Najprv konštatujem niektoré faktá. Učiteľ, notár, farár a dedinská inteligencia vôbec má na dedine priemerne mesačný dôchodok okolo 1500 Ks. Poľnohospodársky robotník minulý rok vychádzal na mesačných 120 Ks, tohoročný jeho mesačný zárobok činí asi 200 Ks. Nechcem tým povedať, že učiteľ, notár a farár má toho veľa, ale chcem zdôrazniť, jak málo má robotník. Advokát za zastupovanie stránky, za polhodinovú prácu vezme od dedinčana 150 Ks. Teda jeho mesačný dôchodok. Možno, že si to ten advokát zaslúži, ale vtedy nech sa postará, aby ten dedinský bedár mal možnosť čiastku túto zarobiť nie za mesiac, ale za deň, alebo za dva. Roľník len s veľkým sebazapieraním a krvopotnou prácou celý život dospeje tak ďaleko, že môže prikúpiť k majetku svojmu 2-3 jochy poľa. Istý advokát a nie ani žid, za trirazové zastupovanie sedliaka, teda za najvýš trojdennú prácu trie si ruky radosťou a chváli sa, že už má v Uherciach tri jochy poľa.
Slávny snem! Nemám v úmysle tu štvať proti niektorým stavom, ale podávam hmatateľný dôkaz, že nie je všetko v poriadku. Aby boly tak veľké rozdiely medzi človekom a človekom, padá dôvod, že jeden študoval a druhý nie, veď kým ten jeden študoval, zatiaľ ten druhý jeho fyzickou prácou už od útleho detstva vytváral veľké národohospodárske hodnoty, bez ktorých ten druhý študovať by nebol mohol. (Výkrik: Správne!) Musia byť páni a musí byť sedliak! Musia byť doktori, musia byť pastieri, nech sú aj presýtení, ale nesmú byť biedni a hladujúci. (Správne!)
Štáty sa búrajú, štáty sa tvoria, podľa toho, či je ľud sýty, či hladný. Hladným žalúdkom sa slabo počúvajú a poslúchajú sebekrajšie výklady o láske a národovectve. Kristus sám, jako človek, keď chcel mať úspech, kŕmil a nasycoval ľud.
Naše drahé Slovensko je obdarené toľkým prírodným bohatstvom, má veľké nadbytky chleba a mäsa a všetkých životných potrieb vôbec, čo znamená, že pri dobrej hospodárskej a finančnej politike bieda by u nás nemala byť.
Každý človek, keď aj nepriamo, pracuje hlavne za stravu a celé zaopatrenie a my statkov k účelu tomuto máme až nazvyš, preto treba ich vedieť len šikovne rozdeliť.
Do cudziny vyvážame ťažké desaťtisíce našich statných robotníkov. U slovenskej matky koľká obetavosť, koľko sĺz a strádania, kým vypeľchá svoje decko! Koľko útrap učiteľa, koľká obeť a starostlivosť štátu, kým vychová jedinca a len zato, aby on mal dostatok umu, dostatok sily stavať cesty, regulovať rieky, obohacovať a zveľaďovať štáty iné.
Státisíce rúk statných slovenských stiera pot s tvári svojej na cudzom poli práce. Sú živení z našeho chleba, z našeho mäsa, z práce a potu tých, ktorí sme tu ostali a ktorí dvojnásobne musíme pracovať, aby s naším chlebom, s naším mäsom, ktoré tam za nimi posielame, udržali sme ich pri sile a živote.
Nemáme ciest, máme neregulované potoky. Málo nás tu, aby aj na toto sme stačili. Málo nás, aby sme čelili prívalom, povodniam, necháme si odnášať na stá domov, miliónové statky, nemá kto upravovať hrádze, stavať cesty, zúrodňovať polia, ba čochvíľa ani skľudiť to, čo nám božská príroda dopriala.
Možno že aj takýto obraz poslúži cestovnému ruchu, keď bude chodiť nás obdivovať široká cudzina, milé kraje Slovenska a poučovať sa, jako a čo nemá byť.
Hľadajme v prvom rade spravodlivosť, hovorí Písmo sväté, a ostatné všetko bude nám pridané. Bohu, čo je božie, cisárovi, čo jeho je, ale dedine dajme tiež, čo dedine patrí. (Tak je! Potlesk.) Za krvopotnú prácu dediny dožičme jej plače, takej, aká jej náleží. Neni pravda, že keď ohodnotíme produkt dediny tak, aby ľud tejto žiť mohol na úrovni dvadsiateho storočia, aby zrovnoprávniť sa mohol robotník poľnohospodársky s robotníkom iných odvetví, že by to konzument nezniesol.
V susedných konsolidovaných štátoch dokázal sa pravý opak toho. Treba len poriadku a opatrenia, ktorých sa my roľníci toľko dovolávame a ktoré sa nám tak ťažko udeľujú.
Útek z dediny, jaká to pohroma, ale či môžme mať morálnej sily udržať ľud na dedine, keď nemá ľud podmienky žitia také, jak majú v mestách alebo v blízkej cudzine? Nie, to by sme sa neodvážili niekoho nútiť biediť, keď on môže inde lepšie žiť, ale musíme sa odvážiť stvoriť podmienky žitia ľudu dedinského, jak mu podľa spravodlivosti božej patria.
Jak tešila sa dedina vzniku Slovenského štátu, jak tešila sa voľbe jeho zákonodarného sboru, všetko dedinčan, povedali si, všetko ľudia z chudobných dedinských chalúpok, už či doktor, či farár, učiteľ lebo spisovateľ. Sú to naši, poznajú nás, pracovať budú aj pre nás, takto súdila dedina. Nuž pričiňme sa dvojnásobne a čím skôr. Nesklamme ich nádeje. Dvadsať rokov zotročená slovenská dedina nech vydýchne. Dvadsať rokov zavretá dlaň k odporu a pomste nech otvorí sa konečne k nežnej ďakovnej modlitbe!
Zákon o cestovnom ruchu k odhlasovaniu vrelé odporúčam. Spokojná a blažená dedina bude jeho najlepším propagátorom. Kŕdel kvitnúcich dievčat pri hrabaní sena, s guľatými líčkami a krásnou svojráznou slovenskou piesňou na rtoch bude práve tak lákať cudzinca do nášho kraja, jako ho bude lákať dych zúrodneného poľa a krása našich hôr. Prídu obdivovať zdatnosť a silu slovenského muža, prídu obdivovať malebné obrazy našich strání s početnými stádami oviec a tučného dobytka. Bude ich privolávať dojímavý spev šťastných spevákov, cvendžanie kôs a klepot čakanov. Budú ich lákať ďakovné sprievody Slovače so zbožným chválospevom na rtoch: Bože, shliadol s' na svoj národ! (Potlesk.)
Predseda dr. Sokol:
Viac rečníkov sa neprihlásilo, vyhlasujem preto rozpravu za skončenú.
Záverečné slovo majú zpravodaji, páni poslanci Liška a dr. Tvrdý.
Zpravodaj Liška: Zriekam sa slova.
Zpravodaj dr. Tvrdý: Zriekam sa slova.
Predseda dr. Sokol: Nakoľko sa páni zpravodaji zriekli záverečného slova, prikročujeme k hlasovaniu.
Zisťujem, že snem je schopný sa usnášať.
Osnova má v štyroch dieloch 13 paragrafov, nadpis a úvodnú formulu.
Nakoľko niet pozmeňovacích návrhov, dám hlasovať o celej osnove naraz podľa zpráv výborových. (Zvoní.)
Námietok niet.
Kto súhlasí s osnovou zákona, to jest s jej 13 paragrafmi, nadpisom a úvodnou formulou podľa zpráv výborových, nech zdvihne ruku.
(Deje sa.)
Zisťujem, že snem pri prvom hlasovaní prijal osnovu zákona podľa zpráv výborových väčšinou hlasov.
Predsedníctvo snemu sa usnieslo podľa § 54 ods. 1 rokovacieho poriadku, aby sa o tejto osnove hlasovalo druhý raz tiež na tejto schôdzke.
Druhé hlasovanie o osnove zákona o cestovnom ruchu.
Zpravodajmi sú páni poslanci: Liška a dr. Tvrdý.
Sú nejaké návrhy na opravy, alebo zmenu textu?
Zpravodaji: Nie sú.
Predseda dr. Sokol (Zvoní). Zmeny nie sú.
Kto pri druhom hlasovaní súhlasí s osnovou zákona tak, ako ju snem prijal pri hlasovaní prvom, nech zdvihne ruku.
(Deje sa.)
Zisťujem, že snem prijal osnovu zákona väčšinou hlasov aj pri druhom hlasovaní.
Teraz prikročíme k odhlasovaniu rezolúcie, ktorá je na poslednej strane zprávy výborovej. Kto súhlasí s rezolúciou, nech zdvihne ruku.
(Deje sa.)
Zisťujem, že snem rezolúciu schvaľuje.
Týmto je vybavený prvý bod programu. Prikročíme k druhému bodu programu, ktorým je:
2. Zpráva ústavno-právneho výboru k vládnemu návrhu zákona o štátnom znaku, štátnej pečati, štátnej vlajke a štátnej zástave.
Zpravodajom je pán poslanec dr. Hudec. Udeľujem mu slovo:
Zpravodaj dr. Hudec:
Slávny snem!
Ústavno-právny výbor poveril ma úlohou zpravodaja pri svojom rokovaní o vládnom návrhu zákona o štátnom znaku, štátnej pečatí, o štátnej vlajke a štátnej zástave. Vyhovujúc tomuto povereniu, podávam nasledovnú zprávu výboru:
Pri rokovaní o rečenom návrhu zákona položil ústavno-právny výbor otázku, či tento zákon je jednak potrebný a jednak účelný. Pri tomto výbor ústavno-právny uvažoval nasledovne:
Zo skúsenosti vieme, že každý suverénny štát prejavuje a musí svoju svrchovanosť prejaviť jak v rámci svojich hraníc v styku s občianstvom, tak aj navonok v pomere so štátmi inými. Na svojom území prejavuje štát svoju svrchovanosf hlavne a dostatočne výkonom moci vládnej a výkonnej. Sú však dni a príležitosti, ktoré sú to, nemusím vypočítavať, lebo aj neďaleká minulosť nám také dostatočne produkovala, sú to dni a príležitosti, kedy výkon rečených mocí aspoň naoko ustupuje do pozadia, kedy jak štát tak aj občianstvo oblieka sviatočné rúcho, kedy jeho srdce naplňuje sa pocitom radosti, dôstojnosti a lásky k rodnej a slobodnej zemi. Túto radosť a dôstojnosť zo suverénneho štátu a slobody vyjadruje každý štát a jeho pospolitosť tým, že sa zdobí navonok znakmi a farbami viditeľnými a od iných rozdielnymi. Význam týchto znakov je však nielen vnútorný. Znakmi a farbami dáva štát aj výraz svojej svrchovanosti navonok v styku medzinárodnom, kedy ukazuje svoje ja, svoju suverenitu a očakáva, aby podľa týchto znakov a složenia farieb bol rozoznávaný od štátov iných. Tomuže účelu v podstate slúži aj pečať štátna. Touto jednak vo vnútornom pomere štátu dáva sa slávnostný ráz určitým právnym aktom a jednaniam právnym, kým na druhej strane pečaťou štátu opatrujú a utvrdzujú sa hlavne akty medzinárodného významu, čím jednajúci štát zas len dokumentuje svoju suverenitu a zástoj rovnocenného kontrahenta. Sú teda jak štátny znak, štátna pečať, štátna vlajka a zástava v živote štátov výrazom suverenity a medzinárodnou mluvou a to nielen osvedčenou, ale i potrebnou.
Ústavno-právny výbor dospel preto k presvedčeniu, že uzákonenie návrhu vysokej vlády štátu Slovenského je nezbytne potrebné.
Pokiaľ ide o účelnosť zákona, najmä o časť pri voľbe štátneho znaku a štátnych farieb, prichádzaly už v zásade možnosti na zmeny. Namietalo sa totižto, že historické dôvody hovoria za štátny znak úplne nový a iný, čím by sme tiež dokumentovali svoju štátnu samostatnosť a odlišnosť. Poukazovalo sa na to, že navrhovaný štátny znak je obsažený i v znaku maďarskom a títo by nám ľahko mohli vytýkať kopírovanie. Ústavno-právny výbor však tieto námietky neuznal a neodchýlil sa od vládneho návrhu, lebo maďarský štátny znak pozostáva z dvoch častí, a to staršej, obsahujúcej štyri pruhy, znamenajúce Dunaj, Tisu, Dravú a Sávu, a z novšej, obsahujúcej tri kopce s dvojitým krížom. Táto časť, ktorá sa do štátneho znaku maďarského dostala len pozdejšie po pripojení Slovenska k Uhrám, už aj v tomto znaku symbolizovala zem Slovenskú. Neodchýlil sa ústavno-právny výbor od vládneho návrhu i preto, lebo tri vrchy znamenajú tri hory: Tatry, Matru a Fatru, slovenské to hory, a dvojitý kríž znamená cyrilo-metodejský krb slovenského národa. Za ponechanie navrhovaného znaku hovorila i už vžitá tradícia v národe, dokumentovaná aj tým, že pri súbehu na tento štátny znak všetky návrhy, a to počtom asi 60, obsahovaly tri vrchy a kríž patriarchov. Konečne navrhnutý štátny znak zodpovedá i heslu: za Boha a národ, pod ktorým sa Slovenský štát rodil a zrodil, nakoľko sú v ňom obsažené oba prvky tohoto hesla. Je to znak okrem toho jednoduchý, úhľadný, ale pritom aj výrazný. Pre ponechanie farieb osnovou zákona navrhovaných hovorila slovenská národná tradícia, lebo farbami týmito sa honosily už zástavy štúrovské a hurbanovské a po túto storočnú dobu vžily sa do slovenskej verejnosti. Prípadné nové úvahy a návrhy na štátny znak a farby boly by aj oddialily uzákonenie sem smerujúcej osnovy. Záujmy štátne ale neznesú odkladu a vyžadujú rýchle uzákonenie osnovy zákona. Po týchto úvahách dospel ústavno-právny výbor k presvedčeniu, že návrh v jeho znení je aj účelný.
Zdalo by sa, že vládny návrh zákona má medzeru, keď neobsahuje ničoho o štátnej hymne. Ústavno-právny výbor nadhodil si a prejednával i túto matériu. Keďže však štátna hymna nie je ešte ustálená a ústavno-právny výbor sa nepovažoval za kompetentný ako po stránke muzikálnej, tak po stránke obsahovej ju určovať, aspoň nie dnes, postavil sa v tomto smere na stanovisko záporné a ustanovenia o štátnej hymne do návrhu nepojal. Usniesol sa len na sem smerujúcej rezolúcii. Pravdepodobne takto uvažovali pri sostavovaní vládneho návrhu aj jeho autori.
Konečne k pretriasanému návrhu zákona predložilo ústavno-právnemu výboru veliteľstvo Hlinkovej gardy svoje návrhy na štátnu zástavu, národnú zástavu a zástavu gardistickú, teda tri návrhy, vedľa seba kumulatívne. V podstate tieto návrhy pozostávaly z troch polí štátnych farieb a uprostred kruhu bol umiestený dvojitý kríž v rôznej polohe. Ústavno-právny výbor tieto návrhy do osnovy návrhu zákona taktiež nepojal, lebo tieto jednak nepatria do právnej matérie návrhom upravenej a jednak ich pojatím do návrhu by nastala značná spleť rôznych uzákonených zástav, čo by bolo na úkor návrhom stanovenej vlajky a zástavy štátnej, ktoré musia byť jednoduché, snadno rozoznateľné a pritom výrazné. Na základe vylíčených tu úvah sa preto ústavno-právny výbor usniesol, že za základ rokovania a podrobnej debaty berie iba vládny návrh zákona tak, ako mu bol predložený.
V podrobnej debate ústavno-právny výbor valných zmien na vládnom návrhu neučinil. Obsahové takmer nič. Menovite ponechal v texte návrhu zákona aj pomenovanie formy štátu Slovenská republika, vzdor tomu, že táto forma štátna nie je ešte uzákonená. Náš štát však navonok pri svojich jednaniach, menovite v obore ministerstva zahraničia, touto formou sa už aj pomenoval a tiež so zreteľom na podaný už návrh ústavného zákona uzákonenie tejto štátnej formy sa čoskoro uskutoční.
Po stránke štylistickej ústavno-právny výbor niektoré slovné obraty prispôsobil duchu jazyka a už použitému textu zákona.
Okrem toho a podľa dôležitosti prečísloval prvé štyri paragrafy, pri čom určil poradie: štátny znak, štátna pečať, štátna vlajka a štátna zástava.
Podrobnosti vyčítate zo samého zákona.
Slávny snem!
Po tomto referáte predkladám vám vládny návrh zákona o štátnom znaku, štátnej pečati, štátnej vlajke a štátnej zástave v podobe a s obsahom, jako ho upravil ústavno-právny výbor a na základe jeho úvah práve vylíčených vám navrhujem:
Ráčte tento návrh zákona vysokej vlády štátu Slovenského, doplnený a upravený ústavno-právnym výborom, jako ho obsahuje tlač 19, uzákoniť.
Súčasne ústavno-právny výbor odporúča tiež slávnemu snemu prijatie rezolúcie, ktorej text nasleduje po návrhu zákona tejže tlače a na ktorej sa výbor usniesol. (Potlesk.)
Predseda dr. Sokol (zvoní):
Teraz prikročíme k rozprave.
Podľa usnesenia predsedníctva snemu navrhujem, aby rečnícka lehota bola určená na 20 minút.
Námietok niet. Navrhovaná lehota je schválená.
Prihlásil sa jeden rečník na strane "za": pán poslanec dr. Karol Körper. Udeľujem mu slovo.
Poslanec dr. Körper:
Slávny snem!
Slovenská trikolóra sa stáva znakom svrchovanosti slovenskej štátnosti. Jaká to úžasná ambícia farieb. Kedysi hádam len pre rôznosť sa zjavila tá slovenská trikolóra na prsiach istého mladíka, istej devy. Možno, že pre hru, možno že pre akúsi národnú slávnosť, ale ambícia farieb, išla ďalej. Keď nastaly prvé rozpory medzi nositeľmi rôznych farieb, keď padol v boji prvý človek, ktorý tieto farby nosil, tieto farby sa stály nositeľmi jednej idey (tak je!), symbolom jedného ľudu, ľudu slovenského. Tieto symboly vidíme tam v bojoch národných. Ale táto ambícia farieb šla ešte ďalej. Keď prišly časy utláčania, keď bolo treba ukázať silu národnú, vôľu národnú, tak farby slovenské sa stály symbolom, emblémom národa slovenského.
Ono rozpätie sily týchto farieb - to je ozajstná poézia, to je sila poézie - a nie petitové debaty o poézii - poézia o našich farbách národných, o tej borbe, ktorá nastala potom, keď sme tu mali Československú republiku a keď tá jedna farba naša, tá modrá, tá belasá ťažko niesla cez 20 rokov, že bola posunutá na jednoduchý slobodomurársky triangel do jedného kúta štátnej zástavy. Dvadsať rokov sa borila táto jedna farba, tá belasá, aby sa dostala zase na svoje miesto a dnes, keď sa stavajú do popredia tieto farby jako štátny znak, tak tieto farby, toto napätie, táto borba farieb, táto ambícia slávi svoj najkrajší sviatok.
Farby nikdy nemôžu znamenať viac a vyššiu myšlienku, ako svrchovanosť jedného národa.
Biela farba, belasá farba, červená, tie v tejto borbe národnej, v tejto ambícii, v tomto napnutí stály sa výrazmi slovenskej duše: "Nech žije tá slovenská duša!" "Nech žije ten slovenský národ!" Toto musíme vštepovať aj do svojich sŕdc, do sŕdc každého Slováka. Od dnes v každej našej učebnici, v každej škole, na každom shromaždení musíme zdôrazňovať, čo znamenajú tieto farby. Áno, je to navonok politicky, diplomatický znak rozličnosti, znak svrchovanosti, ale vnútri pre nás je to duša slovenského národa, lebo ináč by nemala titul visieť nad našimi domami a ukazovať svoju krásu na našich shromaždeniach.
Čo znamenajú dnes tieto farby pre nás? Tá biela farba znamená to, čo sme, belasá farba znamená to, kde sme a červená to, čo chceme na Slovensku.
Biela farba všade na svete znamená farbu pokoja. Keď sa kdesi vztýči biela farba, to znamená pokojamilovnosť, mierumilovnosť, najlepšie zámery a najlepšie snahy. Náš národ celou svojou históriou i napriek svojim farbám ukázal vždy, že je národ pokoja, národ mieru, národ spokojnosti a práce. V prvom rade táto biela farba nás môže spasiť v budúcnosti. Keď nás nepočujú inde v Európe, aspoň tú prvú farbu nech vidia. Keď vytýčime svoju vlajku, bielu farbu, vtedy každý uvidí: tu je národ, ktorý chce len pokoj, chce svoj domáci život a kultúru,
Tá biela farba znamená priamosť a jasnosť slovenského národného charakteru. A drahí kolegovia, uverte, že tento rys národného charakteru bol skoro jediným faktorom, ktorý nám pomohol k národnej a štátnej samostatnosti. Lebo boly tu pojednávačky pred 6. októbrom, 14. marcom, ale pojednávalo sa s národmi s takým charakterom, ktorý nedal ani Nemecku ani ostatným národom dosť garancie k tomu, že čo slovo, to muž. Len slovenský národ, priamosť jeho duše a jasnosť jeho charakteru prispela k tomu, že sverili na nás náš osud a že dopomohli nám k národnej a štátnej slobode a samostatnosti.
A táto naša priamosť, táto naša jasnosť charakteru musí zostať v našom národe naďalej. Tu u nás špión má ľahkú prácu, lebo práve tak jasno vidí, čo robí ministersky predseda, ako i ten ostatný rolník. My nemáme čo tajiť, nemáme čo zakrývať. Táto jasnosť a priamosť musí byť aj v našej diplomacii a všade na každom poli nášho národného života. I v poézii i v literatúre i v hudbe, všade a všade. Táto priamosť národná požaduje čisté ruky, čisté svedomia a biele duše, biele srdcia.
Ale biela farba, ako viete dobre z fyziky, značí aj slúčenie všetkých ostatných farieb. Ukazovali nám pri experimentoch, keď celý ten rôznofarebný kotúč sa rozkotúčal, čím rýchlejšie uháňal, tým viac splývaly dovedna farby a nakoniec sme videli len jednu farbu, bielu farbu. Táto biela farba znázorňuje aj našu národnú jednotu. Rôznofarební sme, ale nie dvojfarební. Avšak táto naša rôznofarebnosť musí ukazovať navonok jednu farbu, tú priamu farbu, tú pokojamilovnú farbu, tú jednotnú farbu bielu. Možno, že hlavy mnohých sa ešte nerozkývaly dostatočne, aby vykázaly túto bielu farbu a že hlavy mnohých my budeme musieť otáčať v dobrom smere, aby k tejto belosti prispely. Ale k tejto národnej jednote príde, aby tá biela farba túto národnú jednotu znázorňovala. Teda biela farba ukazuje, čo sme: pokoj, priamosť a jednota.
Belasá farba tá značí všade nebo. Človek priamy pozerá do hora. Vidí tú nebeskú klenbu. Táto nebeská klenba je polovica našej vlasti, nielen v transcedentálnom smysle, že máme vieru v tej vlasti tam nad nebeskou klenbou, v tej vlasti transcedentálnej, ale aj v tom smysle, že na tom nebi sme videli tie stále odveké večné zákony božie, o ktorých sme verili, že prinesú nám slobodu a samostatnosť. Tu sa všetko menilo za tisíc rokov, ale tá klenba nebeská bola tá istá, tie hviezdy boly vždy tie isté, i to isté slnko i ten istý mesiac svietil. To dodalo nám dôveru v tie večné zákony božie, podľa ktorých žiaden národ nemôže byť utláčaný, každý národ musí mať svojský život, samostatný život, musí sa dať vidieť a ukázať Bohu i ľudom v svojej kráse, v svojej mohutnosti. Vieru našu znamená teda tá modrosť, tá belasá farba. My sme sa modlili a vymodlili sme si tento štát a budeme sa modliť i naďalej.
Belasá farba na každej mape značí aj rieky, náš Dunaj, ktorého sa nezriekneme, lebo sme nielen podtatranským národom, ale aj naddunajským národom. Náš Váh, našu Nitru, náš Hron, Hornád i ostatné rieky ako rámec, medzi týmito riekami tie ďaleké hory, ktoré práve vo svojich diaľavách ukazujú tiež modrú farbu. To je naša vlasť, ku ktorej ľnieme láskou a obetavosťou. Ale belasá farba je aj farba ocele. Modrú farbu má ten pluh, ktorý rozrýva, kyprí tú slovenskú zem. Modrú farbu má aj tá motyka, aj tá sekera, aj rýľ, všetko, všetko, čo obrába túto slovenskú zem. Tu sme na tejto zemi nami obrábanej, kde ľudia pracovití žijú a kde čakajú svoje ovocie a svoju výživu. Ale modrá je farba aj tej ocele, ktorá nás chráni, toho bajonetu, toho meča, ktorý nás bráni. Modrá oceľ stojí na stráži na našich hraniciach a stráži túto zem. Kde sme, to ukazuje tá modrá farba, sme pod nebom, pod patronáciou Boha, sme medzi riekami slovenskými pod našimi vrchami v tejto kráse prírodnej a sme tu na tej zemi, ktorá je prepracovávaná a dáva nám výživu.
Červená farba, tá znamená v prvom lade krv, krv slovenskú, každú kvapku slovenského života. Táto krv znamená každého slovenského človeka, v ktorého žilách žije a koluje, každú slovenskú ženu, každé slovenské dieťa. Táto krv, táto červeň znamená rodinu slovenskú, ktorá je prameňom čerstvej slovenskej krvi. A my túto krv budeme pestovať, túto krv budeme rozmnožovať, túto krv budenie zošľachťovať. To nie je pohanská myšlienka, lebo práve vtedy sa klaniame najviac v kostole, vtedy padáme na kolená, keď kňaz dvíha kalich, lebo dvíha krv Boha, krv Spasiteľovu. A keďže je nám krv Boha taká vzácna, tak je nám taká vzácna aj krv nášho národa, nášho slovenského človeka, nášho Slováka.
Tá červená farba znamená červenú krv amerických Slovákov, Slovákov inde, v diaspóre na celom svete. Ale tá červená farba znamená aj martýrium slovenského národa. Nielen to martýrium, že mnohí statní členovia padli za ideu, ktorá sa dnes v samostatnom Slovenskom štáte uskutočnila, ale aj skutočnosť živú, aj živé martýrium, lebo tá krv zostala. Tá krv odtiekala a v mnohých ľuďoch koná dobrú službu cudzím národom, cudziemu duchu, keď také slovenské meno mizne a nastúpi na miesto slovenského mena druhé meno, cudzie meno, to znamená slovenské národné martýrium, že tá krv je v cudzích žilách. Je to predsa naša krv. A nad skutočnosťou tohto martýria len zvolať treba každý deň s vrúcnou modlitbou Bohu: Bože, dosť tejto obety! Nedaj nám zahynúť, nedaj, aby ešte viac z tej slovenskej krvi odtekalo, aby ešte viac tej slovenskej krvi sa spreneverilo!
Slovenská krv! Naše krédo politické: jej zošľachťovanie a jej život. Ale červená farba znamená i našu lásku, našu radosť, našu oddanosť. Tá krv blčí ohňom, tá krv vrie, tá nie je usadnutá čierna krv, ale oheň, láska a obetavosť. A tá červená farba značí aj slovenskú prácu. Červené vatry na našich horách, červený oheň v peciach slovenských fabrík, červené tváre, sčervenelé od práce, od potu a od slnka. Tá červená farba značí celý život slovenský. Toto chceme, tu ideme, tam ideme, sem smerujeme, to ukazuje nám tá červená farba.
A tieto farby dávajú výraz tej slovenskej duše aj v štátnom odznaku.
V červenom štíte belasé vrchy, na belasých vrchoch striebornobiely apoštolský kríž. S tým striebrom len vystihujeme tú belosť a vyzdvihujeme to, čo je nám najcennejšie, to apoštolstvo, tú pokojamilovnosť, tú priamosť, tú čistotu duše. Značí to apoštolskú dušu sv. Cyrila a sv. Metoda. A keby nebolo bývalo tejto apoštolskej duše, tohto horlenia, nebolo by bývalo ani maďarského apoštolského kríža, ani maďarskej apoštolskej koruny kráľovskej. Keď majú Maďari svoj emblém, svoj znak, svoju ideu svätoštefanskú, tak my máme koreň tejto idey v slovenskej myšlienke dvojitého slovenského kríža, apoštolátu pokoja a čistoty duševnej. Ale neviem, či úmyselne, neviem, čí len náhodou - pozrite sa na ten kríž dvojitý, ten kríž nie je krížom zbabelstva, nie je krížom pokoja so založenými rukami. Ten kríž je sostavený z piatich valašiek. Tie valašky, z ktorých sa skladá ten dvojitý kríž slovenský, značia naše heslo, náš nový pozdrav gardistický: Na stráž! Tie valašky značia, že sme na stráži svojej viery, svojho náboženstva, ale i na stráži svojho národa. Tie valašky robia tento kríž nedotknuteľným a kto sa k tomuto krížu dvojitému priblíži, do toho zasekne jedno alebo druhé rameno valašky toho kríža, za ktorým stojí ten slovenský človek, ten slovenský národ.
Tento biely kríž stojí na belasých vrchoch slovenských a - neviem tiež, či náhodou, či zúmyseľne - boly tieto kopce tak znázornené, aby značily úrodnosť našej zeme a úrodnosť našich žien, úrodnosť nášho národa. Vyživí nás táto zem, lebo je úrodná a pekná. A za tým krížom, za tými kopcami všetko horí červeňou lásky, červeňou radosti zo života a plameňom práce. Tá červeň, ktorá vystupuje zpoza tých slovenských hôr v údolí bieleho dvojkríža, tá červeň znamená večné plamene slovenského národa, nikdy nehynúce vatry slovenskej rodolásky.
Slávny snem! Toto znamená dnes pre rás vlajka slovenská, zástava slovenská, toto znamená nám dnes znak slovenskej svrchovanosti. Len jedno nám ešte chýba: teraz prikročíme k tomu aktu. Spoločne ako slovenský snem postavíme slovenské farby na piedestál slovenského zákona. (Búrlivý potlesk.)
Predseda dr. Sokol:
Nakoľko sa viac rečníkov neprihlásilo, vyhlasujem rozpravu za skončenú.
Záverečné slovo má zpravodaj pán poslanec dr. Hudec.
Poslanec dr. Hudec: Zriekam sa slova.
Predseda dr. Sokol: Nakoľko sa pán zpravodaj zriekol záverečného slova, prikročujeme k hlasovaniu.
Zisťujem, že snem je schopný sa usnášať.
Osnova má 6 paragrafov, nadpis a úvodnú formulu.
Nakoľko niet pozmeňovacích návrhov, dám hlasovať o celej osnove naraz podľa zprávy výborovej.
Námietok niet.
Kto súhlasí s osnovou zákona, to jest s jej 6 paragrafmi, nadpisom a úvodnou formulou podľa zprávy výborovej, nech zdvihne ruku.
(Deje sa.)
Zisťujem, že snem pri prvom hlasovaní prijal osnovu zákona podľa zprávy výborovej väčšinou hlasov.
Predsedníctvo snemu sa usnieslo podľa § 54 ods. 1 rokovacieho poriadku, aby sa o tejto osnove hlasovalo druhý raz tiež na tejto schôdzke.
Ad 2. Druhé hlasovanie o osnove zákona o štátnom znaku, štátnej pečati, štátnej vlajke a štátnej zástave.
Zpravodajom je pán poslanec dr. Hudec.
Sú nejaké návrhy na opravu alebo zmenu textu?
Poslanec dr. Hudec: Nie sú.
Predseda dr. Sokol (zvoní). Zmeny nie sú.
Kto pri druhom hlasovaní súhlasí s osnovou zákona tak, ako ju snem prijal pri hlasovaní prvom, nech zdvihne ruku.
(Deje sa.)
Zisťujem, že snem prijal osnovu zákona väčšinou hlasov aj pri druhom hlasovaní.
Teraz pristúpime k odhlasovaniu rezolúcie, ktorá je na poslednej stránke zprávy výborovej. Kto súhlasí s rezolúciou, nech zdvihne ruku.
(Deje sa.)
Zisťujem, že snem rezolúciu schvaľuje.
Týmto je program schôdzky úplne vyčerpaný.
Oznamujem, že sa predsedníctvo snemu usnieslo, aby budúca plenárna schôdzka snemu svolaná bola písomne.
Zakľučujem schôdzku.
(Koniec schôdzky o 13. hod. 21. min.)