Snem Slovenskej republiky 1941

I. volebné obdobie. 5. zasadanie.

340.

Interpelácia

poslanca Dr. Mateja Huťku a spoločníkov vláde Slovenskej republiky

vo veci nezákonného výkonu preventívnej cenzúry.

V 48. čísle časopisu "Slovenský robotník" 21. novembra 1940 mala sa uverejniť reč poslanca Rudolfa Čavojského, prednesená na 50. zasadnutí Snemu Slovenskej republiky 19. novembra 1940, avšak preventívna cenzúra nedovolila uverejniť z tejto reči nasledujúce stále:

,,Hoci už dva roky v menšej-väčšej miere stúpajú ceny životných potrieb a pracuje cudzia propaganda a hoci v roku 1939 a 1940 bolo na Slovensku toľko mzdových akcií, ako dosiaľ nikdy, predsa nedošlo nikde k štrajkom a k žiadnym poruchám v tých podnikoch a v tých hospodárskych odvetviach, kde mzdovú akciu riešila naša odborová organizácia."

"Naša slovenská kresťanská odborová organizácia s vynaložením všetkých síl snažila sa ovládať mzdové hnutie slovenského robotníctva a usmerňovať ho. Bola to vzhľadom na dané pomery a okolnosti nesmierne ťažká úloha.

Toto spomínam aj preto, aby som upozornil, že si naša organizácia nezaslúžila to, ako sa voči nej a jej časopisu v poslednom čase pokračuje. Bližšie o veci hovoriť nebudem. Avšak čo najrozhodnejšie odmietam nepravdivé a nespravodlivé tvrdenia, ktoré v poslednom čase odznely o našej organizácii.

História iste správne posúdi, kto a ako si konal v terajších časoch voči svojmu národu a štátu svoje povinnosti. A okrem toho bude súdiť, ba i trestať aj Všemohúci a spravodlivý Boh!

Už dlhší čas vedie sa boj o dušu slovenského robotníka. Za bývalej republiky celých dvadsať rokov otravovali slovenských robotníkov cudzími ideológiami, ale všetko márne. Nepriateľovi sa síce podarilo niektorých otráviť, ale jadro slovenského robotníctva zostalo slovenské a kresťanské. Marxisti skrachovali a tak skôr-neskôr obíde každý, kto kradmou rukou bude siahať na dedictvo našich otcov!"

"Keď sa majú podľa rozhodnutia príslušných činiteľov uplatňovať v našom hospodárskom a sociálnom živote určité princípy, viem, že o tom nemožno debatovať. Ale ide o to, ako sa tie princípy majú uskutočniť, t. j. kto a ako tie princípy prevádza. Pri riešení sociálnych otázok, najmä otázky robotníckej, musí sa uplatňovať rozum i srdce. Jedno bez druhého nestačí. Potrebné je jedno i druhé. Len takto možno dobre vyriešiť naše sociálne otázky. A len takto budeme mať spokojný národ a konsolidovaný štát."

Podobne zabránila preventívna cenzúra uverejniť v tom istom časopise z reči poslanca Františka Jankoviča, povedanej na 48. zasadnutí Snemu Slovenskej republiky 29. októbra 1940, tieto state:

"Budujeme ľudové Slovensko národno-socialistickým tempom."

"Naši baníci konajú tú najťažšiu prácu, pričom ich odmena je skutočne malá. Veď priemer čistého mesačného zárobku je okolo 450—550 Ks, z ktorých musí žiť mnoho ráz aj osemčlenná rodina, ktorá si zaobstaráva všetko: čo na nôž to za groš. Posledná kolektívna smluva priniesla zásluhou agilnosti odborovej organizácie isté zlepšenie, ale toto je málo cítiť preto, lebo sa na týchto závodoch len 5 dní pracuje týždenne. Robotníctvo žiada, aby aspoň ten šiesty pracovný deň mu bol pridaný, čo by značne prispelo k jeho životnému zlepšeniu a čo by aj pre štát znamenalo iste výnos. Ináč pridržiava sa robotníctvo starej požiadavky poštátnenia baníctva štátnych banských a hutných závodov, za čo sa už za Česko-Slovenskej éry horlilo a čo mu naši činovníci do výhľadu dávali. Posledne 27. septembra 1940 podali memorandum na vládu v tejto veci, ktoré dovolím si aj teraz predložiť. Memorandum obsahuje záležitosť poštátnenia baníctva vôbec, ďalej otázku usporiadania baníckych penzií a konečne požiadavku sníženia pracovnej hranice pred vstupom do penzie."

Uvedenými zásahmi preventívnej cenzúry bol porušený zákon a zásada vecnej imunity.

Paragraf 44 zák. čl. XIV/1914 o tlači výslovne ustanovil: "Pre obsah takej zprávy, ktorá verne podľa smyslu a pravdivé tlmočí verejné spisy alebo verejné jednanie Snemu alebo jeho výborov, úradov a iných zákonom utvorených korporácií, nemožno konať trestné pokračovanie ani uplatňovať nárok na náhradu škody."

Zdôrazňuje sa, že cieľom práva predsedníctva Snemu, vysloveného v § 9, ods. l, písm. n) rokovacieho poriadku Snemu (zákona č. 84/1939 Sl. z.) — podľa ktorého predsedníctvo Snemu môže vylúčiť prejavy proti štátu zo spisov Snemu tlačou rozdeľovaných — je práve znemožniť, aby sa dostaly do tlače také prejavy poslancov, prednesené v Sneme, ktoré by mohly škodiť verejnému záujmu. Naproti tomu všetky tie reči a prejavy poslancov, povedané v Sneme, ohľadom ktorých predsedníctvo Snemu nepokladalo za potrebné použiť toto svoje právo, sú chránené vecnou imunitou.

Vecná imunita všetkých poslaneckých rečí, prednesených v Sneme (pokiaľ sa nevylúčily z uverejnenia predsedníctvom Snemu), má účinnosť:

1. s hľadiska objektívneho pokračovania tlačového (viď zák. č. 168/1922 Sb. z. a n., §§ 487 až 494 zák. č. 119/1873 r. z., čl. 6 zák. č. 33/1940 Sl. z.);

2. s hľadiska preventívnej i represívnej cenzúry (viď vl. nar. č. 241/1939 Sl. z.). Vecná imumita, vzťahujúca sa najmä na slobodné uverejňovanie poslaneckých

rečí prednesených v Sneme, je základnou zásadou trestného a tlačového práva, ktorá ani v právnej vede, ani v doterajšej súdnej praxi nebola sporná a prelo je dôležité, aby prax úradov ani v budúcnosti neporušovala túto zásadu a aby sa v danom smere zásahy cenzúry prispôsobily zákonu.

Podpísaní sa z uvedených dôvodov pýtajú Vlády Slovenskej republiky:

1. či má vedomosť o nezákonnom postupe, ktorý je v tejto interpelácii označený?

2. či je ochotná zariadiť, aby sa v budúcnosti takéto porušenie zákona neopakovalo?

V Bratislave 18. apríla 1941.

Dr. Huťka,

Čarnogurský, Dr. Mederly, Dr. Körper, Haššík, Slameň, Schwarz, Jankovič, Petrovič, Turček, Hollý, Mora, Maguth, Dr. Ferenčík, Čulen, Drobný, Horák, Šalát.