Z tohoto krátkeho výpočtu je zrejmé,
že starý český štát v dobách
svojej samostatnosti vykazoval veľmi značnú
právnickú, legislátorskú a kodifikátorskú
pohotovosť. Opierajúc sa i o túto slávnu
minulosť, vyrástla u nás až v druhej polovici
minulého storočia veľmi obsiahla a dôkladná
veda civilistická česká a nemôžem
dnes nespomenúť aspoň najhlavnejšieho
jej reprezentanta, vehlasného českého právnika
a europského významu vedátora Antonína
Randu.
Československá republika právom mohla sa
teda odhodlať k tomu, aby odstrániac dosavádnu
nejednotu súkromného práva na jej území
a ukončiac i právnu neistotu z toho vyplývajúcu,
pripravila a uzákonila podľa príkladu iných
národov vlastnú, celé štátne
územie jednotne zasahujúcu, podľa možnosti
na všetky čiastky civilného práva sa
vzťahujúcu a potrebám doby zodpovedajúcu
kodifikovanú úpravu.
Otázka vhodnosti doby pre kodifikovanie civilného
práva bola opätovne pretriasaná i v právnickej
literatúre, a prirodzene že i ministerstvo spravedlivosti
muselo sa zaoberať s touto otázkou, hneď po prevrate.
Už Baco (De fontibus juris) stanovil pre kodifikačné
práce tri podmienky, ktoré iste platia pre všetky
doby. Predovšetkým žiada, aby sa nekodifikovalo
bez nutnej potreby. Potom, aby sa kodifikácia diala vždy
so zvláštnym zreteľom na dosiaľ platné
právne pramene, a konečne, aby sa k nej pristúpilo
len v takých dobách, ktoré po stránke
vzdelanosti a vecných znalostí prevyšujú
doby predošlé.
Keď po pádu Napoleona I. značne vzrástlo
nemecké národne sebavedomie, niektorí právnici
požadovali urýchlené odstránenie rôzností
práv a sjednotenia civilného práva na území
všetkých nemeckých štátov. Nejednota
tá bola veľmi značná, rozmanitejšia
ako je dnes u nás, lebo popri pandektovom práve
rímskom skoro v polovici nemeckých zemí,
ktoré v mnohých oblastiach požívalo
formálnej sily zákona, platilo pruské zemské
právo v Prusku, francúzsky Code civil v porýnskych
provinciách, nehovoriac ani o rakúskom občianskom
zákoníku v zemiach rakúskych a od r. 1863
platnom občianskom zákoníku v Sasku. Ale
proti kodifikačným a unifikačným snahám
postavil sa jedon z najvýznamnejších právníkov
doby, vehlasný Savigny, a v svojej knihe "O povolanosti
našej doby pre zákonodarstvo a právnu vedu"
čo najrozhodnejšie popieral, že by pomery boly
už zralé pre zdarnú prípravu tak veľkého
diela. Savigny dokonca v rozmanitosti práva videl veľkú
výhodu zvlášť s hľadiska právnej
vedy, historického preskúmania starého práva
a tak dôkladnej prípravy budúcich zákonodarných
úkolov. Staval sa proti každej netrpezlivosti pri
požadovaní unifikácie a kodifikácie
a varoval pred každým prenáhlením. "Keď
židovský národ" - píše Savigny
- "na hore sinajskej nevedel vyčkať božský
zákon, z netrpezlivosti urobil si zlaté teľa,
o ktoré rozbily sa opravdivé dosky zákona".
Savignyho stanovisko zvíťazilo. Viac ako 80 rokov
žil ešte n emecký národ v najväčšej
rozmanitosti platných civilných práv, až
r. 1900 vstúpil v život jednotný občianský
zákoník. A podivuhodné, že najväčší
politický a hospodársky rozmach Nemecka padá
do doby tejto nejednoty práva. Ale na druhej strane je
fakt, že práve toto 19. storočie prinieslo
najmohutnejší rozmach nemeckej právnej vedy
civilistickej a vôbec ten rozmach, ktorý Savigny
označoval za predpoklad zdarnej kodifikácie. Táto
mohutná veda, jej ohromná autorita na súdy
a na praktický právnický svet, vzájomné
ovlivňovanie sa vedy, praxi a hospodárstva nahradily
formálnu kodifikáciu a zabezpečily i bez
nej v nemeckom štáte právnu bezpečnosť,
ktorá sa stala všade pochvalne známou. Ani
mohutný štát Bismarckov neriešil otázku
kodifikácie civilného práva prekotným
spôsobom, nehľadel na prestížnu stránku
veci a i po víťazstve nad Franciou v značnej
čiastke nemeckej ríše nechal ešte skoro
30 rokov v platnosti právo porazeného, francúzsky
Code Napoléon.
Podobným obozretným a dôkladne pripraveným
spôsobom vyriešilo si i Švajciarsko otázku
kodifikácie súkromného práva zavedením
všeobecne platného občianskeho zákoníka
až r. 1907 (v účinnosti od r. 1912).
Keď sa teda legislatívnej správe Československej
republiky vytýkalo pomalé tempo pri pripravovaní
občianskeho zákoníka, nutno j e teraz, keď
výsledok týchto príprav predklad áme
k schváleniu zákonodarným sborom, pripomenúť,
že všetci, ktorí na diele pracovali, boli si
vedomí veľkej svojej zodpovednosti, že vykonať
sa snažili prácu dobrú, dôkladnú,
premyslenú a pripraviť chceli pre nový štát
úpravu trvalú, na veľmi dlhé doby, na
mnohé desaťročia a snáď i storočia
určenú, a jedine z tohoto dôvodu nechceli
požiadavkám rýchlosti obetovať kvalitu
svojej práce. Tento obozretný postup mohol byť
volený tým viacej, že v Čechách
a v zemi Moravskosliezskej i po prevrate v platnosti ostal rakúsky
všeobecný občiansky zákoník,
teda zákonodarné dielo až na niektoré
anachronizmy v celku zn amenité a osvedčené,
opierajúce sa na dlhú, tradičnú, veľkú
dôveru požívajúcu judikatúru,
v ktorej dôstojným spôsobom pokračoval
po dobytí štátnej samostatnosti i náš
najvyšší súd. V druhej polovici republiky,
na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi, ostalo síce v platnosti
odchýlne staré uhorské právo súkromné,
nespísané vo formálne právne pravidlá,
ale ustálené, až na niektoré výnimečné
právne oblasti zákonmi upravené, podľa
zvykov a judikatúry uhorskej, báze často
veľmi kolísavej. Ale neslobodno zabudnúť,
že uhorská judikatúra hlavne v oblasti vecného
a obligačného práva vyvinula sa vlastne na
podklade rakúskeho všeobecného občianskeho
zákoníka, ktorý v Uhrách v dobe absolutizmu
od r. 1852 do 1861 v celom svojom rozsahu i formálne bol
platný, a keď dočasné súdne pravidlá
judexkuriálnej porady r. 1861 restituovaly staré
zvykové právo uhorské, výslovne naďalej
i vo formálnej platnosti ponechaly v Uhrách všetky
ustanovenia rakúskeho obč. zákoníka
pozemkových kníh sa týkajúce a s nimi
súvisiace. Uhorská judikatúra bola rakúskym
občianskym právom tým viacej ovlivňovaná,
že skoro na tretine územia bývalého
Uhorska, t. j. v Sedmohradsku, v hraničiarskom pásme
a v Rieke rakúsky obč. zákoník i po
r. 1861 až do prevratu 1918 i formálne ostal platným
právom. Po prevrate na Slovensku a v Podk. Rusi v účinnosti
ostavšie civilné právo je teda - až na
právo rodinné a dedické - v podstate totožné
s právom rakúskeho obč. zákoníka,
len s tým rozdielom, že neriadi sa formálne
textom tohoto zákona a že na judikatúru uhorskú
pôsobily na pr. v obligačnom práve i predpisy
uhorského obchodného zákona, ďalej iné
zákonné predpisy uhorské, v posledných
rokoch pred vojnou i pod vlivom nemeckého občianskeho
zákona vypracovaný elaborát osnovy uhorského
občianskeho zákoníka. Keď teda uhorské
civilné právo vykazovalo v posledných rokoch
predvojnových v mnohom tendenciu vymaniť sa z vlivov
rakúskeho občianskeho zákoníka, tak
vývoj tohoto práva na Slovensku a v Podkarpatskej
Rusi v rokoch od prevratu pohybuje sa opačným smerom.
Po prevrate, ako známo, zavládnul vo východných
zemiach republiky značný chaos ako prirodzený
následok veľkého štátneho, národného
a spoločenského obratu. Značným odchodom
reč ľudu neznajúcich s tarých úra
dníkov a sudcov a katastrofálnym nedostatkom kvalifikovaného
elementu slovenského a domáceho nastal značný
príliv českého elementu do úradov
a na rakúskom občianskom zákoníku
vychovaných sudcov a právnikov na Slovensko a na
Podk. Rus. Nemôžem pri tejto príležitosti
nezdôrazniť veľkých zásluh českých
sudcov na odstránení povojnového chaosu a
nedostatku právnej bezpečnosti na Slovensku a v
Podk. Rusi. Vo svornej spolupráci a v shode s domácim
civilným právom oboznámenými starými
sudcami, prevzatými z uhorského režimu, ktorí
svoje znalosti chvályhodnou ochotou sdeľovali vždy
českým svojim kolegom, prekonali nielen prechodné
chaotické pomery, ale priblížili domáce
právo zvykové zase k pevným základom,
z ktorých vlastne vyšlo, k všeobecnému
občianskemu zákoníku, a na tomto podklade
aplikujúc zvykove pravo v nie malej miere pris peli k jeho
stabilite. V tomto duchu vychovala poprevratová veda civilného
práva slovenského mladšiu generáciu
sudcovskú na Slovensku, ktorá sa v praxi čím
ďalej tým citeľnejšie uplatňuje.
Účasť českých sudcov na utváraní
sa civilnej judikatúry slovenskej neovlivňovala
túto len smerom k jednotnému právnemu nazieraniu,
k väčšej úcte k pozitívnym prameňom
práva a k zreteľom na občiansky zákoník
platný v českých zemiach, ale ona mala tam
značný vliv i na judikatúru českú.
Českí sudcovia, oboznámiac sa s právom
slovenským a podkarpatoruským, poznatky svoje uplatňovali
navrátiac sa do historických zemí i doma.
Nie jedna inštitúcia starého uhorského
práva našla takýmto spôsobom sympatického
prijatia. Je mojou povinnosťou, aby som po tejto stránke
vyzdvihnul cieľuvedomú unifikáciu civilného
práva už v praxi prevádzať sa snažiacu
judikatúru najvyššieho súdu a i administratívne
opatrenia tohoto tribunálu, zvlášť v posledných
rokoch smerujúce k tomu, aby zabezpečený
bol dľa možnosti jednotný vývoj civilného
práva na území celej republiky.
A jako v Nemecku minulého storočia súčinnosť
vedy a praxe nahradila po stránke právnej bezpečnosti
z rôznosti platných právnych predpisov vyplývajúcu
neistotu, tak v menšom merítku i u nás, v republike
Československej, vzájomné ovlivňovanie
civilistickej vedy a judikatúry zabezpečilo dostatok
právnej bezpečnosti a jednoty a stálosti
nazierania aspoň v oblasti práva vecného
a obligačného, aby zodpovední a povolaní
činitelia s kľudom, bez ktorého neni možné
zdarne dokončiť žiadne rozsiahle zákonodarné
dielo, a bez prenáhlenia pripraviť mohli veľkú
osnovu, ktorá je predmetom našeho parlamentárneho
prejednávania.
Treba tiež pripomenúť, že niektoré
poprevratové zákony účinne zasiahly
do súkromného práva a upravily niektoré
otázky jednotne pre územie celej republiky. Spomeniem
len zákon č. 447/1919, ktorým sa snížil
vek nezletilosti, zákon č. 56/1928 o osvojení,
zákon č. 106/1923 o nakladateľskej smluve,
zákon č. 179/1924 o zrušení sverenstva
atď.
Pripomeniem, že na poli rodinného práva dosiahnuté
bolo značnej miery jednoty práva na území
celého štátu zákonom č. 320/1919
o zmene ustanovení občianskeho práva o obradnostiach
smluvy manželskej, o rozluke a o prekážkach manželstva.
Slávna snemovňa! Keď skúmame, či
sú u nás predpoklady, požadované i prísnymi
vedeckými kritikmi, pre zdarnú kodifikáciu
a unifikáciu občianskeho práva súkromného,
nemôžeme prísť k inému výsledku,
ako ku kladnému zodpovedaniu tejto otázky.
Či je tu naliehavá nutnosť? Myslím,
že je táto nutnosť tak zrejmá, že
neni treba o nej diskutovať. Či sme pripravili našu
kodifikáciu so zreteľom na dosiaľ platné
právne pramene? V ďalších mojich výkladoch
zodpoviem kladne i túto otázku. Či je naša
doba zralá pre dôkladnú prípravu tak
závažného diela zákonodarného?
I na túto otázku som už odpovedal a dovolím
si pozdejšie vrátiť sa ešte k tomuto tématu.
Ministerstvo spravedlivosti ihneď po prevrate rozhodlo sa
pristúpiť k unifikácii civilného práva
hmotného. Ale myšlienka táto pohybovala mysľami
českých a slovenských právnikov už
pred prevratom, keď v posledných mesiacoch svetovej
vojny dr Alois Rašín, pozdejší
veľký minister financií, a dr Ferdinand Pantůček,
pozdejší zaslúžilý prezident nášho
najvyššieho správneho súdu, jednali o
tejto otázke so zástupcami Slovákov vo Viedni,
medzi ktorými sa nachodil dnešný pán
predseda vlády dr Hodža i moja maličkosť.
Pantůček si vtedy predstavoval otázku veľmi
jednoducho a priamočiaro. Navrhoval, aby dňom vyhlásenia
zákona, ktorý myslený bol ako prvý
zákon utvoriť sa majúceho štátu
československého, všetky zákony a nariadenia
rakúske platné v českých zemiach a
teda i všeobecný občiansky zákoník
nabyly platnosti i na Slovensku a tým samým dňom
pozbylo tam účinnosti staré právo
uhorské. Toto priamočiare riešenie nebolo prijaté
z rôznych dôvodov a zákon č. 11 z 28.
októbra 1918 stanovil práve opačný
princíp, t. j. ponechal rôzne práva v rôznnych
právnych oblastiach štátu dočasne naďalej
v platnosti, patrne obávajúc sa, že tak radikálne
sjednotenie, aké navrhoval Pantůček, bolo
by na veľmi dlhú dobu, snáď i na roky,
prakticky neúčinné a spôsobilo by skorej
chaos ako žiaducnú jednotu a právnu bezpečnosť.
Bol teda zvolený správny princíp. Miesto
prekotnosti priemyslená, právnou vedou a praxou
pripravená unifikácia, vyvierajúca synteticky
z dosaváď platných právnych systémov
a opierajúca sa na skutočný právny
život a na potreby a záujmy moderného života
a zmenených pomerov.
Každá kodifikácia civilného práva
počítať musí, ako som už uviedol,
s tým, čo na tomto poli dosiaľ pplatilo. I
bez formálneho zákoníka platí a platiť
musí nejaké právo. Pred veľkými
kodifikáciami 19. storočia civilné právo
riadilo sa, krom parciálnych alebo regionálnych
zákonov, väčšinou zvykovým právom.
V predprevratových Uhrách, v dnešnom Maďarsku
a na územiach, ktoré z bývalého Uhorska
pripadly nástupníckym štátom, dodnes
platí zvykové právo. V súkromnom práve,
kde niet zákona, nahradzuje ho právny zvyk. V súkromnom
práve niet vacu um juris. Taký bol vývoj
europský. Zvykové právo toto, známe
i pod pomenovaním obecného práva (Gemeines
Recht), obsahovalo systém, zásady a pravidlá
poväčšinou rímskeho práva, tak,
ako bolo stredovekými komentátormi a glosátormi
podávané a pozdejšie ako Pandekty pre modernejšie
potreby vypestované. Osvietenecká doba priniesla
i rozumové a prirodzené právo v abstraktnom
pojatí bez konkrétneho skutočného
podkladu. V niektorých právnych oblastiach udržaly
sa i právne zvyky starého pôpôvodu slovanského,
germánskeho, uhorského, frankského atď.
Týmto som chcel len naznačiť, že na poli
súkromného práva i bez zákonov, i
bez písaných ppredpisov, i bez kodifikácie
existovalo vždy a všade živé právo,
žijúce v povedomí občianstva a, čo
je hlavné, v hlavách a v praktikovaní právo
vykonávajúcich právnikov. Kodifikácia
súkromného práva neznamená preto vytvorenie
právnych predpisov z ničoho, z vacuumu, ale ona
dáva vlastne len formálne a autoritatívne
výraz tomu, čo už tu neformálne bolo
a čo tu je, hoc žiadna legislatívna autorita
to ešte nevyslovila, a stanoviť môže najviac
len v jednom druhom detailu, často iste veľmi dôležitom,
odchýlky od starého práva alebo novú
úpravu.
Kto teda pristupuje ku kodifikácii súkromného
práva, nemôže si namýšľať,
že vytvára niečo úplne nového,
že z "gruntu" mení to, čo už
doposiaľ platilo. Pokiaľ sú pre nás smerodatné
súkromnohospodárske právne zásady
dosavádnej Europy, keď i sú - a to niekedy
veľmi podstatne - ovlivňované modernými
sociálnymi tendenciami, musí si toto uvedomiť
každý kodifikátor. Najklasickejšia všetkých
kodifikácií, Justinianov Corpus juris civilis z
r. 533-34, nebola ničím iným ako systematickým
spísaním priebehom niekoľko storočí
k najväčšej vyspelosti vyvinutého a stále
praktivovaného rímskeho práva. Codex Napoleonov
opieral sa tiež o dotedy platné mestské právo
zvykové, ďalej o rímske právo, o staré
kráľovské nariadenia a o tak zv. intermediérne
právo, vyvinuté od revolúcie. Kodifikácia
Napoléonova stmelila len tento materiál v systematické
dielo a dalo mu moderný, porevolučný výraz.
Podobne to bolo so všeobecným občianskym zákoníkom
z r. 1811. Nemecký ríšsky občiansky
zákoník z r. 1896 čerpal zase z pandektového
rímskeho práva, z pruského všeobecného
zemského práva, zo saského občianskeho
zákoníka, z badenského zákoníka,
ale i z rakúskeho všeobecného obč. zákoníka
a i z Code civilu napoleonského. Prvé veľké
kodifikácie novej doby, ako rakúsky a francúzsky
zákoník, ktoré nemaly ešte pred sebou
formálneho vzoru moderného zákoníka,
boly iste nepomerne obťažnejšie ako kodifikácie
pozdejšie, ktorým mohly už slúžiť
ako vzor a základ tieto predošlé zákoníky.
V mnohých zemiach sa pri kodifikovaní civilného
práva obmedzili viac menej na kopiu niektorého osvedčeného
zákoníka, jako na pr. v Itálii, Srbsku atď.
I u nás, hneď po prevrate, ministerstvo spravedlivosti
zaoberalo sa s myšlienkou, aby rakúsky občiansky
zákoník bol len do štátneho jazyka preložený
a takto vyhlásený na území celej republiky.
Ale od tohoto plánu sa odstúpilo a volila sa cesta
revízie všeobecného občianskeho zákoníka.
Táto revízia však nie je len "revíziou",
ona je o mnoho viac. Ona je revíziou snáď len
ohľadne zeme Českej a Moravskosliezskej, lebo tam
i dodnes je v platnosti tento zákoník doplnený
s dielčimi novelami z doby svetovej vojny. Ale ohľadom
Slovenska a Podk. Rusi, kde dosiaľ platí bývalé
uhorské, poväčšinou zvykové právo,
znamená táto "revízia" a jej rozšírenie
na tieto zeme úplne novú kodifikáciu.
Keď sa upustilo od púhej kopie všeobecného
občianskeho zákoníka a pristúpilo
sa na myšlienku "revízie", povolaní
činitelia zaoberať sa museli s otázkou, že
keď sa už má "revidovať" a tedy
na Slovensku a v Podk. Rusi i kodifikovať, či by nebolo
správnejšie vypracovať úplne nový
zákoník a opustiť tak podklad všeobecného
občianskeho zákoníka?
Čo znamenala táto otázka? Znamenala predovšetkým
to, či je možno pripraviť zákoník,
ktorý by spočíval na úplne odchýlnych
základných myšlienkach a na úplne inom
právnom, hospodárskom a spoločenskom systéme,
než na akom spočívaly všetky ostatné
europské civilné zákoníky. Keď
povolaní činitelia mali r. 1920 odpovedať na
túto otázku a rozhodnúť smer kodifikačných
prác, sovietske Rusko nemalo ešte kodifikovaný
a upravený svoj nový právny poriadok. Keď
by neboly bývaly ani iné dôvody, už tento
fakt sám musel rozhodnúť, že Československá
republika pri kodifikovaní svojho súkromného
práva nemôže sa zásadne a podstatne odchyliť
od toho, čo platilo pre všetky ostatné civilizované
národy Europy. Že toto rozhodnutie bolo jedine správne,
toho dôkazom je beh vecí od tej doby a fakt, že
vývoj hospodárskych, sociálnych a právnych
pomerov vo veľkom východnom štáte, vplývajúci
nesporne i na západné pomery, ďaleko nie je
ešte ukončený a že jeho možné
konečné výsledky dnes sú práve
tak málo viditeľné a prehľadné,
ako boly r. 1920.
Keď teda rozhodnutie padlo v prospech právnych systémov
západných, otázka sa zjednodušila: Či
sa majú kodifikačné práce diať
na podklade v západnej časti nášho štátu
už platného práva? Inými slovami, či
máme voliť "revíziu" tohoto práva,
to je jeho prispôsobenie novým pomerom, nastalým
utvorením nového samostatného štátu
a zmenou v názoroch, potrebách a záujmoch
hospodárskych a sociálnych, či máme
voliť za základ niektoré iné v západných
zemiach europských platné občianske zákoníky.
Inými slovami, či nemáme si vypracovať
formálne nový zákoník, formou svojou
nezávislý na doposiaľ platnom všeobecnom
občianskom zákoníku.
Ako som už uviedol, na poli civilného práva
nie je dnes mysliteľný nejaký novovymyslený,
od predošlých úplne odchýlny kodifikačný
systém. A preto sme stáli pred voľbou, na akom
základe teda budovať: na základe rakúskeho
všeobecného občianskeho zákoníka,
alebo na základe nejakého iného západoeuropského
zákoníka? Ktoré by tu boly prichádzaly
v úvahu?
Francúzsky Code Napoléon? Itália vyhotovila
si svoj zákoník z r. 1865 na tomto podklade. I Španielsko
(1889), Portugalsko (1867), Rumunsko predvojnové (1864),
Holandsko (1838), Bulharsko (1889 až 1904), Kongo (1885 až
1895), Egypt (1875), Kanada dolejšia (1865), väčšina
strednej a južnej Ameriky, štát Louisiana v Spojených
štátoch Sev. Ameriky, pred zavedením švajciarskeho
občianskeho zákoníka i niektoré kantony
tamojšie. Krem toho platí Code civil vo väčšine
kolonií francúzskych, ďalej v Belgii, v Lucemburgu,
v niektorých anglických koloniách a čiastočne
i v tých čiastkach Poľska, ktoré predtým
patrily Rusku. Do zavedenia nemeckého občianskeho
zákoníka r. 1900 platilo francúzske právo
v porýmskych krajoch, vo veľkokniežactve bádenskom
atd. Francúzske civilné právo malo a má,
ako videť z tohoto výpočtu, veľmi rozsiahle
pole účinnosti. Mohli sme si ho voliť ako základ
našej kodifikácie?
Ako ďalší základ by bol prichádzal
v úvahu občiansky zákoník nemeckej
ríše z r. 1896. Prednosť jeho voči Code
Napoléon je, že pochádza zo značne pozdejšej
doby a je preto modernejší. Osnova uhorského
občianskeho zákona, pracovaná od 90. rokov
minulého storočia, ovlivňovaná je
hlavne týmto nemeckým zákoníkom.
Tiež švajciarsky občiansky zákoník
z r. 1907 ako najmodernejšie dielo zákonodarné
v obore práva občianskeho by bol mohol prísť
v úvahu ako základ.
Prečo sa rozhodli preca naši odborníci vypracovať
nový občiansky zákoník na základe
všeobecného občianskeho zákoníka
rakúskeho? (Hluk.)