Poslanecká sněmovna N. S. R. Č. 1937.

IV. volební období. 5. zasedání.

1071.

Návrh

poslanca dr Martina Sokola

na doplnenie a zmenu ústavného zákona zo dňa 29. februára 1920, čís. 122
Sb. z. a n., ktorým sa podľa § 129 ústavnej listiny určujú zásady jazykového

práva v republike Československej.

Podpísaní navrhujú:

Poslanecká snemovňa, ráč sa usniesť:

Ústavný zákon

zo dňa ,

ktorým sa doplňuje a mení zákon zo dňa 29. februára 1920, čís. 122 Sb. z. a n.,
ktorým sa určujú zásady jazykového práva v republike Československej.

Národné shromaždenie republiky československej usnieslo sa na tomto zákone:

§ 1.
Odsek (1) mení sa a má znieť takto:

štátnym, oficiálnym jazykom republiky
československej je jazyk český a jazyk slo-
venský.

1. bod odseku (2) doplňuje sa a má znieť
takto:

1. v ktorom s výhradou toho, čo sa usta-
novuje v §§ 2 a 5 a s výnimkou toho, čo podľa
§ 6 ustanovené bude pre Podkarpatskú Rus,
vyučuje sa na všetkých školách, úraduje sa
u všetkých súdov, v úradoch, ústavoch, pod-
nikoch a orgánoch republiky, vydávajú sa ich
vyhlášky a vyhotovujú vonkajšie označenia.

2

V poslednom odseku slovo "českosloven-
ský" nahradzuje sa slovami "česky alebo
slovensky".

§ 2.

V odseku (2) slovo "československého"
nahradzuje sa slovami "českého alebo sloven-
ského" a slovo "československom" slovami
"českom alebo slovenskom".

§ 3.

V odsekoch (1) a (4) slovo "českosloven-
skom" nahradzuje sa slovami "českom alebo
slovenskom".

§ 4.

Odsek (1) mení sa a doplňuje a má znieť
takto:

Pri uplatňovaní jazyka štátneho, oficiál-
neho školy, úrady, súdy, ústavy, podniky,
vojsko, četníctvo a akékoľvek iné štátne or-
gány v tom území republiky, ktoré pred 28.
októbrom 1918 patrilo ku kráľovstvám a kra-
jinám na ríšskej rade zastúpeným, alebo ku
kráľovstvu Pruskému, užívajú jazyka čes-
kého, na Slovensku jazyka slovenského.

Odsek (2) sa vypúšťa a nahradzuje sa
týmto odsekom:

(2) ústredné úrady a im na roveň posta-
vené úrady, súdy, ústavy, podniky a iné or-
gány republiky povinné sú vybavovať poda-
nia v tom štátnom, oficiálnom jazyku, ktorý
má platnosť na území podania. Podľa tej
istej zásady deje sa aj ich písomný styk
s podriadenými úradmi, súdmi, ústavmi, pod-
nikmi a orgánmi republiky.

Ten istý paragraf doplňuje sa novým od-
sekom:

(3) Vláda vydá nariadením smernice pre
úradovanie zastupiteľských úradov v duchu
tohoto zákona.

§ 8.
Odsek (3) sa vypúšťa.

§ 9.
Odsek (1) doplňuje sa a má znieť takto:

Zákon tento vstupuje v platnosť dňom vy-
hlásenia. Ním zrušujú sa všetky predpisy ja-
zykové, ktoré platily pred 28. októbrom 1918,
ako aj predpisy jazykové vydané po 28. ok-
tóbri 1918, ktoré odporujú tomuto zákonu.

3

Odôvodnenie.

Jazyk pokladá sa všeobecne za najdôle-
žitejšie kritérium národa. V jazyku od-
zrkadľujú sa nielen politické dejiny národa,
ale aj dejiny jeho ducha, lebo najmä spi-
sovný jazyk zahrnuje v sebe takmer všetko,
čo ten-ktorý národ vytvoril pôvodného a
čím prispel k rozvoju ľudskej vzdelanosti.
Nie nadarmo dejiny jazyka sú aj dejinami
národa. Preto je každý kultúrny národ
veľmi citlivý na svoj spisovný jazyk a preto
sa pozícia národa posudzuje všeobecne
podľa toho, do akej miery uplatňuje sa
jeho jazyk. Akékoľvek obmedzovanie ja-
zykových práv pokladá sa za útok na samú
existenciu národa a vyvoláva nevyhnutne
húževnatý odpor. Hlavne v strednej Európe
a najmä na území bývalej Rakúsko-Uhor-
skej monarchie, kde jednotlivé národy po
celé storočia musely bojovať za svoje ná-
rodné a politické práva, medzi pojmami
jazyk a národ takrečeno niet rozdielu. Sama
skutočnosť, že v stredoeurópskej oblasti
samostatné národné pohyby začaly sa pre-
dovšetkým bojom za jazykové práva, naj-
lepšie dokazuje vážnosť a dôležitosť, ktorá
sa pripisuje významu jazyka pre národ.

Legislatívy národnostne smiešaných štá-
tov, uznávajúc všetky tieto dôvody, venujú
jazykovému právu čo najväčšiu starostli-
vosť. Jazykové právo v takýchto štátoch
býva najprepracovanejšou oblasťou zpo-
medzi všetkých právnych Oblastí. Výnim-
ku v tomto ohľade tvorí iba jazykové právo
platné v našom štáte. Náš jazykový zákon
zo dňa 29. februára 1920 (čís. 122 Sb. z.
a n. ) i ako celok, ale hlavne s hľadiska
uplatnenia sa slovenského jazyka vykazuje
všetky známky nedokonalého legislatívneho
diela. Jazykové právo, ako nám ho upravil
tento zákon, nemôžeme preto pokladať za
inštitúciu trvalú. Pre svoju nedokonalosť
totiž skrýva v sebe veľké nebezpečenstvo
pre kultúrny vývoj v našom štáte a preto
je aj štátnou nevyhnutnosťou tento zákon
čím skôr novelizovať.

Postupne uvedieme všetky nedostatky
jazykového zákona a odôvodníme nami na-
vrhované zmeny a doplnky.

Hneď § 1 jazykového zákona je neudrža-
teľný. V 1. odseku tohoto paragrafu uzá-
koňuje sa totiž pojem "československého
jazyka". Toto je pojem fiktívny, "česko-
slovenský jazyk" nikdy nejestvoval a ne-

jestvuje ani dnes. Pojem "československý
jazyk" odporuje teda nezvratnej skutoč-
nosti, je čírou fikciou a ako taký je na-
prosto neprípustný v právnickej formulácii.
Ak totiž uznávame zásadu, že právne pred-
pisy nesmú spočívať na fikciách - a táto
zásada uznáva sa všeobecne - tak nemô-
žeme z tejto zásady pripustiť ani jednej vý-
nimky, ináč by sme ohrozili stálosť a odol-
nosť celého právneho poriadku. A už naj-
menej môžeme pripustiť takúto výnimku
v ústavnom zákone jazykovom.

Toto však nie je jediný dôvod, pre ktorý
navrhujeme zmenu 1 § jazykového zákona.
Týmto paragrafom jazykového zákona za-
siahlo naše zákonodarstvo neprípustné aj
do slobody vedeckého badania. A toto je
druhý vážny dôvod pre jeho čím skoršie
pozmenenie. Na dôkaz nášho tvrdenia, že
jazykový zákon zasiahol aj slobodu vedec-
kého badania nech tu stoja nasledovné
okolnosti: V kruhoch jazykospytcov exis-
tuje spor o tom, či slovenčina a čeština sú
samostatné jazyky a či sú iba dve nárečia
jedného a toho istého jazyka. Jazykospytci
českí - nie všetci - tvrdia, že slovenčina
je iba nárečím, kým jazykospytci slovenskí
a cudzozemskí pokladajú slovenčinu za cel-
kom osobitný jazyk.

Ústavný výbor v svojej zprave k jazyko-
vému zákonu vyhlasuje síce výslovne, že
použitím pomenovania "československý ja-
zyk" nechcel zaujať stanovisko k sporu
literárnemu a lingvistickému, či čeština a
slovenčina sú samostatné jazyky a či sú to
iba dve rozličné nárečia jedného a toho
istého jazyka, no skutočnosť je celkom iná.
Jazykový zákon do tohto sporu skutočne
zasiahol a zasiahol veľmi neblaho. To po-
tvrdzuje nám aj český odborník ústavného
práva prof. dr Weyr. "ústavný výbor (a
tiež zákon) - hovorí prof. Weyr (Soustava
čsl. práva státního, II. vyd., str. 404) -
svojou formuláciou predsa - hoci nevoľky
- k týmto sporom stanovisko zaujal a to
tak, že akiste "československým jazykom"
mieni jazyk jediný, čo znamená že pokladá
češtinu a slovenčinu iba za nárečia toho
istého jazyka. " Takto hovorí odborník a po-
tvrdzuje nám tu veľmi jasne, že jazykový
zákon zasahuje výsostne do lingvistického
sporu, čo je však súčasne aj neprípustným
obmedzovaním ústavou zaručenej slobody

4

vedeckého badania. Lebo týmto činom sa
naše zákonodarstvo autoritatívne prikláňa
na stranu tých učencov, ktorí tvrdia, že
slovenčina a čeština sú iba nárečia jedného
a toho istého jazyka a stavia eo ipso mimo
zákona opačnú vedeckú tézu, podľa ktorej
slovenčina a čeština sú samostatné jazyky.

Praktické dôsledky toho všetkého sku-
sujeme veľmi neblaho na každom kroku.
Nielen v bežnom, praktickom živote, ale aj
v našom zákonodarstve. Na pr. v § 2 zá-
kona o zriadení evanjelickej teologickej fa-
kulty v Bratislave (čís. 69/1934) hovorí sa,
že vyučovacím jazykom na fakulte je jazyk
štátny, t. j. podľa 1 § jazykového zákona
jazyk československý. Takto znie aj jazy-
kové ustanovenie zákona, ktorým zriadená
bola v Košiciach štátna vysoká škola tech-
nická. Naproti tomu na pr. zákon o zriadení
vysokej školy zverolekárskej v Brne (čís.
76/1918) v 1 § výslovne uvádza, že sa
v Brne zriaďuje vysoká škola zverolekárska
s vyučovacou rečou českou. Takisto naria-
denie vlády o zmene vyučovacieho jazyka
na vysokej škole banskej v Příbrame (čís.
475/1919) uvádza ako vyučovaciu a úradnú
reč na tejto škole reč českú.

Tendencia tejto praxe je tu celkom zrej-
má: Pojem "slovenský jazyk" vytisnúť
úplne z verejného užívania na Slovensku,
priechodne nahradiť ho pojmom "jazyk
československý" a pripravovať takto pôdu
kultúrnemu hnutiu, usilujúcemu o sliatie
sa obidvoch jazykov, lepšie rečeno o vliatie
sa slovenského jazyka do jazyka českého.
I keď zákonodarci tento úmysel azda ani
nesledovali, terajšia jazyková prax na Slo-
vensku tieto zámery prejavuje a vzbu-
dzuje veľký odpor na strane Slovákov.
A toto je najvážnejší dôvod pre pozmene-
nie 1. § jazykového zákona v smysle nami
navrhovanom. Kultúrnych bojov na Slo-
vensku bolo už dosť a s hľadiska konsoli-
dácie pomerov na Slovensku je nežiadúcne
zvyšovať možnosti kultúrnych bojov
takouto neupravenosťou jazykových po-
merov.

Doplnok, ktorý navrhujeme v 1. bode 2.
odseku 1. § jazykového zákona je obdobný
s doplnkom, navrhovaným v 1. odseku 4. §
a preto s jeho odôvodnením zapodievať sa
budeme nižšie. Zmeny v §. § 2. a 3. logicky
vyplývajú zo zmeny 1. odseku § 1.

Ďalšou veľkou slabinou jazykového zá-
kona je 4. §. V tomto paragrafe vymedzuje

sa teritoriálna pôsobnosť štátneho jazyka
týmito slovami: "Užívajúc jazyka štát-
neho, oficiálneho úrady v tom území re-
publiky, ktoré pred 28. októbrom 1918 pa-
trilo ku kráľovstvám a krajinám na ríšskej
rade zastúpeným, alebo ku kráľovstvu
Pruskému, úradujú zpravidla po česky, na
Slovensku zpravidla po slovensky. " Tento
paragraf posudzovať musíme s dvoch hľa-
dísk. Najprv s toho hľadiska, ktoré štátne
orgány viaže tento paragraf a potom
s hľadiska toho, k čomu a do akej miery
ich zaväzuje.

Predovšetkým si musíme teda zodpove-
dať otázku, ktoré štátne orgány zaväzuje
4. § jazykového zákona úradovať na Slo-
vensku "zpravidla po slovensky''. Na prvý
pohľad by sa zdalo, že tento paragraf za-
väzuje iba úrady v najužšom slova smysle.
A čiastka teórie, hlavne však niektorí pro-
fesori Komenského univerzity v Bratislave,
snažia sa vskutku interpretovať toto usta-
novenie jazykového zákona tak, že zavä-
zuje iba úrady vo vlastnom slova smysle,
že teda nezaväzuje najmä školy.

Tak prof. Peška (Politika, II. 4. ) píše:
"Vzťahuje sa teda zákon (§ 4. ) len na tie
štátne orgány, ktoré sú správnymi úradmi
vo vlastnom slova smysle, alebo ako štátne
úrady vystupujú, i keď by väčšia čiastka
ich činnosti bola iná, i tu však len v takých
prípadoch, kedy ako štátne orgány správne
vystupujú. " Podobne interpretovala § 4.
jazykového zákona aj vláda, keď na inter-
peláciu sen. dr. Jozefa Budaya a spol. vo
veci Komenského univerzity v Bratislave
odpovedala dňa 24. februára 1932 v tom
smysle, že v § 4. jazykového zákona "sta-
novené je pravidlo pre užívanie štátneho
jazyka v úradoch pri úradovaní a nie
v školách pri vyučovaní".

Tu v tejto interpretácii je vlastne celé
ťažisko jazykového problému. Ide tu o hú-
ževnatú snahu vyňať školstvo zpod pôsob-
nosti toho ustanovenia, že v ňom vyučo-
vanie má sa diať "zpravidla po slovensky".
A na tejto interpretácii ukazuje sa v úplnej
svoje nahote aj neudržateľnosť jazyko-
vého zákona.

Predovšetkým táto interpretácia zákona
je nesprávna. 1. § jazykového zákona vy-
počítava: "Jazyk československý je štát-
nym, oficiálnym jazykom republiky... Je
teda najmä jazykom, 1. v ktorom s výhra-
dou toho, čo ustanovuje sa v §§ 2. a 5. a

5

s výnimkou toho, čo bude podľa § 6. usta-
novené pre Podkarpatskú Rus, deje sa úra-
dovanie všetkých súdov, úradov, ústavov,
podnikov a orgánov republiky... atď. "
O tomto výpočte hovorí zpráva ústavného
výboru, že je to výpočet iba demonštra-
tívny. To znamená, že pod toto ustanovenie
patria aj iné, tu nevypočítané štátne or-
gány. V § 4. hovorí sa o tom istom štát-
nom jazyku, ale demonštratívny výpočet
sa už neopakuje. Hovorí sa stručne: "Uží-
vajúc jazyka štátneho, oficiálneho úrady
na tom území republiky... atď. ". Toto
stručnejšie znenie 4. § neoprávňuje nás
k takej interpretácii, akoby zákonodarca
4. §-om bol chcel viazať iba úrady v užšom
slova smysle. Ak jazykový zákon v 1. § za
oficiálny jazyk súdov, úradov, ústavov,
podnikov a orgánov republiky určuje fik-
tívny "jazyk československý", je mysli-
teľné, že by už v 4. §, kde tento fiktívny
pojem konkretizuje a určuje teritoriálnu
pôsobnosť štátneho jazyka, bol na súdy,
ústavy, podniky atď. zabudol?

Pri interpretácii zákona skúmať sa musí
však aj intencia zákonodarcov. Ústavný
výbor v svojej zpráve k jazykovému zá-
konu uvádza ako prvú zásadu, na ktorej
zbudovaný je jazykový zákon, že štátna
správa má počuť štátneho občana a hovo-
riť k nemu v jeho jazyku. Ak zákonodarci
pri vynášaní jazykového zákona vedení boli
touto zásadou, je ťažko myslieť, že by zpod
platnosti 4. § boli vylúčili práve ústavy (do
tejto kategórie spadajú školy), podniky,
súdy atď... Veď práve v školách a na sú-
doch občianstvo prichodí do najintenzív-
nejšieho a najužšieho styku so štátnymi
orgánmi. A práve tu by nemalo platiť usta-
novenie 4. § jazykového zákona, že tento
styk na Slovensku má sa diať "zpravidla
po slovensky"?

Ale pripusťme, že aj táto interpretácia
1. § jazykového zákona je správna. Potom
však toto bude najzávažnejší dôvod pre
zmenu jazykového zákona, resp. pre do-
plnenie demoštratívneho výpočtu v 1. §
o,, školy" a pre vsunutie demonštratívneho
výpočtu, ktorý je uvedený v 1. § aj do § 4.,
lebo také dôležité normy, ako sú predpisy
jazykového práva, musia byť jasné, jedno-
značné a nesmú pripúšťať dvojakú a dia-
metrálne odlišnú interpretáciu.

Napokon ostáva skúmať ešte otázku,
k čomu a do akej miery zaväzuje 4. § ja-
zykového zákona spomenuté štátne orgány.

4. § má tu veľmi stručné ustanovenie:
"úrady v tom území republiky, ktoré pred
28. októbrom 1918 patrilo ku kráľovstvám
a krajinám na ríšskej rade zastúpeným,
alebo ku kráľovstvu Pruskému, úradujú
zpravidla po česky, na Slovensku zpravidla
po slovensky. " Všetky štátne orgány zavä-
zujú sa tu teda úradovať (resp. vyučovať)
na Slovensku slovensky, lež nie bezvý-
hradne, ale len zpravidla. A v tomto elas-
tickom pojme "zpravidla" je práve naj-
väčšia slabina jazykového zákona, resp.
jeho 4. §u. Nech už úmysel zákonodarcov
pri zosnovaní tohoto ustanovenia bol ako-
koľvek statočný, prax na Slovensku pri-
viedla toto ustanovenie ad absurdum, takže
na Slovensku v mnohých oboroch štátnej
správy, ale hlavne pri vojsku a četníctve
neuplatňuje sa ešte ani dnes slovenský ja-
zyk, ale zpravidla jazyk český. Keď teda
toto ustanovenie nevedelo zabezpečiť ani
to, aby sa na Slovensku uplatňoval sloven-
ský jazyk aspoň zpravidla, je naprosto ne-
udržateľné.

Na Slovensku sa však slovenský jazyk
nemá uplatňovať len zpravidla, na Sloven-
sku sa má slovenský jazyk uplatňovať bez-
výhradne. A toto je hlavný dôvod, prečo
treba zmeniť ustanovenie o podmienečnom
užívaní slovenského jazyka na území Slo-
venska a nahradiť ho ustanovením bezvý-
hradným, t. j. vypustiť jednoducho z usta-
novenia slovo "zpravidla". Na Slovensku
slovenský jazyk má mať platnosť neob-
medzenú. Toto je celkom samozrejmý po-
stulát, srovnávajúci sa úplne s citovanou
už hlavnou zásadou jazykového zákona, že
štátna správa má štátneho občana počuť a
hovoriť k nemu v jeho jazyku.

Ale aj úmysel zákonodarcov niesol sa
priamo k tomu, aby na Slovensku bezvý-
hradnú platnosť mal slovenský jazyk.
V motívovej zpráve vládnej a v dôvodovej
zpráve ústavného výboru čítame výslovne,
že následkom štátneho prevratu dňa 28.
októbra 1918 stala sa "reč česká (sloven-
ská) jazykom, v ktorom štát svojimi or-
gánmi prejavuje svoju vôľu, čiže inými
slovami, že reč česká (slovenská) nado-
budla v novom štáte ten význam, aký maly
v starom Rakúsku fakticky a v Uhorsku
podľa zákona jazyk nemecký, resp. maďar-
ský". Z tohoto je celkom jasné, že na Slo-
vensku aj podľa úmyslu zákonodarcov slo-
venčina má mať platnosť bezvýhradnú, ako
ju mala v býv. Uhorsku reč maďarská. Zá-

6

konodarci nemohli mať iný úmysel už aj
preto, lebo v čase príprav ústavnej listiny
i jazykového zákona platil na Slovensku
v plnej miere § 3. zákona zo dňa 10. de-
cembra 1918 (č. 64 Sb. z. a n. ), podľa kto-
rého "na Slovensku úraduje sa slovenským
jazykom", kde nijakej výhrady vo forme
nejakého slova "zpravidla" niet.

Dňa 10. decembra 1918 sľubovala i prvá
naša vláda v "Ohlase k občanom českoslo-
venskej republiky na Slovensku" výslovne,
že "zaručuje sa slobodný vývin reči slo-
venskej a jej neohraničené užívanie vo
všetkých štátnych, samosprávnych, kul-
túrnych a cirkevných ustanoveniach, slo-
bodný vývin celej svojráznosti slovenskej".

Kto teda popiera zásadu bezvýhradnej
platnosti slovenského jazyka na Slovensku,
robí tak nielen proti hlavnej zásade jazy-
kového zákona, ale aj proti intencii záko-
nodarcov, ktorí jazykový zákon vynášali a
proti direktívam prvej čsl. vlády.

Toto však nie je posledný dôvod na vy-
pustenie slova "zpravidla" z ustanovenia a
teritoriálnej pôsobnosti slovenského, resp.
českého jazyka. Slovo "zpravidla" je ne-
právnickým pochopom, pripúšťa najširší
výklad a nemá teda miesta v právnych
predpisoch, ktoré majú byť jasné a
striktné.

Navrhovaný (2. ) odsek 4. § porušuje zá-
sadu vyslovenú v 1. odseku 4. §u. Toto po-
rušenie je však úplne odôvodnené a nevy-
hnutné. Ak je totiž celý jazykový zákon
osnovaný na zásade, aby štátna správa ho-
vorila k občanovi v jeho jazyku, tak ne-
možno z tejto zásady vylúčiť práve tak dô-
ležité složky, ako sú ústredné úrady a im

na roveň postavené úrady, súdy, ústavy,
podniky a iné orgány republiky. Ich pôsob-
nosť vzťahuje sa na celé štátne územie a
preto je samozrejmé, že majú v jazykovej
praxi určité povinnosti oproti príslušníkom
inej jazykovej oblasti, než v ktorej sú ony
umiestnené. Tieto ich povinnosti normuje
práve navrhovaný (2. ) odsek 4. §.

Zo zásady, aby štátna správa hovorila
k občanovi v jeho jazyku nemožno vylúčiť
ani zastupiteľské úrady, preto navrhujeme
doplnenie § 4. novým (3. ) odsekom.

Doplnok v § 9. je logickým dôsledkom
všetkých zmien vyššie navrhovaných.
Týmto zrušuje sa menovite jazykové usta-
novenie § 1. zákona zo dňa 27. júna 1919,
čís. 375 Sb. z. a n., ktorým sa zriaďuje čes-
koslovenská štátna univerzita v Bratislave
a jazykové ustanovenie § 1. zákona zo dňa
24. júla 1919, čís. 441 Sb. z. a n., ktorým sa
zriaďuje samostatná katolícka fakulta bo-
hoslovecká v Bratislave.

Shrnujúc, zdôrazňujeme znovu: čsl. ja-
zykový zákon je nedokonalé legislatívne
dielo. Jeho predpisy sú zčiastky neúplné
a zčiastky nedokonalé, lebo sú neprepraco-
vané, nejasné, pripúšťajú mnohoznačné in-
terpretácie, odporujú nezvratnej skutoč-
nosti, ba zasahujú protiústavné aj do slo-
body vedeckého badania. Následkom toho
umožňujú takú prax, ktorá znamená
hrubé a sústavné porušovanie výhradných
práv slovenského jazyka na Slovensku.
A keďže takáto prax rozširuje rozsah tre-
cej plochy v pomere česko-slovenskom, je
štátnou nevyhnutnosťou dať jazykovému
zákonu také definitívne znenie, ktoré by
Slovákov raz - navždy uspokojilo.

Po stránke formálnej navrhujeme, aby iniciatívny výbor návrh pridelil
k meritórnemu prejednaniu výboru ústavno-právnem u.

V Prahe dňa 22. septembra 1937.
Dr Sokol,

Hlinka, Danihel, Turček, dr Pružinský, Suroviak, Šalát, Drobný, Haščík, Kendra,
Florek, Sivák, Dembovský, Čavojský, Longa, Sidor, dr Pješčak, Brody, dr Fencik,

dr Wolf, Slušný.

Státní tiskárna v Praze. - 5331-37.