Snem Slovenskej republiky 1939

I. volebné obdobie. 2. zasedanie.

Tesnopisecká zpráva

o 20. zasadnutí snemu Slovenskej republiky v Bratislave vo štvrtok 14. decembra 1939.

Zasadnutie otvorené o 16. hod. 34. min.

Prítomní:

Predseda: dr. Sokol.

Podpredsedovia: dr. Mederly, dr. Opluštil.

Zápisovatelia: Drobný, Germuška.

44 poslancov podľa listiny o prítomnosti.

Členovia vlády: dr. Tuka, gen. I. tr. Čatloš, dr. Ďurčanský, dr. Fritz, Medrický, Sivák a Stano.

Z kancelárie snemu: tajomník snemu dr. Foltín a hl. radca p. s. dr. Čelko.

Predseda dr. Sokol (zvoní):

Otváram 20. zasadnutie snemu Slovenskej republiky a zisťujem, že snem je schopný sa usnášať.

Zmena vo výbore.

Oznamujem, že predseda Klubu poslancov Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, strany slovenskej národnej jednoty vyslal do výboru ústavno-právneho poslanca dr. Františka Orlického za zomrelého poslanca dr. Jozefa Budaya.

Ospravedlnenie neprítomnosti.

Svoju neprítomnosť ospravedlnil poslanec Anton Hancko.

Rozdaná tlač.

Na dnešnom zasadnutí sa rozdal vládny návrh finančného zákona na rok 1940. Návrh prideľujem výboru rozpočtovému.

Predseda dr. Sokol (zvoní):

Pristupujeme k prvému bodu programu.

1. Zpráva sociálneho a zdravotného, národohospodárskeho a ústavno-právneho výboru o vládnom návrhu zákona o ochrane domáceho trhu práce.

Zpravodajom za výbor sociálny a zdravotný je pán poslanec Jozef Drobný, za výbor národohospodársky pán poslanec Ján Petrovič a za výbor ústavno-právny pán poslanec dr. Vojtech Tvrdý.

Udeľujem slovo zpravodajovi za výbor sociálny a zdravotný, pánu poslancovi Jozefovi Drobnému.

Zpravodaj Drobný:

Slávny snem!

Slovenský národ po tisícročnej porobe znova začína svoj štátny život. Je samozrejmé, že jeho štátoprávne poriadky idú smerom, ktorý sleduje lepšie žitie každého jednotlivca, ktorý do slovenského štátneho sväzku patrí. Pred osamostatnením slovenského štátu nemal slovenský národ možnosti rozhodovať nad lepším žitím svojich synov. Rozhodovali iní a tak sa stalo, že pomerná nezamestnanosť slovenského živlu bola väčšia, ako príslušníkov cudzieho národa.

Dnes máme svoj štát a vláda, plniac postupne program nášho zvečnelého vodcu Andreja Hlinku, predkladá snemu osnovu zákona, ktorá sleduje cieľ, aby chlieb slovenský bol v prvom rade zaistený obyvateľom slovenského štátu. Nie je možné ľahostajne sa dívať na veľké šíky nezamestnaných, pracovitých rúk domácich, kým na druhej strane sú ešte po našich továrňach, podnikoch a tak ďalej, zamestnávaní cudzinci, menovite takí, ktorí nášmu štátnemu životu nežičia a ani najmenšiu vôľu nepreukazujú, aby mu žičili.

Za bývalého československého režimu bola síce otázka zamestnávania cudzincov riešená v roku 1937 vládnym nariadením číslo 82, neskoršie v roku 1938 zákonom číslo 39, ale toto riešenie našim štátoprávnym pomerom nevyhovuje. Sociálny a zdravotný výbor preto s radosťou uvítal návrh nového zákona, zaoberal sa týmto v dvoch svojich zasadnutiach a zistil, že osnova sleduje cieľ prospešný obyvateľom slovenského štátu, chce odpomôcť nezamestnanosti aspoň tam, kde máme dostatok domácich pracovných síl.

Pokiaľ sa týka pôvodnej osnovy, sociálne-zdravotný výbor snemu odporúčal zmeniť jej znenie a prenechal toto vyriešiť ústavno-právnemu výboru.

Sledujúc ďalej zásady kresťanské, ktoktorými je predchnutá Ústava nášho štátu, sociálny a zdravotný výbor sa usniesol odporúčať zmenu § 6 osnovy v tom smysle, aby prepusteným zamestnancom - cudzincom - neboly vzaté nadobudnuté nároky a aby títo neboli vyhodení z práce na ulicu bez akýchkoľvek prostriedkov.

Výbor sa usniesol odporúčať aj zmenu § 9 pôvodnej osnovy a to v tom smere, aby určenie rozsahu prevádzania zákona sverené bolo nariaďovacej moci vlády, čím sa predíde prípadným nedorozumeniam.

Sociálny a zdravotný výbor po prevedení spomenutých úprav odporúča snemu uzákonenie vládnej osnovy. (Potlesk.)

Predseda dr. Sokol:

Udeľujem slovo zpravodajovi za výbor národohospodársky, pánu poslancovi Jánovi Petrovičovi.

Zpravodaj Petrovič:

Slávny snem!

Isteže s tohto miesta netreba mi zdôrazňovať význam práce pri tvorení národohospodárskych hodnôt. Nedostatok pracovných síl má za následok podlomenie podnikania, hatí rozvoj výroby a znemožňuje náležité využitie kapacity výroby už jestvujúcej. Odborné sily, ktoré sa získavajú drahým, dlhoročným štúdiom a nákladnou praxou, tvoria vo výrobnom procese zvláštnu kapitolu. Preto v záujme nielen výroby a obchodu samého, ale aj v záujme štátu je, aby výroba a obchod maly dostatočný počet pracovných síl a to menovite odborných.

Na druhej strane však pri národohospodárskom hodnotení práce neslobodno zabúdať ani na sociálnu stránku tohto problému. Národu treba zaistiť prácu, aby mal chleba. Preto treba chrániť pracovné možnosti slovenských štátnych občanov pred konkurenciou cudzích pracovných síl.

Národohospodársky výbor usiloval sa posúdiť predložený nám vládny návrh so stanoviska potrieb slovenského národného hospodárstva a dať do súladu sociálne požiadavky slovenských štátnych občanov s potrebami národohospodárskymi.

Slávny snem! Doteraz upravovalo túto otázku vládne nariadenie číslo 82 z roku 1937, zákon číslo 39 z roku 1928, vládne nariadenie číslo 244 z roku 1938 a číslo 282 z roku 1938. Týmito zákonmi každý zamestnávateľ bol nútený obstarať si pre cudzincov u neho zamestnaných pracovné povolenie. Ak cudzinec zdržoval sa na území tejktorej krajiny 1. mája 1923, vydával príslušný krajinský resp. zemský úrad zvľáštne osvedčenie o jeho nepretržitom pobyte na území bývalej Československej republiky. Toto osvedčenie nahradzovalo pracovné povolenie.

Ústavný zákon o štátnom občianstve presne ustanovuje, kto je slovenským štátnym občanom, alebo kto sa ním môže stať. Tým by sa vyjasnilo, kto je cudzincom a na koho sa vzťahujú doterajšie predpisy o ochrane domáceho trhu práce.

Navrhovaná osnova upravuje doterajšie predpisy dvojím smerom. Zrušuje ustanovenia o pracovných osvedčeniach, podľa ktorých cudzinci zdržujúci sa nepretržite na území bývalej Československej republiky od 1. mája 1923 mohli byť zamestnaní aj bez zvláštneho pracovného povolenia; ďalej zrušujú sa služebné smluvy s cudzincami, ak nebolo povolené ďalšie ich zamestnávanie.

Podľa pôvodnej osnovy pracovný pomer cudzincov mal byť zrušený dňom doručenia rozhodnutia, ktorým žiadosť zamestnávateľova o povolenie k zamestnávaniu cudzinca bola zamietnutá. Národohospodársky výbor pozmenil toto ustanovenie v tom smysle, že sa môže rušiť pracovný pomer buďto dňom doručenia rozhodnutia príslušného úradu, alebo od tohto dňa behom 8 týždňov u zamestnancov vo vyšších službách, pri ostatných zamestnancoch najneskoršie behom 2 týždňov. Touto zmenou chcel vyhovieť žiadostiam podnikateľov a tiež potrebám slovenského národného hospodárstva, aby okamžitým odchodom dobre zapracovanej odbornej sily nenastala porucha vo výrobe. Konečne poškodenie výroby by mohlo mať za následok aj škody sociálne.

Zrušením pracovného pomeru s cudzincom podľa § 6 osnovy, ak nebolo povolené jeho zamestnávanie, odstraňuje sa doterajšia neistota, ktorú vyvolávalo stanovisko najvyšších úradov, najvyšších našich súdov.

Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu služebná smluva, uzavretá s cudzincom, nie je neplatná preto, že si zamestnávateľ neobstaral povolenie úradu zamestnávať cudzinca. Naproti tomu podľa judikatúry Najvyššieho správneho súdu nesmie zamestnávateľ cudzinca po zamietnutí žiadosti o udelenie alebo predĺženie pracovného povolenia ďalej zamestnávať. To znamená, že zamestnávateľ musí zamestnaného cudzinca ďalej platiť, lebo smluva nie je zrušená (rozhodnutie Najvyššieho súdu), ale nesmie ho v priebehu tejto výpovednej lehoty nechať pracovať, ale musí ho z práce suspendovať (judikatúra Najvyššieho správneho súdu). Táto zmena a zmeny navrhované národohospodárskym výborom vnášajú jasno do pracovného pomeru zamestnávateľa k zamestnancovi-cudzincovi.

Podľa § 6 vládneho návrhu pod cudzincami maly sa rozumieť len tie osoby, ktoré už boly zamestnané, ako bývalí občania československí, či už z Protektorátu alebo zo Sudiet pred účinnosťou navrhovaného zákona a ktoré nestály sa alebo nestanú sa slovenskými štátnymi občanmi podľa ústavného zákona o štátnom občianstve a to aj vtedy, keď žiadosť o povolenie k ich zamestnávaniu bola rozhodnutá na základe doterajších platných právnych predpisov. Národohospodársky výbor uznal za vhodné upraviť osnovu tak, aby sa jej predpisy týkaly všetkých cudzincov rovnako, čo je už aj v záujme jednotného postupu úradov voči cudzincom.

Paragraf 7 pôvodnej osnovy pamätal na náhradu za cudziu pracovnú silu, ktorá nedostala pracovné povolenie, a to v tom smysle, že ministerstvo vnútra by mohlo uložiť povinnosť zamestnávateľovi prijať do služby silu domácu primeranej kvalifikácie. Národohospodársky výbor v tomto opatrení videl značný a tiež zbytočný zásah do súkromného podnikania a preto usniesol sa na návrhu vynechať tento paragraf z osnovy.

Slávny snem! Navrhujem, aby vládny návrh zákona číslo 67 bol uzákonený so zmenami, na ktorých sa usniesly rozličné výbory. (Potlesk.)

Predseda dr. Sokol:

Udeľujem slovo zpravodajovi za výbor ústavno-právny, pánu poslancovi dr. Tvrdému.

Zpravodaj dr. Tvrdý:

Slávny snem!

Bývalá Československá republika bola typickým vzorom škodlivého, nerozumného a falošného liberalizmu voči cudzincom a voči emigrantom a vôbec v otázke prílivu cudzincov na územie štátu. Kedykoľvek v ktoromkoľvek susednom štáte nastal politický zvrat alebo zmenil sa režim, vždy nové a nové vlny emigrantov sa valily do bývalej republiky, kde našly útočište preto, lebo strany a iné politické kompetentné miesta a orgány z ideologických a z politických dôvodov sa emigrantov ujaly a ich podporovaly. Malo to za následok, že bývalá republika stala sa naozaj sberňou emigrácie. Toto, pravda, vyvolávalo najväčší odpor vo všetkých susedných štátoch a že bývalá republika bola obkľúčená samými nepriateľmi, v nemalej miere bolo to preto, že nekritickou liberálnosťou a nerozumnou blahovoľnosťou poskytla prístrešie nepriateľom a odporcom vládnych systémov susedných štátov. (Výkrik: Židom!) Nemeckí, poľskí, rakúski, maďarskí, ruskí a iní emigranti v celých húfoch sa usadzovali v bývalej republike, ba dokonca dovoľovala sa im aj politická činnosť a kalili normálny pomer so susedmi. Ja sa pamätám dobre na to, že Hlinková ľudová strana stále varovala, upozorňovala kompetentné vrchnosti, ohradzovala sa proti návalu emigrantov, avšak jej hlas bol, ako vždy, hlasom volajúceho na púšti, lebo slepá strannícka dogmatika vládnucich politických strán nerešpektovala požiadavky reálnosti a praktického života. Bolo prirodzené, že emigranti-pristahovalci a cudzinci zakladali tu existencie, ba našli výnosné existenčné možnosti a spolu s cudzincami, ako som to už povedal, menovite v slobodných povolaniach, v obchode, v priemysle natoľko zaujali trh práce, že hospodárske škodlivé následky toho stavu štíhly a ešte aj dnes stíhajú Slovákov a slovenských občanov. (Výkrik: Tak je!)

Tento zjav a tento stav v nemalej miere zavinil potom, že slovenský živel odtekal do cudziny za chlebom, že Slovák šírym musel blúdiť svetom, keď rodné dedina nedala chleba deťom.

Veľmi vážny problém to bol a mňa už ako mladého človeka vždy veľmi okupoval a zaujímal a pamätám sa, že ako mladý štátny úradník s veľkým bôľom som sa vždy pozeral na tie celé masy vysťahovalcov, ktoré vždy odchádzaly. Dobre sa pamätám, že roku 1923 v jednom číročistom slovenskom okrese ako štátny úradník som zistil, že bolo o 300% viac vysťahovaleckých pasov vydaných ako v roku 1913 a o 900% viac žiadostí podaných o vydanie vysťahovaleckých pasov ako tiež v roku 1913.

Bolo to zdrcujúce a hrozné, že slovenská krv a slovenská energia odteká preč do cudziny vtedy, keď na druhej strane sa dialo celé malé sťahovanie sa všelijakých národov a všelijakých živlov na Slovensko. Situácia roku 1928 už bola tá, že domáci trh práce sa musel chrániť pred cudzincami a tak konečne došlo k vyneseniu zákona č. 39 z roku 1928 pod titulom o ochrane domáceho trhu práce. Podľa tohto zákona, ako to už spomenuli páni predrečníci, kto chcel zamestnávať cudzinca, musel si zaopatriť povolenie krajinského úradu, avšak tento zákon sa netýkal cudzincov, ktorí prišli na Slovensko pred 1. májom 1923 a od tej doby sa tu stále nepretržite zdržovali. Takýmto cudzincom vydal úrad takzvané pracovné osvedčenie, ktoré oprávňovalo tohto cudzinca akékoľvek zamestnanie prijať na rozdiel od cudzinca, ktorý prišiel na Slovensko po 1. máji 1923 a ktorý mohol byť zamestnaný len na určitú dobu v určitom podniku a nemohol iné zamestnanie nastúpiť.

Situácia táto sa skomplikovala roku 1938. Cudzincami sa stály totiž tie osoby, ktoré maly domovské právo v obsadenom území a preto potom bolo vydané v októbri nariadenie, ktoré tiež spomínali páni predrečníci, podľa ktorého zamestnávateľ bez dovolenia okresného úradu nesmel prijať do zamestnania osoby, ktoré 1. mája 1938 alebo neskoršie maly stále bydlisko alebo domovské právo v obsadenom území. Po krátkom čase bolo toto nariadenie doplnené tým, že také osoby, ktoré maly domovské právo alebo bydlisko v obsadenom území, mohly si žiadať od krajinského úradu takzvané potvrdenie, že niet námietok, aby boly prijaté do zamestnania a keď krajinský úrad takéto potvrdenie vydal, zamestnávateľ nemusel žiadať svolenie zamestnávať osoby z obsadeného územia.

Samozrejme a prirodzene najpodstatnejšia zmena nastala 14. marca 1939, kedy sa stali cudzincami všetci, nemajúci domovské právo na území Slovenska. Sú to zvlášť Česi. A konečne zákon o štátnom občianstve, ktorý ustaľuje, že slovenským občanom je tá osoba, ktorá mala 30. októbra 1918 domovské právo na Slovensku a od tej doby toto právo nestratila, samozrejme tiež rozmnožil počet cudzincov. Ako to dôvodová zpráva vládneho návrhu hovorí, ide tu menovite o Čechov, ktorí sú vo veľkom počte zamestnaní ešte i dnes v súkromných službách a ktorí štátoprávnymi zmenami stali sa cudzincami.

Chrániť pracovné možnosti Slovákov a slovenských občanov je prepotrebné. A preto, keď vláda podala návrh zákona o ochrane domáceho trhu práce, toto každý rozumný Slovák mohol len schvaľovať a vítať. Lebo je to rukolapným dôkazom starostlivosti vlády umožniť existenciu Slovákom (potlesk) a tak by som povedal, že chystaný zákon je účinným a praktickým realizovaním programu obsaženému vo vládnom vyhlásení, aby Slovák nikdy viac nemusel utekať za prácou do cudziny, ale našiel všetky existenčné predpoklady doma, kde ich Prozreteľnosť zabezpečila. (Potlesk.)

A musíme povedať, že chystaný zákon neznamená nemilosrdnosť, neznamená krutosť, nie je dielom nenávisti alebo proti všeobecným ľudským hodnotám, ale je príkazom mravne opodstatnenej vlastnej existenčnej sebaochrany podľa zásady "charitas bene ordinata semetipso incipit", t. j. dobre zriadená láska sa začína od samého seba.

Ústavno-právny výbor zaoberal sa vládnym návrhom zákona o ochrane domáceho trhu práce po tom, čo tento návrh pojednával národohospodársky výbor a sociálne-zdravotný výbor. Už sám sociálny výbor dospel k názoru, že titul zákona o ochrane domáceho trhu práce nie je priliehavý a slovenským ušiam neznie dobre, preto zmenil tento titul: Zákon o ochrane pracovných možností pre slovenských občanov. Ústavno-právny výbor po dôkladnom uvažovaní dospel k tomu názoru, že ani tento titul zákona nevyhovuje, lebo z celého obsahu zákona je zjavné, že ide o možnosti a podmienky zamestnávať cudzincov a preto logicky postupujúc navrhol titul: Zákon o zamestnávaní cudzincov, ktorý titul celý obsah chystaného zákona plne kryje.

Ústavno-právny výbor pokladal za potrebné textáciu zákona upraviť, poťažne doplniť. Preto sa vyslovila napred norma, že zamestnávať cudzinca v hocijakom služebnom pracovnom alebo učebnom pomere je možné len s povolením ministerstva vnútra. Hlavné zásady zákona: že cudzinec nemá právny nárok na takzvané pracovné povolenie, že minister vnútra podľa svojho difikrepcionálneho práva môže povoliť zamestnávať cudzincov, že pri povolení hlavnú úlohu hrajú verejné a hospodárske záujmy štátu, a len zvláštneho zreteľahodné iné dôvody, ústavno-právny výbor schválil. Jednotlivé zákonné ustanovenia po stránke formálnej tak upravil, aby ony logicky zapadaly do celého slovenského právneho poriadku.

Zmeny, ktoré ústavno-právny výbor na osnove previedol, nie sú podstatné, znamenajú viac zjednodušenie a vylúčenie možných rozdielnych interpretácií zákona. Tak bolo treba definovať to, že kto je cudzincom v smysle chystaného zákona, že cudzincom je každý, kto nie je slovenským štátnym občanom. Ústavno-právny výbor súhlasil s tým, aby bol vypovedaný zánik pracovného pomeru bez ohľadu na zákonnú alebo smluvnú výpovednú lehotu vtedy, keď nebolo povolené zamestnávať cudzinca a prijal i to, aby v takomto prípade zamestnávateľ odškodnil svojho zamestnanca a síce robotníkov vo výške 2týždňovej mzdy a zamestnancov vo vyšších službách vo výške 6-týždňových služebných požitkov. Bol toho názoru, že toto je spravodlivé a slušné aj s hľadiska samých zamestnávateľov, lebo títo musia si byť vedomí toho už vopred, že keď zamestnávajú cudzincov, tak berú na seba riziko dvojtýždňového poťažne šesťtýždňového platu na ten prípad, keď by nebolo dovolené zamestnávať dotyčného cudzinca.

Ústavno-právny výbor za potrebné pokladal jasne vypovedať, že v smysle tohto zákona za cudzincov sa nepovažujú tie osoby, ktoré podľa zákona o Štátnom občianstve majú právo si podať žiadosť o priznanie štátneho občianstva, kým predpísaná 6-mesačná lehota prejde a keď si takúto žiadosť o priznanie štátneho občianstva podali, pokým táto žiadosť vybavená nie je.

Ústavno-právny výbor taktiež doplnil osnovu tým, že všetci zamestnávatelia sú povinní do 30 dní podať žiadosť o povolenie zamestnávať tých cudzincov, ktorí sú nateraz u nich zamestnaní, ak takúto žiadosť ešte nepodali. Právom môžeme tvrdiť, že namiesto labyrintu rôznych rozhádzaných predpisov sa dáva verejnosti zákon stručný, jasne srozumiteľný.

Ústavno-právny výbor navrhuje, aby slávny snem zákon o zamestnávaní cudzincov prijal v tej textácii, ako ju upravil. (Potlesk.)

Predseda dr. Sokol:

Teraz prikročíme k rozprave.

K slovu sa prihlásili na strane "za" páni poslanci Ján Mora a Anton Šalát.

Udeľujem slovo pánu poslancovi Jánovi Morovi.

Poslanec Mora:

Slávny snem!

Vládny návrh zákona o zamestnávaní cudzincov je prvou sociálne-politickou osnovou, prejednávanou vo vytúženom slovenskom sneme. Dúfame, že ďalšie nedajú na seba tak dlho čakať, jednak preto, že sú prepotrebné a tiež preto, aby bol splnený sľub, že sociálna politika bude stredobodom politiky našej vlády vôbec.

Nemôžeme si namýšľať, že uzákonením tejto osnovy robíme niečo nového. Ako to vysvitá i zo samej dôvodovej zprávy, vec i dosiaľ bola usporiadaná zákonom. Na programe ju máme jedine preto, lebo tento zákon našim pomerom nevyhovuje. Ináč iste nie bez príčiny po novelizácii tohto zákona volal hlavný tajomník robotníckej organizácie poslanec Čavojský v roprave o vládnom vyhlásení vo februári tohto roku.

Napriek všetkému, nepochybujeme o tom, že naša vláda chce robiť dobrú sociálnu politiku. Najlepšou sociálnou politikou nesporné je zaobstarať ľuďom, užitočnú prácu a zaistiť im za ňu slušnú plaču. Boli by sme šťastní, keby na Slovensku čím najskôr bolo toľko práce ako po zemetrasení, aby na pomoc zdolať ju mohli sme si zavolať i všetkých našich Slovákov i zo zahraničia. Lebo nie zo zlata ani zo striebra, ale len z práce vyrastie blahobyt občianstva v Slovenskej republike. Rozmýšľajúce mozgy a pracovité ruky Slovákov sú naším najistejším zlatým pokladom. (Potlesk.)