Dovolil by som si prehovoriť o školskom vzdelaní - o nových predpisoch. Nariadenie o školskom vzdelaní zamestnancov kategorie III. služebnej triedy menovite na Slovensku a Podkarpatskej Rusi je veľmi prísne. Chudobný slovenský a rusínsky rodič za ťažkých pomerov dáva školovať svoje dieťa. Už jeho školenie s troma meštiankami a jednoročným kurzom presahuje finančné možnosti rodičov.

Vdnešnom čase nemá takéto sprísnenie na Slovensku a Podkarpatskej Rusi miesta, menovite, keď Slovensko a Podkarpatská Rus nemá percentuelne toľko zamestnancov, koľko vlastne potrebuje a koľko by mu patrilo. Poznám prípad, že na pr. chudobný poľnohospodársky robotník, ktorý zarába denne 6 Kč, aby aspoň aké také vzdelanie dal svojmu dieťaťu, posielal ho do súsedného mesta do školy z tejto malej mzdy, aby mu aspoň lepší chlebík zaistil v daktorom úrade. Veď mu nemohol dať iné pozemské statky, nemá žiadny majetok, nemá ničoho - žije z ruky do úst. Koľko biedy musela skusiť táto rodina, aby aspoň jedno dieťa z mnohých detí vyštudovalo to minimum, ktoré sa dosiaľ požadovalo pre obsiahnutie štátnej služby. A dnes slovensnský rodič podľa najnovšieho nariadenia ministerstva pošt má ešte ďalšie dva roky školovať svoje dieťa, lebo určuje, že musí mať mimo meštianky buď dvojročný obchodný kurs alebo 6 tried strednej školy.

Ministerstvo železníc už aj u maturantov určuje, že do svojich služieb prijme len tých uchádzačov, ktorí majú najviac dve dostatočné známky vo školskom vysvedčení. O týchto výsledkoch školského vysvedčenia a o týchto známkach mohli by sme veľmi mnoho hovoriť. Dakedy na tú lepšiu známku stačí mať sokolskú legitimáciu, dostane ju a veľmi dobre študuje. Hlavná vec, že chodí cvičiť, učiť sa nemusí. (Výkřiky.)

Tieto ustanovenia a nariadenia sú len na škodu prijímania Slovákov a takýmto spôsobom zasa len je zmenšená možnosť, aby sa Slováci dostali do štátnej služby. To znamená, že ešte menej Slovákov bude do štátnych služieb prijaté.

Slovenský žiak študuje v biede, slovenský rodič krvopotne musí pracovať a od úst si odňať, aby svojmu dieťaťu dal aspoň aké také školské vzdelanie, ktorým by si zaistilo chlieb, a dnes keď vyštuduje, takto je obchádzané.

Výborné vysvedčenie nemusí vždy znamenať, že jeho majiteľ bude dobrým pracovníkom, a naopak zasa neznamená, že by uchadzač so slabším výsledkom bol pracovníkom menejcenným. Vysvedčenia môžu platiť pre školu, ale pre život platiť nemôžu.

Výsledky slabších vysvedčení na Slovensku a na Podkarpatskej Rusi nezaviňuje snáď neschopnosť študenta, ale oslabuje jeho výkonnosť sociálna bieda, ktorá je u nás až príslovečná.

Špeciálnou bolesťou je obsadzovanie vedúcich miest na Slovensku a Podkarpatskej Rusi a prijímanie Slovákov a Rusínov do štátnych služieb. Ešte i dnes sú na vedúce a iné významné miesta (na pr. u pošty na miesta dozorčie) posielaní zamestnanci z Čiech a Moravy vtedy, keď máme dnes už zralých a schopných Slovákov na to, aby mohli tieto miesta zastávať.

Vládne kruhy si musia už ráz uvedomiť, že zamamestnanci na Slovensku a Podkarpatskej Rusi majú veľký podiel na konsolidácii pomerov, že sa im musí honorovať práca, ktorú konali v prevratových časoch a po prevrate až dodnes, pokiaľ sa týka úradovania, a preto si zaslúžia, aby na Slovensku uprázdnené významnejšie miesta boly nimi obsadzované. (Tak je!)

Ak vládne kruhy myslia, že konsolidáciou pomerov na Slovensku a Podkarpatskej Rusi je obchádzanie Slovákov a Rusínov, tak darmo budú mať české časopisy svojich t. zv. slovenských informátorov. Dnes ide o boj o chlieb, o existenciu, a tu žiadne vlastenecké a bratské fráze nepomôžu. Dobrý príklad bratskej lásky máme pri stavbe žeželezničnej trati Púchov-Lideč, kde medzi vyše 7.000 robotníkmi malo pracovať 39 slovenských robotníkov, ale české odborové organizácie sa postavily proti tomu, podaly memorandum a žiadaly, aby títo chudáci Slováci zblízka Púchova boli odstránení. Uvediem jedon prípad takého chudáka Slováka. Šiel za otcom hľadať prácu, aby mu pomohol živiť 6člennú rodinu, a čo spravil stavbyvedúci s ním? Skoro ho ohlušil motykou, aby sa mu stratil s očú. Má porozumenie len pre svojich ľudí. I my máme porozumenie pre našich a našou povinnosťou je chrániť svoje, aby sa nestávaly také prípady, ako práve ten, pre ktorý bol konfiškovaný dnešný "Slovák", kde len preto, že slovenský robotník si chránil svoje, dostal nadávku od českého robotníka, že je blbým Slovákom. A keď sa na to poukáže, prijde pán cenzor s bielou štetkou a vyčistí to.

Místopředseda dr Markovič (zvoní): Upozorňujem pána rečníka, že jeho rečnícka lehota už uplynula.

Posl. Drobný (pokračuje): Hovorí sa o výmene, aby totižto do Čiech boli prijímaní Slováci a Česi aby boli prijímaní na Slovensko. Ale my sa tohoto veľmi bojíme cez to, že sa české odborové organizácie toho domáhajú. Pred 2 rokmi bolo prijaté 100 četníkov Slovákov do Čiech a 100 četníkov Čechov na Slovensko do četníckej služby s tým, že po 1 roku budú vymenení. Nehovorím žiadne demagogické slová, keď uvediem, že Slováci sa z Čiech už vracajú, ale Česi sú ešte vždycky na Slovensku. Ďakujem za takú výmenu, ktorá nemôže pre nás znamenať žiadnu pomoc. Keď hovoríte, že ste bratia, že chcete vzájomné porozumenie, že nám chcete pomáhať, tak nám pomáhajte tak, že nášmu ľudu budete dávať chlieb aspoň len na tom Slovensku. Biedy je ešte viac na Slovensku ako tuná. To najlepšie dokazuje, že na Slovensku sú 4 miliardy úsporných vkladov, kým v Čechách a na Morave je 48 miliard vkladov.

Slovenská otázka bude najlepšie rozriešená cez žalúdky, cez zaistenie existencií. Darmo budú "Lidové noviny" a iné politické časopisy príliš exponované v slovenskej otázke nám všelijaké fráze písať a všeličo nám rozhlasovať; kým nebudeme v poriadku, nebude pokoja.

Bohužiaľ, moja rečnícka lehota už končí, ale preca by som si dovolil pripomienku, pokiaľ ide o technické školenie vyšších priemyslovákov na Slovensku. Máme vyššie priemyslové školy v Bratislave a v Košiciach, ale tieto nemajú elektrotechnických odborov. Dnes sa všeobecne zavádza elektrizácia mest a obcí, a preto v štátnych úradoch a menovite na poštách budeme potrebovať slovenský dorast. Slovenskí ľudia nemôžu však posielať svoje deti učiť do Prahy alebo do Brna. Preto musíte umožniť, aby mali možnosť študovať na elektrotechnickom odbore bližšie, aby sme takýmto spôsobom tiež mali našu mladú generáciu v elektrotechnickom odbore vzdelanú. Tuná nech sa ozvú vaše srdcia. Veľmi sa hlása heslo "Slováci do Prahy", ale, slávna snemovňa, ako tí Slováci môžu ísť do Prahy, keď ich tuná nechcete? Veď tiež v Bratislave u poštového riaditeľstva zo 150 referentov je dohromady len 14 Slovákov. A v poslednom čase cez to, že som dal k dispozícii celý soznam a povedal som: Nepozerám na politiickú legitimáciu, dávam vám Slovákov, vyberte si z tohoto soznamu týchto Slovákov, myslíte, slávna snemovňa, že ich vzali? Nevzali ich, ale teraz v poslednom čase prijali zas 2 Čechov referentov. Takto neprispejeme ku konsolidácii pomerov. (Místopředseda dr Markovič zvoní.)

Ale keď musím skončiť, musím ešte hovoriť k osnove zákona o úprave penzií staropenzistov IV. etapy. S touto osnovou v zásade musíme súhlasiť, lebo pomôžete aspoň ako tak tým chudobným penzistom, vdovám a ich sirotkom, ale nemôžeme súhlasiť s tým, aby ten termín bol odsunutý az na 1. júla 1936. Títo majú nárok od r. 1933, dajte im, čo im patrí. Keď máme peniaze na sanácie všelijakých skrachovaných podnikov, bánk atd., na Fénix, tak musíme mať i pre týchto, a nebudeme spokojní a nemôžeme byť spokojní, kým toto im nebude nejakým spôsobom nahradené.

Preto si dovolím prečítať návrh na zmenu §u 1 zákona, ktorým sa doplňuje zákon z 20. mája 1930, č. 70 Sb. z. a n., a ktorým sa upravujú odpočivné a zaopatrovacie platy niektorých štátnych a iných zamestnancov a učiteľov, ako i pozostalých po nich. To je tlačivo 511.

Návrh náš znie:

§ 1 tohoto zákona nech znie (čte):

"Odpočivné a zaopatrovacie platy podľa zákona z 20. mája 1930, č. 70 Sb. z. a n., a podľa predpisov na prevedenie tohoto zákona vydaných patria od 1. januára 1933 oprávneným zamestnancom narodeným 1875 alebo neskoršie a oprávneným vdovám narodeným 1880 alebo neskoršie a všetkým penzistom bývalým prevzatým neštátnym učiteľom a ich oprávneným vdovám; zároveň patria oprávneným deťom príspevky na výchovu podľa tohoto zákona."

§ 2 sa doplňuje a upravuje podľa znenia §u 1.

Tým som skončil. (Potlesk poslanců slovenské strany ľudové.)

Místopředseda dr Markovič (zvoní): Udeľujem slovo ďalšiemu rečníkovi, p. posl. dr Porubszkému.

Posl. dr Porubszky (maďarsky): Ctená posl. snemovňa!

Návrh výboru soc.-politického a výboru rozpočtového s radosťou berem na vedomie. Tento návrh pozdvihne penzijné pôžitky štvrtej kategorie staropenzistov na úroveň pôžitkov novopenzistov. Tu vlastne neide o nový návrh, ale ide o prevedenie určitej časti zákona č. 70/1930.

Už v novembri minulého roku podal som dotaz na vládu stran toho, kedy prijde na rad úprava penzií štvrtej kategorie staropenzistov, kedy budú čo do nakladania postavení na roveň prvým trom kategoriám. Pán predseda vlády dal mi v marci t. r. na dotaz odpoveď, v ktorej úpravu tejto veci učinil závislou od toho, ako sa budú utvárať štátne. financie.

Ačkoľvek touto osnovou bude od 1. júla zaistený chlieb týmto zaslúžilým staropenzistom - lebo veď dosiaľ živorili v biede predca vidím v uskutočnení tejto osnovy len čiastočné prevedenie uvedeného zákona. Žiadam a prajem si, aby u štvrtej kategorie týchto staropenzistov bola uplatňovaná zásada rovnoprávnosti, restitutio in integrum, a totiž, aby svoje zvýšené penzijné pôžitky obdržali tak, ako to predpisuje zákon č. 70/1930, t. j. od 1. januára 1933.

Nemôže byť intenciou vládnej morálky, aby títo v biede živoriaci ľudia boli o tri a pol roku ukrátení, a i keby to naraz nebolo možné, tak nech sa aspoň postupne a zpätmo dostanú k svojim ušlým pôžitkom.

U penzistov štvrtej kategorie chcem upozorniť poslaneckú snemovňu ešte na jednu právnu újmu. Kým u troch prvých kategorií bolo učinené opatrenie, že jestliže títo penzisti zdržovali sa dva mesiace v cudzine, n emôže generálne finančné riaditeľstvo činiť srážky s ich penzie, u štvrtej kategorie však, i keď sa niekto len dva týždne zdržoval v cudzozemsku, tu generálne finančné riaditeľstvo už srážalo rôzné príplatky, ktoré činily takmer 50 % penzie. Takéto príplatky boly rychlá výpo moc, drahotný prídavok, ktoré vo skutočnosti už ani neexistujú, ale tvoria len právny titul ku prevedeniu srážok. Jestliže títo staropenzisti pri svojich skrovných penziách zdržovali sa dlhšie než 2 týždne v cudzine, neučinili tak dozaista z prepychu, ale len preto, lebo tunajšie ich živobytie nebolo zaistené a chceli sa najesť u svojich cudzoz emských pribuzných. Preto žiadam, aby táto právna újma bola odčinená a aby generálne finančné riaditeľstvo nakladalo s nimi rovnako tak, keď sa zdržujú v cudzine, ako nakladá so staropenzistmi, ktorí môžu sa v cudzine zdržovať dva mesiace bez srážok s penzie.

Keď ide o čiastočnú úpravu penzií staropenzistov, tu nech mi je dovolené vyzvať pozor nosť príslušných činiteľov na to, aby pri sostavení rozpočtu na budúci rok brali zreteľ i na tých, ktorí bez penzie alebo len s penziou z milosti boli prepustení zo svojho miesta a zamestnania. Tu myslím v prvom rade na železničiarov a na poštových zamestnancov. Keď sme sa v ich veci ozvali alebo intervenovali, bolo nám z úradných miest odpovedené, že republika Československá neprevzala žiadne záväzky k ich prevzatiu a tedy ani k ich penzionovaniu ani k ich umiesteniu. Tu, ctená posl. snemovňa, neide o prevzatie záväzkov, lež ide o pochopenie.

Títo prepustení železničiari a poštoví zamestnanci nevyvolali svetovú válku, neboli v príbuzenstve s dynastiou habsburskou a tedy si nezasluhujú, ako ubohí ľudia, aby proti nim boly zavedené akékoľvek trestné a vindikatívne opatrenia. Valná väčšina týchto ľudí je teraz bez miesta a zamestnania a títo tvoria určitú časť fronty nespokojencov. Príčinou prepustenia týchto ľudí bolo, že v dobe tvorenia štátu, v dobe revoľučnej stačilo ku prepusteniu našoptávanie vyzvedačskej kancelárie. Ak bol niekto charakterizovaný ako nespoľahlivý, ako iredentista alebo maďaron, alebo ak bola pochybná štátna príslušnosť, ihneď bol prepustený z miesta. Causa implicita, zastretá príčina tohoto prepustenia bolo to, aby na miesto týchto ľudí mohly byť importované na Slovensko cudzie pracovné sily zo zemí historických.

Práve v týchto dňoch prevetráva denná tlač vec železničiarov v Kráľovom nad Tisou. V r. 1920 požiadal československý štát týchto maďarských železničiarov, aby zostali vo službe, aby vykonávali prácu ako dosiaľ a že bude postarané o to, aby dostali svoje riadne platy a penzie. Teraz sa im stalo to, že boli nielen z práce vyhodení, ale že im bolo ako osobám bez štátneho občianstva úradmi uložené, aby požiadali o dovolenie k pobytu.

Z anomálií, ktoré sa vyskytujú vo veciach penzijných, chcem teraz vyzdvihnúť zpomedzi iných len dva prípady. Prvým je prípad Felixa Ácsa, profesora učiteľského ústavu v Leviciach. Môj kolega Felix Ács, profesor učiteľského ústavu, nie je v stave dokázať svoje štátne občianstvo a preto bol z miesta prepustený. Celé roky zápasil a zápasí za to, aby získal štátne občianstvo v nádeji, že potom budú mu uznané i nároky penzijné. Felix Ács zdržuje sa v republike už od utvorenie štátu, biedačí v istom meste zemí historických, je otcom niekoľko detí a výsledkom jeho zápasu o štátne občianstvo je to, že na koniec, keď už mu bolo sľúbené, že obdrží štátne občianstvo československé, bolo mu jemným spôsobom sdelené, že za cenu československého štátneho občianstva musí sa zriecť svojích penzijných nárokov.

Druhým prípadom je prípad Ludvika Nyitrayho, ktorý ako sluha a nádeník bol členom zemskej nemocenskej pokladnice hospodárskych robotníkov a čeľadínov už pred svetovou válkou a stal sa invalidom. Obdržal mesačne 80 Kč invalidnej renty, ktorú mu posledne vyplatil ústav v Bratislave. Tento Ludvik Nyitray, invalidný robotník, je 64 roky starý, takže budúceho roku t. j. v 65 rokoch svojho veku mal by nárok na celú penziu. Ale čo sa nestalo? Ústav v Bratislave uložil Ludvikovi Nytraymu, aby išiel do Komárna k vyšetreniu. Vrchný lekár robotníckej pokladnice v Komárne, dr Göndör, konštatoval, že tento 64ročný robotník, ktorý je vyše 20 rokov invalidom, je teraz vo veku 64 rokov naprosto zdravý a práce schopný. Urobil to pán vrchný lekár len preto, aby pokladnica mohla dotyčného pozbaviť oprávneného nároku na penziu. Už len tieto dva príkladmo uvedené prípady sú tak krikľavé, že k ich charakterizovaniu sotva možno najsť dosť silného výrazu.

Ctená posl. snemovňa! Úpravu penzií štvrej kategorie staropenzistov odo dňa 1. júla, ako som sa už zmienil, s radosťou ví tam a prijímam, avšak len s dodatkom, jestliže svoje penzie obdržia i keď nie naraz, tedy aspoň postupne a zpätmo od 1. januára 1933.

Rovnako tak žiadam, aby podrobená bola revízii tiež penzijná záležitosť ostatných osôb bez penzie, lebo chceme-li vybudovať obranu štátu, túto obranu štátu môžeme vybudovať a previesť len so spokojnými štátnymi občanmi. (Potlesk poslanců krajinské křesť. soc. strany.)

Místopředseda dr Markovič (zvoní): Udeľujem slovo ďalšiemu rečníkovi, p. posl. Krejčimu. (Předsednictví se ujal předseda Malypetr.)

Posl. Krejči (německy): Vážené dámy a pánové!

Německá soc. demokratická strana dá tím raději svůj souhlas k předloženému zákonu, neboť se od roku 1930 nepřetržitě snažila pomoci pensistům t. zv. čtvrté etapy k jejich právu. Pro nás jako německé dělníky jest tento zákon v několika směrech významný. Tím obdrží asi 30.000-35.000 pensistů příjmy, které jiní pensisté před nimi po delší dobu již dostávají a jsou mezi těmito 35.000 lidé, kteří nyní budou bráti na odpočivných požitcích přibližně o 40 milionů Kč ročně více, přibližně polovice zaměstnanců a dělníků nižších tříd, pensisté od dráhy, pošty a tabákové režie. Čtvrtina jest vdov, které po léta čekají na zvýšení svých odpočivných požitků.

Rádi hlasujeme pro tento zákon, poněvadž jest sociálně spravedlivý, nečiní žádného rozdílu mezi příslušníky toho neb onoho jazyka, poněvadž má velký hospodářský význam a zároveň také obsahuje určitou politickou účinnost. Zákon jest pro svůj sociální obsah pro nás důležitý, poněvadž lidé, kteří desetiletou prací byli činni pro stát a společnost, nyní konečně obdrží požitky, na které mají nárok na sklonku svého života. Víme zcela určitě, že tato skutečnost zároveň v sobě uzavírá hořké jádro, ježto tímto zákonem, ostatně všemi zákony o odpočivných požitcích, bude zahrnuta jen část činných lidí v našem státě. Největší část musí se stále ještě v době vystoupení z výrobního procesu spokojiti s malými důchody anebo nedostane vůbec nic. Desetitisíce lidí, kteří pracovali 30, 40 a 50 let, musí na sklonku svého života živořiti pouliční žebrotou. Když uznáváme bezpráví, jež bylo spácháno na jedné části pensistů a nyní se opět napravuje, pak se musíme také snažiti jednou napraviti bezpráví, jež se páše na lidech, kteří neobdrží přes desetiletou tvrdou práci nic, aby svůj život mohli spokojeně zakončiti.

Musíme vysloviti, že příliš staří, když se tvořil zákon o sociálním pojištění, jsou nuceni vésti člověka nedůstojný život, poněvadž se stát a společnost o ně doposud nestaraly v dostatečné míře, a musíme zároveň poukázati na to, že starobní zaopatření, které s předloženým zákonem se staví znovu do popředí úvahy, nemá jen sociální a hospodářský význam, nýbrž má také velký kulturní význam, neboť jen úplné zaopatření lidí vystupujících z výrobního procesu osvobodí společnost konečně jednou od potupy, kterou denně pociťujeme, když vidíme ulice a domy, obzvláště v oblastech hospodářskou krisí postižených, přelidněné žebráky.

Ale ještě něčeho jiného jest vzpomenouti v této souvislosti. Myslíme, že s provedením čtvrté etapy pensistů aspoň částečně by se mohlo zabrániti t. zv. dvojímu zaměstnání a právě my, kteří žijeme v německých oblastech, víme, co znamená způsob dvojího zaměstnání pro lidi venku. Víme, jaká nálada se vzbuzuje mezi nezaměstnanými v německém území, když stále zase musejí zjišťovati, že lidé s výslužným pro sebe požadují ještě druhé zaměstnání a tím i druhý výdělek, kdežto oni sami nemají často více k živobytí než poukázku na potraviny. Myslíme, že tím, že stát plně učiní po právu pensistům čtvrté etapy, zmizí část t. zv. dvojích výdělkářů, poněvadž nejvíce pensistů, kteří se shánějí po druhém výdělku, činí tak jen proto, že s výslužným, které dostávají, nevystačí. Tedy i s tohoto hlediska zdá se nám býti předloha mimořádně důležitá. Neboť dvojí zaměstnání nebéře jen nezaměstnaným pracovní místo, nýbrž jest to pro člověka v podniku nebo v kanceláři nemilá a tísnivá konkurence. Mimo to vzniká tímto dvojím výdělkářstvím mezi nezaměstnanými a pensisty ovzduší, jež se stává přímo nesnesitelné, ovzduší, jež mnohokráte vede k úplné duševní odloučenosti jednotlivých vrstev dělnických.

Víme již, že ani tato osnova zákona nepřináší s sebou vše, co pensisté čtvrté etapy původně od zákona očekávali, neboť zatím srážkami, které s sebou přineslo snížení platů státním zaměstnancům, nastalo zmenšení kdysi očekávaného vyrovnání odpočivných požitků. Víme také, že tímto zákonem nebylo uskutečněno účinné hospodářské opatření, neboť zákon by mohl býti pro pensisty účinným jen tehdy, kdyby zahrnul daleko větší okruh lidí a kdyby hranice stáří byla podstatně snížena. Hranice stáří pro pensisty jest stále ještě příliš vysoká. My bychom dnes při nynějším stavu využívání jednotlivých pracovních sil, jež se děje tak, jak jsme si to před málo léty skoro nemohli ani představiti, my bychom při vývoji techniky, kterou dnes zaznamenáváme, a při výrobě na mnohém místě při stejném počtu dělníků mnohonásobně větší než to, co se dříve vyrobilo, my bychom při racionalisaci závodů, při typisaci výroby ve všech hospodářských odvětvích dnes velmi dobře vystačili, kdyby se hranice pro všechny druhy odpočivných požitků snížila na 50 let. Měli bychom pak stále ještě do statek lidí ve výrobním procesu, aniž by nastal nedostatek životních statků. My to víme a můžeme při této příležitosti na to poukázati, že vše, co činíme v zákonodárném sboru, jsou jen slabá pomocná opatření, aby se zabránilo hromadné bídě, která nyní jest. Jest skoro nepochopitelné pro všechny lidi, ať jsou mimo výrobní proces nebo v něm, že v době, kdy desetitisíce mladých silných lidí nedostanou příležitost pracovati, že v době, kdy dvacetiletí a dvadvacetiletí neměli ještě příležitost ve svém životě vydělati si ani bochník chleba, že v takové době ještě pořád 65letí a 70letí jsou v závodech, dílnách a kancelářích.