Senát Národního shromáždění R. Čs. r. 1932.

III. volební období.

5. zasedání.

Tisk 718.

1. sen. Nentvicha a súdr. na p. ministra vnútra vo veci zriadenia mestskej sporiteľne v Prešově.

2. sen. Hakena a soudr. na pana ministra národní obrany o šikanách vojínů 2. jezdeckého pluku v Karlíně.

3. sen. Fidlíka a soudr. na pana ministra spravedlnosti o nehorázné konfiskační praxi na Slovensku.

Zastupiteľstvo mesta Prešova rozhodlo sa svojim uzavretím čís. 1373/1 z roku 1923 zriadiť na podporu hospodárskeho rozvoja mesta aj širého okolia mestskú sporiteľňu.

V smysle tohoto uzavretia bola dňa 25. januára 1924 pod hore uvedeným číslom prostredníctvom okresného úradu v Prešove podaná ministerstvu s plnou mocou pre správu Slovenska žiadosť o povolenie tohoto významného ústavu. Žiadosť bola okresným úradom dňa 5. febr. 1924 mestu cielom doplnenia stanovami vrátená. Stanovy boly vypracované a zastupiteľstvom pod čís. 2000/1 z roku 1925 schválené. Takto doplnená žiadosť bola opäť 25. novembra 1925 patričným úradom k ďalšiemu pokračovaniu predložená.

Naprík opätovne podnikaným intervenciam nebola žiadosť predmetom úradného pokračovania, až teprv dňa 3. decembra 1928 vyzval krajinský úrad v Bratislave mestské zastupiteľstvo, aby sa osvedčilo, či na zriadení sporiteľne aj ďalej trvá. Zastupiteľstvo mesta usnieslo sa dňa 8. mája 1929 čís 760/1-1929, že sa zriadenia ústavu aj naďalej pridržiava. Toto usnesenie bolo predložené okresnému úradu v Prešove dňa 17. mája 1929. Tento potreboval plných 11 mesiacov, aby podanie krajinskému úradu predložil, čo sa stalo teprv 14. aprila 1930. Od tých čias leží žiadosť u príslušných úradov nevybavená, hoci zástupcovia mesta osobnými intervenciami na krajinskom úrade aj v ministerstvu vnútra vybavenie opätovne urgovali.

Nakoľko zriadenie tohoto nezárobkového peňažného ústavu je pre finančný rozvoj mesta 22.000 obyvateľov čítajúceho bezpodmienečne potrebné a pre konzolidáciu úverového hospodárstva východného Slovenska veľmi významné, opytujú sa podpísaní:

1. Je pán minister ochotný dať bezodkladne vyšetriť príčiny, pre ktoré povolenie k zriadeniu sporiteľne mestu Prešovu dosiaľ nebolo udelené a príčiny tieto senátu N. S. oznámiť?

2. Je pán minister ochotný urobiť opatrenie, aby požiadavka mesta Prešova po zriadení mestskej sporiteľne bez odkladu bola splnená?

V Prahe, dňa 11. marca 1932.

Koukal, Časný, A. Novák, Johanis, Karpíšková, Modráček, Pocisk, dr Farkas, Petřík, Zimák.

Ministr národní obrany podal členům branných výborů N. S. písemnou zprávu o sebevraždách vojínů čsl. armády.

V tomto dokumentu hledá p. ministr všemožné cesty k tomu, aby ohromný počet sebevražd poslední doby nějak vysvětlil a omluvil.

Avšak jednu z nejdůležitějších příčin úmyslně přechází mlčením: zacházení s vojíny. Měli jsme příležitost ukázati na řadu konkrétních případů surového týrání vojínů a ponižujících šikánů nadřízenými. Jen malé ukázky, ale velmi drastické, dostaly se náhodou na veřejnost v posledních dvou měsících dvěma líčeními u divisního soudu v Praze.

Jaké byly rozsudky? Mírnějších nemožno si představiti. Opět se ukázal dvojí loket. Prostý vojín, dopustivší se nepatrného přestupku proti kázni; vojín, u něhož byl nalezen komunistický časopis; vojín, jenž by dal na jevo sebe jemnějším způsobem své proletářské cítění: je trestán nejpřísnějšími tresty.

Za to důstojníci a poddůstojníci beztrestně týrají a šikanují vojíny. Z tisíce případů se dva dostaly náhodou před divisní soud. Je příznačné, že v době zvýšeného počtu sebevražd v čsl. armádě, téměř ve chvíli, kdy ministr národní obrany slavnostně prohlásil, že vydal zvláštní rozkaz proti týrání vojínů, kdy celá veřejnost je pobouřena surovostmi páchanými na vojínech představenými........ Postupující rozklad kapitalistické společnosti projeví se i tady.

Dělníci mají své třídní kamarády v armádě. Je hájíme proti surovostem, sprostotám a násilnostem. Dělníci nedopustí, aby jejich kamarádi byli v armádě uráženi sprostými nadávkami, fysicky týráni a pro své proletářské přesvědčení šikanováni a trestáni.

V týrání vojínů stává se již pověstným 2. jezdecký pluk Praha-Karlín.

Vojíni nám dodali tuto zprávu:

Dne 21. ledna přišel k 1. eskadroně v Karlíně dozorčí důstojník kasáren, podporučík Kozák. V 9 hod. večer si dal vytroubit nástup eskadrony. Mužstvo, jež už leželo, bylo nuceno narychlo se obléci a na polovic jsouc oblečeno nastoupit.

V 9 hod. 10 min. počalo předčítání jmen mužstva, což trvalo 10 minut. Podporučík rozkázal nováčkům odstoupit, ostatní mužstvo i s délesloužícími poddůstojníky povolal na dvůr k nástupu, kde je začal prohánět po dvoře v poklusu a různými obraty. Při tom častoval je nadávkami.

Mužstvo bylo jen částečně oblečeno. Někteří byli jen v prádle a plášti, jiní v bačkorách na boso.

Pak teprve rozkázal odejít do světnic a v 9 hod. 35 min. dal troubit večerku, aby se neřeklo, že vojíny honil po večerce.

To je jedna ukázka z mnohých. Ozve-li se někdo, je trestán.

Velitel 1. eskadrony, štábní kapitán Brzorád, ví dobře, co novopečený podporučík Kozák s mužstvem tropí, ale nezakročí, ba chrání jej.

Vojíni žádají, aby velitelství korouhve zjednalo nápravu.

Upozorňujeme, že právě u 2. jezdeckého pluku byly v poslední době spáchány sebevraždy a že právě... týrání... páchané nadřízenými na vojínech tohoto pluku, částečně odkrylo líčení před divisním soudem.

Zprávy o týrání vojínů docházející z různých posádek svědčí, že se nejedná o ojedinělé zjevy, ale o celý systém v čsl. armádě.

K stížnostem u velitelů se vojáci neodvažují, jsou potrestáni sami i se svědky, jichž se dovolávali.

Chceme-li jednotlivé případy pranýřovat v tisku, jsou censurovány nebo vojenskou správou opravovány jako nepravdivé.

Vydal-li právě president republiky rozkaz, že si vojíni mohou bez raportu přímo u velitele stěžovat, je to svědectvím, jak systém týrání vojínů v čsl. armádě se rozmohl.

Leč nejen my, ale sami vojíni jsou přesvědčeni, že presidentův rozkaz nezjedná nápravy. Ať si vojín stěžuje u raportu nebo mimo něj, následky to má pro něj stejné. Pak má teprve vojnu! Stěžovat si mohl teď také. Ale přece ani ten vojín Babička od 2. eskadrony, jenž byl předmětem tak zločinného zacházení, si nestěžoval.

......... Budeme se snažit zjednat nápravu nejen, parlamentní cestou, ale i tlakem dělnické veřejnosti.

Ptáme se pana ministra:

Hodlá-li ihned vydati zákaz jakéhokoli týrání, šikanování a urážení vojínů?

Hodlá-li zaříditi, aby každý vinník byl potrestán přísným vězením a vyloučením z armády?

Hodlá-li odvolati zákaz, aby alespoň členové N. S. mohli svobodně navštěvovat kasárna a cvičiště, vyslechnout stížnosti vojínů a zjednat nápravu?

V Praze, dne 9. února 1932.

Stejskalová, Langer, Hlávka, Kello, Fidlík, Mező, Lokota, Pilz, Douda, Mikulíček, Kindl.

Nákladem Štefana Fidlíka vyšla v Bratislavě koncem r. 1931 »Ročenka slovenskej chudoby« na rok 1932. Ročenka byla na několika místech konfiskována. Konfiskace svědčí o úplné libovůli konfiskační praxe na Slovensku. Censor zabavil stati, jež jinde v tisku vyšly bez závady a jež obsahují všeobecně známá fakta o hospodářských a sociálních poměrech slovenského lidu.

Jako příklad konfiskační praxe uvádíme článek »Ubíjajú a klamú«. Článek věcně pojednává o poměrech a událostech na Slovensku. By1 téměř celý zabaven. Tak propadly tužce censorově tyto stati:

»Slovensko sa stáva za hospodárskej krize hotovým cintorínom. Aj v českých zemiach je s rolníkmi zle – na Slovensku je ešte horšie (a podobne aj na Zakarpatsku, v nemeckom území atd.). Pozemková reforma, ktorá ani najmenej nezničila maďarských grófov a ostatných veľkostatkárov, narobila zo zemerobotníkov žebrákov, malorolníkov, uvrhla vo veľké dlžoby, ak sa im z nej vôbec niečeho dostalo, a ak pridala chudobe ešte niečo okrem dľhov, pridala jej nových pánov, novú šlachtu, po bok maďarskej zbytkársku šlachtu českú a ešte slovenskú. Slovenskrá pracujúca dedina je dnes za hospodárskej kríze vysílená, vyhladovelá, zničená. Co nestačily banky pod vedením českých bánk, banky, ktorým sú roľníci upísaní ako čertu, čo nestačily burzy, špekulanti, keťasi, agrárne družstvá,...... Slovenská pracujúca dedina je vyrabovaná. A po tom všetkom bola toho roku na Slovensku veľká, katastnofálna neúroda. Sú celé kraje, kde sa neurodilo malorolníkom ani toľko, aby mohli zasiať, nehovoriac o tom, že zemerobotníci nezarobili ani na toľko chleba, aby im stačil na mesiac. A ešte aj tejto nevýslovnej núdze využívajú.... tunajší páni k dalšiemu rabovanie. Za sľubovanej »osivovej akcie« vznikly pre chudobných rolníkov nové dľhy, na mnohých miestach prodávali páni osivo z »osivovej akcie« za úžernické ceny a napokon zákazom dovozu zo zahraničia si vynúcovali, aby bola na Slovensku kupovaná česká pšenica so zvláštnym príplatkom 2.000 Kč na vagón. To bola »skromná« premia za »lásku« českých veľkostatkárov a sociáldemokratických vôdcov, ktorých veľkonákupná spoločnosť sa týchto obchodov zúčastnila.

A ak je nezamestnanosť v českých zemiach, ak tam vyhadzujú robotníkov z fabrík a zatvárajú za nimi vráta, ak tam snižujú robotníkom platy, na Slovensku je to všetko ešte o veľa horšie. Na Slovensku začali českí páni, ktorí sem prišli ako »bratia«, hneď po prevrate odbúrávať priemyseľ. – Prvé boly železiarne v Krompachoch. To bol prvý stupeň...... Českí páni hovorili, že »sjednocujú« priemysel v novom štátnom útvare, a pri tom dosavádnych vykorisťovateľov Slovenska, ktorí tu pravda nebudovali priemyseľ z lásky ku slovenské chudobe, »slušne« odmeňovali: len Rimamuráňská spoločnosť dostala za Krompachy od Vítkovických železiarní 12 milionov Kč. Teraz za hospodárskej kríze – po desaťročí »osľobodzovania« slovenského proletariátu od práce – odbúrávajú už posledné zbytky priemysľu na Slovensku. Aj posledné najväčšie podniky Slovenska padajú za obeť novému »sjednocovaniu«: bratislavská textilná továreň Klingerová jde do Cvitáv na Morave, trnavskú Coburgovu železiáreň chcú tiež odviesť za Moravu, do Moravskej Ostravy, zbytky textilných závodov v Rybárpoli majú byť zastavené, zastavuje ich česká Živnobanka, v podbrezovských železiarňach obmedzujú výrobu a dovážajú tu polomateriál z Vítkovických železiarní, ačkoľvek dosiaľ bol tu vyrábaný, atď, atď. Tento článok nemôže stačiť na to, aby tu bol hoci len približne padaný obraz...

Čo však znamená na Slovensku keď niektorá továreň zastaví prácu? S jednotlivými, zvlášť veľkými fabrikami je spojený život celých krajov. Do fabriky, na pr. do žilinskej súkenky, ktorá je v dobe, čo vychádza ročenka, tiež pred zastavením, chodí niekto témer z každej dedinskej chudobnej rodiny. Zastavenie fabriky tedy znamená nie len zväčšenie nezamestnanosti, ale súčasne priamo ožobračuje rolnícke rodiny. Prestáva vedľajší zárobok roľníkov, hlavne furmanka – zastavením pil dostala veľkú ranu, konečne keď nemôže robotník kupovať, trpí tým živnosť malých remesľníkov, obchodníkov a znovu existencia maloroľníkov. Hynie zkrátka celý kraj. A tak hynie na Slovensku už jeden za druhým.

Vyše 200.000 ľudí sa dosiaľ vysťahovalo zo Slovenska – a je slabou »útechou«, že asi práve toľko ich prišlo z českých zemí, aby tvorili aparát, ktorý tu udržuje tento poriadok. Keď dnes chodíte po Slovensku, poznávate, že by sa sťahovalo, ak by to bolo možné, pol národa do SSSR.

Nechceme písať ďalej o tom, že na Slovensku chýba podľa priznania ministrov 8.000 školských tried a že sa stavajú nové četnícke kasárne, súdy a berné úrady, a ak sa stavajú školy, že sú to hlavne české školy (s titulom »československé«) na maďarskom území. Nepíšeme o ostatných otázkach, o ostatných krivdách pracujúceho Slovenska.

Páni popierajú, že by bol národnostný útlak na Slovensku a pán cenzor by nedovolil, aby sme dokazovali opak. Isté je, že slovenský pracujúci národ má dvoje pijavice na těle – svoje »vlastné«, tunajšie.... Isté je, že český kapitál rabuje slovenský pracujúci národ a že tunajší slovensko-maďarsko-židovskí páni sú s ním spojení. Isté je, že čím lepšie rabujú Slovensko, tým lepšie utlačajú českí páni aj svoj »vlastný« proletariát, český pracujúci národ.

Ako je to tedy so slobodou Slovenska? Páni a ich sociáldemokratickí lokaji neprestali do dnešného dňa hovoriť o tom, že Slovensko je oslobodené.

Zatiaľ sú však starí páni fabrikanti a veľkostatkári, od ktorých vraj bol slovenský pracujúci národ oslobodený, v teple. A kam až priviedli Slovensko spoločne s nimi noví páni,... Môže im pracujúci ľud ešte veríť?

Môže ešte veriť ľuďáckym vodcom?

Tí sa dosť napapuľovali o boji za autonomiu, o boji proti Prahe atď. A kde sú dnes? Komunistická strana predom správne upozorňovala slovenský pracujúci národ: dajte si pozor, ľuďácki vodcovia, ľuďácki páni, farári, fiškáli a tisícjutráši to nemyslia s vami úprimne, nemyslia to úprimne ani s autonomiou. Predom hovorila: pozor, títo páni sa chcú len dostať k plným válovom tejto republiky, oni chcú len, aby sa mohli s českými pánmi podobne ako páni Stodolovci deliť o kožu slovenského národa. A tak sa aj stalo. Ľudácki páni len čakali na to, aby mohli skočit do vlády a teraz, čo píšeme tieto riadky, znovu na to čakajú. A čo robili vo vláde? To isté, čo každá vláda v tomto štáte......... Hovoria, že sú za záujmy slovenskej roľníckej chudoby. V skutočnosti však jej zvýšili dane a drahotu – a snížili dane českým bankám. Hovoria, že sú za autónomiu Slovenska. A v skutočnosti pomohli uskutočniť správnu reformu, ktorá zväčšila moc českých okresných náčelníkov a četníkov na Slovensku. Od tej doby sú pilierom »slovenskej krajiny«, to jest krajinského zastupiteľstva výboru, v ktorom pašujú spoločne s agrárníkmi a sociáldemokratmi a spoločne s nimi zamietajú komunistické návrhy na pomoc nezamestnaným slovenským robotníkom a chudobným roľníkom. Ano, sú pevne usadení v rôznych správnych radách bánk a všetkých možných podnikov, v ktorých spoločne s českými pánmi berú podiel z koristi: tantiemy a dividendy z potu a krve slovenskej chudoby. A títo páni ešte sú tak smelí a snažia sa nahovárať slovenskému pracujúcemu ľudu, že bojujú za jeho záujmy.

Kde je pomoc, kde je záchrana pre pracujúci národ Slovenska? Veľké davy slovenského ľudu to už poznávajú. Kde je záruka, že slovenský pracujúci národ bude môcť voľne rozhodovať o svojom osude, kde je záruka, že prestane stále ničenie holých životov pracujúcich ľudí, že prestane......... Máme už príklad na svete. V Sovietskom sväze nieť utlačených národov. Národy skoršie potláčané tam majú právo na sebaurčenie, tieto národy sa staly úplne rovnoprávnymi so slobodným ruským pracujúcim národom a to nie len na papieri. V území skoršie potláčaných národov, na Ukrajine, Bielej Rusi, na Kavkáze, v Sibíri atď, budujú plnou parou priemysel, a zdokonaľujú poľnohospodárstvo atď. Zlepšujú život, životné podmienky a to je základňou aj pre pokrok kultúry. To všetko by nebolo možné, keby tam ešle vládli páni.

Tie masy, ktoré idú za komunistickou stranou, už vidia, že komunizmus je jediná záchrana. Ano, komunizimus je jediná záchrana aj pre Slovensko.

Páni šíria aj o komunistickej strane najrôznejšie báchorky. Hovoria, že ona chce rozvrat, že chce všetko zničiť a zbúrať. To hovoria o komunistoch njmä sociáldemokratickí vodcovia. A minister vnútra Slávik, ktorý najlepšie ukázal, čoho je schopná slovenská buržoázia..... odôvodňujíc ho tým, že hájili proti komunistom, proti komunistickému vodcovi Majorovi – kľud a poriadok.

Pekný je to kľud a poriadok – keď zemerobotníci dostávajú za celodennú prácu 6-8 Kč, keď žiaden robotník si nie je istý, ak ešte pracuje, že zajtra nebude bez chleba, roľník a remeselník, že nepríde na bubon. Kto šíri tento...

Alebo hovoria sociáldemokratickí vodcovia o komunistoch, že chcú, aby bolo ešte horšie, aby vraj mohli poštvať ľud proti pánom. V skutočnosti sa sociáldemokratickí vodcovia v službách buržoazie starajú zo dňa na deň, aby bolo ľudu ešte horšie, uzákoňujú vysoké clá a dane na úkor ľudu, odúravajú ochranu nájomníkov, aby mohli byť chudobní ľudia ľubovoľne vyhadzovaní z bytov – všetky tieto... a veľa ďalších má na svedomí vláda, v ktorej sedia sociáldemokratickí ministri – sociáldemokratickí odboroví sekretári pomáhajú zamestnávateľom..... robia všetko, aby rozbili jednotnosť robotníctva na závodoch, aby znemožnili boje robotníkov za ich záujmy.

V skutočnosti jedine komunistická strana vedie pracujúci ľud do boja za každý kúštik chleba, proti každej dennej krivde, za každodenné záujmy. Komunistická strana jasne hovorí, že bez tohoto každodeného boja nie je možné oslobodenie. A najväčšou starosťov komunistickej strany je, aby robotníci bojovali proti snižovaniu platov a prepúšťaniu, aby nedali bez boja »ani chlapa zo závodu ani halier z platu« – a ona a rudé odborové organizácie organizujú tieto boje – aby nezamestnaní robotníci bojovali za prácu alebo podporu, aby maloroľníci bojovali proti vysokým daniam, pachtom atď. a proti exekúciam – a preto zakladáme aj skupiny maloroľníkov – a tak aby bojovali za svoje záujmy aj malí remeselníci a všetok pracujúci ľud. To všetko je potrebné k tomu, aby sa ľud mohol spojiť v boje za úplné oslobodenie.

Páni rešia krízu na účet, pracujúceho ľudu a ešte dvojnásobne na účet pracujúceho ľudu Slovenska.

Keď ide ľud na ulice a žiada, čo mu patrí, zastavujú ho v ceste četníci. Duchcov, Košúty, Chust a Frývaldov – tu všade tiekla robotnícká krv. Zastaví sa tým boj pracujúcich más Slovenska?

Páni chcú liečiť krivdy tým, že robia ešče väčšie. Tým sa však krivdy liečiť nedajú. A je už starým príslovím, že na bodákoch sa nedá sedieť. Košúty na Slovensku mnohým otvorily oči a Majorov proces ďalším a ďalším. Major stál pred súdom, obopínaný sympatiami širokých más, ako vodca, komunistický vodca pracujúceho národa Slovenska. A už to hovorí mnoho pre budúcnosť.

V Bratislave bola koncom novembra 1931 konferencia pracujúceho obyvateľstva hlavného mesta Slovenska. Tam sa radili zástupci všetkých pracujúcich vrsrtiev – boli to delegáti robotníkov z fabrik, nezamestnaných, malých remeselnikov, nájomnikov, inteligencie atď. a to bez rozdielu politickej príslušnosti – o tom, ako společne bojovať proti hroziacej záhube? Tam bola vydaná výzva, aby sa sešiel sjazd slovenského národa, ktorý by všade na Slovensku spojil pracujúci ľud k boju za každodenný chlieb, ktorý mu páni berú od úst, proti...... a za záchnanu, za skutočnú záchranu slovenskej chudoby pred záhubou za oživenie mrtvého Slovenska. V tejto výzve bolo medzi iným povedané:

»Nech sú na tento sjazd pozvaní aj zástupcovia českých robotníkov, lebo vieme, že pán je všade pán a robotník je jeho otrokom, lebo vieme, že český robotník, ktorý bojuje proti svojim vykorisťovateľom, čo aj nás tlačia, aby prestal byť otrokom, je naším kamarádom, naším spojencom.«

Tak je to správne. Slovenský pracujúci národ sa môže oslobodiť jedine v spoločnom boji s českým proletariátom.

Kedy? Tak sa už pýtajú dnes stá, tisíce, desattisíce ľudí. Kedy »to« prijde? Tak sa pýtajú mnohí a mnohí, ktorých život sa už stal nesnesitelným. Odpovedáme, to závisí od vás, od nás všetkých. Nie čakať na zázraky, ale bojovať. Dosť nás už klamali páni a ich korteši, všelijakými povedačkami, rôznými báchorkami. Dosť bolo toho klamu! Nech si podajú ruky všetci vykorisťovaní a utláčaní, robotníci na závode, všetci v jednotnom fronte bez rozdielu politickej príslušnosti, s nimi nezamestnaní a po boku proletariátu pracujúci roľníci a všetok pracujúci národ! Kedy? Záleží na vás, na vás všetkých, na tom, ako povedie komunistická strana, boj pracujúcich más, ako sa okolo nej somknete. Od toho závisí, aj, ako bude vyzerať rok 1932!

Ptáme se pana ministra, jak odůvodní tuto konfiskační praxi na Slovensku a chce-li proti soustavné a libovolné konfiskační praxi, zejména na Slovensku něco podniknouti, a co?

V Praze, dne 11. ledna 1932.

Stejskalová, Langer, Hlávka, Kello, Kindl, Mezö, Lokota, Pilz, Douda, Mikulíček, Haken.