Tisícileté dějiny, bohaté změnami, spojují Němce a Čechy ve společném životním prostoru v historických sudetských zemích. Oba národy prožily doby spolupráce, kdy se vzájemně duševně, kulturně a hospodářsky ovlivňovaly, zažily však také doby, kdy stály proti sobě v boji. Opětovně se projevila věčná pravda, že oba národy v tomto prostoru jsou spolu osudově spojeny a že žádný národ nevykonával na trvalo nadvládu nad druhým. Spolupráce byla dobou rozkvětu a plodné tvorby, vzájemný boj pramenem nekonečného žalu.

Kdyby český národ v duchu vzniku státu, ústavy a odkazu jeho velkých zakladatelů Masaryka, Beneše a Švehly uskutečnil slib "Rovní mezi rovnými" ve všech životních oblastech a přiznal sudetskoněmecké národnostní skupině jako takové postavení rovnoprávného státního národa se všemi právy a povinnostmi a národnostní samosprávou, obzvláště v kulturní oblasti k zajištění domova a volného vývoje v našem národním svérázu, přispělo by to nejen k uklidnění, nýbrž bylo by to i velkým státnickým činem, který by zahájil nové velké dějiny československého státu a uklidnil celou Evropu.

Prohlášení pana předsedy vlády dr Hodži "dáváme vám nejen naději na uspokojení kulturních, sociálních a hospodářských poměrů, nýbrž vám zaručujeme i plnou míru všech lidských a občanských svobod, které může dáti svým občanům jen opravdu moderní stát" béřeme v tomto ohledu rádi na vědomí. Taková naděje, takové dílo urovnání by nejen posílilo státně politicky svobodu státu, nýbrž by bylo bezpochyby také oním dílem, o kterém pan předseda vlády dr Hodža praví: "Toto dílo očekává od nás duch nové doby."

Svaz zemědělců šel od roku 1926 cestou vedoucí k vnitřnímu smíření, cestou spolupráce. Nemusíme ani říci, jak tato cesta byla těžká a jak často se nám tato cesta ztěžovala. 12 let odpovědné vládní práce učinilo půdu státu v národnostně politickém smyslu schopnou setby a žní. Sama dobrá vůle, jak se projevila v různých řečích státníků a ve vládním rozhodnutí ze dne 18. února 1937 dosud jen pro částečnou oblast, nemůže stačiti našemu sudetskoněmeckému obyvatelstvu. Musíme požadovati, aby se na české straně pochopilo, že uskutečnění této dobré vůle není jen úkolem sudetskoněmecké politiky, nýbrž i úkolem státu. Stát, který uskutečnil svůj vnitřní mír, vytvořil tím nejlepší a nejpůsobivější záruku pro mír vnější, a protože chceme vnější mír státu, bojujeme pro jeho mír vnitřní.

Žijeme dnes ve vývoji, při kterém stojí v popředí národnostní požadavky a nutnosti národů a jejich zajištění. Výsledek světové války přinesl během tohoto velkého vývoje všem národům národnostní svobodu a existenci národního státu. Jako národní strana přejeme českému a slovenskému lidu dobyté svobody a samostatnosti, musíme však žádati, aby se pro tak zvané menšinové národy v rámci státu učinilo vše, aby se nejen zevně, nýbrž i vnitřně, duševně získaly pro stát. V tomto směru se opravdu v poslední době mnohé promeškalo. Pan předseda vlády dr Hodža velmi dobře tento zjev pochopil, mluvil-li o zbourání psychologických závor, a velmi rádi béřeme na vědomí, že se Československo nikdy neleká velkých podnětů, neboť takové vyrovnání přináší pro všechny nepoměrně více výhod než krise a konflikty.

Přejeme si, aby bylo zahraničněpoliticky učiněno vše, aby byl zajištěn mír. V Evropě a v celém světě zuří dnes boj mezi státy a národy, které znamenají útočiště pořádku, zachování jejich tisícileté společné kultury a civilisace a křesťanské víry na straně jedné proti mocnostem zkázy, zničení, chaosu a bezbožnosti na straně druhé. V této velké dějinné rozmíšce, při které skutečně nejde o vnitřní státní formy, k jejichž stanovení odpovídajícímu jeho potřebám a názorům jest oprávněn každý národ a každý stát bez vměšování zvenčí, musíme také my zaujmouti jasné stanovisko.

V této otázce jest stanovisko mé strany jasně a jednoznačně namířeno proti bolševismu v každé podobě a každé formě, neboť jej považujeme za největšího nepřítele lidské a národní kultury, který chce zničiti také Bohem dané řády národů a států.

Že si přejeme přátelský, sousedský poměr ke všem hraničícím státům a obzvláště k oběma německým státům, Německu a Rakousku, jest jistě samozřejmé. Pokud záleží na nás, má se státi všechno, aby se dospělo k tomuto přátelskému sousedskému poměru uklidnění, vyrovnání a spolupráce, neboť my jako pohraniční Němci to pokládáme za naše dějinné poslání a chceme tvořiti most, který má vésti náš stát k velkému míru národů se sousedními německými státy jako rovní mezi rovnými.

Pravda a spravedlnost uvnitř státu a navenek, uznání našeho národa jako rovnoprávného národa státního, zajištění naší vlasti a možnost v kulturním spojení s naším lidem žíti podle našeho národního svérázu a moci rozvíjeti naše národovectví, to jest podle našeho mínění cesta, která vede k vyrovnání a tím k uklidnění a upevnění státu a k pravému míru. Dáte-li se statečně a rozhodně touto cestou, jsme přesvědčeni, že náš lid neztratí víru a naději v lepší budoucnost ve vlastní domovině, což si v zájmu zachování míru z celého srdce přejeme.

Protože jsou vývody pana předsedy vlády dr Hodži s to, slíbiti tuto cestu dorozumění a míru, bude Svaz zemědělců hlasovati pro vládní prohlášení. (Potlesk.)

Předseda (zvoní): Dále má slovo p. posl. Esterházy. (Hlasy: Není přítomen!)

Poněvadž není přítomen, dávám slovo dalšímu přihlášenému řečníku, p. posl. dr Mičurovi.

Posl. dr Mičura: Slávna snemovňa!

Po veľkej svetovej vojne v duši utrápeného ľudstva dlhé trpkosti zamenila svetlá nádej, že svet má azda navždy možnosť podobnej katastrófy za sebou. Táto ideálna viera nebola ani neoprávnená. Vtedy sa ozaj zdalo, akoby svetová historia v budúcnosti nechcela byť viac historiou krvavých zbojstiev, ale historiou ducha a uskutočňovania najlepších snáh ducha v plodnej súčinnosti národov. Z najvyššieho mravného fóra sveta, z večného Ríma, práve tak ako z tak veľkých ríší europských i zo Spojených štátov amerických nieslo sa svetom radostné heslo: Nikdy viac vojnu! Všade vyvolalo najlepšie pochopenie, ale najkrajšiu ozvenu našlo vari u tých národov, ktoré po stáročnom utrpení nadobudly samostatnosti a túžily po pokojnej práci.

Možno povedať, že ozaj boly tu najlepšie predpoklady pre očakávanie dlhej a požehnanej pokojnej epochy. V dušiach a srdciach národov, teda v psychologickej oblasti, bola túha po trvalom miere takmer absolútna a súčasne dané boly i reálne podmienky pre organizovanie a zachovanie tohoto trvalého mieru. Hlavné príčiny, ktoré v predvojnovej Europe tvorily ohniská konfliktov, spočívaly na tej skutočnosti, že jestvovaly utlačené národy, ktoré pod cudzou nadvládou nemaly možnosť slobodne rozvíjať svoj národný život. Demokratický duch Europy napomáhal snahy týchto národov po slobode a rovnoprávnosti. Ich emancipácia tvorila veľkú úlohu času, ktorá nakoniec musela byť vyriešená vo svetovej vojne. Netreba zdôrazňovať, že hlavným motívom svetovej vojny, ako to menovite nakoniec vo Wilsonových bodoch jasne vyznelo, bola obrana práv malých národov a zabezpečenie europskej rovnováhy. Povojnovou organizáciou Europy bola táto úloha v rámci najkrajnejších možností splnená. Poznáme a uznávame fakt, ktorý bol ináč i v poslednej reči pána ríšskeho kancléra Hitlera uznaný, že totiž menovite v strednej Europe nie je možné stanoviť politické hranice presne podľa etnografických hraníc. No tvrdíme, že vznikom nástupníckych štátov a ustanovením ochrany menšín mierovými smluvami dostalo sa novej úprave strednej Europy všetkých podmienok k pokojnému, rovnoprávnemu vývoju a k plodnej súčinnosti všetkých podunajských národov. Táto úprava nepotrebuje iné ako čas, dobrú vôľu a pokoj, aby mohla osvedčiť svoju plnú životnosť a súcnosť pre dobrý pokrok, prosperitu a harmonické spolužitie všetkých národov v podunajskom priestore.

Preto s najväčšou rozhodnosťou prichodí mi za mylné označiť všetky postrehy a tendencie, ktoré dnes práve v tejto oblasti vidia ohnisko a možnosť nových konfliktov. A s najväčšou rozhodnosťou musíme odmietať tie a také falošné proroctvá, ktoré príčiny pre nové vzplanutie vojny chcú videť priamo a predovšetkým v republike Československej. Preto povedáme: U nás takýchto príčin niet a ani nebude!

Tisícročná historia je naším najlepším svedoctvom, že sme netúžili po cudzom, nemali podmaniteľských zámerov, ale naopak, my sme boli dlho obeťou cudzieho výboja. Cez stáročia pripadlo nám znášať ťažký osud ponížených a bolo prirodzené, ľudské a čestné, že nechceli sme zostať v otroctve. Menovite od nášho národného prebudenia vždy a nepretržite zápasili sme cestami a zbraniami ducha o našu slobodu a obnovenie samostatnosti. Podobne ako Česi, i my Slováci, ktorým z osudov československej pospolitosti pripadol ťažší a dlhší údel národnej poroby, neprestávali sme veriť s naším pohronským pevcom, že "trpeť dá, lež zhynúť nie Boh toľkej rodine!" Odhodlaní žiť a zachovať sa, zápasili sme o svoje právo na život a tento zápas viedli sme v duchu najvyšších mravných ideálov modernej Europy.

Hovorí sa, že činy sú stelesnením ducha. Nuž áno, vtedy, keď Česi a Slováci, vyznávajúci vždy svoju spolupatričnosť, konečne vo svetovej vojne ako mravný a bojujúci celok chopili sa nielen intelektuálnych, ale aj vojenských činov, bol to duch ich národnej, ale i všeľudskej pravdy, ktorý ich viedol a ktorý vo spojení s demokratickým duchom sveta napokon zvíťazil.

Slávna snemovňa! Pán predseda vlády vo svojom expozé veĽmi presvedčive zdôraznil, že "Česi a Slováci v celej svojej dejinnej minulosti vyznávali pravdu a bojovali za spravedlivosť. Vo spoločnom štáte, ktorý sme utvorili pred dvacatimi rokmi, nemienime zradiť ciele svojho snaženia vo storočiach minulých." Áno, v tom je naša sila. Republika Československá dostala do vena od svojho tvorcu v blahej pamäti prezidenta Osloboditeľa krásne heslo, že "Pravda víťazí!" Toto je najväčší mravný fond, ktorý nás naplňuje neotrasiteľnou vierou a pevným vedomím, že ako bola v minulosti, tak i dnes a v budúcnosti zostane pravda našou víťaznou zbraňou. "Štáty sa udržujú ideou, z ktorej vznikly". Toto je druhá veľká vodivá smernica z duchovného poručenstva nášho zvečnelého Osloboditeľa, ktorá je určená usmerňovať prácu nás všetkých za udržanie našej slobody a samostatnosti. Preto s radosťou súhlasíme s rozhodným odhodlaním, ktorému dáva výraz expozé pána predsedu vlády, že "v duchu smyslu svojich dejín, v duchu mravného a intelektuálneho založenia svojho ľudu budujeme zo všetkých síl obnovený štát ako skutočný domov pre všetky jeho etnické složky. Nedávame im len nádej na uspokojenie kultúrnych, sociálnych a hospodárskych potrieb, ale zaručujeme im plnosť všetkých slobôd ľudských a občianskych, ktoré svojmu občanovi môže dať len skutočne moderný štát."

Toto, hľa, vyplýva z tradície nášho dejinného boja proti nespravedlivosti, akej sa nám dostávalo v bývalej monarchii, a z celého nášho úsilia o spravedlivosť a pravdu, ktorých sme sa domáhali. Budovatelia a vodcovia republiky dbajú, aby náš štátny život uchránili od všetkého, čo bolo príčinou rozkladu Rakúsko-Uhorska. Preto budujeme svoj štát na zásade demokratickej rovnoprávnosti a spravedlivosti pre všetky jeho etnické i spoločenské složky. Táto vôľa, táto vnútropolitická generálna línia tkvie v našej tradícii. Život každého národa sa vyvíjal na určitých, dejinami vykrystalizovaných základných skutkoch. Na takých, ktoré v jeho vývine vystupovaly ako "charakter indelebilis". U nás týmto nesmazateľným povahovým rysom bolo, že sme sa domáhali svojej pravdy, ale vždy sme rešpektovali a nikdy neohrožovali pravdu iných. Ako prví, ktorí prijali a šírili kresťanskú kultúru v strednej Europe, zostali sme celé tisícročie verní tejto kresťanskej kultúre a v jej duchu usilovali sme o snášanlivosť, shodu a súčinnosť medzi národmi. V našej obnovenej samostatnosti pod vedením veľkého humanistu a pacifistu, akým bol zvečnelý prezident Osloboditeľ, nemohli sme iné ako od počiatku vedome a dôsledne pokračovať na ceste budovania spravedlivého mieru vo vnútri štátu i na vonok. Toto bolo od začiatku základnou smernicou republiky. Nech mi je dovolené zdôrazniť, že vo vernej ideovej kontinuite so štátnickým učením svojho veľkého predchodcu i terajší prezident republiky dr Edvard Beneš pokračuje v tomto spravedlivom duchu. Práve v Bratislave pri svojej prvej návšteve ako prezident vyhlásil, že dobre pozná národnostné složenie republiky i snahy jednotlivých složiek, spravedlive ich hodnotí a hľadá ich vyrovnanie vo spravedlivej syntéze tak, aby sa každému dostalo to, čo mu patrí. Toto, hľa, právom nazývame takým vnútorným budovaním republiky, ktoré je zámerne a poctive vedené snahou urobiť ju skutočným domovom všetkých.

K tomuto svojmu veľkému poslaniu, k dôslednému dobudovaniu svojho štátnického diela v tomto smysle nepotrebujeme podnetov, tým menej zásahov z vonka. Takéto zásahy, ktoré by pod akýmkoľvek titulom znamenaly vmiešovanie sa do našich vnútorných pomerov, musíme a budeme vždy čo najrozhodnejšie odmietať. Sme plne usrozumení, že expozé p. predsedu vlády dalo tejto našej vôli tak jasný a rozhodný výraz. Tvrdím a vyhlašujem, že republika potrebuje jedine pokoj a čas. Toto sú tie hlavné potreby k tomu, aby svoje poslanie vo všetkých smeroch vnútornej politiky, ako i na poli medzinárodnej súčinnosti s plným úspechom plnila, aby bola všetkým svojim občanom slobodnou, skutočnou a kvitnúcou vlasťou a pevnou tvrdzou mieru.

Slávna snemovňa! Nie sme nekritickí. Nechceme sa len jednostranne chváliť. Nielen vieme, ale i priznávame, že máme ešte veľké úkoly, ktoré čakajú na svoje riešenie. Čo je ale najhlavnejšie, máme všetkú potrebnú dobrú vôľu a všetky zdravé predpoklady, aby sme si všetko a čo najlepšie riešili sami. Tomuto tvrdeniu v plnej miere prisviedča náš doterajší vývin. Časove sme začali svoj obnovený štát budovať vtedy, keď po veľkej svetovej vojne, aby som tak povedal, pôda k tomu bola až priveľmi otriasaná, v dobe, keď sa s výbuchmi odohrávaly sociálne zmeny, keď zanedlho s celou silou doľahla na svet hospodárska kríza a keď potom medzinárodné napätie stávalo sa takmer permanentným. Bez chvály a nadsadzovania môžeme však povedať, že všetky tieto ťažkosti sme prekonali s takým úspechom, ktorý stavia republiku medzi najkonsolidovanejšie a najusporiadanejšie štáty. Za celý čas ani na chvíľu nebol u nás porušený ústavný vývin a konsolidačný proces. Za dvacať rokov vybudovali sme štát, kde vládne poriadok, sloboda, pokoj a kde ani na chvíľu nebol narušený demokratický smer. Za dvacať rokov, vďaka politickým vodcom a práci nášho ukázneného občianstva, vybudovali a upevnili sme tu také štátnické dielo, ktorému patrí nielen plné uznanie, ale ktorému bez predpojatosti nikto nemôže uprieť plnú životaschopnosť, trvalosť a zdravú budúcnosť.

Áno, táto skutočnosť, tento fakt, ktorý je tu a je nepopierateľný, hovorí, že republika Československá je útvar zdravý a pevný, ktorý si všetky svoje problémy a úlohy vie riešiť sám a je schopný vzdorovať i búrkam času a výbojom sveta. Preto, opierajúc sa o tento nezvratiteľný fakt, so všetkou rozhodnosťou sa musíme postaviť proti tým tendenciám, ktoré usilujú o to, aby naočkovaly europskú verejnosť bludom, že republika Československá pre svoje národnostné pomery sa stala ohniskom nových, blízkych konfliktov. V týchto tendenčných povestiach je až priveľmi zjavná kopia úmyslu známeho vlka, ktorý níže neho pijúcemu baránkovi vytýkal, že mu kalí vodu. Republika Československá v povojnovej úprave strednej Europy získala si svojou konsolidáciou čestné postavenie medzi podunajskými štátmi a týmto svojim postavením stala sa nielen skutočne moderným a upevneným štátom, ale i nepostrádateľným činiteľom pre všeobecný mier. Pravda, ako ostatné nástupnické štáty, i my máme svoje menšinové problémy. Ale, ako som už zdôraznil, pravdou je, že v duchu mierových záväzkov a v duchu našej demokratickej sústavy i národnej tradície našla otázka menšín v našom štáte od začiatku takú úpravu, ktorá nás v tomto ohľade stavala medzi najvzornejšie štáty. Program, dojednaný 18. februára m. r., znamená na tejto ceste nielen ďalší pokrok, ale bez pochyby svedčí i o najlepšej vôli vlády a svojim prevedením ako i ďalším vývinom povedie k plnému uspokojeniu našich menšinových spoluobčanov. Opakujem: Tento problém si vyriešime sami z vlastného chápania vnútorných potrieb sporiadaného štátu a k tomu nepotrebujeme iné ako pokoj a čas.

Slávna snemovňa! Nakoľko dobre poznáme a vieme, že isté zahraničné kruhy nielen menšiny, ale i Slovákov veľmi často zaraďujú medzi tie složky, ktoré sú podľa týchto zahraničných kruhov údajne nespokojné s republikou, nech mi je dovolené tieto a podobné povesti tu, s tohoto miesta vyhlásiť za najväčšiu nepravdu. Som presvedčený, že niet ani jedného statočného Slováka, ktorý by plne nesúhlasil s tým, keď poviem, že Slováci bez straníckeho rozdielu - a poukazujem práve na včerajšiu reč kol. dr Sokola - opakujem, bez straníckeho rozdielu považujú republiku Československú za svoj jediný, skutočný a definitívny domov, ktorý sú odhodlaní brániť na život a na smrť. (Výborně! - Potlesk.) V tejto veci nech sa teda nikto na svete nedá mýliť faktom, že je tu slovenská politická strana, ktorá stojí v opozícii voči vláde, alebo že Slováci, ktorým demokratická sústava dáva plnú možnosť uplatňovať svoje nároky, tieto nároky uplatňujú a sa ich aj skutočne domáhajú. Slováci majú svoje národno-politické snahy, ako i hospodárske a iné požiadavky, ktoré podľa jednotlivých strán môžu sa stupňovať a javiť aj rozlične. Ale v jednom sú absolútne svorní, a to je to, že ich sloboda, ich národný život, ich duchovné a národné bytie i prosperovanie zaručuje jedine československý štát, a z tejto osudovej danosti vyviera ich živelná a nezlomná vernosť k Československej republike. (Výborně! - Potlesk.)

Slováci spoločne s Čechmi za tento štát pracovali, bojovali a žertvovali; spoločne ho tvorili a budovali; spoločne ho spravujú a sú nezvratiteľní v túhe a odhodlan spoločne ho za všetkých okolností brániť a udržovať. (Předsednictví převzal místopředseda Langr.) Preto, lebo ako hovorí slávny profesor Denis a ako to všetci vieme a cítime, "Čechy a Slovensko sú nevyhnutní jedny druhému" a z tejto nevyhnutnosti plynie, že sme my Slováci cele oddaní svojej československej vlasti, v ktorej rastie naše slobodné a nové Slovensko. Citovaný francúzsky historik hovorí: "Oddať sa je ešte najlepší známy prostriedok dobývania." V plnej svojej oddanosti republike dobývajú si v nej Slováci všetky podmienky svojho oživeného a slobodného národného života a svoje rovnocenné miesto. Dvacaťročný radostný pokrok a vývin naplňuje nás nezlomnou vernosťou k republike Československej, ktorá je a zostane jediným slobodným domovom Slovákov. (Potlesk.) Spomínam túto samozrejmosť preto, aby som zdôraznil, že veľmi by sa zmýlil každý, kto by pri svojich intrigách proti republike chcel kalkulovať so Slovákmi. Pri minuloročnej protirevizionistickej manifestácii mladej slovenskej generácie hlavný rečník zdôraznil, že "Slováci, keď bude treba, v obrane svojej slobody sa budú vedeť biť ako ľúti ľvi, no nikdy viac už nesvolia, aby ťahali cudzie jarmo". Počul som vtedy po tejto reči poznámku československého dôstojníka, ktorý povedal, že radosťou je byť vojakom a členom armády tam, kde civili horia takýmto odhodlaným ohňom. Áno, v odhodlaní, keď bude treba, celý národ splynie so svojou armádou, aby do posledného dychu bránil svoju ohroženú vlasť.