Snem Slovenskej republiky 1940

I. volebné obdobie. 3. zasadanie.

240.

Vládny návrh.

Zákon

zo dňa______________1940

o niektorých opatreniach na ochranu známok.

Snem Slovenskej republiky sa usniesol na tomto zákone:

§ 1.

(1) Ochranná známka, ktorá bola chránená dňa 13. marca 1939 zápisom u niektorej obchodnej a priemyselnej komory v bývalej Česko-Slovenskej republike, je chránená na území Slovenskej republiky od 14. marca 1939 s prioritou pôvodnej prihlášky, keď majiteľ známky ju v Slovenskej republike k zápisu prihlási.

(2) Takáto prihláška nie je potrebná, ak známka bola chránená dňa 13. marca 1939 u niektorej obchodnej a priemyselnej komory na území Slovenskej republiky pre podnik, ktorý leží v Slovenskej republike.

§ 2.

Ustanovenia § l sa vzťahujú obdobne na ochrannú známku, ktorá bola zapísaná u niektorej obchodnej a priemyselnej komory na územiach bývalého Česko-Slovenska, pripojených v roku 1938 k Nemecku, Maďarsku, poťažne bývalému Poľsku, ak známka bola zapísaná ešte v deň pripojenia príslušného územia a 14. marca 1939 bola ešte v platnosti.

§ 3.

Prihláška na zápis alebo obnovu známky, ktorá bola u príslušnej obchodnej a priemyselnej komory v tuzemsku podaná pred účinnosťou tohto zákona, ale po 14. marci 1939, bude sa pokladať za prihlášku v smysle tohto zákona, ak sú dané predpoklady §§ l a 2, a majiteľ známky

a) navrhne v lehote určenej § 4, ods. 3, aby jeho už podaná prihláška bola považovaná za prihlášku v smysle tohto zákona,

b) doplní svoju už podanú prihlášku tak, aby vyhovovala ustanoveniam § 4, ak tomu ešte nevyhovuje.

§ 4.

(1) Prihlášku v smysle tohto zákona treba podať u príslušnej tuzemskej obchodnej a priemyselnej komory,

(2) Ochrannú známku, ktorá má byť chránená pre podnik mimo Slovenskej republiky, treba prihlásiť u Obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave.

(3) Prihlášku treba podať do troch mesiacov od účinnosti tohto zákona.

(4) Prihláška musí obsahovať meno majiteľa známky, označenie podniku, po prípade meno a sídlo jeho zástupcu, žiadosť o zápis a priznanie priority, označenie známky, miesta, času a čísla jej zápisu v bývalej Česko-Slovenskej republike a soznam tovaru.

(5) K prihláške treba pripojiť:

a) overený výťah zo známkového registra obchodnej a priemyselnej komory, u ktorej známka bola zapísaná do 14. marca 1939,

b) stoček známky,

c) 10 odtlačkov známky.

(6) Príloha uvedená v ods. 5, bode a), nie je potrebná, keď sa prihláška podá u tej istej obchodnej a priemyselnej komory, u ktorej známka bola zapísaná do 14. marca 1939.

(7) Prílohy, uvedené v ods. 5, bodoch b)—c), nie sú potrebné k ochrannej známke, ktorá pozostáva len z číslic, písmen alebo slov bez ich určitého prevedenia.

(8) Za zápis každej známky podľa tohto zákona treba zaplatiť poplatok Ks 50. —, ktorý pripadne pokladnici tej obchodnej a priemyselnej komory, u ktorej bol zápis vykonaný.

(9) Pre ostatné náležitosti prihlášky v smysle tohto zákona platia obdobne predpisy o zápise ochranných známok.

(10) Príslušná obchodná a priemyselná komora nemôže zamietnuť prihlášku, podanú podľa tohto zákona, kým nedala prihlasovateľovi primeranú lehotu na doplnenie prihlášky,

§ 5.

Ochranná doba známky, chránenej podľa tohto zákona, ktorá uplynula do 14. marca 1939, sa započíta do 10-ročnej ochrannej lehoty. Ak lehota na obnovenie takejto známky (§ 16 zákona č. 19/1890 r. z. v znení zákona č. 27/1933 Sb. z. a n. ), uplynula po 14. marci 1939 alebo uplynie do 6 mesiacov po účinnosti tohto zákona, možno známku obnoviť v tejto 6-mesačnej lehote.

§ 6.

P) Pokračovania započaté podľa

a) § 30, ods. 1. zákona č. 19/1890 r. z. a

b) § 4 zákona č. 108/1895 r. z. v znení zákona č. 27/1933 Sb. z, a n., ktoré neboly právoplatne rozhodnuté do 13. marca 1939, treba znova započať.

(2) Do lehoty na podanie žaloby uvedenej v ods. l, bode b), sa nepočíta čas, ktorý uplynul od 1. marca 1939 až do uplynutia 3 mesiacov po dni, ktorým tento zákon nadobúda účinnosť.

§ 7.

(1) Minister hospodárstva sa splnomocňuje vyhláškou v Úradných novinách predĺžiť o ďalšie tri mesiace lehoty, určené v § 4, ods. 3, taktiež v druhej vete § 5 a v § 6, ods. 2.

(2) Lehoty uvedené v ods. l pre cudzozemských prihlasovateľov môže predĺžiť vláda nariadením.

§ 8.

(1) Ustanovenia § 15 zákona č. 19/1890 r. z. v znení zákona č. 471/1919 Sb. z. a n. sa doplňujú ďalšími odsekmi:

"(2) Cudzozemský prihlasovateľ môže složiť zápisnú taxu, ako aj príplatok podľa § 16 tohto zákona aj u cudzozemského peňažného ústavu v prospech Obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave podlá dohody o platobnom styku medzi Slovenskou republikou a príslušným cudzím štátom.

(3) Minister hospodárstva v dohode s ministrom financií určí vyhláškou spôsob uskutočnenia tohto predpisu. "

(4) Ustanovenia ods. l sa vzťahujú obdobne na poplatok podľa tohto zákona.

§ 9.

Predpisy § 5, ods. l, zákona č. 108/1895 r. z. v znení zákona č. 471/1919 Sb. z, a n, sa zrušujú a nahradzujú sa týmto ustanovením:

"Kto nemá na území Slovenskej republiky stále bydlisko alebo sídlo, môže uplatňovať právo na základe právnych predpisov o ochrane známok len za predpokladu, že si ustanoví v Slovenskej republike oprávneného zmocnenca. Prihlášky z cudziny, ktoré sa nepodávajú prostredníctvom takého zástupcu, sa neprijímajú. "

§ 10.

Ustanovenia § 5, ods. l, zákona č. 108/ 1895 r. z., nahradené § 9 tohto zákona, sa vzťahujú obdobne pre uplatňovanie práv na základe tohto zákona.

§ 11.

H Ustanovenia tohto zákona platia pre cudzozemcov len s podmienkou reciprocity.

(2) O tom, čí sú dané podmienky reciprocity, rozhodne Ministerstvo hospodárstva v dohode s Ministerstvom zahraničných vecí.

§ 12.

Zákon tento nadobúda účinnosť dňom vyhlásenia; vykoná ho minister hospodárstva so zúčastnenými ministrami.

Dôvodová zpráva.

Známkové právo je dôležitou složkou súťažného; právna istota v obore ochranných známok je preto jedným z predpokladov hospodárskeho zveľadenia štátu.

V býv. Česko-Slovenskej republike boly ochranné známky zapísané u príslušných obchodných a priemyselných komôr, maly však platnosť pre celé územie býv. republiky. Pre podniky v cudzine bola príslušná Obchodná a živnostenská komora v Prahe. Ústredná evidencia ochranných známok bola vedená v ústrednom známkovom registre v ministerstve obchodu v Prahe.

Utvorením samostatnej Slovenskej republiky nastala nutnosť riešiť platnosť ochranných známok, ktoré boly zapísané v bývalom štáte pre celé územie.

Zachovanie všetkých nadobudnutých práv bez akýchkoľvek formalít naráža na vecné a technické ťažkostí, nakoľko prevažná väčšina známkových ochranných práv bola získaná zápisom v Čechách a na Morave, kde bol zapravený aj poplatok a kde sú vedené v evidencii tak, že na Slovensku niet možno ich kontroly. Takýmto zachovaním všetkých práv priznala ty sa ochrana aj mnohým majiteľom ochranných známok, ktorí o to ani nejavia záujem, čo by odporovalo zásadám právnym, správnym, fiškálnym, účelnosti štátnej svrchovanosti a medzinárodnej zvyklosti.

Úplným prerušením kontinuity utrpeli by značnú újmu majitelia známkových ochranných práv, ktorí svoje práva na Slovensku chcú udržovať, a to pokiaľ ide o právo priority, právnu kontinuitu a bezpečnosť ich ochranných práv pred zásahom tretích osôb. Mimo toho treba rešpektovať nadobudnuté práva, ktorých zachovanie majiteľmi sa požaduje v tomto obore práve tak, ako v ostatných oboroch súkromného práva.

Riešenie, aby sa zachovala platnosť ochranných známok, zapísaných len u obchodných a priemyselných komôr na Slovensku, by predstavovalo diferencované zachádzanie medzi príslušníkmi slovenský-

mi a cudzími. Takýto postup by odporoval zásadám Parížskej únijnej úmluvy na ochranu živnostenského vlastníctva, ku ktorej Slovenská republika pristúpi v smysle usnesenia vlády a ktorá zaväzuje smluvné štáty, že priznajú príslušníkom a obyvateľom všetkých smluvných štátov tie isté ochranné práva, ako svojím vlastným príslušníkom.

Zo všetkých uvedených dôvodov došlo k riešeniu, podlá ktorého sa známkové ochranné práva, právoplatne nadobudnuté v býv. Česko-Slovenskej republike do dňa 14. marca 1939, zachovajú v Slovenskej republike pokiaľ to ich majitelia žiadajú.

K § 1. — Základný princíp zákona, t. j. zachovanie právnej kontinuity z vôle zákonodarcu, viazaný ovšem na prejav vôle majiteľa známky, je vyjadrený § l osnovy. Výnimka je učinená len pre známky, (ktoré boly chránené dňa 14, marca 1939 u niektorej obchodnej a priemyselnej komory na území Slovenskej republiky pre podnik, ktorý leží v Slovenskej republike, nakoľko možno ako samozrejmosť predpokladať vôľu zachovávať tieto známky na Slovensku a ich nová registrácia ani z technických príčin nie je nutná.

K § 2, — Bolo treba však pamätať aj na ochranné známky, ktoré boly zapísané na územiach pripojených v roku 1938 k Nemecku, Maďarsku a býv. Poľsku. Býv. Česko-Slovenská republika riešila v tomto smere len ochranné právo chrániteľov, ktorých sídlia zostaly na území býv. Česko-Slovenskej republiky. Ustanovenia § 2 osnovy rozširujú preto ustanovenia § l aj na ochranné známky zapísané na týchto územiach do dňa ich odtrhnutia od býv. Česko-Slovenskej republiky.

K § 3. — Pomerne dlhá doba, ktorá uplynula od 14. marca 1939, priviedla mnohých majiteľov známkových práv k tomu, aby z nedostatku zákonnej možnosti uplatnenia svojich býv. česko-slovenských ochranných práv si podali na Slovensku nové známkové prihlášky. Nebolo by spravodlivé nepriznať týmto chrániteľom, ktorí prejavili o ochranu na Slovensku práve najväčší záujem, tie isté práva ako ostatným. Paragraf 3 osnovy upravuje preto prihlášky o zápis alebo obnovu známok, podaných pred účinnosťou tohto zákona, a uvedie ich v súhlas s ustanoveniami tohto zákona.

K § 4. — Obsahuje podmienky technického prevedenia predchádzajúcich ustanovení a opiera sa pritom o zákonné ustanovenia platné pre zápis ochranných známok.

Pre podniky v cudzine určuje sa ako registračný úrad Obchodná a priemyselná komora v Bratislave.

Rýchle prevedenie uvedených zákonných ustanovení je v záujme hospodárskoprávnej istoty; trojmesačná lehota podľa § 4, ods. 3, nie je preto príliš krátka ani za dnešných okolností, nakoľko skúsenosť ukazuje, že sa využije vždy len posledná časť lehoty. S ohľadom na mimoriadne pomery ukladá ostatne § 4, ods. 10, komorám, aby povoľovaly ďalšie lehoty na predloženie príloh. V §§ 7 a 8 je mimo toho daná možnosť predĺženia zákonnej trojmesačnej lehoty.

Výška poplatku (§ 4, ods. 8) je určená v shode s normálnym zápisným poplatkom, keďže ide v prevažnej väčšine prípadov vlastne o novú registráciu, ktorá však ukladá komorám — v dôsledku skúmania priority pôvodného čs. zápisu — ešte viac povinností. Táto výmera poplatku je tiež v súhlase s predpisom i§ 3 tejto osnovy.

K § 5. — Tento predpis vyplýva zo základného princípu osnovy. Predĺžením lehoty na obnovenie známok umožňuje zákon dodatočné obnovenie len u tých ochranných známok, u ktorých lehota, na to určená známkovým zákonom, už uplynula a to následkom neupraveného právneho stavu. Tento predpis je nutný pre zachovanie neprerušenej možnosti obnovenia známkových ochranných práv, uplatnených v Slovenskej republike na základe tohto zákona.

K § 6. — Upravuje pokračovanie o právo použitia ochrannej známky a o výmaz ochrannej známky, a to v smysle štátnej svrchovaností Slovenskej republiky. Trojročnú lehotu na podanie žaloby o výmaz známky bolo treba primerane predĺžiť, aby neuplynula skoršie, než bude prevedený zápis ochranných známok podľa tohto zákona.

Ustanovenia § 7 osnovy obsahujú zmocnenia, na ktoré už bolo poukázané pri odôvodnení § 4 osnovy.

Predpisy §§ 8 až 10 osnovy obsahujú doplnky k platnému známkovému zákonu, ktoré vyplývajú z dnešných medzinárodných platobných pomerov, resp, zo štátnej svrchovanosti Slovenskej republiky. Ustanovenie § 3 osnovy je požiadavkou spravodlivosti, nakoľko nie je možné od prihlasovateľa žiadať viac, ako presné zaplatenie poplatku súčasne s podaním prihlášky a nie je možné činiť ho zodpovedným za mnohomesačný priebeh clearingových výplat. Bude úlohou príslušných ministerstiev upraviť prípadne prednostnú výplatu týchto poplatkov registračným úradom, t. j. obchodným a priemyselným komorám.

K § 11. — Viaže u cudzozemcov práva vyplývajúce z ustanovení tohto zákona na poskytovanie obdobných práv príslušníkom slovenským, resp. obyvateľom Slovenska v tom-ktorom cudzom štáte (princíp reciprocity),

K § 12. — Ministerstvu hospodárstva sa ukladá prevedenie uvedených predpisov, t. j. iniciatíva v jednaní s ostatnými spolukompetentnými ministerstvami, návrhy vláde v smysle § 7 osnovy, vydanie vyhlášok a inštrukcií, registračným úradom, t. j. obchodným a priemyselným komorám a zisťovanie, či sú dané podmienky reciprocity.

Osnova neznamená žiadne zaťaženie pre štátnu pokladnicu.

Po stránke formálnej je želaním vlády, aby vec bola prikázaná výboru ústavnoprávnemu a národohospodárskemu.

Dr. Vojtech Tuka v. r.,

predseda vlády.

Július Stano v, r.,

za ministra hospodárstva Gejzu Medrického.