Snem Slovenskej republiky 1939

I. volebné obdobie. 2. zasedanie.

Tesnopisecká zpráva

o 17. zasadnutí snemu Slovenskej republiky v Bratislave v stredu 29. novembra 1939.

Zasadnutie otvorené o 9. hod. 28. min.

Prítomní:

Predseda: dr. Sokol.

Podpredsedovia: dr. Mederly, dr. Opluštil.

Zapisovateľ: Drobný.

44 poslancov podľa listiny o prítomnosti.

Členovia vlády: dr. Tuka, dr. Ďurčanský, gen. I. tr. Čatloš, dr. Fritz, Sivák a Stano.

Z kancelárie snemu: tajomník snemu dr. Foltín a hl. radca p. s. dr. Čelko.

Predseda dr. Sokol (zvoní):

Otváram 17. zasadnutie snemu Slovenskej republiky a zisťujem, že snem je schopný sa usnášať.

Ospravedlnenie neprítomnosti.

Svoju neprítomnosť ospravedlnili chorobou páni poslanci Ondrej Germuška, František Slameň a dr. František Orlický.

Veci pridelené výboru.

Imunitnému výboru prideľujem žiadosť policajného riaditeľstva v Bratislave zo dňa 13. októbra 1939 o súhlas snemu so stíhaním poslanca Jána Eszterházyho pre priestupok podľa zákona ó motorových vozidlách.

Prikročíme k programu, ktorým je:

Pokračovanie v rozprave o vládnom vyhlásení.

Predseda dr. Sokol (zvoní):

Udeľujem slovo pánu poslancovi dr. Hrušovskému.

Poslanec dr. Hrušovský:

Slávny snem!

Slovenská vláda, na čele ktorej stojí ministerský predseda dr. Vojtech Tuka, predložila snemu Slovenskej republiky vládne vyhlásenie, v ktorom podáva podrobnú zprávu o doteraz vykonanej práci a zároveň pracovný program, ktorý chce uskutočňovať v budúcnosti. Vypočuli sme toto vyhlásenie a preštudovali sme si dôkladne všetky jeho čiastky, aby sme mali jasnú predstavu o všetkých úlohách, ktoré s uskutočňovaním pracovného programu vlády priamo alebo nepriamo súvisia. Keďže je potrebné, aby vláda Slovenskej republiky pri svojej zodpovednej práci našla porozumenie a oporu v celom národe, predovšetkým, pravda v zákonodarnom sbore, nie je možné, aby doterajšia práca a pracovný program vlády bol pri debate o vládnom vyhlásení iba predmetom pochvaľovania alebo malicherného kritizovania. Predložením vládneho vyhlásenia chcela vláda upozorniť snem, že zodpovednosť za osud národa a ďalší jeho vývin spočíva i na pleciach každého člena tohto snemu. Keď teda zúčastňujeme sa na tejto debate, chceme dať výraz tomu, že svoj podiel na tejto zodpovednosti si jasne uvedomujeme a. svojimi poznámkami, námetmi a návrhmi chceme prispieť k objasneniu tých problémov, ktoré musí vláda pri svojej budovateľskej práci riešiť a rozriešiť tak, aby životné záujmy slovenského národa a záujmy Slovenskej republiky v ničom neutrpely škodu.

Z tohto hľadiska a s týmto zamorením chcel by som pripojiť niekoľko poznámok k tým statiam vládneho vyhlásenia, ktoré sa týkajú medzinárodného postavenia Slovenskej republiky a jej vzťahov k susedným štátom.

Slovenský národ, opierajúci sa o svoju vyše tisícročnú minulosť a o všetky prejavy svojho ducha na poli vzdelanosti, právom sa pokladá za národ kultúrny. Slováci uvedomujú si svoju účasť a svoj podiel v kultúrnom vývine tejto čiastky Európy, sú si vedomí svojich schopností pre tvorbu kultúrnych hodnôt a preto neváhali zdôrazňovať svoje práva na slobodný kultúrny život vždy a všade, kde takéto prízvukovanie vlastnej kultúry bolo v boji o národné a politické práva potrebné. Predstavitelia slovenských národných snažení, ktorí stáli na čele slovenského politického pohybu, odvolávali sa na minulosť, samobytnosť a kultúrnu vyspelosť slovenského národa, aby i touto cestou uskutočňovali slovenský národný program. Keď si všimneme vývin slovenského politického hnutia za posledných sto rokov a keď sa zahĺbime do obsahu politických programov slovenského národného boja, presvedčíme sa, že slovenské národné žiadosti, formulované v týchto politických programoch, vždy na prvom mieste zdôrazňovaly predovšetkým potrebu a význam kultúrnej slobody slovenského národa, lebo chcely pestovať svoju reč, vo svojej reči svojho slovenského ducha, a vo svojom duchu svoju vlastnú slovenskú kultúru, ako dôkaz a základ slobodného slovenského života. Slováci teda vždy dobre chápali, že každý národ, ktorý chce byť naozaj národom, musí žiť vlastným kultúrnym životom a len ten národ má právo na národnú a politickú slobodu, ktorý z fondov vlastného rozumového a citového bohatstva chce a vie tvoriť kultúrne hodnoty.

Takouto cestou prišiel slovenský národ k svojej politickej samostatnosti, aby v slobodnej Slovenskej republike našiel a zabezpečil si všetky možnosti k plnému rozvoju svojich schopností v službách vlastných záujmov.

Len nekultúrne národy nemajú takého národného vedomia, z ktorého rastie túžba po slobodnom národnom živote a preto môžu otrocký slúžiť cudzím záujmom.

Ale slovenský národ, ktorý celou svojou bytnosťou túži po slobodnom rozvinutí všetkých svojich síl a po plnom využití všetkých svojich mravných a kultúrnych fondov, je si veľmi dobre vedomý i svojej početnej malosti a fyzickej slabosti. Lenže práve táto okolnosť je ďalšou príčinou, že každý slovenský človek, ktorý si svoju slovenskosť uvedomil a precítil, chce našu početnú malosť vyvážiť svojou kultúrnou vyspelosťou a nehateným rozvojom svojho národného ducha a národného citu.

Na takýto stupeň vývinu dostal sa slovenský národ práve preto, že musel o svoje práva a o svoje bytie bojovať proti presile, a že v tomto zúfalom boji bránil svoje bytie nie fyzickými ale duchovnými zbraňami, ktoré mu dávaly mravnú prevahu nad protivníkmi. Slovenský národ, ktorý vo svojom dejinnom vývine prekonal cestu poroby, boja, utrpenia a heroickej borby za práva na vlastný národný život, stal sa dnes takým národným celkom, takým zdravým národným organizmom, ktorý má toľko životnej a pracovnej energie, aby vedel sám z vlastných síl budovať podmienky svojho nového slobodného života. To všetko bolo treba povedať, ak chceme hovoriť o tom, na akých základoch vyvinuje sa náš pomer k súsedom.

Sme malý národ, ale národ samobytný a národ kultúrny! Ako malý národ nemôžeme mať veľkú úlohu v európskej politike. Nemôžeme zasahovať do vývinu medzinárodných pomerov, ak nejde o naše vlastné záujmy. Nechceme si privlastňovať význam, aký nemáme a preto chceme všetky svoje mravné a hmotné sily sústrediť na prácu, ktorá má iba jeden cieľ: pokojný život slovenského národa v Slovenskej republike. Svoj pomer k susedom mohli by sme vyjadriť takto: Nechajte nás žiť, tak ako my chceme, ako to náš vlastný záujem vyžaduje, aby sme mohli slúžiť sebe a pracovať s každým, kto chce prispieť k upevneniu pokoja medzi štátmi a k utuženiu bratstva medzi národmi strednej Európy. (Potlesk.)

Ak sa z tohto hľadiska dívame na vývin nášho pomeru k Nemeckej ríši, v plnom rozsahu schvaľujeme tú stať vládneho vyhlásenia, ktorá zdôrazňuje pomer nášho úprimného priateľstva k nemeckému národu a nemeckému štátu. Pomer slovenského národa a Slovenskej republiky k Nemecku vyplýva nielen z chápania historických vzťahov medzi nemeckým a slovenským národom, nielen z reálneho chápania geografických, hospodárskych a kultúrnych stránok dobrého susedského pomeru, ale predovšetkým zo správneho pochopenia toho faktu, že veľký nemecký národ prispel k vybudovaniu našej politickej samostatnosti, priateľskou smluvou prevzal ochranu našej štátnej nezávislosti a podal celý rad nezvratných dôkazov, že rešpektuje všetky naše práva na slobodný národný, politický a kultúrny vývin. Medzi Slovenskou republikou a Nemeckou ríšou je jasný pomer, vzájomná úcta a všetky možnosti úzkej spolupráce. Čo o tomto pomere hovorí nepriateľská propaganda, nemôže nás mýliť. V dôsledku takéhoto pomeru medzi Slovenskou republikou a Nemeckou ríšou podarilo sa riešiť otázku nemeckej národnej skupiny na Slovensku takým spôsobom, ktorý môže veľmi účinne prispieť k ďalšiemu utuženiu a prehĺbeniu týchto priateľských vzťahov slovenskonemeckých nielen na poli politickom ale i na poli hospodárskom a kultúrnom.

Vo svojej včerajšej reči použil kolega Mondok slovenského porekadla: Dobrý sused, najlepšia rodina. Už samo toto slovenské porekadlo je dôkazom, že slovenský národ vie si oceniť význam dobrého susedstva, že chce mať dobrých susedov a že sa stará o to, aby sa svojimi susedmi žil naozaj v dobrom pomere. Ale kým sa z obsahu vládneho vyhlásenia dozvedáme o našom dobrom a priateľskom pomere k Nemecku a máme bezpečnú istotu, že do ďalšieho vývinu tohto pomeru nemôžu zasiahnuť nijaké rušivé okolnosti, vládne vyhlásenie nehovorí o tom, ako sa vyviňuje náš pomer k Maďarsku.

Okolnosť, že o našom pomere k nášmu južnému susedovi niet vo vládnom vyhlásení zmienky, núti ma k tomu, aby som práve tejto otázke venoval pozornosť. Otázka vzájomného pomeru slovenskomaďarského zaujíma nás nielen preto, že sa priamo dotýka životných záujmov slovenského národa, osadeného v dunajskej kotline, v bezprostrednom susedstve národa Maďarského, ale i preto, lebo pomer Slovenskej republiky k Maďarsku je dôležitým činiteľom na ceste k zaisteniu pokoja a rovnováhy v tejto čiastke Európy. Pomer slovensko-maďarský je svojou povahou a svojím významom problémom stredoeurópskym a nejednou svojou stránkou zasahuje hlboko i do všeobecných medzinárodných vzťahov európskych. Práve z tohto užšieho i širšieho hľadiska je treba objasniť niekoľko otázok, ktoré s pomerom Slovenskej republiky k Maďarsku priamo alebo nepriamo súvisia, sú jeho príčinou alebo následkom.

Aby sme otázku tohto pomeru postavili na správny základ, je treba vrhnúť aspoň letmý pohľad do minulosti. Tieto historické reminiscencie chcem uviesť nie preto, aby sme v minulosti hľadali dôkazy proti možnosti čestného dorozumenia sa s Maďarmi, ale preto, aby sme poukázali na korene, z ktorých pomer slovensko-maďarský vyrastá.

Predovšetkým zdôrazňujem, že slovenský národ osadil sa na tejto zemi medzi Dunajom a Tatrami dávno pred príchodom Maďarov a bol pánom tejto krajiny už vtedy, keď maďarské kmene kočovaly po šírych rovinách na severnom brehu Čierneho mora. Keď Maďari ako pohanskí bojovníci vtrhli do Podunajska a svojimi koristníckymi výpravami znepokojovali všetky susedné národy, Slováci už dávno prijali kresťanstvo, boli účastní požehnania kresťanskej vzdelanosti a svojou mravnou i kultúrnou prevahou nad dobyvateľmi zaistili si miesto v rade civilizovaných národov Európy. Bolo by nemiestne, keby sme poukazovaním na tieto historické skutočnosti chceli znevažovať maďarský národ, uvádzam ich iba preto, aby boly dôkazom, že i slovenský národ má vo svojej dávnej minulostí dosť dôvodov, ktoré môžu byť prameňom nášho národného sebavedomia, ktoré pri úprave susedských pomerov hrajú nemalú úlohu. (Potlesk.)

Pri budovaní uhorského štátu, pri budovaní uhorskej kultúry a v celých dejinách starého Uhorska pripadla Slovensku a slovenskému národu taká úloha, ktorá jasne svedčí nielen o význame územia našej vlasti, ale i o práci našich predkov. Slovenský národ sebavedome hlási sa k svojmu podielu z politických, hospodárskych a kultúrnych dejín uhorských, lebo táto časť uhorskej histórie je jeho kultúrnym a mravným majetkom. (Potlesk.) Keďže nositeľom suverénnej moci uhorského štátu až do 18. storočia bol štátny národ uhorský (natio Hungarica), a keďže pojem tohto politického národa zahrňoval v sebe okrem Maďarov i všetky ostatné národy, ktoré územie uhorského štátu obývaly, boli si tieto etnické celky v každom ohľade rovné. K porušeniu tejto rovnosti, vyjadrenej v jednotnom štátnom národe uhorskom, došlo vtedy, keď jednotlivé etnické celky začaly sa prebúdzať k národnému uvedomeniu a túžiť po slobodnom národnom živote. Vtedy, od 18. storočia, začal sa i medzi Slovákmi a Maďarmi vyviňovať taký pomer, ktorý Maďarov povznášal na úroveň národa panujúceho a Slovákov degradoval na úroveň, národa podmaneného.

Prirodzene, čím väčšmi vzrastalo národné uvedomenie na obidvoch stranách, tým väčšmi sa rozširovala i priepasť a zhoršoval sa pomer medzi obidvoma národmi, lebo Maďari, ktorí v obyvateľstve starého Uhorska až do konca 19. storočia tvorili menšinu, chceli panovať nad nemaďarskou väčšinou. Boj nemaďarských národnosti proti Maďarom a postup Maďarov proti týmto národnostiam bol príčinou, že sa staré Uhorsko rozpadlo, aby každý národ žil svojím vlastným slobodným životom.

Rakúsko-Uhorská monarchia ako celok a Uhorsko ako jeho polovica musely sa rozpadnúť, lebo takéto riešenie vyžiadal si prirodzený historický proces. Tieto štáty nepochopily svoje poslanie, nemohly splniť svoju úlohu a preto musely nenávratne ustúpil z javiska histórie, aby daly miesto takým politickým útvarom, ktoré celou svojou štruktúrou zodpovedajú prirodzeným zákonom historického vývinu.

Slovenský národ pri pohrome starej monarchie rozlúčil sa so starým Uhorskom, aby zaistil podmienky svojho národného života v spoločnom štáte 6 národom českým. Boj slovenského národa proti nadvláde Čechov, ktorí chceli svoje postavenie zlepšiť asimiláciou Slovákov v duchu jednotného národa československého, scelil široké vrstvy slovenského ľudu, prehĺbil slovenské národné povedomie, zocelil slovenské odhodlanie žiť samostatným slovenským životom. Slovenský odboj proti českému imperializmu našiel porozumenie i u Maďarov, ktorí s týmto odbojom sympatizovali, lebo videli v ňom prejav túžby Slovákov po návrate do jedného štátneho sväzku s Maďarmi.

Tu dopustili sa Maďari osudného omylu, z ktorého nevedia sa vymaniť a ktorý je jednou z najdôležitejších príčin, prečo úprava slovensko-maďarského pomeru nemôže sa dostať na správne koľajnice. Maďari nechápu a nevedia si predstaviť, že slovenský národ za jedno dvadsaťročie natoľko vyspel národne, politicky a kultúrne, že vie a chce byť pánom svojho osudu a nechce podliehať nijakej cudzej nadvláde. (Potlesk.) Maďari, ktorí poznali iba ten slovenský národ, ktorému do roku 1918 vládli, sú presvedčení, že pre slovenský narod sú iba dve možnosti: alebo žiť v spoločnom štáte s Čechmi, čo sa neosvedčilo, alebo sa vrátiť do spoločného štátneho sväzku s Maďarmi, s ktorými žili do roku 1918.

Nuž slovenský národ skúsil i jedno i druhé a rozhodol sa pre tretiu a jedinú možnosť: žiť v samostatnom štáte (potlesk) v slobodnej Slovenskej republike, žiť tak, ako žil na samom začiatku svojich dejín pred viac ako tisíc rokmi. (Poslanec Hancko: Výborne.)

Po krvavej viedenskej arbitrážnej operácii, následkom ktorej stratilo Slovensko nielen Maďarmi kompaktne obývané kraje, ale i celé stovky slovenských dedín, do pomeru slovensko-maďarského dostal sa nový činiteľ: státisíce Slovákov, odtrhnutých od slovenského územia a slovenského národného tela. K niekoľkým stotisícom Slovákov, ktorí už doteraz žili po celom Maďarsku, prišla nová masa uvedomelých Slovákov, ktorí verne bojovali za slovenské národné práva v bojovných šíkoch Andreja Hlinku. Hoci s druhej strany hranice hneď od začiatku ozývaly sa stony našich bratov, klesajúcich pod údermi žandárov, hoci do posvätnej atmosféry Vianoc minulého roku zaznely výstrely v Šuranoch, hoci veľká časť slovenskej inteligencie musela ujsť z obsadeného územia a mnohí z našich bratov zbití a mučení sedeli v maďarských žalároch, jednako chceli sme zabudnúť na staré krivdy, nepočuť nové výstrely a plač našich bratov, aby sme upravili svoj pomer k Maďarsku, ktoré hneď po vyhlásení slovenskej samostatnosti uznalo slovenský štát de jure. Nuž čakali sme, ako upraví maďarská vláda pomery na obsadenom území a aké práva dá Slovákom, ktorí proti vlastnej vôli dostali sa do Maďarska.

Vláda Slovenskej republiky neraz dala na javo dobrú vôľu dohodnúť sa s Maďarskom, vybudovať živé hospodárske styky medzištátne a dať vývinu vzájomných vzťahov zdravý smer. Pravda, záležalo a záleží na tom, ako sa vyrieši otázka slovenskej národnej skupiny v Maďarsku. (Výkrik: Vráti sa!) Ako sa táto otázka rieši, o tom nás poučujú tieto úradné zprávy, ktoré citujem zväčša z úradných dokumentov maďarských.

Slovenská národná skupina na obsadenom území ostala bez vodcov. Hoci sám ríšsky správca admirál Horthy i sám mini sterský predseda Imrédy neraz sa osvedčili, že Slovákom v Maďarsku zabezpečia všetky národné a kultúrne práva, jednako hneď po obsadení tohto územia boli sme svedkami, že predovšetkým postarala sa maďarská vláda o to, aby odstránila všetkých tých ľudí, ktorí mohli stáť na čele slovenského národného a kultúrneho života v Maďarsku. Celé desiatky učiteľov, profesorov, kňazov, študentov a všetkých tých, ktorí by mohli viest kultúrny a politickí život našej menšiny, žandári v pravom slova smysle vyhnali z Maďarska. (Výkrik: Nerozumejú sa kultúre.) V poslednej dobe siahli i na tých niekoľkých zostalých vedúcich pracovníkov a pretože sú maďarskí štátni občania a nemôžu ich vyhnať, berú im možnosť existencie a tým ich nepriamo nútia opustiť územie maďarského štátu. (Výkrik: Nech žije reciprocita.) Po doktorovi Obtulovičovi, ktorého nezapísali do soznamu advokátov, a po vyhnaní generálneho tajomníka Slovenskej ľudovej strany v Maďarsku Imricha Kosca, farára v Bánovskej Kese, ktorý musel opustiť Maďarsko preto, že "a jelenléte az ország biztonságára veszélyes", začala maďarská policia odstraňovať našich vedúcich pracovníkov v Košiciach.

Dušou slovenského hnutia v Košiciach bol profesor dr. Emanuel Böhm, ktorému doručili 12. septembra tohto roku rozhodnutie "Igazoló bizottságu", že ho komisia "nem igazol". Dôsledok toho je, že bude zbavený svojho profesorského miesta na gymnáziu v Košiciach. Odôvodnenie znie takto; "Jóllehet dr. Böhm Emanuel tanárnak tanukul bejelentett tanártársai kedvezö képet adtak dr. Böhm Emánuelröl, a kassai magyar királyi államregldörség politikai detektívcsoportja olyan kedvezötlen szinben tüntei fel dr. Böhm Emánuelt, hogy az igazoló bizottságnak nem állott módjában öt igazolnía. Röviden csak a következöket idézi: Intrazigens Szlovák, a szlovák néppárt választmányi tagja. A szlovák katolikus kör kultúrreferense. Egyike a helyben munkálkodó legártahnasabb szlovák diszponenseknek. A szlovák reálgymnázium tanulói vezéröknek tekintik és személyével hozható összefüggésbe az a propaganda, melynek következménye volt az, hogy több tanulo ellen bünvádi eljárás lett folyamatba téve, Bizalmas értesülés szerint dr. Böhm lelke mélyéig magyar gyülölettel telített és eddig csak azért nem ment Szlovákiába, mert itt hasznosan akar müködni a Szlovákok részéťe és csak ha ebben az írányban már nagy érdemeket szerzett, menne át és foglalná el a részére már elöre beigért iskolaigazgatói állást."

K tomu poznamenávam, že študenti, ktorých v Košiciach zatvorili preto, lebo videli v profesorovi Böhmovi svojho vodcu a mali sa dopustiť nejakých priestupkov, odsedeli si 8 až 10 týždňov väzenia, ale pre nedostatok akýchkoľvek dôkazov museli ich vypustiť na slobodu, čiže väčšina všetkých tých obvinení je absolútne bezzákladná a nepravdivá.

Ďalším pracovníkom v slovenskom národnom živote v Košiciach bol tajomník Hlinkovej slovenskej ľudovej strany Ctibor Bobula, ktorý sa živil tým, že pracoval v obchode svojej matky. Aby prácu Ctibora Bobulu, tajomníka slovenskej ľudovej strany v Košiciach, znemožnili, jednoducho sobrali jeho matke koncesiu a tak pozbavili ju i jej syna všetkých možností slušného živobytia a donútia. ich k opusteniu Maďarska.

Na okolí Košíc sú ešte dvaja pracovníci. Obidvaja kňazi. Akým spôsobom znemožňuje sa práca týchto katolíckych kňazov, budeme zase citovať zo spisu "Kassai járás föszolgabírája číslo 3543/1939". Farár v Barci, Jozef Pavlík, dostal od "Kassai járás föszolgabírája" spis, že vo svojej obci je postavený pod policajný dozor "rendöri felügyelet alatt", ďalej "Bárca község területét külön engedélyem nélkül nem hagyhatja el. Köteles Bárcán a jegyzöi hivatalban székelö községi elöljáróságnál naponként délelött 9-11 óra között jelentkezni. 3. Lakását este 8 órától reggel 5 óráig nem hagyhatja el, nyilvános helyeket nem látogathat. (Hluk.) 4. Táviratot nem adhat fel, távbeszélöt nem használhat, póstaküldeményeit csak engedélyemmel veheti fel, a cimére érkezö póstaküldemények részére csak engedélyemmeí kézbesíthetök. Hívatásbeli teendöinek ellátásan kívül csak háztartásában élö környezetével érintkezhetik." (Vrava, výkrik: To je sloboda!)

Neuvádzame tieto prípady v sneme Slovenskej republiky preto, žeby sme chceli z nich robiť zbraň proti Maďarom, prípadne, žeby sme chceli znemožňovať dorozumenie a vybudovanie zdravého pomeru medzi dvoma štátmi.

Ďalším spôsobom a prostriedkom perzekúcií je, že Maďari rozličnými prostriedkami pozbavujú živobytia tých našich ľudí, o ktorých predpokladajú, že sú nespoľahliví, ktorých vyhlásia z národného stanoviska za nebezpečných a ktorých i v záujme maďarského štátu považujú za potrebné odstrániť. Niekedy sa nevedia dôvody, prečo niekoho vylúčili, prečo niekoho pozbavili úradu, prečo niekoho pozbavili práce po dlhých rokoch služby. Ale niekedy dotyčný dostane od "Igazoló bizottságu", alebo od iných úradných činiteľov príslušný dekrét, v ktorom sa mu oznamuje, že bol prepustený a prečo. Takýchto úradných dekrétov máme celý rad. Tak bol pre pustený železničiar Mitšek János, kde sa hovorí, že uhorsko-kráľovské ministerstvo obchodu a dopravy uznáva dôvody "Igazoló bizottságu" v súvislosti s pozbavením Mitška Jána práce pre toto: "az eljárás adatai szerint igazolás alá vont magyarellenes magatartást tanusított, önként belépett a Hlinka pártba és 1926-tól a felszabadulásig annak tagja volt. " (Hluk.) To stačí, aby jeden železničiar, ktorý inak statočne pracuje, ktorý inak ničím nedáva na javo svoje nepriateľské smýšľanie voči maďarskému štátu, aby bol prepustený zo služieb. Podobné odôvodnenie je aj u ostatných. "Igazolás alá vont maga beismerte" - Palacka Tomáš totiž - "hogy a Cseh szociáldemokrata pártnak és 1937-töl a Hlinkapártnak tagja volt és nemzethúségi szempontból nem megbízható. " (Hluk.) Veľmi dobre poznáme pomery, do akých organizácií boli nútení vstupovať naši ľudia, ak si chceli zachovať zamestnanie a skyvu chleba pre svoju rodinu. Vieme veľmi dobre, že tí Slováci, slovenskí robotníci, železničiari a zamestnanci, ktorí nechceli stratiť svoje miesto, museli vstúpiť hoci i do komunistických organizácií, hoci nemali nijakého komunistického presvedčenia. Museli vstúpiť do odborových organizácií sociálne-demokratických, hoci im nezáležalo na programe sociálne-demokratickej strany, a vstupovali aj do iných politických a odborových organizácií len preto, že išlo o ich živobytie a chlieb pre ich rodiny. A to, že český režim, na Slovensku slovenských ľudí donútil k takémuto postupu, dnes pomstí sa to na našich ľuďoch v Maďarsku.

Pančina Rudolf dostal sa zo služby takýmto spôsobom: "Az igazoló bizottság határozatát helybenhagyom. Indokolás. Az eljárás adatai szerint igazolás alá vont nemzethüségi szempontból nem megbízható. A megszállás ideje alatt azért, hogy a vasúthoz juthasson, tehát anyagi érdekekból, belépett a szélsöséges Mičura pártba". Teda nešťastný človek, pobalamútený politickou atmosférou na Slovensku, dal sa zlákať do mičurovej strany a teraz preto musí opustiť svoje miesto.

Vaška Michal stratil svoju službu preto, že "az eljárás adatai szerint igazolás alá vont nemzethüségi szempontból nem megbízható. Saját beismerése szerint tagja volt a Hodža párt védelme alatt müködö Roľnícky dorast alakulatnak, ahol a tagokat a politikai életre készítették elö". Stačí ako dôvod, aby niekoho prepustili. Takýchto prípadov prepustenia na základe usnesenia "igazoló bizottságu" sú celé stovky; máme presné soznamy železničiarov z Košíc, z Nových Zámkov, z Komjatíc, zo Šurian a z celého toho obsadeného územia, ktoré bolo pripojené k Maďarsku, z ktorého vidno, kto všetko a prečo bol prepustený. Títo ľudia podávajú "felebbezések" - apelujú, ale všetky apelácie bez výnimky sú bezpredmetné a bezúčelné. (Poslanec Hancko; Nincs kegyelem.)

Podobným spôsobom postupuje sa v školách. Úmyselne hovoril som v úvode svojej reči, že slovenský národ je národ kultúrny, to nechceme používať ako frázu, ktorou by sme chceli dokazovať, že naša kultúra je veľmi vysoká, že naša kultúra je veľmi bohatá. Naopak, ak hovoríme, že sme kultúrnym národom, máme na mysli predovšetkým vôľu slovenského národa chcieť tvoriť kultúrne hodnoty a vyvinovať sa aj na polí kultúrnom. Samozrejme, že prvou tou dielňou, kde sa kultúra národa tvorí, sú školy. Aký je osud slovenských škôl na obsadenom území, o tom máme niekoľko' veľmi jasných dokladov, ktoré svedčia o tom, že proti predvojnovým časom v Maďarsku ani v tomto ohľade nič sa nezmenilo. Na obsadenom území sú celé stovky slovenských obcí, ktoré majú len slovenské obyvateľstvo. Sú celé desiatky obcí, kde majú Slováci väčšinu, ale ani v jedných ani v druhých obciach nie je toľko škôl, koľko by Slováci potrebovali, a v mnohých slovenskej školy niet vôbec. Ale argumentuje sa tým, že Slováci si školy nežiadajú, že chcú mať školy maďarské a že školy slovenské nepotrebujú. Akým duchom je vedená výchova v týchto školách, veľmi dobre ilustruje obrázok uverejnený v "Tolnai világlapja", kde je skupina slovenských detí z Košickej Novej Vsi. A pod tým obrázkom je nápis: "A Kassaujfalusi iskolások, akik pár hónapja még nem tudtak magyarul, most a Talpra magyart éneklik egy kiránduláson." (Hluk.)

Pán poslanec Eszterházy včera vypočítaval niektoré krivdy, ktoré sa maďarskej národnej skupine na Slovensku dejú. Nedotýkam sa týchto vecí preto, že pán poslanec Eszterházy apeloval na pána ministerského predsedu, ktorý iste nájde možnosť, aby na tieto otázky pána poslanca Eszterházyho odpovedal. Ale je zaujímavá jedna otázka, ktorú pán poslanec Észterházy vo svojej reči kladie: "Mire jó ez minden". A keby sme sa my tak spýtali: Na čo je toto dobré, že slovenské deti, ktoré pred pár mesiacmi ešte nevedeli slova po maďarsky, učia sa teraz v školách spieval "Talpra magyar". Slovenské dieťa v slovenskej škole má sa učiť to, čo mu je k životu potrebné, aby mohlo žil ako slovenské dieťa, aby sa mohol z neho vyvinúť slovenský človek, verný svojmu národu a pri tom statočný občan svojej vlasti! (Potlesk!)