Myslím, že takáto kontrola bude našej vláde len vítaná a že vláde v jej ťažkej budovateľskej práci bude výdatnou oporou, pri čom vyslovujem presvedčenie, že pomocou takejto všestrannej kontroly vytvoria sa zdravé predpoklady finančného hospodárstva nášho štátu.
Slávny snem! Povinnosťou štátnej správy je hospodáriť úsporne. Úsporne a pri tom výkonné. To znamená: za malé peniaze previesť toho čím najviac. Nemyslím tu na to, aby sa šetrilo na štátnom zamestnancovi, naopak, štátny zamestnanec má byť platený dobre, pričom sa má vyžadovať od neho výkonnosť, spoľahlivosť v každom ohľade. Takto ponímaná služba bola by nielen výkonná, ale i úsporná.
Finančné výsledky štátu sa musia riadne knihovať i pokladničné i účtovne. Za správnosť vecných výdavkov zodpovedá obyčajne rezortný predstaviteľ dotyčného rezortu, kým za riadne účtovanie zodpovedá dotyčný prednosta toho-ktorého účtovného úradu. Myslím, vážený snem, že zákon o Najvyššom kontrolnom úrade splní svoje poslanie v plnej miere. My budeme musieť podrobiť revízii celé naše hospodárstvo a vytýčiť si program, podľa ktorého bude treba do všetkých dôsledkov postupovať. Bude to predovšetkým hospodárstvo štátnej správy a štátnych podnikov, t. j. problém správny na strane jednej a na strane druhej problém všeobecne hospodársky, ktorý bude treba posudzovať s hľadiska finančne a hospodársky-politického.
V tomto okruhu musí sa pohybovať činnosť Najvyššieho kontrolného úradu, ktorý potom ruka v ruke s parlamentným úsporným a kontrolným výborom bude môcť veľmi výdatne vykonávať svoju úlohu.
V našom počínaní, pravda, nesmieme sa predimenzovať. Neberme si viac na starosť, než unesieme a než siaha nosnosť tohoto štátu a jeho obyvateľstva. Každému zlu treba sa vyhýbať v zárodku. Keby sme chceli prevádzať programy veľkorysé, na ktoré by sme nemali úhrady, dostali by sme sa do rozporu s daňplatiacim občanom. A preto bude zdravá tá politika, ako Nemec hovorí: "Strecken nach dem Decken", t. j. čo sme vstave vyťažiť z práce nášho ľudu v miere snesiteľnej, nech slúži k prevádzaniu a zaokrytiu všetkých najnutnejších potrieb štátu. Myslím, že táto cesta jedine nás privedie k úplnej rovnováhe finančnej. My nemôžeme očakávať podporu od nikoho, odkázaní sme na vlastnú pracovitosť, ktorá nás nikdy nesklame, nesklamala nás v minulosti a nesklame ani v budúcnosti. Spoľahnime sa na tieto sily, ony sú zdravé a pritom schopné vytvoriť také podmienky hospodárskeho vývoja na Slovensku, aby umožnily výdatný a dostačujúci finančný zdroj pre úhradu všetkých potrieb štátu. Končím svoju reč v nádeji, že Najvyšší kontrolný úrad splní svoje poslanie dobre. Tento úrad musí byť naplnený duchom oddanosti k národu a štátu. Ak tento duch bude silný, som presvedčený, že úrad vykoná zákonom sverenú funkciu k spokojnosti celého nášho národa a preto odporúčam slávnemu snemu, aby osnovu zákona prijal v tom znení, ako ju doporučili zpravodajovia. (Potlesk.)
Predseda dr. Sokol: Viac rečníkov sa neprihlásilo, preto vyhlasujem rozpravu za skončenú.
Záverečné slovo majú zpravodaji páni poslanci dr. inž. Zaťko a dr. Hudec.
Zpravodaj dr. inž. Zaťko: Zriekam sa slova.
Zpravodaj dr. Hudec: Zriekam sa slova.
Predseda dr. Sokol: Nakoľko sa páni zpravodaji zriekli záverečného slova, prikročujeme k hlasovaniu.
Zisťujem, že snem je schopný sa usnášať.
Osnova má 20 paragrafov, nadpis a úvodnú formulu.
Nakoľko niet pozmeňovacích návrhov, dám hlasovať o celej osnove naraz podľa zpráv výborových.
Námietok niet.
Kto súhlasí s osnovou zákona, to jest s jej 20 paragrafmi, nadpisom a úvodnou formulou podľa zpráv výborových, nech zdvihne ruku. (Deje sa.)
Zisťujem, že snem pri prvom hlasovaní prijal osnovu zákona podľa zpráv výborových jednohlasne.
Predsedníctvo snemu sa usnieslo podľa § 54 ods. 1 rokovacieho poriadku, aby sa o tejto osnove hlasovalo druhý raz tiež na tomto zasadnutí.
Ad 1. Druhé hlasovanie o vládnom návrhu zákona o Najvyššom účtovnom kontrolnom úrade.
Zpravodajmi sú páni poslanci dr. inž. Zaťko a dr. Hudec.
Sú nejaké návrhy na opravy alebo zmenu textu?
Zpravodaji: Nie sú.
Predseda dr. Sokol: Zmeny nie sú.
Kto pri druhom hlasovaní súhlasí s osnovou zákona tak, ako ju snem prijal pri hlasovaní prvom, nech zdvihne ruku. (Deje sa.)
Zisťujem, že snem prijal osnovu zákona jednohlasne aj pri druhom hlasovaní.
Teraz pristúpime k odhlasovaniu rezolúcie, ktorá je na poslednej stránke zprávy výborovej.
Kto súhlasí s rezolúciou, nech zdvihne ruku. (Deje sa.)
Zisťujem, že snem rezolúciu schvaľuje.
Predseda dr. Sokol (zvoní):
Týmto je vybavený prvý bod programu a pristúpime k ďalšiemu bodu programu, ktorým je:
2. Zpráva ústavno-právneho a rozpočtového výboru o vládnom návrhu zákona o verejnej správe vnútornej.
Zpravodajmi sú: za výbor ústavnoprávny pán poslanec dr. Matej Huťka a za výbor rozpočtový pán poslanec Ján Liška.
Udeľujem slovo zpravodajovi za výbor rozpočtový, pánu poslancovi Liškovi.
Zpravodaj Liška:
Slávny snem! Dlhé rokovanie o osnove zákona o zariadení verejnej správy vnútornej bolo zavinené tým, že rozpočtový výbor nedostal potrebné podklady k posúdeniu osnovy s hľadiska jej finančného dosahu. Vládny návrh zákona, predložený snemu k ústavnému prerokovaniu, postrádal dôvodovú zprávu, podľa ktorej by bolo bývalo možno zistiť potrebné údaje o potrebnosti zriadenia verejnej správy vnútornej, ako i o finančnej potrebe z titulu tejto reformy. Rozpočtový výbor mohol sa preto obmedziť v svojej prvej schôdzi len na všeobecnú rozpravu, pri ktorej mohol sa opierať o materiál, získaný u príslušných úradov, ktorý však, ako sa neskoršie zistilo, nemohol poslúžiť k správnemu posúdeniu nákladu na zariadenie verejnej správy vnútornej. Rozpočtový výbor skúmal osnovu hlavne po stránke jej finančného nákladu, pričom držal sa vedúcej smernice vlády, aby sa reformou verejnej správy dosiahlo priblíženie k ľudu, aby verejná správa bola jednoduchšia a pritom výkonnejšia a konečne aby bola lacnejšia, než je verejná správa v dnešnom svojom rozsahu.
Pri rokovaní o tejto osnove v rozpočtovom výbore po vypočutí referátu pána ministra financií mohol rozpočtový výbor konštatovať značné zvýšenie nákladov na novú verejnú správu oproti nákladom terajšej verejnej správy. Takto vzniklý značné rozdiely medzi stanoviskom rozpočtového výboru a stanoviskom výboru ústavno-právneho.
Bolo preto potrebné svolať spoločnú poradu oboch spomenutých výborov, aby sa vyjasnily sporné otázky.
Na spoločnej porade podarilo sa stanovisko oboch výborov vyrovnať natoľko, že rozpočtový výbor mohol potom svoje usnesenie formulovať v znení, odpovedajúcom ústavno-právnemu výboru.
Rozpočtový výbor pri rokovaní o tejto osnove kládol zvláštny dôraz na samostatnú organizáciu verejnej služby technickej, vychádzajúc pritom z nutného predpokladu novodobých požiadaviek technických, ktoré vyžadujú, aby moderný štát mal na výške stojacu pružnú a výkonnú verejnú službu technickú, ktorá sa v cudzine veľmi dobre osvedčila a ukázala sa pritom značne úspornou.
Slávny snem! Nebudem sa rozširovať na ďalšie vývody, tieto sú obsažené v zprávach tak výboru rozpočtového, ako i ústavno-právneho.
Som rád, že sa stanoviská oboch výborov dostaly na jednotnú základňu a že môžem osnovu menom výboru rozpočtového odporúčať slávnemu snemu k ústavnému prerokovaniu a k prijatiu tak, ako bola oboma výbormi prijatá. (Potlesk.)
Predseda dr. Sokol (zvoní):
Udeľujem slovo zpravodajovi za výbor ústavno-právny, pánu poslancovi dr. Huťkovi.
Zpravodaj dr. Huťka:
Slávny snem,
o nás Slovákoch ešte len nedávno sa hovorilo, že nemáme svojej histórie, štátnej a národnej tradície, že len rokom 1918 boli sme vynesení na piedestál dejín medzi ostatné národy, ba popierali nám národnú individualitu vôbec. A čo je pravda dejinná? Je tá, že náš slovenský národ má svoju slávnu históriu a v nej ústavnú tradíciu, čo je jasným dôkazom podielu a účasti na tvorení dejín európskych národov. My Slováci na úsvite dejín európskych národov boli sme samostatnou krajinou na čele so svojimi vladármi, kráľmi, veľkňazmi, vlastnou správou, zriadením rodovým, hradným, kniežatským a neskoršie so zriadením župným a krajinským. Slovensko bolo jadrom ríše Veľkomoravskej, administratívne rozdelené na krajiny, kniežatstvá a župy a po jej zániku údelným kniežatstvom bývalého Uhorska, pri čom Slovensko zachovalo si svoju správnu osobitnosť, ktorá vždy až do dnešných čias sa prejavovala nielen ako zemepisný a národopisný útvar v hospodárskom, sociálnom a kultúrnom živote a vývine bývalého Uhorska, ale tiež aj v rámci krajinského zriadenia ako útvar administratívne oddelený, zvlášť spravovaný. Slovenská verejná správa má historickú kontinuitu, spočíva na dedičných historickotradičných prvkoch nášho slovenského národa od úsvitu európskych národov až po naše časy. Základy má jednak v nevyhasnutej národnej a štátno-právnej ideológii, niekoľko storočí trvajúcej, jednak v ustavičnosti a trvaní bojov nás Slovákov za národnú a správnu osobitnosť v rámci bývalého Uhorska až po vytvorenie dnešného samostatného štátu slovenského, t. j. až po dnešnú Slovenskú republiku.
Slovom my Slováci nie sme národom náhodou objaveným, ale sme národom v srdci Európy, ktorý mal už svoju vlastnú štátnu národnú správu, bol teda pánom svojich osudov už vtedy, keď tie národy, ktoré nám toto popieraly, ešte neboly v kotline dunajskej, nebolo o nich ani chýru a neskoršie od nášho národa prevzaly správnu ustanovizeň. Veď z tohoto miesta pri prejednávaní našej ústavy pred niekoľkými dňami odznely pádne slová, že Slováci na území nášho terajšieho štátu, ale tiež aj ďaleko na juh a východ, vlastne už od 14 storočí bývame, že táto zem bola, je a bude našou a len našou, keďže je pokropená a vykúpená krvou našich predkov. Územie historického Slovenska patrilo jednotnej sfére geograficky dobre konštruovanej. Delilo sa na vlastné Slovensko a na kraje pred Tisou až k Heďale. Tieto kraje tvorily údolie Dunaja, Váhu, Hrona, Nitry, Ipľa, Hornádu a Tisy. Slovenský národ žil systémom rodovým, sdružený súc vo väčší celok, v kmeň. Správu viedol najstarší člen so súhlasom shromaždenia dospelých mužských. Z kmeňového zriadenia vyvinul sa systém župný na čele so starešinom, starostom, županom. Systém župný prevzal od nás aj sv. Štefan, pri čom bola uznaná správna odlišnosť nášho Slovenska. V roku 830 slovenský národ vystupuje na kolbište dejín národov za panovania kniežaťa Pribinu ako údelné kniežatstvo a neskoršie v ríši Veľkomoravskej za panovania kráľa Svätopluka ako samostatný štát. Ale aj po zaniknutí ríše Veľkomoravskej - okolo roku 896 - Slovensko ako samostatný správny celok nezaniklo, ba tento správny celok zachoval sa až do dnešných čias, do utvorenia nášho samostatného štátu slovenského. Veď vieme dobre z dejín, že po zaniknutí ríše Veľkomoravskej, Slovensko bolo čo údelné kniežatstvo dané prvorodenému synovi kráľa sv. Štefana Imrichovi, neskoršie iným prvorodeným synom, ktorí sa menovali mladšími kráľmi a ktorí spravovali Slovensko, čo údelné kniežatstvo. S pýchou náš slovenský národ pozerá na slávne dejiny v dobe Matúša Čáka Trenčianskeho, ktorého nazývajú naše dejiny "pán Váhu a Tatier". Od roku 1462 na terajšom území Slovenska panoval Jiskra, od týchto čias Slovensko ako geografický celok menuje sa "Horným Uhorskom". I za tejto doby Slovensko si podržalo svojráznosť vo verejnej správe. I neskoršie, keď nastúpili na tron uhorskí Habsburgovia, Slovensko bolo zvlášť spravované ako celok, a to z Bratislavy. Od roku 1603, za doby Štefana Bočkaya tiež má Slovensko svojráz sebaspravovania. Bočkay odovzdal Illésházymu, hlavnému županovi trenčianskemu, správu Slovenska, čo samostatného celku. Podobne tieto prvky sú: pri sprisahaní Wesselényho v rokoch 1678-1680, za panovania Emericha Thökölya, ktorý sa menoval kráľom slovenským. I za povstania Rákocziho, ktorý obyvateľom horného Uhorska vydal manifest v slovenskej reči, tieto svojrázne prvky Slovenska sa zachovávajú. Ignác Martinovič v roku 1793 až 1794 žiadal rozdelenie Uhorska na podklade národnostnom. Kronikár maďarský, Gašpar Heltay, v roku 1789 delil takzvané Uhorsko na: Magyarországh, Tótországh, (t. j. Slavoniu), Rátz-Hortváth a Slovákországh. Z toho najlepšie vysvitá, že aj nezaujatí maďarskí historikovia uznávajú osobitnosť, individualitu slovenského národa a ním obývaného územia. Dňa 10. mája roku 1848 v Liptovskom Sv. Mikuláši žiadajú poprední činitelia slovenského národa zvláštny snem, zvláštnu správu a vojsko pre horné Uhorsko. A čo povieme k povstaniu Slovákov za slobodu svojho slovenského národa v roku 1848-1849, keď so zbraňou v ruke povstali Slováci za svoje vlastné práva. Ľudovít Štúr, po svojom zvolení za poslanca zvolenského kraja roku 1847, tiež uplatňoval požiadavky slovenského národa. V ústave zo dňa 4. marca roku 1849 bola zabezpečená rovnoprávnosť národov rakúsko-uhorských. Ale toto zostalo len na papieri. A preto slovenský národ ústami svojich predstaviteľov dňa 21. apríla roku 1848 a 17. apríla 1849 žiada osobitnú Slovenskú korunnú krajinu, ale tohoto sa mu nedostalo. Ale Slovensko aj v tejto dobe vystupovalo ako celok správny, lebo vieme dobre, že Slovensko bolo rozdelené na dva samosprávne obvody, a to na obvod bratislavský a košický. 6. a 7. júna 1861 v Turč. Sv. Martine dožadoval sa slovenský národ v takzvanom "Slovenskom okolí", aby tvoril politickú a samosprávnu osobitnosť, a do tohoto okolia boly pojaté župy: prešpurská, nitrianska, tekovská, trenčianska, hontianska, zvolenská, turčianska, oravská, liptovská, novohradská, gemerská, spišská, šarišská, abaujská, turňanská, t. j. takmer všetky historické župy, ktoré sme prevzali v roku 1918. Tiež aj spišská a liptovská petícia z roku 1868 je znakom toho, že Slováci nikdy sa nezriekli svojej svojráznosti, svojho práva nad svojím osudom. Profesor Fraňo Eckhardt vo svojej publikácii "Magyarországh története" priznáva, že Slováci už od 30. rokov minulého storočia brojili proti bývalému Uhorsku, že chceli sa odtrhnúť od bývalého Uhorska. Aj generál Klapka chcel upraviť pomery v býv. Uhorsku, aby slovenský národ mal zabezpečené všetky tie práva, ktoré svojráznemu národu patria. R. 1896, ako dobre vieme, v býv. Uhorsku bolo Milénium. A toto milénium - tisícročné trvanie uhorského štátu, uhorskej ríše - Maďari chceli zneužiť, takže Srbi, Slováci a Rumuni sa sišli, aby proti tomuto protestovali. I z toho činu vidno, že my Slováci sme konali vždy tak, ako nám to kázalo povedomie svojrázneho samostatného slovenského národa. 1. mája r. 1918 v Lipt. Sv. Mikuláši, dňa 24. mája 1918 v Turč. Sv. Martine tiež slovenský národ dožadoval sa svojich práv. A dňa 19. októbra 1918 slovenský národ ústami jediného poslanca dr. Ferdiša Jurigu vyslovil sa nebojácne za práva slovenského národa.
Slávny snem! Dobre sa ešte pamätáme na vládne vyhlásenie zo dňa 19. januára t. r., kde ústami pána predsedu vlády bolo povedané, že medzi najhlavnejšie úlohy nášho zákonodarstva bude vyriešiť aj otázku verejnej správy. A že dnes, behom tak krátkeho času, už môžeme prikročiť k odhlasovaniu zákona o verejnej správe vnútornej, to je dôkazom, že naša slovenská vláda krok za krokom uskutočňuje to, čo si predsavzala ešte pri svojom nastúpení.
Ústavno-právny výbor rokoval o predloženom vládnom návrhu v dňoch 27., 28., 30. júna, 1., 6., 14., 16. júla a dnešného dňa, ako tiež aj na spoločnej porade s rozpočtovým výborom dňa 4. júla 1939. Keďže k vládnemu návrhu nebola pripojená dôvodová zpráva, práca pri pojednávaní tejto osnovy bola zťažená a zdĺhavá. Toto tiež sa odzrkadľuje v tom, že v mnohých prípadoch ústavno-právny výbor bol nútený niekoľko ráz prerušiť svoje rokovanie za účelom povolania rezortných pánov ministrov, pána ministra vnútra, financií, ako tiež aj samotného pána predsedu vlády do zasadnutia výboru.
Pri prejednávaní celej osnovy vládneho návrhu išlo v prvom rade o to, aby bolo bezpodmienečne zistené, že vládnym návrhom verejná správa vnútorná bude zjednodušená, sprístupnená celému občianstvu, ako tiež aj zlacnená. Keďže ústavno-právny výbor nemal po ruke ani dôvodovú zprávu, ani patričné pomôcky (dáta o personálnych potrebách verejnej správy vnútornej následkom prevedenia jej reorganizácie, finančný dosah týchto opatrení atď. ), potrebné na to, aby si utvoril jasný obraz ešte prv, než by sa pustil do podrobného prejednávania osnovy vládneho návrhu, bol nútený si zaopatriť tieto dáta od príslušných ministerstiev. Najmä od ministerstva vnútra zaopatril si dáta o personálnej potrebe, ktorú by vyžadovala chystaná reforma.
Po zadovážení týchto potrebných dát ústavno-právny výbor konštatoval, že elaborát ministerstva financií o finančných dôsledkoch chystaného župného zákona postráda akéhokoľvek reálneho základu. Ministerstvo financií totiž vo svojom "elaboráte" ustálilo, že zavedením chystanej reformy verejnej správy vnútornej táto sa zdraží až o tridsať miliónov korún ročne, namiesto zamýšľaného jej zlacnenia obnosom šestnásť miliónov korún. Totiž ministerstvo financií pri robení svojich výpočtov vzalo za základ nereálnu potrebu jak okresných úradov, župných úradov a tiež aj samotného ministerstva vnútra, jak po stránke osobnej, tak tiež aj po stránke vecnej. Podľa spomenutého "elaborátu" ministerstva financií župné úrady maly byť vybudované na veľké úrady po každej stránke, čo vysvitá najmä z toho, že každému župnému úradu chcel tento elaborát systemizovať až trinásť kancelárskych zriadencov a po jednom odbornom zriadencovi (šoférovi). Každý župan mal dostať osobné auto a počítalo sa s prepychovým zariadením župných úradov ako tiež aj so stavbou troch župných úradov, a to v Ružomberku, Prešove a Michalovciach.
Potrebu, a to jak osobnú tak vecnú pri zamýšľanej reforme môže ustáliť jedine kompetentné ministerstvo, v danom prípade ministerstvo vnútra. Následkom tohoto ústavno-právny výbor potrebné dáta zadovážil si od tohoto ministerstva a na základe týchto bezpodmienečne zistil, že zavedením zamýšľanej reformy verejnej správy vnútornej táto nielen že bude zjednodušená, prístupnejšia a lacnejšia, ale že štát pri tom usporí dvadsaťštyri miliónov šeststoštyridsaťtisíc korún ročne. Keďže rozpočtový výbor sa usniesol, že o vládnom návrhu nebude rokovať dotiaľ, dokiaľ nebude mu dostatočne dokázané, že reforma podľa osnovy zákona bude lacnejšia a jednoduchšia, preto ústavno-právny výbor na spoločnej porade s rozpočtovým výborom dňa 4. júla 1939 nútený bol vyvrátiť dáta uvedené v spomenutom "elaboráte" ministerstva financií ako vyššie uvádzam.
Štátny rozpočet na rok 1939 preliminuje pre verejnú správu vnútornú pre okresy a Slovenskú krajinu 47,500.000.- Ks, v ktorom obnose nie je zahrnutá suma pre potrebu osobnej systemizácie ministerstva vnútra. Totiž tento obnos nemôže byť vzatý za základ aj pre osobné výdavky samotného ministerstva vnútra. Výdavky so znovuzriadením tohoto ministerstva nemožno teda pripisovať na ťarchu verejnej správy, keďže ide o celkom nový úradný útvar, ktorý v tohoročnom štátnom rozpočte figuruje potrebou v nedostatočnej sume 3,000.000.- korún.
Z tohoto teda vysvitá, že ak by sa aj ukázal schodok pri potrebách ministerstva vnútra, tento nie je dôsledkom zamýšľaného župného zriadenia, ale len príčinou nedostatočnej starostlivosti o výdavky ministerstva vnútra. Keďže systemizácia osobného stavu ministerstva vnútra ani doposiaľ nie je prevedená, následkom tohoto niet vecného základu na presné ustálenie výdavkov ministerstva vnútra. Ústavno-právny výbor od tejto základnej chyby odhliadnul a na základe zadovážených dát od ministerstva vnútra ustálil, že zavedením zamýšľaného župného zriadenia a s tým spojenou úspornosťou, umožní sa po stránke osobnej nielen dotovanie ministerstva vnútra, ale ešte aj iných ministerstiev. Samotný elaborát ministerstva financií uznáva, že osobné výdavky, ktoré preliminované sú na rok 1939 pre verejnú správu vnútornú obnosom 45,500.000 Ks, vystačia nielen na zaokrytie samotnej verejnej správy vnútornej, ale aj samotného ministerstva vnútra. Z tohoto teda vysvitá, že po stránke osobnej chystaná reforma nemala by žiadne finančné ťažkostí.
Toto púhe ustálenie ministerstva financií však nestačí. Ale treba konštatovať, že pri zavedení tejto reformy po stránke personálnej bude sa ukazovať aj prebytok a to práve v dôsledku úspornosti, ktorá je následkom zavedenia tejto reformy. Ako vyššie bolo poznamenané, ministerstvo financií k svojim výpočtom nemalo žiadneho vecného podkladu, kedže jak osobné, taktiež aj vecné potreby chystanej reformy verejnej správy vnútornej boly ustálené zase len na základe subjektívneho odhadu patričných jeho referentov. Toto merítko však nemôže byť dostatočným posúdením tak dôležitej veci, akou je chystaná reorganizácia verejnej správy vnútornej. Konečne ústavno-právny výbor musí sa pozastaviť nad tým, že pri tak dôležitej veci opieralo sa ministerstvo financií o ničím nepodložený labilný odhad. Ústavno-právny výbor na základe spomenutých dát ministerstva vnútra zistil toto:
U právnych úradníkov vo verejnej správe vnútornej okrem ministerstva vnútra bol systemizovaný stav 336 a potreba na okresných a župných úradoch činí len 204, takže ukazuje sa prebytok u týchto 132. U ostatných kategórií nebudem spomínať zvlášť tieto dáta, keďže tieto dáta boly spomenuté v referáte kolegu Lišku, zpravodaja za rozpočtový výbor.
Keď toto prepočítame na finančný základ, prídeme k tomuto obrazu: V rozpočte je preliminovaný, ako je už vyššie podotknuté, pre správu verejnú okrem ministerstva vnútra obnos 47,500.000 Ks. Potreba podľa výkazu ministerstva vnútra pre okresné a župné úrady spolu činí obnos 22,860.000 Ks, takže javí sa úspora obnosom 24,640.000 Ks každoročne. Z tohoto obnosu nielen že možno dotovať personálne potreby ministerstva vnútra, ale pri celej verejnej správe vnútornej v to počítajúc aj samotné ministerstvo vnútra usporí sa ročne aspoň 15,000.000 korún. Čo sa týče vecných nákladov zamýšľanej reformy verejnej správy vnútornej, ústavno-právny výbor tiež sa nestotožňuje s vývodmi ministerstva financií v dotyčnom "elaboráte", kedže na základe zaopatrených dát prišiel k tomuto názoru. Ministerstvo financií uviedlo v tomto elaboráte, že sťahovacie trovy pri zavedení reformy budú činiť pri presťahovaní cca 400 osôb pri kalkulácii sťahovacích trov priemerne 2.000 korún na osobu, celkom obnos 800.000 korún. Toto ustálenie nezodpovedá skutočnosti, keďže pri prekladaní z krajinského úradu v Bratislave a z jednotlivých okresných úradov na župné úrady, poťažne na ministerstvo vnútra, alebo iné ministerstvá bude sa postupovať úsporne, to jest budú sa prekladať v prvom rade slobodní zamestnanci, a to k najbližšiemu úradu, takže ústavno-právny výbor vzal za priemerný základ týchto sťahovacích trov obnos 588.000 Ks, berúc v úvahu, že bude preložené cca 294 osôb, základom výdavkov pri jednej osobe 2.000 Ks. Naproti tomu však usporí sa podľa prevedenej systemizácie následkom zavedenia verejnej správy vnútornej na činovnom ročne prinajmenej 259.200 Ks, takže prechodná položka sťahovacích trov bude uhradená úsporou na činovnom behom dvoch rokov, v dôsledku čoho táto položka neprichádza v úvahu.
Pôvodne, ako ráčite vidieť z tohoto vládneho návrhu, bolo proponovaných sedem župných úradov. O tejto veci si neskoršie podrobnejšie pohovoríme pri prejednávaní dotyčného paragrafu osnovy.
Ministerstvo financií vo svojom "elaboráte" udáva, že len v Ružomberku, Prešove a v Michalovciach bude potrebné postaviť budovy a že čiastka pripadajúca na stát so stavebným nákladom týchto troch župných úradov by činila čiastku 5,000.000 Ks.
Tento predpoklad tiež neobstojí. V Ružomberku je totiž postavený nový okresný úrad, v ktorom je 32 úradných miestností, okrem služobného bytu okresného náčelníka, zriadenca a vedľajších miestností, takže v ňom možno umiestiť jak župný úrad, taktiež aj okresný úrad. A keby sa tak nemohlo stať, samotné mesto Ružomberok zaopatrí potrebné miestnosti na svoj vlastný náklad. Keby však bolo potrebné stavať - mesto Ružomberok by postavilo budovu nového okresného úradu nákladom 1,000.000 korún, z ktorého obnosu štát podľa ustanovenia dotyčného paragrafu vládneho návrhu by mal uhradiť len polovicu, to jest pol milióna korún, ktorý príspevok však by štát nemusel poskytnúť v hotovosti, ale len ako záruku pôžičky v podobe ročnej anuity 20.000 korún ročne. Podobne je to aj s umiestením župného úradu v Prešove. Umiestenie župného úradu v Michalovciach odpadá, kedže sídlo župy tu nebude.
Z tohoto teda vysvitá, že na budovy preliminovaný obnos 5,000.000 Ks je nepotrebný a aj vtedy, keby bol potrebný, nemožno ho pripočítať ako ročnú potrebu pre verejnú správu, ale musel by sa rozpočítať prinajmenej na 20 rokov.
Ministerstvo financií počíta pri svojich výpočtoch na zariadenie úradov obnos 1,200.000 Ks. Avšak na zariadenie župných úradov treba použiť zariadenia krajinského úradu a evakuovaných okresných úradov a nepotrebného zariadenia okresných úradov následkom zmenšenia kompetencie týchto úradov a tiež zariadenia zrušených okresných úradov.
Pri tom treba poznamenať, že zo zariadenia evakuovaných okresných úradov boly už zariadené čiastočne miestnosti kancelárie snemu, z častí ministerstva zahraničia, štátneho štatistického úradu a ministerstva vnútra. Horeuvedeným zariadením mohly by sa teda zariadiť všetky župné úrady, takže náklad na zariadenie župných úradov by vôbec odpadol.
Ministerstvo financií počíta i so zakúpením 7 aut, vlastne teraz 6 aut pre všetkých 6 župných úradov, čo by činilo vraj 400.000 Ks. Podľa názoru ústavnoprávneho výboru nie je nevyhnutne potrebné pridelenie osobných aut župným úradom, takže aj táto položka odpadá. Ak by sa predsa tieto autá zakúpily, je to len prechodná položka, ktorú treba každoročne amortizovat. Na prípad nepridelenia aut župným úradom pre budúcnosť treba vec riešiť tým spôsobom, že by županovi bol priznaný paušál na udržovanie osobného auta v ročnej výške asi 10.000 Ks, z čoho by bol povinný si osobné auto sám zadovážiť a udržovať. Tento paušál by bol čiastočne uhradený tým, že pri úradných cestách by železničné trovy boly nahradzované v prospech štátnej pokladnice. Čo sa týče trvalých nákladov, ministerstvo financií udáva toto: Udržovanie budov župných úradov 350.000 Ks, provoz a udržovanie aut ročne 140.000 Ks, úradné a kancelárske potreby - rozdiel proti výdavkom preliminovaným pre krajinský úrad - 140.000 Ks, osvetlenie a okurovanie 280.000 Ks, úhrnom 910.000 korún.
Ústavno-právny výbor však nesdieľa toto stanovisko ministerstva financií, nakoľko návrh osnovy neobsahuje žiadne ustanovenia ohľadom udržovania župných úradov, najmä, že by udržovanie mal znášať štát. Starostlivosť o udržovanie budovy je povinnosťou vlastníka, teda v danom prípade buď župy, alebo sídelnej obce. Keďže župným úradom nebudú pridelené autá, odpadá náklad na provoz a udržovanie týchže. Ani na úradné a kancelárske potreby nebude potrebné vyššieho nákladu, ako to ministerstvo financií udáva. Na tieto potreby totiž v štátnom rozpočte na rok 1939 v kap. 3, tit. 2, § 1. pol. 9. preliminované je 4,292.000 Ks. Roku 1938 bol celý náklad na tieto potreby 5,800.000 Ks. Vzhľadom na zmenšenie územia nášho štátu činila by potreba len asi 4,000.000 Ks. Takže preliminovaný úver v bežnom roku vystačí aj po zavedení chystanej reformy verejnej správy vnútornej, ba aj pre budúcnosť. Podobne je to aj s nákladmi na osvetlenie a okurovanie. Župné úrady budú totiž umiestené v tých istých budovách, v ktorých boly umiestené okresné úrady, poťažne iné úrady verejnej správy vnútornej, v dôsledku čoho aj tieto náklady odpadnú. Z tohoto teda vysvitá, že niet žiadnej obavy, že by zavedením chystanej reformy verejnej správy vnútornej - župného zriadenia náklad na ňu sa zvýšil, t. j. zdražela, ale opačne, že zlacnie a financiám štátu sa ešte odpomôže.
Ústavno-právny výbor tiež dôkladne uvažoval o tom, či zamýšľanou reformou verejnej správy vnútornej táto sa zjednoduší a či bude prístupnejšia širokým vrstvám obyvateľstva a dospel po zrelom uvážení k tomu názoru, že v skutočností tak bude.
Toto vysvitá najmä z tej okolnosti, že pôsobnosť okresného úradu čo prvej inštancie zostáva takmer nedotknutá, keďže podľa prílohy vládneho návrhu presunuje sa do pôsobnosti župného úradu len 79 záležitostí z pôsobnosti okresného úradu, a to také záležitosti, ktoré pôvodne ani nepatrily do pôsobností okresného úradu, ale iných úradov, t. j. z presunutej pôsobnosti. Týchto 79 prípadov činí len ani nie celých 10% presunutej pôsobnosti okresného úradu, čo je mizivým percentom vzhľadom na celú pôsobnosť okresných úradov.
Ďalej keď vezmeme v úvahu, že podľa prílohy 6) tejto osnovy až 33 prípadov prikazuje sa z pôsobnosti okresného úradu do pôsobností obecných a obvodných notariátov, prídeme k tomu úsudku, že chystanou novou reformou verejnej správy vnútornej táto o veľa bude prístupnejšia širokým vrstvám nášho občianstva, než doposiaľ.