Senát Národního shromáždění R. Čs. r. 1932.

III. volební období.

6. zasedání.

Tisk 732.

Súrna interpelácia

senátora dra Budayho a spol.

na vládu Č. S. R.

vo veci slovenskej univerzity Komenského v Bratislave.

Predseda klubu senátorov Hlinkovej slovenskej ľudovej strany 17. decemtbra 1931-ho roku podal v senáte nasledujúcu súrnu interpeláciu:

1. Interpelácia podaná 8. V. 1930.

Hlinkova slovenská ľudová strana 8.-ho mája 1930 roku podala v parlamente nasledujúcu súrnu interpeláciu:

Keď sa vynášal zákon 27.-ho júna 1919, ktorým sa sriadila slovenská št. unverzita v Bratislave, tvrdilo sa, že táto univerzita bude slovenská, prednášať sa bude na nej slovensky a len dočasne česky. Keď sa teda vnieslo do zákona: »přednášky se konají buďto česky, nebo slovensky«, stalo sa to len na krátku dobu prípravnú, kým sa totiž českí profesoria nenaučili slovensky.

Od založenia univerizity v Bratislave uplynulo už vyše 10 rokov a prednášky na nej sú ešte vždy v 99%-och české, duch jej nie je slovenský, ba mnohí profesoria pestujú na univerzite duch priamo protislovenský.

Keď Slovenská ľudová strana sa proti čechizovaniu univerzity ešte r. 1927 – z príležitosti pohoršujúceho prípadu s českou listinou, vloženou do základného kameňa bratislavského internátu vysokoškolákov, – ponosovala, pán ministerský predseda odvolal sa na automiu univerzity, ktorá sa má opierať na výšcitovaný sriaďujúci zákon unverzity.

Odvolanie sa p. ministerského predsedu na autonomiu univerzity je podľa nášho presvedčenia nie len nesprávne, ale i protizákonné, lebo:

1. autonomia unverzity nesmie sa nikdy protiviť platným štátnym zákonom a tým menej ústavnému zákonu Československej republiky,

2. neobstojí ani odvolanie sa na sriaďujúci zákon zo dňa 27. júna 1919, podľa krtorého »přednášky se konají buďto česky, nebo slovensky«. Neobstojí to nie len preto, že v zákone daná alternatíva »přednášky se konají buďto česky, nebo slovensky«, ako mala smysel v prvých rokoch jestvovania republiky, po vynesení ústavného zákona rečového, ktorým bola slovenčina ustanovená za úradnú reč Slovenska, stala sa nesmyslom a neprirodzenosťou.

Neprírodzené je, aby profesoria slovenskej univerzity môhli prednášať v inej reči, ako slovenskej a môhli vyučovať mládež slovenskú proti pedagogickej zásade toho muža, ktorého meno nosí univerzita v Bratislave a ktorý dôrazne prizvukoval, že mládež sa má vyučovať vo svojej materinskej reči!

Ale je aj nesmyslom, aby užívanie slovenčiny na Slovensku mohlo závisieť od ľubovôle jednotlivého univerzitného profesora, či sa mu totiž páči toto ústavným zákonom zabezpečené právo Slovenska uznať, alebo nie!

3. Lež protívi sa i právnickej zásade: »lex posteroir derogat priori«, lebo neskorší ústavný zákon rečový, č. 122 zo dňa 29. februára 1920 v §e 4 rozhodne a jasne nariaďuje:

»Užívajíce jazyka státního, oficielního, úřady v onom území republiky, jež před 28. říjnem 1918 náleželo ke královstvím a zemím říšské radě zastoupením, nebo ke království Pruskému, úřadují zpravidla po česku, na Slovensku zpravidla po slovensku«.

4. A tento ústavný zákon zpod tohto »zpravidla« trpel len v prvých 5 rokoch dačasnú výnimku, keď povolil, že

»Nařízením mohou také po dobu prvních pěti let ode dne, kdy zákon tento nabude účinnosti, připuštěny býti výjimky z jeho ustanovení, potřebné v zájmu nerušené správy«. (V III.odst. 8 §u).

5. Ale protívi sa duchu tohoto rečového zákona, ktorý podľa 9. čl. St. Germainskej smluvy v §e nariaďuje:

»Vyučování ve všech školách, zřízených pro příslušníky národných menšín, děje se jejich jazykem, rovněž kulturní instituce pro ně zřízené spravují se tímto jazykem«.

Veď takto národné menšiny maly by väčšie právo, ako Slováci v spoločnom štáte Čechov a Slovákov.

Prehmaty, ktorých dopúšťa sa väčšina profesorov univerzity bratislavskej proti ustanoveniam rečového zákona nútia nás apelovať na vysokú vládu Č. S. R. a opýtať sa:

1. Či má vedomosť o tomto nezákonnom práva slovenskej reči šliapajúcom pokračovaní profeisorského sboru univerzity v Bratslave?

2. Či hodlá vec vyšetriť, priestupníkov rečového, zákona potresať a postarať sa o nápravu v tomto smysle, aby v ústavnom zákone zabezpečené práva slovenskej reči boly každým faktorom rešpektované?

Na túto súrnu interpeláciu minister školstva a národnej osvety p. dr Ivan Dérer 13. júna 1930 roku dal nasledujúcu odpoveď:

»O obsahu interpelácie vyžiadal som si vyjadrenie od akademického senátu Komenského univerzity v Bratislave. Konečnú odpoveď podám preto až po vyšetrení vecí«.

2. Súrenie odpovedi.

Od tejto odpovedi p. ministra školstva uplynulo už vyše poldruha roka bez toho, žeby sme boli dostali sľúbenú konečnú odpoveď a keďže stav na bratislavskej univerzite sa k dobru slovenskej reči nezmenil, tretia univerzita česká však je zbytočná, obraciame sa znovu na vysokú vládu Č. S. R. a pýtame sa:

Či hodlá priestupníkov rečového zákona vôbec vyšetriť, ich potrestať a postarať sa o nápravu v tom smysle, aby opätovnými rečovými nariadeiami vlády súrené a v ústavnom zákone zabezpečené práva slovenskej reči boly už raz každým úradom a úradníkom rešpektované?

3. Odpoveď vlády 24. II. 1932.

Na piatom zasadnutí tretieho volebného obdobia bola 24. februára 1932 rozdaná nasledujúca odpoveď predsedu vlády s dátumom 30. januára 1932:

Zákonom zo dňa 27. júna 1919, č. 375 Sb. z. a n., ktorým bola sriadená československá univerzita v Bratislave, bolo ustanovené, že prednášky sa konajú, alebo česky, alebo slovensky.

Toto ustanovenie nebolo dotknuté jazykovým zákonom zo dňa 29. februára 1920, č. 122 Sb. z. a n., lebo § 4 tohoto zákona, ktorého sa interpelácia dovoláva, stanovené je pravidlo pre užívanie štátneho jazyka v úradoch pri úradovaní, a nie v školách pri vyučovaní.

Výtky, ktoré interpelácia uvádza proti jednotlivým členom profesorského sboru, ako by sa konaním prednášok v jazyku českom dopúšťali prechmatu proti ustanoveniu zákona jazykového nie sú teda oprávnené. Treba preto odmietnuť všeobecné a nedoložené tvrdenie interpelácie, že mnohí z profesorov na Komenského univerzite pestujú ducha protislovenského.

V tejto odpovedi tvrdí sa:

4. Čo obsahuje táto odpoveď vlády?

1. že ustanovenie zákona zo dňa 27. VI. 1919, č. 375/19, ktorým bola sriadiená československá štátna univerzita v Bratislave a ktorým bolo ustanovené, že prednášky sa konajú česky, alebo slovensky, nebolo dotknuté, t. j. vyzdvihnuté jazykovým zákonom zo dňa 29. II. 1920, č. 122,

2. že § 4 rečového zákona stanoví pravidlo pre užívanie štátneho jazyka v úradoch pre úradovaní a nie v školách pri vyučovaní;

3. že výčitka jako by sa profesoria konaním prednášok v jazyku českom prehrešili proti jazykovému zákonu, nie je oprávnená;

4. že tiež treba odmietnuť tvrdenie interpelácie, žeby mnohí z profesorov na Komenského univerzite v Bratislave pracovali v duchu protislovenskom.

Z týchto tvrdení odpovedi predsedu vlády ani jedno nezodpovedá skutkovému stavu.

I.

5. Podvrátenie tvrdenia, že ústavný zákon rečový, č. 122/1920 Sb. z. a n. nevyzdvihuje rečové ustanovenie univerzitu sariaďujúceho zákona.

Nezodpovedá skutočnosti, žeby ustanovenia zákona zo dňa 27. VI. 1919 roku, č. 375 čo sa týče reči prednášok, nebo »dotknuté« t. j. – vyzdvihnuté jazykovým zákonom zo dňa 29. II. 1920, č. 122.

Zákon zo dňa 29. II. 1920, č. 122, ktorým sa ustaľujú zásady rečového zákona v Č. S. R., je zákonom ústavným. Je vynesený súčasne s ústavou Československej republiky na základe 129 §u ústavnej listiny, ktorý znie:

»Zásady jazykového práva v republice Československé určuje zvláštní zákon, tvořící součást této ústavní listiny«.

A prvý odsek prvého článku ústavnej listiny jasně vraví:

»Zákony odporující ústavní listině, jejím součástkám a zákonům jí měnícím a doplňujícím jsou neplatné«.

A druhý odsek hovorí:

»Ústavní listina a její součástky mohou býti měněny, nebo doplňovány jen zákony označenými za ústavní (§ 33)«.

Z tohoto je nad slnko jasnejšia nesprávnosť tvrdenia, jakoby rečové ustanovenie pred ústavnou listinou vyneseného zákona zo dňa 27. VI. 1919, číslo 375 mohlo mať platnovsť proti ustanveniam súčiastku ústavnej listiny tvoriaceho rečového zákona zo dňa 29. II. 1920, čís. 122.

II.

6. Protidôkazy nesprávnosti tvrdenia, žeby 4. § reč. zákona nevzťahoval sa na reč vyučovania v školách.

Ale neobstojí ani druhé tvrdenie vlády, žeby v 4 §e rečového zákona bolo stanovené pravidlo len pre užívanie štátneho jazyka v úradoch pri úradovaní, a nie v školách pri vyučovaní.

Pán predseda vlády nepovie, odkiaľ berie podklad k tomuto prinajmenej čudnému tvrdeniu.

A vlastne čo obsahuje toto tvrdenie vlády?

V tejto odpovedi vlády tvrdí sa, že 4 § rečového zákona, ktorým sa určuje pravidlo pre užívanie štátneho jazyka na území Č. S. R., vzťahuje sa len na úrady pri úradovaní, ale sa nevzťahuje na školy pri vyučovaní; teda tvrdí sa, že vyučovacia reč škôl je vyňatá zpod kompetencie štátneho jazyka. A, keďže vláda z tohoto svojho tvrdenia vyvodí, že »výtky, ktoré interpelácia, uvádza proti jednotlivým členom profesorského sboru, ako by sa konaním prednášok v jazyku českom dopúšťali prechmatu proti ustanoveniu zákona jazykového, nie sú oprávnené«, tak vláda v tejto odpovedi ešte aj to tvrdí, že čeština na Slovensku v slovenských školách ako vyučovacia reč je oprávnená; lebo vraj profesor prednášajúci na Slovensku v slovenskej škole česky sa neprehreší proti jazykovému zákonu. Pripúšťa teda presun territoriálnej kompetencie češtiny v školách na Slovensko.

7. V samom zákone nemá podkladu toto tvrdenie vlády.

V samom zákone niet žiadneho podkladu na podobné tvrdenie; lebo 4. § rečového zákona jasne hovorí:

»Užívajíce jazyka státního, oficielního, úřady v onom území repubiky, jež před 28. říjnem 1918 náleželo ku královstvím a zemím na říšské radě zastoupeným, nebo ku království Pruskému, úřadují zpravidla po česku, na Slovensku zpravidla po slovensku«.

Z tohoto §u zrejmé je, že v ňom sa stanoví zásady territoriálnej kompetencie štátneho jazyka na celom území republiky a to tak, že za úradnú reč českých zemí sa stanoví čeština a z a úradnú reč Slovenska slovenčina,

Podľa odpovedi vlády však tento § neobsahoval by v sebe ani nenaštrbenú zásadu úradnej reči pre celé territórium dotyčnej krajiny, ani bezpodmienečnú kompetenciu štátneho jazyka na vyučovaciu reč škôl.

Takáto interpretácia 4. §-u rečového zákona protívi sa nielen právnemu poriadku štátu, ale i zásadám logiky a verejnej morálky,

8. Protívi sa zdravému rozumu.

1. lebo, keď nezabudneme, že tento zákon je len rámcový zákon, ktorým sa stanovia len zásady jazykového práva v Č. S. R.; tak každý rozumný človek za nemožné bude držať, žeby zákon, ktorý stanoví zásadu, že všetky úrady českých krajín, ktoré sú povinné užívať štátny jazyk, sú povinné úradovať česky a na Slovensku slovensky; žeby tento zákon, ktorý tak presne určí oblasti týchto dvoch zemí, zpod pochopu verejných úradov vyňal školy a zpod kompetencie úradnej reči vyňal vyučovaciu reč škôl; a žeby takýmto neprípustným s podvodom hraničiacim spôsobom dovolil rozšírenie territoriálnej kompetencie češtiny na Slovensku v najvážnejšom orgáne správy Slovenska: v slovenských školách.

A v skutočnosti verejné školy nikde nie sú vyňaté z radu úradov a každému je známo, že úradná činnosť škôl spočíva hlavne vo vyučování.

9. Protívi sa 5. 6 §u ústavného zákona rečového.

2. Ale nesprávnosť chápania, jako by zásady jazykového práva určujúci ústavný zákon sa nerozprestieral i na reč v školách pri vyučovaní, očividome zavracia sám tento zákon, ktorý hneď v nasledujúcich dvoch §§ nariaďuje:

»5. § vyučování ve všech školách zřízených pro příslušníky národních menšin, děje se jejich jazykem«.

6. §. Sněmu, jenž zřízen bude pro Podkarpatskou Rus, vyhraženo jest, aby upravil otázku jazykovou pro toto území způsobem slučitelným s jednotností státu Československého«.

Podkarpatskej Rusi sa teda priznáva právo, aby na svojom sneme sama si upravila jazykovú otázku svojho územia, 5. §om sa zasa určí vyučovacia reč škôl národných menšín.

Po ustanoveniach 5. a 6. §u nemožno logične tvrdiť, žeby ten istý rečový zákon, ktorý sa rozprestre na vyučovaciu reč škôl Podkarp. Rusi a škôl národných menšín, nepojal v sebe i vyučovaciu reč škôl na Slovensku; a nedá sa predpokladať, žeby súčiastku ústavnej listiny tvoriaci zákon rečový 4. §om, v ktorom sa nariaďuje, aby »Na Slovensku sa zpravidla úradovalo po slovensku«, z radu úradov vylučoval školy a tak pozbavil Č. S. R. spolutvoriacích Slovákov toho práva, ktoré zabezpečuje národným menšinám a Podkarp. Rusi!

10. Protivi sa 3. odseku 8. §u.

3. Ale okrem týchto dôvodov právnym nesmyslom je tvrdiť, že rámcový zákon rečový, ktorý presne určí zásadu rečového práva v školách národných menšín a Podkarp. Rusi; ktorý za reč úradov na Slovensku určí slovenčinu: neurčí ju vraj pri vyučovaní v školách slovenských!

Veď, keby takáto interpretácia bola právnicky možná, tak rámcový zákon rečový práve tak by bol musel i túto výnimku zdôrazniť, ako zdôraznil v 3. odseku 8. §u, že výnimka zpod zásad rečového zákona je prípustná len v prvých 5 rokoch odo dňa vyhlásenia tohoto zákona a i to len v záujme nenarušenej správy.

A keď sám rečový zákon češtinu nepripušťá nikde na Slovensku v správe politickej: nemôže ju pripúšťať ani v slovenských školách.

Akonáhle rámcový zákon rečový túto výnimku neurobil, vláda nie je oprávnená svevoľne vysvetľovať zásadu úradnej reči na Slovensku na úkor slovenčiny v školách slovenských.

11. Slovenčina v slovenských školách na Slovensku by takto nebola zákonom chránená.

4. Ale vláda vôbec ani nepomyslela na konzekvencie tohoto svojho tvrdenia; lebo, keď jazykový zákon stanoví v 5. a 6. §e vyučovaciu reč škôl Podkarp. Rusi a národných menšín a vláda v odpovedi svojej tvrdí, že v 4. §e tohoto zákona stanovené je pravidlo len pre užívanie štátneho jazyka v úradoch pri úradovaní a nie v školách pri vyučovaní: tak z tejto odpovedi vlády nasleduje i to, že právo slovenčiny, ustanovenej 4. §om tohoto zákona za úradnú reč Slovenska, je do pochybnosti vzaté len v slovenských školách na Slovensku; lebo ostantné školy sú školy národných menšín, ktorým výučba v ich materinskom jazyku týmto zákonom je zabezpečená.

Čo zasa by toľko znamenalo, že právo slovenčiny ako vyučovacej reči škôl slovenských na Slovensku je týmto zákonom nie chránenô.

Vláda sotva chcela, touto odpoveďou Slovákom toto povedať. Či áno?!

12. Čo sa zabezpečuje menšinám, to sa odopiera Slovákom!

Ale čo za nelogičnosť a nomorálnosť obsahuje toto tvrdenie vlády, ukáže sa vtedy keď si do pamäti privedieme, že hneď na začiatku dôvodovej zprávy tohoto zákona Ústavný výbor zvýšene prehlasuje, že »menšinám národním musí býti daná naprostá možnost národní existence a kulturního rozvoje«; ale Československú republiku spolutvoriacim Slovákom sa táto možnosť národnej existencie a kultúrneho rozvoja nedopraje, keď sa neuznáva neobmedzené právo slovenskej reči v slovenských školách Slovenska, ako to robí táto vládna odpoveď.

Nuž, hľa v skutočnosti takto vyzerá v Československej republike, teda v štáte Čechov a Slovákov, tá v toľkých smluvách sľúbená, v dôvodovej zpráve hlásaná parita slovenčiny s češtinou!

A, keďže o tom so zdravým rozumom ani sa nedá pochybovať, žeby v Česku mohla nastať otázka oprávnenosti češtiny v českých školách: zrejmé je, že všetky tieto prekrúcačky, ktoré sú zaobalené v tejto odpovedi vlády, sú len preto, aby sa pri správnom chápaní vecí nepopierateľné právo slovenčiny v slovenských školách na Slovensku mohlo do pochybnosti vziať... čo sa zas protiví verejnej morálke!

13. Absurdnosť takejto interpretácie.

Ale absurdnosť tejto intrpretácie je jasná, keď vyvodíme z nej konzekvencie. To každý uzná, že nepodvratiteľnou pravdou je: na čo sa zákon nevzťahuje, to stojí nielen mimo toho zákona, ale nepožíva ani ochrany dotyčného zákona.

Aplikujeme túto thézu na odpoveď vlády. Vláda tvrdí: »v 4. §e rečového zákona stanovené je pravidlo pre užívanie štátneho jazyka pri úradovaní a nie v školách pri vyučovaní« tak tento § zákona, v ktorom sa presne určí oblasť štátneho jazyka tak vo forme reči českej, ako i vo forme reči slovenskej, nevzťahuje sa na vyučovaciu reč v školach štátneho jazyka: nasledovne štátny jazyk ako vyučovacia reč škôl štátneho jazyka, či už v znení českom, alebo v znení slovenskom stojí mimo rečového zákona a nepožíva ochrany tohoto zákona.

Ale môžeme i pokračovať. Keďže podľa interpretácie vlády 4. § rečového zákona nevzťahuje sa na vyučovanie v školách štátneho jazyka; tak i štátny jazyk českých zemí v znení českom, teda úradná reč česká, jako vyučovacia reč českých škôl stojí mimo zákona rečového a nepožíva ochranu tohoto zákona.... ale požíva ju vyučovacia reč škôl národných menšín v českých zemiach, lebo táto v 5. §e je určená.

Nuž, ak toto nie je absurdum, tak čo je?

14. Podľa takejto interpretácie by slovenčina bola vystavená ľubovôle jednotlivcov.

Ale tomuto tvrdeniu vlády chybuje aj úprimnosť.

Tvrdiť, že »v 4. §e rečového zákona stanoví sa pravidlo pre užívanie štátneho jazyka v úradoch pri úradovaní, ale nie v školách pri vyučovaní«, snáď len preto, že v rámcovom zákone rečovom nie sú výslovne vypočítané všetky úrady a školy slovenské a nie je označená aj ich vyučovacia reč: je nič iné, ako hľadanie spôsobu obídenia práva slovenčiny na Slovensku v záujme rozšírenia territoriálnej kompetencie češtiny na úkor slovenčiny!

Čo samou v sebe je nielen výsmechom v dôvodovej zpráve hlásaného neohraničeného práva slovenčiny na Slovensku a jej parity s češtinou; ale znamená i to, že na Slovensku vyučovacia reč vo verejných školách slovenských, keďže podľa výpovedi vlády je nie stanovená, tak ani nie je chránená rečovým zákonom, je teda vystavená ľubovôli jednot1ivcov. A toto je nie len právnický a logický nesmysel, ale sa protiví samému rečovému zákonu, ktorého 1. § znie:

15. Toto sa protiví samému rečovému zákonu.

»Jazyk československý jest státním, oficielním jazykem republiky«. »Jest teda zejména jazykem,«

1. »v němž s výhradou toho, co ustanovuje se v §§ 2 a 5 s výjimkou toho, co bude podle §u 6 ustanoveno pro Podkarp. Rus, děje se úřadování všech soudů, úřadů, ústavů, podniků a orgánů republiky, konají se jich vyhlášky a zevní označení«.

V tomto §e je teda jasne povedané nielen to, že jazyk československý je oficielným jazykom štátu, ale i to, že v ňom musia úradovať tak súdy, úrady, ako i všetky ústavy, podníky a orgány republiky... zpromedzi ktorých orgánov vynechať školy, tento najvýznamnejší orgán štátu so zdravým rozumom sotva by bolo možno.

A keď slovenské školy nemožno vyňať zpod práva rečového zákona, nemožno ich vyňať ani zpod kompetencie československého jazyka, ktorý je oficielným štátnym jazykom Č. S. R.

16. Pochop oficielného jazyka štátneho podľa dôvodovej zprávy Ústavného výboru, nepripúšťa češtinu nikde v správe politickej okrem v zákone vyhradených prípadoch, logicky nepripúšťajú ani v školách.

A pochop československého jazyka v »Zprávě ústavného výboru o osnově zákona, jímž se stanoví zásada jazykového práva v republice Československé« ustaľuje sa nasledovne:

»Ústavní výbor považoval tudíž za účelné, aby jazyk, jímž mluví státotvorný národ našej republiky, označen byl pro obor právní názvem společným, třeba že jsou to skutečně dvě formy projevu jazyka tohoto, česká a slovenská«.

Ústavný Výbor, tento najkompetentnejší interpretátor tohoto zákona vyhlasuje teda, že štátny jazyk československý sa zjavuje v dvoch formách: v reči českej a v reči slovenskej, –

17. Kompetencia štátneho jazyka.

A 4. § rečového zákona oblasť týchto dvoch jazykových foriem štátneho jazyka presne určí tak, že v českých zemiach riadne sa úraduje česky a na Slovensku slovensky. To jest territorium oficielného jazyka vo forme českej sú: Čechy, Morava a Sliezsko a územie štátneho jazyka vo forme slovenskej je Slovensko.

Štátnym jazykom na Slovensku je teda slovenčina.

A logicky je nemožné, aby kompetencia štátneho jazyka Slovenska, teda slovenčiny nesiahala na vyučovaciu reč škôl slovenských!

Zpod tohoto stanovenia rečového zákona výnimku dopúšťa 3. odsek 8. §u len v prvých piatích rokoch, vraviac:

»nařízením mohou také pro dobu prvních pěti let ode dne, kdy zákon tento nabude účinnosti, připuštěny býti výjimky z jeho ustanovení potřebné v zájmu nerušené správy«.

18. Interpretáciu vlády nepodporuje ani dôvodová zpráva tohoto zákona.

Zo všetkého toho jasne vidíme, že tvrdenie vlády, ako by 4. § tohoto zákona podľa ktorého slovenčina je ustanovená za úradnú reč Slovenska sa nevzťahoval i na vyučovaciu reč vo školách, nemá žiadneho podkladu v tomto zákone a tým menej ho má v dôvodovej zpráve tohoto zákona. A to musí každý uznať, že dôvodová zpráva zákona v každom štáte, kde nepanuje právo pästí, sa považuje za najkompetentnejšieho interpretátora dotyčného zákona, ba má ňou ustálený smysel aj platnosť samého zákona.

A dôvodová zpráva, tento auktoritatívny interptretátor rečového zákona, stanoví zásady, ktoré sa rozhodne protívia interpretácii vlády.

Ústavný výbor totižto pokračuje takto:

19. Parita slovenčiny s češtinou.

»Označením »československý« chtěl právě Ústavní výbor docíliti plné parity pro češtinu a slovenštinu v životě státním, tou mírou, že projev vůle státní může se státi stejným účinkem jednou v češtině po druhé ve slovenštině a že vždy jest to projev učiněný oficielním jazykem státu. To zvláště posíleno jest ustanovením §. 4«, ktorý §, ako sme videli, presne určí territorium štátneho jazyka tak vo forme slovenskej, ako vo forme českej.

20. Ústavný výbor territoriálnu kompetenciu češtiny a slovenčiny presne určí.

Ústavný výbor prehlasuje v tomto citáte, že chce docieliť plnú paritu slovenčiny s čestinou... a vláda svojou odpoveďou práve narušuje túto paritu!!! Lebo pochop úplnej parity slovenčiny s češtinou ako vytvára možnosť rozšírenia territoriálnej kompetencie češtiny na Slovensko na úkor slovenčiny, tak vyžaduje, aby slovenčina mala ten zástoj na Slovensku, ktorý má čeština v českých zemiach; a rozhodne vylučuje na podvode sa zakladajúci sofizmus, podľa ktorého pod paritou má sa rozumieť urovnoprávnenie češtiny a slovenčiny na celom území Československej republiky, čím sa potuteľne zamýšľa len to, aby sa dokorán otvorila brána pre češtinu na Slovensko... čomu sa protívi tak 4. § rečového zákona, ako aj dôvodová zpráva Ústavného výboru, ktorý aby rozptýlil obavu Slovákov ohladom territoriálnych prechmatov s češitinou, zdôrazňuje:

»Budiž opakováno: Společným označením oficielního jazyka nechce ústavní výbor stanoviti nějaký nový pojem filologický, nýbrž uživá souborného označení, jež považuje za nutné a důležité ve prospěch státu a myšlenky, která tomu slouží za základ«.

»Při tom samozřejmě nechce se nikterak způsobiti přesun mezi dosavadní oblasti češtiny i slovenštiny, jak se historicky vyvinula. K tomu hledí též zvláštní ustanovení v §u 4«.

Ústavný výbor teda nepripúšťa nijakého presunutia oblasti češtiny na Slovensko a rázne tvrdí, že ustanovenia 4. §u sú zrobené so zvláštnym zreteľom na túto zásadu a nie ako by to vládla chcela vo svojej odpovedi vysvetľovať.

21. Podľa dôvodovej zprávy slovenčina má mať tie práva na Slovensku, ktoré mala maďarčina na tomto území.

No a na úplné uspokojenie Slavákov opisuje i zástoj štátneho jazyka takto:

»Právní stav až dosud vylíčený doznal následkem převratu z 28. října 1918 částečné změny následkem fakta, že ve smyslu zákona ze dne 28. října 1918, č. 11 Sb. z. a n. považovati bylo dlužno národ československý za státotvorný element nového státu a stala se následkem toho řeč česká (slovenská) jazykem, v němž stát orgány svými vůli projevuje, čili jinými slovy, že řeč česká (slovenská) nabyla v novém státě onoho významu, kterého ve starém Rakousku fakticky a v Uhrách podle zákona požívaly jazyk německý, pokud se týče maďarský«.

Nasledovne, ako v Čechách, na Morave a v Sliezsku čeština je dedičkou všetkých práv, ktoré tam mala nemčina; tak na Slovensku je slovenčina dedičkou tých práv, ktoré mala v Uhorsku maďarská reč. A maďarská reč v Maďarsku bola neobmedzeným pánom všetkých verejných ustanovizní, teda i škôl!

Ako sa z týchto dôvodov každý môže presvedčiť, odpoveď vlády, ani čo sa týče interpretácie 4. §u, ani z hľadiska na vývod odvodený z tejto mýlnej interpretácie, totižito, že profesor prednášajúci česky na Slovensku v školách slovenských sa neprehreší proti rečovému zákonu, nezakladá sa ani na zásadách samého zákona, ani na zásadách vyjadrených v dôvodovej zpráve Ústavného výboru... a vtedajšia vláda predostrela tento zákon na základe zásad hlásaných v dôvodovej zpráve. Zásady tieto viažu teda i dnešnú vládu. Viažu ju, ak len nechce vtedajšiu vládu obviňovať z podvodu; ale i vtedy vláda naša nemôže budovať na podvode, ak sa nechce prehrešiť proti zásadám verejnej morálky. Tertium non datur!

Zo všetkého tohoto nasleduje, že interpretácia 4. §u rečového zákona tak, ako je podaná v odpovedi predsedu vlády, zakladá sa nielen na mýlnom vykladaní a poznaní súčiastku ústavných zákonov tvoriaceho zákona zo dňa 29. II. 1920, č. 122, ale protívi sa tak dôvodovej zpráve rečového zákona, jako i duchu v úvode ústavnej listiny tak povýšene hlásaných zásad vyplývajúcich z prirodzeného práva sebaurčenia slovenského národa, pri čom úplne postráda známku morálnej ethiky, lebo cieľom takejto interpretácie nemôže byť iný, jako nespravodlivý útok na rečové práva Slovákov!!!

III.

22. Podvrátenie tretieho tvrdenia vlády.

Po týchto dôkazoch zbytočné je dokazovať oprávnenosť výčitky interpelantov, že profesorský sbor jedinej slovenskej univerzity v skutku hrubo sa prehrešuje nielen proti ustanoveniam rečového zákona, keď jeho členovia s veľmi malou výnimkou ešte vždy prednášajú len česky, ale hreší aj proti pedagogickej zásade svetochýrneho Komenského, ktorého meno nosí; taktiež aj proti rečovým nariadeniam samej vlády a proti povinnej slušnosti vzdelaného človeka, ktorý si stane do služby Slovenska.

IV.

23. Podvrátenie štvrtého tvrdenia vlády.

Nezakladá sa na pravde ani odmietnutie ponosy, že mnohí z profesorov na slovenskej univerzite pracujú v duchu protislovenskom.

Ministerský predseda odmietol túto ponosu preto, lebo vraj v interpelácii toto tvrdenie nebolo dokladmi podopreté. Toto vyjadrenie vlády nás prekvapuje.

Nuž protislovenské učinkovanie profesorov slovenskej univerzity by len vláde nebolo známo i napriek tomu, že pri každej rozpočtovej debate, taktiež aj inokedy bola nesčíselne-krát prednesené a vláde i osobitne na vedomie dané?

Ale, že toto obvinenie sa zakladá na pravde, dôkazom je i sama odpoveď ministerského predsedu, v ktorej predseda vlády sa ani nepokusí popierať skutočnosť, že na slovenskej univerzite v Brartislave, na Slovensku, prednáša sa s malilinkou výnimkou, skoro úplne česky. A právom sa pýtame, či by sa našiel normálny človek, ktorý by veril, že títo páni krivdu túto proti slovenčine páchajú z lásky vôči slovenskému národu?

24. Záver.

A, keďže z daných vysvetlení a dôkazov jasné je, že odpoveď vlády zakladá sa nielen na mýlnej interpretácii súčiastku ústavných zákonov tvoriaceho rečového zákona, ale i na nevšímaní sem sa vzťahujúcich nariadení ústavnej listiny a dôvodovej zprávy Ústavneho výboru;

a, keďže nepopierateľné je, že členovia profesorského sboru slovenskej univerzity v Bratislave ešte i v 14 roku jestvovania Československej republiky s malou výnimkou skoro všetci protizákonne prednášajú česky: s úctou znovu sa pýtame vlády Československej republiky, či k uspokojeniu Slovákov

1. je náchylná mýlnu interpretáciu rečového zákona, ktorá je obsažená v odpovedi predsedu vlády v smysle dôvodovej zprávy Ústavného Výboru napraviť?

2. Či hodlá priestupníkov rečového zákona vyšetriť, potrestať a rešpektovanie rečového zákona na celom Slovensku zabezpečiť?

V Prahe, dňa 21. apríla 1932.

Dr Buday,

dr Kovalik, dr Krčméry, Hancko, Janček, Janík, Ďurčanský, Volko, Rovňan, dr Hilgenreiner, Böhr.