Nepochybuji, že toto ustanovení bude přivítáno radostně, ale nepochybuji také, že zejména v té velké skupině pachtýřů bude toto ustanovení přijato jako ustanovení nedostatečné a nevyhovující. Slyšeli jsme zde již včera a také předevčírem v zemědělském výboru, že se stále z kruhů pachtýřských volá po pachtýřském zákoně. Volá se po pachtýřském zákoně proto, že pachtýři velmi dobře vědí - oni to na svém vlastním těle cítí že pacht není jenom užívání, že to není také jenom pachtovné, pacht - to je velký soubor hospodářský, to jest také investice, to je také hnojivo, to je také úvěr, to je všecko to, čemu tak dobře rozumějí ti, kteří v tom pachtýřském poměru žijí. Ovšem, volají-li pachtýři po pachtýřském zákoně, zejména po velkém pachtýřském zákoně, tak mám velmi často dojem, že se dosti dobře neví. co to vlastně ten velký pachtýřský zákon má býti, co všecko má postihovati, zda to má býti nějaká nová právní instituce, která má vlastníku cosi nového naříditi proti dosavadním právním zásadám smluvním. Sám stojím na stanovisku, že budeme mít možnost již na základě nových ustanovení občanského zákoníka mnoho zdokonalit, možná, že mnoho doplnit, ale soudím, že i ti, kteří budou mít nejlepší vůli vyjíti těmto hlasům vstříc, musejí se přece jenom velmi vážně pozastavovati nad tím, abychom se nedostali do poměrů, že bychom najednou formy řešení poměrů kolektivních chtěli přenášet tam, kde stojí proti sobě nikoliv kolektiva, nýbrž smluvní, stejně oprávněné strany.

Soudím však, že budeme muset velmi dobře uvážit ona ustanovení, která byla v původní osnově, mezi paragrafy 462 a 465 a která se týkala t. zv. rejstříkového práva zástavního, toho práva zástavního, které se vztahuje na zástavcovy věci, náležející k podniku, nebo k závodu do zástavy danému a jemu sloužící, ať jsou kdekoliv, tedy zejména i na věci, které provozováním podniku do něho přibudou. Nám je známo, proč tato ustanovení z toho původního návrhu zmizela. My víme, že to byly určité obavy a především určité, a zdá se oprávněné, obavy vlastníků, aby těmito ustanoveními nebyla narušena dosavadní práva, která také vcházejí a která přejímáme do vlastního návrhu občanského zákoníka, že to byl také pravděpodobně strach, abychom si rejstříkovým právem zástavním nepodlomili hypotekární úvěr, protože hypotekární úvěr se neposkytuje jenom na nemovitosti, v zemědělství se hypotekární úvěr poskytuje také s náležitým zřetelem na inventář. Pro pachtýře ovšem rejstříkové právo zástavní má nesporně veliký význam, protože mu umožňuje dosažení levnějšího úvěru na inventář, a já myslím, že se společnému výboru zase naskýtá vhodné pole působnosti, jak eventuálně tato ustanovení provést a upravit tak, aby přinesla dobro těm, kteří v poslední době tolik volají po pomoci.

Co se pak týče výměnku, chci říci jenom stručně tolik: Občanský zákoník dosavadní o výměnku sice v některých svých ustanoveních mluví, ale ani neustanovuje, co je to výměnek, ani nějakým věcným způsobem do této instituce nezasahuje. Vládní návrh občanského zákoníku československého přináší v tomto směru novinku, on petrifikuje daný stav, on i když neříká, co je to výměnek, přece jenom velmi srozumitelně naznačuje, co je tato instituce, tedy zachovává ji a on ji také z motivů sociálních rozšiřuje proti danému stavu. Myslím, že všichni bez rozdílu, a zejména ovšem my zemědělci, můžeme tato ustanovení občanského zákoníku ze srdce vítati, protože ona jsou nám více než jenom souborem právním, ona jsou nám potvrzením staleté tradice vesnického života a jsou nám také potvrzením, že tato funkce je v souladu s hospodářský a sociálním rozvojem zemědělského prostředí a ona nám také pomohou k tomu, aby kontinuita tohoto hospodářského a sociálního vývoje mezi generací starou a novou i do budoucnosti byla zachována.

A i když jsme svědky těchto nových ustanovení v době, kdy zároveň vyjednáváme o sociální pojištění osob samostatně výdělečně činných, nic se tím na věci nezmění; výměnek ani sociálním pojištěním nebude odstraněn. Proto je dobře, když československý občanský zákoník obsahuje celý soubor právních ustanovení o této tak velmi důležité instituci našeho zemědělského života. Tolik jsem chtěl aspoň v stručnosti říci o vládním návrhu.

Opakuji nakonec jen to, čím končili všichni řečníci. Soudím, že vládní návrh je takovým dílem, že na ně můžeme býti všichni bez rozdílu hrdi, že s ním můžeme býti spokojeni. Ale říkáme-li, že jsme s vládním návrhem celkem spokojeni, tedy to znamená také uvědomiti si při této příležitosti, že vládní návrh spočívá především na občanském zákoníku z r. 1811, a poklonit se ve chvílích, kdy se s tímto občanským zákoníkem loučíme nebo aspoň z největší části, poněvadž je zde stálé nebezpečí, že budeme mít občanské zákoníky dva, jeden pro rodinné právo a druhý pro ta ostatní - a při této příležitosti vzpomenout také všech těch, kteří budovali občanský zákoník z r. 1811. Jací to museli být právníci, jak museli rozumět právům a životu, když jejich dílo přetrvalo přes 100 let a přes 100 let dovedlo řídit osudy statisíců a milionů ! Dej Bůh, aby také nový občanský zákoník žil desetiletí a staletí, aby také on dovedl dobře řídit osudy československých občanů, jak to zde zdůraznil včera pan ministr spravedlnosti, aby je vedl dobře, aby v rukou citlivých právníků byl nám všem i státu ke cti a aby také pomocí občanského zákoníku rostlo přesvědčení, že Československá republika je nutností v kulturním společenství národů a států. (Potlesk.)

Místopředseda Langr (zvoní): Dále je ke slovu přihlášen p. posl. dr Sokol. Dávám mu slovo.

Posl. dr Sokol: Slávna snemovňa! Panie a páni!

Vláda predložila Národnému shromaždeniu návrh zákona, ktorým sa vydáva občiansky zákoník. Po 17ročnej prípravnej práci parlament prikročuje k rokovaniu o osnove, ktorá je mimoriadne dôležitá pre štát a jeho občanov. To, čím je ústava pre život štátu a vývoj verejných pomerov, tým je občiansky zákoník pre bežný život občanov. Úloha, ktorá sa týmto dostáva nášmu zákonodarnému sboru, má historický význam. Je to udalosť pre našu republiku, pre konsolidáciu právnych pomerov a unifikáciu zákonodarstva tak dôležitá, aká nevyskytuje sa veľmi často v praxi parlamentnej. Možno právom tvrdiť, že od r. 1920, keď revolučné Národné shromaždenie odhlasovalo ústavu, toto je najvýznamnejší zákonodarný akt československého parlamentu, a preto dovoľte mi, aby som tu poukázal na tie zásady, ktoré jedine môžu byť základom pre trvanlivosť a hodnotnosť diela, ktoré chceme budovať týmto návrhom občianskeho zákoníka.

Akokoľvek definujeme pojem práva a právneho poriadku podľa panujúcich právnych teorií, obsah jeho ostáva pre zákonodarcu vždy ten istý; musí vychádzať z morálky a musí do tejto ústiť. Teoretikovia hovoria, že právo je minimum morálky, a treba dodať, že právo musí byť také, aby chránilo aspoň toto minimum morálky. Nestačí vybaviť právne normy najlepšími sankciami, lebo životnosť právneho poriadku bude záviseť od toho, či a na koľko bude sa kryť právny poriadok s morálkou občianstva. Preto musí byť pre zákonodarcu smerodajnou zásada, aby podľa nového právneho poriadku bolo čím menej konfliktov medzi mravnými a právnymi normami, ba aby tieto konflikty boly pokiaľ možno úplne vylúčené. Morálka a právo sú príbuznými odvetviami intelektuálneho života, lebo morálka i právo sú určité normatívne súbory, z ktorých nesporne morálke prislúcha širší rámec, lebo jej normy upravujú nielen ľudské počínanie, ale aj smýšľanie. Právny čin ešte nemusí byť morálny. Môže však ním byť a pre štátny život je blahodárne, keď občan plní svoje právne povinnosti nielen preto, že ho k tomu donucuje hrozba právnej normy, ale aj preto a hlavne preto, že jeho mravné nazieranie káže plniť normy štátneho právneho poriadku.

Aby však tomu tak bolo, musí byť právny poriadok taký, aby občan cítil, že je vykrištalizovaním vznešených mravných ideálov, že teda má vysokú hodnotu aj s hľadiska morálky. Štát má však mnoho občanov, z ktorých nie každý má rovnakú morálku, je teda otázka, ktorá morálka má byť vzorom pre prezieravého zákonodarcu. Nemôže byť sporu o tom, že to musí byť morálka prevážnej väčšiny obyvateľstva: morálka kresťanská. Táto má nielen tú prednosť, že ju v našom štáte vyznáva vyše 80 % obyvateľstva, ale má aj tú ideovú výhodu, že je stála a nepremenlivá, lebo jej zásady sú čerpané z večných a cez tisícročia presne formuľovaných právd. Kresťanská morálka však rieší aj ostatné pálčivé hľadiská právneho poriadku, hľadisko sociálne a hľadisko spravedlnosti. (Předsednictví převzal místopředseda Mlčoch.)

Všetko to, čo platí o právnom poriadku vo všeobecnosti, platí tým viac o občianskom práve, lebo toto odvetvie práva upravuje pomer občanov medzi sebou a je základom občianskeho života. Právna veda a právna prax tak často používajú v núdzi kritéria bona fides, mala fides, dolus, hľadisko slušnosti, spravedlnosti, ujednanie contra bonos mores, turpis causa a pod. Všetky tieto pojmy jasne prezradzujú, že ani tá najpresnejšia právna dikcia nevie vymedziť rámec právnych povinností, ale musí sa utiekať k mravnému cíteniu občana, alebo aplikujúceho sudcu. Tam, kde právo nemá objektívne kritériá, kde sa odvoláva na subjektívne stránky skutkovej podstaty, naplňuje sa premenlivým obsahom, ktorý je daný morálnym nazieraním štátneho orgána, ktorý ho aplikuje.

A formálne právo, pravotný súdny poriadok, stojí a padá s morálkou, lebo jej predpokladom je pravdivá výpoveď svedka alebo strany. Svätosť prísažnej výpovedi je predpokladom každého súdnictva, lebo keď svedok iba vtedy vypovie pravdu, keď mu bude hroziť dokázateľná krivá prísaha, bude sa formálne právo veľmi často rozchádzať s materiálnou pravdou a bude po svetskej spravedlnosti.

Preto je dôležité, aby zákonodarca manifestoval svoje vyznanie pozitívnej a absolutnej kresťanskej morálky aj v občianskom zákoníku, ktorý sa teraz predkladá k prejednávaniu. Je potrebné, aby občiansky zákoník neurážal túto kresťanskú morálku, ktorá je vyznaním väčšiny občianstva nášho štátu.

Príležitosť k tomuto vyznaniu sa podáva tam, kde občiansky zákoník dáva smernice k vyplňovaniu medzier zákona a kde dľa §u 4 návrhu sú smerodajné základné, v ústavnej listine zahrnuté myšlienky spravedlnosti, slobody, obmedzenej právnym poriadkom, a myšlienka rovnosti pred zákonom. I keď v prejednávanom návrhu nie je zahrnuté rodinné právo, malo byť v tejto všeobecnej interpretačnej vete vyznačené aj to, že naša ústavná listina okrem uvedených zásad má ešte jednu kardinálnu normu: zásadu ochrany rodiny, lebo táto zásada musí byť smerodajná pre celý obor práva rodinného.

Podľa §u 7 rak. obč. zákoníka bolo poslednou inštanciou interpretácie t. zv. prirodzené právo. Veľká väčšina stredoeuropských právnych teoretikov prejavuje tradičný odpor proti tomuto pojmu, ktorý žije ešte u západných
právnych vedátorov a najmä a vo zvlášť vznešenej forme v kresťanskej právnej filozofii. Ale pre zákon je vedľajšia otázka teoretická, lebo význam §u 7 rak. obč. zákona je praktický, keďže v tomto bode je styčný bod občianskeho zákoníka s morálkou, ktorá v dobe viac ako pred 100 rokmi bola skoro totožná s t. zv. prirodzeným právom. V tomto ustanovení sa priznáva občiansky zákoník k tomu, že je len vykrištalizovaním mravného poriadku, že z neho vyšiel a tam, kde nemá ustanovenia, treba siahnuť k jeho prameňom. Toto ustanovenie dáva aj sudcovi presnú povinnosť, že kde má voľnosť uvažovania, nesmie dospeť k výsledkom, protiviacim sa prirodzenému právu - mravnému poriadku.

Najlepším strážcom občianskeho zákoníka a jeho najlepším exekútorom je jeho mravný obsah. Keď prikročujeme k rokovaniu o novom civilnom práve pre všetkých občanov nášho štátu, musí byť našou svätou povinnosťou dať verejnosti zákoník s obsahom mravným. A tým je vlastne povedané všetko. Toto jediné hľadisko, dobro všetkých občanov, bude našou smernicou pri pojednávaní jednotlivých ustanovení nového občianskeho zákoníka.

Slávna snemovňa! Pred štátnym prevratom platilo v krajinách zamoravských občianske právo rakúske a na Slovensku, ktoré bolo súčiastkou býv. Uhorska, súkromné právo uhorské. Staré uhorské právo bolo právom stavovským: zemän, mešťan a poddaný podliehali rôznym právnym poriadkom. Súkromné právo uhorské pred r. 1848 obsahuje Corpus juris Hungarici, ktorého najdôležitejšou čiastkou je Tripartitum z r. 1514, ktoré na príkaz panovníka sostavil a predložil snemu právnik Štefan z Vrbovca. I keď pre odpor vyššej šľachty Tripartitum úradne potvrdené a publikované nebolo, fakticky platilo ako zákon a niektoré jeho ustanovenia sú platné ešte i dnes.

Obrat v uhorskom súkromnom práve nastal v r. 1848. V tomto roku vyrieknutá bola totižto právna rovnosť a tým urobený bol koniec i sústave stavovských práv. Ale prv než by zákonodarstvo bolo pretvorilo uhorské súkromné právo v duchu novej doby, nastaly boje proti Viedni. Po ich potlačení vláda zaviedla r. 1852 miesto uhorského súkromného práva rakúsky občiansky zákoník a majetkové práva upravila nariadením o pozemkových knihách z r. 1855 na základe ustanovizne pozemkových kníh.

V r. 1861 bývalé Uhorsko čiastočne obdržalo nazpäť svoje práva, rakúske zákony ztratily účinnosť a na ich miesto nastúpily staré uhorské zákony, ktoré potrebnými doplnkami opatrila krajinská právnická konferencia, ale tak, že ustanovizeň pozemkových kníh a s ňou súvisiace pravidlá rakúskeho všeobecného občianskeho zákoníka ostaly v platnosti.

V Sedmohradsku, na uhorskej vojenskej hranici a v Rjeke, ktoré vtedy zvlášť boly spravované, rakúsky všeobecný občiansky zákoník ako celok platil i ďalej. Podobne i v Horvatsku-Slavonsku, ktoré malo od uhorského neodvislé autonomné súkromné právo.

Teda v býv. Uhorsku až na Horvatsko-Slavonsko platné bolo dvojaké súkromné právo. V užšom Uhorsku platily staré uhorské zákony s doplnkami, ktoré učinila krajinská právnická konferencia, a len tie pravidlá rakúskeho všeobecného občianskeho zákoníka, ktoré súvisely s nariadením o pozemkových knihách, a v Sedmohradsku, na bývalej uhorskej vojenskej hranici a v Rjeke platil rakúsky všeobecný občiansky zákoník, pokiaľ ho neskoršie zákony nezmenily.

Uhorské súkromné právo doplňujú zákony vynesené od r. 1867, ktoré okrem Horvatsko - Slavonska platily na celom území Uhorska a teraz, pokiaľ ide o Slovensko a Podkarpatskú Rus, i zákony Československej republiky.

Uhorské občianske právo na rozdiel od rakúskeho nie je kodifikované v jednotnom občianskom zákoníku, ale pozostáva z roztrúsených starých a nových pravidiel a medzery týchto pravidiel vyplňuje právo obyčajové.

Štátnym prevratom rakúske a uhorské súkromné právo formálne síce prestalo jestvovať na území naš ej republiky, ale obsahove až na nepatrné zmeny platí ešte i dnes. Tento právny dualizmus má odstrániť a nahradiť jednotným občianskym zákoníkom predložený vládny návrh zákona.

Podkladom vládneho návrhu je novelizovaný všeob ecný občiansky zákoník z r. 1811. Neide teda o dielo nové, ale len o revíziu občianskeho zákoníka, ktorý dosiaľ platí v krajinách zamoravských a ktorý bol uzákonený v dobe absolutizmu Františka I. Ešte i systema tika vládneho návrhu zákona je totožná so systematikou rakúskeho občianskeho zákoníka.

Zdá sa, že tu sa urobila chyba zásadná. I keď uznávame, že všeobecný rakúsky občiansky zákoník je dielo v podstate dobré, preca je veľmi problematické, či opatrná jeho revízia stačí pre uzákonenie československého občianskeho zákoníka, ktorý má vyhovovať po každej stránke duchu demokracie a zmeneným pomerom štátnym, politickým, hospodárskym a sociálnym. Už z prestížnych dôvodov štátnych nemali sme sa uspokojiť len s revíziou rakúskeho občianskeho zákoníka, ale mal sa vypracovať návrh na úplne nový československý občiansky zákoník. Je to priamo ironia, že základom občianskeho zákoníka demokratického štátu je zákon, ktorý bol prijatý pred 120 rokmi v absolutistickom štáte byrokratickom. Keď sa snažíme vytvoriť nové jednotné právo pri menej dôležitých zákonoch, ako je na pr. zákon zmenkový, tým viac to bolo našou povinnosťou teraz, keď ide o zákon tak významný, ako je občiansky zákoník.

Skoro všetky štáty strednej Europy už pred svetovou vojnou cítily potrebu nových moderných občianskych zákoníkov. V bývalom Uhorsku pripravoval sa tiež moderný občiansky zákoník, a nebyť svetovej vojny, bol by býval parlamentom aj prijatý. A je zaujímavé, že hoci bývalé Uhorsko tvorilo s Rakúskom jednu monarchiu a všeobecný rakúsky občiansky zákoník platil aj na niektorom území uhorskom, bývalé Uhorsko, iste nie bez vážnej príčiny, rozhodlo sa preca za úplne nový moderný občiansky zákoník.

Ďalším veľkým nedostatkom vládneho návrhu zákona je, že v obore rodinného práva, až na majetkové práva manželské a práva dedické, ponecháva i ďalej terajší právny dualizmus a vylučuje vôbec zvláštne práva súkromné. Keby vládny návrh zákona nemal vôbec iných nedostatkov, už táto skutočnosť sama stačí k tomu, aby sme k vládnemu návrhu zaujali negatívne stanovisko. Rodina je základom štátu. Rodinné právo je najdôležitejšou čiastkou súkromného práva. Štát, ktorý nevenuje rodine ani takú pozornosť ako majetku, dokazuje, že nemá potrebné porozumenie pre základ svojho jestvovania. Nepovažujeme za vhodnú ani unifikáciu partií, ktoré súvisia s rodinným právom, keď sa samo rodinné právo nesjednoťuje. V tomto smere, iste nie bez príčiny, vyslovil pochybnosti sám najvyšší súd.

Ale vo vládnom návrhu zákona nenachádzame ani úpravu iných dôležitých právnych ustanovizní. Spomeniem na príklad len zaisťovacie prevlastnenie. Podľa práva, platného tak na Slovensku ako i v zemiach českých, dlžnik môže dostať na movitosti úver len keď tieto dá do ručného zálohu. Toto je však spojené s prísnymi formalitami, ktoré boly vytvorené ešte rímskym právom. Potrebné je, aby dlžník tovar veriteľovi odovzdal, aby tento tovar prípadne opatroval zvláštny držiteľ ručného zálohu, čo všetko je spojené so značnými výdavkami. Tá skutočnosť, že tovar má v držbe veriteľ, hatí dlžníka v tom, aby so založeným tovarom obchodoval. Moderný obchod pociťoval už dlhšiu dobu nedostatok nových právnych foriem, prostredníctvom ktorých by sa úver na movitosti mohol poskytnúť. Jednou z týchto foriem je t. zv. zaisťovacie prevlastnenie, ktorú inštitúciu podľa cudzích vzorov vytvorila tak judikatúra na Slovensku, ako i v krajinách zamoravských. Svedčia o tom mnohé rozsudky nášho najvyššieho súdu. O tejto otázke rokovalo sa i na právnických kongresoch. Z konečného návrhu občianskeho zákoníka inštitúcia zaisťovacieho prevlastnenia bola vynechaná s odôvodnením, že patrí judikatúre, aby inštitút tento zdokonalila. Sme však toho názoru, že je povinnosťou predovšetkým zákonodarstva, aby vypracovalo bezpečný právny základ aj pre nové právne ustanovizne. Sveriť túto úlohu judikatúre zn amená, že behom dlhých desaťročí v otázke tejto nebude právnej istoty a opatrný obchodník preto sa radšej vyhne novotám. Z týchto dôvodov je rozhodne potrebné, aby otázka zaisťovacieho prevlasstnenia aspoň v základných rysoch bola už v novom občianskom zákoníku riešená.

Iné, čo musíme vytýkať, je to, že sa kompetentní činitelia nepostarali o to, aby pri prípravných prácach na vládnom návrhu zákona zastúpení boli primeraným počtom aj právnici - Slováci. Je isté, že keby sa odborníci uhorského občianskeho práva osobne boli zúčastnili prípravných prác, mnohé ich námety boly by prispely k dielu lepšiemu a modernejši emu. Tu urobila sa chyba, ktorá sa opakuje pri unifikácii našich zákonov neustále od štátneho prevratu. Bude našou úlohou a povinnosťou pričiniť sa v ústavno-právnom výbore pri pojednávaní osnovy o to, aby tento nedostatok vládneho návrhu zákona bol aspoň dodatočne odstránený. Menovite ale budeme sa usilovať o to, aby osnova doplnená bola aj právom rodinným a aby ro dinné právo v jednotnom československom občianskom zákoníku upravené bolo v duchu kresťanských zásad. (Potlesk poslanců slovenské strany ľudové.)