Proti týmto námietkam dovoľte mi, aby som uviedol tieto skutočnosti: Keď v máji 1918 došiel do Spojených štátov prof. Masaryk, našiel tamojších Čechov a Slovákov už sjednotených. Americkí Slováci hneď po vypuknutí svetovej vojny zanechali nesvornosť, prameniacu z rozličnosti spolkov, svetonázorov a náboženstva a všetci prij ali za vrcholnú organizáciu amerických Slovákov Slovenskú ligu, ktorá jestvovala od r. 1907. Čoskoro potom došlo aj k odstráneniu sporu medzi americkými Čechmi a Slovákmi. Slovenská liga už 22. a 23. októbra 1915 bola zastúpená na spoločnej konferencii s českým Národním sdružením a jej zástupcovia už 14. novembra 1915 podpísali vyhlásenie Českého zahraničného komitétu.

Tedy nemožno tvrdiť, keď bola takátoshoda medzi Čechmi a Slovákmi v Amerike hneď po vypuknutí svetovej vojny, že bola potrebná Pittsburghská dohoda v máji 1918, aby sjednotila k spoločnej práci Čechov a Slovákov v Amerike.

Keby americkí Česi a Slováci chceli, aby Pittsburghská dohoda platila pre Ameriku a americké pomery, neboli by v dohode spomínali Slovensko a americkí Slováci neboli by uzavreli dohodu s prof. Masarykom, ako predsedom Národnej rady Československej, ale boli by sa obrátili so svojimi požiadavkami na prezidenta Spojených štátov amerických. (Výborne! - Tak je! - Potlesk slovenských ľudových poslanců.)

Tvrdenie, že Pittsburghskú dohodu podpísali len americkí občania a že títo boli si úplne vedomí, že nie sú povolaní predpisovať Slovensku a národu doma, tiež neobstojí. Sám prof. Masaryk, ktorý osnoval Pittsburghskú dohodu, nebol občanom americkým. Podobne nebol občanom americkým ani Ján Janček, ktorý podpísal dohodu za Slovákov.

Slovenská Liga ako vrcholná organizácia amerických Slovákov intervenovala viacráz v záujme Pittsburghskej dohody už po štátnom prevrate. Dňa 9. novembra 1922 vypracovala zvláštne memorandum, upravené na vládu a Národné shromaždenie ČSR a domáhala sa vtelenia Pittsburghskej dohody do ústavy československého štátu. Odpoveď na toto memorandum Slovenská Liga nedostala. Dňa 24. a 25. júna 1925 upravila v záujme Pittsburghskej dohody Prívet na všetkých politických činiteľov Československej republiky. Odpoveď zase nedostala. Konečne Slovenská liga 31. mája 1928 rozhodla sa vyslať na Slovensko trojčlennú delegáciu, aby táto v záujme vtelenia Pittsburghskej dohody v súhlase so Slovenskou ľudovou stranou zakročila u prezidenta republiky a u vládnych činiteľov.

Hneď v novembri r. 1918 po odchode prezidenta Masaryka z Ameriky zasedal ústredný výbor Slovenskej ligy a na tejto schôdzke Vladimír Hurban povedal na adresu prítomných Slovákov i toto (Čujme!): "Každý Čech chce nám dopriať úplnú samosprávu, aby na našom území sami sme si boli pánmi."

Ako tedy, slávna snemovňa, i z tohoto vidieť, americkí Česi a Slováci pri osnovaní a podpisovaní Pittsburghskej dohody vedeli veľmi dobre, čo robia a prečo to robia.

Dohoda na konci výslovne podotýka, že podrobné ustaovenia o usporiadaní československého štátu ponechávajú sa oslobodeným Čechom a Slovákom a ich právoplatným predstaviteľom a títo pomer Slovenska k jednotnému štátu jasne vyslovili a politicky rozriešili prijatím ústavy.

Panie a páni, táto argumentácia je tiež falošná. Oslobodení Česi a Slováci podľa obsahu Pittsburghskej dohody mali právo rozhodovať pri usporiadaní československého štátu len o podrobnostiach, nie však o zásadách vyslovených v dohode. (Tak je!)

V revolučnom Národnom shromaždení, ktoré vo februári r. 1920 odhlasovalo ústavu, neboli volení predstavitelia oslobodených Slovákov, lebo títo vzišli len z volieb, ktoré sa konaly v apríli r. 1920, tedy už po odhlasovaní ústavnej listiny. (Tak je!)

Slovenská ľudová strana nezriekla sa Pittsburghskej dohody ani odhlasovaním ústavy. (Tak je!) Dôkazom toho je "Osvedčenie", ktoré v mene a z poverenia jej zástupcov v revolučnom Národnom shromaždení prečítal v ústavnom výbore posl. dr Dolanský.

Toto osvedčenie znie takto (čte): "Dolupodpísaní poslanci slovenskej ľudovej strany sa osvedčujú, že sa oni síce vyjadrili, aby návrhy ústavných zákonov z vyšších záujmov jednohlasne boly prijaté, proti kompromisnému návrhu pána ministra vnútra sa nebudú stavať, s týmto však nijako nezadávajú svoju žiadosť ohľadom samosprávy Slovenska s legislatívnym snemom, želajú si, aby toto pre budúcnosť zabezpečené bolo." Podpísaní: dr Jozef Buday, dr Karol Kmeťko, dr Ján Kovalik, Jozef Sivák a Florian Tománek. Podpis Andreja Hlinku chybuje, slávna snemovňa, na tomto osvedčení, lebo ten práve v tom čase sedel vo väzení na Mírove.

Podobne nezriekli sa Pittsburghskej dohody a autonomie Slovenska pri odhlasovaní ústavy ani členovia Slovenského klubu v revolučnom Národnom shromaždení, v mene ktorých posl. dr Markovič (Čujme!) dňa 27. februára 1920 v rozprave o ústavných predlohách učinil vyhlásenie, vo ktorom medzi iným povedal i toto - citujem doslovne - (čte): "....... usudzovanie viedlo zástupcov Slovenska i dnes k tomu, že dnes, nateraz prijímajú ústavu, prijímajú zákon, týkajúci sa samosprávy krajov, tak, ako je predložený, poneváč súdia, že o zemskej autonomii slovenskej nemôžu usudzovať pod tlakom najbližšej minulosti a že objektívne budú môcť usudzovať zástupcovia slovenského ľudu až vtedy, keď tento tlak prestane, keď budú môcť sa podívať na veci pokojnejšie a objektívnejšie a keď budú mať skúsenosť, na koľko vyhovuje Slovensku spôsob úpravy správnej, ako ho dávajú nám predloženě zákony." (Posl. dr Markovič: To ste spravili v roku 1928, keď ste odhlasovali dnešnú organizáciu politickej správy!) Za takú autonomiu mi veľmi pekne ďakujeme. To nie je autonomia. Podstatným znakom autonomie je legislatívny snem (Potlesk poslanců slovenské strany ľudové.), krajinské zriadenie nie je autonomia. (Posl. dr Markovič: Na čom ste sa dohodli ako vládna strana, to ste doniesli!)

Slávna snemovňa! Neobstojí ďalej tvrdenie, že Slováci zriekli sa Pittsburghskej dohody Martinskou deklaráciou, ktorá bola vynesená neskoršie. Toto tvrdenie nevysvitá ani z obsahu Martinskej deklarácie a ešte menej z udalostí, ktoré sa odohraly v Turč. Sv. Martine pred a po vynesení deklarácie. Karol A. Medvecký, tajomník Slovenskej národnej rady, vo svojom diele "Slovenský prevrat" píše na str. 345, sv. I toto (čte): "Bolo to 30. októbra predpoludním vo výborovni Tatry, kde sa pripravoval program pre deklaračné shromaždenie. Pretriasaly sa návrhy Stodolov a Zochov. Vznikla debata: Aké štáto-právne postavenie má zaujať Slovensko v československom štáte. Dula ubezpečoval, že Praha nám dá bielu kartu, na ktorú Slováci napíšu svoje žiadosti. Že postavenie to bude samosprávne, v tom bola jednomyseľnosť, ale veľká škála náhľadov bola o miere a forme samosprávy." O samospráve Slovenska hovorilo sa aj po vynesení deklarácie dňa 31. októbra 1918.

Jeden z deklarantov, dr Emil Stodola, vo svojom spise "O samospráve Slovenska" na str. 29 píše o tom toto (čte): "Nikto zo súdnych politikov Slovenska nechcel urobiť ťkrok do tmyŤ, nechcela ho ani Slovenská národná rada, keď žiadala 31. októbra 1918 na návrh pisateľa tohoto spisu postupné uskutočnenie samosprávy. Pisateľ tohoto spisu - tedy dr Emil Stodola - navrhoval na to 10 rokov."

Prof. Masaryk, panie a páni, vlastnoručne podpísal Pittsburghskú dohodu už ako zvolený prezident Československej republiky. Vysvitá to j asne z Osvedčenia, ktoré vystavil v mene Slovenskej ligy jej predseda Albert Mamatey Jozefovi Hušekovi, redaktorovi "Jednoty" dňa 3. marca 1919, keď ho poveril zastupovaním Slovenskej ligy v Europe a v zahraničí. V Osvedčení tomto Mamatey píše (čte): "Dľa tohoto poverenia p. Hušek viazaný je držať sa v rámci a v smysle Československej dohody, uzavretej v Pittsburghu, v Spojených štátoch amerických, dňa 30. mája 1918 medzi predstaviteľmi Českých a Slovenských organizácií amerických za prítomnosti prof. Masaryka, ktorý túže Dohodu neskoršie, už ako prezident Československej republiky vlastnoručne podpísal."

Slávna snemovňa! Ale Pittsburghská dohoda zaväzuje nielen preto, že ju uzavrel prof. Masaryk ako predseda Československej národnej rady a že ju neskoršie podpísal už ako zvolený prezident československého štátu, ale i preto, lebo jej záväznosť uznali v Ženeve dňa 31. októbra 1918 aj delegáti Národného výboru pražského a zástupci Sväzu českých poslancov.

V prvom bode tohoto protokolu, ktorý bol napísaný na porade delegátov Národného výboru pražského so zahraničným ministrom dočasnej vlády československej, stojí doslovne toto - tento dokument najdete v knihe terajšieho p. prezidenta dr Beneša "Svetová válka a naša revolúcia" (čte): Prehlásili (t. j. zástupci Národného výboru pražského a Českého sväzu poslaneckého na jednej strane a minister zahraničných vecí dr Beneš na strane druhej), že uznávajú pre národ záväznými a schvaľujú všetky kroky, ktoré dočasná vláda krajín československých v Paríži alebo jednotliví jej členovia podnikli, a to i v dobe, než vláda táto bola zriadená." Podpísaní: František Staněk, Gustav Habermann, dr Karel Kramář, Antonín Kalina, Václav Klofáč, Karel Svoboda, dr Preiss, dr Edvard Beneš, dr Ivan Markovič a dr Štefan Osuský.

Prof. Masaryk, ktorý koncipoval a podpísal Pittsburghskú dohodu ako predseda Československej národnej rady v Paríži, bol predsedom dočasnej vlády československej. To znamená, že podľa obsahu citovaného protokolu zástupci Národného výboru pražského a Českého sväzu poslaneckého uznali za záväznú a schválili aj Pittsburghskú dohodu.

Konečne neobstojí ani posledná námietka, že Pittsburghská dohoda neplatí, lebo nevyhovuje predpisom, ktoré platia v Spojených štátoch amerických. Pittsburghská dohoda nie je smluvou súkromoprávnou, ale dohodou politickou. A pre platnost politickej dohody nie je smerodajná forma, ale rozhodujúci je obsah. To platí v plnej miere aj o platnosti a záväznosti Pittsburghskej dohody.

Slávna snemovňa! Ale že Pittsburghská dohoda pri tvorení tohto štátu nebola bezvýznamným dokumentom ani tým, ktorí dnes nechcú nič počúť o Pittsburghskej dohode, toho najlepším dôkazom je to, že na Pittsburghskú dohodu ako na dokument platný a záväzný odvolávala sa aj naša delegácia na mierovej konferencii. V dokumentoch z mierovej konferencie máme zápis o tom, že naša delegácia na mierovej konferencii práve Pittsburghskou dohodou dokazovala, že pomer Slovákov a Čechov v spoločnom štáte vyriešený bol k obapolnej spokojenosti. V r. 1930 maďarské ministerstvo zahraničných vecí vydalo knihu dokumentov "A magyar béketárgyalások" - "Maďarské mierové vyjednávania" - v ktorej v prvom sväzku na str. 443 je obšírny list grófa Alberta Apponyiho proti argumentom československej delegácie. (Čujme!) V tomto liste gróf Apponyi píše (čte): "A csehek két határozatot emlegetnek, amelyek a szlovákoknak a csehekkel való egyesülésére vonatkoznak". Po slovensky: "Česi spomínajú dve dohody, ktoré sa vztahujú na spojenie Čechov so Slovákmi." Prvá z týchto je podľa grófa Apponyiho, predsedu maďarskej mierovej delegácie, Pittsburghská dohoda a druhá Martinská deklarácia. A nech mi je dovolené s tohto miesta zdôrazniť tú divnú hru osudu, že argumenty grófa Apponiiho proti Pittsburghskej dohode sú skoro totožné s argumentami, ktoré nedávno uverejnil vo svojej brošúrke proti Pittsburghskej dohode pán min. dr Ivan Dérer. Gróf Apponyi hovorí (čte): "Berúc do úvahy okolnosti, neodpustiteľnou ľahkomyseľnosťou by bolo, keby budúcnosť jedného národa bola odvislá od tohoto dokumentu, ktorý vyjadruje názor len malého zlomku ľudí, či viac, ešte takých, ktorí od rokov žijú za hranicami." Aj Apponyi proti našej deklarácii na mierovej konferencii namietal, že americkí Slováci nemali práva zaväzovať sa za domácich Slovákov, práve tak, ako to robí v svojej brošúrke pán minister dr Dérer.

Panie a páni, a teraz si iste viete domyslieť, čo by to znamenalo pre našu republiku v očiach našej zahraničnej verejnosti, keby sme Pittsburghskú dohodu pokladali za neplatnú, alebo dokonca za dokument falošný. To by znamenalo toľko, že naša delegácia na mierovej konferencii argumentovala dokladmi neplatnými alebo falošnými. (Tak je!) A tu, my, slovenskí autonomisti, musíme brať do ochrany našu mierovú delegáciu. Áno, Pittsburghská dohoda skutočne určila náš pomer k Čechom, a ňou bolo záväzne rozhodnuté aj o tom, aký má byť pomer Čechov a Slovákov v republike Československej. (Výborne! - Potlesk poslanců slovenské ľudové strany.)

S tou istou argumentáciou, ako gróf Apponyi, útočil na Pittsburghskú dohodu aj lord Rothermere, keď 23. mája 1937 vo všetkých deníkoch amerického novinového krála Hearsta uverejnil veľký článok proti našej republike (čte): "Keď dokument, t. j. Pittsburghská dohoda, bol predložený mierovej konferencii", napísal doslovne Rotherere, "nikomu nenapadlo, že Česi a Slováci, ktorí ho prijali, boli všetci americkí občania a ako takí asi ťažko kvalifikovaní rozhodovať o osude strednej Europy." To je s malou štylistickou úpravou zase skoro to isté, čo tvrdí proti Pittsburghskej dohode vo svojej brožúrke pán minister dr Dérer na str. 57.

Pán minister dr Dérer vo svojej brošúrke spomína, že na Pittsburghskú dohodu odvolávajú sa revizionisti. No, z dokladov, ktoré som citoval, vysvitá opak toho. Je to práve revizionismus, ktorý má záujem na tom, aby Pittsburghská dohoda vyhlásená bola za falzifikát, za dokument neplatný. (Výborne!) Preto, ktokoľvek u nás tvrdí, že Pittsburghská dohoda je neplatná alebo falošná, ten pracuje proti základom tohto štátu a pomáha revizionizmu. (Tak je! - Výborne! - Potlesk.) Pre nás Pittsburghská dohoda je aj dnes tým, čím bola tým Čechom, na ktorých útočil na mierovej konferencii gróf Apponyi, a na jej platnosti a záväznosti nič nemení ani to, že minister republiky Československej díva sa na ňu zrakom grófa Apponyiho, alebo zrakom lorda Rothermera. Pittsburghská dohoda - ako je to jasné z jej obsahu - zaručuje politickú autonomiu Slovensku v rámci československého štátu. Slováci sa jej nezriekli ani po štátnom prevrate, naopak dožadujú sa aj dnes jej vtelenia do ústavy Československej republiky, preto Pittsburghská dohoda zaväzuje a bude vždy významným historickým dokumentom v boji o autonomiu Slovenska. (Výborně! - Potlesk.)

Slávna snemovňa! V tejto dusnej atmosfére medzinárodnej spomínam si na výrok prezidenta Masaryka, ktorý povedal r. 1935 pri svojom odstúpení. Štáty sa udržujú tými ideami, z ktorých sa zrodily a ktorým ďakovať môžu svoje jestvovanie. My slovenskí autonomisti toto vyhlásenie prezidenta Masaryka podpisujeme a s ním úplne súhlasíme. Československý štát vznikol spoločným úsilím, spoločnou domácou a zahraničnou prácou Čechov a Slovákov. Preto, keď si chce trvale uhájiť svoju existenciu, musí budovať svoju štátnu samostatnosť na úplnej rovnoprávnosti českého a slovenského národa. (Výborně! - Potlesk.) Slováci majú právo na politickú autonomiu Slovenska nielen preto, lebo je tu platná a záväzná Pittsburghská dohoda, ale hlavne preto, lebo sú osobitným národom a ako národ majú prirodzené právo na svojrázny národný život v tejto republike. (Tak je! - Potlesk.)

Slováci za tento štát pracovali, Slováci za tento štát trpeli, bojovali a umierali, preto majú plné právo na to, aby v tomto štáte spokojne žili, aby sa v tomto štáte cítili doma a aby v tomto štáte popri českom národe mali nielen rovnaké povinnosti, ale i rovnaká práva. (Potlesk.) Toto je pravý smysel československej štátnosti a jediný pevný základ trvalej existencie a krajšej budúcnosti československého štátu. Bezpečnosť, sila a budúcnosť republiky Československej je v dohode a v úprimnej spolupráci slovenského a českého národa. (Potlesk poslanců slovenské ľudové strany.)

Předseda (zvoní): Dalším přihlášeným řečníkem je p. posl. dr Stránský. Dávám mu slovo. (Hluk.)

Prosím o klid.

Posl. dr Stránský: Slavná sněmovno!

Je, myslím, dostatek zřejmo, že rozprava, kterou tu vedeme, není obvyklou rozpravou periodickou o zahraniční situaci, jak o ní podává zprávu resortní ministr. Co nám dalo podnět k ní a co způsobilo, že se po premierově řeči zvedla celá sněmovna a zazpívala státní hymnu, jsou známé projevy v zahraničí, které se málo šetrně dotkly našich vnitřních záležitostí a byly veřejným míněním celého světa vyloženy jako nemístný zásah do nich. S odpovědí, kterou na ně dal vůdce naší koalice, souhlasila i velká část poslanců oposičních. Jsme všichni vděčni dr Hodžovi za to, že vyjádřil naši mírumilovnost způsobem tak důstojným (Hluk.) ...

Předseda (zvoní): Prosím o klid.

Posl. dr Stránský (pokračuje): ... aby nikdo na světě nepochyboval, že bychom svému pokoji a blahobytu neobětovali integritu a svrchovanost československého státu, ani svobodu a čest českého a slovenského národa.

Co k tomuto projevu dodati? Pro cizinu nic, neboť nic v něm nechybělo. Po obou stránkách jako tlumočník mírumilovnosti i jako zvěstovatel odhodlanosti mluvil dr Hodža za nás všecky. Všecka dobrá vůle, kterou nabídl, je dobrá vůle nás všech. Všecky výstrahy, které dal, my všichni podpisujeme. A rozumíme-li dobře pojmu loyality, mohly a měly by se k Hodžovu projevu v této části připojiti také strany oposiční, t. j. mohly a měly by třebaže s výhradou odlišného mínění o věcech vnitropolitických, s dr Hodžou a s námi odmítnouti protektorát kteréhokoliv cizího státu nad jakýmkoliv svým zájmem. Potlesk, který se ozval po řeči a za řeči dr Hodži z řad oposičních, dává nám, ostatně stejně jako ta okolnost, že se mluvčí národního sjednocení přihlásil mezi řečníky "pro" a stejně jako úvodní slova, která tu dnes promluvil p. kol. dr Sokol, vyhlídku, že některé oposiční strany spolu s námi berou a vezmou projev dr Hodži na vědomost.

Odepře tento souhlas strana, jejíž oposice nesměřuje toliko proti režimu, nýbrž proti celému pojetí Československé republiky jakožto státu bezpodmínečně svrchovaného ve svých bezpodmínečně nedotknutelných hranicích. Budeme toho upřímně litovati, ale bude aspoň jasno a přestane potom už všecko nedorozumění mezi námi, kterou část oposice smíme považovat za loyální odpůrce, které si časem můžeme nakloniti, a která část oposice se nám představuje jako živel nesmiřitelný, cizí nebo dokonce nepřátelský. A tu jsme už u oné zahraniční události, která způsobila evropskou rozpravu o československé bezpečnosti, a po odpovědi předsedy vlády zbývá jen, abychom si pověděli mezi sebou v demokratické diskusi, jestli bychom opravdu nemohli všichni bez výjimky býti jedné mysli v tom, co se týká celého státu.