Přítomni:

Předseda dr Soukup.

Místopředsedové: Donát, Klofáč, dr Hruban, dr Bas.

Zapisovatelé: Kianička, Pázmán.

Celkem přítomno 114 členů podle presenční listiny.

Člen vlády ministr dr Šrámek.

Z kanceláře senátní: tajemník senátu dr Bartoušek.

Předseda (zvoní): Zahajuji schůzi.

Dal jsem dovolené: na dnešní schůzi sen. Kotrbovi, Fr. Müllerovi, Němečkovi, Wenderlichovi; na tento týden sen. Zimákovi.

Budeme projednávati pořad dnešní schůze.

Prvním odstavcem jest:

Budeme pokračovati v rozpravě, zahájené v 69. schůzi senátu.

Dalším řečníkem je p. sen. dr Pajor, jemuž uděluji slovo.

Sen. dr Pajor (maďarsky): Veľavážený senát! Unifikácia rôznych právnych systémov, platných v rôznych územiach štátu, je s hľadiska právneho žiaducná. Pri každej unifikácii práva treba uplatňovať zásadu, že z jestvujúceho právneho systému treba prevziať do nového zákona všetky právne normy, ktoré sú lepšie a vyhovujú lepšie duchu práva a demokratickému zriadeniu republiky. Nevidím nikde, že by sa vo vládnom návrhu súdneho poriadku uplatňovala táto zásada, ale vidím to, že tento návrh smeruje k tomu, aby starý autokratický systém rakúsky s nepatrnými výnimkami presadený bol na celé územie tejto republiky.

V dôvodovej zpráve osnovy čítame, že rakúsky systém sa v krajinách historických osvedčil a preto je dobrý. Oproti tomu tvrdím, že súdny poriadok platný na Slovensku a Podkarpatskej Rusi je v mnohých ohľadoch o veľa liberálnejší, spravedlivejší a tedy i lepší. Vyhľadávanie pravdy, to je prisluhovanie spravedlivosti deje sa v rámci formalít upravených súdnym poriadkom, avšak dôležitejšia musí byť pravda než forma a preto uplatňovať formality tak, aby tým práva občana, výhľadávajúceho spravedlivosť, boly vtesnané v úzke medze, nie je ani spravedlivé, ani liberálne ani sociálne ustanovenie. Pri tvorení práva musí byť vždy snaha, aby zvyšovaná bola dôvera občana voči súdnictvu.

Nebudem sa zaoberať s podrobnosťmi predloženého vládneho návrhu, ale chcem poukázať hlavne na to, že nedodržia-li sa presne predpisy § 243 a nasl. súdn. por., ktoré upravujú odpoveď na žalobu, môže to mať podľa § 403 za následok prehru sporu, ďalej na to, že § 489 povšechne nepovoľuje prednesenie nových skutkových okolností a dôkazov v apelačnom pokračovaní a dovoľuje to len v tom prípade, ak sporná strana preukáže, že o týchto skutkových okolnostiach a dôkazoch prv nevedela a že si ich bez vlastného zavinenia nemohla opatriť. To sú výhrady, ktoré snižujú vieru a dôveru v justíciu a neslúžia záujmom občana, hľadajúceho pravdu.

Táto výhrada uplatňovania nova nie je ani s praktického hľadiska správna, lebo sporná strana bude mať vždy snahu dokazovať, že nemala pre vedomosti o nových dôkazoch, a toto dokazovanie strávi prinajmenšom toľko času a dá toľko práce, za ktorý čas a prácu mohol by byť prejednaný nový dôkaz. Dúfam, že spoločný výbor zákonodarných sborov upustí od rigoróznych formalít, ktoré sú na úkor justície, a že prepracuje osnovu tak, aby ona čo najlepšie vyhovovala modernému a liberálnemu súdnictvu i záujmom obecenstva, vyhľadávajúceho právo, a preto naša strana zúčastní sa výborového pojednávania tejto osnovy a všetkými svojimi odbornými znalosťmi bude spolupôsobiť na konsolidovaní súdnictva a právneho riadu.

Predložením občianskeho zákoníka a návrhu súdneho poriadku chce vláda upravovať právne pomery občanov. Nevdojak sa tu vyskytuje potreba, aby po 18 rokoch konečne už i odpovednosť vlády a kompetencia ministerstiev boly upravené zákonom, ako to závázne predpisuje § 85 ústavnej listiny. Takýmto zákonom by bola snižovaná nedôvera voči vláde a bolo by možno sa vyhnúť tým rôznym upodozrievaniam, uverejňovaným v novinách českých, že vraj niektorí ministri poskytujú svojim stranám výhody, ktorými sa poškodzujú záujmy širokých vrstiev občanov.

Predložené osnovy dokazujú, že vláda zamýšľa vážne unifikovať rôzne právne systémy. Pri tejto príležitosti nech mi je dovolené poukázať na niektoré špeciálne sťažnosti Slovenska, ktoré s hľadiska právneho poriadku vyžadujú naliehavo svrchovanej nápravy. Zákonom č. 161/1936 Sb. z. a n., kapitola VI, § 17, bol § 589 civilného súdneho poriadku zmenený tak, že platebný rokaz možno vydať tiež proti dlžníkovi, ktorý bydlí mimo obvodu súdu, jestliže sú tu ináč dané predpoklady príslušnosti súdu. Táto novela však pozabudla na § 594 civ. súdn. poriadku, ktorý uznáva platnosť doručenia iba vtedy, jestliže platebný príkaz bol dlžníkovi doručený v obvode súdu. Tu sa tedy vytvára situácia, že súdom vydaný platebný rozkaz nie je vykonateľný, to je že na území Slovenska a Podkarpatskej Rusi jestvuje súdne opatrenie, ktorému nelzä zjednať platnosť. Táto špeciálna situácia nie je odstránená nariadením ministerstva spravedlivosti č. 62.214/1936, ktoré vo svojich dôvodoch vyslovuje, že vraj "zákonom nie je to, čo zákonodarca mienil, lež to, čo slovami vyjadril".

Musím poukázať na to, že právnou zásadou v celom svete uznávanou je, že pri výklade zákona nie je smerodajný nejasný snáď text zákona, ale smerodatná je vôľa zákonodarcova. Keďže z osnovy súdneho poriadku, ktorú práve pojednávame, bude zakrátko zákon, bolo by záhodno túto zrejme legislatívne-technickú chybu napraviť.

Takouto slovenskou a podkarpatoruskou špecialitou je tiež, že sa trpia súkromné právnické práce obecných a obvodných notárov. V zákone č. 211/1924 o obecných a obvodných notároch je vyslovené, že notári sú štátni úradníci, a v dôvodovej zpráve k tomuto zákonu sa povedá, že súkromné práce notárov sú neslučiteľné s ich úradnými úkoly.

Advokátske komory a sväzy už nespočetnekrát žiadaly, aby v tejto veci bola zjednaná náprava. Vieme, že náprava tejto veci je otázkou politickou a finančnou. Otázka finančná môže byť snadno a spravedlive vyriešená. Uznávame, že notári nedosiahnu toho platu, ako iní úradníci s rovnakým vzdelaním. Nech sa tedy zlepšia hmotné pomery notárov a nech sa im, ako štátnym úradníkom, zakážu súkromné právnické práce, ako je prísnou zásadou na celom svete. Väžnejšou stránkou riešenia tejto otázky je politikum. Vieme a vyciťujeme, že notári a vôbec orgánovia administratívneho aparátu sú z prevažnej časti spolitizovanými exponentami a dôverníkmi strany agrárnej. Ak si vláda praje nestrannej a spravedlivej administratívy, musia byť tieto pomery čo najskôr pozmenené.

Dovoľte mi, aby som mohol poukázať ešte na usnesenie prvého pražského sjazdu čsl. právnikov z mesiaca septembra 1936, ktorým sa vyslovuje, že súkromné práce notárov na Slovensku a Podkarpatskej Rusi musia byť zakázané, lebo že sú nesrovnateľné s ich štátnym úradom a keďže túto inkompatibilitu vyzdvihla i dôvodová zpráva k zákonu č. 211/1920 Sb. z. a n.

Vo spojitosti s unifikáciou súkromnoprávnych pomerov občanov musím poukázať na rozdiel, ktorý sa javí vo výške poplatkov z prevodu majetku a poplatkov dedických platených jednak v krajinách historických a jednak na Slovensku a Podkarpatskej Rusi. Hospodárska a finančná situácia Slovenska a Podkarpatskej Rusi neodôvodňuje to, aby chudobnejší ľud týchto krajín bol zaťažený vyššími poplatkani než hospodársky o veľa lepšie situované obyvateľstvo krajín historických. Niektoré ministerstvá na naše opätovné prímluvy daly síce už po tejto stránke sľuby, ale k unifikácii ešte ani do dnešného dňa nedošlo. Žiadame, aby i táto nespravedlivosť bola súrne korigovaná.

Keďže vládny návrh neslúži ani záujmom súdnictva, ani záujmom obecenstva, hľadajúceho svoje právo, neprijímam návrh v dnešnej jeho forme. (Potlesk.)

Předseda (zvoní): Dále má slovo pan sen. dr Bas.

Sen. dr Bas: Slavný senáte!

Civilní řád soudní má se v poměru k občanskému zákoníku obrazně řečeno asi tak, jako režisér ke hře. Nejlepší hra může býti zabita špatnou režií a také nejlepší zákon mohl by býti zabit špatným doprovodem anebo nedostatečným uváděním ve skutek. Zákon právě uvádí v život řád a lidé, soudcové ten řád provádějí. Můžeme býti šťastni, že jak občanský zákon, tak i civilní řád, o nichž budeme jednati v měsících nejblíže příštích, stojí vědecky i prakticky na výši doby. Stejně je tomu tak u soudců. Zabezpečíme-li soudcovský stav hmotně, aby se mohl oddati studiu i praxi s klidem a nadšením, bude ještě lépe.

Pokud jde o samotný civilní řád soudní, obrátil bych pozornost velevážených pánů senátorů toliko ke třem podstatným bodům. Při poradách o civilním řádě soudním velmi mnoho bylo debatováno o tom, má-li převládati v řízení sborovém, tedy v řízení před soudy krajskými, samosoudcovství anebo rozhodování kolegiální, tedy rozhodování několika soudců. Pro rozhodování samosoudcovské mluví vlastně jediné důvody fiskální, nic jiného. Bude-li rozhodovati spor jeden soudce, pak ovšem není zapotřebí soudců tolik, jako když spor rozhodují soudcové tři, ale je zde nebezpečenství veliké, zejména ve sporech rozvodových a rozlukových, kde jde zejména ženám o celou existenci. Vkládáme-li spory takové do rukou jednoho jediného člověka, jednoho jediného soudce, může to býti člověk nejznamenitější, nejpilnější a nejvzdělanější, ale v každém stavu jsou také výjimky. Co když má někdo malér, že zrovna přijde k soudci méně schopnému, a ten rozhoduje pak o celém jeho manželském životě a u ženy o celém jejím existenčním budoucnu?

Podle dosavadního stavu věcí mohlo se protestovati proti samosoudci a žádati, aby místo samosoudce byl zde tříčlenný senát. Podle nového civilního řádu soudního takový protest není možný a ve sporech do 20.000 Kč, ve sporech rozvodových a rozlukových bude rozhodovati samosoudce vždycky. Ale civilní řád soudní jde dále a říká, že strany mohou navrhnouti, aby také v majetkových sporech přes 20.000 Kč rozhodoval samosoudce, ano že stačí, je-li v žalobě poptán návrh, aby byl spor rozhodnut samosoudcem, a neodporuje-li druhá, žalovaná strana, pokládá se samosoudce za povolaného, aby sám jediný o takovém sporu rozhodoval.

Vidíme tedy, že zde bude prací společných ústavně-právních výborů, přijmou-li tato stanoviska či nikoli. Odpovědnost bude značná a myslím, že střední cesta, o které mluví důvodová zpráva, se po této stránce do jisté míry opouští.

Nelze dále vítati, že laický živel ve smyslu čl. 15 uvozovacího zákona doznává v soudnictví kausálním, tedy v soudnictví ve věcech obchodních a horních, podstatného omezení. Kdežto doposavad byly u všech krajských soudů zvláštní senáty obchodní, ponechává se nyní vládě možnost pouhým nařízením zříditi zvláštní senáty obchodní u krajských soudů v oněch místech, jež jsou střediskem zvláště vyvinutého obchodu. Tedy tyto smíšené senáty, do nichž se přibírá laik, nebyly by napříště už u všech krajských civilních soudů, nýbrž jenom tam, kde by vláda zvláštním nařízením uznala nutnost, poněvadž v tom a tom kraji je obchod zvláště vyvinut. Tedy pak by přicházely v úvahu v Čechách Plzeň a Liberec, na Moravě snad Mor. Ostrava - a řada jiných krajských soudů by byla bez smíšených senátů, bez slyšení laika jako soudce. Odůvodňuje se to tím, že prý zejména na venkově je často nedostatek schopných a úřadu schopných soudců laiků. Myslím, že toto odůvodnění nelze dobře udržet, poněvadž byl-li obchodnický stav přes půl století schopen zasedati ve smíšených senátech, jak můžeme dnes říci, že je v některém kraji - tedy v celém kraji - těžko nalézti několik málo schopných mužů, kteří by byli s to zastávati úřad soudce laika? To je druhá námitka, nad níž je dlužno se pozastaviti a uvažovati, zda lze dáti prostě svůj souhlas k těmto změnám.

Ožehavou otázkou je také přípustnost novot v odvolacím řízení. Na Slovensku a Podkarpatské Rusi byla podle posavadních zákonů dána stranám snad až upřílišená možnost, aby v odvolacím řízení uplatňovaly ještě nové důkazy, kdežto v historických zemích byla podle starého civilního rakouského řádu tato možnost stranám takřka vzata. A jaký byl důsledek? Stranám byla takto odňata možnost, aby se v odvolacím řízení vytasily s novými svědky nebo listinami, jichž dříve nemohly nalézti nebo na něž si nevzpomněly, a sáhly k odvolacímu řízení. Takováto prakse ovšem nemůže býti na prospěch ani spravedlnosti ani stranám, poněvadž proces, který se obnovil následkem nových důkazů, jež později vyšly na jevo, se zdražuje, prodlužuje, a někdy výsledek jeho stává se po uplynutí drahného času ilusorním.

Tyto tři body jsou však poměrně nepatrné v porovnání s velkým dílem, o němž se budeme raditi. To velké dílo je důstojno zákonodárství Československé republiky, toto dílo ještě více nežli starý civilní soudní řád dává důraz na ústnost a bezprostřednost jednání. Soudce má míti možnost, aby bezprostředně seznal procesní materiál, o němž rozhoduje. Řada vedlejších zákonů a novel je spjata v jeden celek, odpadá různorodé rozsuzování v zemích historických a na Slovensku a Podkarpatské Rusi, takže díváme-li se na dílo jako na celek, máme kladných, světlých, pěkných stránek o mnoho více nežli stránek stinných. Proto živn.-obchodnická strana středostavovská bude hlasovati pro zákon a zúčastní se také předchozích prací, které v tom směru budou konány. (Potlesk.)

Předseda (zvoní): Dalším řečníkem je pan sen. dr Fritz. Dávám mu slovo.

Sen. dr Fritz: Slávny senát!

Vláda predkladá nám dve obšírne osnovy významu niemenej veľkého. Osnova občianskeho zákoníka, ktorým majú byť upravené všetké životné pomery ľudskej spoločnosti, následkom toho na dlhé storočia stane sa regulátorom nielen všeobecných práv súkromných, ale v určitej miere aj verejných, opierajúcich sa o občianske práva a povinnosti jednotlivca. Predložená je nám osnova civilného súdneho poriadku, ktorá zasa upravuje vykonávanie súdnej moci a spôsob, ktorým sa uplatňuje obrana občianskeho právneho pomeru. Tým, že ochrana súkromno-právneho pomeru je sverená súdu, teda štátnemu aparátu, vypuklejším sa stáva vliv verejného práva do oblastí súkromných práv, ktoré, primerano svojej povahe, často veľmi hlboko siahajú do procesnej činnosti procesných strán.

Tento zásah štátu do súkromnoprávnych pomerov jednotlivcov nesmie prekročiť hranicu, vymedzenú súdu verejným právom, a túto medzu postaviť je úkolom tejto osnovy. S tohoto hľadiska chcem podrobiť kritike osnovu civilného súdneho poriadku.

Z povahy súkromnoprávneho pomeru, ž totiž procesné strany takýmto právam voľne disponujú, plynie ich dispozičné právo, označiť právny pomer, ohľadom ktorého má byť upravená súdom ich činnosť. Osnova tento dispozičný princíp zachováva. V majetkovoprávnych sporoch priznáva právo žalujúcej strane disponovať sporným nárokom aj behom procesu, môže sa ho zrieknuť, žalovaná strana môže ho doznať, môže byť predmetom pokonávky medzi procesnými stranami, ba môžu sa dohodnúť aj na jednotlivých sporných článkoch, od vôle strán je závislý osud sporu, na ich vôli je spor zahájiť, v ňom pokračovať, alebo dať ho do kľudu - zkrátka pánmi sporu sú procesné strany. Táto volnosť procesných strán je značné obmedzená v zvláštnych sporoch povahy verejnoprávnej, ako v spore manželskom a o pôvod manželského dieťaťa, lebo rozhodnutím týchto je dotknutý i verejný záujem.

Ale keď priznávame dispozičné právo procesným stranám ohľadom určenia právneho pomeru, nemôže byť im odopreté právo, označiť skutky a dôkazy, na základe ktorých má byť súdom ustálený právny pomer. Táto oprávnenosť procesných strán plynie aj z povahy veci, nakoľko stranám sú najlepšie známe okolnosti a dôkazy ich súkromnoprávneho pomeru sporného a keďže ide o ich súkromný záujem, v záujme ich je sosbierať materiál, spor rozhodujúci. Ovšem i tento jednací princíp má svoju medzu, nemôže byť totiž bezohľadne uplaťňovaný na úkor materiálnej spravedlivosti. Osnova i z tohoto hľadiska vyhovuje, keď poskytuje súdu široké pole spolupôsobiť na dosadení materiálnej pravdy bez toho, aby ho výslovne zmocnila za tým účelom nastúpiť cestu inkvizitornú, zavrhuje teda tento princíp diametrálne sa rozchádzajúci s princípom jednacím. Opatrením, že súd musí si všimnúť skutkov všeobecne známych, že je povinný vyčerpavo prejednať kauzu, že je oprávnený vyzvať strany, aby objasnily svoje prednesy a za tým účelom môže nariadiť vypočuť strany osobne - nezavrhuje princíp jednací, lež činí prelom v záujme materiálnej pravdy. Ale i tento princíp nemôže byť zachovaný vo všetkých sporoch. Zo zvláštnej povahy, už pred tým spomenutej - upúšťa sa od tohoto princípu v sporoch manželských a o pôvod manželského dieťaťa.

Chcem podorobiť kritike ešte osnovu čo do zásady ústnosti a bezprostrednosti. V pokračovaní pred I. inštanciou zachováva osnova tieto princípy. Pred krajským súdom povoľuje síce výmenu prípravných spisov, ale je to účelné, lebo takto pripraví sa meritorné pojednávanie dokonalejšie. Pripúšťa ďalej podaním fixírovať procesný materiál, pripojiť spisy a listiny k protokolu, obligatorným činí protokol pri ústnych jednaniach atď. Avšak tieto písomnosti nemôžu byť podkladom súdneho rozhodnutia, ak neboly ústne prednesené. Slúžia teda účelu spor pripraviť, skutky a dôkazy podopreť alebo fixírovať.

Nie je na úkor bezprostrednosti, že sa povoľuje previesť dokazovanie súdom dožiadaným, alebo sudcom z príkazu, lebo aj v týchto prípadoch prednesú strany ústne výsledok dokazovania a daná je im možnosť dokazovanie pred jednácím súdom zopakovať. Pečlive je postarané v osnove o dôsledku toho principu, keď stanoví, že súdneho rozhodovania môže sa zúčastniť len sudca, ktorý bol prítomný na pojednávaní, rozhodnutie predchádzajúcom a za tým účelom stanoví aj náhradníka.

V odvolacom pokračování značne je naštrbená v osnove zásada ústnosti a bezprotrednosti. Požiadavka ústnosti, že procesné strany sú oprávnené neobmedzene podávať ústné prednesy, tak okolnosti, skutky, ako aj dôkazy, a to v každom stave procesu, je prehliadnutá osnovou, keď v odvolacom pokračovaní nepripúšťa ani skutky, ani dôkazy v I. inštancii neupotrebené. Otázka novôt, čiže plného odvolania vžila sa na Slovensku zavedením civilného súdneho poriadku z r. 1911, kdežto v historických zemiach platné jurisdikčné normy túto neznaly. Pri tvorbe terajšej osnovy slovenská komisia pridržiavala sa vžitej a osvedčenej ustanovizne, hlasy tejto však nenašly ozvenu v komisii pražskej. Ani polemika v časopisoch politických a odborných nemohla sblížiť protivné dve stanoviská. Osnova sa teda priklonila k názoru pražskej komisie; ohľadom novôt zaujala stanovisko zamietavé, pripúšťajúc iba nepatrný prelom a snaží sa v dôvodovej zpráve obšírnymi vývodami presvedčiť zastáncov protívnej mienky. Keďže táto otázka vyvolala značnú nespokojnosť v kruhoch slov. právnikov, nech mi je dovolené vyzvať láskavú pôzornosť toho slávneho sboru na túto okolnosť a v nádeji nápravy dovolím si už teraz uviesť niekoľko poznámok na dôvody osnovy.

Dôvodová zpráva osnovy pripisuje plnému odvolaniu nehospodárnosť a nežiaduci vliv tak na strany ako i na súd prvej stolice. Vychádza totiž z toho, že štátu záleží na tom, aby ním udržovaný aparát, súdnictvo, pracovalo čo najúspornejšie, tedy rýchle a správne. Požiadavke rýchleho vybavovania sporu nevyhovuje princip plného odvolania, lebo ak sa dáva stranám plná voľnosť predniesť to, čo mal vedieť súd prvej inštancie, teprve súd odvolaciemu, je čas, venovaný sporu na prvej inštancii, vlastne úplne zmarený. Týmto pozbýva aj súd prvej inštancie svojho významu a ťažisko celého procesu prenáša sa na inštanciu odvolaciu. Takto vraj i náklad, vynaložený na prvú inštanciu, je neprimeraný svojmu úkolu a nakoľko prevedenie nových dôkazov a nové pojednávanie presunuje sa so samosudcu na senát, zaťažuje sa štát väčšími nákladami. Uvádza ďalej, že tieto obeti priniesol by štát, keby sa dalo očakávať, že uskutočnením principu plného odvolania rozhodnutie súdu bude správnejšie. Nakoľko však skúsenosti, nabyté viac, než 30ročným praktickým pôsobením rakúskeho civilného poriadku dosvedčujú, že spravedlivému záujmu jednotlivcov možné je vyhoveť i bez plného odvolania, nie je účelné teda zaťažovať štát zvýšeným nákladom.

Nebyť iných okolností praktického života, teoretické vývody dôvodovej zprávy považoval by som za prijateľné. Známo však je, že podľa terajšieho platového systému okresné súdy, ktoré sú vo valnej časti procesov prvou inštanciou, sú obsadené takmer výlučne mladými sudcami bez väčšej zručnosti vo vedení sporu a bez náležitej skúsenosti a mnohoraz aj bez rozhľadu právnického. Často sa stáva teda, že v rukách takého sudcu dostáva sa spor na vedľajšiu koľaj následkom navrhnutých necenných alebo menejcenných okolností a dôkazov, nastáva preťahovanie sporu, čo je na úkor strán a zaťažuje sa zbytočne súd, marí sa čas. Deje sa to v dobe výhody plného odvolania. Ak nebudú pripustené novoty pred odvolacím súdom, takéto preťahovanie sporu nastane častejšie, ba i u sudcu skúseného v obave, že z neúplného prejednania prípadu rozsudok bude rozviazaný a spisy k novému prejednávaniu vrátené. Len plným odvolaním sa získa na čase a práca súdu bude hospodárnejšia.

Mylný je názor dôvodovej zprávy, že novým prejednaním sporu pred odvolacím súdom je zmarený čas, venovaný sporu v prvej inštancii i preto, lebo činnosť strán i súdu prvej stolice je podkladom i rozhodovania odvolacieho súdu, prejednanie sporu na prvej inštancii, ak by sa to považovalo aj len za prípravu, neztráca svoj význam, keďže osnova význam prípravy sama uznáva, pripúšťajúc takúto k prípravu, ba stanoví ju za povinnú v niektorých sporoch.

Ako ďalší dôvod uvádza osnova vliv plného a odvolania na procesné strany, lebo týmto vraj svádzajú sa strany a ich zástupcovia k nepozornosti, nedbalosti ba aj k zneužívaniu danej voľnosti. Nie je úkolom civilného správneho poriadku výchova, a skutočnosť dosadiť materiálnu pravdu, ku ktorej sa možno priblížiť len vyčerpaním všetkých možných okolností a dôvodov, vyváži zaiste zdanlivú nevýhodu výchovy. Sama okolnosť, že značné trovy odvolania snášať bude strana, neskorým prednesom skutkov a dôkazov zapríčinené - čo by sa ako korektivum zaiste osvedčilo - má rozhodne priaznivejší vliv na morálku strán, než zákaz novôt.

Nechcem šíriť slová o vlive zákazu novôt na povznesenie odpovednosti sudcu, lebo svedomitý sudca - a o tom u tak elitného sboru ani najmenšej pochybnosti byť nemôže - i za účinnosti plného odvolania napne všetky sily, aby dospel k rýchlemu a správnemu rozhodnutiu. Neochábne a neztratí smysel pre svoju odpovednosť ani vtedy, keby bol aj presvedčený, že ním zistený skutkový stav a rozsudok neobstojí pred odvolacím súdom len a jedine následkom novými okolnostiami a dôkazmi zmeneného, alebo podvráteného skutkového stavu.

Ak chceme zachovať zásadu ústnosti úprimne a ponechať procesné strany skutočnými pánmi civilného procesu, nesmieme siahnuť po zbytkoch zastaralého systému inkvizitorného, ale prispôsobiť sa požiadavke novej doby, povzniesť materiálnu pravdu nad formalizmus aj v civilnom procese, ako to diktuje právny cit.

Vypadá z rámca terajšej debaty a preto ponechávam na dobu pozdejšiu podrobne uviesť výhody plného odvolania, priznané bohatou literatúrou nemeckých, zvlášť francúzskych právnikov, z príležitosti zamýšľanej reformy francúzskeho civilného súdneho poriadku, chcem však konštatovať, že plné odvolanie vyhovuje duchu demokratickému ako i sociálnemu, keďže jedine len takto sa odstránia procesné nevýhody sociálne slabšieho.

Slovenská ľudová strana Hlinkova víta každú snahu odstrániť právny dualizmus, žiada ale to uskutočniť kresťanským zásadám zodpovedne, na základe pravdy a sociálnej spravedlivosti. Ochotne hlási sa k práci, uzákoniť civilný súdny poriadok, ale všemožne sa aj pričiní, aby vady a nedostatky boly odstránené. (Potlesk slovenských ľudových senátorů.)

Předseda (zvoní): Dalším řečníkem je pan sen. Mikulíček.

Sen. Mikulíček: Vážený senáte!

Jsem zmocněn, abych jménem klubu komunistických senátorů učinil zde toto prohlášení:

V sobotu minulého týdne byla veřejnost do nejvyšší míry rozrušena i pobouřena zprávou o opětné hrozné důlní katastrofě na dole "Ferdinand" v Chomli u Radnic.

Velký rozruch a pobouření celé veřejnosti je pochopitelné, když se uváží, že dosud nejsou vyhrabána strašně zohavená těla horníků z dolu "Nelson" v Oseku, že dosud nevymizely hrozné dojmy z nedávné, rovněž děsné katastrofy na dole "Prokop" v Trnovanech, a když jsme museli slyšeti, že opětně 14 otců a živitelů rodin přišlo o život. Tyto časté důlní katastrofy poslední doby nepobuřují jen proto, že při nich se ničí desítky a stovky nadějných lidských životů, ale především také proto, že jejich příčiny, i když nejsou dosud úředně zjištěny, spočívají viditelně a nesporně v dnešním neslýchaném kapitalistickém úsporném systému, který nepřipouští dodržování ani nejzákladnějších hornopolicejních předpisů.

Zmáhací a vyčisťující práce na dole "Nelson" stojí snad už celou desítku milionů Kč, a ke katastrofě nemuselo tam dojíti, kdyby byli majitelé dolů jen setinu této sumy byli použili především na odstraňování ohromně nashromažděného explosivního uhelného prachu. - Zjistili jsme, že příčina katastrofy byla v tom, že důlní Baiser za souhlasu Leckra, ředitele Mostecké společnosti, odvolal 16 horníků, kteří byli povinni odstraňovat prach, a těchto 16 horníků nemělo dohromady ročně platu více než asi 120.000 Kč. A zatím dnes, ač stojí celá evropská veřejnost nad hrobem nevinně zavražděných, nedá se tu mluviti o zabitých, dávají se desítky milionů na znovuvybudování tohoto dolu.

Ke katastrofě na dole "Prokop" nemuselo také dojíti, kdyby byl báňský úřad v TeplicíchŠanově netrpěl ten hrozný zlořád, že jediná větrná jáma na tomto dole nebyla vůbec zařízena pro projížďku mužstva.