Snem Slovenskej republiky 1943

I. volebné obdobie. 9. zasadanie.

740.

Usnesenie

zo dňa 15. apríla 1943

vo veci vysvetľovania niektorých ustanovení ústavného zákona č, 160/1941 SI. z.

1. Pod pojmom národa v duchu ústavného zákona č. 160/1941 Sl. z. treba rozumieť súhrn osôb s vedomím spolunáležitosti, vyvolaným jednak znakmi objektívnymi, z ktorých zákon jeden (materinskú reč) uvádza ako smerodajný, a jednak znakmi subjektívnymi v zákone osobitne neuvedenými.

2. Pod pojmom národnosti v duchu ústavného zákona č. 160/1941 Sl. z. treba rozumieť vlastnosť človeka, ktorá vyplýva z jeho príslušnosti k národu a môže byť za určitých predpokladov i zmenená.

3. Pri ustaľovaní národnosti smerodajná je materinská reč, ale vzhľadom na znenie § 5 ods. 1 druhej vety ústavného zákona č. 160/1941 Sl. z. nie je ona výlučným a teda ani nie rozhodujúcim znakom.

4. V duchu ústavného zákona č. 160/ 1941 Sl. z. pojem materinskej reči ako najdôležitejšieho znaku príslušnosti k národu, to jest národnosti jednotlivca, treba vykladať extenzívne a nie reštriktívne. Zmena materinskej reči je možná.

5. Ústavný zákon č. 160/1941 Sl. z. má byť interpretovaný tak, aby osoby slovenskej národnosti — i tie, ktoré treba pokladať za príslušníkov slovenského národa

2

podľa iných znakov, než podľa, materinskej reči — v snahe o získanie dokladu o slovenskom štátnom občianstve neboly v nijakom prípade v tenšom právnom položení, ako osoby národnosti neslovenskej.

Zpráva

ústavnoprávneho výboru,

ktorou sa navrhuje prijať usnesenie vo veci vysvetľovania niektorých ustanovení ústavného zákona č. 160/1941 SI. z.

Pri aplitkovaní niektorých ustanovení ústavného zákona č. 160/1941 Sl. utvorila sa pomerne v krátkom časovom rozpätí nejednotná prax. Aj sám Úrad predsedu vlády vydal vo veci aplikovania uvedeného zákona dva obežníky s rozdielnym chápaním niektorých pojmov ako národ, národnosť, materinská reč a tým aj intencie zákona.

1. Pojem národa v našom pravnom poriadku a — pokiaľ sa to dalo zistiť — ani v cudzích právnych poriadkoch nie je definovaný. Obsah tohto pojmu nie je vykryštalizovaný jednoznačne ani v bežnom užívaní, ani vo vede.

V odbornej literatúre empirické definície pojmu národa (prirodzeného) možno roztriediť na dva hlavné smery: západoeuropský (francúzska škola) a stredoeuropský (nemecká škola).

Západoeuropské ponímanie národa vyvinulo sa pod vplyvom skutočnosti, že západné Štáty Europy majú prakticky obyvateľstvo jediného jazyka a mimo štátnych hraníc nežijú väčšie fragmenty príslušníkov tohože jazyka. Stredoeurópske ponímanie národa zrodilo sa v štátoch s obyvateľstvom zahrnujúcim len časť príslušníkov určitého jazyka, pokým i značnejšie fragmenty týchto príslušníkov nachodia sa mimo štátnych hraníc.

Popri týchto dvoch dominujúcich smeroch v nazieraní na pojem národa má ojedinelých zástancov i takzvaný smer metafizický.

Všetky známe definície pojmu národa sa pohybujú v ideológii niektorého z horeuvedených smerov, alebo sú složené z prvkov viacerých týchto smerov.

Už zo samotnej existencie viacerých smerov nasleduje, že niet jednotnej a všeobecne uznávanej definície pojmu národa. V Slovníku verejného práva pod heslom "Národ" napríklad uvádza sa 15 rozličných definícií.

Univ. prof. Dr. Rappant v Pekařovom sborníku sv. II. str. 542 definuje tento pojem takto: "Je to väčšie prirodzené i duševné spoločenstvo ľudí, obývajúce na spoločntom území, majúce spoločná reč i kultúru, a cítiace sa vlivom svojho povedomia súnáležitosti vyvinuvšieho a udržujúceho sa vlivom uvedených známok spoloč-

3

ných, osobitnou kolektívnou jednotkou (osobnosťou), a snažiace sa takou sotrvať naďalej."

Tato definícia v podstate shoduje sa s intenciou, sledovanou pri vydaní ústavného zákona č. 160/1941 Sl z. Odlišuje sa od nej iba tým, že obsahuje aj epitetony znakov v navhovanom usnesení sub 1) iba všeobecne uvedených.

Ján Kolár definoval pojem národa takto: "Slovo národ vyznamenáva spoločenstvo takých ľudí, ktorí sväzkom jednej reči, rovných mravov a obyčajov spojení sú. "

Der Grosse Brockhaus definuje pojem národa takto: "Nation (lat. "Volk. ", "Völkerschaft", zu nasci "geboren werden"), 1) in allgemeinen. Nach der sprachliche Wurzel bedeutet N. die Gemeinschaft von Menschen gleichen Ursprungs. Doch kann infolge der Rassemischung von einer gleichen Abstammung (Rasse) bei keiner modernen N. mehr gesprochen, werden. Der Begriff der N. wird vielmehr im der Hauptsache nach dem aus gemeinsamer Geschichte geborenen Gefühl innerer Verbundenheit bestimmt; dies subjektive Bewusstsein der nationalen Zusammengehörigkeit, ausgedrückt in dem freien Bekenntnis zu einer N., ist bes. für die Frage der nationalen Minderheiten als das allein entscheidende Merkmal amzusehen. Das blosse Gefühl der nationalen Verbundenheit, wird gestützt, wenn auch nicht bedingt, durch überwiegende Gleichheit der Rasse oder Rassenmischung, der Religion und vor allem der Sprache. Die Übereinstimmung in der Sprache hat z. B. in den Ver. St. v. A. vorzugsweise zur Herausbildung einer amerik. N. geführt. "

Renan má túto definíciu: "Národ je duchovným princípom, ktorý prameni z hlbokých historických skutočností, duchovná rodina a nie skupina, určená územnou konfiguráciou. ´'

Dr. J. Jelínek: "Nemožno udať jediné, bezpečné, objektívne kritérium národa. Takéto kritérium nemožno nájsť ani v nejakej pevnej kombinácii viacerých prvkov. Z toho plynie, že národ nie je nič objektívnebo v smysle niečoho navonok existujúceho. Patrí skôr do veľkej triedy sociálnych zjavov, ktoré nemožno vôbec merať vonkajšími meradlami. Národ je skôr niečo podstatne subjektívne, je znakom určitého obsahu vedomia. Množstvo ľudí, ktoré sa cíti spojené množstvom spoločných, zvláštnych prvkov kultúrnych a tým rozdielne od iných tvorí národ.

Dr, František Weyr vo svojej Sústave práva štátneho uvádza:

"Národom" alebo "národnosťou" možno rozumieť súhrn jednotlivcov spojených buď tým istým pôvodom v smysle etnologickom (Germáni, Slovania, Židia a pod. ), alebo bez ohľadu na tento pôvod rovnakým jazykom (materský alebo obcovací). V tomto prípade je spoločenstvo jazykové najdôležitejším, ale nie jediným znakom kultúrne-politickej spolonáležitosti. Pocit tejto spolunáležitosti, ktorý spočíva v tom, že jednotlivec cíti sa zajedno s historickými, politickými a kultúrnymi osudmi toho či onoho národa vo smysle práve vyznačenom (hoci by snáď už jazyk jeho neovládali alebo ho nepoužíval), je predpokladom (národa vo smysle kultúrne-poliltickom. Národ ako jednotka v tomto smysle nemôže byť bez národného jazyka, či živého alebo mŕtveho, jazyk sám však nestačí.

Odkazuje sa i na nálezy NSS č. 3352/1941/4 a 495/1942/3. čiastočne citované v odôvodnení bodu 2 tejto zprávy.

Z týchto nahodile vybraných ukázok vysvitá, že viedlo by k nejednotnosti a k chaosu, keby sa prax našich úradov mala opierať o náukové definície pojmu národa, potrebného pri zisťovaní slovenskej národnosti.

Definícia, ktorú navrhnuté usnesenie uvádza v bode 1, je konštruovaná výlučne len zo znenia samotného zákona. Zákon č. 160/1941 Sl. z. v § 5 uvádza totiž len jediný objektívny znak pre príslušnosť k národu a tým aj ako kritérium pojmu národa, avšak tomuto jedinému znaku t. j. materinskej reči priznáva iba hodnotu smerodajnú a nie rozhodujúcu. Z toho nasleduje, že zákon pripúšťa aj iné znaky ako materinskú reč a tieto, či už objektívne, či ale subjektívne znaky môžu celkový úsudok úradu utvoriť pódia okolností i tak, že budú rozhodujúcimi kritériami.

Keby zákon bol chcel učiniť pre pojem národa rozhodujúcou iba reč materínskú, vtedy osvedčenie strany, teda najsubjektívnejší znak príslušnosti k slovenskej

4

národnosti nebol by pripútal na pochybnosť o príslušnosti k národnosti ale na pochybnosť čo do materinskej reči.

2. O tom, že národnosť jednotlivca vo smysle, ako ho nachodíme v zákone č. 160/1941 Sl. z., je vlastnosťou človeka, ktorá vyplýva z jeho príslušnosti k národu, niet pochybností ani v náuke a ani v praxi našich úradov. V tomto smere nie je teda potrebné bod 2. navrhovaného usnesenia osobitne odôvodniť.

Širšieho rozvedenia vyžaduje tu stanovisko o "zmeniteľnosti" národnosti. Objavily sa totiž snahy usmerniť prax úradov, ktorá zmeniteľnosť národností uznávala, v opak, to jest vylúčiť resp. značne obmedziť uznanie prenárodnenia (asimilácie).

Z praxe i náuky sa preto uvádza:

Najvyšší správny súd v Bratislave v náleze č. 3352/1941/4 medziiným hovorí: "... národnosť ako kmeňová príslušnosť je určovaná istými vonkajšími znakmi, ktoré podľa bežného ponímania národnosti bývajú smerodajné pre určenie národnosti. Ťakými môžu byť materinská reč, obcovacia reč, ktorou sa osoba v dennom styku dorozumieva, prostredie, v ktorom osoba určitý čas žila, obcovacia reč s príslušníkmi rodiny, spôsob výchovy detí, príslušnosť k spolkom, dlhoročný pobyt na určitom mieste inej národnosti a iné podobné znaky, z ktorých možno uzatvárať na národnosť určitej osoby. Tým pravda nemá byť tečené, že je vôbec vylúčená zmena národnosti. Skúsenosť totiž ukazuje, že národnosť jednotlivcov sa časom mení následkom rôznych vplyvov a okolmostí, najmä vysťahovaním sa do územia obývaného príslušníkmi inej národnosti, takže takéto osoby podľa ich činov, vystupovania a chovania nemožno zaraďovať do národnosti, ktorú pôvodne maly."

Podobné stanovisko zaujal aj v náleze Boh. adm. 4173/24.

Dr. Jozef Hůrsky (Moderní stát, ročník XIV. ) shrňuje nemecké názory o národností takto:

"Nation" je väčšinou chápaná ako "slobodné, voľné spoločenstvo so snahou po vlastnom štáte" a príslušnosť k nej je možno zmeniť..... Štúdium asimilácie národných zlomkov bolo v Nemecku mimoriadne prehĺbené v posledných niekoľkých rokoch, a to so zameraním k jednotlivcovi, k duševným pochodom, ktoré zmenu príslušnosti k národa prevádzajú. Práce tohto druhu sa označujú zpravidla ako "psychologia prenárodnenia" (Psychológie der Umvolkung).

Týchto niekoľko ukážok svedčí o shodnom stanovisku praxe i vedy, že národnosť je zmeniteľná. Je to stanovisko tak bezvýhradne uznávané, že vedecká kritika správnosť novej definície pojmu národnosti aj podľa toho hodnotí, či možno novou definíciou vysvetliť odnárodňovanie. Ba skúmanie otázok prenárodnenia vyspelo v Nemecku až v osobitný odbor vedy.

Naša Ústava v § 91 ods. 3 predpokladá tiež zmeniteľnosť národnosti

Pre úplnosť a najmä na odôvodnenie toho, že je súrne potrebné upraviť prax podľa skutočných intencií zákona, uvádza sa z argumentácie nálezu NSS č. 495/ 1942/3 toto:

.....podľa citovaného ústavného zákona smerodajnou je materinská reč a nie to, akú reč udal pri sčítaní ľudu za materinskú reč, lež nestačí ani prosté osvedčenie osoby podľa druhej vety § 5 pred okresným úradom o materinskej reči (!) pre určenie za osobu slovenskej národnosti podľa tohto zákona, lebo podľa druhej vety ods. 1 § 5 k takémuto osvedčeniu má dôjsť len vtedy, ak podľa objektívne zistených skutkových okolností vzniknú o materinskej reči (!) žiadateľa pochybnosti, napríklad v prípadoch asimilácie nastalej v minulosti. Tomu treba rozumieť tak, že keď podľa objektívne zistených okolností materinská reč žiadateľa je iná než slovenská, niet v takomto prípade vôbec pochybností o jeho materinskej reči a preto ani nemôže dôjsť k jeho osvedčeniu o materinskej reči (!) u okresného úradu podľa druhej vety ods. 1 § 5 cit. úst. zákona. "

Odhliadnuc od chybných citácií textu zákona, označených tu vsunutím výkričníkov, stavia sa tento nález do úplného rozporu s praxou, vedou a aj intenciou zákona a dochádza k tomuto záveru hrubou logickou chybou. Ak totiž prípady asimilácie v minulosti nález — v shode s názormi šíriteľov novej praxe - chce obmedziť na čas zpred vzniku materinskej reči, čiže ak znaky asimilácie

5

majú byť splené u rodičov, tak takéto podmienky asimilácie nedaly by sa nikdy splniť. To, čo platí o relácii dieťa-rodič, má totiž konzekventne platiť i v relácii rodič-starý rodič atď., takže nikto by nemohol byť pokladaný za asimilovaného, lebo v reťazi predkov každé ohnivo by malo splnené podmienky asimilácie len v závislosti od ďalšieho ohniva.

3. Ustálenie bodu 3 navrhovaného usnesenia vyplýva čiastočne už z dôvodov uvedených ad 1. Na tomto mieste sa pre úplnosť uvádza len to, že druhá veta § 5 ods. 1 hovorí výslovne o pochybnosti, "či je niekto príslušníkom slovenskej národnosti", a nie o pochybnosti o materinskej rečí. Táto dikcia by nebola možná, keby jedine len znak materinskej reči mal byť rozhodujúci o slovenskej národnosti, lebo vtedy by celá veta musela znieť asi takto: "Pri ustálení slovenskej národnosti rozhoduje materinská reč; v prípade pochybnosti o materinskej reči rozhoduje... " Okrem toho i samotné označenie "smerodajná je" už pojmové vylučuje výklad, žeby smerodajný znak bol znakom rozhodujúcim alebo znakom jediným.

4. To, čo bolo uvedené v bode 1 o definíciách pojmu národa, platí azda ešte vo zvýšenej miere o definíciách pojmu materinskej reči, s ktorým býva pojem národa často i stotožňovaný.

Na niekoľko rozličných definícií prikladno poukázané je už v usneseni ústavnoprávneho výboru vo veci interpretovania ústavného zákona č. 160/1941 Sl. z. bez toho, žeby si bol ktorúkoľvek z nich osvojil.

Na doplnenie obrazu o pestrosti názorov na tento pojem odkazuje sa na nález NŠS Boh. adm. 2668, podľa ktorého národnosť dieťaťa treba posudzovať zpravidla shodne s národnosťou manželského otca. Nález treba hodnotiť s ohľadom na jeho reflex na materinskú reč. Opak pripúšťa nález Boh. adm. 3052.

Nález Boh. adm. 2764 zasa konštatuje, že príslušníčkou určitej národnosti môže byt aj osoba, ktorá jazyk tejto národnosti úplne neovláda.

Sám citovaný ústavný zákon materinskú reč (jazyk) nedefinuje. Niet takejto definície ani v iných predpisoch nášho právneho poriadku a dostupné pramene ju neuvádzajú — hoci by to bolo pre tuzemskú prax irelevantné — ani v iných právnych poriadkoch.

Navrhované usnesenie preto v bode 4 tiež upúšťa od definovania materinskej reči a pri zaujatí tohto stanoviska okrem vyššie uvedených príčin berie do ohľadu nasledovné zjavy praktického života:

Otec i matka sú Slováci. Matka pri pôrode alebo neskoršie zomrie a dieťa zostane ako nemluvňa, polovičnou sirotou. Otec sa znovu ožení s Neslovenkou. Dieťa si v detskom veku osvojí reč nevlastnej matky. Po ôsmom roku, to jest vo veku, v ktorom by zamýšľaná nová prax úradov nesmela už uznávať vznik ine; materinskej reči, vyrastie dieťa v prostredí slovenskom. Citmi, prejavmi a činmi je Slovákom, nová prax úradov by ho však z národnej pospolitosti vylučovala.

Slovák vysťahoval sa do cudziny, kde sa oženil s Neslovenkou a jeho deti osvojily si reč neslovenskej matky. Po 10—15 rokoch matka zomrie alebo rodičia sa rozídu a otec-Slovák vráti sa s deťmi do rodného kraja, kde deti dorastú a žijú v slovenskom prostredí ako Slováci. Takéto deti má národ uznávať za cudzí element?.

Otec i matka sú neslovenskej národnosti, presťahovali sa na Slovensko. Tu sa im narodily deti. V detskom veku do ôsmeho roku žily s rodičmi, osvojily si materinskú reč neslovenskú, načo otec alebo matka, prípadne obaja, zomreli a dietky boly ďalej vychovávané v slovenskom prostredí, ovládajú slovenský jazyk v škole vypestovanou dokonalejšou formou ako svoj pôvodný materinský jazyk, hlásia sa za Slovákov a vystupujú ako Slováci. Bolo by proti zdravej logike vylučovať takéto osoby z národného telesa len pre úzkoprsý výklad, že materinskou rečou je iba jazyk osvojený do ôsmeho roku.

Prax, ktorá by pokladala za materinskú reč iba jazyk osvojený v detskom veku do ôsmeho roku, vylučovala by práve len na škodu slovenského národa uzná-

6

vanie prípadov prenárodnenia (asimilácie). Napríklad Neslovák presťahuje sa na Slovensko, tu žije, postupne obľúbi si slovenský národ, jeho obyčaje, prostredie, reč, kultúru a pod. Venuje sa národnej práci, vystupuje navonok ako Slovák, je publikačné alebo výtvarne činný a robi to všetko nezištne. Prípadne slúžil aj v slovenskej armáde alebo oženil sa so Slovenkou a deti vychováva po slovensky. Čiže niektoré alebo i viaceré z uvedených znakov nasvedčujú tomu, že vlial sa do národa. Treba neústupné kvalifikovať za zavihnutiahodnú prax, ktorá by takúto osobu neuznávala za príslušníčku slovenského národa vtedy, keď pri tých istých znakoch v prospech príslušnosti k maďarskej národnosti musí byť uznaná príslušnosť takejto osoby k národu maďarskému s automatickým dôsledkom uznania slovenského štátneho občianstva.

Ani u nás nie sú ojedinelé prípady, že nesporní Slováci ovládajú slovenský jazyk iba neúplné a ich materinská reč osvojená do ôsmeho roku bola inojazyčná.

Inak práve slovenský národ má z minulosti bolestnú spomienku na to, ako hromadne bol olupovaný o najcennejší svoj dorast tým, ako to vystatovačne hlásal maďarský publicista B. Grünwald, že do aparatúry, ktorú tvorily stredné školy býv. Uhorska, vstupovaly deti slovenské, z nej však už vychádzaly ako maďarské, recte pomaďarčené, odnárodnené. Celý tento odnárodňovací proces odohrával sa vždy po ôsmom roku dieťaťa, zpravidla vo veku 10—18-ročnom a najvypuklejším jeho znakom bolo priznávanie a uznávanie novej, a to maďarskej materinskej reči.

Na vyššie uvedený pestrý obraz skutočností, ktoré môžu determinovať obsah pojmu materinskej reči, bolo by teda zjavne neúčelné natiahnuť hocakú definíciu, lebo ťažko možno predvídať, aké iné nové skutočnosti môže praktický život na tomto poli produkovať.

Preto lepšie vyhovuje cieľu zdôraznenie tej intencie zákonodarcu, vyslovene; už v usnesení ústavnoprávneho výboru, že pojem materinskej reči pripúšťa rozšírenú interpretáciu. Pritom je celkom ľahostajné, či rozšírená interpretácia v konkrétnom prípade pozostáva z fikcie, že v dospelom veku došlo k zmene materinskej reči tým, že pôvodnú materinskú reč osoba prestala užívať ako takú, alebo sa k nej priznávať, alebo azda z fikcie, že osobe, u ktorej je odnárodnenie zrejmé z iných objektívnych alebo subjektívnych znakov, pričítava sa materinská reč, zodpovedajúca novej národnosti.

5. Ústava v § 92 vyhlasuje každú činnosť smerujúcu k odnárodneniu za trestnú. Toto však platí iba o aktívnej činnosti, ktorá je zameraná zvonku proti príslušníkom toho-ktorého národa. Neplatí to na vnútorný proces, odohrávajúci sa v jednotlivcovi, ktorý časom prípadne povedie k zmene národnosti. Možnosť zmeny národnosti Ústava aj predpokladá, keď v § 91 ods. 3 ustanovuje, že zmeny v národnostnom katastre môžu sa diať len v medziach zákona.

Bolo by preto hriešnym poškodzovaním národných záujmov slovenských interpretovať ustanovenia ústavného zákona č. 160/1941 Sl. z. tak, aby sa prílivu nových príslušníkov slovenského národa vnútorným asimilačným procesom kládly do cesty prekážky, a to väčšie, ako prílivu nových príslušníkov do národnej pospolitosti inojazyčnej. Nová prax, proti ktorej je zamerané navrhované usnesenie Snemu, by takýmto poškodzovaním slovenských národných záujmov bezpochybne bola. Bola by ich poškodzovaním jednak preto, že už na prvej inštancii všetky prípady, ktoré treba posudzovať podľa ústavného zákona č. 160/1941 Sl. z., podliehaly by úsudku úradov podľa reštrinktívnej interpretácie zákona, čo neplatilo v prípadoch podľa medzištátnych smlúv, publikovaných v Sl. z. pod č. 71/1940 a 89/1941 a jednak i preto, že ohľadne osôb maďarskej národnosti zaviesť zamýšľaná nová prax (obežník Predsedníctva vlády zo dňa 18. februára 1943, č. 5/13/1943) nemá tých obmedzovacích ustanovení, aké by podľa nej maly platiť pre osoby slovenskej národnosti.

Takýto stav, t. j. postoj štátneho aparátu žičlivejší inonárodným skupinám, než vlastnému národu, bol by však nielen ojedinelý, ale i neprirodzený a v naj-

7

príkrejšom rozpore s intenciou ústavného zákona č. 160/1941 Sl. z. a so záujmami slovenského národa.

Cieľom sjednotenia praxe, zabezpečenia právnej istoty a zdôraznenia intencii, ktoré viedly Snem Slovenskej republiky pri vydaní ústavného zákona č. 160/ 1941 Sl z., ústavnoprávny výbor navrhuje, aby Snem prijal usnesenie, ktoré je vytlačené pred výborovou zprávou.

V Bratislave 14. apríla 1943.

Dr. Karol Mederly v. r.,

predseda.

Dr. František Orlický v. r.,

spravodajca