Snem Slovenskej republiky 1941

I. volebné obdobie. 5. zasadanie.

370. Zpráva

ústavnoprávneho výboru

o vládnom návrhu ústavného zákona, ktorým sa mení a doplňuje ústavný zákon o štátnom občianstve (tlač 364).

Vzhľadom na ustanovenia smluvy uzavretej s Nemeckou ríšou a smluvy uzavretej s Maďarskom v otázke štátneho občianstva sú príslušníci slovenskej národnosti vo veľkej nevýhode voči príslušníkom nemeckej a maďarskej národnosti.

Podlá týchto smlúv príslušníci nemeckej a maďarskej národnosti majú právny nárok na slovenské štátne občianstvo, teda ex lege sa stávajú štátnymi občanmi Slovenskej republiky, naproti čomu príslušníci slovenskej národnosti (ktorí sa nestali podľa ústavného zákona č. 255/1939 Sl. z. slovenskými štátnymi občanmi) nemajú právny nárok na slovenské štátne občianstvo a tak museli žiadať o priznanie alebo udelenie štátneho občianstva. Je pravda, že sa Slovákom nerobia ťažkosti pri priznávaní a udeľovaní štátneho občianstva, ale aj to je pravda, že je technicky nemožné v dohľadnej dobe vybaviť žiadosti Slovákov o udelenie, poťažne priznanie slovenského štátneho občianstva. V dôsledku tohto Slováci sú vo veľkej nevýhode, lebo až do vybavenia ich žiadostí o štátne občianstvo zachádza sa s nimi ako s cudzincami (napríklad potrebujú povolenie k pobytu, nemôžu byť zamestnávaní bez povolenia atď. ) Z týchto dôvodov vyskytuje sa naliehavá potreba doplniť ústavný zákon č. 255/1939 Sl. z. tak, aby sa Slovákom analogicky poskytly aspoň také výhody pri nadobúdaní slovenského štátneho občianstva, aké poskytujú medzištátne smluvy osobám nemeckej a maďarskej národnosti.

Vládny návrh zákona riešil predmetnú úlohu na týchto právnych základoch:

1. Štátnymi občanmi Slovenskej republiky sa stávajú osoby slovenskej národnosti, ktoré boly oprávnené podať žiadosť o priznanie štátneho občianstva a túto žiadosť včas podaly, avšak nebolo o nej doteraz rozhodnuté,

2. Štátnymi občanmi Slovenskej republiky sa stávajú osoby slovenskej národnosti, ktoré nie sú občanmi iného štátu a v deň nadobudnutia účinnosti tohto zákona majú trvalé bydlisko na území Slovenskej republiky. Osoby slovenskej národnosti, ktoré sú štátnymi občanmi iného štátu a sú v deň nadobudnutia účinnosti, tohto zákona trvalé usadené na území Slovenskej republiky, stanú sa slovenskými štátnymi občanmi len pod podmienkou, ak do dvoch rokov predložia doklad o tom, že za svojho doterajšieho štátneho sväzku boly prepustené. Nesplnenie tejto podmienky pôsobí rezolutívnym účinkom, t: j. ak túto podmienku uvedené osoby nesplnia, nemožno ich považovať za našich štátnych príslušníkov.

Podľa zásadného stanoviska ústavnoprávneho výboru je v danom smere potrebné jasné a prenikavé riešenie, ktoré by okamžite odstránilo všetky nesrovnalosti a ťažkosti pri nadobúdaní štátneho občianstva osôb slovenskej národnosti. Ústavnoprávny výbor sa rozhodol preto predmetnú zákonodarnú úlohu ešte jasnejšie a rezolútnejšie riešiť, ako to urobil vládny návrh. Ústavnoprávny výbor odchýlil sa najmä od stanoviska vládneho návrhu v tom, že neviaže otázku nadobudnutia štátneho občianstva ani na podmienku podania žiadosti o štátne občianstvo ani na prepustenie z doterajšieho štátneho sväzku. Podľa riešenia, ktoré si osvojil ústavnoprávny výbor, platia teda pre nadobudnutie slovenského štátneho občianstva tieto dve kardinálne zásady:

1. Osoby slovenskej národností, ktoré odo dňa 14. marca 1939 majú na území Slovenskej republiky trvalé bydlisko a nestály sa podľa zákona č. 255/1939 Sl. z., slovenskými štátnymi občanmi, sú odo dňa 14. marca 1939 štátnymi občanmi Slovenskej republiky,

2. Osoby slovenskej národnosti, ktoré sa po 14. marci 1939 natrvale usadily na území Slovenskej republiky a v deň nadobudnutia účinnosti tohto zákona majú tu trvalé bydlisko, sú odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona štátnymi občanmi Slovenskej republiky.

Uvedené dve kardinálne zásady sú vyslovené v §§ l a 2 predloženej osnovy.

Ustanovenia pôvodného § 3, ods, l o derivatívnom nadobudnutí štátneho občianstva prijal ústavnoprávny výbor so zmenami, ktoré vyplývajú z vyšeuvedených zásadných zmien.

Pôvodné ustanovenie § 3, ods. 2 vládneho návrhu — ako samostatná norma — pojalo sa dá nového paragrafu (§ 4) ako odsek ako odseku 2 tohto istého paragrafu sa normovala ďalšia dôležitá zásada, podľa ktorej sa stávajú štátnymi občanmi Slovenskej republiky podľa tohto zákona aj maloleté osoby slovenskej národnosti, majúce trvalé bydlisko na území Slovenskej republiky, — i keď ich rodičia majú trvalé bydlisko v cudzine, — ak udelí k tomu súhlas príslušný tuzemský poručenský súd.

Ústavnoprávny výbor pozmenil tiež pôvodné ustanovenia § 4 vládneho návrhu. Podľa vládneho návrhu totiž v prípade pochybnosti, či sa má niekto s hľadiska tohto zákona pokladať za príslušníka slovenskej národnosti, rozhoduje Ministerstvo vnútra. Ústavnoprávny výbor podľa analógie medzištátnych smlúv s Nemeckom a Maďarskom rozhodol sa prijať to jednoduché a jasné riešenie, podľa ktorého v prípade pochybnosti o tom, či je niekto príslušníkom slovenskej národnosti, rozhoduje jeho osvedčenie, učinené na príslušnom okresnom (mestskom notárskom) úrade. Cieľom ďalšieho uľahčenia sa vyslovilo, že takéto osvedčenie je oslobodené od všetkých poplatkov a dávok.

Ostatné ustanovenia primerane prispôsobil výbor spomenutým zásadným zmenám.

Ústavnoprávny výbor odporúča Sneniu osnovu ústavného zákona v predloženom znení prijať.

V Bratislave 23. júna 1941.

        Dr. Karol Mederly v. r.,                    Dr. Vojtech Tvrdý v. r.,

                predseda.                                        zpravodajca.

.

3.

Ústavný zákon

zo dňa.......................1941,

ktorým sa doplňuje ústavný zákon o štátnom občianstve.

Snem Slovenskej republiky sa usniesol na tomto ústavnom zákone:

§ l.

Osoby slovenskej národnosti, ktoré odo dňa 14. marca 1939 majú na území Slovenskej republiky trvalé bydlisko a nestály sa podľa zákona č. 255/1939 Sl. z. slovenskými štátnymi občanmi, sú odo dňa 14. marca 1939 štátnymi občanmi Slovenskej republiky.

§ 2.

Osoby slovenskej národnosti, ktoré sa po 14. marci 1939 natrvale usadily na území Slovenskej republiky a v deň nadobudnutia účinnosti tohto zákona majú tu trvalé bydlisko, sú odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona štátnymi občanmi Slovenskej republiky.

§ 3.

Štátnymi občanmi podľa §§ l a 2 súčasne sa stávajú:

a) s manželom manželka a maloleté manželské detí, a to i vtedy, ak s ním spolu nežijú;

b) maloleté deti, narodené mimo manželstva s nemanželskou matkou;

c) maloleté manželské deti vdovymatky s vdovou-matkou;

d) maloleté deti, ponechané v opatere rozlúčenej matky, spolu s matkou.

§ 4.

(1) Maloleté deti, vyhlásené za opustené alebo úplne osirotené, nadobúdajú štátne občianstvo podľa §§ l a 2.

(2) Maloleté osoby slovenskej národnosti, ktoré majú trvalé bydlisko na území Slovenskej republiky, i keď ich rodičia majú trvalé bydlisko v cudzine, stávajú sa štátnymi občanmi Slovenskej republiky

podľa tohto zákona po udelení súhlasu príslušného tuzemského poručenského súdu.

§ 5.

(1) V prípade pochybnosti, či niekto je príslušníkom slovenskej národnosti, rozhoduje jeho osvedčenie, učinené na príslušnom okresnom (mestskom notárskom) úrade.

(2) Takéto osvedčenie nepodlieha nijakým poplatkom a dávkam.

§ 6.

Žiadosti o priznanie alebo udelenie štátneho občianstva osôb, na ktoré sa vzťahujú ustanovenia tohto ústavného zákona, pokladajú sa za žiadosti o vydanie svedectva o štátnom občianstve.

§ 7.

Tento ústavný zákon nadobúda účinnosť dňom vyhlásenia; vykoná ho minister vnútra.