Snem Slovenskej republiky 1942

I. volebné obdobie. 7. zasadanie.

Zpráva

o 91. zasadnutí Snemu Slovenskej republiky v Bratislave v utorok 16. júna 1942.

91. zasadnutie Snemu Slovenskej republiky dňa 16. júna 1942.

Zasadnutie otvorené o 10. hod. 41. min.

Prítomní:

Predseda Dr. Martin Sokol.

Podpredseda Dr. Pavol Opluštil.

67 poslancov podľa listiny o prítomnosti.

Členovia vlády: generál I. tr. Ferdinand Čatloš, Dr. Gejza Fritz, Dr. Gejza Medrický, Dr. Mikuláš Pružinský, Jozef Sivák a Július Stano.

Za Najvyšší účtovný kontrolný úrad: predseda Štefan Šebej.

Za Sekretariát Snemu: tajomník Snemu Dr. František Foltin a ministerský radca a Dr. Alexius Čelko.

Predseda Dr. Sokol (cengá): Otváram 91. zasadnutie Snemu Slovenskej republiky a zisťujem, že Snem je schopný sa usnášať.

Ospravedlnenie neprítom-

nosti.

Svoju neprítomnosť ospravedlnili páni poslanci Dr. Karol Mederly, Štefan Haššík a Ján Esterházy.

Dovolenky.

Podľa § 2 ods. 3 rokovacieho poriadku udelil som dovolenku do 25. júna 1942 pánu poslancovi Andrejovi Tomkovi a do konca júna 1942 pánu poslancovi Dr. Františkovi Hrušovskému.

Došlé nariadenia s mocou

z á k o n a.

Pán predseda vlády v zmysle § 44 ods. 3 Ústavy predložil Snemu nariadenie s mocou zákona zo dňa 29. mája 1942, číslo 94 Sl. z., ktorým sa predlžuje platnosť nariadenia s mocou zákona o povinnom zamestnávaní poslucháčov vysokých škôl technických počas prázdnin.

Toto nariadenie s mocou zákona prideľujem výboru ústavnoprávnemu.

Rozdaná tlač.

Na dnešnom zasadnutí sa rozdala táto tlač:

Zpráva o 90. zasadnutí Snemu Slovenskej republiky.

Zpráva ústavnoprávneho výboru o vládnom návrhu zákona o organizácii súdov, úradov verejnej obžaloby a súdnej správy.

Zpráva ústavnoprávneho výboru o vládnom návrhu zákona, ktorým sa uvádza do

účinnosti zákon č.... o organizácii súdov, úradov verejnej obžaloby a súdnej správy.

Zpráva ústavnoprávneho a rozpočtového výboru o návrhu poslanca Dr. Karola Mederlyho a spoločníkov na vydanie ústavného zákona o Najvyššom kontrolnom dvore.

Zpráva ústavnoprávneho a národohospodárskeho výboru o vládnom návrhu zákona o zabezpečení hospodárenia na poľnohospodárskych nehnuteľnostiach, Židmi obhospodarovaných.

Zpráva ústavnoprávneho výboru o vládnom návrhu zákona o územných zmenách obcí.

Zpráva sociálneho a zdravotného výboru o vládnom návrhu zákona, ktorým sa menia právne predpisy o poistení priemyselných a obchodných zamestnancov pre prípad nemoci a úrazu.

Zpráva ústavnoprávneho výboru o vládnom návrhu zákona o zriadení okresného úradu vo Vyšnom Svidníku.

Vládny návrh uznesenia o súhlase s Dohodou medzi Slovenskou republikou a Nemeckou ríšou o spolupráci na kultúrnom poli. Návrh prideľujem výboru kultúrnemu.

Vládny návrh zákona o odklade exekúcií proti vojenským osobám v činnej službe a ich príbuzným. Návrh prideľujem výboru ústavnoprávnemu.

Predseda Dr. Sokol (cengá):

Začneme rokovať o 1. bode programu, ktorým je:

1. Zpráva ústavnoprávneho výboru o vládnom návrhu zákona o organizácii súdov, úradov verejnej obžaloby a súdnej správy.

Zpravodajcom je pán poslanec Dr. Jozef Fundárek.

Dávam mu slovo. Zpravodlajca Dr. Fundárek:

Slávny Snem!

Terajšia organizácia súdov, úradov verejnej obžaloby a súdnej správy vôbec spočíva na starých, zväčša rakúskych predpisoch. Najdôležitejšie z nich sú: zákon č. 216/1896 r. z., ministerské nariadenie č. 10/1853 r. z., cisársky patent č. 81/1853 r. z. (takzvaná súdna inštrukcia). Na základe týchto a iných väčšinou ešte starších zákonov sa potom vydávaly vykonávajúce nariadenia, dvorské dekréty, najvyššie rozhodnutia, ktoré všetky ani nebývalý uverejňované v ríšskom zákonníku, ani v iných podobných sbierkach, ale boly niekedy doručované priamo súdu, ktorého sa týkaly. Bolo teda veľmi sťažené sledovať všetky organizačné predpisy a mnohé z nich nie sú toho času ani prístupné.

Platnosť týchto súdnych organizačných predpisov bola zákonmi č. 270/1920 a č. 103/1926 Sb. z. a n. rozšírená i na Slovensko.

Už zo skutočnosti, práve spomenutej, vyplýva požiadavka novej úpravy organizácie súdov a úradov verejnej obžaloby svojským slovenským právom, ako je to v základnej línii našej legislatívnej politiky. Ale sú tu i ďalšie dôvody, ktoré hovoria za kodifikáciu tohto úseku práva.

Predpoklady, pri ktorých vznikaly spomenuté organizačné predpisy, boly celkom iné, aké sú dnes. Staré predpisy rátaly najmä s rozľahlosťou vtedajšieho štátneho útvaru a vytvorily v záujme uľahčenia súdnej administratívy samostatné súdne obvody so samostatnou administratívnou pôsobnosťou. I zemepisná štruktúra bývalej Česko-Slovenskej republiky, jej rozsiahla poloha, ospravedlňovala existenciu starých organizačných predpisov súdnych. Boly preto vytvorené štyri úplne samostatné súdne obvody, hlavné súdy, so samostatnou súdnou administratívou. Táto organizačná štruktúra shodovala sa i so zriadením politickým, reprezentovaným krajinami. Ministerstvo spravedlnosti v Prahe pritom vykonávalo kontrolnú správu.

Územnými zmenami, nastalými v rokoch 1938 a 1939, sa štátne územie zmenšilo natoľko, že bol vytvorený len jeden

hlavný súd v Bratislave, ktorý vykonáva súdnu správu na celom Slovensku. Novozriadené Ministerstvo pravosúdia vykonáva na tom istom území ústrednú správu. Keď sa potom stala aktuálnou otázka zjednodušenia štátnej správy, bolo zrejmé, že bude treba sústrediť všetku súdnu správu na jednom mieste, ako sa to už obdobne stalo aj na Ministerstve financií (zrušením Generálneho finančného riaditeľstva), a na Ministerstve dopravy a verejných prác (zrušením Riaditeľstva pôšt, resp. Riaditeľstva železníc). Žiadalo sa teda vylúčiť i v justičnom rezorte jeden z dvoch úradov, ktorých pôsobnosť i čo do obsahu i čo do územného obvodu sa takmer rovnala a môže byť vykonávaná bez ťažkostí jedným úradom.

Návrh organizačného zákona rieši otázku túto tak, že výkon súdnej správy sústreďuje na Ministerstvo pravosúdia a podriadeným súdom ponecháva len taký úsek súdnej správy, ktorý je potrebný, aby súdy samy mohly udržať riadny chod súdnej služby. Realizuje sa takto požiadavka zjednodušenia a zlacnenia súdnej správy.

Ministerstvo pravosúdia chcelo pôvodne riešiť otázku sústredenia súdnej správy osobitným zákonom. Snem Slovenskej republiky však - najmä so zreteľom na okolnosti, na ktoré som si už dovolil poukázať - trval na tom, aby sa mu predložila osnova kompletného organizačného zákona. Tento postup náš právny poriadok v ďalšom jeho úseku zjednoduší a učiní prehľadným.

Ďalším cieľom tohto zákona je splniť dávne požiadavky sudcov, ktoré sa týkajú predovšetkým spravodlivého zhodnotenia zodpovednej sudcovskej služby po stránke hmotnej a potom zaistenia trvanlivostí služobného miesta a sudcovskej nezávislosti. Otázku prvú rieši úvodový zákon, ktorý sa má vydať k organizačnému zákonu, - to preto, lebo i platové pomery sudcov sú upravené Všeobecným platovým zákonom č. 103/ 1926 - kdežto problém ďalšieho zabezpečenia sudcovskej nezávislosti rieši sa v tomto zákone. Paragraf 68 Ústavy síce predpisuje, že sudca je na svoje miesto ustanovený trvalé, avšak starý organizačný zákon dovoľuje prideľovať sudcu dočasne na iné služobné miesto. Dočasným pridelením sudcu na iný súd, než na ktorom je sudca ustanovený, mohol sa v praxi obchádzať predpis Ústavy o nepresaditeľnosti sudcov.

Osnova organizačného zákona eliminuje túto možnosť tým, že dovoľuje prideliť sudcu na iný súd len s jeho súhlasom a len na čate nevyhnutnej potreby, najviac však na 6 mesiacov. Aby sa umožnilo docieliť súhlasu sudcu s pridelením, ustanovuje osnova, že sudca nesmie utrpieť pridelením ujmu na svojich požitkoch, že mu patrí činovné miesta, kde službu koná, ak je toto väčšie, ako jeho doterajšie činovné a konečne, že má nárok na diéty vo výške, ktorá sa určí osobitnými predpismi.

Okrem spomenutých už vedúcich zásad súdnej organizácie uskutočňuje osnova i mnohé reformy podradnejšieho významu alebo účelnejšie upravuje veci upravené už doterajšími predpismi. Spomenúť sa žiada najmä, že zavádza sa znova inštitúcia súdnych notárov miesto doterajších sudcov druhej skupiny.

Súdny notár bude mať samostatnú sudcovskú pôsobnosť vo veciach nesporových, exekučných a súdnej pomoci. Ustanovizeň sudcov druhej skupiny (takzvaných obvodných sudcov) odporuje našej Ústave, lebo títo sudcovia sú voľne preložiteľní.

Úradníci Ministerstva pravosúdia boli dosiaľ funkčne i platové na tom rovnako ako úradníci ostatných ministerstiev. Ak akceptujeme zásadu, že súdnictvo i po stránke administratívnej majú spravovať sudcovia, to jest osoby so sudcovskou kvalifikáciou, musíme prijať i dôsledok vyplývajúci z tejto zásady, že potom takíto úradníci musia byť na tom služobne rovnako, ako sudcovia, ktorí prisluhujú spravodlivosť, to jest musia byť rovnako honorovaní, ale musia podliehať aj rovnakým obmedzeniam ako sudcovia. Osnova preto vyrieka, že pre služobné, platové a iné pomery tých konceptných úradníkov, ktorí majú sudcovskú kvalifikáciu na Ministerstve pravosúdia, platia obdobné ustanovenia o štátnych zástupcoch, ktorí sú na roveň postavení sudcom. Úradné tituly týchto úradníkov Ministerstva pravosúdia ostávajú nezmenené. Okrem nich bude môcť mať Ministerstvo aj iných konceptných úradníkov, ako napríklad technických úradníkov pre úpravu pozemkovej držby atď. Právne pomery týchto úradníkov Ministerstva pravosúdia budú tie isté, ako na ostatných rezortoch.

Ústavnoprávny výbor prerokoval vládny návrh zákona v zasadnutiach, ktoré bo-

ly v dňoch 27. a 28. mája a 2. a 9. júna 1942.

Výbor si položil predovšetkým otázku, či Slovenská republika má zotrvať pri doterajších organizačných základoch súdnictva, to jest pri trojinštančnom postupe vo veciach občianskych, i trestných a 4 typoch súdov (okresný súd, krajský súd, hlavný súd a Najvyšší súd) a či sa táto organizačná štruktúra nemá zjednodušiť vynechaním jedného fóra, konkrétne: hlavného súdu. Výbor si uvedomil, že túto otázku možno riešiť len súčasne so zavedením nového občianskeho a trestného súdneho poriadku, lebo oba tieto procesy sú založené na terajšej typizácii súdov. Odhliadnuc však od tejto skutočnosti je ústavnoprávny výbor toho názoru, že súčasné pomery nie sú vhodné ma uskutočnenie tak ďalekosiahlej organizačnej reformy súdov. Nie sú tu potrebné predpoklady vecné, ale najmä nie osobné. Preto ponechal výbor v súlade s vládnou osnovou aj inštitúciu hlavného súdu.

Okrem sústavnejšieho usporiadania matérie a celkovej úpravy po stránke štylárnej i jazykovej vykonal ústavnoprávny výbor i mnohé zmeny vecné. Najdôležitejšie z nich sú:

Paragraf 5. Pôvodný návrh dovoľoval, aby minister pravosúdia mohol dať svojim zmocnencom prehliadnuť všetky súdy, teda i Najvyšší súd. Vychádzajúc zo zásady, že tokouto prehliadkou by utrpela autorita Najvyššieho súdu, pozmenil výbor tento paragraf tak, že Najvyšší súd môže prehliadnuť len minister pravosúdia sám.

Paragrafy 28 až 36. Výbor uvažoval aj o otázke počtu členov rozhodujúcich senátov Najvyššieho súdu. Táto otázka totiž nie je rovnako riešená na Najvyššom súde a Najvyššom správnom súde. Kým ústavný zákon číslo 120/1940 Sl. z. o Najvyššom správnom súde určuje, že tento súd rozhoduje v senátoch složených z predsedu a dvoch členov. Najvyšší súd rozhodoval dosiaľ a aj podľa návrhu má rozhodovať v senátoch složených z predsedu a štyroch členov

Ústavnoprávny výbor po vypočutí mienky snemových odborníkov prijal riešenie vládneho návrhu. Vychádzal pritom z týchto hľadísk:

Odhliadnuc od toho, že Najvyšší súd rozhoduje o veciach väčšieho významu a o

spletitých otázkach právnych, padá tu na váhu skutočnosť, že slovenské právo súkromné nie je dosiaľ kodifikované. Zisťovať a interpretovať platné obyčajové právo súkromné je vážnou a zodpovednou úlohou Najvyššieho súdu, ktorý v tomto smere nielen rozhoduje s konečnou platnosťou v konkrétnych právnych veciach, ale svojou judikatúrou právo vlastne tvorí a dáva smer rozhodovaniu súdov nižších stolíc. Práve preto je potrebné, aby sa o túto zodpovednosť a prácu delili viacerí, skúsení juristi, konkrétne rečeno, viacerí členovia rozhodujúcich senátov. Len tak možno bezpečne zvládnuť rozličné právne otázky, kontrolovať ich riešenie, z čoho potom vyplynie i potrebná spoľahlivosť a istota v riešení.

Zrušením päťčlenných senátov na Najvyššom súde nedosiahlo by sa nijakej vážnejšej finančnej úspory, ktorá by vyvážila výhody plynúce z judikovania päťčlenných senátov. Pravda, ústavnoprávny výbor je si dobre vedomý anomálie, ktorá tu bude, keď Najvyšší súd bude mať päťčlenné, Najvyšší správny súd však len trojčlenné senáty. Táto anomália dá sa - podľa názoru ústavnoprávneho výboru - odstrániť len tak, že aj na Najvyššom správnom súde sa zavedú päťčlenné senáty.

Paragraf 61 ústavnoprávny výbor pozmenil tak, že vedením pozemkových kníh má sa poveriť kancelársky úradník s úplným stredoškolským vzdelaním. Výbor tu vychádzal z dôležitosti inštitúcie pozemkových kníh a z významu jednotlivých zápisov v týchto knihách. Od prevádzania tohto opatrenia očakáva, že správne vedenie pozemkových kníh bude lepšie zabezpečené a tým stúpne i dôvera v tieto knihy.

Paragraf 65. Exekúciu civilných rozsudkov vykonávajú toho času kancelárski úradníci a zriadenci. Táto úprava sa síce nepomerne lepšie dokázala ako ustanovizeň smluvných exekútorov, na ktorých máme my, najmä Slováci, smutné spomienky, ale predsa len nevyhovuje jednak preto, že súdni zriadenci nemajú často pre túto zodpovednú službu dostatočný stupeň vzdelania a potom, že kancelárski úradníci poverení výkonom exekúcie často zanedbávajú svoje ostatné úradné povinnosti. Ústavnoprávny výbor pozmenil preto vládnu osnovu tak, že predovšetkým vypustil ustanovizeň smluvných exekútorov, ale dáva vláde

možnosť zaviesť nariadením inštitúciu osobitných exekútorov a zase ministrovi pravosúdia možnosť predpísať pre zriadencov, poverených výkonom exekúcie, určitý stupeň školského vzdelania a osobitnú skúšku prípadne aj iné podmienky.

Predtým, ako by som menom ústavnoprávneho výboru odporúčal osnovu slávnemu Snemu na prijatie, nech mi je dovolené tlmočiť aj želanie, aby vláda Slovenskej republiky čím skôr predložila Snemu Slovenskej republiky návrh zákona o disciplinárnej zodpovednosti sudcov a vydala nový spravovací súdny poriadok. (Potlesk. )

Predseda Dr. Sokol (cengá):

Teraz si slovo vyžiadal pán minister pravosúdia Dr. Fritz.

Prosím ho, aby sa ujal slova.

Minister pravosúdia Dr. Fritz:

Slávny Snem!

Súdna moc je osobitným odvetvím štátnej moci. Delenie súdnej moci od ostatnej má svoj historický základ. Zjavilo sa ono hlavne ako ovocie francúzskej revolúcie, od časov ktorej človek bez ohľadu na svoj pôvod, na svoje spoločenské postavenie má rovnakú cenu pred zákonom, odkedy nemôže byť nikto zbavený svojho zákonného sudcu, nemôže byť ani sudcom svojich vecí, odkedy v znamení týchto zásad stavaly, naprávaly sa súdy a úrady verejnej obžaloby. Od tohto času európske národy si kladú nové základy slobodného spolunažívania a jeho záruk, medzi nimi i záruk sudcovských, azda najhodnotnejších zo všetkých záruk modernej štátnej moci. Na týchto základoch je budované slovenské súdnictvo po 6. októbri 1938. Od tohto historického momentu máme naše vlastné slovenské súdy vytvárané slovenským umom a vedené slovenským duchom.

Slovenskému národu však nebolo nikdy ľahostajné, kto vykonáva nad jeho príslušníkmi súdnictvo. Bolo často mnoho zla z toho, že vykonávali súdnu moc ľudia, ktorí nevyrástli z jeho lona, nepoznali dostatočne jeho dušu ani tradície.

Októbrové udalosti v roku 1938 v celku málo sa dotkly síce agendy súdov a verejnej obžaloby, zato však následky viedenského rozhodčieho výroku túto agendu ochromily. Slovenská krajina mala pôvodne dva hlavné súdy, 10 krajských súdov, 78 okresných súdov. Justičné úlohy obstará-

valo vtedy na Slovensku podľa systemizácie z roku 1938: 546 sudcov, 60 štátnych zástupcov, 120 sudcovských čakateľov.

Po viedenskom rozhodcom, výroku stratila Slovenská krajina 3 krajské súdy, 21 okresných súdov, z ktorých sa personál slovenský zväčša evakuoval. Evakuovalo 548 zamestnancov. Zbytky súdnych obvodov, ktorých sídla ostaly v Maďarsku (predsedníctva sa ujal podpredseda Snemu Dr. Opluštil) sa dočasne pričlenily do obvodov súdov im najbližších a určily sa im sídla na nových miestach podľa opatrenia stáleho výboru z 11. októbra 1938 číslo 226 Sb. z. a n. Slovenská duchaprítomnost, ráznosť dokázaná v týchto dňoch, svedčily o pevnom duchu, hlavne sudcov a štátnych zástupcov, ktorým justičná správa, neodkladne sverila vedenie súdov a úradov verejnej obžaloby a ktorí sa na svojich miestach osvedčili.

Nová organizačná doba bola určená od počiatku účinnosti spomenutého opatrenia stáleho výboru až do konca decembra 1938. Nariadením vlády Slovenskej krajiny z 21. novembra 1938, zbytky niektorých okresných súdov, ktorých sídlo nebolo pripojené k Maďarsku, pripojené boly definitívne k slovenským okresným súdom a prevedené boly aj iné vnútorné organizačné zmeny z dôvodu účelnosti. Zriadily sa pre niektoré značnejšie zbytky obvodov nové okresné súdy: Divín, Hnúšťa, Dobšiná a pre okresné súdy v Humennom, Michalovciach, Medzilaborciach, Sečovciach, Sobranciach, Vranove nad Topľou zriadený bol krajský súd a štátne zastupiteľstvo v Michalovciach. Zriadil sa tiež nový hlavný súd a hlavné štátne zastupiteľstvo so sídlom v Prešove - namiesto košického Hlavného súdu a Hlavného štátneho zastupiteľstva. Do obvodu tohto hlavného súdu pričlenil sa i obvod krajského súdu v Ružomberku, vylúčený z obvodu Hlavného súdu v Bratislave, aby sa obvod Hlavného súdu v Prešove posilnil.

Neskoršie sa splnila aj stará túžba stropkovského kraja zriadením Okresného súdu v Stropkove. Zákonom z 18. marca 1941 č. 50 Sl. z. sa sjednotily obvody okresných súdov, okresných úradov a iných úradov a ich sídiel. Stará nesrovnalosť sa odstránila vo veľký prospech slovenskej pospolitosti.

Zriadil sa v Bratislave Hlavný poisťovací súd vládnym nariadením z 24. marca

1939 č. 27 Sl. z. I bývalý Najvyšší súd v Brne - vznikom Slovenského štátu stratil pôsobnosť pokračovať v slovenských veciach a musel byť preto zriadený Slovenský najvyšší súd. Stalo sa tak vládnym nariadením zo 4. apríla 1939 č. 49 Sl. z. so sídlom v Bratislave. Nedostatok sudcovského personálu vynútil si zrušenie oboch Hlavných súdov (v Bratislave i v Prešove) a vytvoril sa jediný Hlavný súd a jediné prezídium s administratívnou právomocou v Bratislave a jediným Hlavným štátnym zastupiteľstvom, pričom v Prešove na obstaranie súdnej agendy a úkonov Hlavného štátneho zastupiteľstva bolo zriadené oddelenie Hlavného súdu a oddelenie Hlavného štátneho zastupiteľstva. Stalo sa tak vládnym nariadením z 19. mája 1939 č. 110 Sl. z. Oddelenia v Prešove obstarávajú doteraz agendu v obvodoch Krajských súdov v Prešove, Levoči a v Michalovciach.

I po stránke personálnej sa staly v tejto dobe mnohé opatrenia ktoré súdy i v tomto ohľade urobily slovenskými, odstraňovaly momentálne personálne nedostatky súdov vôbec. Skrátenie prípravnej sudcovskej služby tiež pomohlo bez škôd.

Niekoľko sudcov získala justičná správa i prevedením zákonov č. 31/1940 Sl. z. o zmene niektorých ustanovení občianskeho súdneho poriadku a č. 33/1940 Sl. z., ktorým sa zrušujú porotné a kmetské súdy a prechodne upravujú niektoré veci v obore trestného súdnictva. Týmito zákonami bola samosudcovská pôsobnosť na krajských súdoch účelne rozšírená popri zrýchlení tempa vybavovania značnej časti doterajších senátnych vecí. Aj zákon č. 47/1941 Sl. z. o novej súdnej organizácií a zmene niektorých ustanovení o organizácií súdov mal uľahčiť riešenie personálnych ťažkostí tým, že sa sudcom II. skupiny - ináč neplnoprávnym sudcom priznala určitá samostatná sudcovská právomoc a že v senátoch sborových súdov mohli zasadať i mladší sudcovia.

Má organizačný charakter v tomto období aj sústredenie učtárenskej agendy Hlavného súdu, Slovenského najvyššieho súdu na Ministerstve pravosúdia.

Azda najvýznamnejšou udalosťou tejto doby je vytvorenie Slovenského najvyššieho súdu. Pri jeho zriadení dbalo sa na všetky podmienky moderného súdnictva. Jeho výstavbu upravovaly dlhoročné skú-