým prívrženci Hlinkovej slovenskej ľudovej strany sú vyšetrovaní a preháňaní niekedy úplne bez príčiny, alebo pre maličkosti, zatiaľ prívrženci iných politických strán dopúšťajú sa činov protizákonných-----Že takéto pokračovanie bezpečnostných orgánov nielen poburuje, ale priamo demoralizuje slovenský ľud, je zrejmé každému, kto pozná pomery na Slovensku.

Aby sme toto svoje tvrdenie podopreli aspoň niekoľkými faktami, uvádzame tieto prípady:

V Pytelovej (okres Kremnica) vyšetrovali četníci prívržencov našej strany ešte i o tom, kto prišiel s iniciatívou, aby do obce pozvaný bol náš obvodný tajomník zo Zvolena. Kto dal urobiť štandardu: »Pytelová za autonómiu«, ktorú niesli miestni naši prívrženci na verejném shro-

maždenie v Svätom Kríži n. /Hronom, kto ju robil a zaplatil, kde bola uložená atď.

Policajný komisariát v Lučenci vyšetroval prívržencov našej strany, ktorí sa zúčastnili 26-ho októbra 1933 na okresnej dôverníckej porade napriek tomu, že porada bola zadržaná úplne podľa predpisov. Na komisariát boli predvedení a podrobení výsluchu aj takí naši prívrženci (správcaučiteľ Anton Pázman a staviteľ Srník), ktorí na porade vôbec neboli.

Pre účasť na nitrianskych slávnostiach vyšetrovali četníci mnohých, ktorí v Nitre vôbec neboli. Na príklad Alex Bezák, člen okresného výboru v Púchove, Anton Moravčík, obv. tajomník v Zlatých Moravciach atď.

Okresný náčelník v Trenčíne zakázal Karolovi Dembovskému, miestostarostovi v Trenč. Teplej, prehovoriť na slávnostiach usporiadaných Slovenskou Maticou 28-ho októbra 1933:

Je všeobecne známo, že nám okresné úrady nepovolily v poslednom štvrťroku min. roku verejné politické shromaždenia hoci nemaly preto vážnych dôvodov.

Kým sa voči našej strane a voči našim prívržencom takto postupuje, zatiaľ postupovanie úradov voči iným politickým stranám javí sa nasledovne:

Nacina Ves (okres Michalovce). V tejto obci 5. novembra 1933 mal roľnícky dorast tanečnú zábavu bez povolenia okresného úradu. Nezakročilo ani četníctvo, ani okresný úrad.

Falkušovce (okres Michalovce). Dňa 19. novembra 1933 konala sa tu schôdzka agrárnej strany bez úradného povolenia. Na schôdzke boli prítomní aj prívrženci iných politických strán. Četníctvo vôbec nezakročilo.

Bracovce (okres Michalovce). 19-ho novembra 1933 konala sa tu schôdzka agrárnej strany bez úradného povolenia. Hoci veliteľ četníckej stanice bol upozornený na túto protizákonnosť, vôbec nezakročil.

Petrovce (okres Michalovce). 19-ho novembra 1933 konala sa schôdzka agrárnej strany bez úradného povolenia a bez dôverníckych legitimácií. Četníctvo vôbec nezakročilo.

1-ho októbra 1933 konala sa v Bánovciach n. /Ondavou tanečná zábava roľníckeho dorastu agrárnej strany bez úradného povolenia. Nezakročil ani veliteľ četníckej stanice, ani okresný úrad.

V Kamenici (okres Humenné) vydržiavala agrárna strana 15-ho októbra 1933 verejné politické shromaždenie bez úradného povolenia a bez dôverníckych legitimácii. Na shromaždení zúčastnili sa aj prívrženci Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Nezakročilo ani četníctvo, ani okresný úrad.

Rebrín (okres Michalovce). Dňa 4-ho decembra 1933 vydržiavala agrárna strana bubnom svolané verejné shromaždenie v dome roľníka Sabo bez úradného povalenia a bez dôverníckych legi-

timácií. Ani okresný úrad, ani četníctvo nezakročili.

Zbudza (okres Michalovce). Dňa 4-ho decembra 1933 o 6. hodine večer vydržiavala agrárna strana v hostinci Herškoviča verejné politické zhromaždenie bez úradného povolenia. Na shromaždení zúčastnily sa aj deti. Nezakročil ani okresný úrad, ani četníctvo.

Ložín (okres Michalovce). Dňa 8. decembra

1933 v dome Jána Marcina vydržiavali národní demokrati politické shromaždenia bez úradného povolenia a bez dôverníckych legitimácii. Hoci starosta oznámil vec ihneď četníctvu, nezakročil ani okresný úrad, ani četníctvo.

Sačurov (okres Vranov n. /Topľ. ). Dňa 8-ho decembra 1933 v krčme Juraja Kačuru vydržiavala agrárna strana verejné politické shromaždenie bez povolenia okresného úradu. Četníctvo vôbec nezakročilo.

Lúčky (okres Michalovce). Dňa 10-ho decembra 1933 v dome starostu vydržiavala agrárna strana verejné politické shromaždenie bez úradného povolenia. Četníctvo vôbec nezakročilo. Pre zaujímavosť poznamenávame, že tí sami četníci nedovolili našej strane v Bracovciach dňa 8-ho októbra 1933 zadržať dôvernícku poradu a veliteľ stanice vrch. strm. Kaválek rozpustil protizákonne našu poradu s výkrikom: »Rozpúšťam protištátnu organizáciu!«

Muroviany (okres Michalovce). Dňa 10-ho decembra 1933 vydržiavala agrárna strana verejné politické shromaždenie bez povolenia okresného úradu. Nezakročil ani okresný úrad, ani četníctvo. To samé četníctvo oznámilo všetkých našich stranníkov pre účasť na riadne svolanej dôverníckej porade a politického referenta okrem toho zvlášť aj štátnemu zastupiteľstvu v Košociach.

Bánovce nad Ondavou (okres Michalovce). Dňa 8-ho decembra 1933 vydržiavala národná demokracia verejné politické Shromaždenie- Nezakročilo ani četníctvo, ani okresný úrad.

Šamudovce (okres Michalovce). Dňa 30- ho decembra 1933 vydržiavala agrárna strana verejné politické shromaždenie v potravnom družstve bez úradného povolenia. Hoci četníctvo v tom čase bolo v obci, vôbec nezakročilo.

Strážske (okres Michalovce). Dňa 9. januára

1934 vydržiavali národní demokrati verejné politické shromaždenie bez úradného povolenia a bez dôverníckych legitimácií. Hoci je četnícka stani-

ca v mieste, vôbec nezakročila. H

Kaluža (okres Michaloviec). Dňa 28. decembra 1933 vydržiavala agrárna strana v miestnej krčme verejné politické shromaždenie bez povolenia Okresného úradu. Nezakročilo ani četníctvo, ani okresný úrad.

Kamienka (okres Humenné). Dňa 1-ho januára 1934 svolala agrárna strana do miestnej krčmy hasičským signálom politické shromaždenie. Hoci shromaždenie nebolo úradne povolené, nezakročilo ani četnictvo, ani okresný úrad.