štátnym stranám a polovojenským organizáciám a konečne menším zvýšením varí na všetkých položkách. Relatívne veľké zvýšenie zaznamenávajú ďalej výdavky Ministerstva národnej obrany v celku o 143 milióny Ks, čo možno vysvetliť tým, že investície vojenskej správy mali sme v rozpočte na rok 1941 vo zvláštnej skupine, kdežto teraz tvária z najväčšej časti súčiastku tejto kaipátoly. Veľký vzostup vykazuje konečne výdavková sránka rozpočtu Ministerstva hospodárstva, v ktorom sa preliminujú na budúci rok vodohospodárske investície naozaj značného rozsahu; zvýšenie činí 98 miliónov Ks.

Výdavky ostatných kapitol vykazujú priemerné vzostupy odôvodnené z najväčšej časti úradníckym platovým postupom, úpravou platov a pohybom našich alebo cudzozemských hospodárskych čísel.

Celkový úhrn nákladov štátnych podnikov zmenil sa proti vládnemu návrhu len nepatrne (zvýšil sa asi o necelých 700. 000 Ks); proti rozpočtu na rok 1941 vykazuje zvýšenie o 283, 7 milióna Ks. Toto zvýšenie činí asi 18% a odôvodnené je väčšinou úpravov platov, postupom zamestnancov a v menšej miere aj pohybom cenovej hladiny.

Naproti tomu ťažby štátnych podnikov určili výbory o 65, 8 miliónov korún vyššie. Proti rozpočtu na rok 1941 sú (takto o 407, 8 milióna korún vyššie, čo znamená, že aj obnos, ktorý tieto podniky majú odviesť štátu, je proti rozpočtu na rok 1940 skoro o 100% vyšší a činí, ako som už spomenul, 169, 7 miliónov korún:

Stratovými podnikmi podľa rozpočtu na rok 1942 sú železnice, ktoré okrem mimoriadnej amortizácie majú stratu asi 33 milióny korún, vykazujú prevádzkovú stratu 108. 6 miliónov korún, ďalej lanovka na Lomnický štít so stratou 1. 7 miliónov korún, Tlačová kancelária so stratou 1. 8 miliónov korún a Riaditeľstvo pre cestovný ruch, ktoré vykazuje stratu 430 tisíc korún. Ostatné podniky preliminujú zisk. Na čele týchto podnikov zostáva i naďalej Tabaková réžia, ktorá počíta so ziskom 264. 3 miliónov, potom sú štátne lesy a majetky so ziskom 56 miliónov ko-

rún atď.

Výdavky investičného rozpočtu zmenily výbory vlastne len natoľko, nakoľko

to bolo odôvodnené presunami uskutočnenými v rozpočte vlastnej štátnej správy alebo v rozpočte štátnych podnikov. Po tejto úprave vo výboroch zvýšily sa výdavky tohto rozpočtu asi o 20. 7 miliónov korún. Proti výdavkom takzvaného mimoriadneho rozpočtu na rok 1941 sú nižšie asi o 249 miliónov korún.V skutočnosti aj tieto výdavky vykazujú ciferný vzostup, pretože vlani zahrnuli sme do tejto rozpočtovej skupiny i mimoriadne výdavky na výstavbu armády, ktoré činily 264. 7 miliónov korunu. Keď k tomu dodáme, že rozpočet vlastnej štátnej správy na rok 1942 počíta s väčšími investičnými položkami ako rozpočet na rok 1941, zistíme, že investičné úvery preliminované na budúci rok nie sú ani vo svojom reálnom obsahu menšie ako tohoročné.

Rozpočet štátneho dlhu nadobudol v rozpočte na budúci rok už celkom reálnu tvárnosť. S jeho umorovaním sa síce vcelku ešte ani tu nepočíta, ale úrokovanie zaistené je už v úplnom rozsahu a činí 203, 6 miliónov korún, tojest proti roku 1941 o 51. 3 miliónov korún viac. Treba poznamenať, že nekonsolidovaná časť nášho štátneho dlhu je relatívne veľká, preto treba rátať s jeho úpravou.

Štátne príjmy preliminujeme sumou 2. 187 miliónov korún, z čoho na príjmy plynúce z daní, dávok, ciel, poplatkov a monopolov, ak nie sú spracované vo forme podnikov, pripadá 1. 6 miliardy korún, na štátne podniky, okrem úhrad spojených so službou štátneho dlhu 169. 7 miliónov korún a zbytok na takzvané príjmy administratívne, do ktorých zahrňujem aj príjem z podielu zo samosprávneho fondu.

Výbory Snemu preliminovaly takzvané výsostné príjmy v tej výške, ako ich určila vláda. Všetky okolnosti nasvedčujú, že tieto príjmy boly odhadnuté s dostatočnou prísnosťou a so skepsou, aká sa pri ich odhadovaní v čase tak neistého vývinu hospodárskych pomerov azda vyžaduje. Považujem za isté, že sa v tomto ohľade počas budúceho rozpočtového roku nedožijeme nijakých sklamaní. Naproti tomu zvýšily výbory ťažby mnohých štátnych podnikov, kdežto k snaženiu došlo iba v dvoch prípadoch. Najrozsiahlejšie zvýšenie nastalo v rozpočte Tabakovej réžie, ktorej ťažbu určili výbory o 55 miliónov korún vyššie, takže dosahuje skoro 400 mi-

liónov korún, to je suma, ktorú naši fajčiari za jeden rok prefajčia. (Poslanec Šalát: Platíme dane! Veselosť. ) Toto zvýšenie možno považovať za úplne reálne; odôvodnené je jednak doterajšími výsledkami Tabakovej réžie, jednak zvýšením cien jej výrobkov, ku ktorému došlo, ako je známo, pred krátkym časom. K zvýšeniu preliminovaných ťažieb došlo ešte pri železniciach, pri banských a hutníckych závodoch a pri štátnych kúpeľoch.

Administratívne príjmy určily výbory vyššie hlavne zvýšením príjmov Ministerstva vnútra o 51. 4 miliónov komún. Toto zvýšenie skrýva v sebe určité nebezpečenstvo nereálnosti, pretože sa uskutočnilo tak, že sa medzi príjmy tohto ministerstva vzala celá suma príjmov, ktoré preliminujú štátne nemocnice z titulu liečebných poplatkov a to v celkovej výške 88. 9 miliónov korún, kdežto vládny návrh počíta len s takou časťou tejto sumy, akú sa pravdepodobne podarí na základe doterajších skúseností zinkasovať. Výbory zaujaly stanovisko, že nemocnice musia zinkasovať všetky predpísané liečebné poplatky, teda, že sa s doterajším pokračovaním, v tomto ohľade nijak nemožno uspokojiť. No, z opatrnosti vsunuly výbory do výdavkov tejto kapitoly 32. 7 miliónov korún z titulu nedobytnosti týchto poplatkov, aby sa tak vylúčilo eventuelné veľmi nepríjemné prekvapenie. (Poslanec Suroviak: Veru sú mastné tie poplatky!)

Slávny Snem! Toľkoto v podrobnostiach. Vcelku treba rozpočet nášho štátu na rok 1942 charakterizovať ako široko dimenzovaný finančný plán štátu. Máme síce zásadu, že výdavky vlastnej štátnej správy majú sa kryť normálnymi rozpočtovými príjmami a vcelku túto zásadu aj dodržujeme. Ale to neznamená, že všetky investičné výdavky majú sa kryť prostriedkami získanými úverom. Veď je jasné, že by nebolo správne počítať so stabilným ročným prírastkom štátneho dlhu o 800 miliónov, ba až o l miliardu korún slovenských. Konečne ani niet obavy, že by sa štátny dlh o takéto sumy ročne zvyšoval, pretože je prakticky nemožno, takéto sumy ročne na našom peňažnom trhu umiestiť. Takto teda na investičný preliminár môžeme sa pozerať iba ako na maximum, ktoré sa nám možno podarí dosiahnuť.

Na druhej strane zas nemožno vylučovať priaznivejší vývin štátnych výsostných príjmov, ak nenastane obrat k nepriaznivejšiemu vývinu našich hospodárskych pomerov. Aj stabilizácia na dnešnej úrovni znamenala by v tomto ohľade zlepšenie. No v žiadnom prípade nemožno počítať s citelnejším zvýšením týchto príjmov následkom eventuálneho zvýšenia platných daňových sadzieb. Vieme, že sadzby našich priamych daní patria medzi najvyššie v Európe a že následkom toho ich prípadné ďalšie zvyšovanie mohlo by mať aj nepriaznivé následky pre štátnu finančnú správu. Veď už dnešný stav priamo odrádza uvažujúceho poplatníka od snahy dosiahnuť zárobku, ktorý by prevyšoval určitú hranku, takže môže dôjsť k nivelizácii zárobkov, čo by pre štátnu pokladnicu bolo málo príjemným. V nepriamych daniach azda každé zvýšenie prejaví sa nutne v cenovej hladine, čo zas vyvolá nepriaznivé následky v rôznych oblastiach nášho sociálneho života.

Slávny Snem! Jedinou, doteraz otvorenou cestou možností zvýšenia štátnych príjmov zdá sa byť výnos štátnych podnikov. Hospodárstvom týchto podnikov treba sa statočne a podrobne zaoberať, pričom východisko treba hľadať nielen vo zvyšovaní ťažieb, ale azda ma prvom mieste v snížovaní nákladov. To platí o Slovenskej železnici rovnako ako o banských a hutníckych závodoch alebo o štátnych kúpeľoch.

Druhá cesta nápravy nášho štátneho finančného hospodárstva vedie cez úspory výdavkov verejnej správy vnútornej i finančnej a konečne správy školskej. Zdá sa, že vo verejnej správe bude musieť dôjsť i k reforme sústavy i k novej úprave personálnej organizácie. Nejde nám iba o zlacnenie, ale súčasne aj o skvalitnenie výkonu. Rovnaká devíza platí aj pre reorganizáciu správy finančnej, kde najmä kvalita výkonu zostáva stále za priemerom minulých rokov a kde sa dosahuje výsledkov neraz aj drastickými prostriedkami. Pán minister financií správne tvrdí, že náš štát zamestnáva neúmerne mnoho úradníctva, ja dodávam, že väčšinou nedostatočne honorovaného. Sú to staré hriechy, no musíme dokázať zbaviť sa ich, vykonať výber medzi úradníctvom, zmen-

šiť tak počet úradníctva a primerane zlepšiť jeho honorovanie. (Poslanec Šalát: Planá rozprávka. ) Veď iste nemôže byť sporným, že menší počet, ale schopnejších a lepšie honorovaných síl môže aj v štátnej službe vykonať viacej a lepšie.

Niečo podobného platí o stredných a nižších školách (okrem ľudových), ktoré sa nám rozmáhajú tak intenzívne, že už dnes musíme myslieť na prebytky viac alebo menej školovaných ľudí, pri ktorých nám možno veľmi skoro vznikne problém umiestenia. Nie je správne, ak školstvo príliš ďaleko predbehne vývin zárobkových príležitostí a vytvorí tak otázky, ktoré ináč nemusely vzniknúť. Náš hospodársky vývin diktuje preorientovanie na odborné školstvo a tu najmä na nižšie a najnižšie školy s technickým charakterom. Ak si tento stav uvedomíme zavčasu, vyhneme sa jednak zbytočným výdavkom štátu v prítomnosti, jednak nepríjemným sociálnym problémom v budúcnosti.

Vo finančnom zákone, respektíve v návrhu, ktorý vláda podala Snemu, urobil Snem len pomerne málo zmien. V článku VII. tohto návrhu dodal vetu, ktorá znie: "O použití týchto platieb podáva vláda mesačne zprávy úspornému a kontrolnému výboru Snemu. "

Slávny Snem! V tomto článku hovorí sa o príjmoch, z takzvanej židovskej dávky a o ich použití. Išlo o to úspornému a kontrolnému a rozpočtovému výboru, aby Snem o použití týchto príjmov bol vládou s času na čas aspoň informovaný.

Ďalej v článku XII., XIV. a XXII. zaistily výbory určitú súčinnosť Snemu pri výdavkoch alebo pri účinoch, ktoré sa tam predpokladajú. Iných zmien výbory na tomto zákone neurobily.

Končím s návrhom, aby slávny Snem prijal štátny finančný zákon na rok 1942 i s prílohou rozpočtu tak, ako ho výbory upravily. (Hlučný potlesk. )

Predseda Dr. Sokol (cengá):

Teraz prikročíme k rozprave.

K slovu sa prihlásili páni poslanci Dr. Hrušovský, Esterházy a Čarnogurský

Dávam slovo prvému rečníkovi pánu poslancovi Dr. Hrušovskému.

Poslanec Dr. Hrušovský:

Slávny Snem!

Rokovanie o štátnom rozpočte je významnou udalosťou v živote každého štátu. Pri sostavovaní štátneho rozpočtu je treba vykonať dôkladnú revíziu celého štátneho života a nájsť pevný a spoľahlivý podklad pre zaistenie harmonického vývinu všetkých jeho složiek pre budúci rok. Každá kapitola a každá položka štátneho rozpočtu bola predmetom štúdia a diskusie, pri ktorej sa uplatňovaly odborné znalosti všetkých, ktorí štátny rozpočet pripravujú.

Nemáme nijakej príčiny pochybovať, že rozpočet Slovenskej republiky na rok 1942, sostavený najzodpovednejšími správcami nášho finančného hospodárenia, vyhovuje všetkým potrebám slovenskej štátnosti v takej miere, akú diktujú možnosti súčasných pomerov.

Ale štátny rozpočet Slovenskej republiky, ako verný obraz a pevný základ nášho štátneho života v budúcom roku, má okrem svojho obsahu, pozostávajúceho z kapitol, položiek a číslic aj iný obsah a iný význam, pri ktorom je hodno sa zastaviť a pri ktorom treba sa nám zamyslieť. Je to už po tretí raz, čo minister financií Slovenskej republiky v sprievode obsažného expozé predložil Snemu slovenský štátny rozpočet .Teda už tretí rok hospodárime na svojom sami, sami spravujeme svoj osud a keď pri tomto samostatnom gazdovaní na začiatku svojho samostatného štátneho života musíme sa boriť s rozličnými ťažkosťami, prekonávame ich s napnutím všetkých svojich síl a keď treba i prinášaním obetí. A práve pri tejto príležitosti môžeme s uspokojením, ba s hrdosťou konštatovať, že vedeli sme a vieme prekonať nielen ťažkosti, ktoré vyplývajú zo začiatkov našej štátnej samostatnosti, ale i tie nové a veľké ťažkosti, ktoré sú odrazom a dôsledkom súčasnej vojnovej situácie. Čiže štátny rozpočet Slovenskej republiky na rok 1942 je najpresvedčivejším dôkazom toho, že naša štátna samostatnosť má pevný základ v životaschopnosti nášho národa (Hlasy: Tak je!), ktorý vie a má odvahu niesť celú ťarchu zodpovednosti za svoj osud na svojich vlastných pleciach.

Zdôrazňujeme tento poznatok práve pri tejto príležitosti a práve na tomto mieste preto, aby naša nezlomná viera v ži-

votaschopnosť nášho národa a v pevnú budúcnosť našej štátnej samostatnosti prenikla hlboko do duše každého Slováka, ktorý v Slovenskej republike vidí a miluje svoju slovenskú vlasť, jediný domov slovenského národa. Túto hlbokú, ničím neotrasenú vieru v budúcnosť svojho slovenského národa a v budúcnosť svojho slovenského štátu potrebujeme práve tak, ako potrebujeme pevný a spoľahlivý štátny rozpočet na plnenie všetkých úloh, ktoré naša štátna samostatnosť ukladá.

Slávny Snem! Viac ako poltretej miliardy korún musíme složiť do štátnej pokladnice, aby sme finančne zaistili hospodársky základ svojej štátnej samostatnosti. Ohromuje nás číselná výška štátneho rozpočtu, lebo si uvedomujeme, že každá koruna, ktorá príde do štátnej pokladnice bude plodom našej práce, našich obetí, našej sporivosti, nášho potu a našich mozoľov. Ale my napriek tomu budeme vedieť chápať a plniť svoju povinnosť, lebo tie dve a pol miliardy, ktoré naša vlasť potrebuje, budeme platiť v slovenských korunách. Áno, aj tu, a najmä tu, pri plnení svojich povinností si jasne a znova uvedomujeme, že svoju daň platíme do pokladnice vlastného štátu, svojmu národu, sebe samým na zabezpečenie svojho vlastného národného života. (Potlesk. )

A tu sme pri jadre veci. Slovenský národ sám určuje program svojho života, sám rozhoduje o svojich potrebách, sám vymeriava si rozsah svojich práv a sám uplatňuje svoju suverenitu, keď vykonávanie svojich práv zabezpečuje si výmerom svojich povinností.

Mal svoj štát - to je najvyššie právo národa, toho národa, ktorý je schopný toto svoje najvyššie právo ako súhrn všetkých svojich práv múdro a zodpovedne uplatňovať v prospech svoj a v harmonickom súlade so záujmami spoločnosti ľudskej. Prvé roky našej štátnej samostatnosti môžu presvedčiť každého, že slovenský národ je schopným vykonávateľom svojej suverenity, lebo tieto svoje štátotvorné schopnosti na každom poli dokázal a dokazuje. Tento fakt treba takto jasne formulovať a dôrazne opakovať, aby si ho náležite uvedomili predovšetkým tí Slováci malej viery, ktorí ešte nestihli striasť so seba pozostatky otrockej mentality a majú malú vieru preto, že malé

je ešte ich národné povedomie, studený je ich národný cit a slabý a krehký je ich slovenský charakter. Vieme, že takýchto Slovákov je dnes už málo, ale my chceme, aby takýchto Slovákov už vôbec nebolo. (Potlesk. ) Ale o slovenskej životaschopnosti a o práve slovenského národa na vlastnú suverenitu môžu sa presvedčovať aj tí, ktorí tieto naše schopnosti neuznávali a preto aj tieto naše práva popierali. Tí, ktorí o slovenskom národe súdia ešte i dnes tak, ako súdili pred štvrť a pol storočím, musia si uvedomiť, že z ubíjaného národa pod Tatrami vyrástol v dnešnom slovenskom pokolení taký slovenský národ, ktorý vo vedomí svojich práv nie je ochotný skloniť svoju slovenskú šiju do nijakého cudzieho jarma (potlesk) a ochutnavší ovocie vybojovanej slobody, nechce a nebude slúžiť nikomu iba sebe, svojim vlastným záujmom a svojej národnej budúcnosti! (Potlesk. ) A v každom z nasledujúcich slovenských pokolení bude toto slovenské sebavedomie ešte vzrastať a preto národ náš nikdy viac nedostane sa na takú nízku mravnú úroveň, aby stratil právo rozhodovať o vlastnom osude.

Slávny Snem! Ak hovoríme o slovenskom sebavedomí a chceme, aby tento náš hlas počul každý, doma i za hranicami Slovenskej republiky, nijako nechceme sa dotýkať národného citu a sebavedomia iných národov, lebo ak nám je posvätná a nedotknuteľná česť vlastného národa, vieme si uctiť každý národ a v každom národe to, čo si úctu zasluhuje. (Výkrik: Tak je!)

Zdôrazňujeme toto slovenské sebavedomie, lebo sme si vedomí všetkých svojich národných práv, ktoré sme v slovenskej štátnosti dosiahli a ktorých sa nikdy nezriekneme a to ani vtedy nie, keby sme im museli prinášať každú obeť, ktorá je ľudsky mysliteľná. Azda na celom svete niet národa, ktorý by bol tak dlho a tak ťažko bojoval za svoje práva, ako bojoval národ slovenský. A práve preto niet národa, ktorý by tak úzkostlivé a tak odhodlane stál na stráží v obrane svojich práv, ako stojíme a budeme stáť my. (Potlesk. ) Toto naše národné sebavedomie a toto naše odhodlanie vážiť každé slovenské právo vyplýva z toho, že svoje národné práva, zaručené slovenskou štát-

nou samostatnosťou, poznáme a vieme, že naše právo nie je krivdou pre nikoho, čiže má pevný mravný základ a my, ktorí tieto práva slovenského národa zdôrazňujeme, strážime a keď treba i bránime, plníme iba mravný zákon, nezachovávanie a zanedbávanie ktorého bolo by neodpustiteľným hriechom národnej zrady.

Ktoré sú to tie práva, ktoré vyjadrujú suverenitu slovenského národa a o ktorých s nikým dišputovať nebudeme? Je to predo všelikým právo na vlastný svojský slovenský národný život. Pre slovenský národ len slovenský život je prirodzený, pretože len v takomto živote splníme poslanie, pre ktoré nás Boh stvoril, a len v takomto prirodzenom slovenskom živote dosiahneme cieľ, ktorý nášmu národu prozreteľnosť Božia určila. Popierať toto naše právo na plný a všestranný rozvoj slovenského národného života značí toľko, ako popierať boží a prirodzený zákon. (Potlesk. ) Obmedzovať toto naše právo znamená toľko, ako páchať násilie a krivdu. Takéto násilie a takéto krivdy páchali na nás v minulosti s tým odôvodnením, že my Slováci nie sme národom. Raz sa naša národná osobnosť neuznávala v mene štátnej ideológie uhorskej, ktorá uznávala len jeden štátny národ a v tomto politickom národe videla chcela vidieť veľký a jednotný národ maďarský. Potom sa naša národná individualita slovenská popierala v mene fikcie jednotného národa československého. My rovnakým spôsobom a s rovnakou rozhodnosťou odmietali sme obidve tieto ideológie v mene ktorých upieralo sa nám právo na život. Proti týmto umele vykonštruovaným fikciám, odôvodňovaným rozličnými teóriami, stáli sme s prostou logikou zdravého rozumu: Alebo sme národom, alebo sme nie. O tom či sme národom nemôže rozhodovať nik iný, iba my sami. (Potlesk. ) A my sme sa národom cítili, my sme si svoju národnú osobnosť v plnom jej obsahu uvedomili a preto plnili sme len zákon prírody, keď sme hľadali spôsob zabezpečiť si podmienky takého života, ktorý by zodpovedal potrebám našej národnej individuality. Keďže ako národ žijeme na zemi, máme právo na kus zeme, ktorý by bol naším životným priestorom, a ktorý by mal všetky podmienky pre prirodzený vývin a vzrast slovenského národného ži-

vota. Svoj životný priestor našiel si slovenský národ už vtedy, keď sa v tejto krajine medzi Dunajom a Tatrami v severnej častí dunajskej kotliny pred poldruha tisícročím usadil, vtedy, keď prví Slováci, ktorí vkročovali na pôdu tejto krajiny, raz navždy spojili osud slovenského národa s osudom tejto zeme. (Potlesk. ) Sme teda prvými a najstaršími obyvateľmi tejto krajiny a niet nijakého historického práva, ktoré by mohlo narušiť naše vlastnícke práva na túto zem. (Dlhotrvajúci potlesk. ) Akékoľvek takzvané historické náreky na územie našej odvekej vlasti, zdôrazňované v mene akejkoľvek "koruny" alebo "eszmy", nemôžu mať prednosť pred, jediným historickými právom, a to je historické právo slovenské (búrlivý potlesk), založené na tej skutočnosti, že sme toto práva nadobudli už vtedy, keď ho iní nadobúdať nemohli, pretože tu neboli. (Potlesk a výkriky: Tak je!) Tohto svojho vlastníckeho práva sa slovenský národ nikdy nezriekol a za dlhé storočia dokazoval toto svoje právo na územie svojej domoviny už tou historickou skutočnosťou, že na tomto území nepretržite žil. Každá generácia slovenského národa, ktorá sa na tomto území narodila a prach ktorej odpočíva v pôde tejto krajiny, znova a znova potvrdzovala, že osudové spojenie slovenského národa s touto zemou ani na chvíľu neprestalo a preto o našom historickom práve nemôžu vznikať nijaké pochybnosti. (Výkriky: Tak je!) Každé slovenské pokolenie, ktoré na tejto zemi žilo svojím životom a svojou prácou, zúrodňovalo tvrdú pôdu tejto zeme, aby bola prameňom slovenského života v pokoleniach nasledujúcich. Každé pokolenie slovenského národa, ktoré žilo na tejto zemí či už pod vládou vlastných slovenských kniežat a či bez vlastnej štátnosti v jarme feudálneho otroctva, bolo nositeľom slovenského historického práva, ktoré nikdy nebolo premlčané. Historické právo nie je právo mŕtve, ak ho zdôrazňuje a uplatňuje živý národ (potlesk) a v tomto životnom priestore, na tomto území, živým národom sme my, národ slovenský, (Potlesk. ) Prežili sme všetky víchrice, búrky a pohromy, ktoré túto krajinu v minulom tisícročí stíhaly, podľa svojich síl prispievali sme na rozšírenie a upevnenie európskej civilizácie a kultu-

ry. V tomto priestore Európy z vlastných národných síl živili sme i svojich susedov, ale i dnes stojíme tu ako národ plný životnej energie, ktorý má právo takto hovoriť o svojom historickom práve na územie, ktoré bolo javiskom jeho vyše tisícročnej histórie. (Výkriky: Tak je!)

Historické právo slovenského národa vyslovili sme po prvý raz vtedy, keď toto právo vysloviť bolo treba a keď slovenský národ po dlhých storočiach začal sa budiť k novému životu, prichádzal k svojmu povedomiu a túžil po vlastnom národnom živote. Tým hlasnejšie a tým častejšie domáhali sme sa možnosti slobodného národného života aj na základe práva historického, čím viac vzrastal prúd, ktorý nebezpečne ohrozoval brehy nášho životného priestoru prívalom cudzoty.

Kto mi pamäť a nezabúda na dejinné skúsenosti - a my Slováci máme pamäť a nezabúdame - vie, že slovenský národ ani v minulosti nepremeškal nijakú príležitosť a svoje právo na vlastný národný život vo vlastnom životnom priestore zdôrazňoval a uplatňoval v takej forme, akú jeho vodcovia pokladali za primeranú. Nepokladám za potrebné pri tejto príležitostí vypočítavať všetky tie politické programy slovenské, v ktorých národ náš najmä od roku 1848 formuloval svoje požiadavky a vytyčoval smer svojho vývinu. Žiadali sme rovnoprávnosť a odpovedalo sa nim päsťou, (výkrik: Tak je!) položili sme požiadavku osobitného slovenského. Okolia umlčali nás organizovanými protestnými akciami, dovolávali sme sa národnej slobody, a otcom našim otvorili žaláre. Pustili sme sa do boja za autonómiu, chceli nás presvedčiť, že máme viac ako autonómiu. A keď sa národ náš ani v boji, ani v žalároch svojich práv nevzdal, keď neopustil cestu svojej národnej cti, vymeranú dejinným vývinom, dožil sa chvíle, v ktorej historická spravodlivosť priviedila slovenský národ k plnosti všetkých práv, stelesnených v samostatnom slovenskom štáte.

Keď si takto uvedomujeme svoje práva na slobodný národný život a keď oceňujeme význam vlastnej štátnosti, ako jedinú formu a jedinú záruku slobodného slovenského života, bolo by hriechom oddávať sa ilúziám, že tieto naše práva rešpektuje každý. Ešte neprišiel čas, aby sme nemuseli stáť na stráži.

Nie je treba zdôrazňovať, že sme národom pokojamilovným. Nikdy nedali sme príčinu, aby v tejto časti strednej Európy vznikali zmätky a nepokoje. Žili sme spokojne vo svojich slovenských horách a dolinách a tak chceme žiť aj v budúcnosti, aby sme sa mohli oddať práci a čím skôr dohoniť všetko, čo sme museli k minulosti nie vlastnou vinou zameškať. A chceme žiť v pokoji a v priateľskej shode so všetkými svojimi susedmi.

K veľkej Nemeckej ríši a k veľkému nemeckému národu našli sme taký pomer, ktorý môže byť príkladom, ako sa majú budovať vzťahy medzi malými a veľkými národmi Európy.

Nemecký národ rešpektuje naše práva. Práve pri budovaní základov slovenskej štátnosti, jej vnútorného vývinu a jej medzinárodného postavenia podal celý rad jasných dôkazov o tom, čo môže získať malý národ od svojho veľkého suseda, ak ich vzájomný pomer vybudovaný je na vzájomnej úcte a úprimnej dôvere. Nech sa nik nečuduje, že v našom vzťahu k nemeckému národu uplatňuje sa vďačnosť a oddanosť, ktorá bude rásť tým viac, čím menej budeme mať rozličných predsudkov, zdedených z minulosti. Sme hrdí, že vedeli sme si získať dôveru a priateľstvo veľkého nemeckého národa a vykonáme všetko, aby sa tento náš pomer k Nemeckej ríši stále upevňoval a prehlboval. (Potlesk. )

Ale my chceli by sme nájsť dobrý a zdravý pomer aj k svojmu druhému susedovi, národu maďarskému. Zemepisná a hospodárska štruktúra dunajskej kotliny, životné záujmy všetkých národov tejto čiastky strednej Európy a naša politická rozvaha nám priamo diktujú, aby sme hľadali cestu, ktorá nás i s národom maďarským privedie k možnosti takého spolužitia, ktorý v rovnakej miere bude slúžiť záujmom obidvoch národov. I keby moje tvrdenie v znervóznenej atmosfére dneška narazilo na prejav nesúhlasu, opovažujem sa vyhlásiť, že sme ochotní podať maďarskému národu ruku na priateľské pokonanie a múdru úpravu slovensko-maďarského pomeru. Pravda, pod jednou podmienkou: ak Maďari pochopia, že aj slovenský národ má svoju česť a že aj naše národné práva musia rešpektovať. (Poslanec Mondok: To grófi nepochopia!) V časoch nášho spolužitia s Maďarmi v spoločnom štátnom sväzku na každom kroku presvedčovali sme sa

o tom, že Maďari za nič nemali nás. Na národnom slovenskom shromaždení v Turčianskom Svätom Martine v roku 1861 Michal Chrástek podal návrh, aby uhorský snem vyniesol zákon na ochranu slovenskej národnej cti proti urážkam, ktorým boli Slováci vystavení. Ľudovít ThurzoNosický odôvodňoval potrebu tohto zákona takto: "Urážky Slovákom robené toľké sú, že nutná potreba je do žaloby vziať ich a také sú, že pri slove ku zákonodarstvu, o akom slávne shromaždenie toto rokuje, povrchne ponad ne prebehnúť nedá sa. Nechcem tu vyčitovať prezývky naše, ani zobrazovať pohanenia naše. Upozorňujem len na jedno bezbožné porekadlo, ktoré v národe maďarskom zobecnelo a v novších časoch s každej strany rúha sa nám, porekadlo: Tót nem ember! (Poslanec Šalát: Však podobné rečnili nedávno o nás. Sosmiešňujú nás pred celým svetom!) Ja ešte raz žiadam zákon zvláštny, ktorým by sa urážky takéto prísne trestaly. " Slovenskí básnici, ktorí najcitlivejšie reagovali na takéto tupenie vlastného plemena, bránili česť svojho rodu, ale my stále počúvali sme, že slovenského národa niet, a výroky: Tót nem ember. Nuž my nezabudli sme a nezabúdame na toto svoje znevažovanie a to znevažovanie nielen našej národnej ale i našej ľudskej dôstojnosti. Pravda, my neosočujeme si právo predpisovať svojím maďarským susedom, akí majú byť, ale ak ide o úpravu slovensko-maďarského pomeru, máme právo poukázať na tie prekážky, na ktorých sa naša dobrá vôľa môže rozbíjať. (Výkrik: Tak je!) A medzi tými prekážkami, pre ktoré nemohli sme sa s Maďarmi dohodnúť a tvoriť atmosféru dorozumenia, je i ten vysoký kôň s ktorého sa Maďari na nás dívali ä s ktorého nevedia akosi sosadnúť. (Výkrik: Tak je!)

Druhou prekážkou pre vývin slovenskomaďarského pomeru je akési politické velikášstvo maďarské, ktoré si privlastňuje v dunajskej kotline také úlohy a taký význam, akoby ostatné národy tejto kotliny, ako národy druho a treťoradé, maly sa podrobovať vedeniu "panského národa" maďarského. Pred niekoľkými rokmi takto sa vyslovil o poslaní Maďarov bývalý ministerský predseda Imrédy a pred mesiacom v tomto smysle hovoril v budapeštianskom parlamente predseda maďarskej vlády a minister zahraničných vecí Bárdossy.

(Poslanec Mondok: Ničomu sa nenaučili! Poslanec Šalát: A derešom usmerňovali!) Nechceme pri každej príležitosti polemizovať a nechceme proti takýmto politickým ašpiráciám maďarským, ako ich otvorene hlásajú najzodpovednejší maďarskí štátnici, poukazovať na dejinné skúsenosti, ktoré dokazujú nad všetku pochybnosť, ako chápali a ako prakticky uskutočňovali toto svoje historické poslanie v dunajskej kotline vtedy, keď po rakúsko-uhorskom vyrovnaní celú túto kotlinu ovládali a v duchu "magyar állameszme" spravovali. Všetky reči o takzvanom historickom poslaní Maďarov v dunajskej kotline upevňujú v nás presvedčenie, že staré, nám Slovákom dobre známe, ciele maďarskej politiky sa ani dnes podstatne nezmenily. (Výkriky: Tak je!)

Pravda, keď sa hovorí o historickom poslaní, musí sa zdôrazňovať aj historické právo, ktorým sa odôvodňujú politické nároky maďarské. Aby si nikto nemohol myslieť, že takéto hlasy ozývajú sa len v takzvanej maďarskej verejnej mienke alebo v maďarskej propagande, dovolím si z vážnej maďarskej literatúry uviesť zmienku vynikajúceho maďarského historika, učenca európskeho mena, univerzitného profesora a ministra kultu Dr. Hómana Bálinta, ktorý ako predseda maďarskej historickej spoločnosti po viedenskej arbitráži hodnotil získanie južných krajov Slovenska takto: "Keď miesto práva historického zvíťazil nateraz len etnický princíp, toto nemôže umenšovať našu radosť, lebo vývin ide stále napred a ak historické sily začaly svoju činnosť niektorým smerom, za prvým krokom budú nasledovať ďalšie, a my pestovatelia historickej vedy a znalci histórie silne veríme v konečné víťazstvo princípu historického a táto naša viera stupňuje sa v istotu, ak mánie na myslí mohutnú silu historickej nutnosti, ktorá vyplýva z daných skutočností. " Toto formulovanie viery vo víťazstvo historických nárokov maďarských pokladal Dr. Hóman za potrebné zopakovať pri oceňovaní územných ziskov maďarských v Sedmohradsku. Podobným spôsobom a v podobnom smysle vyjadrujú sa politické ašpirácie maďarské aj v iných vedeckých publikáciách a to nielen na poli historickej vedy.

V súvislosti s územnými ziskami na južnom Slovensku v pamätnom novembri roku 1938 rozpísal sa o takzvanom "Felvidéku"