Snem Slovenskej republiky 1942 I. volebné obdobie. 7. zasadanie
553.
Z p r á v a
ústavnoprávneho výboru
o vládnom návrhu ústavného zákona o vysťahovaní Židov/tlač 506/.
Ústavnoprávny výbor rokoval o tomto vládnom návrhu na zasadnutiach dna 11. a 15. mája 1942 a prijal zásadne stanovisko, že v súvislosti s vysťahovaním Židov treba vyriešiť najmä aj otázku štátneho občianstva vysťahovaných Židov. Pri úprave jednotlivých otázok sa výbor čiastočne odchýlil od vládnej osnovy a túto pozmenil a doplnil.
V § 2 osnovy sa vyslovilo, na ktoré osoby sa nemá vzťahovať všeobecné ustanovenie § l o vysťahovaní.
Do ods. l boly pojaté osoby, ktoré majú na území Slovenska ostať trvale. Osoby uvedené v ods.2 sú zpod všeobecnej zásady určenej v § l vyňaté iba do toho času, dokiaľ zostáva v platnosti rozhodnutie prezidenta republiky alebo príslušného ministerstva, na ktorom sa ich oslobodenie zakladá.
Ustanovenie ods.l písm. a/ sa vzťahuje na osoby, ktoré sa staly príslušníkmi niektorého kresťanského vierovyznania najneskoršie 14.marca 1939, lebo u týchto osôb odôvodnene možno predpokladať, že sa pokrstily z pohnútok duchovno-náboženských
a nie pod tlakom právnych opatrení, smerujúcich k vyradeniu Židov zo slovenského hospodárskeho a spoločenského života. Ustanovenie ods. l písm. b/ sa vzťahuje na osoby, ktoré žijú v platnom manželstve s nežidovskou osobou, ak ich manželstvo bolo uzavreté pred 10.septembrom 1941, t.j. pred účinnosťou nariadenia č. 198/1941 Sl.z. o právnom postavení židov, lebo pred týmto dňom neplatil zákaz uzavierať manželstvo medzi kresťanmi a Židmi.
Dočasné oslobodenie podľa ods. 2 sa vzťahuje na osoby, ktorých pracovné schopnosti sú predbežne potrebné vo verejnom záujme.
V ods. 3 sa vyslovila zásada, že výnimky podľa ods.l a 2. vzťahujú sa aj na manželov, rodičov a na maloleté deti vyňatých osôb, lebo odporovalo by právnemu i mravnému cíteniu trhať rodinné sväzky osôb, ktoré sú úzkym rodinným putom sviazan
V § 3 ods.l sa vyslovuje, že štátne občianstvo strácaju nielen Židia vysťahovaní, ale aj Židia, ktorí územie štátu opustili, či už preto, aby sa vyhli opatreniam na vyradenie Ži dov, alebo s hocakých iných príčin.
S ustanovením ods.l súvisí zásada, že majetok osôb :
uvedených prepadá v prospech štátu. Štát, preberajúci ich majetok, ručí veriteľom len do výšky prevzatého majetku.
Ustanovenie § 4 ods.l, podľa ktorého sa hnuteľný majetok osôb uvedených v § 2 ponecháva v ich držbe a vlastníctve: vyplýva vlastne z výnimiek, určených v § 2. lebo ide o veci, potrebné na živobytie n najmä na výkon pracovných povinností týchto osôb. Druhá veta tohto odseku vylučuje možností uplatnovať súdnou cestou nároky na vrátenie vecí, odňatých podľa
-3-
predpisov doteraz platných.
Ustanovenie § 5 ods.2 sa vzhľadom na ďalekosiahlu delegáciu normotvornej pôsobnosti pozmenilo tak, že nariadenia podľa ods.l vydané podpisujú okrem predsedu vlády aj všetci jej členovia.
Do § 6 vložil výbor ustanovenie, že sa zrušujú predpisy o obmedzení osobných a majetkových pomerov nežidovského manžela /manželky/ Žida. Tento doplnok osnovy je potrebný, lebo zaistenie majetku židov je už prevedené a preto nehrozí nebezpečenstvo majetkových machinácií, ktoré predtým odôvodňovalo obmedzovanie týchto Nežidov.
Výbor prijal aj rezolúciu a to v záujme kresťanov, na ktorých sa výnimky podľa tohto zákona nevzťahujú; rezolúcia žiada od vlády, aby takýmto osobám umožnené bolo osobitné usídlenie, nehatené náboženské žitie a nábožensko-mravná výchova.
Ústavnoprávny výbor navrhuje slávnemu Snemu predložený text tohto ústavného zákona ako aj pripojenú rezolúciu odhlasovať.
V Bratislave 15.mája 1942.
Dr. Karol Mederly v.r., Dr.František Orlický v.r.,
predseda . zpravodajca.
Rezolúcia .
Vláda sa vyzýva, aby sa postarala o osobitné umiestenie tých pokrstených Židov, ktorí boli vysťahovaní a o to, aby mali možnosť nehateného náboženského žitia a nábožensko-mravnej výchovy.
Ústavný zákon zo dňa....................1942
o vysťahovaní Židov.
Snem Slovenskej republiky sa usniesol na tomto ústavnom zákone:
§ 1.
Židov možno vysťahovať z územia Slovenskej republiky.
§ 2. /1/ Ustanovenie § l neplatí:
a/ na osoby, ktoré sa najneskoršie 14.marca 1939 stály príslušníkmi niektorého kresťanského vierovyznania,
b/ na osoby, ktoré žijú v platnom manželstve s Nežidom /Nežidovkou/, uzavretom pred 10. septembrom 1941.
/2/ Osoby, ktorým prezident republiky udelil alebo udelí oslobodenie podľa § 255 nariadenia 6.198/1941 Sl. z., ďalej lekári, lekárnici, zverolekári, inžinieri a iné osoby, ak príslušné ministerstvo uzná za potrebné ponechať ich vo verejnom, technickom alebo hospodárskom živote Slovenska,
nemajú byť vysťahovaní dokiaľ je platnosti rozhodnutie o ich oslobodení alebo ponechaní.
/3/ Vyňatie zpod vysťahovania /ods. l a 2/ platí aj na manželku /manžela/, na rodičov a na maloleté deti vyňatýcb osôb.
§ 3.
/1/ Židia vysťahovaní a Židia, ktorí územie štátu opustili alebo opustia, strácajú štátne občianstvo Slovenskej republiky.
/2/ Majetok osôb uvedených v ods.l
prepadá v prospech štátu. Štát ručí veriteľom len do výšky hodnoty prevzatého majetku.
§ 4.
/1/ Hnuteľný majetok osôb uvedených v § 2 ponecháva sa im v držbe a vo vlastníctve. Nárok na vrátenie hnuteľností, ktoré im boly podľa doterajších predpisov odňaté 2 držby pred 15.májom 1942, nemožno uplatňovať súdne.
/2/ O živom a mŕtvom poľnohospodárskom inventári platia osobitné predpisy.
§ 5.
/1/ Na vykonanie ustanovení §§ l a 3 najmä na zlikvidovanie osobných a majetkových právnych pomerov vysťahovaných Židov ako aj Židov, ktorí územie Slovenskej republiky opustili, vydá potrebné predpisy
vláda nariadením aj keby Ústava vyžadovala úpravu zákonom.
/2/ Nariadenia vydané podľa ods.l majú platnosť zákona, podpisuje ich predseda vlády a všetci jej členovia a vyhlasujú sa v Slovenskom zákonníku.
§ 6.
Predpisy o právnom: postavení Židov, pokiaľ obmedzujú osobné a majetkové pomery nežidovského manžela /manželky/ Žida, strácajú účinnosti dnom vyhlásenia tohto zákona.
§ 7. Tento ústavný zákon platí a nadobúda
účinnosti dňom vyhlásenia, vykonajú ho všetci Členovia vlády.