Snem Slovenskej republiky 1942

I. volebné obdobie. 7. zasadanie.

Z p r á v a

o 88. zasadnutí Snemu Slovenskej republiky v Bratislave v utorok 19. mája 1942.

88. zasadnutie Snemu Slovenskej republiky dňa 19. mája 1942.

Zasadnutie otvorené o 11. hod. 35. min. Prítomní:

Predseda Dr. Martin Sokol.

Podpredsedovia: Dr. Karol Mederly, Dr. Pavol Opluštil. 54 poslancov podľa listiny o prítomnosti. Člen vlády: Jozef Sivák.

Za Najvyšší účtovný kontrolný úrad: predseda Štefan Šebej. Za Slovenskú národnú banku: guvernér Dr. Imrich Karvaš, Za Sekretariát Snemu: tajomník Snemu Dr. František Foltin a ministerský radca Dr. Alexius Čelko.

Predseda Dr. Sokol (cengá):

Otváram 88. zasadnutie Snemu Slovenskej republiky a zisťujem, že Snem je schopný sa usnášať.

Ospravedlnenie neprítomnosti.

Svoju neprítomnosť ospravedlnili páni poslanci Dr. Ernest Rosival, Josef Steinhübel, Štefan Suroviak, Dr. Pavol Florek, Teodor Turček, Andrej Germuška, Jozef Šrobár, Ján Esterházy a Michal Klimko.

Rozdaná tlač.

Na dnešnom zasadnutí sa rozdala táto tlač:

Zpráva ústavnoprávneho, národohospodárskeho a rozpočtového výboru o vládnom návrhu zákona o povinnej zásobe štátnych pôžičiek a o viazanom rezervnom fonde.

Vládny návrh zákona, ktorým sa určuje deň nadobudnutia účinnosti zákona o všeobecných colných sadzbách a pozmeňujú niektoré jeho ustanovenia. Návrh prideľujem výboru ústavnoprávnemu.

Predseda Dr. Sokol (cengá):

Začneme rokovať o 1. bode programu, ktorým je:

1. Zpráva ústavnoprávneho, národohospodárskeho a rozpočtového výboru o vládnom návrhu zákona o povinnej zásobe štátnych pôžičiek a o viazanom rezervnom fonde.

Zpravodajcom je pán poslanec Dr. Jozef Fundárek.

Dávam mu slovo. Zpravodajca Dr. Fundárek: Slávny Snem!

Vládny návrh zákona o povinnej zásobe štátnych pôžičiek a o viazanom rezervnom fonde predkladá sa Snemu v úprave, ktorú previedly výbory: ústavnoprávny, národohospodársky a rozpočtový na spoločnom zasadnutí v dňoch 12 a 13. mája 1942.

Cieľom tohto zákona je utvoriť predpoklady pre trvalé usporiadanie pomerov na kapitálovom trhu. Pri tvorení týchto predpokladov treba si predovšetkým uvedomiť, že slovenský kapitálový trh nie je tak silný, akým by sa mnohým zdal. Je síce pravda, že tvorba vkladov v peňažných ústavoch od roku 1939 sa značne zvýšila, avšak výška vykazovaných vkladov nedáva skutočný obraz uložených prostriedkov. Rozborom vkladov možno konštatovať, že značná časť vkladov sa vykazuje dvakrát, a to na vzájomných účtoch peňažných ústavov. Ani likvidita peňažných ústavov nedáva nám dostatok oprávnenia, žeby sme sa pri tvorení predpokladov usporiadania kapitálového trhu mohli spoľahnúť len na peňažné ústavy.

Príčina väzí najmä v tom, že

1. mnohé pohľadávky našich peňažných ústavov následkom odstúpenia časti nášho územia sa ocitly v cudzine a len ťažko a pomaly sa vymáhajú;

2. mnohé peňažné ústavy za bývalého režimu neboly vôbec alebo v dostatočnej miere sanované a preto len pomaly sa ozdravujú a konečne

3. naše súkromné hospodárstvo kladie

na peňažné ústavy aj pri dnešných pomeroch značné úverové požiadavky.

Pri tvorení predpokladov usporiadania kapitálového trhu nemôžeme sa u nás spoľahnúť žiaľbohu ani na pochopenie širokých vrstiev nášho obyvateľstva ako je tomu v západných štátoch. Tam obyvateľstvo je naučené ukladať časť svojich voľných prostriedkov do ukladacích hodnôt štátnej a verejnej úverovej politiky. U nás toho možno dosiahnuť len postupne, plánovitou prevýchovou slovenského človeka.

Pri uvedených okolnostiach ostáva nám jediná možnosť opierať sa o také ustanovizne, ktoré sú sberňami značnejších kapitálov cudzích i vlastných. Takýmito sberňami sú okrem peňažných ústavov sociálne poisťujúce ústavy, súkromnoprávne poisťovne a iné útvary založené na kapitálovom podklade.

Okrem naznačeného cieľa návrh zákona sleduje súčasne aj určité národohospodárske ciele. Tieto pozostávajú v tom, že niektoré druhy podnikov utvorením osobitného rezervného fondu návrh hľadí zaistiť pred prípadnými budúcimi stratami.

Návrh zákona formou i obsahom má precedent v zákone č. 77. 1933 Sb. z. a n, pokiaľ ide o povinnú zásobu štátnych pôžičiek, a vo vládnom nariadení č. 455 1920 Sb. z. a n, pokiaľ ide o osobitný rezervný fond.

Ide len o dve nové závažné zásady a to v tom smere, že okruh povinných subjektov sa rozširuje a že povinné kvóty sa zvyšujú.

Čo sa týka zvýšenia sadzieb, treba si uvedomil, že už zákon č. 77/1938 Sb. z. a n. predvídal určité zvýšenie. Návrhom zákona toto predvídané zvýšenie sa kryje, alebo len málo sa od neho odchyľuje.

Predložený návrh zákona organicky zapadá aj do terajších zákonných opatrení, dotýkajúcich sa usporiadania kapitálového trhu.

Slovenská republika nedopustila ani najmenšie poškodenie vlastníkov štátnych papierov bývalej republiky Česko-Slovenskej a podľa zákona č. 22/1942 Sl. z. zhodnotila tieto papiere v plnej miere výmenou za plnohodnotné štátne papiere slovenské.

V zaujme udržania zdravého kurzového vývoja a likvidnosti štátnych cenných papierov utvoril zákon č 257 1941 Sl. z. intervenčnú inštitúciu. Touto je Slovenská hypotečná a komunálna banka, ktorá na podklade povinných vkladov určitých subjektov a štátneho vkladu má sa starať, aby sa trh štátnych pôžičiek hospodársky zdravo rozvíjal.

Prostriedky tejto inštitúcie sú obmedzenie a nestačily by na zdolanie úlohy jej sverenej, najmä keby sa nezabránilo tomu, aby sa značná časť štátnych cenných papierov náladové alebo náhodilé dostala na trh. Netreba zdôrazniť, že náladové alebo náhodilé na predaj hodené väčšie množstvo štátnych cenných papierov mohlo by poklesom kurzu zapríčiniť veľké národohospodárske škody, otriasť dôverou v štátne cenne papiere a ohroziť stálosť meny. Z uvedených dôvodov ukazuje sa potrebné štátne cenné papiere zväčša umiestili v pevných rukách.

Už sú, alebo v tomto roku budú vydano tieto štátne cenné papiere:

Podľa návrhu zákona predpokladá sa takéto umiestenie štátnych cenných papierov v roku 1942:

1. Peňažné ústavy za predpokladu, že silnejšie peňažné ústavy si ponechajú tú časť zásoby štátnych cenných pa-

Fluktujúci materiál činí Ks 896, 000. 000. -, o čo sa musí starať intervenčná inštitúcia, Slovenská hypotečná a komunálna banka, ktorá do konca roku 1942 dostane na tento cieľ cca Ks 200, 000, 000. -.

Z tohto prehľadu je zrejmé, že pri zaokrytí výdavkov štátu úverovými operáciami treba rozhodne rátať s obmedzenosťou slovenského kapitálového trhu.

Čo sa štruktúry návrhu zákona a jeho obsahu týka, treba uviesť toho:

Návrh zákona je rozčlenený na 5 hláv.

Hlava prvá obsahuje ustanovenia o povinnej zásobe štátnych pôžičiek, hlava druhá o osobitnom rezervnom fonde, hlava tretia obsahuje všeobecné ustanovenia, hlava štvrtá vymedzuje dozor nad plnením povinností zákonom uložených a hlava piata má trestné, prechodné a záverečné ustanovenia.

K jednotlivým paragrafom si dovoľujem uviesť:

Paragrafy l až 14 výbory prijaly v znení vládneho návrhu okrem niektorých štylistických zmien.Pri rokovaní o § l sa

nadhodilo, či by pri peňažných ústavoch nebolo možné započítať do povinnej zásoby určitú kvótu fondových dlhopisov vzhľadom na to, že na úrokovanie a umorovanie týchto dlhopisov prispieva. Pomocnému fondu peňažných ústavov aj štátna pokladnica. Po uvážení veci výbory dospelý k názoru, že toto nemožno pripustiť, keďže fondové dlhopisy boly poskytnuté na úhradu strát len určitým peňažným ústavom. Zrovnoprávniť ich s hľadiska tohto zákona s ostatnými štátnymi obligáciami znamenalo by poskytnúť výhodu práve tým peňažným ústavom, ktoré musely byť sanované z verejných prostriedkov. Ak by niektoré peňažné ústavy následkom priveľkej zásoby štátnych fondových dlhopisov dostaly sa do ťažkostí, bude treba hľadať odpomoc inou cestou, predovšetkým premenou štátnych fondových dlhopisov na hotové prostriedky.

Vládny návrh zákona v hlave prvej obsahoval diel piaty, ktorý predpisoval všetkým základinám a účelovým fondom, aby určitú čiastku svojho majetku ukladaly do štátnych cenných papierov. Avšak už návrh sám vyňal z povinnosti najväčšie fondy a základiny, a to Náboženský fond, Študijnú základinu atď. Okrem toho bola povinnosť ostatných základín ukladať prebytočné prostriedky v štátnych cenných papieroch podmienená mnohými okolnosťami, ktoré by sa boly musely jednotlivé zisťovať pri každom povinnostnom subjekte. Pri tomto stave vecí boly by sa ustanovenia zákona vzťahovaly len na malé základiny a fondy, u ktorých číselný efekt by bol nepatrný a evidencia a kontrola bola by značne zaťažila administratívu. Výbory preto vynechaly sem sa vzťahujúce ustanovenia.

Hlavu druhú výbory podstatne zmenily oproti vládnemu návrhu, a to v týchto smeroch:

1. Viazaný rezervný fond bol premenovaný na "osobitný rezervný fond".

2. Vládny návrh zákona nie celkom jasne konštruoval dotovanie osobitného rezervného fondu nákupom potrebného množstva štátnych pôžičiek alebo použitím vlastnej už jestvujúcej zásoby štátnych pôžičiek a pokiaľ by vlastné rezervné fondy podniku boly už umiestené v ťažko realizovateľných hodnotách a nebol by tu dostatok vlastnej zásoby štátnych poži-

ciek, použitím zisku aspoň v takej čiastke, aká sa použije na zurokovanie základného kapitálu.

Výbory po bedlivej úvahe dospely k názoru, že pri osobitnom rezervnom fonde treba presne rozoznávať tri skutočnosti

a) formálne zriadenie fondu,

b) dotovanie fondu a

c) uloženie osobitného rezervného fondu.

Fond je zriadený usnesením príslušného orgánu spoločnosti, zpravidla valného shromaždenia spoločníkov a zmenou stanov alebo spoločenskej smluvy (§ 16).

Pre dotovanie osobitného rezervného fondu prichádza prirodzene do úvahy predovšetkým osobitný rezervný fond, zriadený už podľa vládneho nariadenia č. 465 1920 Sb. z. a n., krytie tohto fondu treba v pôvodných hodnotách preniesť do nového fondu.

Ak niet osobitného rezervného fondu, zriadeného podľa vládneho nariadenia č. 465 1920 Sb. z. a n., ale sú tu iné bilančné vykázané rezervy alebo zásobné listiny, bude treba tieto použiť na dotovanie nového rezervného fondu, pravda, môže sa to stať len v tej výške, v akej je tento fond kryty štátnymi cennými papiermi. Ďalšie dotovanie môže podnik vykonať bez ohrozenia svojej mobility len z každoročného čistého zisku. Je síce pravda že niektoré tangované podniky sú natoľko mobilne, že by mohly bez ohrozenia svojej mobility potrebnú časť svojej hotovosti uvoľniť na nákup štátnych pôžičiek, na druhej strane však budú tu i podniky, ktoré by si musely na to vypožičať. Preto výbory bez ohrozenia mobility najdôležitejších našich podnikov nemohly toto hľadisko akceptovať, pričom hľadely i na to, že predpísaním okamžitého dotovania osobitného rezervného fondu by sa porušila bilančné technická zásada, že pravé rezervy - a osobitný rezervný fond je priamo klasickou formou takejto rezervy - možno tvoriť len z čistého zisku. Z tohto dôvodu priklonily sa výbory k názoru, aby na ďalšie dotovanie osobitného rezervného fondu ak by naznačené spôsoby dotácie nestačily, počínajúc obchodným rokom 1941 používal sa čistý zisk podniku aspoň takou sumou, aká sa určí na zurokovanie základného kapitálu, a to od toho času, kým tento fond nedo-

siahne predpísanú výšku. Pritom výbory si uvedomily, že takéto dotácie z čistého zisku podliehajú zdaneniu zvláštnou daňou zárobkovou.

Osobitný rezervný fond musí sa uložiť v štátnych pôžičkách, odovzdaných do depozitu Slovenskej hypotečnej a komunálnej banky (§ 22).

3 Vládny návrh zákona kontemploval použitie osobitného rezervného fondu len na úhradu strát po vyčerpaní všetkých ostatných rezervných fondov a pravých rezerv podniku ak nekrytá strata zasahuje u podnikov zasadne podrobených zvláštnej dani zarobkovej aspoň 10" u základného kapitálu a u podnikov verejnej obchodnej spoločnosti alebo komanditnej spoločnosti aspoň 25% majetkového vkladu.

Výbory, uvážiac tu okolnosť, že osobitný rezervný fond je vytvorený pravé pre úhradu strát, došly k názoru, že niet dôvodu, aby tento fond zostal nepoužitý, hoci podnik vykazuje stratu, ktorú už nemôže z iných rezerv hradiť

Navrhnutá 15% kvóta osobitného rezervného fondu je so zreteľom na to, že u niektorých podnikov nebolo predtým vôbec takejto povinnosti, značne vysoká a odčerpáva prevádzkové prostriedky podniku do nemobilných aktív .Výbory hľadaly preto cestu, akoby bolo možno dovoliť podnikom, aby s určitou čiastkou osobitného rezervného fondu mohly disponovať. Pri tejto otázke bolo si treba uvedomiť, že disponovanie nesmie porušiť charakter osobitného rezervného fondu ako fondu viazaného, ďalej, že toto disponovanie treba obmedziť na určite ciele. Výbory riešily tuto otázku tak, že zákon dovoľuje, aby podnik mohol 13 osobitného fondu, keď tento už dosiahol predpísanú výšku, disponovať z depozitu Slovenskej Hypotečnej a komunálnej banky, a to len na skladanie záruk (vadu a kauciu) voči štátu a len za seba .Pri povolení použitia l 3 osobitného rezervného fondu na skladanie záruk za záväzky voči štátu, výbory vychádzaly z predpokladu, že k realizácii takto složenej záruky pravdepodobne dôjde len v ojedinelých prípadoch, a to len vtedy, keď sú tu aj ináč predpoklady pre uvoľnenie osobitného rezervného fondu

Slovu, disponovať rozumejú výbory tak, že majiteľ osobitného rezervného fondu nebude si môcť vybrať jednu tretinu

štátnych obligácii uložených v Slovenskej hypotečnej a komunálnej banke ako krytie fondu, ale bude môcť dať tejto banke len príkaz, aby ich použila na záruku voči štátu. Štátna finančná správa sa z dôvodov praktičnosti iste uspokojí s tým, že Slovenská hypotečná a komunálna banka ponechá papiere u seba, ale ich bude viazať na udaný účel v prospech štátu. Výbory očakávajú, že Ministerstvo financií vydá v dohode so Slovenskou hypotečnou a komunálnou bankou podrobné smernice o prevádzaní tohto ustanovenia a sú presvedčené, že takýmto riešením v ďalekosiahlej miere vyhovely požiadavke, aby podniky, najmä priemyselné, nemaly priveľkú časť svojich aktív immobilizovanú. Na druhej strane však zachovalý 15% výšku osobitného rezervného fondu, ktorý v tejto výške pokladajú tiež za bezpodmienečne potrebný a zachovalý plne aj jeho ráz ako viazaného rezervného fondu. Treba ešte podotknúť, že je samozrejmé, že keby štátne cenné papiere dané z osobitného rezervného fondu ako záruka prepadly v prospech štátu, nastáva pre podnik povinnosť prepadnuté papiere hneď nahradiť novými. Keby rezervný fond bol použitý na úhradu strát, bude ho musieť povinnostný subjekt dotovať zasa na úkor každoročného zisku.

4. Vládny návrh zákona obsahoval určité výnimky pre menšie družstvá, a to v tom smysle, že povinnosť zriadiť osobitný rezervný fond má nastať pri družstvách úverných len, ak ich podielová istina dosiahne Ks 20. 000, pri iných však Ks 50. 000. Takéto riešenie bolo by malo za následok, že väčšina dedinských potravných družstiev organizovaných v NUPODe bola by vyňatá z povinnosti zriadiť osobitný rezervný fond, naproti tomu robotnícke potravné družstvá organizované centralisticky so sieťou filiálok miesto samostatných družstiev boly by bývalý postihnuté všetky. Povinným zriadením osobitného rezervného fondu bola by väčšia časť prevádzkových prostriedkov týchto družstiev odčerpaná práve v časoch, keď ich najviac potrebujú v dôsledku zvýšenia cien potravných článkov a pri platení hotovými. V záujme nerušeného zásobovania obyvateľstva výbory došly k názoru, že treba vyňať všetky potravné družstvá, ktoré obchodujú len s členmi, a to tým viac, lebo ani súkromné veľkoobchody, ktoré nepod-

liehajú zvláštnej dani zárobkovej, nemajú povinnosť zriadiť osobitný rezervný fond.

Pokiaľ ide o komposesoráty a urbariáty, výbory prijaly vládny návrh s tou zmenou, že aj tieto subjekty môžu disponovať 1/3 osobitného rezervného fondu na skladanie záruk voči štátu za seba.

Ustanovenia vládneho návrhu o možnosti povoľovať úľavy výbory vypustily vzhľadom na značné úľavy, ktoré poskytly výbory pri splnení povinností a s ohľadom na situáciu na kapitálovom trhu.

Slávny Snem! Výbory si plne uvedomily, že osnovou zákona, ktorú práve predkladajú Snemu na schválenie, ukladajú sa nášmu občianstvu nové finančné povinnosti, resp povinnosti už existujúce zväčšujú. Poukázal som už na príčinu, prečo musí i finančná politika Slovenskej republiky zotrvať na chodníčkoch vyšliapaných už bývalou Česko-slovenskou republikou. Jednou z hlavných príčin je tá, že štátne obligácie nestály sa dosiaľ ani u nás Ukladacím papierom širokých vrstiev nášho ľudu, hoci poskytujú okrem daňových výhod vyšší úrokový výnos než vklady v peňažných ústavoch. Isteže dosiaľ trvajú dozvuky neblahej finančnej politiky bývalého Rakúsko-Uhorska počas svetovej vojny a zlé spomienky nášho ľudu na nútené vojnové pôžičky. Myslím však, že náš štát dal už dostatočne najavo, že pri riešení otázok, súvisiacich s prevzatím starého štátneho dlhu, plne chráni záujmy obyvateľstva a nedovoľuje, aby široké vrstvy ľudu boly poškodené zmenou štátoprávnych pomerov. Tento dôkaz poskytol náš štát zákonom číslo 22/ 1942 o zámene dlhopisov vnútorného štátneho dlhu bývalej Česko-Slovenskej republiky. Ako som už spomenul, štát nielen že prevzal všetky dlhopisy slovenských majiteľov, ale pri ich konverzii nepoužil vcelku ani možnosť sníženia výnosu. Myslím tedy, že finančná politika nášho štátu učinila v tomto smere všetko potrebné na udržanie dôvery svojho občianstva v hodnotu štátnych cenných papierov. Ale to ešte nestačí. Starostlivosť o zachovanie hodnoty štátnych cenných papierov a starostlivosť o štátny dlh vôbec je len jedným úsekom, keď i veľmi dôležitým, celkovej finančnej politiky štátu. Táto politika cela musí byť podľa môjho úsudku taká, aby občan mal stopercentné presvedčenie o tom, že peniaz, ktorý poskytuje