Snem Slovenskej republiky 1943
I. volebné obdobie. 9. zasadanie.
821
Zpráva
národohospodárskeho, ústavnoprávneho a rozpočtového výboru o vládnom návrhu zákona, ktorým sa menia a doplňujú niektoré ustanovenia nariadenia o mimoriadnej dávke zo židovského majetku /tlač 774/.
Následkom zmien, ktoré nastaly v majetkoprávnom postavení Židov na základe normatívnych opatrení, vydaných po uzákonení nariadenia č. 199/1941 Sl.z., javí sa potreba likvidovať mimoriadnu dávku zo židovského majetku. Tomuto cieľu slúži predložená osnova.
Smernice, ktorými má byť táto likvidácia vedená, sú: jednak vyčerpať zdroje, určené na hradenie dávky, jednak čo najúspornejším spôsobom previesť odpisy tých súm, ktoré sa z uvedených zdrojov uhradiť nedajú.
Nariadenie č. 199/1941 Sl.z. predvídalo uhradenie mimoriadnej dávky tak priamymi platbami dávkou povinných osôb, ako aj zabraním hodnôt, uvedených v § 5 citovaného nariadenia /určitá časť vkladov, šperky, účastiny atď./, pričom počítalo tiež s možnosťou zaťaženia židovských nehnuteľností hypotekárnym záložným právom po výšku nedoplatku dávky.
Židovský majetok určený za základ a zároveň za zdroj mimoriadnej dávky sa už tesne po vydaní nariadenia č. 199/1941 Sl.z. podstatne zmenil a stále zmenšovanie tohto majetku viedlo k tomu, že zvyšok už nebol vstave splniť svoje pôvodné určenie. Na základe § 207 nariadenia č. 198/1941 Sl.z. Ústredný hospodársky úrad zaistil najcennejšie časti hnuteľného majetku, najmä všetok nábytok, kožušiny, rádiové aparáty, fotografické aparáty, lovecké pušky, striebor-
-2-
né veci, textílie s pod. Podľa vyhlášky č. 238/1941 Sl.z. dňom 1. XI. 1941 prešly do vlastníctva štátu domy a mestské pozemky. Podľa vyhlášky č. 231/1942 Úr. nov. dňom 16. mája 1942 prešly do vlastníctva štátu všetky poľnohospodárske nehnuteľnosti, pokiaľ už neboly vlastníctvom štátu na základe predošlých právnych predpisov. Tento vývoj na poli poľnohospodárskom bol dokončený vyhlásením zákona č. 108/1942 Sl.z., podľa ktorého aj živý mŕtvy inventár poľnohospodárskych statkov nadobudol štát. Arizačné pokračovanie ohľadom podnikov, ktoré bolo v behu už v čase vyhlásenia nariadenia č. 199/1941 SI.z., bolo taktiež dokončené, takže aj táto cenná súčiastka židovského majetku prešla do kresťanských rúk.
Súbežne s týmito opatreniami treba poukázať na ústavný zákon č. 68/1942 Sl.z. o vysťahovaní Židov, ktorým všetok majetok vysťahovaných Židov, ako aj Židov, ktorí opustili hranice štátu, prešiel do vlastníctva štátu.
Uvedenými opatreniami temer celý židovský majetok prešiel do kresťanských rúk, ale zároveň sa aj znemožnilo úspešné vymáhanie mimoriadnej dávky. Jej úhrada pri danom skutkovom a právnom stave obmedzovala sa len na odvedenie hodnôt, zaistených na úhradu dávky.
Finančnými zákonmi v rokoch 1942 a 1943 bola mimoriadna dávka zaťažená rozličnými rozpočtovými úlohami, ktoré sa musely splniť. Tak došlo k tomu, že Ministerstvo financií cieľom splnenia týchto úloh vypožičalo si na konto mimoriadnej dávky asi 200,000.000 Ks, nakoľko účet mimoriadnej dávky až do 31. júla 1942 vykazoval iba niekoľko miliónové príjmy a najväčšia časť zaistených hodnôt - ako účastiny a šperky - neznamenala likvidné peňažné prostriedky.
Následkom uvedeného bolo treba v medziach platných právnych predpisov vyčerpať všetky možnosti na zaopatrenie ďalších zdrojov na úhradu mimoriadnej dávky, a to likvidnými prostriedkami. Takúto možnosť poskytly najmä ustanovenia § 176 nariadenia č. 198/1941 Sl. z., ktoré určily, že pri rozvrhu likvidačných hodnôt arizovaných podnikov majú sa uhradiť štátne dane, dávky a poplatky, a to podľa ustanovenia § 186 citovaného nariadenia v prednostnom poradí. Hoci tento postup bol i súdnou judikatúrou sankcionovaný, vyskytly sa hlasy,ktoré v tomto postupe videly nebezpečenstvo poškodenia nežidovských ve-
-3-
riteľov. Vláda sa preto rozhodla podať osnovu, ktorou mienila znovu upraviť predpisy o mimoriadnej dávke. Avšak táto osnova neriešila všetky nejasnosti a nesrovnalosti, ktoré sa vyskytly v praxi.
Preto sa stalo potrebné formulovať také ustanovenia, ktoré by umožnily konečnú likvidáciu mimoriadnej dávky a súčasne by odstránily nesrovnalosti a pochybnosti, vyplývajúce zo stavu vyššie načrtnutého. Pre riešenie bolo možno voliť dve cesty. Buď zo základu mimoriadnej dávky, zisteného súpisom, odpočítať všetky hodnoty, ktoré už nie sú majetkom Židov, - takto zistiť terajší skutočný majetok Židov, - z tohto skutočného majetku znovu vyrubiť 20 %-ovú dávku a túto po započítaní prípadných priamych platieb aj exekučnými prostriedkami vymáhať; alebo zaúčtovať len hodnoty zaistené na úhradu mimoriadnej dávky, ktoré prešly na štát, takto snížiť nedoplatok dávky a pritom zároveň určiť nové zdroje na vyrovnanie nedoplatkov dávky.
Spomenutá prvá cesta nie je vhodná z dvoch príčin. Okrem hodnôt zaistených podľa § 5 nariadenia č. 199/1941 Sl.z., ktoré sú priamo spojené s dávkou a vedené v presnej evidencii na Ministerstve financií, nie je technicky možné zistiť, ktoré majetkové objekty Židov prešly do nežidovských rúk. Pre roztrieštenosť noriem, vydaných v otázke prevodu židovského majetku, nemožno vlastne nájsť ani určitý úrad alebo vyhovujúci jednotný postup, ktorého pomocou by bolo možno tieto majetkové objekty zistiť, nehovoriac o tom, že u vysťahovaných Židov dnes sa už ani identita osôb a majetku zistiť nedá. Postup tento je teda technicky nevyriešiteľný. Avšak aj v tom prípade, ak by sa táto otázka nejakým spôsobom predsa len vyriešila, exekučné vymáhanie v praxi za dnešného stavu sotva by bolo úspešné. Majetkové časti, ktoré sú dnes ešte vo vlastníctve Židov, sú najmä tieto: vklady, nábytok, životné poistky a pohľadávky. Vklady pozostávajú väčšinou z hyperoch likvidačných hodnôt a v týchto prípadoch mimoriadna dávka bola už v rozvrhovom pokračovaní úplne vyrovnaná. Nábytok činí dnes už len mizivú časť pôvodného, pri súpise soznaného, keďže práve najcennejšie predmety boly už zaistené a odpredané. Zvyšok nábytku, ktorý by ostal po vylúčení nezabaviteľných kusov, neposkytol by žiadaný efekt, ako to jasne ukazujú skúsenosti nadobudnuté
-4-
so speňažením židovských hnuteľností. Pritom treba rátať aj s nepomerne veľkou režiou, spojenou s týmto spôsobom speňaženia. Životné poistky hromadne sa speňažiť nedajú. Bráni tomu likvidita poisťujúcich spoločností, ktoré - aj keby chcely vyhovieť takýmto hromadným požiadavkám - musely by sa obrátiť cieľom finančnej pomoci priamo na štát alebo na ústavy, ktoré by štátu samému na tento účel poskytly úver. Pohľadávky jestvujú alebo voči Židom alebo voči osobám nežidovským. Voči Židom sa tieto z dôvodov vyššie uvedených úspešne uplatniť nedajú, kým voči árijcom ich uplatnenie nie je žiadúce preto, lebo takýmto spôsobom musely by vlastne dávku bezprostredne zaplatiť široké vrstvy nežidovské, čo by vyvolalo neľúbosť a bolo by spojené zaiste s rozličnými komplikáciami /námietky vecnej alebo formálnej povahy, uplatňovanie protipohľadávok a pod./. Nastal by teda ten istý bezúspešný stav, ako pri vymáhaní židovských advokátskych pohľadávok.
Pre uvedené dôvody predložená osnova zvolila druhú cestu, ktorá umožňuje hladké a úspešné likvidovanie mimoriadnej dávky, navrhujúc, aby hodnoty zaistené na jej úhradu boly osobitne zaúčtované ako platby na účtoch jednotlivých dávke podliehajúcich osôb. Pri tom sa treba starať o to, aby nedoplatky mimoriadnej dávky boly pre plnenie rozpočtových úloh štátu čo najskôr vyrovnané a na druhej strane zaobstarať likvidné prostriedky na úhradu preplatkov, ktoré vzniknú následkom individuálneho zaúčtovania zaistených hodnôt.
Prvým úhradovým zdrojom mimoriadnej dávky zo židovského majetku budú hodnoty, zaistené jednak podľa nariadenia č. 199/1941 Sl.z., jednak podľa vyhlášky ministra financií č. 139/1942 Sl.z. Nakoľko z týchto zdrojov v mnohých prípadoch nebude možno uhradiť celú vyrubenú dávku jednotlivých dávke podliehajúcich osôb, bolo treba určiť aj ďalšie - druhoradé - zdroje. U týchto druhoradých zdrojov treba prizerať predovšetkým na to, že následkom vysťahovania Židov prevažná časť náhrad, ktoré sa majú získať za bývalé židovské nehnuteľnosti, je beztak vlastníctvom štátu podľa ustanovení ústavného zákona č. 68/1942 Sl.z. Treba sa preto zaoberať s otázkou, či sa mimoriadna dávka má uhradiť aj z týchto nehnuteľností, u ktorých štát aspoň zdanlive platil by z vlastného majetku.
-5-
Osnova vyslovuje požiadavku uhradiť dávku zo všetkých nehnuteľností, bez ohľadu na to, či bývalý majiteľ bol vysťahovaný alebo nie, to jest bez ohľadu na to, či náhrada získaná za nehnuteľnosť tvorí vlastníctvo štátu podľa citovaného ústavného zákona, alebo či sa má - po uhradení pohľadávok veriteľov - pripísať k dobru bývalého židovského majiteľa.
Odhliadnuc od toho, že zistenie okolnosti, či ide o osobu vysťahovanú alebo o takú, ktorá opustila hranice štátu, robí v praxi dosť značné ťažkosti, najmä so zreteľom na pomerne krátky termín, ktorý súd podľa platných predpisov určuje na prihlásenie dávkového nedoplatku, možno predpokladať, že asi len 22 - 25 % domov je takých, ktorých bývalý majiteľ sa zdržuje ešte v tuzemsku. Po odpočítaní prednostných položiek a pohľadávok veriteľov zvyšujúca suma nestačila by teda na získanie takých peňažných prostriedkov pre mimoriadnu dávku, ktoré by vystačily na úhradu prevzatých finančných záväzkov štátu.
Pri tom treba presne rozlišovať prípad, kde vystupuje štát ako finančný erár, od prípadu, kde štát vystupuje ako súkromný vlastník určitých majetkových podstát. Príjmy štátu ako finančného eráru majú svoje rozpočtové určenie, ktorého splnenie je dôležitým záujmom príslušného odvetvia štátnej správy, a sú úplne oddelené od príjmov, ktoré plynú štátu ako vlastníkovi určitej majetkovej podstaty. Tento názor je dôsledne vyjadrený aj pri rozvrhových pokračovaniach, normovaných v nariadení č. 198/1941 Sl.z., najmä v ustanoveniach, podľa ktorých z náhrad za majetkové podstaty prevedené na štát majú sa oddelene a v prvom rade uspokojiť štátne dane, dávky a poplatky.
Na základe uvedených úvah dospela osnova k tomu riešeniu, že nedoplatky dávky zo židovského majetku, ktoré nebolo možno uhradiť z hodnôt, zaistených podľa § 5 nariadenia č. 199/1941 Sl.z. a vyhlášky č. 139/1942 SI.z., treba uhradiť z výťažku
a/ podnikov,
b/ budov,
c/ poľnohospodárskych hnuteľností a nehnuteľností, ktoré patrily predtým Židovi, podliehajúcemu súpisu, a to po uspokojení
-6-
pohľadávok prednostných, ako aj pohľadávok iných.
Vlastná likvidácia mimoriadnej dávky uskutočnila by sa tým spôsobom, že prípadné nedoplatky, ukazujúce sa po vyčerpaní všetkých vyššie uvedených zdrojov, by sa odpísaly. Presný termín likvidačnej lehoty nemožno určiť. Ukončenie likvidácie závisí od trvania resp. dokončenia rozvrhových pokračovaní o bývalých židovských podnikoch, budovách, ako aj poľnohospodárskych hnuteľnostiach a nehnuteľnostiach.
Nedoplatky dávky, ktoré z uvedených zdrojov nemožno uhradiť, treba odpísať. Na prvý pohľad mohla by sa vzniesť proti odpisu nedoplatkov na dávke námietka, že ide tu o akési odmenenie liknavých dlžníkov oproti tým subjektom, ktorí mimoriadnu dávku už /prípadne aj priamymi platbami/ vyrovnali. Tento názor je však mýlny. Hnuteľnosti zaistené a odobrané Židom bez faktického poskytnutia náhrady slúžia v prvom rade za základ vyrubenia mimoriadnej dávky a dávka z nich bola skutočne vyrubená. Ocenenie podnikov Ústredným hospodárskym úradom oproti oceneniu osoby, podliehajúcej dávke, vykazuje v súpise značné rozdiely, z ktorých dávka bola taktiež vyrubená. Vo väčšine prípadov jedná sa teda iba o odpis tých súm, ktorých základom maly byť zdroje iného druhu, najmä nehnuteľnosti alebo hnuteľnosti, ktoré prešly do vlastníctva štátu, resp. ktoré štát podľa príslušných právnych predpisov vyvlastnil.
Výbory podľa uvedených základných zásad na viacerých spoločných zasadnutiach úplne prepracovaly predložený vládny návrh. Osnova takto pripravená bola zaslaná vláde na vyjadrenie a vláda učinila k nej svoje pripomienky. Tieto pripomienky nedotýkaly sa zásadných otázok alebo podstaty veci a bolo im v plnom rozsahu vyhovené.
Paragraf 1 prenáša celú doterajšiu pôsobnosť Ústredne Židov vo veci mimoriadnej dávky zo židovského majetku na Ministerstvo financií.
Ustanovením § 2 sa zrušuje solidárne ručenie Židov za mimoriadnu dávku zo židovského majetku. Praktický dôsledok tejto zásady ohľadom hodnôt, ktoré boly už zaistené na úhradu dávky, vyplýva z ustanovení § 5.
Paragraf 3 v súlade s požiadavkami medzinárodného práva ako
-7-
aj s pôvodnými predpismi o súpisovej povinnosti vyslovuje, že mimoriadnej dávke zo židovského majetku nepodliehajú osoby,ktoré hodnoverne preukážu, že v deň, ku ktorému bol súpis majetku nariadený, maly bydlisko v cudzine a boly príslušníkmi cudzieho štátu. Osoby, ktoré neboly štátnymi občanmi žiadneho štátu a súpisovej povinnosti podliehaly, zrejme nie sú teda vyňaté z povinnosti platiť dávku. Prirodzeným dôsledkom uvedenej výnimky po cudzích štátnych občanoch je, že zaistené hodnoty týchto subjektov treba im po nadobudnutí účinnosti navrhovaného zákona vrátiť. Tento právny nárok za uvedených podmienok vyplýva zrejme z výnimky, určenej v tomto paragrafe a preto výbory nepokladaly za potrebné tento právny následok osobitne zdôrazniť v texte zákona. Iba z tohto dôvodu sa nevyhovelo návrhu vlády, ktorý smeroval v danom smere k doplneniu § 3.
V § 4 rozširuje sa zásada uznania práv nežidovských tretích osôb ohľadom všetkých hodnôt, zaistených na úhradu dávky zo židovského majetku. Podľa pôvodného ustanovenia, formulovaného v rámci nariadenia č. 199/1941 Sl.z., zostaly totiž nedotknuté tieto práva iba na určitých /nie všetkých/ zaistených hodnotách. Predpokladom uznania týchto práv je, že dotyčná oprávnená osoba svoj právny nárok ohlási v lehote, ktorú určí Ministerstvo financií, resp. že už tak učinila podľa doterajšieho právneho stavu. Určenie tejto formálnej podmienky je odôvodnené preto, lebo ináč konečná likvidácia dávky značne by sa predĺžila.
Ustanovenia §§ 5 a 6 na základe princípu individuálneho ručenia určujú zdroje, z ktorých sa má uhradiť mimoriadna dávka zo židovského majetku, predpísaná na vrub jednotlivcov dávke podliehajúcich. V prvom rade slúžia tu za zdroj hodnoty zaistené podľa § 5 nariadenia č. 199/1941 Sl.z. a podľa vyhlášky č. 139/1942 Sl.z. Ak by dávku nebolo možno uhradiť zo spomenutého zdroja, na úhradu event. nedoplatkov má slúžiť výťažok, získaný na základe prevodu resp. odpredaja bývalých židovských podnikov, budov, ako aj poľnohospodárskych hnuteľností a nehnuteľností, avšak len po uspokojení všetkých prednostných pohľadávok a všetkých pohľadávok inej povahy.
Preplatky, ktoré prípadne vzniknú individuálnym zaúčtovaním hodnôt zaistených na úhradu dávky, má viesť v evidencii na konte
-8-
dávkou povinnej osoby Ministerstvo financií, a to až do osobitnej zákonnej úpravy tohto právneho pomeru.
Nedoplatky na dávke, ktoré by nebolo možno uhradiť z vyššie uvedených zdrojov, má Ministerstvo financií podľa § 7 odpísať.
Paragraf 8 pamätá na úhradu dávky pre prípad, ak osoba podliehajúca súpisu umrela. Rozhodujúce je tu, či smrť nastala pred dňom účinnosti nariadenia č. 199/1941 Sl.z. o mimoriadnej dávke zo židovského majetku /t.j. pred 10. septembrom 1943/, alebo neskoršie. V druhom prípade pozostalostný súd nariadi odvedenie hodnôt, zaistených na úhradu dávky, Ministerstvu financií, kým v prvom prípade sa má dávka odpísať.
Podľa všeobecnej zásady "lex posterior derogat priori" doterajšie predpisy, ktoré upravujú matériu navrhovaným zákonom znovu upravovanú, sa účinnosťou nového zákona zrušujú.
Výbory národohospodársky, ústavnoprávny a rozpočtový súhlasne odporúčajú slávnemu Snemu uzákoniť predloženú osnovu, v znení nimi pripravenom.
V Bratislave 27. októbra 1943.
Dr. Martin Sokol v.r.,
predseda.
Michal Klimko v.r.,
zpravodajca
národohospodárskeho výboru.
Dr. Vojtech Tvrdý v.r.,
zpravodajca
ústavnoprávneho výboru.
Ján Hollý v.r.,
zpravodajca rozpočtového výboru.
Zákon
zo dňa .............. 1943
o likvidácii mimoriadnej dávky zo židovského majetku.
Snem Slovenskej republiky sa usniesol na tomto zákone:
§ 1.
Pôsobnosť Ústredne Židov vo veci mimoriadnej dávky zo židovského majetku prechádza na Ministerstvo financií.
§ 2.
Ustanovenie § 4 nariadenia č. 199/1941 Sl. z. sa zrušuje.
§ 3.
Ustanovenia § 5 nariadenia č. 199/1941 a vyhláška ministra financií č. 139/1942 Sl.z. nevzťahujú sa na Židov /§ 1 nar. č. 198/1941 Sl.z./, ktorí hodnoverne preukážu, že v deň, ku ktorému bol súpis majetku /§ 1 nar. č. 199/1941 Sl.z./ nariadený, mali bydlisko v cudzine a boli príslušníkmi cudzieho štátu.
§ 4.
Práva nežidovských tretích osôb, ktoré vznikly do 9. septembra 1941 na hodnotách, zaistených podľa § 5 nariadenia 5. 199/1941 Sl.z., a ktoré vznikly do 20. júla 1942 na hodnotách, zaistených podľa vyhlášky ministra financií č. 139/1942 Sl. z., zostanú zachované, prípadne majú byť nedotknuté, ak boly už podľa platných právnych predpisov prihlásené, prípadne ak budú písomne prihlásené v lehote, ktorú určí Ministerstvo financií vyhláškou v Slovenskom zákonníku. Lehota nesmie byť kratšia ako 60 dní.
§ 5.
/1/ Hodnoty zaistené podľa § 5 nariadenia č. 199/1941 Sl. z. a vyhlášky ministra financií
č.159/1942 Sl. z., zaúčtujú sa ako platby na nedoplatky jednotlivých osôb, ktoré podliehajú dávke.
/2/ Preplatky, vzniklé podľa ods. 1, až do ďalšej zákonnej úpravy vedie v evidencii na konte dávkou povinných osôb Ministerstvo financií.
§ 6.
Ak dávka nebola vyrovnaná z hodnôt, uvedených v § 5, prípadne priamymi platbami, uhradí nedoplatky mimoriadnej dávky zo židovského majetku:
a/ súd pri rozvrhoch podľa § 176 nariadenia č. 198/1941 Sl.z. a § 13 zákona č. ..... Sl. z. alebo podľa právnych predpisov tieto ustanovenia meniacich a doplňujúcich, a to zo zvyšku, ktorý zostane po uspokojení prednostných položiek, ako aj hypotekárnych a iných veriteľov;
b/ štátny pozemkový úrad z výťažku, ktorý sa získa odpredajom nehnuteľností a hnuteľností poľnohospodárskych, ktoré patrily osobe dávkou povinnej, a to po uspokojení prednostných položiek, ako aj hypotekárnych a iných veriteľov /§ 4 zákona č. 24/1943 Sl.z./.
§ 7.
Nedoplatky na dávke, ktoré neboly uhradené zo zdrojov, uvedených v §§ 5 a 6, treba odpísať.
§ 8.
/1/ Ak osoba dávkou povinná zomrela pred 10. septembrom 1941, predpísanú dávku treba odpísať.
/2/ Ak smrť nastala 10. septembra 1941 alebo neskôr, pozostalostný súd nariadi odviesť hodnoty,zaistené na úhradu dávky, Ministerstvu financií a prípadný nedoplatok sa odpíše. O pri-
padnom preplatku platí ustanovenie § 5 ods. 2.
/3/ Ustanovenia ods. 2 neplatia o pozostalostiach, ktoré súd už právoplatne odovzdal.
§ 9.
Tento zákon nadobúda účinnosť dňom vyhlásenia; vykoná ho minister financií so zúčastnenými ministrami.