Snem Slovenskej republiky 1942

l. volebné obdobie. ó. zasadanie.

478.

Vládny návrh.

Zákon

zo dňa 1942

o odškodnení pri nemociach z povolania.

Snem Slovenskej republiky sa usniesol na tomto zákone:

§ 1.

Ustanovenie zák. čl. XIX/1907 a zák. čl. XVI/1900 ako aj ustanovenia právnych predpisov tieto zákony meniacich a doplňujúcich, nakoľko upravujú úrazové poistenie, treba použiť obdobne aj na nemoce z povolania (§ 2), ak tento zákon neurčuje inak.

§ 2.

Za nemoce z povolania sa považujú nemoce, uvedené v prílohe tohto zákona, ak boly spôsobené výkonom zamestnania v poistenom podniku toho druhu, ktorý je uvedený v prílohe vedľa tej-ktorej nemoci z povolania.

§ 3.

(1) Kde právne predpisy o úrazovom poistení majú ustanovenie o telesnom zranení, prípadne o smrti nastalej z úrazu, rozumie sa tým pri nemociach z povolania onemocnenie takouto nemocou, poťažne smrť ňou spôsobená.

(2) Kde právne predpisy o úrazovom poistení majú ustanovenie o čase vzniku úrazu, platí zaň pri nemociach z povolánia začiatok nemoci podľa zákonov o nemocenskom poistení; ak je to však pre poistenca priaznivejšie, alebo ak ide o osobu pre prípad nemoci nepoistenú, začiatok neschopnosti k práci podľa zákonov o úrazovom poistení (§ 1).

(3) Ako odškodnenie pri nemoci z povolania prináleží osobe poistenej pre prípad nemoci renta, a to počínajúc dvadsiatymsiedmym týždňom od začiatku nemoci; ak je to však pre poistenca priaznivejšie, alebo ak ide o osobu pre prípad nemocí nepoistenú, od začiatku neschopnosti k práci podľa zákonov o úrazovom poistení.

§ 4.

(1) Lekár verejnoprávnej poisťovne ako aj lekár, ktorý lieči na účet takejto poisťovne, ak zistí nemoc z povolania, je povinný to nemocnému oznámiť, ktorý mu to musí písomne potvrdiť.

(2) Minister vnútra môže vyhláškou v Úradných novinách určiť, ktoré prípady nemoci z povolania je povinný oznámiť nositeľovi úrazového poistenia aj iný lekár, ktorý zistil takúto nemoc.

(3) Nositeľ nemocenského poistenia je povinný oznámiť nositeľovi úrazového poistenia každý prípad nemoci z povolania do 15 dní potom, čo sa o tom dozvedel.

§ 5.

(1) Ak je obava, že sa nemoc z povolania  bude opakovať, alebo že sa zhorší tým, že poistená osoba bude ďalej pracovať v podniku uvedenom v prílohe k § 2, môže nositeľ úrazového poistenia poskytnúť jej primeranú prechodnú rentu, najvyššie do polovice plnej renty, a to s podmienkou, že nebude pracovať v takomto podniku.

(2) Požívanie renty podľa ods. l nevylučuje nárok na rentu pre neschopnosť k práci.

§ 6.

(1) Lehota pre uplatnenie nároku na odškodnenie pri nemoci z povolania je:

a) pre poškodeného — l rok odo dňa, kedy lekár verejnoprávnej poisťovne alebo lekár, ktorý lieči na účet takejto poisťovne, zistil a poškodenému oznámil (§ 4 ods. 1), že trpí nemocou z povolania, najviac však — 2 roky odo dňa, kedy sa skončilo zamestnanie poškodeného v podniku uvedenom v prílohe k § 2,

b) pre pozostalých poškodeného, ktorý zomrel na nemoc z povolania — l rok odo dňa jeho smrti, ak lehota na uplatnenie nároku na odškodnenie podľa písm. a) neuplynula do dňa jeho smrti.

(2) Ak pozostalá vdova (vdovec), deti, rodičia alebo starí rodičia pokračujú v uplatňovaní nároku, uplatneného poškodeným padľa ods. l, písm. a), pokladá sa to súčasne aj za uplatnenie nároku na rentu im prislúchajúcu.

(3) Nezachováme lehôt, uvedených v ods. l, má za následok zaniknutie nároku.

§ 7.

Vláda môže nariadením doplniť a zmeniť soznam nemoci z povolania, uvedený v prílohe k § 2.

§ 8.

Zamestnanci podnikov, oslobodených od všeobecnej úrazovej poistnej povinnosti podľa čl. III. zákona č. 207/1919 Sb. z. a n., majú tiež nárok na odškodnenie pri nemoci z zpovolania voči svojmu podnikovému úrazovému zaopatrovaciemu zariadeniu podľa ustanovení tohto zákona.

§ 9.

(1) Ustanovenia §§ l až 3 a 8 tohto zákona platia pre nemoce z povolania, uvedené pod bežným číslom 21 v prílohe k § 2 aj vtedy, ak začiatok nemoci z povolania (§ 3, ods. 2) nastal po 31. decembri 1935.

(2) Nároky, uvedené v ods. l, tak poškodený, ako aj jeho pozostalá vdova (vdovec), deti, rodičia alebo starí rodičia môžu uplatniť len do l roku odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona, pričom ustanovenia § 6 ods. 2 platia obdobne.

(3) Výmery nositeľa poistenia alebo súdne rozhodnutia vydané pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona v prípadoch, uvedených v ods. l, nie sú na prekážku novému rozhodnutiu o týchto nárokoch podľa ustanovení tohto zákona.

§ 10,

(1) Zrušuje sa zákon č. 99/1932 Sb. z. a n., vládne nariadenie č. 36/1938 Sb. z. a n. a zákon č. 78/1938 Sb. z. a n. s výnimkou uvedenou v ods. 2.

(2) Na prípady nemoci z povolania, ktorých začiatok (§ 3 ods. 2) nastal pred účinnosťou tohto zákona, treba použiť právne predpisy uvedené v ods. t s výnimkou prípadov, uvedených v § 9 ods. 1.

§ 11.

Tento zákon nadobúda účinnosť dňom vyhlásenia; vykoná ho minister vnútra so zúčastnenými ministrami.

Príloha k § 2 zákona č.

Dôvodová zpráva.

Nemoci z povolania, ktoré sú jednou z najbolestnejších kapitol ľudského života, sú choroby zväčša ťažko zhojiteľné a smutný primát medzi nimi majú zaprášenie pľúc (pneumokoniózy).

Pobyt a práca vo vzduchu znečistenom akýmkoľvek prachom má nevyhnutne za následok vstup prachu do dýchadiel, menovite keď pri namáhavej práci telesnej nastáva hlbšie a intenzívnejšie dýchanie.

Prirodzene veľmi záleží na akostí prachu, jeho pôvode, na tvare, na jeho tvrdosti a rozpustnosti v pľúcach a na jeho vplyve mechanickom a chemickom. Čím sú jednotlivé súčiastky prachu ostrejšie a tvrdšie, tým sú nebezpečnejšie; iné druhy sú nebezpečné tým, že pôsobia chemicky, rozpúšťajúc sa v pľúcach a leptajúc pľúcnu tkáň.

Priebeh onemocnenia je síce v menších detailoch rozdielny podľa charakteru vdychovaného prachu, ale v celku má toto onemocnenie ten istý priebeh. Zprvu dochádza k vysýchaniu sliznice nosu a hltanu, neskoršie ku katarom hltanu a priedušníc, ku ktorým sa potom pridružia ťažkosti pri dýchaní, dusnosť a známky nedostatočného obehu krvného. Vnímavosť pľúc pre vdychovaný vzduch je zmenšená, celé partie pľúcne sú vyradené zo svojej činnosti, čo sa prejavuje namáhavým dýchaním, postihnutý sa aj pri malej námahe zadychčí, trpí kašľom a jeho prognóza je krajne nepriaznivá, lebo v pľúcach usadený prach nemožno podľa terajšieho stavu lekárskej vedy nijakým spôsobom odstrániť. V štádiách neskorších, keď už celé partie pľúc sú prachom preniknuté, nepomôže ani zmena povolania ani úplná nečinnosť.

Otázka odškodnenia chorôb z povolania je doteraz upravení zákonom č. 99; 1932 Sb. z. a n., ktorý bol doplňovaný vládnym nariadením č. 36/1938 Sb. z, a n. a zákonom č. 78/1938 Sb. z. a n.

Doterajší zákon číslo 99/1932 o odškodňovaní nemocí z povolania odškodňuje ťažké zaprášenia pľúc, ale len prachom

1. kremenitým (silikóza) a

2. železným (sideróza)

a to nie vždy, ale len v podnikoch,

1. v ktorých sa dobýva, opracováva a spracováva pieskovec,

2. v ktorých sa vyrába porcelán,

3. v brusiarňach kovu,

4. v baniach, v ktorých sa zpravidla pracuje v tvrdých kremenitých horninách.

V praxi sa prišlo na to, že tieto obmedzenia zákona pri pneumokoniózach sú nesprávne, nezodpovedajú požiadavkám ochrany zamestnancov a intenciám sociálneho poistenia. V praxi vzniklý a vznikajú aj nateraz rôzne tažkosti pri odškodňovaní tzv zaprášení pľúc podlá bodu 21 cit. zákona. Tieto ťažkosti vyplývajú práve zo skutočnosti, že podľa zákona č. 99/1932 Sb z. a n. pokladá sa za chorobu z povolania, odškodňovanú ako úraz podnikový, len také ťažké zaprášenie pľúc, ktoré bolo zapríčinené prachom kremenitým alebo železným (silikóza, sideróza) a to ešte len v podnikoch vymenovaných pod bodom ó. 21 prílohy k zákonu. V dôsledku toho musia byť podľa platného zákonného stavu zamietnuté všetky nároky, u ktorých ide nielen o ľahké alebo stredné zapraše-

nie pľúc, ale aj nároky založené na ťažkom zaprášení pľúc, ktoré ale bolo zapríčinené iným druhom prachu ako prachom kremenitým alebo železným, alebo v iných podnikoch, než ako sú vymenované pod bodom č. 21 v prílohe zákona číslo 99/1932 Sb. z. a n.

Ďalšiu ťažkosť v odškodňovaní vyvoláva okolnosť, že veľmi často je nesnadné a v niektorých prípadoch skoro nemožné zistiť klinickým alebo- aj röntgenologickým vyšetrením, či ide nepochybne o zaprášenie pľúc prachom kremenitým, prípadne železným alebo prachom iným. Táto neistota spôsobuje často zbytočné spory, ktoré zaťažujú administratívu poisťovacieho ústavu a agendu súdu a okrem toho zamietavé rozsudky súdu vyvolávajú v stranách pocit krivdy a nespravodlivosti, čo s hľadiska sociálnej politiky nemôže byť zaiste zjavom ľahostajným. Tak podlá štatistík Robotníckej sociálnej poisťovne v Bratislave koncom roku 1937 odškodňovalo s. a 37 prípadov zaprášenia pľúc, k čomu pristúpilo do konca roku 1939 ďalších 16 prípadov. Naproti tomu boly v rokoch 1936—1939 zamietnuté nároky na odškodnenie v 26 prípadoch len preto, že uplatňované nároky z titulu ťažkého zaprášenia pľúc nemohly byt podľa platných zákonných predpisov kvalifikované ako nároky z ťažkého zaprášenia pľúc prachom kremenitým alebo železným, prípadne nebola choroba získaná v podnikoch uvedených pod bodom č. 21 v prílohe zákona čís. 99/1932. K tomu treba ešte poznamenať, že ochorenia silikotické sú ochorenia ťažké, nezhojiteľné, zpravidla s prognózou beznádejnou, lebo zaprášené ložiská pľúc podľa terajšieho stavu lekárskej vedy nemožno nijakým spôsobom priviesť k aktívnej činnosti. Práve preto javí sa v záujme poistencov plne opodstatneným požiadavok, aby obmedzenia zákona č. 99/1932 Sb. z. a n. boly pri pneumokoniózach uvoľnené a odškodňovanie pneumokonióz rozšírené.

Podobné snahy vidíme aj v cudzine, predovšetkým v Nemecku. Podľa ríšskonemeckých právnych predpisov odškodňujú úrazové poisťovne "ťažké zaprášenia pľúc" bez

na druh a pôvod prachu (bod 16 soznamu nemeckého zákona).

Predloženým návrhom zákona majú byť zistené nedostatky doterajších predpisov odstránené a odškodňovacia povinnosť prispôsobená sociálnym potrebám poistencov.

Aby na tejto výhode, poskytnutej rozšírením odškodňovacej povinnosti mohlo participovať čo najviac zainteresovaných poistencov, treba odvodňovaciu povinnosť Robotníckej sociálnej poisťovni uložiť nielen pre budúcnosť, ale aj pre ďobú minulú (§ 9). Prirodzene nemožno odporúčať zpätný účinok takéhoto rozšírenia na dobu príliš dlhú. Pre praktickú potrebu je najprijateľnejšie riešenie, podľa ktorého táto odvodňovacia povinnosť pri chorobách uvedených pod bodom č. 21 prílohy zákona sa rozširuje na dobu 6 rokov nazpät, t. j. (k 1. januáru 1936, pričom musí byť pravda prihlasovacia povinnosť terminovaná a stanovená lehota, do ktorej musia byť všetky prípadné nároky na takéto odškodnenie u Robotníckej sociálnej poisťovne uplatnené.

Po finančnej stránke znamenať bude síce rozšírenie odškodňovacej povinnosti náklady dosť značné, ale podľa doterajších skúseností, opretých o štatistiky Robotníckej sociálnej poisťovne, niet vážnej obavy z pasivity príslušných položiek zaraďovacej schémy Robotníckej sociálnej poisťovne, do ktorých sú dotknuté podniky zaradené. Podotýka sa pritom, že v novej zaraďovacej schéme, (vládne nariadenie číslo 179/1941 Sl. z. ), ktorá platí od 1. januára 1941, bolo už na zvýšenú potrebu úhrady pamätané

Pre štát neznamená navrhovaný zákon nijaké finančné zaťaženie alebo záväzky.

Resumé:

Osnova prináša oproti doterajšiemu stavu tieto zmeny: Jednak odškodňovaciu

povinnosť rozširuje na všetky druhy zaprášenia pľúc, ktoré javia rôntgenologicky typické znaky a neberie ohľad na druh prachu, jednak rozširuje ochranu zákona na všetky podniky, v ktorých sa dobýva, opracováva alebo spracováva nerast, spôsobilý vyvíjať zdraviu škodlivý prach.

Pre začiatok nároku na odškodnenie ponecháva sa ustanovenie odseku 3, § 3 zákona čís. 99/1932, t. j. 27. týždeň po počiatku nemoci, prípadne po počiatku neschopnosti k zárobku (§ 3).

Novotou je, že v § 4 ods. l sa lekárovi verejnoprávnej poisťovne, poťažne lekárovi, ktorý lieči na účet takejto poisťovne, ukladá povinnosť nemocnému oznámiť, že trpí nemocou z povolania.

Účelom toho ustanovenia je jednak, aby postihnutý včasnou zmenou pracovného prostredia mohol sa zachrániť pre svoju rodinu, ako živiteľ, čo má aj národohospodársky význam a jednak aby včas mohol uplatniť nárok na odškodnenie.

Ďalšiu novotu znamená ešte aj ustanovenie § 6, ods. 2 podľa ktorého pozostalé osoby ako vdova, vdovec, deti, rodičia a starí rodičia nemusia uplatňovať svoj nárok na rentu im prislúchajúcu ešte osobitne, ak pokračujú v uplatnení nároku na rentu z odškodnenia nemoci z povolania, uplatneného už osobou poškodenou. Ustanovenie toto má praktický význam.

Čo do prerokovania predkladaného návrhu zákona Snemom je želaním vlády, aby bol prikázaný výboru národohospodárskemu a výboru sociálnezdravotnénu.

Dr. Vojtech Tuka v. r.,

predseda vlády a minister zahraničných vecí.

Alexander Mach v. r.,

minister vnútra