Je předností výborové zprávy, že se více přihlíží k výhodám odkladných účinků v případech stížností a že tendence osnovy nového zákona směřuje k tomu, aby bylo umožněno užíti odkládacího účinku. V novém znění jest zajištěn, když po uplynutí 60 dnů zůstala žádost o odkladný účinek bez rozhodnutí. Je sympatické, že v druhé resoluci k výborové zprávě se vláda vyzývá, aby pečovala o to, aby stížnosti proti odepření odkladného účinku byly u správního soudu samého především projednávány.

Zjednodušení ustanovení o prostých odepřeních povedou zajisté k rychlejšímu vyřizování a aparátu nejvyššího správního soudu se ulehčí; stejně jako je i to potěšitelné, že se výbor dohodl na tom, ponechati klid řízení více nebo méně na vůli stěžovatele, stala-li se stížnost sama jiným rozhodnutím nejvyšších správních úřadů bezpředmětnou a stěžovatel by měl býti uspokojen. To spočívá v zesílení vlivu stěžovatele na řízení a v jeho zlepšeném postavení, jež můžeme se stanoviska zastoupení obyvatelstva jenom vítati.

Velice příjemně se mne dotklo, že proti původnímu návrhu nebyly rozšířeny tak zv. pořádkové tresty - před tím tresty za svévoli - nýbrž že byly uvedeny zase na původní úmysl uděliti trest jenom tehdy, byly-li vskutku proti jasnému znění slov zákona nebo z čisté svévole podány stížnosti ke správnímu soudu. Je to obrana, která jest plně oprávněna. Nebyl oprávněn úmysl rozšířiti tyto tresty a zvýšiti je na přílišně vysokou míru, neboť tím mohlo nastati odstrašení před stížnostmi ke správnímu soudu, jež by nebylo bývalo v zájmu obyvatelstva.

Jest zcela zajímavé, že v původním návrhu byl vůbec zdánlivě úmysl učiniti nejvyšší správní soud tak řečeno pramenem příjmů.

Dámy a pánové! Je přímo groteskní, že v důvodové zprávě původního návrhu byla obsažena myšlenka, že nejvyšší správní soud musí sám krýti své výdaje. Musím doznati, že to poskytovalo zvláštní pohled do pojetí některých nejvyšších správních úřadů, jež asi nejsou již nakloněny správnímu soudu a spíše zastupují mínění, že je-li tento soud nutným, ale nejvýše obtížným zlem, mohlo by se tomuto zlu čeliti tím, že by se nejen něco vzalo z jeho kompetence, nýbrž i zdražilo řízení, aby se vůbec znemožnilo sociálně a hospodářsky slabým kruhům podávati stížnosti k nejvyššímu správnímu soudu. Domnívám se, že zde se mnou všichni souhlasí, tvrdím-li, že nejvyšší správní soud má neocenitelnou cenu pro obyvatelstvo a nesmí býti vůbec posuzován podle číslic svého rozpočtu. Ale když již ano, pak to zajisté není taková částka, stojí-li nejvyšší správní soud při ročním rozpočtu asi 10 miliard ročně v celku 7 milionů. Poplatky v řízení u nejvyššího správního soudu výbor přizpůsobil poplatkům v obecném řízení správním, jisté případy stížnosti až k cenové hranici 2000 Kč obdobně podle poplatků, předepsaných pro to u nejvyššího soudu, zajisté novota, jež zasluhuje uznání a o niž se zasloužil subkomitét ústavně-právního výboru. Nejvyšší správní soud bude míti příště za podklad svého trvání, své právní činnosti sjednocený zákon. Staré předpisy, jež byly tak dobré, že byly z velké části znovu pojaty do znění výborové zprávy, našly své odůvodnění. Nadto byly učiněny časové změny, jež jsou dány novými státoprávními poměry a všeobecným vývojem. Žádný zákon není dokonalý; i tato osnova zákona vykazuje zajisté ještě nesrovnalosti a nedokonalosti, ale bezpochyby jest přece pokrokem, a všeobecné uznání, jež také našla práce výboru v této sněmovně, je toho důkazem. Je ještě na př. chybou krásy, je-li ustanoveno, že jednací řád jest vyhrazen pouze schválení vlády a nikoliv také schválení parlamentu, vlastně presidenta republiky. Ve starém rakouském zákoně z roku 1875 o zřízení správního soudu bylo ustanoveno, že jednací řád bude sestaven tak jako tentokrát samým správním soudem, ale přece že podléhá se souhlasem ministerské rady také schválení císařovu. Proč nebylo toto ustanovení - přizpůsobené dnešním poměrům přijato, není zcela jasné. Myslím, že by bylo více odpovídalo významu jednacího řádu, kdyby bylo také toto schválení, jež bylo ve starém rakouském právu stanoveno, činitelem, stojícím nad vládou, ponecháno i zde u nového jednacího řádu.

Také jiná ještě často vytýkaná změna, která nyní vstoupí novým zákonem v platnost, jest, že zatím co musela býti vzata původně polovina členů nejvyššího správního soudu ze stavu soudcovského, musí býti nyní vzaty pouze dvě pětiny členů nejvyššího správního soudu ze stavu soudcovského a 3/5 členů z jiných odborníků správy nebo veřejného a hospodářského života. Snížení poměrného čísla soudců vyvolalo četné námitky, jež bych nechtěl sdíleti. Bylo již napřed řečeno, že pro velkou část stížností nejvyššího správního soudu v oborech správní služby a právního života jsou asi odborníci více kvalifikováni a zapracováni, než může poskytovati sama odborná kvalifikace soudců.

Ostatní a z části ještě vytýkané nedostatky osnovy nejsou tak významné, aby setřely celkový dojem, že se touto osnovou zákona skutečně předkládá Národnímu shromáždění dobrý zákon k odhlasování a že se otvírá vyhlídka na rychlé a bezvadné působení nejvyššího správního soudu a na zjednodušení a urychlení řízení, což zamýšlí zákonodárce tímto novým zákonem.

Zajisté má obyvatelstvo nejvyšší zájem na trvání nejvyššího správního soudu. Bez rozdílu národnosti, bez rozdílu stavu a zaměstnání má každý správný pocit, že v nejvyšším správním soudě jest dán strážce pro realisaci právního státu, že jednotná judikatura, její rychlé a cílevědomé působení jest všeobecně nejvyšším veřejným zájmem. Neméně jest v zájmu státu, aby měl v dobrém správním soudě a ve správním soudnictví zařízení, které jej jako právní stát chrání a zaručuje. Resoluce, která je také obsažena v osnově, sleduje tytéž myšlenkové pochody a žádá nový zákon o správním soudnictví vůbec jako provedení §u 86 úst. listiny. Myslím, že tato resoluce nemůže vládě býti dosti důrazně položena na srdce. Vzpomínám si, že se při projednávání zákona o reformě správy v r. 1927 živě o tom debatovalo, že mají býti zřízeny okresní a zemské senáty správního soudnictví. Byla také přijata ustanovení o organisaci politické správy i do nového zákona a jde proto de lege lata skutečně o správní soudnictví při správních úřadech. To se stalo před více než 10 lety a přece nebyl ještě nikdy učiněn nejmenší náběh, aby se zřídilo toto správní soudnictví u nižších instancí. Je to chyba nikoliv ve prospěch důvěry obyvatelstva v demokratickou správu, která by měla býti více zaručena správním soudnictvím než autokratickou správou. Byl by nejvyšší čas na vhodný návrh zákona. Stojíme na stanovisku, že nejvyšší správní soud jest oprávněn požadovati, aby mu bylo dáno více možností, aby mohl spravedlivě dostáti svému vysokému úkolu ve státě. Žádáme od něho právní jistotu, právní stálost a právní ochranu obyvatelstva a záruky, že stát, v němž žijeme, jest také ve skutečnosti právním státem v pravém slova smyslu. V tomto smyslu doufáme, že předložená zpráva výboru umožní, aby mohl nejvyšší správní soud těmto požadavkům a očekáváním dostáti příště ještě více než doposud, a v tomto přesvědčení budeme také pro osnovu hlasovati. (Potlesk.)

Místopředseda Košek (zvoní): Dávám slovo dalšímu řečníku, jímž je pan posl. dr Holota. (Předsednictví převzal místopředseda Taub.)

Posl. dr Holota (maďarsky): Vážená posl. snemovňa!

Právny štát nemôže postrádať inštitúciu najvyššieho správneho súdu, lebo tento súd je povolaný k tomu, aby kontroloval pôsobnosť administratívnych úradov a napravoval prechmaty týchto úradov. To tedy znamená, že má poskytovať súdnu ochranu občanom proti zneužitiam páchaným administratívnymi a finančnými úradmi. Tieto úkoly môže však plniť iba správny súd dobre fungujúci a nezávislý, a práve preto my - hľadiac na osnovu zákona so zorného úhlu menšinového - trváme na zásade, aby nezávislosť a súdna povaha najvyššieho správneho súdu bola čo najviac zabezpečená, a to tým väčšmi, lebo niektoré ustanovenia tejto osnovy zákona ukazujú na tendencie, aby najvyšší správny súd bol prekvalifikovaný na úrad a aby zanikla jeho povaha jakožto súdu.

S činnosťou najvyššieho správneho súdu boli sme viacej menej spokojní, t ým menej boli sme však spokojní s činnosťou úradov administratívnych a s pomalosťou odvolacích stolíc. Pozoruje-li kto činnosť administratívnych úradov, musí konštatovať, že administratíva má mnoho nedostatkov. Nie je dobre organizovaná, nefunguje tak, ako by mala, a v otázkach kompetencie zavládol úplný chaos. Reformu najvyššieho správneho súdu predstavovali sme si my ináč. My sme zaujímali stanovisko, že administratívne súdnictvo v najvyššej stolici bolo by treba upraviť zvláštnym, moderným zákonom. A práve preto predložená osnova zákona nás z väčšej časti neuspokojuje, lebo ona znamená vlastne len prechodnú reformu dnešného najvyššieho správnehoo súdu z dôvodov praktických.

Čím bola vyvolaná potreba tejto reformy? Podľa dôvodovej zprávy osnovy boly to dve dôležité hľadiská, ktoré refo rmu vyprovokovaly. Jedným bolo, že najvyšši správny súd nebol schopný za dnešnej svojej organizácie ovládať svoju agendu, lebo koncom r. 1936 mal 17.000 nedodelkov. Druhým hľadiskom podľa dôvodovej zprávy bol zákrok úspornej komisie, ktorá naliehala na zavedenie reformy z dôvodov finančných. Skúmame-li tieto dve príčiny, môžme konštatovať, že to sú len dôsledky, lebo vlas tné príčiny, ktoré vyvovaly tento stav, sú docela iné. Všetky tie príčiny mohol bych rozvrhnúť na dve skupiny. Jednou sú vlastné chyby vládnej funkcie po dobu uplynulých 17 rokov, druhou sú však chyby a nedokonalosť samého administratívneho aparátu.

Pohliadneme-li na 17ročnú zákonodarnú činnosť vlády, môžeme konštatovať, že keby bola vládna politika bývala lepšia a nebola by presýtená duchom rivolučným, tu by zákonné ustanovenia a nariadenia, ktorými bola republika po dobu 17 rokov spravovaná, boly bývaly lepšie a neboly by dávaly podnet, aby občania takrečeno úprkom utiekali sa k najvyššiemu správnemu súdu, aby u neho hľadali ochranu a bezpečnosť. Keby zákon o dávke z majetku bol býval lepšie upravený, keby berné a poplatkové zákony boly bývaly správnejšie, alebo keby vláda bola s prepustenými bývalými uhorskými verejnými zamestnancami ináč jednala a zaujala voči nim liberálnejšie a spravodlivejšie stanovisko, alebo keby sa bola postarala o slušnejšie vyriešenie ponosov masy penzistov, tu je docela isté, že by sa u najvyšišeho správneho súdu nebolo nahromadilo 17.000 nedodelkov. Pridáme-li k tomu, že najvyšší správny súd je zabremenený i rozsudzovaním sporov jazykových, založených na nedokonalom, ba priamo nedostatočnom prevádzaní jazykového zákona, a uvážimme-li, že vláda po dobu 17 rokov nepostarala sa o vydanie moderného, dnešným potrebám vyhovujúceho zákona o štátnom občianstve a že bez tohoto štátneho občianstva celé tisíce ľudí sú na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi, ktorí sa utiekajú k najvyšišemu správnemu súdu o ochranu svojho práva a svojej existencie pochopíme, prečo je u tohoto súdu 17.000 nedodelkov.

Keby bola do toho vládna politika lepšie videla, tu by boly odpadly tieto dôsledky a nebolo by došlo k týmto 17.000 nedodelkom. Odvažujem sa tvrdiť, že keby prezident najvyššieho správneho súdu bol sostavil štatistiku o veciach, ktoré sa dostaly do pojednávania u správneho súdu práve v dôsledku zákonov mnou zmienených, tu by bolo tých 17.000 nedodelkov zmizlo a nebola by nastala potreba teraz, aby z týchto dôvodov bol najvyšší správny súd reformovaný.

Za druhú príčinu reformy najvyššieho správneho súdu pokladám nesprávnu činnosť administratívnych úradov. V uplynulých 17 rokoch bolo veľa takých rokov, kde štatistika najvyššieho správneho súdu vykázala, že 50% vecí predložených najvyššiemu správnemu súdu bolo zrušené preto, keďže administratívne úrady rozhodovaly v nedostatku kompetencie alebo keďže rozhodoval úrad inej kompetencie, než ktorý podľa zákona mal rozhodovať.

Najvyšší správny súd nemali by sme odbremeniť tak, že mu reštringujeme obor pôsobnosti, že znesnadníme uplatňovať procesné právo štátnych občanov, lež tak, že zabránime tomu, aby štátny občan musel podávať sťažnosti k najvyššiemu správnemu súdu. Tomu však táto osnova zákona nenapomáha, ale zvýšením poplatkov a nákladov ešte to i znesnadňuje. Odbremeneniu najvyššieho správneho súdu bolo by v prvom rade napomožené tým, keby administratívne úrady nižších inštancií úradovaly podľa zákonov a nariadení, aby štátni občania neboli donucovaní obracať sa o ochranu na najvyšší správny súd proti opatreniam administratívnych úradov.

Tretie hľadisko, o ktorom sa dôvodová zpráva osnovy zákona zmieňuje, je naliehanie úspornej komisie parlamentnej, ktoré vraj učinilo nutnou reformu najvyššieho správneho súdu. V dôvodoch sa udáva, že najvyšší správny súd stojí štát 6,200.000 Kč, kdežto z pokút a poplatkov vybere sa u tohoto súdu sotva jedna stotina toho. Jedna vec - vezmeme-li za podklad 6000 vecí, ktoré najvyšší správny súd za jeden rok prejedná, - stojí štát 1000 Kč, kým v priemere vynese len 100 Kč.

Vážená posl. snemovňa! Mám za to, že toto odôvodnenie osnovy zákona by mohlo docela dobre odpadnúť, a nepokladám za správne, aby sme s tohoto hľadiska siahli k reforme najvyššieho správneho súdu, lebo najvyšší správny súd nie je podnikom obchodným, u ktorého je dôležité, aby investované náklady podnik vrátil alebo aby podnik pracoval so ziskom. Najvyšší správny súd je najvyšším tribunálom, u ktorého musí byť hľadiskom naprosto vedľajším, zda prisluhovanie spravedlnosti a právna ochrana občana, ktorá je jeho najelementárnejším právom, stojí veľa či málo peňazí.

Organizáciu dnešného nášho správneho súdu zdedili sme ešte od Rakúska z r. 1875, kde verejné slobody boly slabé, štátna moc však veľmi silná. Tomu možno pričítať ten veľký nedostatok najvyššieho správneho súdu, že najvyšší správny súd je oprávnený iba zrušiť napadnuté rozhodnutia, avšak nemá právo vyniesť na miesto napadnutého rozhodnutia rozhodnutie nové. Dnešné zákonodarstvo všade sa už dávno odchyľuje od tohoto smeru a najvyšší správny súd má všade právo vyniesť rozhodnutie nové, iba u nás trvá sa ztrnule na starej rakúskej forme, lebo pre štátnu moc a jej zástupcov je to o veľa príjemnejšie a títo si nevšímajú toho, že je to horšie pre občana, ktorý hľadá svoje právo.

V starom Uhorsku bol už pred 41 rokmi vynesený zákon o najvyššom správnom súde a tomuto vysokému sboru bolo týmto zákonom dané právo, aby on na miesto napadnutého rozhodnutia mohol vyniesť rozhodnutie nové, vyhovujúce právu a zákonu. Vieme zo života, že štátny občan nemá žiadnu výhodu z toho, dostane-li sa po rokoch tam, že napadnuté rozhodnutie je zrušené, lebo môže potom ešte celé roky čakať, kým úrad nižšej inštancie vynesie nové rozhodnutie, a môže začať znova chodiť po kalvárii pokračovania u najvyššieho správneho súdu, takže občan, ktorý utrpel právnu ujmu, dostane sa ku svojmu právu veľakráť až vtedy, keď je ono pre neho už bezvýznamné.

Čo do meritornej časti osnovy zákona ráčte mi dovoliť, abych i o tom mohol vyložiť svoju mienku. Prvé, proti čomu sa musím rozhodne postaviť, je obmedzenie oboru pôsobnosti najvyššieho správneho súdu. Vláda podľa osnovy zákona chce zaviesť tak zv. cenovú hranicu, t. j. aby spory pod cenu 500 Kč nemohly použiť právnej pomoci najvyššieho správneho súdu. Zásada demokracie si vyžaduje, aby každý človek i so svojou najmenšou vecou mohol sa obrátiť na najvyšší správny súd a nebol nikto z tohoto práva vylúčený, lebo veď podľa najnovšieho vývoja práva niektoré inštitúcie, ako na pr. inštitúcia nemocenskej pokladnice, väčšie veci ani nezná, a ide tu iba o menšie pohľadávky. Jestliže by poškodená strana nemohla sa so svojou vecou menšej hodnoty obrátiť o právnu pomoc k najvyššiemu správnemu súdu, tu by mohlo dojsť k situácii, že by nemocenské pokladnice vo vedomí tejto okolnosti spôsobovaly desaťtisíce takýchto menších krívd bez toho, že by najvyšší správny súd ako svrchovaná kontrola mohol toto ich jednanie zastaviť.

Vážená posl. snemovňa! Podobne musíme zaujať rozhodné stanovisko proti tomu opatreniu osnovy, ktorým sa ustanovuje, že právo podať sťažnosť proti niektorému administratívnemu rozhodnutiu má len ten, kto bol vo svojom práve individuálne poškodený. Naproti tomu starým demokratickým požiadavkom je, aby každý štátny občan mal právo podať sťažnosť u najvyššieho správneho súdu proti ktorémukoľvek rozhodnutiu administratívnemu. Chcem na príklade ukázať, prečo je toho treba. V obvode okresného súdu v Bratislave stávalo až do r. 1922 právo na užívanie maďarského jazyka, keďže v obvode tohoto okresného súdu bol tu početný pomer maďarskej menšiny predpísaný zákonom. Aby Maďari, ktorí sú v Bratislave vo veľkom počte, mohli byť zbavení práva na užívanie maďarského jazyka, preskupilo ministerstvo obce tohoto okresného súdu. Maďarské obce v sú sedstve mesta boly pričlenené k iným okresným súdom a na miesto nich boly pričlenené vzdialenejšie slovenské obce v miere, že tým početný pomer Maďarov v obvode tohoto okresného súdu klesol pod 20 %. Proti tomuto krivdivému opatreniu podal maďarský advokátsky sbor v Bratislave sťažnosť u najvyššieho správneho súdu, avšak súd zamietol sťažnosť s odôvodnením, že advokátom neprináleží v tejto veci žiadne právo na sťažnosť, lebo že im nebola spôsobená žiadna konkrétna právna ujma.

Bolo by veľmi dôležité, keby § 3 osnovy zákona, doplnený bol tým, že ktorýkoľvek štátny občan by mal právo na sťažnosť u najvyššieho správneho súdu proti menovaniu úradníkov v tom prípade, keby úradnícke miesta v území obývanom menšinami neboly obsadzované podľa početného pomeru menšín. Pokladali by sme to za potrebné preto, keďže vo vnútornej politike československej ukazuje sa smer - a tiež pán predseda vlády Hodža v neďalekej minulosti dal na to v mene vlády záväzný sľub - že národnostné menšiny budú v štátnych úradoch podľa svojho početného pomeru umiesťované. Nech tedy štátne občianstvo má právo na kontrolu tohoto ustanovenia, aby nedoznalo právnej ujmy, jestliže vláda nedodrží tieto ustanovenia.

Za toľkých zmien pozabudlo sa na reformu § 6. Tento paragraf vo svojej starej textácii viaže najvyšší správny súd ku skutkovému stavu, ktorý bol stanovený nižšími úrady, t. j. úrady, proti ichž nezákonným rozhodnutiam užíva občan sťažnosti, a zaisťuje najvyššiemu správnemu súdu iba právo, že shľadá-li nedostatočný skutkový stav, má právo zrušiť napadnuté rozhodnutie pre nedostatočné pokračovanie, a štátny občan môže kalváriu začať znova. A preca nebolo treba učiniť iné, než proste prevziať z osvedčeného uhorského zákona o administratívnom súde ustanovenia o dokazovaní, lebo veď uhorský zákon o správnom súde už po dobu 40 rokov predpisuje, že jestliže súd chce objasniť niektorú skutkovú okolnosť alebo chce doplniť prevedené už dokazovacie pokračovanie, tu má právo zaviesť dokazovanie, vyslyšať strany, vyslyšať svedkov a znalcov, previesť miestne ohľadávania a zaopatriť si spisy a dobrozdania.