Poslanecká sněmovna N. S. R. Č. 1956.

IV. volební období. 2. zasedání.

283.

Návrh

poslancov Viliama Širokého, dra Clementisa, dra Jar. Dolanského a Borkaňuka
na vydaní zákona o novej úprave československého štátneho občianstva.

Podpísaní navrhujú:

Poslanecká snemovňa, račiž sa usniesť:

Zákon

zo dňa.............1936

o novej úprave československého štátneho občianstva.

Národné zhromaždenie republiky Československej usnieslo sa na tomto zákone:

§1.

Každá osoba, ktorá mala dňa 28. októ-
bra 1918 domovskú príslušnosť v niektorej
obci územia Československej republiky,
ako aj každá osoba, ktorá sa zdržovala
dňa 28. októbra 1918 na území Českoslo-

venskej republiky a mala tu svoje riadne

bydlisko, má byť považovaná s platnosťou
odo dňa 28. októbra 1918 za českosloven-
ského štátneho občana - jestli po 28.

októbru 1918 neprijala výslovne štátne

občianstvo iné, alebo si štátne občianstvo
iného štátu výslovne nepodržala.

§2.

Československé štátne občianstvo vo
smysle §u 1. získaly aj tie osoby, ktoré

2

dňa 28. októbra 1918 nezdržovaly sa na
území Československej republiky, jestliže
sa zdržovaly mimo tohoto územia:

a) ako váleční zajatci,

b) ako vojaci bývalého rakusko-uher-
ského mocnárstva,

c) ako členovia zahraničnej českoslo-
venskej brannej moci,

d) ako študenti,

e) prechodne a z iných dôvodov.

Podmienkou použitia horejšieho ustano-
venia tohoto paragrafu je, že pod a), b), c)
uvedené osoby nastúpily vojenskú službu
z územia Československej republiky, ale-
bo pod d), e) uvedené osoby maly dňa 28.
októbra 1918 riadne bydlisko na území
terajšej Československej republiky.

§3.

Za československého štátneho občana
s platnosťou odo dňa 28. októbra 1918 sa
považuje aj tá osoba, ktorá v dobe od 1.
januára 1910 do 28. októbra 1918 bola pri-
jatá do sväzku niektorej obce, ležiacej na
území Československej republiky, jestli
táto osoba nestala sa medzičasom občian-
kou iného štátu, alebo si štátne občianstvo
iného štátu výslovne nepodržala.

§4.

V štátnom občianstve nadobudnutom
podľa tohoto zákona, nasleduje manžela
manželka, družka druha, nezletilé deti
svojho otca, a nebol-li otec dňa 28. októbra
1918 na živu, alebo bol nezvestný, alebo
pri nemanželských deťoch, nasledujú deti
matku, keď však ani matka nebola na ži-
vú, alebo bola nezvestná, tak štátne ob-
čianstvo nezletilého riadi sa podľa usta-
novení §§ 1., 2. a 3. tohoto zákona.

§ 5.

Politický úrad I. stolice príslušný podľa
riadneho bydliska, povinný je vydať na
žiadosť strany osvedčenie o štátnom ob-
čianstve československom do 30 dní odo
dňa podania žiadosti. V prípade, že do-
movská príslušnosť osoby, ktorá nado-
budla svoje československé štátne občian-
stvo podľa tohoto zákona nebola by istá,

3

nech je ustálená politickým úradom, ku
ktorému žiadosť bola podaná podľa zásad
obsažených v § 14 ústavného zákona zo
dňa 9. apríla 1920, číslo 236 Sb. z. a n.

V prípade, že by politický úrad I. in-
štancie, ku ktorému žiadosť bola podaná
do 30 dní o žiadosti nerozhodol, považuje
sa československé štátne občianstvo žia-
dateľa podľa tohoto zákona za nesporné.

Politický úrad I. stolice viazaný je tou-
to lehotou nakoľko podaná žiadosť obsa-
huje označenie:

a) mena, priezviska, zamestnania, by-
dliska žiadateľa,

b) miesta a dňa narodenia žiadateľa,

c) mena osobných pomerov manželky
a detí žiadateľa,

d) pobytu žiadateľa odo dňa 28. októbra
1918 počnúc, ako aj osôb uvedených v §u
4 tohoto zákona,

c) v prípade §u 3 tohoto zákona pobytu
počnúc dňom 1. januára 1910,

f) vlastnoručným podpisom opatrené
prohlásenie žiadateľovo, že po 28. októbri
1918, respektíve v prípade §u 3 tohoto zá-
kona po 1. januári 1910 nestal sa ani štát-
nym občianstvom, ani domovským prá-
vom príslušným mimo republiky Česko-
slovenskej.

Politický úrad I. stolice povinný je z ú-
radu zistiť správnosť v žiadosti uvede-
ných dat.

Nezodpovie-li žiadosť predpisom tohoto
paragrafu, vráti ju politický úrad I. stolice
s poučením, ako má byť opravená, resp.
doplnená.

§6.

Podanie žiadosti o vydanie osvedčenia
štátneho občianstva vo smysle §u 5 tohoto
zákona prerušuje lehoty, určené už či
administratívnymi, alebo súdnymi rozhod-
nutiami, ktorými osoba podavšia žiadosť
bola z územia Československej republiky
vypovedaná a to až do právoplatného in-
štančného skončenia pokračovania o žia-
dosti. Podanie žiadosti v zmysle §u 5
tohoto zákona má odkladný účinok na
rozhodnutie o vyhostení z Českosloven-
skej republiky v zmysle predošlej vety

4

aj v tom prípade, jestli dotyčné rozhodnu-
tie stalo sa právoplatné a lehota určená
na opustenie územia Československej re-
publiky vypršala.

§7.

Predpisy tohoto zákona nevzťahujú sa
na emigrantov, ktorí opustili terajšie úze-
mia SSSR po 7. novembri 1917.

§8.

Zákon tento nadobudne účinnosti 15.
dňa po vyhlásení. Prevedením zákona
poveruje sa minister vnútra v dohode so
súčastnenými ministrami.

Dôvodová správa.

Doterajšiou úpravou otázky štátneho
občianstva trpeli najviac chudobní a ne-
majetní obyvatelia na Slovensku. V bý-
valom Uhorsku bolo štátne občianstvo
upravené zák. čl. 1/1879 a domovská prí-
slušnosť z. čl. XVIII/1871 a z. čl. XXII/1886.
V Československej republike upravujú tú-
to otázku ústavné zákony číslo 236/1920
a číslo 152/1926, ako aj príslušné minister-
ské vyhlášky a nariadenia.

Podľa stálej praxe administratívnych
úradov a správneho súdu bývalého Uhor-
ska a podľa §u 10 z. čl. XXII/1886 mohla
byť domovská príslušnosť získaná aj mlč-
ky, t. j. aj bez výslovného súhlasu do-
tyčnej obce. Stačilo k tomu keď dotyčná
osoba sa nepretržite zdržovala v tej sa-
mej obci 4 roky a prispievala k obecným
ťarchám. Pojem prispievania bol vysvet-
lovaný liberálne a široko a vzťahovalo sa
ustanovenie cit. §u aj na tých, ktorí brali
podiel na verejných prácach, ako aj na
tých, ktorí neboli povinní platiť obecnú
daň. (Vojenskí gážisti, verejní úradníci).

Táto úprava nebrala zreteľ na záujmy
širokých pracujúcich mas, ktoré hladajúc
zamestnanie a prácu často musely meniť
miesto pobytu. No prax Najvyššieho
správneho súdu v Prahe, najmä jeho roz-
hodnutie zo dňa 28. XII. 1923 tento stav
ešte zhoršila. Lebo podľa tohoto rozhod-

nutia cit. § 10 mal byť tak vysvetlovaný,
že domovskú príslušnosť získal len ten,
ktorý si podal žiadosť a len ten, ktorého
žiadosť bola obcou aj priaznivo vybave-
ná. Keďže toto rozhodnutie Najvyššieho
správneho súdu vo svojich dôsledkoch
siaha až k roku 1871, jeho účinky boly pre
mnohých obyvateľov Slovenska priamo
katastrofálne. Musely byť vyhladávané
dokumenty o predkoch až do 10. VII. 1871,
kedy vstúpil v platnosť z. čl. XVII-1871.
Tým zase trpeli najviac príslušníci pracu-
júcich vrstiev, ktorí nemali ani času, ani
finančných prostriedkov nastúpiť náklad-
nú cestu vyhladávanie príslušných doku-
mentov.

Ani zákon číslo 236/1920 nevyhovoval
demokratickým zásadám vysloveným vo
washingtonskej deklarácii a v ústavnej li-
stine, lebo udelenie, resp. uznanie štátne-
ho občianstva činí závislým na úradnom
schválení a podaní žiadosti do stanovené-
ho termínu. To zase bolo na ujmu prisluš-
nikom pracujúcich vrstiev, ktorí nemohli
poznať zákon a nemali hmotných pro-
striedkov pre použitie služieb odborných
právnikov.

Aj zákon číslo 152/1926 sotrváva pri
týchto vadách, nakoľko jednak siaha až
k 1. januáru 1926, jednak odopiera udele-
nie štátneho občianstva pre určité delikty,

5

pri čom ponecháva administratívnym úra-
dom možnosť úzkoprsého a ľubovolného
pokračovania. No aj v iných smeroch zá-
kon tento nevyhovuje a preto je svrcho-
vaný čas definitívnou a demokratickou
formou upraviť túto otázku a odstrániť
ukrivdenie slovenského, ukrajinského, ma-
ďarského, nemeckého a polského pracujú-
ceho ľudu.

Je treba tiež urýchliť pokračovanie
o vydanie osvedčeniach štátneho občian-
stva a je treba zaručiť žiadateľov, že až
do právoplatného vybavenia nemôže ich
stihnúť, najmä so strany administratív-
nych úradov, žiadna ujma.

Doterajšia prax administratívnych úra-
dov bola a je veľmi povážlivá. Vypove-
daní sú z územia Československej repu-
bliky mnohoraz aj tí, ktorí vykonali svoju
vojanskú povinnosť. Bolo by možno uviesť
veľmi mnoho a kriklavých príkladov.

Aj v explikácii práva pokračovaly ad-
ministratívne úrady nie liberálne, ale prá-
ve naopak zužovaly aj tak nedokonalé
predpisy uhorských zákonov. Tak na prí-
klad podľa §u 5 zák. čl. XII/1886 považuje
sa domovská príslušnosť za zaniklú iba
vtedy, keď dotyčná osoba vstúpila do
sväzku inej obce. Administratívne úrady

však v mnohých prípadoch vyslovily, že
domovská príslušnosť zanikla preto, lebo
dotyčná osoba si ju výslovne nepodržala.
Keď k tomu ešte vezmeme vysvetlovaciu
prax ohľadne §u 10 cit. z. čl. je zrejmé, že
ačkoľvek zákon a prax bývalých uhor-
ských úradov zná automatické získanie
domovskej príslušnosti - u nás z toho
bola urobená podmienka expressis verbis
a naopak domovskú príslušnost bolo mož-
no ztratiť len expressis verbis - kdež-
to československé úrady spravily z toho
ztratu automatickú. To isté nemožno na-
zývať demokratickým smerom vývoja.

Preto netreba tuto otázku, ktorou sú
postihnuté tisíce a desaťtisíce obyvateľ-
stva, riešiť spôsobom čo najjednoduchším,
ktorý nemôže byť na ujmu širokým vrst-
vám pracujúceho ľudu. Musí to byť ďalej
spôsob, v ktorom je myslené aj na odstrá-
nenie nedostatkov a závad predošlých zá-
konov. Konečne musí to byť spôsob, ktorý
zahrňuje v sebe aj riešenia občianskych
práv tých obyvateľov stále sa zdržujúcich
na území Československej republiky, kto-
rých predošlé zákony obchádzaly.

Úhradu nie je potrebné navrhnúť, na-
koľko prevedením tohoto zákona nevznik-
nú štátnej pokladnici útraty.

Po stránke formálnej navrhujeme, aby návrh tohoto zákona bol prikázaný
k prejednaniu výboru ústavno-právnemu s lehotou jednomesačnou.

V P r a h e, dňa 28. januára 1936.

Široký, dr. Clementis, dr Jar. Dolanský, Borkaňuk,

Machačová, Kopřiva, Kosik, Vodička, Sliwka, Beuer, Nepomucký, Dvořak, Zupka,
Hodinová-Spurná, Šverma, Slanský, Vallo, Klíma, Dölling, Kliment, Schmidke,

Synek.