Předseda Malypetr.

Místopředsedové: Taub, dr Markovič, Langr, Košek, Mlčoch.

Zapisovatelé: dr inž. Fulík, Pik.

238 poslanců podle presenční listiny.

Členové vlády: předseda vlády dr Hodža; ministři dr Czech, dr Dérer, dr Kalfus, Najman, dr Spina, dr Šrámek, dr Zadina, Zajiček.

Z kanceláře sněmovny: sněm. tajemník dr Říha, jeho zástupce dr Záděra.

Předseda Malypetr zahájil schůzi v 11 hod. 23 min. dopol. a konstatoval, že sněmovna je způsobilá jednati.

podle §u 2, odst. 4 jedn. řádu dal předseda na dnešní a zítřejší den posl. Rybárikovi, Benešovi, Polívkovi, dr Lukáčovi.

K návrhu předsedovu udělila sněmovna hlasováním posl. Szentiványimu dovolenou na dobu od 15. dubna do 15. května t. r. z rodinných důvodů.

nemocí posl. Petrášek, Ježek.

Za platné podle §u 2, odst. 4 jedn. řádu uznal předseda dodatečné omluvy posl. dr inž. Touška na den 8. dubna t. r. a posl. dr Dominika na den 9. dubna t. r.

Do výboru rozpočtového vyslal klub poslanců čsl. strany lidové posl. Vičánka za posl. Otáhala.

Dotazy:

posl. inž. Peschky min. obchodu a min. vnitra, že bez důvodu bylo odepřeno povolení otevříti pobočku obuvnického závodu v Chornicích (č. D 320-IV);

posl. Tichého min. veř. zdravotnictví a tělesné výchovy ve věci rozšíření systemisovaných služebních míst a jmenování a povyšování ve větším rozsahu ve státní nemocnici, jakož i v prosektuře v Moravské Ostravě-Zábřehu nad Ostravicí (č. D 321-IV);

posl. J. Sedláčka min. vnitra, veř. prací a min. sociální péče v záležitosti vybudování okresní silnice II. třídy z katastru obce Hlubočky přes Hrubou Vodu na zastávku Smilov u Olomouce (č. D 323-IV).

Odpovědi:

min. pošt a telegrafů na dotaz posl. inž. Karmasina č. D 267-IV;

min. soc. péče na dotaz posl. inž. Peschky č. D 208-IV;

min. školství a nár. osvěty a financí na dotaz posl. J. Sedláčka č. D 221-IV;

min. školství a nár. osvěty na dotaz posl. dr Domina č. D 253-IV.

počátkem schůze:

Návrhy tisky 859, 860 a k tisku 860, 865 - přikázány výboru iniciativnímu.

Interpelace tisk 858 (I až XVII).

Odpovědi tisk 857 (I až VIII).

Publikace Mezinárodní informační služby parlamentní "Z cizích parlamentů", ročník XVIII, č. 3 a 4.

přikázal předseda žádost kraj. soudu v Klatovech ze dne 8. dubna 1937, č. Nt 108/37, za souhlas s trest. stíháním posl. Knorreho pro přečin podle §u 14, č. 5 zákona na ochranu republiky (č. J 229-IV).

V důsledku amnestie presidenta republiky ze dne 6. března 1937 odvolány byly imunitní žádosti za souhlas s trest. stíháním:

posl. Illinga č. J 152-IV, pres. sdělení 53. schůze,

posl. Franka č. J 155-IV, pres. sdělení 53. schůze a č. J 217-IV, pres. sdělení 78. schůze,

posl. Liebla č. J 165-IV, pres. sdělení 60. schůze,

posl. inž. Lischky č. J 220-IV, pres. sdělení 85. schůze,

posl. Maye č. J 199-IV a č. J 200-IV, pres. sdělení 76. schůze.

Předseda (zvoní): Přistoupíme k projednávání prvého odstavce pořadu, jímž jest:

1. Předběžná rozprava podle §u 20 jedn. řádu o vládním návrhu zákona, kterým se vydává občanský zákoník (tisk 844). (Hluk. - Předseda zvoní.)

Prosím o klid.

Na této předběžné rozpravě usneslo se předsednictvo podle odst. 1 §u 20 jedn. řádu ve schůzi konané dne 9. dubna t. r.

Podle odst. 2 §u 20 jedn. řádu zahájí předběžnou rozpravu člen vlády. V rozpravě může promluviti z každého klubu toliko jeden jeho člen a jeden řečník z poslanců mimo kluby. Věcné návrhy v předběžné rozpravě nejsou přípustny.

K zahájení rozpravy jako člen vlády přihlásil se pan ministr spravedlnosti dr Dérer. Dávám mu slovo. (Hluk. - Předseda zvoní.)

Prosím o klid.

Ministr spravedlnosti dr Dérer: Slávna snemovňa!

Vláda republiky predložila obom snemovniam Nár. shromaždenia návrh zákona, ktorým sa vydáva občianský zákoník. Predloha táto má veľký význam z hľadiska štátu a jeho občianstva a považujem za svoju povinnosť, aby som sa ako rezortný minister ujal slova a tento význam podškrtnul.

Snahou každého moderného štátu je, aby najdôležitejšiu svoju právnu oblasť, právo súkromné, upravil i formálne jednotným zákonom. Každodenný život každého občana pohybuje sa v rámci, ktorý upravuje občianske právo súkromné. Právu tomuto nikto nemôže uniknúť. Od okamžiku narodenia, cez dobu nezletilosti, potom v dobách zápasu o každodenný chlieb, o existenciu rodiny, o majetok, o výživu až do smrti, pri každom kroku, pri každom počínaní poskytuje občianske právo občanovi bezpečnosť pre jeho ľudské a hospodárske snaženia a sleduje ho ešte i po smrti, pečujúc tak o zabezpečenie výsledkov jeho celoživotného snaženia a o uplatnenie jeho vôle. Záujmy každého občana bez výnimky v najdôležitejších jeho vzťahoch so životom a v hojnej rozmanitosti u každého jednotlivca nerozlučne sviazané sú s úpravou súkromného práva. Neni preto divu, že národy a štáty vždy kladly veľkú váhu na túto úpravu. Ústavy štátov, války, mocenské pomery a snaženia môžu byť naplnené a vedené najlepšími úmyslami, ich výsledky môžu zdánlive vykazovať i silu a stabilitu, keď vnútro života národov, súkromný život občanov nie je zdravý, keď ovládaný je chaosom a anarchiou, keď prieči sa zdravému rozumu, dobrej morálke a nedbá poriadku, márne sú všetky lesky vonkajších inštitúcií, lebo na nedostatkoch súkromného práva stroskotajú najskvelejšie ústavy, najsilnejšie štátnické individuality, najkrásnejšie národné aspirácie. V dobrej úprave civilného práva je najlepšia zábezpeka sporiadaného štátneho a národného života. Právna bezpečnosť poskytovaná dokonale vyvinutým civilným právom rímskym zabezpečila trvácnosť, rozsiahlosť a rozkvet najväčšieho imperia starého veku, ač právo toto užívané bolo len na základe jeho stáleho i vedou napomáhaného praktikovania a ku kodifikovaniu jeho prišlo až v dobe, keď ríša bola už v rozklade. Ani civilné právo anglické nie je síce kodifikované, ale veľkou autoritou právo naliezajúcich sudcov právo toto stále a dôsledne praktikujúcich vyvinulo sa v ohromný mravný a bezpečnostný pilier, o ktorý sa opiera svetová ríša anglického národa. Chaotické a autarkické pomery stredoveké zmierňované a upravované boly klasickým rímskym právom, zprvu úplne zatlačeným, pozdejšie však čím ďalej tým viacej uplatnivším sa proti domácim feudálnym právam. Rímske právo civilné, vyvinuté už v staroveku v právo svetové (jus gentium), stáva sa tak právom občianskej civilizácie proti barbarským právam domácim feudálnym. Zápas rímskeho práva ako elementu pokroku, poriadku, univerzálnosti trvá ďalej, i v novom veku. V mnohých zemiach vynúti si i formálnej platnosti. A nacionálne práva domáce uplatnia sa až vtedy, keď zanechajú feudálne princípy, prijmú svetové zásady rímskeho práva civilného, označovaného vtedy jeho zastancami ako právo, ktoré v znamenitej čistote obsahuje večné pravidlá spravedlivosti, skoro ako sankcionované právo prirodzené, podľa slov dôvodovej zprávy Code Napoléonu "l´expression des sentiments mis par Dieu m@eme dans le coeur des hommes" ("výraz citov vložených samým bohom do sŕdc ľudí") a na tomto podklade prispôsobujú sa zmeneným potrebám a požiadavkám novej doby.

Dôležitosť kodifikácií civilného práva uznaly v novom veku všetky režimy, ktoré priniesly alebo snažily sa priniesť svojim národom nový život, lepšiu štátnu a národnú úpravu.

Veľká francúzska revolúcia od prvého počiatku zabývala sa s touto otázkou. Už konstituanta nariadila r. 1791 prípravu kodifikácie občianskych zákonov. V konvente predložený bol podrobne vypracovaný návrh, ktorý nebol však prijatý. Nasledovaly ešte tri ďalšie návrhy s podobným osudom. Konečný projekt bol až pod konzulátom r. 1798 pripravený, veľmi urýchlene, a predložený r. 1801 zákonodarnému sboru, ale vládou krátko potom odvolaný, aby onedlho obnoveným zákonodarným sborom znovu bol predložený, ktoré ho r. 1804 schválily. Tento zákon bol po sriadení cisárstva znovu upravený a pod menom Code Napoléon r. 1807 dekretovaný. Tento dnes pod označením Code civil známy veľký zákoník obsahuje kodifikáciu civilného práva veľkou revolúciou a jej následkami obnovenej modernej Francie.

Keď slobodomyseľný Bedrich II. všemožne snažil sa zväčšiť moc pruského štátu a položil tým základy budúcej mocnej ríše nemeckej, snažil sa tomuto útvaru dať i mravné a právne opodstatnenie a inauguroval kodifikovanie pruského práva civilného, ktoré pozdejšie r. 1794 po jeho smrti jako všeobecné zemské právo (Allgemeines Landrecht) stalo sa zákonom a platilo vo veľkej časti pruských zemí až do r. 1900.

Ani Rakúsko nechcelo ostať v pozadí v tomto kodifikačnom snažení. Už za Marie Terezie vyhotovená bola rozsiahla predloha, pozdejšie prepracovaná a za Jozefa II. oddaného reformám čiastočne dokončená a ako Jozefínsky zákoník publikovaná. Po smrti Jozefa nastalá reakcia snažila sa reformné dielo odďaľovať, ale nemohla zmariť osvieteneckým duchom podporované snaženie. Tak vzniklo dielo Martiniho a Zeillera, platné od r. 1797 len v haličských zemiach, ale pozdejšie po prevedenom prvom čítaní, jeho revízii a superrevízii od r. 1801 do r. 1810, všeobecný občianský zákoník, zavedený cisárskym patentom 1. júla 1811 pre územie celej rakúskej ríše.

Keď začiatkom 60. rokov minulého storočia italský národ sjednotil sa v jediný štát, ešte nebol tento proces úplne dokončený a nový štát na podklade francúzskeho Code civil s veľkým elánom uzákonil svoj Codice civile del regiio d´Italia.

I sjednotená nemecká ríša po skončení víťaznej vojny 1870/71 ihneď zahájila prípravné práce pre sjednotenie a kodifikovanie civilného hmotného práva na území celej ríše. Práca táto, odchýlne od revolučného elánu napoleonskej Francie a mladistvej rýchlosti francúzskou pomocou sjednotenej Itálie, prevedená bola s pravou nemeckou dôkladnosťou, vo viac ako 20ročnej práci, ktorej zúčastnili sa najvynikajúcejší teoretikovia a praktikovia vyspelého civilistického právneho života nemeckého, a i ríšsky parlament mal na nej vynikajúci podiel. Vláda predložila osnovu ríšskemu snemu 17. januára 1896. Po všeobecnej debate prevedenej od 3. do 6. februára osnova prikázaná bola 21člennému parlamentárnemu výboru. Už 12. júna t. r. výbor predložil svoju zprávu plénu snemovne, ktorá o týždeň pozdejšie zahájila debatu druhého čítania, a o 10 dní na to previedla i tretie čítanie, aby 1. júla t. r. osnovu schválila. 24. augusta 1896 bol občianský zákoník nemeckej ríše promulgovaný a dňom 1. januára 1900 toto najobsiahlejšie dielo modernej zákonodárnej práce nabylo účinnosti.

Je len prirodzené, že československý národ ihneď po svojom štátnom osamostatnení podľa príkladu národov iných, i väčších, usiloval sa o to, aby nový štát upravil civilné právo hmotné jednotným, na celom území Československej republiky platným občianskym zákoníkom a takto doplnil a dovŕšil oslobodzovacie dielo, vyjadrené v ústavnej listine a v zákonoch ju doplňujúcich a ústrojnosť štátu a jeho verejnú správu upravujúcich. Úkol tento sa javil u nás tým pálčivejším a nutnejším, lebo jako u národa strednej veľkosti a pri odstredivých snahách umele rozduchávaných a často i zahraničnými vlivm podporovaných existenčné záujmy národa a štátu kategoricky vyžadujú unifikáciu a kodifikáciu všetkých význačnejších oborov právneho života a predovšetkým práva občianskeho súkromného. Len keď národ náš a republika Československá riadiť sa bude vo všetkých podstatných životných záujmoch svojich občanov jednotným právom, bude naša štátna a národná bezpečnosť plne zaistená. Len pri jednotnom práve bude rovnoprávny vývin všetkých občanov štátu bez rozdielu národnosti dobre zabezpečený a len táto jednota a rovnosť práv i vo vzťahoch súkromného života bude môcť najsilnejšie k sebe na trvalo priblížiť rôzne národy náš štát obývajúce.

Vedľa týchto všeobecných ohľadov bolo treba u nás uvážiť i fakt, že súkromné právo občianske na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi je nielen odchýlne od práva českých zemí, ale že v prevážnom svojom rozsahu vôbec nie je kodifikované a až na niektoré výnimky ani parciálnymi zákonami upravené, ale zakladá sa na práve zvykovom a na nepísaných pravidlách, vyjadrovaných súdami len pri rozhodovaní konkrétnych sporov.

Úkol, pred ktorý boli postavení naši právnici po nabytí štátnej samostatnosti, bol síce naliehavý, ale nie menej obtížny, veľký. Úkol vytvorenia kodifikácie súkromného práva kladol vždy veľké požiadavky i na právnický svet veľkých národov, so starými štátnymi tradíci ami, s rozvetvenou právnickou vedou, s bohatým hospodárskym životom, s obsiahlou vyvinutou samostatnou starou judikatúrou. Keď i tieto veľké národy zdolať mohly veľké kodifikačné úkoly len po trvalej, dlhej štátnej samostatnosti, či sa mladý československý štát mohol dať do tejto práce s výhľadom na slušný úspech už hneď v prvom počiatku svojho nového štátneho života? Či majú naša právna veda, náš právny a štátny život dostatok tradícií, aby sa mohly sústrediť s výhľadom na zdar tak historického diela?

Nech mi je dovolené, aby som v tejto súvislosti vyzdvihnul veľkú vyspelosť starej právnickej vedy českej a vysoký stupeň dospelosti legislatívy starého českého štátu. Keď mladá Československá republika a jej zákonodarné sbory pristupujú k tomu, aby prejednaly a uzákonily najlepšími súčasnými našimi vedeckými a praktickými znalcami súkromného práva pripravené veľké legislatívne dielo, sluší pripomenúť, že právnici dneška, ktorí túto osnovu pripravili, a i tí, ktorí na nej v parlamente pracovať budú, oporu pre svoje odhodlanie a oprávnenie k spolupráci na najväčšom zákonodárnom diele nového štátu iste našli a najdú v okolnosti, že už v starom českom živote, v starom samostatnom českom štáte žili veľkí českí právnici, ktorí už v dobách, keď mnohé iné, i väčšie a mocnejšie národy a štáty pestovaly len na latinskom základe a latinskou rečou právnickú vedu a zákonodarstvo, k veľkej vyspelosti priviedli českú, českou rečou písanú právnu vedu a podobne v českej reči písané kodifikačné diela buď domáceho práva alebo právnych predpisov cudzích, recipovaných a domácim pomerom prispôsobených. Peter z Rožmberka na začiatku 14. storočia, Ondrej z Dubé na sklonku 14. storočia, a hlavne mohutná právnická postava Kornela Viktorína ze Všehrd na prelomu 15. a 16. storočia s jeho veľkým dielom Kníh devaterých zanechali nám všetky podrobnosti starého českého práva i civilného. O niečo skorej napísal moravský právnik Ctibor Tovačovský z Cimburka svoju "Knihu Tovačovskú neboli Pamět obyčejů, řádů, zvyklostí starodávních a řízení práva v markrabství Moravském". Práce týchto právnikov systematicky registrujú živé obyčajové právo domáce a preto nemaly len vedecký význam, ale používané boly i ako súkromné kodifikácie, podľa ktorých úrady postupovaly. Prvé oficiálne kodifikačné dielo české bolo Vladislavské zřízení zemské z r. 1500, obsahujúce hlavne výsady šľachtické podľa ducha doby ľudu nepriaznivé. Z emské zřízení toto bolo pozdejšie opätovne prepracované a vydané jako "Práva a zřízení zemská království Českého". Na poli spísania českého mestského práva spomenúť treba Brikcího z Lícka, autora osnovy vytlačenej r. 1536 a obsahujúcej vtedy hlavne smerodatné právo pražské. Významnejší bol Pavel Kristián z Koldína, povedomý unifikátor práva, ktorému šlo o to, aby - ako sám napísal - "ve všech městech království tohoto jednostajných práv užívali". Jeho r. 1579 vydaná kniha "Práva městská království Českého a markrabství Moravského" obsahuje hlavne súkromné právo, opiera sa o právo rímske a tešila sa takej popularite, že pozdejšie nabyla obecnej platnosti zákonitej. Právo toto ostalo platným v českých a moravských zemiach až do vydania jozefínskeho zákoníka, poťažne všeobecného občianského zákoníka z r. 1811 a malo značný vplyv i na mestské právo, užívané na Slovensku v mestách.