u nich zvláštne knihovne teleso, naproti tomu ale domová daň triedna predpisuje sa im spoločne, niekedy aj od 80 i viac obytných miestností. Následkom tohto sú s predpisovaním triednej dani domovej hromadne poškodzovaní. Z dôvodu toho je žiaduce, aby bolo povolené preskúmanie a znovu založenie v domovom katastre obcí ich dielčie vlastníctvo pre každého vlastníka osobité. Štát nemôže mať záujem na tom, aby prehnanými daniami a poplatkami vyčerpával únosnosť poplatníkov.

Pri svojom prejave prichádzam aj k smutnému bodu: populácií. Úbytok populácie najmarkantnejšie dokazujú populačné pomery v Pohorelej. V Pohorelej narodilo sa v roku 1900, keď mala obec 2. 705 obyvateľov, ročne 145 detí. V roku 1937, keď mala 3271 obyvateľov, narodilo sa už len 49 detí.

Musíme si tu uvedomiť, koľko tragédie skrýva sa za týmto číslom. Koľko mladých žien je okradnuté o šťastie stať sa matkou. Koľko mladých žien siaha k umelým zákrokom a takto riskuje svoj vlastný život. Príčiny tejto depopulácie sú rozličné.

Nestačí len mravne upevňovať rodinný život. Musí byť zabezpečený aj hospodársky. Bolo by však veľkým omylom, keby sa myslelo, že len hospodárska pomoc odstráni tento ťažký hriech proti piatemu Božiemu prikázaniu. Veď práve zámožnejšie vrstvy praktizujú aborty a od týchto sa naučily aj vrstvy chudobné. Ale bolo by rovnakou chybou, keby sa rodinám hospodársky nepomáhalo, lebo nie jedna rodina potom oveľa ľahšie prijme dieťa, keď ju nebudú príliš tlačiť hospodárske ťažkosti.

Preto len vítame u nás kroky, ktoré sú už v praxi v mnohých iných štátoch, keď sa zavedie takzvaná rodinná mzda, to jest s prídavkami podľa veľkosti rodiny, a keď sa zariadia príslušné vyrovnávacie pokladnice, odkiaľ sa tieto príspevky platia. Je dôležité, aby rodinám s mnohými deťmi boly povolené daňové úľavy v značnejšej miere ako dosiaľ. Je s toho hľadiska veľmi dôležité, aby štát kryl potreby svoje hlavne priamymi daniami, lebo kde sa vyberá mnoho spotrebných daní, tam sú nespravodlivo zaťažené najmä rodiny s mnohými deťmi. Pretože u nich je spotreba väčšia, ako v rodinách bezdetných alebo len s jedným dieťaťom.

Aj vo vojenskej službe musí byť väčšia

shovievavosť k rodinám s väčším počtom detí, lebo vojenská služba znamená pre rodinu neprestajné výdavky a preto, kde je viac detí, tam bremeno vojenskej služby daň z krvi - doľahne oveľa ťažšie ako tam, kde je jediný syn alebo kde ho vôbec niet. Pri prijímaní do práce alebo prepúšťaní z práce musí sa klásť dôraz na početné rodiny.

Sústavu, aby žena zarábala mimo svojho domu, odsudzujeme a to najmä vtedy, keď muž svojím platom môže slušne vyživiť celú rodinu. Snaha takej ženy je potom, aby si udržala miesto a to ju svádza k tomu, že sa hriešnymi cestami vyhýba tehotností a pôrodu.

Aj iné hospodárske podmienky tlačia sa tu do popredia. Vláda sa musí usilovať zlepšiť bytové pomery, ktoré by umožňovaly rodine slušný spôsob života; aby sa neproletarizoval neprestajný stredný stav, pretože nejaký movitý majetok a hospodárska neodvislosť sú veľmi priaznivou pôdou pre rodinný život. A tu musím pripomenúť, aby sa na chudobné matky-rodičky nezabúdalo. Keď chceme potešiteľne vzrastať, keď nechceme, aby Slovensko ostalo bez dorastu, dovoľujem si navrhnúť, aby každej matke, ktorej sa narodí dieťa a ktorej muž je bez akýchkoľvek zárobkových možností, v prípade, že nepodlieha sociálnemu poisteniu, bola poskytnutá podpora v sume 500 korún. Je to málo, ale v srdci každej takej chudobnej matky vystupňuje sa povedomie, že štát má o ňu starosť a povedomie vďačnosti je pre štát veľkou mravnou odplatou a posilou.

Slávny snem!

Deväť mesiacov života neznamená mnoho v živote jednotlivca a tým menej znamená však v živote štátnom - a jednako s čistým svedomím a nevšednou hrdosťou môžem tu vyhlásiť, že náš mladý Slovenský štát, jeho horlivá vláda za tých deväť mesiacov vykonala obdivuhodné a veľkolepé dielo, ktoré nám zabezpečuje primerané miesto vo veľkej rodine všetkých slobodných národov. Máme všetky predpoklady, aby sme s plnou dôverou pokračovali v započatej budovateľskej práci, Robme tak v neochvejnej vernosti k sebe, svojmu prezidentovi a slovenskej vláde, ktorá všetky konštruktívne sily štátu povoláva k práci, ktorú chce riešiť dôkladne, bezohľadne a nekompromisne.

Rád vyslovujem vďaku, keď otázkam a potrebám najzanedbanejších krajov Slovenska dostáva sa vo zvýšenej miere pozornosti. Vývoj Slovenska kráča nezadržateľne napred a zostáva najdôležitejšou úlohou všetkých Slovákov dobrej vôle bez ohľadu na ich náboženskú príslušnosť, aby oni v jednotnosti, svornosti spolupracovali na jeho sústavnom povznášaní.

Som presvedčený, že vláda už i týmto rozpočtom jasne dokazuje zvláštnu svoju pozornosť vnútornému zariadeniu a vnútornej výstavbe Slovenského štátu a obyvateľstva krajov a táto jej posvätná vôľa sa jasne odzrkadľuje v jednotnej práci a nezlomnej vôli, ktorou chce vybudovať šťastné, blažené, národné a kresťanské Slovensko.

Pri tejto vzácnej príležitosti nech mi je láskavé dovolené prehovoriť pár slov v mene slovenských legionárov. (Hlas: Čujme, čujme!)

My, slovenskí legionári, s obdivom sledujeme heroický zápas slovenskej vlády, ktorý ona od obnovenia slovenského štátu na roli národa dedičnej s tak veľkým úspechom prekonáva. Preto s hrejivým pocitom úprimnej vďaky ubezpečujeme slovenskú vládu, že ako v nedávnej minulosti, takiste sme odhodlaní bojovať, keď to bude potrebné, i dnes, aby sme po boku slovenskej vlády obhájili slobodu slovenského národa. (Výborne! Potlesk. )

Tešíme sa zo spolupráce s veľkým národom nemeckým. My, slovenskí legionári sme nikdy nebojovali proti Nemcom, ako sa to neprávom o nás hovorí. Slovenskí legionári žili vždy v shode a v porozumení s Nemcami, učili sme sa od nich vytrvalému boju a najmä tej ohnivej láske k vlasti. V tom nám boli Nemci vzorom a slúžia príkladom súčasným i budúcim slovenským generáciám.

Som presvedčený, že slovenský štát je neodškriepiteľným faktom, s ktorým však nechcú nijako súhlasiť zapredanci a zradcovia, ktorí neprestajne mútia už či rozhlasom alebo tlačou spokojnú hladinu nášho verejného slovenského života. Lenže tým náš slovenský ľud neverí! Náš ľud je presvedčený, že kto mu chce pomáhať, kto ho chce dvíhať a zveľaďovať, ten musí prísť medzi ľud a nie zpoza plota a zpoza hraníc dávať úpravy ako by to bolo lepšie. (Hlasy: Tak je!)

Nech každý príde k pulzu nášho ľudu, nech sa ho spýta, čo ho bolí a tak nech lieči.

My, slovenskí legionári, ako aj celá naša verejnosť odsudzujeme činy a zlé úmysly týchto rozvratníkov a sľubujeme vernosť a oddanosť jedine slovenskej vláde, ktorú uznávame za jedine rozhodujúcu činiteľku a riaditeľku našich osudov (Poslanec Čavojský: A snem je nič?) a budúceho šťastného Slovenska) (Potlesk. )

Predseda dr. Sokol:

Teraz má slovo pán poslanec Drobný.

Poslanec Drobný:

Slávny snem!

Iné bolo ovzdušie, keď som vo februári mal česť prehovoriť k vyhláseniu prvej Slovenskej autonómnej vlády. Historický 14. marec urobil prielom do nášho štátneho života. No dnes s tým väčšou radosťou sa ujímam slova. (Predsedania sa ujal podpredseda dr. Opluštil. ) Veď žijeme vo svojom slobodnom slovenskom štáte i keď zodpovednosti a povinnosti naše sú väčšie.

Káder štátnych a verejných zamestnancov sa zapojil po násilnom českom puči ešte väčšou mierou k odboju, ako to bolo pred a po 6. októbri 1938. A že v skúške obstál, najlepšie to bolo vidieť z toho, že puč bol behom troch dní zlikvidovaný. Patrí mu za to vďaka národa.

Prvou našou povinnosťou bolo po 6. októbri posadiť v úradoch na vedúce miesta Slovákov, na ktorých sa národ môže spoľahnúť. Toto sa nám skoro podarilo previesť. Po prvých nervóznych mesiacoch, plných intenzívnej, usilovnej konsolidačnej práce prichádza beh nášho štátneho života do spokojnejších koľají. Po veľkom čistení októbrovom a marcovom nasleduje čistenie dôkladnejšie. Zdokonaľovanie všetkého, kde sú medzery, nedostatky alebo zbytočnosti. Možno to spomenúť práve pri pojednávaní nášho prvého rozpočtu.

Medzi tieto veľmi dôležité úlohy patri reorganizácia štátnej správy. Reorganizácia má byť prevedená prakticky a úsporne a hlavne nie z osobného hľadiska karieristov, pritom často neskúsených ľudí. Reorganizácia znamená nové cesty k ďalšiemu životu štátnej správy a aká bude reorganizácia tak sa bude uberať aj náš každodenný štátny život.

Reorganizácia nevyhnutne potrebná je predsa hybnou silou pružného života nášho štátu. Pred niekoľkými dňami odznela tu kritika plánovanej reorganizácie železničného podniku. Sám môžem túto kritiku potvrdiť pokiaľ sa týka poštového rezortu. Prípravné reorganizačné práce ktoréhokoľvek úradu alebo podniku majú byť prerokované všestranne a nie jednostranne a hlavne nie napochytre. K takýmto prácam treba povolať okrem zástupcov ministerstva aj zástupcov úradov nižších inštancií, to jest riaditeľstvá, mimo administratívnych odborníkov a zástupcov odborových organizácií. U poštového rezortu bola táto informatívna porada svolaná pred nedávnom a na tejto takzvanej porade prítomní odniesli si dojem, že návrh reorganizácie má byť vlastne diktátom úradníkov ministerstva dopravy. Bol totiž z ministerstva dopravy do porady prinesený hotový návrh na administratívnu reorganizáciu poštového rezortu, ktorý je neúplný a veru ani nie prakticky. Proti návrhu protestovali zástupci riaditeľstva pôšt, ale na ich námet si mal poznamenať jeden mladý úradník z ministerstva, že oni neprišli o reorganizácii debatovať, svolali poradu len zo zdvorilosti a nimi vypracovaný návrh je vraj definitívny. (Poslanec Šalát: Byrokracia bude diktovať!) Ďakujem pekne, ak by to aj v ostatných rezortoch malo takto vyzerať. A návrh čo obsahoval? Zrušiť riaditeľstvo a utvoriť mamutie ministerstvo. Ono to ale, slávny snem, má tiež svoje príčiny. Z riaditeľstva stále počúvam ponosy, že i mesiac, dva musia čakať na rozhodnutie ministerstva. Práca na ministerstve sa krásne sbiera, vŕšky aktov rastú a nemá ich kto vypracovať. Viazne na príklad medzinárodná služba aj pri vyúčtovaní. Prenesením konceptných zamestnancov z riaditeľstva by pribudla kopa zamestnancov ministerstvu, ktoré by túto zmeškanú agendu zdolalo.

Ani sa nedivím, že sa aktá na ministerstve shromažďujú. Veď niet času na dôležitú prácu, lebo sa vybavujú len veci podradného rázu, ktoré patria vlastne do kompetencie poštového úradu.

To nám ukáže tento komický, ale pritom dosť charakteristický prípad:

Istá korporácia rozposielala pozvánky. Na takúto pozvánku nalepila kancelárska sila tejto korporácie omylom o 20 halierov

menšiu výplatnú známku, aká patrila. No, pán ministerský úradník namiesto toho, aby bol pozvánku vrátil, ako nedostatočne frankované tlačivo poštovému úradu a dal opatriť doplatnou známkou 40 halierovou, ako to aj predpisy určujú, spravil z toho prísny ministerský akt a teraz hľadá vinníka. Tento ministerský akt, ako som si to približne vyrátal prejde cez 50 párov rúk, kým sa vráti zo svojej putovnej cesty zpäť na ministerstvo. A keď rátame na každý pár rúk l korunu za prácu, stojí to poštovú správu aspoň 50 korún. Keby som vám chcel vyrátať, aká je cesta takéhoto aktu, iste by vás to unavilo počúvať. Neskúmajme, či úradník myslí, že mal pravdu alebo nemal, ale fakt je, že toto je fabrikovanie zbytočných aktov. (Poslanec Šalát: Tak je!)

Najideálnejšia reorganizácia štátnej správy by bola tá, keď ministerstvá budú legislatívnou, odvolacou a kontrolnou inštanciou s niekoľkými skúsenými odborníkmi, a ostatná práca sa presunie na riaditeľstvo, ktoré v terajšom svojom sostavení úplne postačí. Rozšírením právomoci riaditeľstva by sa agenda zjednodušila, urýchlila a by aj zlacnela. Koľko je maličkostí, ktoré by samo riaditeľstvo mohlo vybaviť v rámci povoleného úveru. Vezmime si menovanie úradníkov po 5. platovú stupnicu, zriadencov, zriaďovanie potrebných pracovných miest, zistenie počtu zamestnancov, zaviesť doručovaciu službu, zriaďovať menšie stavby telegrafov a telefónnych tratí, zriaďovať poštové úrady, telefónne hovorné atď., atď.

Spolok slovenských poštárov sám predložil písomne a cestou svojich funkcionárov predniesol aj ústne návrhy, ale lístie sa nepohlo. Na tie návrhy je napísané: "Nech odpočívajú v pokoji, "

Nechce sa mi chváliť bývalú pražskú byrokraciu, ale v mnohých veciach bola pohyblivejšia a pružnejšia. Vedela aspoň vydávať výnosy, ktorými sa maly nižšie inštancie riadiť. Myslím, že bude treba previesť aj reorganizáciu schopného a neschopného úradníctva. Keď ono nemá sebakritiky, tak sa žiada úradne zasiahnuť. Dobre by bolo prideliť z riaditeľstva staršieho hlavného radcu na ministerstvo, ktorý by aspoň v prevozných veciach dal poučenie mladým silám, aby sa riadne zapracovaly

Iste sme si všetci vedomí, slávny snem, vážnosti časov a našich povinností voči národu a štátu, preto prosím uvažovať o tom, či by nebolo dobré v rámci úsporného a kontrolného výboru snemu pribraním odborníkov, expertov, zriadiť komisiu, ktorá by návrhy na reorganizáciu štátnej správy preskúmala a cieľu primerane upravila. Byrokracia je v štátnom aparáte potrebná, veď je povolaná, aby v medziach zákonných ustanovení bola pomocníkom pre vybavenie agendy úradov. Ale nesmieme dopustiť, aby byrokracia vládla nad najvyššími štátnymi inštanciami despotický a urvávala pre seba rozhodujúcu moc ako to bolo za bývalej česko-slovenskej éry. Byrokracia nech je výkonným a nie nekontrolovaným rozhodujúcim orgánom. Všetko má ísť vo svojich koľajach a všetko musí mať svoje hranice. Myslím pod týmto i tie prehmaty jednotlivcov, že sa opovažujú pri intervenovaní vo veciach, v ktorých ich osobný zákrok nestačí, zneužívať mená pánov ministrov. Aby bol v tomto poriadok, nech je navždy vládou jasne rozhodnuté, že vo veciach zamestnancov toho ktorého rezortu má právo intervenovať dotyčná odborová organizácia, ku ktorej dotyčný zamestnanec alebo žiadateľ patrí.

Tak isto páni ministri, nech mi to nemajú za zlé, tiež nech si láskavé vyžiadajú informáciu, a to v prvom rade od týchto inštancií, ktoré i v pripravovanom stavovskom zriadení budú mať svoje miesto.

Po príklade čiastočného zrušenia platových srážok verím a s radosťou som počul slová, že vysoká vláda nenechá si ujsť príležitosti, aby v tejto žičlivej politike pokračovala. Pri novej platovej úprave by bolo spravedlivé, aby na poštových zamestnancov bolo pamätané a hodnotená ich zodpovedná a mimoriadne dôležitá služba. Položenie najmladšej generácie štátnych a verejných zamestnancov je veru priamo zúfalé. Dnes žiť a reprezentovať zo 600-700 Ks mesačného platu nie je možné, a takýto život vychováva zatrpklých ľudí s pocitom menejcenností. Človek s prázdnym žalúdkom nevykoná tú prácu, čo nasýtený. Dobre by bolo pomýšľať aby bola vyriešená otázka minimálnych platov. Otázku úpravy činovného v Prešove odporúčam do láskavej pozorností vlády. Viem, že sú to problémy aj

finančné, ktoré treba dobre prekalkulovať a dobre si premyslieť, ale je na čase, aby sa čím skorej tak stalo. Súkromní podnikatelia, továrnici, živnostníci atď., keď aj neupravujú platy svojich zamestnancov, ale im aspoň občas vypomáhajú mimoriadnymi prídavkami.

Mesto Bratislava, ako počujem, poskytuje svojim zamestnancom výpomoc vo výške od 45-80% ich mesačného platu. Aspoň niečo, keď aj nie v takej miere, by si zaslúžili štátni a verejní zamestnanci. Nech dostane každý určité rovnaké percento svojho platu ako to bolo na príklad lanského roku u železničného rezortu. Spôsob vyplácania beztak väčšinou nespravedlivých protekčných, individuálnych odmien nech je už raz zrušený. Robí to zbytočne zlú krv a podporuje často štréberstvá.

Tak isto máme so systemizáciou miest v štátnej a verejnej správe. Štátni a verejní zamestnanci už od roku 1926, teda od vyhlásenia platového zákona 103 volajú po automatickom postupe. Prečo, i to má svoje príčiny. Zavedením systemizácie oživla medzi štátnymi a verejnými zamestnancami revnivosť, ktorá nie že by bola oživila zápolenie zamestnancov k práci, ale mnohých znechucovala a znechucuje, keď vidia, že takí sa dostávajú na vyššie miesta, ktorých jedinou dobrou vlastnosťou je, že majú široké lakte. Nastalo teda lakťové zápolenie. Za českého režimu bolo vydané zo strany vládnych kruhov tajné heslo: divide et impera. Toto heslo sa veľmi dobre uplatňovalo práve v rozdieloch často nespravodlivého postupu.

Programom našej vlády je sjednocovať, sbližovať Slováka ku Slovákovi, preto príčiny, ktoré by nás mohly rozdeľovať, treba odstrániť. Áno, treba odstraňovať čo je zlé a to čím skorej.

(Predsedáme sa ujal predseda dr. S okol. )

Mám v rukách memorandum uniformovaných štátnych policajtov. Domáhajú sa zlepšenia svojich existenčných pomerov aspoň do tej miery ako je to u žandárstva.

Memorandum bolo zaslané ešte v máji ministerstvu vnútra. Spravedlivé by bolo ich odôvodnenej žiadosti vyhovieť, veď konajú tú istú službu čo naši statoční žandári. Ich služba je rovnako ťažká. Dnes

máme už len našich slovenských policajtov, ktorí ukázali, že sú statoční a dobrí policajti, keď držali v šachu českú soldateskú pri marcovom puči.

To isté je so starou bolesťou otázky smluvných úradníckych a zriadeneckých síl, pomocníkov a poslov. Títo zamestnanci slúžia 5-6 rokov v smluvnom pomere za nezmenený plat, malý plat podľa vládnych nariadení číslo 15, 16 a 17 z roku 1927. Kategória smluvných zamestnancov je trpená u pošty ešte aj dnes napriek tomu, že podľa ods. 1, § 210 platového zákona č. 103 z roku 1926 miesta smluvných zamestnancov majú byť zriaďované len so zreteľom k zvláštnym pomerom a potrebám. Mali byť teda prijímaní na miesta prechodnej a nie trvalej potreby, ale dnešná prax ukazuje, že smluvní zamestnanci, či už pomocníci alebo posli, zamestnávaní v nezmenenej služebnej vlastnosti stále, nahradzujú v práci pragmatikálnych zamestnancov a to trvalé. Iné rezorty túto kategóriu zamestnancov nepoznajú. Domáhame sa, aby týmto zamestnancom bola čakateľská doba zvýšená, - dosiaľ sa tak nestalo. Dnes máme u pošty so smluvných zamestnancov ešte vždy 312 pomocníkov a 1021 poslov, z tohlo 700 neplné zamestnaných.

Som presvedčený, že pri dobrej vôli, kým nebude zavedený automatický postup, bolo by možné zvýšiť systemizovaný stav pragmatikálnych zamestnancov tak, aby kategória smluvných zamestnancov zmizla. Poštový podnik ľahko by zniesol toto zaťaženie. Že mám pravdu, hovoril mi pán minister financií, aby som jeho kritickú poznámku o hospodárení pošty, prednesenú nedávno pred rozpočtovým výborom opravil.

Hospodárenie podniku Slovenská pošta, o ktorom si možno po uplynutí prvého polroku utvoriť dosť jasný obraz na základe dosiahnutých výsledkov, sa vyvíja veľmi priaznivé. Obavy, že slovenská pošta, na ktorú vraj Praha doplácala menovite pri investíciách, jak to tvrdily často kompetentné pražské kruhy, nebude po osamostatnení aktívna, sa neuskutočnily. Slovenská pošta sa vžila do nových pomerov ľahšie než sa očakávalo. Ťažkosti, ktoré sa objavily v dôsledku osamostatnenia Slovenského štátu a ktoré nastaly odchodom českých zamestnancov, sú vo veľkej väč-

šine prekonané, čo možno ďakovať nadľudskému výkonu väčšinou slabo platených zamestnancov-Slovákov, ktorí plnili svoje povinnosti s vypätím všetkých svojich síl, za čo sa im bohužiaľ nedostalo ani len slova verejného uznania.

Pravda, neboly to len ťažkosti technického rázu, ale aj rázu hospodárskeho. Po 14. marci t. r. stály sa Čechy a Morava cudzinou, čomu sa musel prispôsobiť aj celý náš hospodársky život. Politicky rušné časy maly za následok ochabnutie podnikania, obchodu, dopravy a vyžadovaly časté obmedzovania poštovej dopravy zákazom prijímania zásielok rozličného druhu do tých alebo oných zemí. Ačkoľvek všetky tieto momenty maly nepriaznivý vliv na poštový a telefónny prevoz a jeho príjmy, napriek tomu výsledky hospodárenia za prvý polrok tohto roku sú radostné.

Najvýdatnejším dôkazom tejto prosperity je fakt, že kým rozpočet na rok 1939 ráta so ziskom 60. 000 Ks, činí skutočný zisk Slovenskej pošty len za prvý polrok 1939 vyše 6 miliónov korún, ktorý sa do konca roka zvýši. A keby bolo zrušené oslobodenie od poštovného, ktoré často je zneužívané, by sa tým ešte lepšie zvýšil. Z uvedeného je zrejmé, že ačkoľvek neboly splnené všetky predpoklady pre riadny vývoj poštového prevozu, predsa sú výsledky hospodárenia podniku Slovenská pošta za prvý polrok 1939 na vysokej úrovni, na čom majú nemalé zásluhy zamestnanci, ktorí neúnavnou prácou a obetavosťou sa vynasnažili uviesť poštový podnik do takého stavu, aby mohol plne vyhoveť svojim úkolom a svojmu poslaniu. Za túto prácu by spravedlivé bolo poskytnúť poštovým zamestnancom účasť na prevoznom zisku a to by bola spravedlivá vianočná remunerácia. Pošta je vyhlásená zákonom za obchodný podnik, štátny síce, ale to by nevadilo, keby odmeňovala svojich zamestnancov tak, ako podnik súkromný z podielov na výsledkoch zisku. Zásadou nás všetkých je sporiť, ale nech sa sporí tam, kde je toho treba. Vyplácať zamestnancom 20-30 korún odmeny nie je ešte sporením. Platí to hlavne u pošty, kde prednosta úradu dostane často 30 korún vianočnej odmeny, kdežto v iných rezortoch dostane zriadenec 50-100 korún. Za takýchto okolností sa stalo nieraz za bývalého českého re-

zimu, že zamestnanci takzvané odmeny radšej vrátili alebo ich dali na dobročinný cieľ, lebo sa hanbili ich rozdeliť. Tak málo by bolo na jedného pripadlo. Práve tak niet príčiny, aby vedľajšie požitky poštových zamestnancov ako na príklad nocovné, sprievodné, prezčasné, paušálne atď., ktoré sú beztak nízke, boly i naďalej vyplácané v sníženej miere, a odmietaná výplata telegrafných tantiém. Telegrafné tantiémy sú tak tradičnou výhodou poštových zamestnancov, aká železničné výhody u železničných zamestnancov. Aby nebolo pochybnosti, že sa tu jedná o vysokú sumu, dovoľujem si uviesť, že telegrafista u pošty si zarobí 5-50 korún mesačne podľa počtu zpracovaných jednotiek. Žiadny rezort nepozná inštitúciu takzvaných neplné zamestnaných úradníckych a zriadeneckých síl, len rezort poštový. Tu máme zamestnancov s platom 250-300 korún mesačne. Ich mzda bola vyrátaná podľa pracovných hodín, určených na papieri, ale v skutočnosti výpočet hodín bol určený s hľadiska úspornosti na ich žalúdku. Pán minister dopravy má iste príležitosť sa presvedčiť, že neplné zamestnaný posol alebo pomocník, ktorý má predpísaných 5-6 pracovných hodín denne, pracuje aj 10-12 hodín. Áno, je to síce vyrátané, že na príklad na doručenie zásielky potrebuje toľko a toľko času, ale na všelijaké iné prekážky neni pamätané. Neni pamätané na príklad na meškanie vlakov, ktoré vezú poštu a sú to práve osobné vlaky, ktoré zázračným spôsobom nedôjdu na čas, tiež nepriaznivé počasie a zlé cesty predlžujú predpísanú pracovnú dobu.

Druhou príčinou je tiež nedostatočný počet poštových zamestnancov. Administratívne úrady to samy pociťujú, keď nemajú dostatočný počet zamestnancov, ktorí by chybujúce medzery zaplnili. Neviem pochopiť, že ešte pri tomto nedostatku pracovníkov boly usporiadané učebné kurzy pre úradníckych čakateľov. Do týchto kurzov povolali zamestnancov, ktorí pracujú u pošty už 5-12 rokov. Za tento čas si iste osvojili toľko, čo na riadne zastavanie služby postačí a mohli byť k predpísaným skúškam pripustení bez kurzu. Usporiadaním kurzov vypadlo zo služby 120 hodnotných úradníckych síl. Či si z kurzu odnesú bohaté skúsenosti, to sa

ukáže, ale jedno je isté, že si vydýchnu, keď bude kurzu koniec. Je totižto zariadené tak, že každodenne sú v kurze až 6 hodín a okrem toho 4-5 hodín, kedy by si mali prednášanú látku riadne prebrať, musia vypomáhať na bratislavských poštových úradoch. Nech sa prosím potom dačo naučí takto vysilený človek. Kurzy sú podľa môjho skromného názoru nateraz odložiteľné, lebo potrebujeme pracovníkov, ktorých je málo. Okrem toho kurzy sú aj nákladné, lebo uhradzovanie potrebných miestností, platenie prednášateľov a vypomáhanie ženatých kurzistov stojí pekné peniaze. Myslím, že podľa môjho názoru by bolo možné túto otázku vyriešiť tak; nech sú prednostovia úradov poverení teoretickým a praktickým výcvikom zamestnancov a podľa posudku prednostov nech sú kandidáti pripúšťaní na skúšku. Neskoršie, až to personálne pomery dovolia, potom nech sú kandidáti povolávaní do kurzov, ale na kratšiu dobu trvajúcich, prípadne nech je látka rozdelená na dve skúšky bez kurzu. Prvá skúška by bola z telegrafu a telefónu, druhá z pošty a ostatných ďalších odvetví.

Okrem spomenutých nedostatkov volá po náprave aj lepšie existenčné zaistenie našich Slovákov - poštových zamestnancov - ktorých Maďari po dlhom prenasledovaní vyhnali z odstúpeného slovenského územia. Sú to Slováci, naša krv, ktorých z dlhoročných stykov prednovembrových z roku 1938 poznám. Boli vždy naši, aj ostali naši. Veď aj Maďari im to uviedli v prepúšťacom dekréte, že ako neoblomní Slováci, nemôžu byť spoľahliví pre Maďáriu. Na zákrok organizácie niekoľkí z nich bolí prevzatí do služieb Slovenského štátu. Dostávajú platy poštových pomocníkov alebo poslov, teda 600-700 korún mesačne. Zapojili sa do slovenského štátneho života a pracujú s rovnakou usilovnosťou a zodpovednosťou ako ostatní zamestnanci. Z malého platu, ktorý dostávajú, musia živiť aj svoje mnohočlenné rodiny, ktoré nemohli na Slovensko z nedostatku finančných prostriedkov preniesť. Učiňme koniec ich biede priznaním im tých platov, ktoré posledne poberali, kým slúžili nášmu štátu za čas autonómie. Stále urgujeme vyriešenie ich platových otázok, ale dosiaľ všetko viazne, lebo je vraj potrebné akési šetrenie. U koho ich chcú