Senát Národního shromáždění R. Čs. r. 1933.

III. volební období.

8. zasedání.

Tisk 1006.

Poslanci Hlinkovej slovenskej ľudovej strany v záujme slovenských požiadavok podali 30. júna 1932 súrnu interpeláciu, na ktorú vláda dala 23. novembra 1932 odpoveď, a v druhom bode tejto odpovedi na otázku, ako sú zachovávané práva slovenčiny, vraví:

Odpoveď vlády zo dňa 23. XI. 1932.

I.

>Vláde nie sú známe a interpelácia sama ani neuvádza konkrétne prípady, z ktorých by bolo zrejmé, že by na Slovensku neboly zpravidla rešpektované v úradoch a školách ustanovenia jazykového zákona o postavení slovenčiny. Slovo >zpravidla< v 4-tom §-e tohoto zákona ovšem pripúšťa, že zásada v zákone vyslovená nemôže a vzhladom k úplnej právnej parite oboch spisovných nárečí štátneho jazyka nemusí byť dodržiavaná do dôsledkov. Nemožno preto vidieť porušovanie jazykových práv slovenčiny v tom, keď v ojedinelých prípadoch v úradoch, alebo v školách používa niektorý zamestnanec češtinu, najmä, keď opačné prípady užívania slovenčiny vyskytujú sa navzájom mimo územia Slovenska.<

Táto odpoveď vlády je istým dôkazom mylného chápania rečového zákona,

taktiež jasnej snahy chytráckym spôsobom vykrútiť pravý smysel tohoto zákona;

je dôkazom mylneho chápania práva, poslania a povinnosti vlády;

a je dôkazom, že všetko toto robí sa v záujme hriešneho úsilia rozšíriť territoriálnu kompetenciu češtiny na Slovensku.

Znepokojuje obecenstvo Slovenska.

Práve preto táto odpoveď vlády nielen neuspokojuje interpelantov, ale krajne znepokojuje naše slovenské obyvateľstvo;

lebo podkopáva v ňom právnu bezpečnosť;

otriasa dôveru v platnosti zákonov vôbec;

a okrem toho navádza zamestnancov na prestúpenie zákona, keď obraňuje ich protizákonné priestupky a ospravedlňuje ich protizákonnými skutkami.

Ale čo nás najväčšmi zarmucuje a čo je vo veci najsmutnejšie, takéto prekrúcanie, akého sa dopustila vláda vo svojej odpovedi zo dňa 23. XI. 1932, pri vysvetlovaní 4-ho §-u reč. zákona na základe slovíčka >zpravidla<, je u nej nie ojedinelé, vláda dopustila sa ho už 24. II. 1932, keď na podobnú interpeláciu slovenskej ľudovej strany Hlinkovej dala túto odpoveď:

Odpoveď vlády zo dňa 24. II. 1932.

>Zákonom zo dňa 27. VI. 1919, č. 375. Sb. z. a n., ktorým bola sriadená československá univerzita v Bratislave, bolo stanovené, že prednášky sa konajú alebo česky, alebo slovensky.

Toto ustanovenie nebolo dotknuté jazykovým zákonom zo dňa 29. II. 1920, č. 122. Sb. z. a n., lebo v 4. §-e tohoto zákona, ktorého sa interpelácia dovoláva, stanovené je pravidlo pre uživanie štátneho jazyka v úradoch pri úradovaní a nie v školách pri vyučovaní.

Výtky, ktoré interpelácia uvádza proti jednotlivým členom profesorského sboru, akoby sa konaním prednášok v jazyku českom dopúšťali prechmatov proti ustanoveniu zákona jazykového, nie sú teda oprávnené. Treba teda odmietnuť všeobecné a nedoložené tvrdenie interpelácie, že mnohí z profesorov na Komenského univerzite pestujú ducha protislovenského.<

V čom sa shodujú a lišia tieto dve odpovede.

Tieto dve odpovede shodujú sa v tom, že obe vysvetlujú, lepšie povedané, prekrúcajú 4. § rečového zákona, pravda z iného a iného hľadiska a obe prídu na záver, že sa nik nedopúšťa prechmatu proti ustanoveniu jazykového zákona.

Rozdieľ medzi nimi je:

1. že prvá odpoveď v 4-om §-e vidí jasný rozkaz pre úrady, aby úradovaly na Slovensku po slovensky, výnimku robí len pri vyučovacej reči v školách, lebo vraj nie je v ňom osobitne zdôraznená.

2. druhá, novembrová odpoveď školy spomína práve tak, ako i ostatné úrady, ktoré majú rešpektovať ustanovenia jazykového zákona, ale zo slova >zpravidla< vyvodí len, že tento zákon vôbec nemusí byť dósledne dodržiavaný zvlášte >vzhľadom k úplnej právnej parite oboch spisovných nárečí štátneho jazyka< a preto nemožno, vraj, vidieť porušovanie jazykového práva slovenčiny, keď niekto >v ojedinelých (?) prípadoch v úradoch, alebo v školách užíva češtinu.<

Prvá odpoveď teda v úradoch na Slovensku nepripúšťa češtinu, ale v školách otvára jej dvere dokorán; druhá nielen v školách, ale i v úradoch pripúšťa češtinu, pravda len >v ojedinelých prípadoch

Na prvý pohľad tak by sa zdalo, že druhá odpoveď vlády je miernejšia, uznanlivejšia, čo sa týka práv slovenčiny, veď pripúšťa výnimky len v ojedinelých prípadoch; ale keďže nevieme, či vláda nahliadnúc neudržateľnosť prvej odpovedi, takto chce napraviť vtedy zrobenú chybu, a či pridržiavajúc sa i prvej odpovedi, touto novou vykrúcačkou nechce pre češtinu bránu otvoriť i do úradov na Slovensku?

Slováci v ojedinelých prípadoch nemajú garanciu.

Lebo, ako skúsenosť nás Slovákov učí, my v prizvukovaných >ojedinelých prípadoch< nemôžeme vidieť pražiadnu garanciu, veď vláda i terajší stav rečový na Slovensku vyhlasuje za ojedinelé prípady a - žiaľbohu -, nie sú ojedinelé; a preto my tým menej môžeme v tejto odpovedi vlády vidieť nejakú garanciu, lebo vláda z oboch výpovedí vyvodí rovnaký záver: prekročenie reč. zákona v očiach vlády nie je priestupkom.

Tento záver s odpoveďami dokazuje nám, že vláda ani teraz, - čopriam rečová otázka v parlamente je spornou od 8. mája 1930-ho roku, -

Vláda nechápe svoje poslanie, nepozná svoju právomoc, nevie svoju povinnosť.

1. nechápe svoje poslanie, veď ona má byť najostražitejšou strážkyňou nedotknuteľnosti zákona, predsa jestvovanie štátu zakladá sa na auktorite zákonov!

A čo robí vláda, aby zákony boly presne dodržiavané? Nič, - keď ide o práva Slovákov!

Sama uznáva, že nie sú jej známe konkrétne prípady, z ktorých by bolo zrejmé, že by na Slovensku neboly zpravidla rešpektované v úradoch a v školách ustanovenia jazykového zákona o postavení slovenčiny; kdežto toto nerešpektovanie rečového zákona sa robí na Slovensku krok za krokom pod jej ochranou, veď vo svojej odpovedi verejne

2. dokazuje nám, že vláda nepozná svoju právomoc, lebo ona nemá nijaké právo zákonom určené výnimky svojvoľne rozmnožovať.

A romnožuje ich, keď v prvej odpovedi vyníma slovenské školy zpod pochopu úradov, ústavov a orgánov republiky;

keď vyníma vyučovaciu reč slovenských škôl zpod právomoci úradnej reči Slovenska, - slovenčiny;

a keď púšťa sa do vysvetľovania 4-ho §-u rečového zákona proti v ňom vyjadrenej zásade a proti jeho jasnej dôvodovej zpráve.

Je dôkazom, že vláda

3. nevie svoju povinnosť, lebo miesto protizákonných interpretácií 4-ho u rečového zákona, keď sa jej zdalo, že tento § má nejaké nedostatky, povinnosťou jej bolo postarať sa o nápravu chyby riadnou zákonodarnou cestou. A toto mala zrobiť i v záujme vlastnej prestíže a nie nadržaním priestupníkom dokázať sa byť nielen zainteresovanou, ale i sudcom vo vlastnej veci, čo je právnicky neprípustné. Preto isté je, že kým sa táto náprava nestala, mala sa aspoň zdržovať podobných protizákonných vykrúcačiek a obrany priestupníkov tohoto zákona.

Vláda dokázala, že nechápe, čo to za neobyčajné následky môže mať pre štát, ktorého vláda práve svojím protištátnickým pričinením demonštruje, že je hotová i ústavným zákonom zabezpečené rečové práva Slovákov protizákonnými vykrúcačkami naštrbiť!

Z týchto príčín treba sa nám s obidvoma odpoveďami vlády znovu zaoberať. -

II.

Vláda nekoná svoju najvyššiu dozorčiu povinnosť.

Vláda v tejto i v prvej odpovedi najsamprv tvrdí: nie sú jej známe a interpelácia sama ani neuvádza konkrétne prípady, z ktorých by bolo zrejme, že by na Slovensku neboly zpravidla rešpektované v úradoch a v školách ustanovenia jazykového zákona o postavení slovenčiny a >odmieta všeobecné a nedoložené tvrdenia< predošlej interpelácie.

Toto tak znie, ako keby nebolo povinnosťou vlády stopovať z úradu priestupky zákonov a vláda len preto by nevedela nič o priestupkoch rečového zákona, že interpelácia jej neprináša >konkrétne a doložené< prípady.

Starostlive bdieť nad tým, či úrady dodržiavajú zákony, alebo nie, je jedna z najvážnejších povinností vlády; soznaním, že vláde nie sú známe prípady, z ktorých by bolo zrejmé, že by na Slovensku neboly rešpektované ustanovenia jazykového zákona o postavení slovenčiny.... je súčasne soznaním viny, že vláda povinnosti tejto nečiní zadosť. A to soznanie obviňuje vládu tým viacej, že tieto priestupky boly a sú, a pozornosť vlády bola na ne vyvolávaná nesčíselnými ponosami, interpeláciami a novinárskymi článkami. A tieto vyšetriť je nie povinnosťou interpelantov, ale vlády.

Aby sme však uľahčili vláde najdenie týchto priestupníkov a priestupkov, odporúčame jej, nech vláda ráči, - čo ináčej je jej povinnosťou z úradu, - nahliadnuť do úradných spisov železničnej, finančnej, colnej správy, policie, četnictva, vojska, bratislavskej - vraj - slovenskej univerzity, ostatných vyšších škôl, výskumných ústavov na Slovensku a p.; nech si vyžiada menoslov tých zamestnancov, úradníkov, profesorov, učiteľov, sudcov atd., ktorí v úrade, v škole neúradujú po slovensky a z nich ľahko sa dozvie nie o >ojedinelých< prípadoch, ale o hromadnom poškodzovaní slovenčiny a nerešpektovaní ústavného zákona rečového.

Nech je však vláda presvedčená, že keby bola pravda, že sú to len >ojedinelé<, teda zriedkavé prípady: my by sme otázku túto nepretriasali!

Vláda ospravedlňuje protizákonné činy protizákonnými.

Že však i vláda vie o viacej ako o >ojedinelých< prípadoch, dôkazom toho sú jej obe odpovede, z ktorých obe protizákonným vysvetľovaním reč. zákona hľadajú ospravedlnenie týchto priestupkov a v ktorých vláda jasne prezradí úsilie: dostať pre češtinu právnu formu i na Slovensku. Tomuto úsiliu k vôli neostícha sa ospravedlňovat protizákonné priestupky protizákonnými činmi, tvrdiac: najmä keď opačné prípady užívania slovenčiny vyskytujú sa navzájom mimo územia Slovenska.

Čo je to?

Či vláda chápe význam tejto výpovedi?

Veď vláda, keď ospravedlňuje priestupok rečového zákona, >eo ipso< schvaľuje ho; a ospravedlňuje ho činom protizákonným!

Či vláda v sriadenom štáte može niečo podobného zrobiť a povedať?

Či vláda vie, že takéto jej pokračovanie je rovným povzbudzovaním k priestupkom?

III.

Vláda vo februárovej odpovedi svojej tvrdí, že ustanovenie zákona ze dňa 27. VI. 1919-ho, č. 375., ktorým bola sriadená štátna univerzita v Bratislave a ktorým bolo stanovené, že prednášky sa konajú česky, alebo slovensky, nebolo dotknuté jazykovým zákonom zo dňa 29. II. 1920, č. 122., lebo - vraj - 4. § rečového zákona stanoví pravidlo pre užívanie štátneho jazyka v úradoch pri úradovaní a nie v školách pri vyučovaní.

Z týchto dvoch tvrdení ani jedno nezodpovedá skutkovému stavu. -

A.

Podvrátenie tvrdenia vlády, že ústavný zákon rečový nezrušuje rečové ustanovenie univerzitu sriaďujúceho zákona.

1. Nezodpovedá skutočnosti, žeby ustanovenia zákona zo dňa 27. VI. 1919 roku, č. 375., čo sa týka reči prednášok, nebolo >dotknuté<, t. j. vyzdvihnuté jazykovým zákonom zo dňa 29. II. 1920, č. 122.

Zákon zo dňa 29. II. 1920, č. 122., ktorým sa ustaľujú zásady rečového zákona v Československej republike, je zákonom ústavným. Je vynesený súčasne s ústavou Československej republiky na základe 129 §-u ústavnej listiny, ktorý znie:

>Zásady jazykového práva v republice Československé určuje zvláštní zákon, tvořící součást této ústavní listiny<.

A prvý odsek prvého článku ústavnej listiny jasne vraví:

A druhý odsek hovorí: >Ústavní listina a její součástky mohou býti měněny, nebo doplňovány jen zákony označenými za ústavní (§ 33).<

Z toho je nad slnko jasnejšia nesprávnosť tvrdenia, jakoby rečové ustanovenie pred ústavnou listinou vyneseného zákona zo dňa 27. VI. 1919, č. 375., mohlo mať platnosť proti ustanoveniam súčiastku ústavnej listiny tvoriaceho rečového zákona zo dňa 29. II. 1920, č. 122. -

B.

O nesprávnosti tvrdenia, žeby 4 § reč. zákona sa nevzťahoval na vyučovaciu reč v školách.

2. Ale neobstojí ani druhé tvrdenie vlády, že by v 4. §-e rečového zákona bolo stanovené pravidlo len pre užívanie štátneho jazyka v úradoch pri úradovaní, a nie v školách pri vyučovaní.

Pán predseda vlády nepovie, odkiaľ berie podklad k tomuto prinajmenej čudnému tvrdeniu.

A vlastne čo obsahuje toto tvrdenie vlády?

Čo je vlastne obsah tohto tvrdenia?

V tejto odpovedi vlády tvrdí sa, že 4. § rečového zákona, ktorým sa určuje pravidlo pre užívanie štátneho jazyka na území Československej republiky, vztahuje sa len na úrady pri úradovaní, ale sa nevztahuje na školy pri vyučovaní; teda tvrdí sa, že vyučovacia reč škôl je vyňatá zpod kompetencie štátneho jazyka.

A, keďže vláda z tohoto svojho tvrdenia vývodí, že >výtky, ktoré interpelácia uvádza proti jednotlivým členom profesorského sboru, ako by sa konaním prednášok v jazyku českom dopúšťali prechmatu proti ustanoveniu zákona jazykového, nie sú oprávnené<: >tak vláda v tejto odpovedi tvrdí ešte aj to, že čeština na Slovensku v slovenských školách ako vyučovacia reč je oprávnená; lebo vraj profesor prednášajúci na Slovensku v slovenskej škole česky sa neprehreší proti jazykovému zákonu.

Toto tvrdenie vlády v samom zákone nemá nijakého podkladu.

Vláda nám to nepovie a v samom zákone niet žiadneho podkladu na podobné tvrdenie, lebo 4. § rečového zákona jasne hovorí:

>Užívajíce jazyka státního, oficielního, úrady v onom území republiky, jež před 28. říjnem 1918 náleželo ke královstvím a zemím na říšské radě zastoupeným, nebo ke království Pruskému, úřadují zpravidla po česku, na Slovensku zpravidla po slovensku<.

Z tohoto §-u zrejmé je, že v ňom sa stanoví zásada territoriálnej kompetencie štátneho jazyka na celom území republiky a to tak, že za úradnú reč všetkých úradov českých zemí sa stanoví čeština a za úradnú reč všetkých úradov Slovenska - slovenčina.

Podľa odpovedi vlády však tento § neobsahoval by v sebe ani nenaštrbenú zásadu úradnej reči pre celé territorium Slovenskej krajiny, ani bezpodmienečnú kompetenciu úradnej reči, ktorá je na Slovensku i štátnym jazykom, na vyučovaciu reč slovenských škôl.

Vláda pravdepodobne tvrdí to preto, že slovenské školy a ich vyučovacia reč je v tomto zákone nie osobitne spomenutá.

Takáto interpretácia 4-ho §-u rečového zákona protívi sa tak zákonu, ako i zásadám logiky a verejnej morálky.

Protívi sa zdravému rozumu.

1. Lebo, keď nezabudneme, že tento zákon je len rámcový zákon, ktorým sa stanovia len zásady jazykového práva v republike Československej, tak každý rozumný človek za nemožné bude držať, žeby zákon, ktorý stanoví zásadu, že všetky úrady českých krajín, ktoré sú povinné užívat štátny jazyk, sú povinné úradovat česky a na Slovensku slovensky; žeby >tento zákon, ktorý tak presne určí priestory týchto dvoch rečí, zpod pochopu verejných úradov dotyčnej krajiny vyňal školy a zpod kompetencie úradnej reči vyňal vyučovaciu reč škôl; a žeby takýmto neprípustným, s podvodom hraničiacím spôsobom dovolil rozširenie territoriálnej kompetencie češtiny na Slovensku v najvážnejšom orgáne správy Slovenska: v slovenských školách.

A v skutočnosti verejné školy nikde nie sú vyňaté z radu úradov, ústavov a orgánov republiky a každému je známo, že úradná činnost škôl spočíva hlavne vo vyučovaní.

Zbytočné by bolo bývalo v reč. zákone určiť i vyučovaciu reč slovenských škôl.

Ale bolo by bývalo aj zbytočné rozprestriet sa v rámcovom jazykovom zákone i na vyučovaciu reč slovenských škôl, lebo pri určení jazykových práv národných menšín iný prípad v Č. S. republike je nemožný, ako len prípad štát tvoriacich Čechov a Slovákov a teritoriálne právo češtiny a slovenčiny je v tomto zákone presne určené.

Protívi sa 5-mu a 6-mu §-u rečového zákona.

2. Ale nesprávnosť chápania, jakoby zásady jazykového práva určujúci ústavný zákon sa nerozprestieral i na reč v školách pri vyučovaní, očividome zavracia sám tento zákon, ktorý hneď v nasledujúcich dvoch §§ nariaďuje:

>5. §. Vyučování ve všech školách zřízených pro příslušníky národních menšin, děje se jejich jazykem, rovněž kulturní instituce pro ně zřízené spravují se tímto jazykem<.

>6. §. Sněmu jenž zřízen bude pro Podkarpatskou Rus, vyhraženo jest, aby upravil otázku jazykovou pro toto území způsobem slučitelným s jednotností státu Československého.<

Podkarpatskej Rusi sa teda priznáva právo, aby na svojom sneme sama si upravila jazykovú otázku svojho územia, 5-ým §-om sa zasa určí, že vyučovanie vo všetkých pre príslušnikov národných menšín sriadených školách musí sa stať v ich jazyku.

Vláda odopre to Slovákom, čo rečový zákon zabezpečí národnostným menšinám.

Po ustanoveniach 5-ho a 6-ho §-u nemožno logicky tvrdiť, že by ten istý rečový zákon, ktorý sa rozprestre na vyučovaciu reč škôl Podkarpat. Rusi a škôl národných menšín, nepojal v sebe i vyučovaciu reč škôl na Slovensku; a nedá sa predpokladať, žeby súčiastku ústavnej listiny tvoriací zákon rečový 4-ým §-om, v ktorom sa nariaďuje, aby >na Slovensku sa >zpravidla< úradovalo po slovensky<, z radu úradov vylučoval školy a tak pozbavil Československú republiku spolutvoriacich Slovákov toho práva, ktoré zabezpečuje národným menšinám a Podkarpatskej Rusi!

Toto tvrdenie vlády je právnym nesmyslom.

3. Ale okrem týchto dôvodov právnym nesmyslom je tvrdiť, že rámcový zákon rečový, ktorý presne určí zásadu rečového práva v školách národných menšin a Podkarp. Rusi, ktorý za reč úradov na Slovensku určí slovenčinu: neurčí ju vraj pri vyučovaní v školách slovenských!

Veď, keby takáto interpretácia bola možná, tak rámcový zákon rečový práve tak by bol musel i túto výnimku zdôraznit, ako zdôraznil stále výnimky v 2-om, 3-om, 5-om a 6-om §-e a dočasnú v 3-om odseku 8. §-u, že výnimka zpod zásad rečového zákona je prípustná len v prvých 5 rokoch odo dňa vyhlásenia tohoto zákona a i to len v záujme nenarušenej správy.

Rečový zákon nepripustí češtinu na Slovensku v správe politickej.

Akonáhle zákon rečový túto výnimku neurobil, vláda nie je oprávnená svojvoľne vysvetľovať zásadu úradnej reči na Slovensku na úkor slovenčiny v školách slovenských.

Podľa odpovedí vlády slovenčina v slovenských školách je nie zákonom chránená.

4. Ale vláda vôbec ani nepomyslela na konzekvencie tohoto tvrdenia; lebo, keď jazykový zákon stanoví v 5. a 6-om §-e vyučovaciu reč škôl v Podkarpatskej Rusi a národných menšín a vláda v odpovedi svojej tvrdí, že v 4. §-e tohoto zákona stanovené je pravidlo len pre užívanie štátneho jazyka v úradoch pri úradovaní a nie v školách pri vyučovaní tak z tejto odpovedi vlády nasleduje i to, že právo slovenčiny ustanovenej 4-tým §-om tohoto zákona za úradnú reč Slovenska, je do pochybnosti vzaté len v slovenských školách na Slovensku; keďže ostatné školy sú školy národných menšín, ktorým výučba v ich materinskom jazyku je týmto zákonom zabezpečená.

Čo zasa by toľko znamenalo, že právo slovenčiny ako vyučovacej reči škôl slovenských na Slovensku je týmto zákonom nie chránené.

Vláda sotva chcela touto odpoveďou Slovákom toto povedať - či áno?

Ba Slovákom nedá možnosť národnej existencie slovenskej a slovenského kultúrného rozvoja, Nemcom, Maďarom a p. áno!

5. Ale, čo za nelogičnosť a nemorálnosť obsahuje toto tvrdenie vlády, ukáže sa vtedy, keď si do pamäti privedieme, že hneď na začiatku dôvodovej zprávy tohoto zákona Ústavný výbor zvýšene prehlasuje, že >menšinám národným musí býti dána naprostá možnost národní existence a kultúrního rozvoje<; ale Československú republiku spolutvoriacim Slovákom sa táto možnosť národnej existencie a kultúrneho rozvoja nedopraje, keď sa neuznáva neobmedzené právo slovenskej reči v slovenských školách Slovenska, jako to robí táto vládna odpoveď.

Nuž hľa v skutočnosti takto vyzerá v Č. S. republike, teda v štáte Čechov a Slovákov, tá v toľkých smluvách sľubená, v dôvodovej zpráve hlásaná parita slovenčiny s češtinou! (Viď 3. str., I. stlp.).

A, keďže o tom so zdravým rozumom ani sa nedá pochybovať, žeby v Česku mohla nastať otázka oprávnenosti češtiny v českých školách: zrejmé je, že všetky tieto prekrúcačky, ktoré sú zaobalené v tejto odpovedi vlády, sú len preto, aby sa pri správnom chápaní rečového zákona nepopierateľné právo slovenčiny v slovenských školách na Slovensku mohlo do pochybnosti vziať.... čo sa zas protívi verejnej morálke!

Absurdnosť takejto interpretácie.

6. Ale absurdnosť tejto interpretácie je jasná, keď vyvodíme z nej konzekvencie.

Vláda pri tejto interpretácii opiera sa na tézu, čo niet v zákone, to stojí mimo zákona a vyvodí z nej v 4. §-e rečového zákona je reč o úradoch a nie o školách, nasledovne 4. § vzťahuje sa len na reč úradov a nie na vyučovaciu reč škôl.

Dobre! Lenže vtedy tento 4-tý § rečového zákona, v ktorom sa presne určí priestor právomoci štátneho jazyka tak vo forme reči českej, ako vo forme reči slovenskej, nevzťahuje sa na vyučovaciu reč v školách samého štátneho jazyka.

A kedže to je tiež pravdou, že čo stojí mimo zákona, to nemôže požívať ani ochranu zákona: nasledovne štátny jazyk ako vyučovacia reč škôl štátneho jazyka, či už v znení českom, alebo v znení slovenskom stojí nielen mimo rečového zákona, ale nepožíva ani ochrany tohoto zákona!

No, však je to holá nemožnosť?

Ale môžeme i pokračovať. Kedže podľa interpretácie vlády 4. § rečového zákona nevzťahuje sa na vyučovanie v školách štátneho jazyka; tak i štátny jazyk českých zemí v znení českom, teda úradná reč česká, jako vyučovací jazyk českých škôl stojí mimo zákona rečového a nepožíva ochrany tohoto zákona....., ale požíva ju vyučovacia reč škôl národných menšín v českých zemiach, lebo táto v 5. §-e je určená.

Nuž, či je to nie absurdum?

Ale tomuto tvrdeniu vlády chýba aj úprimnosť.

C.

Podľa odpovedi vlády slovenčina je vystavená svojvôli jednotlivcov.

7. Tvrdiť, že v 4-om §-e rečového zákona stanoví sa pravidlo pre užívanie štátneho jazyka v úradoch pri úradovaní, >ale nie v školách pri vyučovaní< snáď len preto, že v rámcovom zákone nie sú výslovne vypočítané i školy slovenské a nie je označená ich vyučovacia reč; je nič iné, ako hľadanie spôsobu obídenia práva slovenčiny na Slovensku v záujme rozšírenia territoriálnej kompetencie češtiny na úkor slovenčiny!

Čo samo v sebe je nielen výsmechom v dôvodovej zpráve hlásaného práva slovenčiny na Slovensku a jej právnej parity s češtinou; ale znamená i to, že na Slovensku vyučovacia reč vo verejných školách slovenských, (keďže podľa výpovedi vlády je nie stanovená a tak ani chránená rečovým zákonom): je (teda) vystavená ľubovôli jednotlivcov.

Takéto vysvetlenie protivi sa samému rečovému zákonu. Právomoc štátneho jazyka oficielného.

A toto je nielen právnický a logický nesmysel, ale sa protívi i samému rečovému zákonu, ktorého 1. §. znie:

>Jazyk československý je státním, oficielním jazykem republiky<.

>Jest tedy zejména jazykem,

1. v němž s výhradou toho, co ustanovuje se v §§ 2 a 5 a s výjimkou toho, co bude podle § 6. ustanoveno pro Podkarpatskou Rus, děje se úřadování všech soudů, úřadů, ústavů, podniků a orgánů republiky, konají se jich vyhlášky a zevní označení<.

V tomto §-e je teda jasne povedané nielen to, že jazyk československý je oficielným jazykom štátu, ale i to, že v ňom musia úradovať tak súdy, úrady, ako i všetky ústavy, podniky a orgány republiky.............. z pomedzí ktorých ústavov a orgánov vynechať školy, tento najvýznamnejší orgán štátu so zdravým rozumom sotva by bolo možno.

A keď slovenské školy nemožno vyňat zpod práva rečového zákona, nemožno ich vyňať ani zpod kompetencie československého jazyka, ktorý je podľa 1. §-u rečového zákona oficielným štátnym jazykom Č. S. R.

Obsah mena >československý jazyk<.

2. Pravda rečový zákon okrem toho, že v 1. §-e imperativne vraví, že jazyk československý je štátnym, oficielným jazykom republiky, priamo viac nepovie ani o pôvode tohto mena, ani o jeho obsahu.

Nepriamo však z jeho 4. §-u dozvieme sa, že štátny jazyk oficielný pozostáva z dvoch rečí, - z českej a slovenskej -, inačej by nemohol v tomto smysle rozhodovať. Totižto, že v českých zemiach sa zpravidla úraduje po česky a na Slovensku po slovensky. Dôvodová zpráva tohoto zákona nám však na plné ústa povie:

Teda tak podľa rečového zákona, ako i dôvodovej zprávy je jasné, že štátny jazyk československý sa zjavuje v dvoch formách; v reči českej a v reči slovenskej.

Štátnym jazykom Slovenska je slovenčina.

3. A 4. § rečového zákona priestor týchto dvoch jazykových foriem štátneho jazyka presne určí tak, že v českých zemiach riadne sa úraduje česky a na Slovensku slovensky. To jest territorium oficiálneho jazyka vo forme českej sú: Čechy, Morava a Sliezsko; a územie štátného jazyka vo forme slovenskej je Slovensko.

Štátnym jazykom na Slovensku je teda slovenčina.

A logicky je nemožné, aby kompetencia štátneho jazyka Slovenska, teda kompetencia slovenčiny, ktorá je podľa zákona úradnou rečou všetkých úradov na Slovensku, nesiahala na vyučovaciu reč škôl slovenských!

Zpod tohoto stanovenia rečového zákona výnimku pripúšťa 3. odsek 8. §-u len v prvých piatich rokoch, vraviac:

>Nařízením mohou také pro dobu prvních pěti let ode dne, kdy zákon tento nabude účinosti, připuštěni býti výjimky z jeho ustanovení potřebné v zájmu nerušené správy.<

D.

Interpretácia vlády je v úplnej protive s dôvodovou zprávou.

Zo všetkého tohto jasne vidíme, že tvrdenie vlády, akoby 4. § tohoto zákona, podľa ktorého slovenčina je ustanovená za úradnú reč Slovenska, sa nevzťahoval i na vyučovaciu reč v školách, nemá žiadneho podkladu v tomto zákone a tým menej ho má v dôvodovej zpráve tohto zákona.

Meno štátneho jazyka - československý - je len spoločným názvom pre právny obor.

Dôvodová zpráva Ústavného výboru meno oficielného jazyka >československého< territoriálne právo češtiny a slovenčiny a paritu oboch spisovných nárečí štátneho jazyka vysvetľuje takto:

Československý jazyk je len spoločným pomenovaním pre češtinu a slovenčinu cieľom vyjadrenia ich úplnej právnej parity.

>Ústavní výbor výslovně prohlašuje, že užitím názvu toho - československý - nikterak nechtěl zaujmouti stanovisko ke sporu literárnímu a filologickému...... Ústavní výbor prostě přidržuje se skutečnosti, že máme mezinárodně uznaný >Československý< stát, že označení národ >československý< stalo se ve styku mezinárodním běžným pojmem, že všechny státní instituce nazývány jsou >československými< a že dokonce i v kruzích literárních mluví se o literatuře československé; Ústavní výbor považoval tudíž za účelné, aby jazyk, jímž mluví státotvorný národ naší republiky, označen byl pro obor právní názvem společným, třebaže jsou tu skutečné dvě formy projevu jazyka tohoto, česká i slovenská; označením >československý< chtěl právě Ústavní výbor docíliti plné parity pro češtinu a slovenštinu v životě státním tou měrou, že projev vůle státní může se státi se stejným účinkem jednou v češtině, po druhé v slovenštině, a že vždy jest to projev učiněný oficielním jazykem státu. To zvláště posíleno jest ustanovením § 4<,