Snem Slovenskej republiky 1941
l. volebné obdobie. 5. zasadanie.
407.
Interpelácia
poslanca Štefana Suroviaka a spoločníkov ministrovi vnútra
vo veci nemiestnej cenzúrnej praxe v súvislosti so žiadosťou o pridelenie židovských rádioprijímačov na väčšie železničné stanice.
Na podnet niektorých miestnych sborov Sväzu slovenských dopravných zamestnancov navrhla táto organizácia 11. januára 1941 Ministerstvu dopravy, rezortu železničnému, aby na všetkých väčších staniciach bol zriadený verejný rozhlas, ktorý bude pre obecenstvo čakajúce na vlakové spojenie ako i pre zamestnancov reprodukovať príležitostné prejavy našich štátnych činiteľov, ako i zprávy STK. SSDZ navrhol Ministerstvu dopravy, aby si na tento účel potrebný počet rádioprijímačov vyžiadalo od Ministerstva vnútra, ktoré vtedy ešte malo veľké množstvo hodnotných rádioprijímačov zhabaných Židom, Ministerstvo dopravy požiadalo 30. januára 1941 Ministerstvo vnútra o prídel 30 rádioprijímačov na spomenutý účel. Táto žiadosť nebola doteraz Ministerstvom vnútra vybavená. SSDZ preto učinil vo veci osobitné podanie na Predsedníctvo vlády 3. júla 1941. Okrem toho dal som súhlas, aby bol v odb. časopise "Hlas dopravy" č. 14, zo dňa 15. júla 1941 uverejnený článok tohto obsahu:
,,Čo je s rádiovými prijímačmi? Svojho času prebehla novinami zpráva, že z podnetu nášho Sväzu majú byť na väčších železničných staniciach umiestené rádiové prijímače, ktoré by prostredníctvom tlampačov reprodukovaly v čakárňach a v miestnostiach pre odpočívajúcich železničiarov zprávy, prednášky i zábavnú hudbu Slovenského rozhlasu. Táto myšlienka, ktorá pochádza z radov samých železničiarov, zaujala aj sám rozhlas, ktorý túto zvesť hneď vtedy zaradil medzi svoje zprávy, ako by to už bola hotová vec.
A veru, mohla to byť vec už dávno hotová, keby...
V čom väzí toto keby, to sa nám zistiť nepodarilo.
Ústredie Sväzu ešte 11. januára t. r, podalo Ministerstvo dopravy návrh, aby Ministerstvo na spomenutý cieľ vyžiadalo od Ministerstva vnútra potrebný počet rádiových prijímačov z tých, čo Židom zhabali. Ministerstvo dopravy ochotne na náš návrh pristalo a 30. januára t, r, aj v jeho smysle Ministerstvo vnútra požiadalo o požičanie 30 aparátov do väčších staníc. No a odvtedy o veci nepočuť. Zaspala. Niektorí páni alebo pán si isto myslí, že je to lepšie, keď aparáty ležia niekde v sklade, ako by maly denne tisíce ľudí na staniciach informovať o najnovších zprávach, na ktoré sú ľudia, najmä teraz, ako diví, a radšej nechajú, aby sa medzi čakajúcim obecenstvom roztrusovaly fantastické, hlúpe povedačky a chýry, zvyčajne s poplašnou tendenciou. Čakať na vlak je nudné a každá zábava, ktorá čakanie skráti, je vítaná. Načo tam pre ľudí zprávy, načo pre nich aj reči zodpoved-- ných činiteľov, prípadne poučné prednášky, však? Načo to pre železničiarov, ktorí čakajú na službu alebo po službe čakajú na svoj vlak domov? Namiesto zpráv, ktoré by dostali z úradného prameňa, donesú domov do rodiny a do dediny zprávy, ktoré počuli z dobre informovaného prameňa. Úradné zprávy nepočuli, preto nemôžu si kontrolovať, čo je pravda a čo je pravdepodobne výplod šuškanej propagandy.
Sväzu záleží na správnom informovaní svojich členov a tak isto aj na tom, aby pasažieri železnice nemuseli čas čakania na vlak zabíjať, ale aby ho strávili príjemne i osožné. Preto sa obrátil na Predsedníctvo vlády, aby vyšetrilo, kde väzí to keby, komu na tom záleží, aby sa tejto, isto odôvodnenej žiadosti nevyhovelo. Či tých aparátov azda už niet? Nech sa teda vyšetrí, kde sú. Aparát, umiestený na jednej stanici, viac prospeje národu a jeho záujmom, než 50 aparátov, umiestených po kanceláriách úradníkov, kde zväčša slúžia len za dekoráciu miestností.
Neustaneme, pokiaľ aparáty na staniciach nebudú."
Celý článok cenzúra vytrela. Preto úctivé sa pýtam pána ministra vnútra:
1. Či je ochotný v smysle osobnej zodpovednosti zakročiť proti úradníkom, ktorí pridelenie rádioprijímačov pre železničnú správu takto preťahujú?
2. Či je ochotný zmierniť cenzúrnu prax?
V Bratislave 22. júla 1941.
Suroviak, Čarnogurský, Mora, Hancko, Šalát