Slovenský študent, študujúci na Slovensku, má svojich priateľov v Maďarsku, s ktorými udržuje styk. Vieme totiž, že práve medzi študujúcou mládežou býva niekedy veľmi silné a intímne priateľstvo, najmä vtedy, ak toto priateľstvo je podložené ich spoločnými záujmami národnými a kultúrnymi. Jeden z tých slovenských študentov, navštevujúcich školu na Slovensku, písal niekoľko listov svojmu priateľovi na okolie Nových Zámkov. Ale na svoje listy odpoveď nedostával. Až jedného dňa prišiel list, ktorý napísala matka dotyčného študenta. Dovoľte, aby som na ilustráciu pomerov, v akých žije slovenský študent - stredoškolák v Maďarsku, prečítal aspoň niektoré úryvky z toho listu. (Poslanec Hancko: Čujme, čujme.)

Pripomínam, je to list matky dotyčného žiaka.

"Ctený priateľ!

Odpustite, že si Vám dovoľujem písať, ale sa už nemôžem zdržať, pretože ste už dva razy môjmu synovi písali a mňa to veľmi bolí, že môj syn chudák Vám nemôže odpovedať. Veru smutná a veľmi smutná vec a najmä pre mňa, ako pre matku. Včuľ Vám dávam na vedomie, že môjho syna zastihol veľmi smutný osud. Upadol do rúk nepriateľov, je v žalári v Rábe už 2 a 1/2 mesiaca. Čo ho tam donieslo, ešte ani my, vlastní rodičia, nevieme. Len toľko Vám viem napísať, že 23. júla, a to v sobotňajší deň, v noci o 11. hodine ho chytili žandári aj s jedným učiteľom a s jedným druhým kamarátom a do rána ich bili. Môžete si pomyslieť jeho stav. Mali vyšetrovanie až do nedele poludnia a to neprestajne bitkou a keď išli ľudia z litánií, viedli ich okovaných a zbitých do Nových Zámkov a tam prenocovali s nimi a potom ich vzali v pondelok o 11. hodine až do Rábu a včuľ od tých čias neprestajne sú vo vyšetrovacej väzbe a nič nevedia, čo s nimi bude. " (List je písaný v októbri. ) "Keď ich hnali, pýtali sa ľudia žandárov, že čo vykonali? A žandári len to odpovedali: Hlinka garda: A po Nových Zámkoch, čo sa Maďari na nich na vykrikovali: Hlinka garda. A ja, ako matka som to musela vidieť a počúvať. Ale keby ste to boli videli, milý priateľu, ako oni všetci traja hrdo a veselo kráčali ako by niekde na nejakú slávnosť boh išli, a nie do áreštu. (Potlesk! Výkriky: Sláva im.)

Môj syn len to na mňa zvolal: Neplačte mamička, dá Boh, že sa ešte uvidíme. Trpím, ale vydržím, až Boh dovolí. Trpím za slovenskú slobodu, a keď nevydržím, umrem ako hrdina za vlasť! (Potlesk!)

A vtedy ho žandár udrel a ja, ako matka som to musela vidieť. Predstavte si ten žiaľ. No, ale dúfam, že dá Boh, že to voľajako vydržíme. Keď som ho bola navštíviť o týždeň, keď som sa dozvedela, že kde ho vzali, tak som ich všetkých 5 našla a) s ostatnými rodičmi v Rábe, lebo vtedy aj jedného z Komjatíc vzali a jedného z Černíka. A všetci piati sú ešte tam, a to všetko študenti. A môj syn má tvár ako misa opuchnutú, čo ho do škraní dohŕkali, aj vrchný zub mu vybili, a nohu mal s gverom dotlčenú, čiernu ako súkno. No, ale už je zahojená. Včuľ 11-ho som bola za ním. Hovorila som mu, že ste mu písali a on mi kázal, aby som Vám napísala, že kde je, že Vás veľmi srdečne pozdravuje a ďakuje Vám, že ste na neho nezabudli, len mi kázal, aby som Vám o jeho trápení nič nepísala. No, ale ja sa veru zdržať nemôžem, aby som Vám aspoň zväčša o tom nenapísala. Má dobrú chovu: kukuričný šrot, za praženú polievku a tekvicu. Taký je bledý ako tieň a studený ako ľad. No, ale Boh dá, že to voľajako vydrží. Kedy sa vyslobodí, to len sám Boh vie - iný nie. A za to, keby ste ich videli, by ste sa začudovali, že keď ich pustia von, keď majú návštevu, že akí sú veselí. Tí, čo sú pri nich, sa čudujú, že akí sú veselí, že si na nič nesťažujú. Každý hovorí: Trpím, ale vydržím. " V tom končí matka niekoľkými slovami list, ktorý podáva tiež pohľad na jeden úsek života slovenskej menšiny v Maďarsku.

Hovorili sme, že základom národného života je život kultúrny. Ako sme videli na poli školstva tohto kultúrneho života Slováci nemali. Ešte z čias bývalej republiky ostaly v týchto dedinách školské a obecné knižnice, ktoré boly prameňom vzdelania, do ktorých chodievali slovenskí ľudia vyberať si knižku, aby aspoň vo večerných hodinách vo svojich domácnostiach mohli sa potešovať písaným i živým slovenským slovom.

Aký je osud týchto nevinných knižníc na obsadenom území, hovorí zápisnica. Dňa 13. augusta 1939 prišli do obce Nádašd, keď ľudia boli na sv. omší v kostole, žandári pod velením strážmajstra Kapuváryho. Kapuváry rozkázal školníkovi Imrichovi Schmutcerovi, aby doniesol kľúče od obecnej knižnice. Schmutcer šiel do kostola, vyžiadal kľúče od notára a odniesol a odovzdal ich strážmajstrovi Kapuvárymu. Potom četníci otvorili knižnicu v prítomnosti Schmutcera, jeho manželky a chlapcov Jozefa Rusnáka a Ladislava Šimču. Sobrali obecnú knižnicu v cene 25.000 korún, školskú knižnicu v cene 10.000 korún, slovenské odborné a hospodárske učebné knihy v cene 6000 korún, spolu 41.000 korún. Tieto knihy na rozkaz žandárov Schmutcer, jeho manželka, Rusnák a Šimča odniesli na školské ihrisko a tam žandári všetky knihy spálili. (Výkriky: Škandál.) Tiež vtedy žandári zhabali i obraz sv. Cyrila a Metoda, ten bodákmi prepichli a so slovami, že slovenskí apoštolovia patria do ohňa, hodili i obraz do ohňa. (Výkriky: Fuj.) Vtedy zhabali i zlatú knihu Slovenska. Listujúc v nej, našli obraz pána biskupa Cárskeho. Namaľovali mu fúzy, povedali, že ten pánslavistický kňaz hodí sa za kondáša a hodili aj jeho obraz do ohňa. (Výkriky: Škandál.) Tieto prípady nijako nesvedčia o tom, že by sa boly splnily sľuby, ktoré sa Slovákom na začiatku po obsadení tohto územia dávaly, že slovenská menšina v Maďarsku bude mať národné i kultúrne práva. (Poslanec Hancko: To sme vedeli.) Podobným spôsobom pokračuje sa aj v iných prípadoch, aj pri iných školách aj pri iných knižniciach, ba tento duch, ktorý znemožňuje vývin slovenského života, ktorý ubíja tento slovenský život, zasahuje i do kostola. (Výkriky: Škandál, to sme nevedeli.)

Slovenské bohoslužby na mnohých miestach sa zrušily a ak sa našli v obci ľudia, ktorí sbierali podpisy, aby sa tieto služby božie obnovily, našiel sa spôsob, aby sa táto akcia znemožnila a aby ľudia, ktorí mali odvahu sbierať tieto podpisy, dostali sa do väzenia. Tak sa stalo, že slovenčina, slovenská pieseň a slovenská modlitba vytláča sa i z kostolov. Takýmto spôsobom znemožňuje sa i to, čo ešte voľakedy Slováci mali.

Pri tejto príležitosti dovolím si upozorniť na výrok, ktorý povedal svojho času bývalý minister dr. Vavro Šrobár, že slovenský národ zachránila modlitebná kniha. Keby Šrobár bol sa zmýlil vo všetkom, ale v tom mal pravdu, že Slováci neboli by ostali slovenským národom, keby aspoň v kostole pri modlitbe, pri speve neboli užívali svoju materinskú reč. (Výkriky: Tak je!) A dnes aj to sa im znemožňuje.

Ďalším prostriedkom kultúrneho života je v každom štáte a v každom národe jeho tlač. Je veľmi smutné, že niekoľko stotisíc Slovákov v Maďarsku nemá skoro nijakých novín. Vláda v Budapešti vydáva slovenské noviny v takom duchu, v akom sme ich poznali už dávno pred prevratom.

V Košiciach podporou vlády vychádza časopis "Naša zástava" v šarišskom východoslovenskom nárečí; celá táto "Naša zástava" i s takzvanou tajnou radou, pozostávajúcou z troch ľudí v Košiciach, má za cieľ rozbíjať jednotu slovenského národa pomocou dialektických rozdielov v slovenčine, aby týmto spôsobom vniesla rozvrat do slovenského života, aby týmto spôsobom východných Slovákov, takzvaných Sloviakov, stavala proti ostatným. A napokon vychodí v Nových Zámkoch "Slovenská jednota". Prvé čísla "Slovenskej jednoty", redigované veľmi bystro, so zaujímavým obsahom, dávaly nádej, že na tomto poli snáď podarí sa Slovákom vybudovať takú tlač, ktorá bude všetky skupiny roztratené po území Maďarska spojovať. Keď si všimnete posledné číslo "Slovenskej jednoty", tak v tej "Slovenskej jednote" predovšetkým nič nie je. Je bezobsažná. Prázdna. Ale keby sme súdili, že táto bezobsažnosť je spôsobená neschopnosťou redakcie, boli by sme na veľkom omyle a dopustili by sme sa krivdy.

Je samozrejmé, že tak, ako Maďarov, ktorí bývajú u nás, interesuje politický, kultúrny a hospodársky život v Maďarsku, tak i našich Slovákov, ktorí bývajú v Maďarsku, zaujíma, čo sa v ich novej slovenskej vlasti robí. A preto je prirodzené, že "Slovenská jednota" mohla by prinášať celkom nevinné články o tom, čo sa na poli kultúry, na poli slovenského národného života stáva.

V rubrike - Zprávy zo Slovenska dočítajú sa Slováci v Maďarsku dve veci: Aké nákazlivé choroby sú na Slovensku a že z Protektorátu nesmú sa dovážať na Slovensko stromky a to je všetko. (Výkriky: Gyönyörü szabadság.)

Čo sa robí na poli politickom, čo sa robí na poli kultúrnom, ako slovenský národ svoju vlasť buduje, o tom sa Slováci v Maďarsku dozvedieť nesmú. A konečne preto, že štyri strany to je veľa pre niekoľko stotisícovú menšinu, posledná strana je prázdna a je tam napísané - Zadané. A mysleli by sme si, že snáď obchodník, ktorý si tento inzerát objednal, nestihol stoček alebo nápis dodať, ale "Slovenská jednota" beztak zarobila slušne a zarába preto, že tých inzerátov je tu pomerne dosť. Tie inzeráty dostaly sa tam tak, prípadne nedostaly, že v Maďarsku je predbežná cenzúra. Keď je článok vysádzaný, pripravený do tlače, treba ho predložiť cenzúre. Článok cenzúra vyhodí, treba dať druhý. Keď sa to pole zaplní, zase treba dať na cenzúru a zase to vyhodia. Tak to ide niekoľko razy, až redakcia nemá nijakého iného spôsobu a prostriedku, musí vyplniť medzery inzerátmi a nechať poslednú stranu prázdnu a napísať - Zadané. (Hluk!)

Slovenská tlač do Maďarska nemôže. Toho sa nebudeme dotýkať. To patrí viac do oboru medzinárodných a medzištátnych politických vzťahov, prečo, dajme tomu, naše politické časopisy nemôžu do Maďarska, prečo prípadne maďarské nemôžu sem. To je vedľajšie, ale išlo by o to, že aspoň kultúrne, náboženské, výchovné slovenské časopisy maly by mať do Maďarska prístup. Ale ani tieto sa tam nedostanú, hoci cez hranice ich prepustia. Nedoručujú tieto časopisy a tak pozbavujú Slovákov možnosti prísť do styku so slovenským kultúrnym životom i na poli náboženskom. A keby sme to tak porovnali: u nás majú Maďari dva časopisy,, Esti Ujság" a,, Uj hírek". Dva denníky a asi 12 týždenníkov. Viem, že aj u nás je cenzúra, pán poslanec Eszterházy si včera na tú cenzúru sťažoval; ale keď si porovnáte obsah "Esti Ujságu" alebo "Uj hirek" s obsahom "Slovenskej jednoty", máme jasnú predstavu, kde aká cenzúra panuje. (Hluk.)

A ešte jedna vec. V sneme Slovenskej republiky zastupuje maďarskú národnú skupinu pán poslanec Eszterházy. Prečo? Preto, lebo celá maďarská skupina na Slovensku pána poslanca Eszterházyho uznáva za svojho vodcu. Slovenská vláda uznala toto stanovisko národnej skupiny maďarskej a do snemu Slovenskej republiky kandidovala práve pána poslanca Eszterházyho. A nielen Maďari, nielen naša vláda, ale i my všetci vidíme v pánu poslancovi Eszterházym zákonitého predstaviteľa maďarskej národnej skupiny na Slovensku, a máme k nemu ako k takému, príslušnú úctu, lebo sa považujeme vždy za národ kultúrny i na poli spoločenskom. (Potlesk.)

Kto zastupuje slovenskú národnú skupinu v budapeštianskom parlamente? Pravda, ťažko bolo nájsť osobnosť, ktorá by v tomto parlamente zavážila, ktorá by mala právo, ktorá by mala schopnosť v mene Slovákov hovoriť a poukazovať aspoň na krivdy, ktoré sa Slovákom dejú.

Do budapeštianskeho parlamentu dostal sa Prokopec a Kadlec. Kto z vás kedy počul o Prokopcovi a Kadlecovi. (Hluk!) Prokopec a Kadlec, bývalí členovia krestansko-socialistickej maďarskej sírany. A títo ľudia, politicky neskúsení, nie dosť inteligentní, bez národného vedomia, bez národného citu, bez znalosti slovenského života majú Slovákov zastupovať v budapeštianskom parlamente. Samozrejme zastupujú ich takým spôsobom, že prichodia mlčia, odchádzajú, zas prídu, slova nepovedia a nič vykonať nemôžu. Ráčte porovnať teraz pomery u nás a pomery v Maďarsku. (Poslanec Hancko: Na to sme pyšní my.)

Je samozrejmé, že ak sa Slováci v Maďarsku nemôžu zákonitou cestou domôcť aspoň tých minimálnych práv, ktoré im patria, na ktoré majú nárok a za ktoré bojujú, dopúšťajú sa činov, ktoré sú podľa právneho poriadku protizákonné. Ale kto je tomu na príčine, že Slováci musia sa dopúšťať protizákonných Činov? Kto ich provokuje k tomu, aby postupovali illegálnym spôsobom? Ten, kto im nedáva zákonitou cestou žiť kultúrne a národne. (Búrlivý potlesk. Výkriky: Výborne!)

V tejto súvislosti chcel by som sa ešte aspoň krátko zmieniť o expozé, ktoré pán minister gróf Csáky podal nedávno v maďarskom sneme.

Nakoľko ide o Slovensko, vyjadril sa pán minister Csáky takto.

Je vraj toho presvedčenia, že obchodnepolitická dohoda môže byť východiskom vážneho zlepšenia slovensko-maďarského pomeru. Čiže i sám predstaviteľ a kormidelník zahraničnej politiky maďarského štátu chce veriť, že do slovensko-maďarského pomeru príde zlepšenie a súdilo by sa z toho, že si želá, aby toto zlepšenie prišlo, ale v tom istom expozé, kde sa vyjadruje i takáto nádej, prípadne takéto želanie, hovorí sa o Svätoštefánskej idei. Pravda, Svätoštefanská idea je taký problém, o ktorom možno hovoriť všelijako, na ktorý sa možno dívať z rozličného hľadiska, ktorý možno chápať tak i onak. Ale my veľmi dobre vieme, ako sa interpretuje Svätoštefanská idea v oficiálnom maďarskom vysvetľovaní. A ak sa spomína Svätoštefánska idea ako politický program pri riešení stredoeurópskych problémov, niet tu súhlasu medzi tým, čo pán minister Csáky spomínal v prvej vete v súvislosti s obchodne politickou dohodou a potrebou zlepšenia slovensko-maďarského pomeru, a medzi tým, čo Svätoštefanská idea v svojom politickom dosahu reprezentuje, lebo vo svojich posledných dôsledkoch Svätoštefanská idea nie je nič iné, ako obnovenie starého Uhorska v jeho predvojnových hraniciach. A k čomu by také obnovenie Uhorska viedlo?

Česko-Slovenska republika, tak ako predtým Rakúsko-Uhorska monarchia, musela sa rozpadnúť, pretože takýto mozaikový štát nemohol plniť svoje poslanie v strednej Európe, kde sú pomery veľmi komplikované. Pamätáme sa veľmi dobre, že keď bolo s Česko-slovenskou republikou zle, ministerský predseda fašistického Talianska Mussolini použil práve toho výrazu, že mozaikové štáty sú nemožné a nikto takéto mozaikové štáty nezachráni, ale ak ten mozaikový štát neobstál ani v prípade Monarchie, ani v prípade Česko-Slovenska, prečo by sa mal tvoriť nový mozaikový štát v tej strednej Európe a aké poslanie by tento mozaikový štát mal mať. (Výkriky: Výborne!)

Pán minister Csáky dotýkal sa i otázky emigrácie Beneš-Osuský. Vieme dobre, že exprezident bývalej republiky Beneš, ktorý nikdy nechcel počuť o reštaurácii Habsburgov, stal sa teraz spolupracovníkom legitimistov, ktorí chcú nastoliť Ottu Habsburského na trón. (Veselosť.) Anglicko a Francúzsko vzaly si do programu obnovenie Monarchie na čele s Habsburgami a ten, kto napísal knihu Détruisez ľAutriche Hongrie, dr. Beneš, je pomocníkom pri tejto akcií. A pán minister Csáky povedal, že táto vec Beneš-Osuský etc. týka sa Slovákov, Maďarov vraj nie. Sme však zvedaví, či Otto a Habsburská monarchia je problém slovenský alebo je predovšetkým i problém maďarský? (Potlesk.) Čiže ide tu, povedali by sme - nechcejúc urážať nikoho - o akúsi neúprimnosť. Na jednej strane vyslovuje sa nádej a želanie, aby sa pomer slovensko-maďarský uzdravil a zlepšil, na druhej strane hovorí sa tuná o Svätoštefanskej idei, ktorá nemôže nikdy tento pomer zlepšiť, naopak, ktorá môže tento pomer do zúfalého položenia priviesť a napokon za akciu Beneša a Osuského robí sa vinný slovenský národ. A napokon hoci leda táto zodpovednosť sa prevaľuje na Slovákov, v celom Maďarsku konaly sa nielen slávnostné služby božie, ale i slávnosti na počesť narodenín budúceho kráľa.

Na jednej strane maďarská vláda odsudzuje činnosť Benešovu a Osuského a približne to sa týka Slovákov - na druhej strane v Maďarsku konajú sa bohoslužby, maďarská vláda nezakročuje, nezakazuje to, čiže mlčky trpí a schvaľuje túto akciu. Kde sme teraz s politickou koncepciou? Kde je tuná politická priama línia? Kde je tuná tá logika a kde je predovšetkým úprimnosť? Pripomínam, to všetko týka sa nás len natoľko, nakoľko ide o náš záujem. Maďarsko má právo robiť takú zahraničnú politiku, akú chce, aká mu vyhovuje, aká je v shode s jeho životnými záujmami. Našou povinnosťou, ako kultúrneho národa je, rešpektovať takú politiku. Ale ak táto zahraničná politika zaobalená do nejasných zpráv týka sa a siaha priamo na naše životné záujmy, musíme i my tejto politike venovať pozornosť.

Mohlo by sa zdať, že všetky krivdy, na ktoré sme tu poukázali, a úradne zistené faktá, ktoré nad všetku pochybnosť svedčia o ťažkom položení slovenskej národnej skupiny v Maďarsku dokazujú, že strácame nádej, žeby sme sa mohli s Maďarmi dorozumieť. Naopak, nestrácame nádej. Chceme veriť, že nájde sa a musí sa nájsť spôsob, aby medzi Slovenskou republikou a Maďarskom nastaly zdravé hospodárske a kultúrne styky; ale vyslovujeme zároveň pevné presvedčenie, že tento pomer nájde sa len vtedy, ak Maďarsko bude rešpektovať ľudské, národné a kultúrne práva slovenskej menšiny, (potlesk) ktorá proti svojej vôli musí žiť na území cudzieho štátu.

Naša Ústáva hovorí o tom, že Slovenský štát dá cudzím národnostiam na území Slovenskej republiky toľko práv, koľko naše slovenské menšiny dostanú v cudzom štáte. Je tu zásada reciprocity. Pravda, proti tejto zásade reciprocity ozývajú sa námietky; ale námietky proti takejto zásade môžu sa ozývať len vtedy, ak nie je smyslu pre spravedlivosť. Pomery medzi národmi môžu sa riešiť len na základe kresťanskej spravedlivosti. (Posl. Hancko: Iustitia est tandamentum regnorum.)

Slávny snem! Keď sme pri tejto príležitosti, pri expozé slovenskej vlády, venovali pozornosť životu našej menšiny v Maďarsku a keď práve túto otázku robíme základom nášho zdravého pomeru k Maďarskému štátu, chceme vysloviť nádej, že tieto naše dobré, čestné a statočné snahy nájdu porozumenie aj na druhej strane. Pán poslanec Eszterházy včera povedal, že ten pomer nielen "lehet" sa zlepšiť, ale že sa postará, bude sa všetkými svojimi silami usilovať o to, aby sa to "lehet" stalo "leszszép", čiže aby sa ten pomer na každom poli zlepšoval. Ubezpečujeme pána poslanca Eszterházyho, že takú istú túžbu máme aj my, a že ten istý cieľ máme aj my, aby sa ten pomer medzi dvoma našimi národmi zlepšil. (Výkriky: Tak je!) Bývame na tomto území viac ako tisíc rokov, a ak svet bude travať, môžeme tu bývať ešte ďalších tisíc rokov a nie je možné, aby dva národy, ktoré sú nútené žiť v bezprostrednom susedstve, ktoré majú mnoho spoločných hospodárskych a kultúrnych záujmov, aby tieto národy nenašly cestu k dohode a dorozumeniu. Je teda treba, aby sa tá dohoda našla, a aby sa našla, je treba odstrániť príčiny, ktoré túto dohodu znemožňujú. (Potlesk.)

Predseda dr. Sokol:

Ďalej má slovo pán poslanec Jankovič.

Poslanec Jankovič:

Slávny snem!

To čo chcem po prvýkrát v tomto slávnom sbore povedať, opiera sa o posledný odsek vládneho vyhlásenia. Tam je povedané, že poslanci, členovia tohto sboru sú interpretátormi želaní ľudu, a na druhej strane je povedané, že majú byť aj učiteľmi ľudu a hlásať medzi ľudom prítulnosť k tej vláde, ktorá sa o ich osudy stará.

Tak dovoľte, aby som s tohto hľadiska a stanoviska niekoľko myšlienok nadhodil.

Krajový pracovník nemôže dávať celoštátne, celoslovenské smernice. Nás krajových pracovníkov v prvom rade bolia naše chvíľkové potreby a preto tie musíme prízvukovať; ale dovolím si predsa niekoľko aj všeobecných myšlienok nadhodiť.

Tešíme sa, že máme slovenskú a kresťanskú vládu, ale to by sme prosili, aby táto vláda skutočne bola slovenská, totižto v tom ohľade, žeby sa starala o ten najširší podklad svojho jestvovania.

Podklad vládneho bdenia je náš slovenský chudobný ľud, ktorý za 20 rokov vytrval pri Hlinkovej idei, aby táto idea sa teraz uplatniť mohla. Práve preto vláda nech zariadi veci tak, aby sa práve tomu najbiednejšiemu roľníckemu a robotníckemu ľudu pomáhalo. Nerozumiem to tak, aby sa dávaly podpory, ale aby tie heslá, ktoré sú tam dané vo vládnom vyhlásení, sa uplatňovaly, žeby sa čo najviacej stali účastnými dobrodení režimu, a žeby bolo čím najviacej pracovnej príležitosti a aby sa tieto v širokom merítku uskutočnily. Áno, ten slovenský ľud z vidieku čaká skutočne vyliečenie svojich boľastí. Čaká tú prácu, ktorá je od 6. októbra stále nadhadzovaná, a čaká tú možnosť, aby svoje všetky fyzické a morálne sily zápal do vybudovania šťastného Slovenska. Sme si toho povedomí, že to naraz nejde, ale skutočne musíme priklincovať, že keď sa dobrá snaha aj v začiatku už neprejaví, tak potom tá dôvera ľudu k vláde zostane pevná a nezakalená.

Čo sa týka vládneho vyhlásenia, ešte vo všeobecnosti by som chcel upozorniť na toto. Vo vládnom vyhlásení je spomínané vojsko, je spomínaná Hlinková garda, Hlinková mládež a ja by som vďačne bol tam ešte videl spomenúť aj slovenské hasičstvo. Dosiaľ totižto hasičstvo po našich dedinách je skutočne veľkým sociálnym a kultúrnym činiteľom a keď to hasičstvo stojí štátnu správu toľké peniaze, samozrejmé je, že teraz sa musíme snažiť, aby sme do slovenského denia toto hasičstvo čím plnšie zapojili. Viem o tom dobre, že teraz ide o to, rokuje sa o tom, aby hasičstvo bolo včlenené do Hlinkovej gardy, ale predsa taká 60-tisícová armáda hasičská skutočne je takým dôležitým faktorom nášho verejného života, že musíme s ňou na každý prípad počítať. (Potlesk.)

Teraz dovoľte, aby som prešiel na tie naše krajové boľasti. Podsitňanský kraj má veľa romantiky a málo chleba. A ten chlieb, čo má, musí si vydobíjať z tmavej čiernej zeme. Ten baník bansko-štiavnický a z okolia skutočne ako otrok, prikovaný k tej skale, musí stále vzdychať, aby sa mu chleba dostalo. Chlieb z tej práce je skutočne ťažko zaslúžený, ale je predsa aký taký. Keď potom baník je po 30-ročnej práci vysilený a keď nadíde doba, aby užíval zaslúženého odpočinku, keď ide na takzvanú províziu, vtedy mu potom nastanú tie najbiednejšie časy. Baník, po 30ročnej práci štátu, na štátnych podnikoch, za štátne zveľadenie dostane penzie 240300 korún. Pri tom treba uvážiť, že ide o mužov, ktorí prípadne majú 45-50 rokov a ktorí majú na krku ešte 5-6-členové rodiny a musia nájsť ten umelecký spôsob vyžiť z týchto 240-300 Ks. Prečo toto spomínam? Preto, že za bývalej československej éry, keď naši robotnícki kresťansko-sociálni pracovníci rečnili v pražskom parlamente, vždy bolo o nich písané v našich novinách, že zasadzovali sa za poštátnenie baníckeho poistenia. Ba bolo tam aj uvedené, že pán poslanec Čavojský vedel dokázať pražským pánom, že to poštátnenie baníckeho poistenia bolo by aj možné.

Tak teraz človek - no pravda, nechce stratiť kontinuitu - si povie, že čo sme 20 rokov hlásali a čo tým robotníkom našim skutočne našimi pracovníkmi ľudáckymi bolo stále sľubované, čo tým robotníkom bolo prízvukované, o čom boli sami presvedčení, že je to možné: nuž teraz pri tejto príležitosti musím to tu pripomenúť a musím vám i to povedať a prosiť vás a prosiť aj celú slávnu vládu, aby skutočne pre tých najbiednejších zamestnancov štátnych podnikov, pre baníkov, mala milosrdné srdce. (Potlesk.)

Druhá vec. Teraz sa prevádza - z čiastky aspoň - zákon o celibáte štátnych zamestnankýň. Je to pozostatok z minulého roku a nateraz u nás platí pre učiteľky. Teraz ale čo sa robí? Kým v úradoch štátnych vysoko platené dámy sú zamestnané, kým skutočne úradníčky s vysokými platmi sú umiestené, zatiaľ teraz v našej tabakovej továrni robia sa súpisy, že ktorá manželka šoféra by mohla byť právne odstránená, aby tak tá štátna pokladnica bola odbremenená. Prosím vás, tu zase treba kresťanskej spravodlivosti. Treba začať šetriť, lebo ten groš, vybraný a vymačkaný na daniach, ten je krvavý. Ale na druhej strane treba začať tam, kde to šetrenie viacej vynesie. (Potlesk.) Teda nie chudobné robotníčky, ktorých manžel prípadne má dôchodku 2-3000 korún do roka, ale tie treba v tomto ohľade najprv nájsť, kde manžel má prípadných 30-40.000 Ks ročných. (Výkriky: Výborne!)

Potom je tu ďalšia otázka sociálnej spravodlivosti. Je zas nariadenie vládne o penziách vydatých žien, Prosím vás, toto sa nášho kraja tiež veľmi boľastne dotýka. V tom ohľade by som žiadal, aby tá hranica, pri ktorej sa penzia vydatej manželke má poukázať, bola aspoň niečo vyššie stanovená. Lebo sa stanú také prípady, že manžel je železničiar, začiatočník, má ročných 7, 800 Ks platu a manželka, pretože on má toľko platu, dostane poukáznú teraz penziu mesačných 100 korún, bárs vypracovala do penzie 25 pracovných rokov a zatiaľ si platila svoje penzijné poplatky. Práve preto hovorím, že sa má myslieť na tých najchudobnejších; tým dať aj vtedy, keď by sa hore trochu muselo zobrať. (Potlesk.)

Lebo, keď sme pod kresťanským režimom a pod slovenským režimom, tieto zásady musia nám byť zásadami srdca, lebo kresťanská spravodlivosť a slovenské národné chudobné presvedčenie nám káže, aby sme tie majetkové a dôchodkové rozdiely ako len možno nivelizovali.

Iná vec, ktorá sa nás dotýka v súvislosti s vládnym vyhlásením, je to, že vláda nám vyhlásila a sľubuje, že sa snaží k tomu sa dopracovať, aby na Slovensku práca sa rozhojnila, aby Slovák nemusel ísť za hranice štátu za chlebom, aby každá pracovná ruka, ktorá sa práce chce chytiť, tu mohla sa uplatniť. Preto ja prosím, keď má vláda takýto krásny a dobrý úmysel, aby skutočne našla spôsob, žeby banské podnikanie, banské poklady boly otvárané, že by tá matka zem to, čo Stvoriteľ do nej vložil, skutočne aj vydať mohla. Je pravda, že baníctvo teraz, aspoň sa tak povie, pracuje vraj s deficitom. Ale prosím vás, ktoré odvetvie nášho hospodárskeho života by nepracovalo s deficitom, keď by neboly všelijaké umelé opatrenia. Pravda, keď by sme nemali monopol obilný, vtedy obilie by kleslo v cene a tak my preto, že máme ten monopol, vlastne doplácame z vrecák konzumentov na to obilie. (Výkrik: Tak je.) A tak je prosím vás aj v baníckom podnikaní; keď by nebolo naše zlato a striebro, olovo atď. vystavené cudzozemskej súťaži a keď by tak boly pod ochranou jako je to pri obilnom monopole, tak skutočne by sa nemohlo rozprávať o deficite. Je pravda, neni sme už takí šťastní, akí sú šťastní v Kalifornii alebo neviem kde, kde sa zlato na povrchu nachádza. V našom kraji 1000 rokov musel baník dotiaľ kopať, aby sa do hĺbky 500 m dostal, a teraz, je šťastný, keď aj v tej 500 m hĺbke môže si chlieb vyhľadávať a môže štátu slúžiť.