Snem Slovenskej republiky 1941
I. volebné obdobie. 4. zasadanie.
304.
Vládny návrh.
Zákon
zo dňa_____________ 1941
o niektorých zmenách v prípravnej službe sudcovskej, v právnej službe verejnonotárskych osnovníkov a o zrovnoprávnení sudcovskej a advokátskej skúšky.
Snem Slovenskej republiky sa usniesol na tomto zákone:
§ 1.
(1) Osobám, ktoré pred vstúpením do prípravnej služby sudcovskej boly v prípravnej právnej službe ako advokátski alebo verejnonotárski kandidáti, môže sa započítať služobná doba tam skutočne strávená do prípravnej, služby sudcovskej (§ 4, 5 zák. č, 217/1896 r. z. o organizácii súdov) dobou o 6 mesiacov kratšou ako je stanovená prípravná služba sudcovská, ak tieto služby bez prerušenia na seba naväzujú. V prípadoch osobitného zreteľa hodných môže minister pravosúdia výnimočne započítať aj takú službu, ktorá nenaväzuje na prípravnú službu sudcovskú.
(2) Minister pravosúdia môže podlá odseku l započítať plne alebo čiastočne aj predchádzajúcu právnu službu skutočne strávenú v iných verejných alebo súkromných službách, ak tam vykonaná prax bola takej povahy, že uľahčí prípravnú službu sudcovskú.
§ 2.
(1) Sudcovská skúška (§ 12, 13 zák. o organizácii súdov) i pred účinnosťou tohto zákona vykonaná, zrovnoprávňuje sa s advokátskou skúškou (zák. čl. LIII/1913) a ju nahradzuje.
(2) Ak sudca po úspešnom vykonaní sudcovskej skúšky konal aspoň 5 rokov justičnú službu, nahradzuje to povinnú právnu službu advokátskeho osnovníka a môže byť zapísaný do soznamu advokátov,
(3) Ustanovenie odseku 2 nevzťahuje sa na toho, kto bol zo štátnych služieb disciplinárne prepustený.
§ 3.
Právna služba verejnonotárskeho kandidáta, konaná u verejného notára, ktorému podľa § 8 vládneho nariadenia č. 63/1939 Sl, z. povolilo sa zastupovať stránky pred súdmi, posudzuje sa rovnako ako právna služba advokátskeho osnovníka, konaná u advokáta (zák. č. 164/1940 Sl. z.)
§ 4.
Tento zákon nadobúda účinnosť dňom vyhlásenia, platnosť § l končí dňa 30, júna 1942; vykoná ho minister pravosúdia.
Dôvodová zpráva.
Ad § 1: Nedostatok sudcov, ktorý sa prejavil po doterajšom odchode sudcov českej národnosti a po doterajšom prepustení sudcov-Židov neodstránil sa prihlásením nových uchádzačov do sudcovských služieb. Ba viaceré sudcovské sily sa pridelily, resp, prevzaly do služieb iných rezortov (vojenských súdov), taktiež i týmto spôsobom bol sudcovský stav citeľne zmenšený. Súdom chybuje do ich plného stavu 31% sudcov, ktorý nedostatok sa nestačí doplňovať ani zo stavu sudcovských čakateľov, nakoľko aj týchto chybuje 30%. Je preto justičná správa nútená hľadať spôsob na odstránenie tohto stavu aj navrhovanou osnovou. Očakáva sa od nej, že sa získajú niekoľké už zapracované sily, ktoré sú pre justičnú správu žiadúce.
Stalo sa totiž, že keď sa hlásili do sudcovských služieb právni zamestnanci z iných rezortov alebo služieb, žiadali započítať svoju predchádzajúcu právnu prax do prípravnej služby sudcovskej. Justičná správa i keď šlo o rovnocennú službu s prípravnou službou sudcovskou, nemohla žiadostiam vyhovieť, lebo ustanovenie § 15 zák. o organizácii súdov dovoľovalo započítať predchádzajúcu právnu službu, strávenú u iných úradov len do úhrnnej výmery 6 mesiacov. Toto ustanovenie bolo často príčinou, že sa záujemci neodhodlali prestúpiť do sudcovských služieb, ak už vykazovali viac ako 6 mesiacov predchádzajúcej služby.
Tak ako aj pri § 15 zákona o organizácii súdov, trvá aj navrhovaná osnova zásadne na tom, aby medzi predchádzajúcou službou a prípravnou službou .sudcovskou bola neprerušenosť. Započítaním predchádzajúcej právnej služby má byť; totiž získaný určitý prospech a ulahčenie v prípravnej službe sudcovskej. Len zásada neprerušenosti oboch služieb umožňuje, aby sa skúsenosti a právnické znalostí z predchádzajúcej právnej služby — prv než sa zabudnú — mohly úspešne použiť v prípravnej službe sudcovskej ako základ pre ľahšie nadobudnutie vedomostí, potrebných pre výkon sudcovského úradu.
Nakoľko by sa, pravda, vyskytly zvláštneho zreteľa hodná prípady, že sudcovský čakateľ vykazuje prerušenie predchádzajúcej právnej služby, avšak sudcovský čakateľ preukázal vynikajúce schopnosti a právnické znalosti, ktoré umožnila i predchádzajúca právna služba, môže minister pravosúdia povoliť započítanie i takejto prerušenej predchádzajúcej právnej služby do prípravnej služby sudcovskej.
Práve tak sa dáva možnosť ministrovi pravosúdia, aby započítal do prípravnej služby sudcovskej nielen advokátsku a verejnonotársku prax, ale aj inú vo verejných alebo súkromných službách strávenú právnu službu, ak by táto predchádzajúca služba uľahčila sudcovskú čakateľskú službu. Bude tu záležať na tom, či táto iná právna služba bude sa môcť vôbec srovnávať s povahou prípravnej služby sudcovskej a podľa toho sa môže započítať táto služba buď plne alebo v čiastočnej výmere podľa ods. 2 § 1. Pôjde tu vždy o otázku skutkovú a jej posúdenie prislúcha ministrovi pravosúdia.
Započítanie predchádzajúcej právnej služby dobou o 6 mesiacov kratšou je odôvodnené špeciálnou povahou sudcovskej prípravnej služby, za ktorej čakateľ musí osvojiť riadny chod sudcovskej agendy.
Ad § 2: Sudcovské skúšky, hoci sa robily a robia z tej samej právnej matéria, ako skúšky advokátske, predsa nie sú tieto skúšky zrovnoprávnené. Kým advokátska skúška nahraďuje skúšku sudcovskú pri ustanovení § 4 zák. advokáta za sudcu, nie je tomu tak, ak by sudca chcel byt advokátom. Táto skutočnosť, pravdaže, všeobecne a neprávom nivelizuje sudcovský stav, hoci sudca pri výkone svojej funkcie musí bezpodmienečne stáť aspoň na takom stupni vážnosti ako advokát. Podmienkou toho je, aby skúška advokátska i sudcovská boly rovnako posudzované.
Potrebu nápravy v tomto smere opätovne uznaly a) zodpovedné advokátske kruhy.
Zák. čl. LIII/1913 zaviedol jednotnú sudcovskú a advokátsku skúšku, Boly teda obe tieto skúšky zrovnoprávnené. Ustanovenie § 209 zák. č. 103/26 Sb. z. a n. zaviedol platnosť zákona č. 217/18% r. z. (zákon o organizácii súdov) aj na Slovensko, v dôsledku čoho sa vzťahovaly na sudcovskú skúšku ustanovenia § 12, 13 a naši. práve citovaného zákona. To znamenalo, že dotiaľ platná rovnoprávnosť medzi sudcovskou a advokátskou skúškou prestala na škodu sudcovskej skúšky. Obnovuje sa teda pôvodný, spravodlivejší stav, ktorý zdvihne sudcovskú službu na patričné miesto.
Složenie sudcovskej skúšky, — ktorá sa podľa odseku l zrovnoprávňuje so skúškou advokátskou, ktorú tiež nahraďuje tam, kde s advokátskou skúškou sú spojené určité oprávnenia — a ďalšia aspoň 6-ročná justičná služba, bude oprávňovať sudcu k výkonu advokácie, ak splní všetky ostatné podmienky podľa § l zákona č. 40/1922 Sb. z. a n. Nahradí teda sudcovská skúška a 5-ročná ďalšia justičná služba, počítaná od složenia skúšky, advokátsku skúšku a povinnú advokátsko-osnovnícku prax. V tejto súvislosti načim uviesť, že justičnou službou rozumie sa právna služba v justičnom rezorte, ktorá vo všeobecnosti je jednakej kvalifikácie a svojim obsahom dotýka sa tej samej právnej matérie, ako právna služba advokáta, ba je aj rozmanitejšia.
Ustanovenie odseku 2 nebude sa vzťahovať na osoby, ktoré boly disciplinárnou cestou prepustené zo štátnej služby. Toto ustanovenie je potrebné preto, aby sudcovia svojvoľne nemohli opustiť štátnu službu. Keby tak predsa učinili, nakoľko s ich resignáciou nebol kompetentným činiteľom vyslovený súhlas, znamenalo by to disciplinárny prečin, ktorý by vylučoval použiť ustanovenia odseku 2.
Ale aj ináč je právne postarané o to, aby sa sudcovia prípadne nemohli vzdať súdnej služby a prestúpiť k advokácii. K tomu slúži nariadenie s mocou zákona č. 355,1940 Sl. z., ktoré ustanovuje, že zo štátnej služby môže vystúpiť zamestnanec — teda i sudca — len vtedy, keď vláda, poťažne príslušné ministerstvo vyhlásily, že nemajú záujem na ďalšom sotrvaní príslušného zamestnanca v službe. Niet preto obáv, že by sudcovia prestupovali k advokácii, pretože o uvoľnení sudcov zo
štátnej služby by rozhodovala podľa § l cit. nariadenia s mocou zákona vláda, ktorá by nedala súhlas s vystúpením zo služby, keby služieb sudcovských potrebovala justičná správa. A svojvoľný odchod sudcov zo služby by znamenal, ako bolo shora uvedené, jeho disciplinárne prepustenie, v ktorom prípade by sa použilo ustanovení ods. 3 zákona.
Ad § 3: Na základe vládneho nariadenia č. 63/1939 Sl. z. prevážne väčšina advokátov-Židov vylúčila sa z prevádzania advokácie. Predvídalo sa, že po tomto opatrení nastane nedostatok advokátov a že stránky v niektorých súdnych okresoch zostanú bez právneho zastúpenia. Aby sa pomohlo, ustanovenie § 8 cit. vlád. nar. určilo, že verejnému notárovi môže byť povolené zastupovať stránky pred okresným súdom jeho obvodu, ak má tam sídlo len jeden advokát alebo z tamojších advokátov žiaden nemôže alebo nechce stránku zastupovať.
Dosiaľ sa nepodarilo advokátskym komorám dosiahnuť rozsídlenia advokátov tak, aby v každom súdnom okrese bolo dostatočne postarané o právne zastúpenie stránok, v niektorých súdnych okresoch je i teraz iba jeden advokát. Ministerstvo pravosúdia je preto nútené postarať sa o možnosť právneho zastúpenia stránok tým spôsobom, že povoľuje verejným notárom zastupovať stránky pred súdom. Týmto, pravda, pribudol verejným notárom nový úkol, na zdolanie ktorého verejný notár, súc už dostatočne zaujatý svojou agendou, sám nestačí. Aby verejný notár sverený mu úkol, zastupovať stránky, mohol svedomité a spoľahlivé vykonávať, neobíde sa bez pomoci verejnonotárskeho kandidáta, ktorý podľa vysvetlivky ministra pravosúdia Zv. 74/40 Vestníka Ministerstva pravosúdia môže zastupovať verejného notára na ústnych pojednávaniach na súdoch ako substitút. Načim hneď zdôrazniť, že verejnonotársky kandidát v tejto funkcii bude vykonávať práce, súvisiace so zastupovaním stránok u súdu práve tak, ako advokátsky osnovník, konajúci právnu prax u advokáta mimo sídla krajského súdu. Ba verejnonotársky osnovník, keď aj nemôže stránky zastupovať pred krajským súdom, ako substitút verejného notára vo vypracovaní a sledovaní výsledku odvolania a rekurzu, ktoré pôjdu na krajský súd, oboznámi sa s patričnou praxou v odvolacej stolici, práve tak ako advokátsky osnovník u advokáta. Teda ani v tomto smere nemôže nijako zaostať
za advokátskym kandidátom mimo sídla krajského súdu.
Hoci teda právna prax obidvoch uvedených kandidátov je jednakej kvality, predsa prax verejnonotárskeho kandidáta nie je dosiaľ posudzovaná rovnako, ako právna prax, konaná u advokáta. Z tejto príčiny verejný notár, ktorému pribudol úkol zastupovať stránky pred súdom, nemôže dostať do svojich služieb verejnonotárskeho kandidáta, pretože táto služobná doba nie je verejnonotárskemu kandidátovi úplne započítaná do advokátsko-osnovníckej praxe. Takýmto spôsobom je takrečeno nemožné verejným notárom obstarať úkol sverený im ustanovením § 8 vlád. nar. č. 63/1939 Sl. z. Navrhovaná osnova tento nedostatok odstraňuje.
Treba tu konečne uviesť i to, že verejnonotársky stav sa zaplňuje takmer výlučne zo stavu advokátov, a že teda verejnonotársky kandidát nemá zaistené, že po skončení praxe verejnonotárskeho osnovníka bude ustanovený za verejného notára. I z tejto príčiny právnici nevstupujú do verejnonotárskej praxe. Keby navrhované riešenie nezrovnoprávňovalo dočasne právne služby advokátskych a verejnonotárskych osnovníkov, pokiaľ bude potrebné používať ustanovenia § 8 vlád. nar. č. 63/1939 Sl. z., opätovne by právnici nevstupovali do verejnonotárskej praxe, bolo by naskrze iluzórnym práve citované ustanovenie, pretože verejní notári by obe agendy, zastupovanie stránok pred súdom a verejnonotársku agendu nestačili vykonávať. Tým súčasne by stránky zostávaly bez právneho zastúpenia, čo by bolo v rozpore s verejným záujmom, ktorý má chrániť ustanovenie § 8 vlád. nar. č. 63/1939 Sl. z.
Praktické používanie ustanovenia § 3 prestane, ako bude dostatok advokátov a ani v jednom súdnom okrese nebude potreba na povolenie podľa § 8 citovaného vládneho nariadenia a kde preto dotyčné povolenia budú postupne odvolané. Je preto v tomto smere akákoľvek zrušovacia klauzula tohto ustanovenia zbytočná. Je nádej, že sa tak stane za 2 roky. Ustanovenie § 3 je rázu len prechodného, ktorým sa vôbec neohrozuje advokátske povolanie.
Ad § 4: Nakoľko Ministerstvo pravosúdia dôvodne očakáva, že do 30. júna 1942 sa prihlási dostatočný počet sudcovských čakateľov do justičných služieb, obmedzuje sa platnosť § l do tohto dňa. Potom bude opätovne platiť ustanovenie § 15 zák. o organizácii súdov, podľa ktorého bude možné započítanie predchádzajúcich služieb za podmienok tam stanovených do maximálnej výšky 6 mesiacov.
Z prevedenia zákona nevzniknú žiadne finančné náklady.
Po stránke formálnej vláda prejavila želanie, aby osnova bola pridelená ústavno-právnemu výboru.
Dr. Vojtech Tuka v. r.,
predseda vlády.
Dr. Gejza Fritz v. r.,
minister pravosúdia.