Poslanecká sněmovna N. S. R. Č. 1935.
III. volební období. 12. zasedání.
2852.
Interpelace:
I. posl. Vallo, Kubača, Steinera a súdr. min. školstva a már. osvěty o školském nariadeniu ministerstva školstva,
II. posl. Dobránskeho a druhov mim. školstva a nár. osvěty v záležitosti maďarskej školy v obciach Mokrance a Čečejovce,
III. posl. dra Holotu a druhov vláde o prehmatoch úradných orgánov, vykonávajících kontrolu periodických listov,
IV. posl. Zajíčka a druhů vládě o výslužném asi 30 železničních zaměstnanců,
V. posl. Jurana a soudr. min. vnitra o bezpříkladném vyhoštění rodiny Františka Šubčíka v Tetěticích, okres Kroměříž,
VI. posl. Suroviaka a druhov min. spravedlivosti ohľadom zkonfiškovania odborového časopisu »Hlas slovenských železnčiarov« čís. l, zo dňa 1. januára 1935,
VII. posl. dra Markoviča, Bendu, Bečko a súdruhov předsedovi vlády, min. vnútra a finamcií o schválení usnesenia slovenského krajinského zastupiteľstva vo veci platových a služebných pomerov krajinských cestmajstrov a cestárov na Slovensku a systemizácie miest pre týchto zamestnancov, ako aj vo veci odpočivných a zaopatřovacích platov krajinských zamestnancov na Slovensku a pazostalých po nich,
VIII. posl. Neumeistra, Boušky, Polacha a soudr. min. financí ve věci neutěšených poměrů a úpravy požitků prodavačů tabáku,
IX. posl. Zemanové, Fialy, Šmejcové a druhů min. železnic o dělnicích má výpomoc - uklizečkách - v obvodu čsl. správy železniční,
X. posl. Špatného, dra Patejdla a druhů vládě o rozdílení podpor z Fondu pro živelní pohromy,
XI. posl. Netolického, Tykala, Vaňka, Solfronka a druhů min. obchodu ve věci úpravy tak zv. obchodů s jednotnými cenami,
XII. posl. Netolického, Tykala. Vaňka, Solfronka a druhů min. financí ve věci vyřízení daňových rekursů,
XIII. posl. Dvořáka a soudr. min. spravedlnosti dr. Dérerovi o konfiskaci časopisu »Mladá Garda«,
XIV. posl. Jurana a soudr. min. spravedlnosti o bezdůvodném věznění Jaroslava Henla, PrahaŽižkov, Biskupcova ul. 23.
2852/I.
Interpelácia
posl. Vallo, Kubača, Steinera a súdruhov
ministru Školstva a národnej osvety
o školském nariadeniu ministerstva školstva.
Podlá časopiseckých zpráv nariadilo ministerstvo školstva a národnej osvety, aby v tohoročnom školskom polroku v hlavnom katalogu obsahujúcom výkazy žiactva, bolo u stredných škôl na Slovensku použité miesto »jazyk slovenský« označenie »jazyk československý«. Toto nariadenie znamená útok na jazyková práva slovenského národa. Na Slovensku sa hovorí slovensky a nie »československy«. - - -
Okrem toho má úradné zavedenie názvu »československého« jazyka na školách legalizovať dnešný stav, keď sa na slovenských školách nevyučuje čiste slovensky a keď sa ani v úradoch neúraduje, na slovenských úradoch, po slovensky, čo je tiež jedným prejavom národnostného útlaku.
Tážeme sa pána ministra:
1. Je ochotný toto nariadenie, ktoré znamená ťažkú krivdu na jazykových právach slovenského národa, okamžite odvolať? ____
2. Je ochotný zabezpečiť a umožniť, aby sa vo všetkých školách na Slovensku, od ľudových až po universitné vyučovalo slovensky?
V Prahe, dňa 16. januára 1935.
Vallo, Kubač, Steiner,
Štourač, Hrubý, Török, Valášková, Śliwka, Čižinská, Russ, Dvořák, Novotný, Procházka, Juran, Höhnel, Bílek, Babel, Krehan, Tyll, J. Svoboda, Zápotocký.
2852/II.
Interpelácia
posl. Dobránskeho a druhov ministru školstva a národnej osvety
v záležitosti maďarskej školy v obciach Mokrance a Čečejovce.
Vážený pane ministre!
V obciach Mokrance a Čečejovce, ktoré obci ležia na bývalom území bývalej župy Abaujskej
v okresu Moldavskom n. B., po štátnom prevrate maďarské ľudové školy boly zatvorené.
Obyvateľstvo týchto obci - s odvolávaním na to že v ich obcí aj dľa úradnej štatistiky sčítania ľudu maďarské obyvateľstvo je y absolútnej väčšine - stále urgovalo otvorenie maďarskej elementárnej školy, ohľadne ktorej žiadosti však následkom zamietavého stanoviska školských vrchností nedosiahli ničoho.
Keď maďarské obyvateľstvo, žiadajúce maďarské školy v smysle jazykového zákona videlo, že osobnými intervenciami nemôže dosiahnuť svojho cieľu, učinilo zadosť formalitám a prv v roku 1928, v smysle §§. 58. a 75. poťažne 44. zák. č. XXXVIII. z roku 1886. žiadalo zakladanie maďarských ľudových škôl, samozrejme: bezvýsledne, lebo táto ich žiadosť nebola ani odpovedaná.
V roku 1932. opätovne žiadali zakladanie maďarských škôl v týchto obciach. Pri zápise do škôl v mesiaci júna 1932. v obci Mokrance rodičia žiadali pre 100 školopovinných a v obci Čečejovciach pre 137 školopovinných zapísanie do školy maďarského vyučovacieho jazyku.
Oproti tomu, že toto pokračovanie bolo úplne zákonné a oprávnené so strany žiadateľov, - niektoré československé časopisy napadly na ich stĺpoch kresťansko-socialnu síranu a obvodného tajomníka tejže, ba zaviedlo sa vyšetrovanie proti obyvateľom Obce a proti tajomníkovi strany cestou četníctva a polície so zrejmým účelom nahnania strachu týmto.
Žiadatelia na túto žiadosť nedostali žiadnej odpovedi a škola nebola otvorená.
Ohľadne školských rokov 1933/34 a 1934/36 podobne podalo obyvateľstvo týchto obci žiadosť, smerujúcu na otvorenie maďarskej školy.
V školskom roku 1934/35 v obci Čečejovce zpomedzi 160 školopovinných detí 113, - v obci Mokrance zpomedzi 120 školopovinných detí hlásily sa 90 deti do maďarskej školy. Rodičia týchto detí vlastnoručne podpísali žiadosť, smerujúcu na otvorenie maďarskej školy.
Dľa výsledku sčítania ľudu v roku 1934 v obci Čečejovce voči 371 osôb slovenskej národnosti boly sčítané 495 duše, - a v Mokranci voči 330 slovenskej 452 duše maďarskej národnosti, čo znamená 55. 12, poťažne 56. 08%-ov, teda absolútnu väčšinu v prospech maďarskej národnosti. Pri čom musíme poukázať aj na to, že tieto obci ležia v pohraničnom pásme československo-maďarskom, v území prevládajúcom maďarského jazyka, ráz obci je úplne maďarský a v týchto obciach aj dnes, po uplynulých 16 rokoch po štátnom prevrate, žije obyvateľstvo v 80% maďarskej jazykovej menšiny.
Po zápise do škôl v roku 1933. »neznáme osoby« podaly návrh na zavedenie trestného pokračovania voči obvodovému tajomníkovi kresť. soc. strany a súčasne proti všetkým obyvateľom otáznych obcí, ktorí žiadali ich detí zapísať do maďarskej školy a súčasne otvorenie maďarskej ľudovej školy. Štátne zastupiteľstvo však neprevzalo zastúpenie obžaloby a trestné pokračovanie proti tajomníkovi bolo zastavené kým obyvatelia
z obci Čečejovce a Mokrance boli okresným úradom zpod obžaloby sprostení.
V obci Mokrance a Čečejovce situácia je teda tá, že československá menšina má školu s 3-4 vyučovaciou silou, kým maďarská väčšina ani jednej.
Pane ministre!
Vyšudané - ktoré ináč úplne zodpovedajú pravde - slúžia za bezpodmienečný dôkaz v tom smere, že maďarská menšina na poli kulturálnom nedostává to, čo jej dľa príslušných zákonov patrí, jej oprávnené žiadosti nie sú splnené a niektoré politické vrchnosti sabotujú zákonné nároky menšiny a vykonávajú odnárodňovaciu účinnosť.
Nelze teda tvrdiť, že v týchto dvoch eklatantných pádoch by bol býval sa uplatnil spôsob »rovnoprávneho pokračovania« ohľadne osôb, patriacich k maďarskej menšine.
Avšak tieto skutky ostro vyvrátia osvedčenia úradných reprezentantov československej vlády, učinené vo vnútrozemí v tlači, avšak hlavne adresované do cudziny, podľa ktorého menšinám v Československu udelené bolo všetko z menšinových práv so strany československej vlády, ba čo viac, že národnostné menšiny u nás dostaly viac práv, než by im prislúchalo v smysle záväzných medzinárodných smlúv.
Prípady maďarského obyvateľstva obce Mokrance a Čečejovce - ktoré ináč tvoria iba jeden príklad, vybraný na charakterizovanie - dokazujú práve opak.
A za takýchto okolnosti československá tlač ešte žiada, aby v Československu práva národnosti majú byť obmedzené (vid. »Národná Politika«), čo jasne charakterizuje pochop šovinistickej verejnej mienky v Československu.
S najväčšou určitosťou musíme ustáliť, že keď žiadame kulturálne uplatnenie maďarskej národnostnej menšiny, vtedy stojíme na základe zákonov a práv a nedáme sa ostrašiť pomluvami.
§§. 7-8. 9. bodu I. mierovej smlúvy SaintGermainskej sú tie, ktoré sa vzťahujú na kulturálne práva, ako aj na jazykové práva menšiny.
§. 131. bodu 6. ústavnej listiny Republiky Československej jasne ustáluje, že: »deťom československých štátnych občanov patriacim k národnostnej menšine poskytne sa dostatočnej príležitosti, aby mohly byť vyučené v ich materinskom jazyku. «
§ 1. zák. č. 189/1919. - Lex Metelka - jasne ustáluie, že v každej obci má byť zakladaná verejná ľudová škola, kde najmenej 40 školopovinné deti sa zdržujú a keď v obci niet takej školy, ktorá škola vyučuje v jazyku otáznych detí.
V takých ľudových školách vyučovací jazyk má byť totožný s materinskou rečou otáznych detí.
Na základe vyšuvedených je bezpochybne, že maďarské obyvateľstvo obci Mokrance a Čečejovce bolo urazené, v uplatnenie ich práv
bolo prekazené a bolo vydané priamo prenasledovaniam a je bezpochýbne, že maďarská jazyková väčšina týchto obcí má právo k tomu, aby ich deti boly vyučované v materinskom maďarskom jazyku a školské vrchnosti maly by sa postarať o to, aby žiadosť maďarských rodičov ohľadne zakladania maďarskej školy bola splnená.
Nikto nebude veriť tomu, že úrady iba preto nevybavily žiadosti, lebo »dáta neboly úplné, alebo preto, lebo školské vrchnosti počas 6 rokov nemohly sa presvedčiť o tom, či je skutočne potrebné v Mokranci a v Čečejovciach zakladať maďarské školy, « nemožno prijať ďalej aj to, že 16ročný oprávnený nárok týchto obci preto nie je splniteľný, lebo štát je v hmotných prostriedkoch nedobre situovaný, z ktorého dôvodu nemá štát zaokrytie na vybudovanie takýchto škôl. Nemožno to prijať preto, lebo k tomu nie je potrebné žiadnej hmotnej obeti a obec Čečejovce a Mokrance takéto obeti aj nežiadaly. Školské budovy a prístroje jestvujú a vyhovujú všetkým potrebám a podmienkam. Potrebné školské sily sú systemizované. Tuná nejedná sa teda o vybudovanie školy, lež jedni sa o pretvorenie jestvujúcej školy tak, aby v týchto istých sieňoch a s týmito istými - prípadne maďarského jazyka ovládajúcimi - osobami a učiteľmi má byť zavedené maďarské vyučovacie pokračovanie miesto doterajšieho slovenského vyučovania.
Sme vo vedomí toho, že keď v jednej obcí, majúcej absolutnej maďarskej väčšiny, len 10-12 ľudí sa nájdu, ktorí žiadajú československou školu, podobné žiadosti budú počas l-2 týždňov priaznivé vybavené a keď je potreba nájde sa aj zaokrytie na tento cieľ.
To zdôrazňujeme preto, aby aj z toho bolo vidno, že aká veľká protiva jestvuje pred vrchnostiami ohľadne československej väčšiny a maďarskej menšiny a v akej miere nezodpovedá oné tvrdenie, že československé menšiny používajú tie isté pokračovacie spôsoby - ba majú aj viac práv, než by im prislúchalo v smysle prislušných mierových smlúv.
Spýtame sa teda pána ministra:
1. Či je ochotný okamžite opatrenie porobiť, aby žiadosti obci Mokrance a Čečejovce ohľadne vybudovania ľudovej školy maďarského vyučovacieho jazyka boly okamžite vybavené a im právom patriaca maďarská škola v týchto obciach ešte v prítomnom školskom roku otvorená?
Tieto žiadosti, ktoré zodpovedajú všetkým formálnym požiadavkám, už v r. 1934. pod číslom 130930/34 poťažne 131431/34 ležaly v ministerstve školstva.
2. Či je ochotný vyšetrovanie zaviesť cieľom ustálenia toho, že koho obťažuje vina preto, že žiadosti maďarského obyvateľstva týchto obcí školskými úradmi počas 6 rokov neboly vybavené a ak je v tomto ohľade daný skutkový stav zanedbania úradnej povinnosti: zodpovedných činiteľov na zodpovednosť vziať?
3. Či je ochotný opatrenie porobiť v tom smere, aby v budúcnosti podobné zanedbania nemohly sa uskutočniť a tie osoby, ktoré prekážaly maďarskú národnostnú menšinu v uplatnení jej oprávnenej žiadosti, boly zodpovedne potrestané.
V Prahe, dňa 9. marca 1935.
Dobránsky,
Nitsch, Szentiványi, dr. Holota, Oehlinger, Zajiček, dr. Mayr-Harting, dr. Luschka, Frtischer, Scbarnagl, Bobek, Fedor, dr. Szüllö, dr. Jabloníczky, dr. Törköly, Hokky, Greif, Krumpe, dr. Petersilka, Kunz, Stenzl, Eckert, Prause.
2852/III (překlad).
Interpelácia
poslanca dra Holotu a druhov vláde
o prehmatoch úradných orgánov, vykonávajúcich kontrolu periodických listov.
I. Okresný úrad v Rožňave zhabal z týždeníka »Sajóvidék« zo dňa 20. novembra 1934, čís. 20, na str. 2 z článku »Politika týždňa« tento odstavec:
»Z rozhodnutí ministerskej rady bude sa tešiť väčšiemu záujmu rozhodnutie o predĺžení doby služby vojenskej. Zdá sa byť definitívne, že služobná doba bude predĺžená na dva roky a že
i vojaci, ktorí sú práve v aktívnej službe, budú museť prírastok dosluhovať. Títo síce dostanú dovolenú od 1. decembra do 1. januára, avšak 1. januára budú museť znova nastupovať a slúžiť ďalších 10 mesiacov. Tak o tom rozhodla ministerská rada a všetko nasvedčuje tomu, že je len otázka dni, kedy to bude navrhnuté a potom uzákonené. «
V tom istom liste tohože čísla na str. 3 v článku »Triesky« zhabal okresný úrad túto zprávu:
»České Slovo« pod záhlavím »Dokument maďarskej nenávisti« uverejňuje vo facsimile jednu stránku listu »Uj Magyarság« zo dňa 17. novembra, v ktorom je i článok »Práca Ustaše bola usmerňovaná z Československa«. Na okraji listu stojí písané rubopisom: Beneš obdrží zaslúženú odmenu, bude odkráglovaný - Blíži sa čas, kde vyčistime Slovensko - Pracuje slovenská emigrácia. - »Č. Sl. « píše. že tento exemplár »Uj Mägyarságu« dostalo priamo z Budapešti. «
Konečne na 4 strane tohože čísla v rubrike »Či viete -« zhabal okresný úrad túto zprávičku:
»- že v Československu je 3141 milionárov. (Počet hladujúcich nebolo možno zistiť. )«
H. Štátne zastupiteľstvo v Prahe zhabalo list »Prágai Magyar Hirlap« zo dňa 15. januára 1935, čís. 12 pre tento úvodník:
»Rok Rákóczyho.
Dňa ôsmeho apríla tohoto roku bude dve sto rokov tomu, čo knieža Rákóczy zavrel k večnému spánku svoje unavené oči vo vyhnanstve v Rodosto. Romantický, na zápasy bohatý román maďarských dejín končil tým, na brehoch more Marmarského. Uplynulý skoro dve storočia, čo pieta maďarského národa dopravila do vlasti vybledlé prachy svojho najväčšieho národného hrdinu z hrobu v Rodosto a uložila ich v hrobke katedrály v Košiciach k večnému odpočinku.
I keby sme nemysleli na to, že Rákóczy bol jednou z najvýznamnejších historických vedúcich osobnosti maďarských dejín, ktorého meno a sláva bude žiť na veky, už sám fakt, že telesné pozostatky Veľkomožného Vojvodu a jeho druhov vo vyhnanstve sú medzi námi Maďarmi na Slovensku a fakt, že najslávnejšie válečné deje hnutia Rákóczyho odohrávaly sa v zemiach Slovenska a Podkarpatskej Rusi, zaväzujú nás, aby sme intímnym sviatkom oslávili toto dvojstoročné centenárium. Maďarstvo ma Slovensku v uplynulých pätnásť rokoch svojho menšinového života chvályhodnou vrúcnosťou a pietou bralo účasť na oslavách, kde jednotliví vynikajúci velikáni dejín a kultúry maďarského národa boli predstavovaní duševným zrakom celého Maďarstva. S pietou oslavovali sme centenáriá Petöfiho, Jókaiho a Madácha a pietou vzpomínali každú zaslúžilú postavu maďarských dejín a kultúry. lebo vieme, cítime, že je záštitou nášho sebavedomého maďarského života, pripamätujeme-li si my sami a našej mladej generácii nepretržite životnú prácu práve týchto veľkých a šľachetných duchov. Je tedy prirodzené, že v roku Rákóczyho vzplanú v nás zvlášte pietne city a že v duchu všetci postupujeme ku kamennej rakvi Veľkomožného Vojvodu, ktorý ako najvzácnejšia historická pamiatka odpočíva tam v hrobke košickej katedrály.
Rákóczy svojím životným príkladom ukázal, že bez sebažertvy. povýšenej na životnú svätosť, bez zapretia svojej vlastnej individuality nemožno povzniesť život národnej pospolitosti. Rákóczy nedokončil svoje veľavýznamne historické dielo tým. že sa chopil zbrane proti Viedni, lež skutkom, že sa odobral do vyhnanstva, lebo Szatmársky mier. ku ktorému by nebolo došlo bez jeho hrdinného osemročného zápasu, nepokladal za dostatočný výsledok. Týmto bojom za slobodu a svojím dobrovoľným vyhnanstvom docielil. že zastavil Viedeň na ceste, ktorá by bola viedla k úplnému pozbaveniu práv slobody. Viedeň bola zastrašená a tak sa ľakla ducha sebažertvy a veľkoduchovosti prejavenej v maďarskom boji o slobodu, že Jozef H. neodvážil sa siahnuť po maďarskej ústave.
Len jediný podpis by ho to bolo stálo, aby mu boly vrátené jeho obrovské statky a on mohol
kľudne žiť vo Viedni, v Poľsku či kdekoľvek. Neučinil tak, lebo nechcel poprieť svoju prácu dosial vykonanú, nechcel a nemohol zaprieť ani sám seba, ale k vôli mravnej zásade nemajetný a chudobný volil dobrovoľne vyhnanstvo, volil Rodosto.
Avšak z každého momentu jeho životnej dráhy môžme čerpať samé poučenia. Naprosto falošné sú historické intuície, ktoré jeho veľkolepé boje predstavujú ako úzkoprsý zápas stavovský. Veľmi zaujímavo je determinovaný jeho boj o slobodu tým, že on vznikol z povstania nevoľníkov Tomáša Esze a preto ani nikdy nezaprel tento boj svoj ľudový ráz. Len tak lze vysvetliť, že pod jeho prápormi shromáždil sa celý ľud vtedajšej zeme, veľmoži, hierarchia, občania, sedliaci, nevoľníci, katolíci a protestanti, Maďari, Rusini, Slováci. Napriahnul práva ľudu oproti absolutizmu protisociálnemu a rozhodne zastával pokrokovejšie a osvietenejšie názory, než štátny systém Strattmana a Koloniča. Jeho ideou je suverenita ľudu, a keby bol zvíťazil, dozaista by bolo nevoľníctvo v Uhorsku o jedno storočie prv oslobodené. Všetky jeho snahy smerovaly k dobru a blahu Maďarstva a tento duch je najcennejším poučením, ktoré i dnešný Maďar môže prevziať ako posviatne dedictvo od toho veľkého mŕtveho. «
List «Sajóvidék« bol minulého roku zastavený ma šest mesiacov, list »Prágai Magyar Hirlap« v posledných 16 mesiacoch zastavený bol dvakrát a to tiež na šesť mesiacov dohromady. Tón a manýry písania obidvoch listov sú toho druhu, že v prvom rade vynasnažujú sa vyhoveť prianiam cenzorovým a len v druhom rade berú v ohľad priania čitateľov. Vo zmienených dvoch listoch už celé týždne nespatrujeme ani riadku o korupciách, úplatkoch, zneužitiach spáchaných pri verejných dodávkach a iných korupciách, ktorými sa naplňujú listy ostatné, - strán koaličných -, lebo uverejňovanie týchto práv bolo im odradené »blahovoľným« telefonickým sdelením zo štátneho zastupiteľstva. Naše listy čo do otázky opatrnosti zabehajú už opravdu do najťažších krajností.
Naproti tomu štátny zástupca, ktorý vidí chlpy i na žabe, zvláštnou pozornosťou vyznamenáva »Prágai Magyar Hirlap«, čo sa javí i z vyličeného práve prípadu zhabania. Ani najúzkostlivejšia ostražitosť nie je vstave objaviť v zhabaných článkoch niečo, 60 by poburovalo proti existencii, založeniu republiky Československej, čo by kohokoľvek hanobilo, alebo kde by sa uverejňovala vec, ktorá v záujme štátu musí byť zatajená.
Pán minister spravedlnosti svoje odpovedi na interpelácie podávané vo veciach tlačovej cenzúry odbavuje proste tým, že poukazuje na to, že list buďto použil opravných prostriedkov, alebo nie. Jestliže áno, tu súd buďto zhabanie schválil a v tomto prípade je zhabanie oprávnené, na čom on (minister) nemôže nič meniť, alebo ho neschválil, a tu je spravedlnosť zachránená. Ak však
list opravných prostriedkov nepoužil, tu sa ho zhabaním uspokojil a vzal ho na vedomie. Je to síce krásny sylogizmus, avšak mohol by on byt školským príkladom sofizmy a preto pri tejto príležitosti podobnú šablonovitú odpoveď odmietame a limine a musíme sa obrátiť na celú vládu, a to tým väčšmi, lebo dnešná prax cenzúry je už naozaj neudržiteľná. Posudzujeme-li vec dľa určitých symptómov, zdá sa, že v tejto otázke ani sám pán minister spravedlnosti nie je vstave zjednať poriadok. Lebo veď len v posledných dňoch zhabal štátny zástupca hlavný list strany pána ministra spravedlnosti za to, lebo list si dovolil učiniť docela skrovnú poznámku o - neudržiteľnosti cenzúry.
Nazdávame sa, že fakt zhabania článkov, sdelených v prvej časti našej interpelácie, ktoré shľadáva závadným československý štátny zástupca resp. okresný úrad, už sám o sebe musí primať vládu k pochopeniu, že je už svrchovaný čas, aby bolo náležitými opatreniami ulevené reštrikcii tlače. Alebo nemonlo-li by sa tak stať z akejkoľvek príčiny, nech tedy vydá vláda podrobné inštrukcie, vzťahujúce sa na otázky politiky, verejného hospodárstva, financií, literatúry, dejín národných a svetových, matematiky, fyziky, medicíny atď. atď. strán toho, o čom a ako smie sa písať a čo nesnesie štátny zástupca v tlači.
Na základe uvedeného tážem sa vlády:
Či viete o tom veľkom zvlčení cenzúry, ktoré i list strany pána ministra spravedlnosti musel odsúdiť?
Aby sa predišlo zbytočnému poškodzovaniu vydavateľských podnikov, či ste ochotní postarať sa o vydanie podrobných inštrukcií rozšírených na všetky momenty verejného a súkromného života i verejnosti a na všetky odvetvia vied a umení, aby sa vedelo, n čom a ako smie sa a možno podľa výkladu československej tlačovej slobody písať dotiaľ, kým pravá valná tlačová sloboda nebude môcť byť znova nastolená?
Či je vláda ochotná na našu interpeláciu na miesto obvyklej šablonovitej odpovedi meritórne vyložiť, aké nezákonnosti sú vo zhabaných článkoch vyššie citovaných?
Čie je vláda ochotná učiniť už raz opravdu prítrž šarapateniu novinárskych cenzorov, ktoré i list pána ministra spravedlnosti odsúdil, a či hodlá vážne pomýšľať na to, aby pravá tlačová sloboda bola obnovená?
V Prahe, dňa 17. januára 1935.
Dr. Holota,
Szentiványi, Nitsch, dr. Szüllö, dr. Jabloniczky, Fedor, Prause, Grelf, Fiftscher, Scharnagl, dr. Törköly, Oehlinger, Eckert, Hokky, Dobránsky, Stenzl, Bobek, Zajíček, Kunz, dr. Petersilka. Krumpe.
2852/IV (překlad).
Interpelace
poslance E. Zajíčka a druhů vládě
o výslužném asi 30 železničních zaměstnanců.
Čl. V. I. třetí novely platového zákona č. 436 rakouského spolkového zákoníka z r. 1929 ustanovuje, že rakouské spolkově dráhy smějí vypláceti výslužné jen rakouským státním občanům. Podle tohoto zákona bylo několika tuctům železničních zaměstnanců, žijících v Československé republice, kteří přes své československé státní občanství sloužili v Rakousku, zastaveno výslužné většinou dne 31. ledna 1931.
Několikrát jsem písemně i ústně ukazoval na toto křiklavé bezpráví u všech příslušných ústředních míst a žádal jsem, aby se co nejdříve napravilo.
Původně bylo naše ministerstvo železnic ochotno těmto politování hodným lidem, z nichž někteří jsou velmi staří, povoliti výslužné z milosti. Bohužel byl tento úmysl později opuštěn. Z Vídně bylo ústně navrženo, aby oba státy společně vyplácely toto výslužné, bohužel Praha tohoto návrhu nepřijala.
Poněvadž všechna dosavadní zakročení - až na několik málo případů - byla marná a jelikož přece není možné nechati hodné lidi dále v bídě, vybízejí podepsaní vládu, aby se co nejdříve postarala, aby tito politování hodní lidé co nejdříve dostali zase své výslužné.
Původně šlo o 43 případů. Naše ministerstvo železnic převzalo 4 osoby, několik jich dostává z Rakouska dary z milosti. Zbývá ještě asi 30 osob; z toho žije 13 v jihomoravské obci Hevlíně. Na vyplácení výslužného stačilo by rouně asi 300. 000 Kč.
Bylo by si přáti, aby tato věc byla likvidována takto:
1. Rakousko bude toto výslužné dále vypláceti. Výše zmíněný zákon nemůže tomu překážeti, vždyť by přece mohl bytí změněn. Títo železniční zaměstnanci pracovali v Rakousku, proto jim musí Rakousko přes jejich československé státní občanství poukazovati výslužné.
V této souvislosti budiž ukázáno na to, že podle vídeňské smlouvy Československo četným v Rakousku žijícím rakouským státním občanům nejen vyplácí výslužné, nýbrž musilo se také zavázati poukázati jim velké doplatky.
Zde by přece mělo býti možno podobnou dohodou uložiti Rakousku závazek, aby vyplácelo výslužné československým státním občanům žijícím v Československu.
Nebo 2. Československá vláda převezme toto výslužné.
Nebo 3. Obě vlády převezmou polovici výslužného.
Podepsaní táží se naléhavě vlády:
Jest vláda ochotna co nejrychleji se postarati, aby tito železniční zaměstnanci co nejdříve zase dostali své výslužné a to ode dne, kdy jim bylo zastaveno?
V Praze dne 14. března 1935.
Zajíček,
dr. Bacher, Nitsch, dr. Holota, Prause, Fedor, dr. Jabloniczky, dr. Törköly, Szeotiványi, dr. Szüllö, Dobránsky, Stenzl, Hokky, Oehlinger, Greif, Kunz, dr. Petersilka, dr. Mayr-Harting, Bobek, Krumpe, Scharnagl, Fritscher, dr Luschka.
2852/V.
Interpelace
poslance Jurana a soudruhů ministru vnitra
o bezpříkladném vyhoštění rodiny Františka Šubčika v Tetěticích, okres Kroměříž.
Dne 13. srpna 1933 zažádala obec Medlov, kam jmenovaný František Šubčík patřil, obec Počenice, v níž již 11 1/2 roku bydlel, aby mu bylo přiřknuto domovské, právo. Přes to, že Šubčík svědecky prokázal, že v Počernicích bydlí již 11 1/2 roku, nebyl do svazku obce Počenice přijat, naopak dostal výpověď z bytu. Našel si nový byt, avšak stalo se něco neslýchaného; byl totiž na nátlak pana starosty obce Počenic znovu z bytu vypovězen. Obrátil se na okresní úřad v Kroměříži se stížností a okresní úřad konečně musel rozhodnout ve prospěch vyhoštěného, neboť toto vyhoštění bylo provedeno prostě proto, aby nezískal domovskou příslušnost v Počenicích. Nakonec byl jeho nábytek naložen na vůz a odvezen do Medlova. Jelikož měl v Počenicích zavedenu holičskou živnost, byl zbaven obživy a ocitá se v Medlově bez prostředků, přes to, že žena je v jiném stavu a mimo to má ještě dvě malé děti.
Považujeme tento postup za protizákonný, neboť znamená bezdůvodné ničení existence. Při tom poukazujeme, že i okresní úřad v Kroměříži musí původní rozhodnutí obecního zastupitelstva v Tetěticích zrušit pro nezákonnost.