Snem Slovenskej republiky 1940

I. volebné obdobie. 2. zasedanie.

140.

Vládny návrh.

Ústavný zákon

zo dňa--------------------1940

o legalizovaní nariadení vlády Slovenskej krajiny, vydaných pred

14. marcom 1939.

Snem Slovenskej republiky sa usniesol na tomto ústavnom zákone:

§ l.

(1) Nariadenia vlády Slovenskej krajiny, vydané v čase od 6. októbra 1938 do 13. marca 1939, pri vydaní ktorých neboly splnené ústavnými alebo inými zákonmi predpísané náležitosti, majú odo dňa, ktorého maly nadobudnúť platnosti, moc zákona.

(2) Nariadenia vlády Slovenskej krajiny č. 32/1938 Or. nov. a č. 10/1939 Or. nov. sa zrušujú dňom účinnosti tohto zákona.

§ 2.

Tento zákon nadobúda účinnosť dňom vyhlásenia; vykonajú ho všetci členovia vlády.

Dôvodová zpráva.

Revolučný čas koncom roku 1938 a začiatkom roku 1939 vyžadoval predovšetkým a v prvom rade revolučné zásahy do právneho poriadku bývalej Česko-Slovenskej republiky. Tak, ako bola revolučným činom — proti princípom československej ústavy — ustavená dňa 6, októbra 1938 slovenská autonómna vláda, tak musela táto vláda, ako jediný reprezentant suverénnej vôle národa, revolučnými zásahmi do súboru noriem československého právneho poriadku začať búrať to, čo najviac prekážalo k uplatneniu sa slovenského národa a tvoriť nové predpoklady pre toto uplatnenie.

Pri úvahe, v akom smere sa s hľadiska formálneho javia nariadenia vlády Slovenskej krajiny, na ktoré sa vzťahuje predložený vládny návrh ústavného zákona, revolučnými, treba rozoznávať tri časové úseky, a to: prvý od 6. októbra 1938 do 23. novembra 1938 — deň vyhlásenia ústavného zákona o autonómií Slovenskej krajiny —, druhý od 23. novembra 1938 do 17. decembra 1938 — deň vyhlásenia ústavného zákona o zmocnení ku zmenám ústavnej listiny a ústavných zákonov a o mimoriadnej moci nariaďovacej — a tretí od 17. decembra 1938 do 14. marca 1939.

V prvom časovom úseku (6. X. 1938— 23. XI. 1938) bola tu vláda Slovenskej krajiny, ale tento stav s hľadiska písaného práva jestvoval len podľa dohody politických predstaviteľov slovenského národa a národa českého. V tomto časovom úseku bola vláda, či už podľa zákona č. 95/1933 Sb. z. a n. v znení neskorších noviel k nemu, či už podľa zákona o obrane štátu (č. 131/1936 Sb. z. a n. — § 138) splnomocnená vydávať nariadenia s mocou zákona. Odhliadnuc však od toho, že splnomocnenia uvedených zákonov k vydávaniu vládnych nariadení s mocou zákona odporovaly ústave bývalej Československej republiky (zákon č. 121/1920 Sb. z. a n. — srovnaj čl. 3 ústavného zákona č. 330/1938 Sb. z. a n. ), vydávanie nariadení podľa týchto splnomocnení vyžadovalo v prípade zákona č. 95/1933 Sb, z. a n. podpisu prezidenta republiky a v prípade zákona č. 131/1936 Sb. z, a n, jeho súhlasu, V čase od 6, X. 1938 do 23. XI. 1938 vláda Slovenskej krajiny nielen že nebola zákonom splnomocnená k vydávaniu nariadení, ale nebolo možno ani predpokladať, že by prezident republiky, poťažne v jeho

zastúpení (funkcii) predseda bývalej československej vlády dal súhlas k nariadeniam, ktoré vláda Slovenskej krajiny v tejto dobe vydala. Ostatne vydanie niektorých nariadení bolo tak súrne, že by nebolo snieslo ani odkladu, ktorý by bolo vyžadovalo zaopatrenie súhlasu, poťažne podpisu predsedu československej vlády. Vláda Slovenskej krajiny musela preto siahať k vydávaniu nariadení bez splnenia vyššie uvedených predpokladov.

Nakoľko ide o obyčajné vládne nariadenia, ktoré neboly vydané ako zákony, vydanie týchto bolo už legalizované ods. 3, čl. III, zákona č. 299/1938 Sb. z. a n.

V čase od 6. októbra do 23. novembra 1938 vydala vláda tieto nariadenia:

1. nariadenie č.. 2/1938 Úr. nov. — o mimoriadnych opatreniach pri uplatňovaní práv zo zmeniek v dobe brannej pohotovosti štátu (legalizované zákonom č. 299/1938 Sb. z. a n. );

2. nariadenie č. 9/1938 Úr. nov. — o dočasnej úprave verejného notárstva;

3. nariadenie č. 13/1938 Úr. nov, — o zavedení všeobecného nedeľného odpočinku na Slovensku (legalizované zákonom č. 299/1938 Sb. z. a n. );

4. nariadenie č. 14/1938 Úr. nov. — o zaistení majetku spolkov, korporácií a základín, ústredie ktorých je mimo Slovenska;

5. nariadenie č. 15/1938 Úr. nov, — o rozpustení polovojenských branných organizácií a uznaní Hlinkovej gardy ako jedinej brannej organizácie na území Slovenskej krajiny;

6. nariadenie č, 32/1938 Úr. nov. — o niektorých opatreniach proti zastavovaniu podnikov a prepúšťaniu zamestnancov.

Po vydaní zákona č. 299/1938 Sb. z. a n. boly tu už formálne predpoklady pre vydávanie nariadení vládou Slovenskej krajiny, lebo táto jestvovala už nielen de facto, ale aj podľa litery ústavného zákona. V rámci svojej právomoci (§11 zákona č. 299/1938 Sb, z, a n. ) a podľa splnomocnení zákonov, č. 95/1933 Sb. z. a n, a č. 131/1936 Sb. z. a n. mohla slovenská krajinská vláda vydávať nariadenia, ale jednak bod 12, ods. l, § 4 a bod 2, § 11 zákona č, 299/1938 Sb. z. a n. zavdávaly príčinu ku konfliktom a jednak z dôvodov politických nebolo možno predpokladať,

že predseda vlády vo funkcii prezidenta republiky, poťažne prezident republiky (po jeho voľbe) dajú súhlas k určitým nariadeniam, poťažne že tieto nariadenia podpíšu. Pre charakteristiku vzájomných pomerov medzi slovenskou vládou a ústrednou vládou československou v tomto ohľade postačí uviesť niekoľko prípadov. Tak bývalé pražské ministerstvo obchodu tvrdilo, že podľa bodu 12, ods. l, § 4 zákona o autonómii Slovenskej krajiny patrila k spoločným veciam dokonca aj úprava obvodov živnostenských spoločenstiev. Iné vládou Slovenskej krajiny schválené osnovy vládnych nariadení zostaly u prezidenta bývalej Česko-Slovenskej republiky ležať niekoľko mesiacov, kým ich podpísal a kýrn sa nepreviedlo tajné pripomienkové pokračovanie, o ktorom hovoril pán prezident republiky na sjazde strany v Trenčíne dňa 1. októbra 1939. Nadto pražské ministerstvá a menovite pražská vláda ako celok vyviňovaly čo najväčšie úsilie, aby všetky veci, ktoré patrily do autonómnej pôsobnosti Slovenskej krajiny, boly upravované spoločne na základe vzájomnej dohody podľa ods. 2, § 11, zákona o autonómií Slovenskej krajiny.

Za stavu vyššie naznačeného bola slovenská vláda opätovne nútená nerešpektovať platný ústavný stav a vydávať právne predpisy tak, aby vyhovovaly potrebám Slovenska a nie potrebám a záujmom zbytkov starého československého režimu a novým pokusom o centralizmus.

To, čo bolo práve uvedené, platí vo zvýšenej miere aj pre obdobie po dni 17. decembra 1938, totiž pre časový úsek po vydaní splnomocňovacieho zákona (č, 330/1938 Sb. z. a n. ), ktorým boly vlády splnomocnené vydávať nariadenia s mocou zákona bez obmedzenia. Na objasnenie zasa aspoň jeden prípad. Koncom januára 1939 dalo pražské ministerstvo vnútra do pripomienkového pokračovania osnovu zákona o sviatkoch a pamätných dňoch. Hoc všetky ministerstvá Slovenskej krajiny sa k uvedenej osnove vyjadrily, že vec sviatkov a pamätných dní si slovenská vláda, poťažne slovenský snem upraví samostatne, a hoc pán prezident republiky, vtedy ako predseda slovenskej vlády a minister vnútra dvakrát poslal do Prahy vlastnoručne podpísaný prípis v tom smysle, že otázku sviatkov si upraví Slovensko samostatne, predsa referent z pražského predsedníctva vlády ešte v deň pred historickým zasadnutím československej vlády dňa 9. marca 1939 telefonoval, že na

programe ministerskej rady je aj osnova nariadenia o sviatkoch a pamätných dňoch, ktorej navrhovaná úprava má platiť aj na Slovensku.

V dobe od 23. novembra 1938 do 14. marca 1939 vydala vláda Slovenskej krajiny tieto nariadenia bez súhlasu, poťažne podpisu prezidenta bývalej Česko-Slovenskej republiky:

1. nariadenie č. 44/1938 Úr, nov. — o dočasnej úprave pokračovania pred civilnými súdmi a o predĺžení občianskopráv-

nych lehôt;

2. nariadenie č. 45/1938 Úr. nov. — o novej úprave obvodov okresných a krajských súdov, zriadených nových okresných súdov, krajského súdu, štátneho zastupiteľstva, väznice, hlavného súdu a hlavného štátneho zastupiteľstva a o dobe organizácie riadnych súdov v krajine Slovenskej;

3. nariadenie č. 46/1938 Úr. nov., — ktorým sa upravujú pečate verejných notárov;

4. nariadenie č. 47/1938 Úr. nov., — ktorým sa rozširuje obvod pôsobnosti riaditeľstva pôšt a telegrafov v Bratislave;

5. nariadenie č. 52/1938 Úr. nov. — o dočasnom upravení služebného pomeru štátnych a iných verejných zamestnancov a penzistov, ktorí malí pôsobisko (bydlisko) na území odstúpenom Maďarsku, Poľsku alebo Nemecku;

6. nariadenie č. 66/1938 Úr. nov. — o nárokoch osôb, zaradených do pracovných útvarov, v obore nemocenského a penzijného poistenia súkromných zamestnancov vo vyšších službách a poistenia u banských bratských pokladníc;

7. nariadenie č. 67/1938 Úr. nov., — ktorým sa prechodne odkladá úrokovanie a umorovanie niektorých neštátnych pevne zúročiteľných papierov;

8. nariadenie č. 70/1938 Úr. nov. — o schválení stanov Hlinkovej gardy, rozpustení telovýchovných spolkov a o majetku týchto spolkov;

9. nariadenie č. 76/1938 Úr. nov. — o organizácii niektorých ministerstiev Slovenskej krajiny. (Nariadenie toto netreba zvlášť legalizovať, lebo bolo vyhlásené tiež v Sbierke zákonov a nariadení pod č. 316, takže vzťahuje sa naň legalizácia, prevedená čl. III. zákona č. 330/1938 Sb. z. a n. );

10. nariadenie č. 82/1938 Úr. nov. — o dočasnom obmedzení prevodov hospodárskych podnikov;

11. nariadenie č. 81/1938 Úr. nov, — o obmedzení slúčenia (fúzie) obchodných spoločností;

12. nariadenie č. 87/1938 Úr. nov., — ktorým sa naďalej odkladajú exekúcie a konkurzy;

13. nariadenie č. 10/1939 Úr. nov., — ktorým sa zriaďuje Autoklub Slovenskej krajiny;

14. nariadenie č. 18/1939 Úr. nov., — ktorým sa minister financií splnomocňuje k úverovým operáciám do výšky 60, 000. 000 Ks;

15. nariadenie č. 30/1939 Úr. nov. — o organizácii nemocenského poistenia verejných zamestnancov na Slovensku,

Vláde Slovenskej krajiny záležalo na legalizácii uvedených nariadení už pred 14. marcom 1939. Chcela, aby sa tak stalo v súvislosti s úpravou vyhlasovania právnych predpisov orgánov Slovenskej krajiny. Príslušná osnova bola už aj po ukončení pripomienkového pokračovania a schválení vládou odstúpená snemu. Po zmene štátoprávnych pomerov dňa 14. marca 1939 bola úprava publikácie právnych predpisov uskutočnená osobitne (nariadenie č. 14/1939 Úr. nov. ) a legalizácii uvedených nariadení s hľadiska zmenených ústavných pomerov nebolo času venovať pozornosť pre naliehavosť iných vecí, menovite nie tým spôsobom, aby legalizácia bola pripravená tak, žeby sa legalizovalo každé nariadenie osobitne súčasne s novou úpravou veci.

Vláda ani teraz nezvolila riešenie cestou osobitných zákonov, a to z týchto dôvodov:

a) K legalizovaniu naznačených vád je treba ústavného zákona, lebo to, čo s hľa-

diska ústavných predpisov nebolo právnou normou, mohlo by sa ňou stať len pojatím celého obsahu neústavnej normy do nového zákona a priznaním mu zpätnej účinnosti. Inak je treba k legalizácii ústavný zákon (srovnaj čl. III. ústavného zákona č. 330/1938 Sb. z. a n. ).

b) Legalizovať uvedené nariadenia osobitnými zákonmi, ako bolo vyššie uvedené, nie je možno aj preto, že mnohé z nich maly len prechodnú aktuálnosť a platnosť, takže ťažko by bolo nájsť vhodnú formu, ako priznať dodatočne platnosť zákona nariadeniu, ktoré pre budúcnosť nemá už platiť.

c) V prítomnej dobe je legislatívnych úloh ešte stále toľko, že nebolo by možno pre nedostatok času pripraviť príslušné osnovy zákonov. Preto by sa vec musela odsunúť zasa na neskoršiu dobu.

K§ 1.

V ods. l tohto paragrafu sú uvedené mimo ústavných zákonov aj iné zákony, a to preto, že niektoré formálne náležitosti pre vydávanie nariadení s mocou zákona boly predpísané v obyčajných zákonoch (zákon č. 95/1933 Sb. z. a n. a § 138 zákona č. 131/1936 Sb. z. a n. ).

V ods. 2 sa zrušuje jednak nariadenie č. 32/1938 Úr. nov. preto, že jeho ponechanie v platnosti nejaví sa už potrebným, jednak nariadenie č. 10/1939 Úr. nov, preto, že jeho koncepcia nezodpovedá vytvoreným už pojmovým kategóriám nášho právneho poriadku a že až na možnosť vyberania príspevkov úpravu v ňom uvedenú možno previesť na základe platných právnych predpisov. (Zákon č. 81/1935 Sb. z. a n. a spolkové právo).

Dr. Vojtech Tuka v. r.,

predseda vlády.

Dr. Ferdinand Ďurčanský v. r.,

minister vnútra a zahraničných vecí.

Jozef Sivák v. r.,

minister školstva a národnej osvety.

Július Stano v. r.,

minister dopravy a verejných prác,

Dr. Gejza Fritz v. r.,

minister pravosúdia.

Dr. Mikuláš Pružinský v. r.,

minister financií.

Ferdinand Čatloš v. r.,

minister národnej obrany.

Gejza Medrický v. r.,

minister hospodárstva