Snem Slovenskej republiky 1941
I. volebné obdobie. 5. zasadanie.
377. Zpráva
ústavnoprávneho výboru
o pripomienkach prezidenta republiky k usneseniu Snemu zo dňa 26. júna 1941 o ústavnom zákone, ktorým sa doplňuje ústavný zákon o štátnom občianstve,
Snem Slovenskej republiky na 65. zasadnutí dňa 26, júna 1941 usniesol sa na ústavnom zákone, ktorým sa doplňuje ústavný zákon o štátnom občianstve.
Prezident republiky podľa § 26 Ústavy vrátil toto usnesenie Snemu na nové rokovanie s týmito pripomienkami:
"Podľa § 5 usnesenia pri ustálení slovenskej národnosti smerodajná je materinská reč. Naproti tomu v prípade pochybnosti má k rozhodnutiu o tom, či je niekto príslušníkom slovenskej národnosti, dostačiť samo osvedčenie žiadateľa, učinené na príslušnom okresnom (mestskom notárskom) úrade.
Pri tomto stave je možné, že by sa s úspechom mohli domáhať štátneho občianstva vydávajúc sa za. Slovákov i Neslováci, prevzatie ktorých do svázku štátnych občanov s hľadiska štátneho nie je žiadúce.
Podmienky pre dosiahnutie slovenského štátneho občianstva boly upravené tak, aby sa nimi odstránily všetky ťažkostí pri nadobúdaní štátneho občianstva osôb slovenskej národnosti a práve preto treba dbať na to, aby sa presne určil okruh osôb, ktoré sú príslušníkmi slovenskej národnosti. V tomto smere vládny návrh zákona v § 4 má viaceré objektívne kritériá, ktoré sú ľahko zistiteľné: obcovací jazyk, prejavy cítenia, výchova detí a pod., pričom ide len o znaky demonštratívne uvedené a v prípade pochybnosti rozhodnutie sa ponecháva Ministerstvu vnútra, ktoré môže konkrétny prípad podľa uvedených a prípadne í iných kritérií (vyjadrenie HSĽS a pod.) v otázke národnej príslušnosti rozhodnúť. Podľa usnesenia Snemu by práve rozhodnutie v týchto pochybných prípadoch ostalo v rukách žiadateľa, čo s ohľadom na ľahko splniteľné predpoklady pre dosiahnutie štátneho občianstva (§§ l a 2), ktoré spočívajú iba na trvalom bydlisku, nie je želateľné.
Používajúc práva, daného mi Ústavou, keďže ide o zákon ústavný a mimoriadne dôležitý, považujem za potrebné o zákone v rámci týchto pripomienok znovu rokovať."
Ústavnoprávny výbor rokoval o týchto pripomienkach na zasadnutí dňa 8. júla 1941.
Pri tomto rokovaní a opätovnom skúmaní tak textu príslušného snemového usnesenia ako i pôvodného návrhu vlády sa zistilo, že intencie hlavy štátu, Snemu i vlády sa úplne shodujú a že tieto shodné intencie sú v prijatom snemovom usnesení zachytené presnejšie a jednoznačnejšie, ako textom § 4 pôvodného návrhu, na ktorý poukazujú pripomienky.
Aby ustanovenia § 5 usnesenia Snemu boly interpretované správne a tak, aby sa to shodovalo so spoločnými intenciami hlavy štátu, Snemu i vlády a aby boly vylúčené pochybnosti, na ktoré poukazujú pripomienky prezidenta republiky, ústavnoprávny výbor zdôrazňuje toto:
Podľa znenia § 5 Snemom prijatej textácie pri ustaľovaní slovenskej národnosti je smerodajnou materinská reč. Hoci pojem materínskej reči v niektorých ojedinelých prípadoch môže tiež viesť k pochybnostiam, predsa len je tento pojem spojený s kritériami, ktoré sa dajú omnoho bezpečnejšie a rýchlejšie objektívne zistiť, ako kritériá obcovacieho jazyka, prejavov cítenia, výchovy detí a pod.
Obcovací jazyk môže, ale nemusí byť znakom národnej príslušnosti, lebo môže byt vynútený prostredím a danou situáciou bez toho, aby znamenal zároveň i príslušnosť k národnosti obcovacieho jazyka.
Prejavy cítenia nemusia byť subjektívne pravdivé a je nemožné bezpečne zistiť, či je ich motívom skutočné presvedčenie, alebo konjunkturálnyegoistický záujem.
Výchova detí je ponajviac determinovaná miestnymi, po prípade finančnými možnosťami školenia, takže nie je spoľahlivým znakom príslušnosti k národnosti. Výchova detí v samotnej domácnosti je objektívnemu zisťovaniu temer nedostupná.
Naproti tomu materinská reč, ako skutkový stav pri ustaľovaní národnosti jedíne smerodajný, dá sa temer vždy bezpečne zistiť. Počet tzv. pochybných prípadov bude pri smerodajnosti materinskej reči omnoho menší ako v tom prípade, keby boly smerodajné viaceré kritériá, najmä také, ktoré sa objektívnemu zisťovaniu takmer vymykajú.
Potomok obidvoch neslovenských rodičov bude prakticky skoro vždy neslovenskej materinskej reči. Aj pri potomkovi z jedného neslovenského rodiča dá sa v prevažnej väčšine prípadov zistiť skutočná materinská reč bez pochybností.
Vo všetkých prípadoch, kde úrad podľa § 5 nepochybne zistí, že strana nemá materinskú reč slovenskú, odpadá možnosť, aby táto o svojom štátnom občianstve rozhodovala svojím osvedčením, lebo nebude splnená zákonom požadovaná podmienka pre takéto osvedčenie, t. j. nebude tu nijakej pochybností o nepríslušnosti k slovenskej národnosti, resp. o príslušnosti k inej, ako k slovenskej národnosti.
Táto v Sneme prijatá štylizácia je voči pôvodnému vládnemu návrhu (§ 4) nepochybne prísnejšia, najmä so zreteľom na to, že liberálnejšie kritériá vládnej osnovy maly výslovne viazať iba Ministerstvo vnútra, nie však na I. stupni rozhodujúci okresný (mestský notársky) úrad.
Pokiaľ i pri kritériu materinskej reči mohlo by ojedinelé dôjsť k pochybnostiam o príslušnosti k slovenskej národnosti, napríklad v prípadoch asimilácie nastalej v minulosti, je daná vždy možnosť v tomto ohľade usmerniť prax úradov pokynmi ad hoc alebo vydaním všeobecných pokynov, ako to urobilo Ministerstvo vnútra napríklad vyhláškou č. 201/1941 Úradných novín, ktorou sa vydáva inštrukcia o prevádzaní smluvy, uzavretej medzi Slovenskou republikou a Maďarským kráľovstvom o vzájomnom usporiadaní jednotlivých štátoobčianskych otázok.
Ustanovenie § 4 vládneho návrhu, že v pochybných prípadoch rozhoduje Ministerstvo vnútra, bolo potrebné iba pri takom konštruovaní zákonnej úpravy tejto matérie, ktoré by úradom ponechávalo voľné hodnotenie skutočností, rozhodných pre zistenie príslušnosti k slovenskej národnosti. Úprava, ktorú prijal Snem, takúto voľnosť vylučuje a pochybnými budú iba prípady, ktoré za také ustáli sám úrad. Všetky tie ostatné prípady, kde príslušnosť k slovenskej národnosti nemožno pokladať za preukázanú pre nedostatok predpokladu slovenskej materinskej reči, treba teda posudzovať nie podľa tohto ústavného zákona, ale na základe osobitnej žiadosti podľa ústavného zákona č. 255/1939 Sl. z. a ako také budú patriť do pôsobnosti Ministerstva vnútra bez toho, žeby o tom bolo potrebné pojať do tohto zákona osobitné ustanovenie.
Na základe týchto zístení ústavnoprávny výbor navrhuje, aby Snem podľa § 26, ods. 2 Ústavy bez zmeny znovu prijal svoje usnesenie zo dňa 26. júna 1941, ktoré je pripojené k výborovej zpráve,
V Bratislave 8. júla 1941.
Dr. Miloš Vančo v. r., Dr. Vojtech Tvrdý v. r.,
podpredseda. zpravodajca
Ústavný zákon
zo dňa 26. júna 1941,
ktorým sa doplňuje ústavný zákon o štátnom občianstve.
Snem Slovenskej republiky sa uzniesol na tomto ústavnom zákone:
§ 1.
Osoby slovenskej národnosti, ktoré odo dňa 14, marca 1939 majú na území Slovenskej republiky trvalé bydlisko a nestály sa podľa zákona č. 255/1939 Sl. z, slovenskými štátnymi občanmi, sú odo dňa 14. marca 1939 štátnymi občanmi Slovenskej republiky.
§ 2.
Osoby slovenskej národnosti, ktoré sa po 14. marci 1939 natrvale usadily na území Slovenskej republiky a v deň nadobudnutia účinnosti tohto zákona majú tu trvalé bydlisko, sú odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona štátnymi občanmi Slovenskej republiky.
§ 3.
Štátnymi občanmi podľa §§ l a 2 súčasne sa stávajú:
a) s manželom manželka a maloleté manželské deti, a to i vtedy, ak s ním spolu nežijú;
b) maloleté deti, narodené mimo manželstva, s nemanželskou matkou;
c) maloleté manželské deti vdovymatky s vdovou-matkou;
d) maloleté deti, ponechané v opatere rozlúčenej matky, spolu s matkou.
§ 4.
(1) Maloleté deti, vyhlásené za opustené alebo úplne osirotené, nadobúdajú štátne občianstvo podľa §§ l a 2.
(2) Maloleté osoby slovenskej národnosti, ktoré majú trvalé bydlisko na území Slovenskej republiky, i keď ich rodičia majú trvalé bydlisko v cudzine, stávajú sa štátnymi občanmi Slovenskej republiky
podľa tohto zákona po udelení súhlasu príslušného tuzemského poručenského súdu.
§ 5.
(1) Pri ustálení slovenskej národnosti smerodajná je materinská reč; v prípade pochybnosti, či niekto je príslušníkom slovenskej národnosti, rozhoduje jeho osvedčenie, učinené na príslušnom okresnom (mestskom notárskom) úrade.
(2) Takéto osvedčenie nepodlieha nijakým poplatkom a dávkam.
§ 6.
Žiadosti o priznanie alebo udelenie štátneho občianstva osôb, na ktoré sa vzťahujú ustanovenia tohto ústavného zákona, pokladajú sa za žiadosti o vydanie svedectva o štátnom občianstve.
§ 7.
Tento ústavný zákon nadobúda účinnosť dňom vyhlásenia; vykoná ho minister vnútra.