Senát Národního shromáždění R. Čs. r. 1930.

III. volební období.

1. zasedání.

Tisk 67.

senátorov dr Zoltána Farkasa, Fr. Zimáka, Jána Pociska a súdr.

Národné shromaždenie nech sa usnesie na tomto ústavnom zákone:

zo dňa.........,

Národné shromaždenie republiky Československej usnieslo sa na tomto zákone:

§ 1.

Osoby, ktoré dňa 1. januára 1910 mali stále bydlište v niektorej obci Slovenska alebo Podkarpatskej Rusi a od toho času nepretržite majú bydlište na území, náležiacom dnes Československej republike, sú od............počnúc československými štátnymi občanmi.

Nepretržitosť bydlišťa neruší doba, ktorú tá ktorá osoba strávila prechodne mimo územia, ktoré tvorí Československú republiku

a) vo vojenskej službe v bývalej rakúsko-uhorskej alebo v československej armáde, alebo plniac povinnosť uloženú podľa zákona o válečných úkoloch, alebo vo válečnom zajatí, alebo v rukojemstve, alebo v internovaní, alebo

b) za účelom zárobku, študiuma alebo liečenia, alebo

c) následkom vykonávania svojho povolania alebo za iným podobným účelom.

§ 2.

Politický úrad I. stolice povinný je osobám v § 1 tohoto zákona označeným na žiadosť vystaviť potvrdenie, že sú podľa § 1 tohoto zákona československými štátnymi občanmi. Súčasne s tým prikáže im obec, v ktorej dňa 1. januára 1910 mali stále bydlište, ako obec domovskú.

§ 3.

Osoby, ktoré dňa 28. októbra 1918 mali stále bydlište v niektorej obci Slovenska alebo Podkarpatskej Rusi a od toho času nepretržite majú bydlište na území, náležiacom dnes Československej republike, nevyhovujú-li ostatným podmienkam § 1, majú nárok na udelenie československého štátneho občianstva, jestliže do päť rokov od dňa účinnosti tohoto zákona podajú si o to žiadosť ministerstvu vnútra. S osobami, ktoré si podali túto žiadosť, nakladá sa do rozhodnutia o žiadosti tak, ako by boly československými štátnymi občanmi. Osobám ktorým udelené bolo československé štátne občianstvo podľa týchto ustanovení, súčasne prikáže ministerstvo vnútra domovskú obec.

Odst. 2. § 1 platí i pre tieto prípady.

Z nároku sú vylúčení, ktorí

a) bez súhlasu československej vlády boli po 28. októbri 1918 v službách cudzieho štátu alebo cudzej armády, alebo

b) boli právoplatne odsúdení pre zločin vôbec, alebo pre prečin podľa zákona na ochranu republiky.

Tieto vylučujúce dôvody uplatňovať možno len proti osobám, ktoré sa týchto činov samy dopustily.

§ 4.

Okolnosti a skutočnosti, ktoré podľa § 1 a 3 tvoria podmienky v českoslov. štátneho občianstva alebo jeho udelenia, úrady povinné sú z úradu vyšetriť a zistiť, pri čom môžu dať prísažne výpočuť svedkov a stránky a použiť všetkých dokazovacích prostriedkov podľa zásad civilného procesného poriadku.

Vydaté ženy, manželstvo ktorých nebolo súdne ani rozlúčené, ani vyhlásené za neplatné, následujú v štátnom občianstve, nabytom podľa tohoto zákona, svojho manžela, nezletilé deti manželské a legitimované svojho otca, není-li ho, svoju matku, nemanželské svoju matku.

Nevyplnila-li osoba v dobe nezletilosti, alebo žena v dobe trvania manželstva podmienky, stanovené ohľadne bydlišťa v §§och 1 a 3, započíta sa im bydlište rodičov, potažne manžela.

Československými štátnymi občanmi sú podľa § 1, potažne majú podľa § 3 nárok na udelenie československého štátneho občianstva tie zletilé osoby, ktoré v dobe nezletilosti, alebo tie právoplatne rozvedené ženy, ktoré v dobe trvania manželstva vyplnily podmienky, stanovené v §§och 1 a 3, ač dotyčný ich rodič potažne manžel podmienkam týmto nevyhovel.

§ 5.

Žiadosti, podané podľa ústavného zákona zo dňa 1. júla 1926, č. 132 Sb. z. a n., vyriešené majú byť v smysle tohoto zákona. Ústavný zákon zo dňa 1. júla 1926, č. 152 Sb. z. a n., pozbýva účinnosti.

Udeleniu československého štátneho občianstva podľa tohoto zákona neprekáža, že žiadateľovi bolo priznanie alebo udelenie československého štátneho občianstva právoplatne odopreté pred dňom, keď zákon tento nadobudne účinnosti.

§ 6.

Zákon tento nabýva účinnosti dňom vyhlásenia.

Na základe ustanovení mierových smluv vynesený bol ústavný zákon č. 236 z r. 1920, podľa ktorého všeci tí, ktorí pred 1. januárom 1910 mali domovské právo v niektorej obci dnešnej Československej republiky, stali sa eo ipso československými štátnymi občanmi: naproti tomu tí, ktorí domovské právo ziskali si len po tomto dňu, mohli žiadať o priznanie československého štátneho občianstva do konca r. 1921 a neučinili-li tak, alebo nebolo-li im toto priznané, považovaní sú za cudzích štátnych príslušníkov.

Československé štátne občianstvo ohľadom bývalých rakúsko-uhorských príslušníkov určované bolo teda v smysle spomenutého ústavného zákona a mierových smluv podľa domovského práva.

Vzhľadom k tomu, že ohľadne domovského práva a jeho nadobudnutia platily v bývalom Rakúsku iné zákony a predpisy ako v bývalom Uhorsku, dialo sa a deje sa nadobudnutie československého štátneho občianstva na Slovensku a na Podkarpatskej Rusi iným spôsobom a za iných podmienek ako v českých zemiach. Krom toho bola v Rakúsku celkom iná praks ohľadne získania domovského práva a jeho vedenia v evidencii, ako v bývalom Uhorsku. Následkom toho v historických zemiach veľmi zriedkavé sú prípady, kde by bola pochybná domovská príslušnosť tej ktorej osoby. Na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi za uhorského režimu tieto veci v prevažnej väčšine vôbec neboly vedené v evidencii, následkom čoho panuje i dnes ohľadne domovského práva vo veľkej časti obyvatel'stva velká neistota. Okolnosť táto má vzhľadom na ustanovenie ústavného zákona 236/1920 vliv na štátne občianstvo dotyčných osob, následkom čoho velká čiast obyvateľstva stále je znepokojovaná, čo v nemalej miere prispieva k tomu, že pomery v týchto zemiach nie sú žiaducne zkonsolidované. V tomto ohľade konstatovať možno medzi českými zemiami na jednej strane a medzi Slovenskom a Podkarpatskou Rusou na druhej strane veľký rozdiel a nie je záujmom štátu, aby táto nerovnosť trvala ďalej.

Z týchto úvah vychádzalo aj čs. zákonodarstvo, keď r. 1936 vynieslo ústavný zákon č. 152. Zákon tento naväzoval na starú uhorskú praks a priznal nárok na čsl. štátne občianstvo každému, kto pred 1. januárom 1910 aspoň 4 roky mal bydlište v jednej a tej samej obci na Slovensku alebo Podkarpatskej Rusi a od toho času stále a nepretržite býval na pôde Československej republiky niet proti nemu v zákone vypočítaných vylučovacích dôvodov.

Prevádzanie tohoto zákona nedeje sa však v intenciách zákonodarcov, ale praks aplikuje zákon velmi restriktívne, následkom čoho velkému počtu občanov, ktorí mali sa stať týmto zákonom československými štátnymi občanmi, kompetentné ministerstvo neudelilo československé štátne občianstvo.

Ústavný zákon č. 152 z r. 1926 následkom tejto praksi nevyhovuje svojmu účelu. Najvyšší správny súd síce nemal ešte príležitosť rozhodnúť mnohé v praksi sa vyskytnuvšie sporné prípady, avšak vzhľadom na to, že zo štátnych dôvodov nie je radno, aby naďalej trvala nespokojnosť velkého počtu obyvateľstva, nemôžno doporučovať, aby vyčkané bolo do rozhodnutia každého prípadu u správneho súdu.

Z tohoto dôvodu chtiac odstrániť jednu z príčin nespokojnosti na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi, navrhujeme novú úpravu nadobudnutia štátneho občianstva na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi tým spôsobom, aby odstranené boly všetky v praksi sa vyskytlé spory a neistoty. Vzhľadom k tomu nie je radno na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi viazať nadobudnutie štátneho občianstva na domovské právo, lebo toto následkom tamojších pomerov vo velkom počte prípadov vôbec nedá sa určiť. Preto náš iniciatývny návrh navrhuje uznať potažne udeliť československé štátne občianstvo nie podľa domovského práva, ale podľa stáleho bydlišťa. Držíme sa naďalej ustanovení mierovych smlúv a zásady ústavného zákona č. 236 z r. 1920, stanoviac ako rozhodujúci deň 1. január 1910.

Navrhujem, aby všetci, ktorí v tento deň mali na Slovensku a Podkarpatskej Rusi stále bydlište a od toho času sú stále na území Československej republiky, považovaní boli bez ďalšej žiadostí, teda eo ipso ako československí štátní občania. Tým, ktorí takéhoto bydlišťa na území Slovenska a Podkarpatskej Rusi v tento deň nemali a len pozdejšie sem prišli, ale deň 28. október 1918 zastihol ich už so stálym bydlišťom na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi, a od toho času stále sú na území Československej republiky a niet proti ním vylúčovacích dôvodov, navrhujeme uzákoniť nárok na udelenie československého štátneho občianstva.

V Prahe, dňa 13. januára 1930.

Dr Zoltán Farkas, Fr. Zimák, Ján Pocisk,