Príloha 3
Prejav člena Štátnej rady, Msgr. Fr. Hálu, prednesený dňa 10. októbra 1944 na zasadnutí Slovenskej národnej rady.
"Páni predsedovia, Slovenská národná rada, páni členovia Slovenskej národnej rady!
Keď sme v sobotu prišli do Banskej Bystrice, žili ste všetci vo veľkej depresii. My, ktorí sme žili v emigrácii vo Francii a Anglii, sme takúto depresiu prežívali niekoľkokrát. Spomínam často veľmi živo na osudové chvíle pre Angliu, kedy všetok ľud britsky svojou verejnou mienkou vyniesol na predsednícky stolec britskej vlády W. Churchilla. Churchill vo svojej pamätnej reči 10. júla 1940 povedal: "Nemôžem nič iného sľúbiť národu, ako pot, utrpenie, slzy a krv." Národ tento sľub prijal, národ a Churchill zostali si v temných hodinách verní, ostali pevní a odhodlaní vo svojej veľkej tradičnej láske k vlasti dať všetko. - Kto prežil bombardovanie Londýna, kto prežil nesmierne utrpenie ľudu - videl jeho statočnosť, pohotovosť, obetavosť - tak videl celú dušu národa. Ale Churchill neostal len na technických prípravách k dôkladnému prevedeniu vojny, ale hlavne išlo o dušu národa. Z jeho iniciatívy sišli sa kardinál Hinsley a arcibiskup cantenburský Temple v jednom hoteli, aby sa poradili o spoločnom postupe na záchranu duše národa. Obidvaja založili "Sword of spirit" - "Meč ducha" - spoločne hovorili, spoločne povzbudzovali národ. Tieto dva svety sa sišly. Na celom svete u všetkých národov šišly sa rôzne svety v podzemnom odbojnom hnutí, sišly sa v koncentračných táboroch, sišly sa na bojiskách, na jednom spoločnom fronte za národnú slobodu, za slobodu kultúrnu, sociálnu a hospodársku. Spoločné utrpenie sblížilo svety. - Niemöller s katolíckym svetom si dobre rozumie, chápu svoje poslanie duchovné v Holandsku, Belgii, vo Francii, Nórsku a tiež aj u nás. Bojuje sa za nový svet všade slovom, perom i skutkom. Tieto dva svety sblížily sa aj v Rusku. Stalin so svojím ohováraným bolševismom našiel si cestu k duši národa. Vrátil národ k veľkým národným dejinám, jeho duchovným velikánom, uctil národ, pretože viera prýštila z jeho duše, jeho tradičnej náboženskosti. Stalin poznal dušu národa, k záchrane jeho duše musia všetky kultúrne hodnoty stáť v službe národa. A boj v Sovietskom sväze tak víťazný, tak celý svet ohromujúci, bol možný len preto, že bojovala celá duša národa.
A tak aj ja myslím, že môžem pozdraviť dušu národa na Slovensku, ktorá povstala a pridala sa k boju za obnovenie Československej republiky, ktorá celému svetu dokázala, že Slováci sú verní štátnej jednote československej, o ktorej sa nevedú diskusie, ale za ktorú Slováci bojujú. Spoločne preliata krv Čechov a Slovákov pri Sokolove, Kijeve, v Dukelskom priesmyku, spoločne preliata krv tu na Slovensku, spoločne preliata krv v budúcnosti na Morave a konečne spoločne preliata krv na Krkonošiach, na Šumave a na Řípu stmelí všetok ľud tak, že nik na svete neodváži sa nás rozdvojiť. Česi a Slováci si zostanú navždy verní.
Často sa hovorí: nemáme spoločné dejiny, nemáme spoločnú národnú tradíciu. Ale my máme! Už doba našej Veľkomoravskej ríše bola slávna a mala svoju ideológiu, ktorá tisíc rokov vinie sa našimi dejinami ako zlatá niť. Bola to ideológia našeho Československa, ktorá prerazila ďaleko do sveta a mala tiež svetový dozvuk. Celá doba pôsobenia vierozvestcov solunských nesie so sebou nezvratné vyjadrené a prevádzané zásady rovnosti a rovnoprávnosti všetkých jazykov, všetkých národov a všetkých v národe. Hlásaná egalitárna zásada, svetodejné heslo rovnosti. (O tisíc rokov) neskoršie Lincoln zahájil tvrdý boj o zrovnoprávnenie černochov, boj, ktorý je posvätný zásadou roku 1863: všetci ľudia sú stvorení ako rovní.
Keď hovorím o tej dobe pred tisíc rokmi, prial by som si z duše, aby národ celou svojou dušou osvojil si tú dobu tak, aby táto slávna epocha našich slávnych spoločných dejín zostala v duši ľudu zachovaná. Moje srdce jása, keď študujem a čítam dejiny z tej doby. Keď sa tak zamyslím nad koncom diela solunských bratov, nemá to nič spoločného s nami? Po nejakých dvadsiatich rokoch sľubných začiatkov priebojné národné dielo vierozvestcov nárazom zvonka stroskotalo. Moravania, - hovorí súčasník - trúchlili a smútili, okrem slabých, ktorými klam hýbal ako vietor lístím. Nepriateľ využil všetko, húževnatej kampane klamstiev a ohováraní, zákerných diplomatických intríg v skalenom medzinárodnom ovzduší a hrozieb stále stupňovaných. Vybičovaním odstredivej sily podporoval rozkolnícku činnosť Wichingovu a tým zasadil duchovnému životu v tej dobe smrteľnú ranu. Krátko pred pohromou svojho diela zomrel sv. Metod, veľký učiteľ a budovateľ. Jeho žiak a nástupca musel tajne opustiť vlasť a na dunajskej plti nastúpil cestu emigrácie. Wiching jasal! Svätopluk myslel, že si zradou na ideológii kúpil jeho priazeň. Ale Veľkomoravský štát zanikol krátko po zániku svojej myšlienkovej základne.
Bolo všetko márne? Čo zostalo? Zostala na veky skvelá myšlienka, vdýchnutá do duše národa slovenského i českého. A táto myšlienka nemohla zahynúť. Táto myšlienka sa uskutočnila v roku 1918, táto myšlienka žije v nás všetkých, žije v slávnej histórii republiky Československej.
Príloha 4
Prejav poslanca Valu, prednesený na slávnostnom zasadnutí Slovenskej národnej rady dňa 10. októbra 1944 v zasadacej sieni Obchodnej a priemyselnej komory v Banskej Bystrici.
Chcem hovoriť o dojmoch, ktoré na nás pôsobily, keď sme pred niekoľkými dňami prekročili hranice Slovenska v Dukelskom priesmyku. Dojmy boly opravdu také, že sa nedajú vyjadriť obyčajnými slovami. Dojmy boly iste boľastné, lebo sme si uvedomili tie strašlivé obete. Takmer ľahko sa vydávaly naše hranice v roku 1938 a 1939. Púhym mníchovským podpisom niekoľkých tak zvaných štátnikov boly tieto hranice vydané. Dnes tieto hranice sú prekračované za cenu tisícov a tisícov obetí, a to nielen slovenských, českých a ukrajinských vojakov, ale aj bojovníkov rudej armády a iste i bojovníkov spojeneckých. Dnes, keď stojíme v Banskej Bystrici, na tomto kuse oslobodenej zeme slovenskej, dnes je nutné, aby sme si zrekapitulovali minulosť a uvedomili si, i keď v nás to nevzbudzuje pýchu, akú dôležitú úlohu sohral váš zápas, aké meno ste získali slovenskému národu, Československej republike, že situácia, ktorá bola v 18. roku, že český národ pozdvihnúl prápor slobody, a to slobody nielen pre národ český, ale aj pre Slovákov a Podkarpatských Ukrajincov. Spravil to český národ vtedy, poneváč mal lepšie základy, lepšie podmienky a užil ich; dnes po 20 rokoch situácia sa mení: tento prapor slobody, a to zase nielen slobody národa slovenského ale aj slobody národa českého a karpatoukrajinského pozdvihol slovenský národ a nesie ho dodnes velice statočne. Keď sme v zahraničí hovorili, že hlavná fronta je doma a že hlavné slovo má mať náš ľud doma, verili sme, že to nebude jeho hlavné slovo len pri riešení vnútroštátnych problémov, ale že hlavné jeho slovo bude v otázke bojovej. Vy ste doteraz toto splnili a plníte - plníte to čestne. Sú u nášho ľudu rôzne názory o tom, že mnohokrát hovoríme: chceme mať republiku lepšiu a spravodlivejšiu pre náš ľud. Čo to znamená? Je treba teraz behom boja, aby sme nášmu ľudu povedali, čo to znamená, za čo bojuje, aká republika to má byť, aká jej náplň, aby každý jeden, keď sa chytá pušky, vedel, že chráni svoju zem svoj život a budúcnosť svojho pokolenia. Keď chceme, aby opravdu znásobil niekoľkokrát každý guľomet, každú pušku, každú guľku, musíme tento obsah nášmu ľudu dať. Za prvé musíme povedať, že sa nesmie nikdy opakovať to, aby sme síce mali vlastný štát, ale aby naše národné bohatstvo vlastnili cudzinci, ktorí nič spoločného s našim národom nemajú, nanajvýš to, že statky a majetky a plody našej práce vyvážali za hranice. Nebola by to sloboda, keby tento problém nebol riešený a to riešený okamžite na každom kroku a mieste, ktoré naše vojsko dobyje, aby okamžite prešiel národný majetok do vlastníctva národa, aby nikdy žiadna cudzia ruka nemohla zasahovať, riadiť a vykorisťovať naše národné bohatstvo. Za druhé, je treba, aby sme našim bojovníkom a nášmu ľudu povedali, že otázka slobody, znamená, že každý jeden, kto pracovať chce, prácu bude mať, ale každý jeden za túto prácu musí dostať dôstojnú plácu, aby mohol on a jeho rodina z tohoto slušne, ľudsky žiť. Kladieme nové základy Československej republike. Najväčším a najdôležitejším základom je ľud tejto republiky. Teda keď bude silný ľud, bude silná republika, a bude silný len vtedy, keď bude mať svoju existenciu zaručenú, keď bude môcť vo svojom domove povedať, že toto patrí jemu a slúži to celému národu alebo národom našej republiky.
Pred niekoľko mesiacmi mal som možnosť hovoriť k Slovákom a Čechom v Amerike i v Kanade. Ale zvlášte v Kanade, kde som hovoril k robotníkom, ktorí opustili republiku v dobách hospodárskej krízy. Boly dotazy: Myslíte, že táto republika bude lepšia? My by sme sa radi vrátili, ale uživíme naše rodiny, až sa vrátime? Nepostihne nás znovu osud, ktorý nás postihol v roku 1925-29? Ťažko bolo odpovedať týmto robotníkom, že republika bude lepšia. Tažko bolo povedať, že budú mať zaistenú svoju existenciu. Preto bolo im ťažko odpovedať, poneváč sme ešte stále keď i dúfali, ale nevideli v pohybu ľudové masy v našej republike. Dnes myslím, že sa ľudové masy našej republiky chopily zbrane a že túto ponesú do konečnej porážky nepriateľa a oslobodia našu vlasť, ale že nesložia túto zbraň, pokiaľ nevyčistia našu republiku od všetkých škodcov, od všetkých zradcov a všetkých nepriateľov, ktorí sa snáď ešte budú chcieť v republike uchytiť a budú znovu hľadať cesty, ktorými by sa znovu dostali k moci nad našim ľudom. To je treba mať stále v patrnosti a zvlášte dnes, keď vedie sa boj o očistenie, prezatým len Slovenska od nepriateľov. Je treba, aby sme si uvedomili, a to už bolo povedané, s akým nepriateľom bojujeme, aby sme si vstúpili každý sám do svojej duše, že každý dom, každú obec a každú rodinu slovenskú, ktorú sme nútení opustiť a vydať nepriateľovi, že nevieme, či sa o niekoľko dní, keď sa nám podarí znovu k tomuto domu alebo obci dobyť, či sa s nimi znovu stretneme. Preto je nutné zostriť všetky naše sily, vypäť, spraviť všetko, aby sme odo dneška ani jednu dedinu nevydali, aby sme odo dneška tie dediny, ktoré dostal nepriateľ mu brali jednu po druhej. Všade žijú naši drahí, čiastka národa nášho, záruka nášho budúceho blahobytu. Preto všetko dnes do války, všetky sily mobilizovať, ale zároveň byť nanajvýš ostražitý, opatrný. My žijeme v Banskej Bystrici idylicky, ale medzi nami na uliciach sa ešte stále pohybujú elementy, ktoré by sa pohybovať verejne nemaly, ktoré zajtra, keď by sa naskytla príležitosť, potom by ste videli, čo by ony vedely, potom by nám oplatily tú našu láskavosť, shovievavosť, ktorú dnes my im prejavujeme. Preto je nutné byť nanajvýš opatrný a mnohokrát, keď sa to snáď i nestretne so všeobecným súhlasom, ale radšej jednomu i dvom ublížiť, než nechať dvadsať behať slobodne. Je to válka a táto, keď sme ju začali, musíme ju doviesť dokonca a doviesť ju dokonca víťazne. Budeme to v stave spraviť, keď budeme rozhodní a nemilosrdní k nepriateľovi, ale zároveň keď budeme všetko robiť a celú lásku a pomoc dáme tým, ktorí boj vedú, t. j. našej armáde.
Keď sme prišli medzi Vás, aby ste nás využili nakoľko vám v tom môžeme pomôcť. My sme k vám zo zahraničia hovorili, keď vy ste nemohli hovoriť, mnohokrát dobre, mnohokrát veľmi dobre, mnohokrát menej dobre a mnohokrát špatne. Päť rokov boli sme odtrhnutí, žili sme v inom prostredí a nepoznali sme dostatočne tie potreby a ten beh myslenia, ktorý ste prežívali tu, mnohokrát nám bol cudzí. Dnes môžeme hovoriť slobodne sami na tomto území. Prosím, umožnite, aby sme slobodne mohli využiť a pomôcť, aby tento boj bol dobojovaný čím skôr, rýchle a víťazne. Rudá armáda z juhu nie je od nás vzdialená viac než 150 km, zo severu ani toľko. Nuž napnime svoje sily, aby táto vzdialenosť bola zmenšená čím rýchlejšie.
Príloha 5
Prejav generála Viesta na slávnostnom zasadnutí Slovenskej národnej rady dňa 10. októbra 1944 v zasadacej sieni Obchodnej a priemyselnej komory v Banskej Bystrici.
Vážená Slovenská národná rada, vážené dámy a páni!
S pohnutím celej duše sa ujímam slova, aby som Vám v prvom rade poďakoval za to uvítanie, ktorého si ani nezasluhujem. Po viac ako 5 rokoch sa vraciam na Slovensko. Nevraciam sa sem ako hosť, ale hlásim sa k práci. Bolo to o jeden mesiac viac ako päť rokov, čo som opustil Slovensko. Odišiel som vtedy za hranice s dôverou v srdci; s dôverou, že nie je možné, aby násilie triumfovalo. Po viac ako päť rokoch sa vraciam s istotou, že naša spravodlivá vec sa blíži už víťaznému koncu. V roku 1939, som opúšťal územie Slovenska, vtedy keď na Slovensku bola pečať hanby. Vraciam sa viac ako po päť rokoch a na Slovensku je pečať odvahy a hrdinstva. Slováci odhodlane sa postavili do boja, strhli tú pečať, ktorá bola tam v 39. roku na Slovensko nanesená, strhli ju a zamenili ju. Som hrdý na to, že bolo to práve Slovensko, prvé zo všetkých častí republiky, ktoré pozdvihlo prápor boja. Tým spôsobom sa odčinilo všetko čo bolo nehodnými zradcami na Slovensko nanesené. Prichádzam zo zahraničia; prichádzam zo zahraničia, z radov tej zahraničnej armády, ktorá v slobode zastupovala a bojovala za záujmy národa. Prinášam pozdravy tej armády, bojujúcemu Slovensku. Prinášam pozdravy na Slovensko bojujúcej armáde. So svojej strany tejto armáde vyslovujem svoju úprimnú vďaku. Vyslovujem svoj hold tejto armáde, ktorá po dobu 6 týždňov proti materiálnej prevahe nepriateľa vedela vzdorovať a uhájila aspoň tento kus oslobodeného územia slovenského. Ujímam sa teraz velenia nad touto armádou.
Viem, že čakajú ma ťažké úlohy, ťažké úkoly. Nechcem nič sľúbiť ako to, že sa zo všetkých síl vynasnažím, aby som čestne obstál. Len verím, že snáď sa mi to podarí. Môže sa mi to ovšem podariť len tak, jestli všetcia budeme ťahať za jeden provaz, jestli všetci budeme konať na svojom mieste svoje povinnosti. Všetci sme vojaci, jeden pracuje perom, druhý lopatou, iný puškou. Každý musí pracovať na svojom mieste pre jeden cieľ, pre víťazstvo, ktoré je spoločné nám všetkým. Ja som presvedčený a to vás žiadam, aby aj Slovenská národná rada túto podporu, ktorú viem, že aj doteraz poskytovala armáde, aby aj naďalej poskytovala a naďalej stála za ňou a vo všetkých jej potrebách bola jej nápomocná. Len tak sa nám podarí doviesť do víťazného konca ten náš zápas a tak zvíťazíme. Verme všetci spoločne, že to už bude skoro. Zdar československej armáde!